Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sži/46/2014 z 5. 10. 2015 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 5. októbra 2015, sp. zn. 3Sži/46/2014, ECLI:SK:NSSR:2015:6013201572.1 Najvyšší súd | 3Sži/46/2014 | ECLI:SK:NSSR:2015:6013201572.1 | 2015-10-05 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 2 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f9c15f7b-8485-477b-a943-e4314c8231d9 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:6013201572.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Sži/46/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6013201572
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Milučký
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:6013201572.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Milučkého a zo
sudcov JUDr. Gabriely Gerdovej a JUDr. Aleny Adamcovej v právnej veci žalobcu: OLEXOVA VASILISIN,
s.r.o., IČO: 36 820 059, Gorkého 6, Bratislava, proti žalovanému: Krajský súd v Banskej Bystrici,
Skuteckého 7, Banská Bystrica, za účasti: Mgr. F. F., C. právne zastúpený: OLEXOVA VASILISIN,
s.r.o., Gorkého 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. Spr. 3090/13 zo dňa
08. augusta 2013, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
23S/299/2013-66 zo dňa 24. septembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/299/2013-66
zo dňa 24. septembra 2014 p o t v r d z u j e.

Žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. Spr. 3090/13 zo dňa 08.08.2013, ktorým bolo potvrdené prvostupňové
rozhodnutie Okresného súdu Zvolen č. 50/13/S zo dňa 13.06.2013. Týmto prvostupňovým správnym
rozhodnutím nebolo vyhovené žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií v zmysle zákona č. 211/2000
Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o
slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 211/2000 Z.z.“). Žiadateľ v
žiadosti o sprístupnenie informácie požadoval zoznam všetkých súdnych konaní, ktoré súčasne spĺňajú
nasledovné kritériá:
- ide o sporové konania
- boli/sú aspoň čiastočne vedené na Okresnom súde Zvolen
- žalobcu zastupuje advokátska kancelária Ulianko & Holčík, s.r.o.
- Okresný súd Zvolen nie je všeobecným súdom žalovaného podľa § 85 O.s.p. (t.j. žalovaný nemá
bydlisko/sídlo v obvode Okresného súdu Zvolen.

Z takto vybratých konaní požadujeme výstup nasledovných údajov:
- spisová značka konania
- meno sudcu
- informácia, či vec bola z dôvodu miestnej príslušnosti postúpená na iný súd alebo nie.
Výstup údajov žiadal doručiť v digitálnej forme na e-mailovú adresu, z ktorej bola žiadosť o poskytnutie
informácie odoslaná.



Krajský súd v odôvodnení uviedol, že naďalej trvá na svojom právnom názore vyjadrenom v uznesení
č. k. 23S/299/2013-31 zo dňa 29.01.2014, podľa ktorého žalobu v danom prípade podala neoprávnená
osoba. Krajský súd ďalej uviedol, že súd nie je štátnym orgánom, ktorému štát zveril právomoc
rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, preto
jeho činnosť nemožno kontrolovať podľa zákona č. 211/2000 Z.z. V danom prípade preto neprichádza
do úvahy, aby súd rozhodoval ako orgán verejnej správy o poskytnutí informácií podľa zákona č.
211/2000 Z.z., lebo by tým bol narušený ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Vzhľadom na špecifické
postavenie súdov v rámci zákonodarnej, výkonnej moci a vzhľadom na úlohy a funkcie súdov, nie sú
preto súdy povinné osoby podľa § 2 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. Súdy môžu byť povinnou osobou
podľa § 2 ods. 4 zákona č. 211/2000 Z.z., podľa ktorého osobitný zákon môže ustanoviť povinnosť
sprístupňovať informácie aj inej právnickej alebo fyzickej osobe. Týmto osobitným zákonom je zákon č.
757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 757/2004 Z.z.“) a v zmysle § 82a stanovuje povinnosť súdov zverejňovať súdne rozhodnutia
na internetovej stránke Ministerstva spravodlivosti SR a § 82 ods. 5 zároveň stanovuje povinnosť
sprístupňovať všetky súdne rozhodnutia na základe žiadosti podľa zákona č. 211/2000 Z.z. Krajský súd
poukázal na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. a uviedol, že z okruhu otázok,
ohľadom ktorých žiadal žiadateľ o poskytnutie informácie, sa údaj o tom, či bola vec z dôvodu miestnej
príslušnosti postúpená na iný súd alebo nie, považuje za informáciu o rozhodovacej činnosti súdu,
takúto informáciu súd nie je povinný poskytnúť. Ohľadom ostatných požadovaných informácií krajský súd
uviedol, že o nich okresný súd nevedie osobitnú evidenciu, a preto by musel takéto informácie vytvárať.
Sprístupnenie takýchto informácií môže povinná osoba odmietnuť z dôvodu, že ich nemá k dispozícii.
Žiadateľ v danom prípade požadoval od Okresného súdu Zvolen informáciu, ktorá by kvalifikovaným
spôsobom spracovania informácií predstavovala vytvorenie kvalitatívne novej informácie. Na záver
krajský súd podotkol, že požadované informácie, konkrétne o všetkých sporových konaniach, v ktorých
žalobcu zastupuje advokátska kancelária Ulianko & Holčík, s.r.o. sú už na hranici zneužitia práva, keďže
táto advokátska kancelária vykonáva advokátsku činnosť už viac ako desať rokov.

II.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca včas odvolanie. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/299/2013-66 zo dňa 24.09.2014 zmenil tak,
že rozhodnutie žalovaného č. Spr. 3090/13 zo dňa 08.08.2013 a prvostupňové rozhodnutie č. Spr.
50/13/S zo dňa 13.06.2013 zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Domáhal sa toho, aby
mu Okresný súd Zvolen sprístupnil požadované informácie vo vymedzenom rozsahu. Zároveň si na
náhradu uplatnil trovy konania vo výške 217,40 €. V dôvodoch odvolania poukázal na tvrdenie súdu,
že žiadateľom je F. F. a že žalobca OLEXOVA VASILISIN s.r.o. nie je aktívne vecne legitimovaný na
podanie žaloby. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 4Sži/6/2014 zo dňa 05.08.2014 uviedol, že pokiaľ
osoba, ktorá podala žalobu, nebola žiadateľom informácií, ale označila žiadateľa informácií za účastníka
odvolacieho administratívneho konania, má sa súd spravovať § 250i ods. 3 O.s.p. a teda má prihliadať
len na tie vady konania, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia.

K záveru prvostupňového súdu, že žalovaný nie je povinná osoba podľa § 2 zákona č. 211/2000
Z.z., a preto nebol povinný sprístupniť požadované informácie žalobca uviedol, že žalovaný je povinná
osoba podľa § 2 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z., pretože je štátnym orgánom. Žalobca poukázal aj
na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Sži/28/2013 zo dňa 11.02.2014, kde bolo žalobnému návrhu
vecne vyhovené.

Žalobca v podanej žalobe zdôvodnil, že povinná osoba má informácie k dispozícii a narába s nimi (§ 3
ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z.). Jednotlivé informácie o bydlisku, resp. sídle a existencii/neexistencii aktu
postúpenia mala povinná osoba v čase žiadosti k dispozícii. Podľa judikatúry ťažkosti s vyhľadávaním a
ani vyhľadávanie a zhromažďovanie informácií z oddelených zdrojov (spisov) neznamenajú vytváranie
nových informácií. K porušeniu § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. žalobca uviedol, že účelom
tejto výnimky je ochrana pred zasahovaním do rozhodovacej autority. Tento cieľ nie je naplnený, ak sú
žiadané informácie, ktorých akékoľvek použitie nemôže ovplyvniť úvahu a rozhodovací proces sudcu



a takýmito informáciami sú aj požadované informácie v tejto veci. Ad absurdum by na základe tejto
výnimky nemuseli súdy poskytnúť žiadne informácie, keďže sa týkajú rozhodovacej činnosti, a preto je
potrebné dodržať účel (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 255/2010 zo dňa 30.06.2011). Žalobca
taktiež namietal, že žalovaný ako odvolací správny orgán sa nevysporiadal s dôvodmi odvolania a len
odkázal, že sa stotožňuje s názorom prvostupňového správneho orgánu. V odvolaní boli pritom uvedené
nové argumenty, ktoré popierali argumenty prvostupňového správneho orgánu. Žalovaný správny orgán
tak konal arbitrárne, keď len zopakoval závery z prvostupňového správneho konania.

Žalobca tiež poukázal na to, že vo veci ide o oprávnené využitie práva na informácie. Žalobca požadoval
informácie najefektívnejšie ako bolo možné. Žalovaný mohol žalobcu informovať o ťažkostiach so
sprístupnením a dohodnúť výkon práva. Žalobca sa nebránil osobnému prevzatiu informácií alebo
pomoci pri sprístupnení. Podobne nič nenúti súd posudzovať požiadavku a priori za neoprávnenú, najmä
nie v akomkoľvek rozsahu a už vôbec nie, ak nepredkladá žiadne dôkazy. Judikatúra Súdneho dvora
Európskej únie je dlhodobo postavená na tom, že uplatnenie nároku voči štátu možno považovať za akt
zneužívania, len ak sú predložené priame dôkazy o úmysle zneužívať a nesporné objektívne skutočnosti
to podporujúce (napr. SD EÚ vo veci C-504/10).

III.

Žalovaný vo vyjadrení k podanému odvolaniu žalobcu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Uviedol, že za informáciu možno považovať každé
oznámenie obohacujúce vedomie príjemcu alebo akýkoľvek energetický či hmotný prejav, ktorý môže
mať zmysel buď pre toho, kto oznamuje, alebo pre toho, kto oznamovanie prijíma. Zo znenia zákona č.
211/2000 Z.z. nemožno vyvodzovať to, že informáciou by malo byť aj spracovanie údajov do inej formy
ako je tá, v ktorej sa nachádzajú alebo spracovanie údajov podľa požiadaviek toho, kto o poskytnutie
informácie žiada. K uvedenému názoru sa priklonil Krajský súd v Banskej Bystrici v rozhodnutí sp.
zn. 23S/92/2011 zo dňa 28.03.2012, ktoré bolo potvrdené rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn.
2Sži/6/2012 zo dňa 21.11.2012. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
2Sžo/190/2008 zo dňa 27.05.2009. Žalovaný uviedol, že žiadosť o poskytnutie informácie má za cieľ
sprístupniť verejnosti jej neznáme údaje vo veciach verejných a neslúži na flagrantné zneužívanie práva,
za účelom získať informácie, na ktoré sa zákon č. 211/2000 Z.z. nevzťahuje, ani na šikanózny výkon
práva za účelom neprimerane personálne a technicky zaťažiť pri spracovaní informácií povinnú osobu.
Žalovaný sa stotožnil so záverom krajského súdu, že súd nemá postavenie povinnej osoby podľa § 2
ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z., ale súdy môžu byť povinnou osobou pre sprístupňovanie informácií len
podľa § 2 ods. 4 zákona č. 211/2000 Z.z. a aj to len v rozsahu povinností určených osobitným zákonom
č. 757/2004 Z.z.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s §
246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.) a po tom, ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozhodnutia
zverejnené najmenej 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho súdu
www.nsud.sk , rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.).

Z obsahu administratívneho spisu senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zistil, že dňa 10.06.2013
bola Okresnému súdu Zvolen elektronickou formou doručená žiadosť oprávnenej osoby o sprístupnenie
informácií, špecifikovaných v časti I. tohto rozsudku. Ako žiadateľ o sprístupnenie informácií bol
označený Mgr. F. F., OLEXOVA VASILISIN s.r.o., advokátska kancelária, Dunajská 18, Bratislava a
žiadateľ požadoval informácie zaslať na e-mailovú adresu, z ktorej bola žiadosť odoslaná, a teda
margetin@ovlegal.sk . Správny orgán prvého stupňa mu požadované
informácie nesprístupnil. V rozhodnutí č. Spr. 50/13/S zo dňa 13.06.2013 uviedol, že ustanovenie §
11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. upravuje obmedzenie prístupu k informáciám, pokiaľ sa
týkajú rozhodovacej činnosti súdu. Jedinou prípustnou výnimkou, ktorú zákon v tomto smere pripúšťa,
je informácia o rozhodnutí alebo výsledku konania a aj to len za predpokladu, ak jej sprístupnenie
nezakazujú osobitné predpisy. Zákon teda neobmedzuje sprístupnenie takých informácií, ktoré sa týkajú



konkrétneho žiadaného rozhodnutia alebo výsledku konkrétneho špecifikovaného konania (ktoré je
už žiadateľom identifikované v jeho žiadosti, a to minimálne údajmi o účastníkoch, spisovej značke
a predmete sporu), nie však informácií, ktorých obsahom je samotná existencia určitého konania.
informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti súdu sú obsiahnuté v súdnom spise. Zákon č. 211/2000
Z.z. nerozlišuje medzi evidenčnými informáciami týkajúcimi sa rozhodovacej činnosti ani kvalitatívne
nerozčleňuje informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti súdu okrem informácií o rozhodnutí alebo
o výsledku konania. Taxatívne výnimky z tohto pravidla ustanovuje § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č.
211/2000 Z.z. Informácie, ktoré požadoval sprístupniť žiadateľ sú informáciami, ktoré obsahuje súdny
spis a ako také sa nepochybne týkajú rozhodovacej činnosti súdu. Zákon č. 211/2000 Z.z. neukladá
povinnej osobe povinnosť vytvárať za základe žiadosti žiadateľa informácie, ktoré v momente žiadosti
neexistujú. Povinná osoba nie je povinná spracovávať už existujúce informácie takým spôsobom, že sa
z nich po spracovaní stanú kvalitatívne odlišné, resp. nové informácie (rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 2Sžo/190/2008 zo dňa 27.05.2009, sp. zn. 3Sži/8/2009 zo dňa 18.02.2010).

V odvolaní podanom v správnom konaní žiadateľ uviedol, že všetky informácie, ktoré požadoval mala
povinná osoba k dispozícii, len ich nemala zhromaždené v takej forme, ako to požadoval žiadateľ.
Povinná osoba má k dispozícii informácie, ktoré konania vedie, ktoré z týchto konaní sú sporové (z
typu registra), v ktorých z týchto konaní zastupuje žalobcu konkrétny zástupca (zo spisov alebo z
korešpondencie), v ktorých z týchto konaní nie je dodržaný všeobecný súd žalovaného (z evidencie
účastníkov), aké majú spisové značky a sudcu (z evidencie konaní) a ako bola vybavená miestna
nepríslušnosť (zo spisov). Pri uvedenej postupnosti sa výber len za pomoci mechanického spracovania
rýchlo zúži na požadované informácie. Podľa ustálenej judikatúry za vytváranie nových informácií
nemožno považovať vyhľadávanie a zhromažďovanie zhodného typu informácií z oddelených zdrojov u
povinnej osoby (napr. rozsudok NSS ČR sp. zn. 4As/57/2007, rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.
zn. 7S/33/2009). Obmedzenie sprístupnenia podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. sa nemá
vzťahovať typovo napr. na štatistické údaje súvisiace s rozhodovaním konkrétnych sudcov, informácie
či bol podaný návrh na začatie konania, ktorému sudcovi bol pridelený a aká je spisová značka (napr.
§ 5 ods. 3 Inštrukcie MS ČR M - 1827/1999 k rovnakému obmedzeniu alebo Korbel, F. a kol.: Právo na
informace. Komentář. Praha: Linde Praha, a.s., 2004, str. 89), keďže sú to otázky uzavreté. Na otázku
miestnej príslušnosti sa v sporových konaniach vzťahuje koncentrácia podľa § 105 ods. 1 O.s.p., tzn.
že od určitého momentu je ďalšie rozhodovanie o tejto otázke vylúčené. Požadované informácie sa tak
podľa žiadateľovho názoru netýkajú rozhodovacej činnosti tak, ako to predpokladá ústavno-konformný
výklad zákona č. 211/2000 Z.z.

Odvolací správny orgán rozhodnutím č. Spr. 3090/13 zo dňa 08.08.2013 napadnuté prvostupňové
rozhodnutie potvrdil a uviedol, že zo žiadosti oprávnenej osoby vyplýva, že požadované informácie
sa netýkajú činnosti okresného súdu, ale sa viažu na činnosť súkromnoprávnej osoby a výkonu
jej podnikateľskej činnosti a týkajú sa účastníka konania, ktorý sa v konaní pred súdom nechá
zastúpiť označenou advokátskou kanceláriou. Žiadateľ explicitne požiadal informácie, ktoré sa týkajú
zastupovania dotknutou advokátskou kanceláriou. Odvolací správny orgán sa stotožnil s argumentáciou
prvostupňového správneho orgánu, že povinná osoba požadované údaje nemá k dispozícii. Poukázal
tiež na pojem „sporové konania“, ktorý je len pojmom právnej teórie, pričom najmä vymedzenie
konaní, ktoré patria do tzv. nesporových konaní je v teórii civilného procesného práva diskutabilné.
Otázka miestnej príslušnosti je vecou právneho posúdenia zákonného sudcu a skutočnosť, či bola vec
postúpená je možné zisťovať len ako novú informáciu a vytvárať ju, pretože súd takouto informáciou z
dostupnej evidencie nedisponuje. V druhostupňovom správnom rozhodnutí bol ako žiadateľ označená
právnická osoba: OLEXOVA VASILISIN s.r.o., advokátska kancelária.

Podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie
alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych
orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa
osobitného predpisu, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho
dielu Trestného poriadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie
nezakazuje zákon alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy.

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať
informácie (ďalej len "povinné osoby") sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj tie právnické



osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti.

Podľa § 2 ods. 4 zákona č. 211/2000 Z.z. osobitný zákon môže ustanoviť povinnosť sprístupňovať
informácie aj inej právnickej osobe alebo fyzickej osobe. 3) napríklad zákon Národnej rady Slovenskej
republiky č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k
nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov, zákon č. 149/1975 Zb. o archívnictve
v znení neskorších predpisov.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné
osoby k dispozícii.

V prvom rade je potrebné posúdiť otázku postavenia súdu v konaniach o poskytnutí informácií podľa
zákona č. 211/2000 Z.z. Krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol, že súd nie je povinnou osobu
podľa § 2 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. Uviedol, že súd nie je štátnym orgánom, ktorému štát zveril
právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb v oblasti verejnej
správy, preto jeho činnosť nemožno kontrolovať podľa zákona č. 211/2000 Z.z. Tiež uviedol, že súdy
môžu byť povinnou osobou pre sprístupňovanie informácií podľa § 2 ods. 4 zákona č. 211/2000 Z.z.,
podľa ktorého môže osobitný zákon ustanoviť povinnosť sprístupňovať informácie aj inej právnickej
alebo fyzickej osobe. Týmto osobitným zákonom je zákon č. 757/2004 Z.z.

S uvedeným záverom krajského súdu sa nie je možné celkom stotožniť najmä s ohľadom na čl. 26 ods. 5
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“), v zmysle ktorého majú orgány verejnej moci povinnosť
primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti. Krajský súd vykonal v predmetnej veci
len jazykový výklad bez zohľadnenia ústavnej konformnosti. Medzi orgány verejnej moci možno zaradiť
orgány moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej. Zákon č. 211/2000 Z.z. vo svojom ustanovení § 2 bližšie
špecifikuje okruh povinných osôb. Z ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. možno vymedziť
nasledovný okruh povinných osôb:
A. štátne orgány, obce, vyššie územné celky,
B. ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a
povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto
ich rozhodovacej činnosti.
Dôvetok „ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických alebo
právnických osôb v oblasti verejnej správy“, ktorý krajský súd vyhodnotil, že sa vzťahuje aj na skupinu
povinných osôb uvedených v bode A. je možné aplikovať len pri povinných osobách uvedených v bode
B. Z toho vyplýva, že špecifikácia povinných osôb z hľadiska ich právomoci rozhodovať o právach
a povinnostiach fyzických alebo právnických osôb verejnej správy sa vzťahuje len na vymedzené
právnické a fyzické osoby. Táto špecifikácia sa netýka štátnych orgánov, obcí a vyšších územných
celkov. Rovnako aj znenie dôvetku „a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti“ môže v praxi
vyvolávať aplikačné problémy. K uvedenému možno poukázať na nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. I. ÚS 236/06 zo dňa 28.06.2007: „všetky povinné osoby
vyplývajúce z ustanovenia § 2 ods. 1, 2 a 3 zákona o slobode informácií majú v zásade ratione
materiae plnú informačnú povinnosť v rozsahu svojej činnosti. Jedinou výnimkou sú právnické osoby
a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií,
pretože rozsah informačnej povinnosti týchto subjektov je ratione materiae vymedzený tak, že sa
týka iba ich rozhodovacej činnosti, nie teda celej činnosti. (....) Podľa názoru ústavného súdu treba
vychádzať predovšetkým z charakteristických znakov, ktoré sú príznačné pre orgány verejnej moci. Ako
to už bolo uvedené, ide o náplň ich činnosti, hospodárenie s verejnými financiami, resp. nakladanie s
majetkom štátu alebo obce a príslušnosť do oblasti verejného alebo súkromného práva. Z uvedeného
pohľadu štátne orgány, obce (§ 2 ods. 1 zákona o slobode informácií) a právnické osoby zriadené
zákonom (§ 2 ods. 2 zákona o slobode informácií) sa vyznačujú spravidla všetkými tromi už uvedenými
charakteristickými znakmi. Realizujú totiž práva a povinnosti verejnej moci, hospodária s verejnými
financiami, resp. nakladajú s majetkom štátu alebo obcí a boli kreované zákonmi, resp. na základe
zákonov, ktoré patria do oblasti verejného práva. (....) Hospodárenie s verejnými financiami a štátnym,
resp. obecným majetkom zakladá verejný záujem na transparentnosti fungovania takéhoto subjektu
kvôli možnosti verejnej kontroly zo strany občanov a posilneniu dôvery občanov v zákonné nakladanie



s verejnými prostriedkami a majetkom. Napokon je podstatné, že takýto subjekt nebol kreovaný na
uplatňovanie súkromných záujmov, ale na realizáciu verejných záujmov.“

Na základe uvedených skutočností je nepochybné, že súd je štátnym orgánom, ktorý realizuje práva a
povinnosti verejnej moci a hospodári s verejnými financiami. Pre lepšie pochopenie možno poukázať aj
na právnu úpravu sprístupňovania informácii v Českej republike zákonom č. 106/1999 Sb. o svobodném
přístupu k informacím v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 106/1999 Sb.“),, ktorý do značnej
miery ovplyvnil znenie zákona č. 211/2000 Z.z. Zákon č. 106/1999 Sb. v § 2 definuje okruh povinných
osôb a na rozdiel od slovenskej právnej úpravy tieto okruhy rozdelil do jednotlivých odsekov.

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 106/1999 Sb. povinnými subjekty, které mají podle tohoto zákona povinnost
poskytovat informace vztahující se k jejich působnosti, jsou státní orgány, územní samosprávné celky
a jejich orgány a veřejné instituce.

Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 106/1999 Sb. povinnými subjekty jsou dále ty subjekty, kterým zákon svěřil
rozhodování o právech, právem chráněných zájmech nebo povinnostech fyzických nebo právnických
osob v oblasti veřejné správy, a to pouze v rozsahu této jejich rozhodovací činnosti.

Hospodárenie s verejnými financiami je jedným z rozhodujúcich kritérií, ktoré zakladá záujem na
posilnení transparentnosti fungovania štátnych orgánov, a preto takéto orgány, a teda ani súdy,
nemôžu byť vylúčené z pôsobnosti zákona č. 211/2000 Z.z., ako to uviedol krajský súd v odôvodnení
napadnutého rozsudku. Z dôvodovej správy k § 2 zákona č. 211/2000 Z.z. vyplýva: „Vymedzujú
sa subjekty, ktoré majú povinnosť sprístupňovať podľa zákona informácie. Povinnými osobami sú
štátne orgány, orgány územnej samosprávy, ktoré takto označuje aj ústavný text ako subjekty povinné
sprístupňovať informácie. Štátnymi orgánmi sú nielen vláda, ministerstvá a iné orgány štátnej správy,
ale aj orgány zákonodarnej moci a ďalšie subjekty, ktoré utvárajú štát a rozhodujú, resp. konajú v jeho
mene (orgány prokuratúry, Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky, Národná banka Slovenska a
pod.). Orgánmi územnej samosprávy sú v súčasnosti orgány obecnej (mestskej, miestnej) samosprávy.
Po utvorení samosprávy vyšších územných celkov sa zákon bude vzťahovať aj na orgány tohto stupňa
územnej samosprávy.

Ďalšími povinnými osobami sú subjekty, ktoré na základe zákona rozhodujú o právach a povinnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy. Tieto subjekty rovnako musia podliehať
verejnej kontrole a informácie na základe, ktorých boli vydané rozhodnutia, informácie o procese
rozhodovania majú mnohokrát kľúčový význam pre výsledok konania. Informačná povinnosť bola
obmedzená iba na oblasť verejnej správy, nakoľko oblasti podliehajúce záujmovej samospráve majú
vlastné informačné mechanizmy a zákon o slobode informácií je zameraním určený na oblasť verejných
informácií.“

S poukazom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že povinnými osobami s plnou informačnou
pôsobnosťou podľa zákona č. 211/2000 Z.z. sú štátne orgány, obce a vyššie územné celky. Dôvetok
„ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb v oblasti verejnej správy“ sa vzťahuje len tie fyzické a právnické osoby, ktorým zákon
zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v
oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti. Povinnosť rozhodovať v oblasti
verejnej správy nemožno vzťahovať na štátne orgány, obce a vyššie územné celky. Štátne orgány sú
nielen orgány výkonnej moci, ale aj orgány zákonodarnej a súdnej moci. Pojem štátny orgán nie je
možné zamieňať s pojmom správny orgán podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny
poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“). Medzi štátne orgány možno bez
pochybností zaradiť všetky orgány, ktoré sú definované v Ústave, a teda aj súdy.

Z hľadiska vymedzenia okruhu povinných osôb (v odôvodnení tohto rozhodnutia uvedené pod bodom
II.) podľa zákona č. 211/2000 Z.z., konkrétne: „fyzické a právnické osoby, ktorým zákon zveruje
právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti
verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti“ možno vyvodiť záver, že povinnými
osobami podľa zákona č. 211/2000 Z.z. sa stanú aj tie subjekty, ktoré síce nie sú štátnymi orgánmi,
obcami a vyššími územnými celkami, ale v rozsahu v ktorom rozhodujú v oblasti verejnej správy majú
informačnú povinnosť v tejto ich rozhodovacej činnosti. Aj tu je rozhodujúce kritérium, že predmetnú



činnosť nevykonávajú ako svoj súkromný záujem, ale ako realizáciu verejného záujmu, preto je v tomto
prípade potrebná transparentná kontrola zo strany verejnosti. Samozrejme, že aj táto verejná kontrola
má byť vykonávaná v súlade so zdravým rozumom v primeranej miere a nemá slúžiť na šikanu povinných
osôb a zneužívať toto právo.

K otázke aktívnej legitimácie na podanie žaloby senát najvyššieho uvádza, že v tejto veci pochybil už
odvolací správny orgán. Identifikovanie žiadateľa v konaní podľa zákona č. 211/2000 Z.z. má význam
nielen z hľadiska určenia okruhu účastníkov v následnom preskúmavacom konaní pred správnym
súdom. Odvolací správny orgán mal jednoznačne identifikovať, či žiadosť o poskytnutie informácií podal
Mgr. F. F. ako fyzická osoba len s využitím pracovnej e-mailovej adresy, alebo ako predstaviteľ právnickej
osoby v mene ktorej informácie požadoval. Potom by nevznikli nejasnosti, ako v tomto prejednávanom
prípade, že v prvostupňovom správnom rozhodnutí č. Spr. 50/13/S zo dňa 13.06.2013 je ako žiadateľ
označená fyzická osoba - F. F. a v druhostupňovom správnom rozhodnutí č. Spr. 3090/13 zo dňa
08.08.2013 je ako žiadateľ označená právnická osoba - OLEXOVA VASILISIN s.r.o., bez akéhokoľvek
odôvodnenia tejto zmeny. Uvedené pochybenia správnych orgánov však nie je možné pričítať na ťarchu
fyzickej alebo právnickej osoby ako účastníkovi správneho konania. Pre zabránenie vzniku obdobných
nedorozumení a pochybení je však nevyhnuté, aby aj žiadatelia o poskytnutie informácií podľa zákona
č. 211/2000 Z.z. jednoznačne identifikovali subjekt, ktorý o poskytnutie informácií žiada a vyhnú sa
tak zastaveniu súdneho preskúmavacieho konania z dôvodu, že žalobu na súd podala iná osoba ako
účastník správneho konania.

K námietke samotného odmietnutia poskytnutia informácií z dôvodu, že povinná osoba nemá
požadované údaje k dispozícii a musela by ich vytvárať senát najvyššieho súdu uvádza nasledovné:

Žiadateľ v podanej žiadosti špecificky vymedzil informácie o súdnych konaniach, o ktorých sprístupnenie
má záujem. V žiadosti špecifikoval, že má ísť o sporové konania a až na pojednávaní pred krajským
súdom dňa 24.09.2014 upresnil, že má ísť o konania v zmysle § 80 O.s.p. Aj takto spresnený údaj je však
z hľadiska vecí prejednávaných okresným súdom a zapisovaných do jednotlivých registrov veľmi široko
koncipovaný. Pre vyhľadanie veci, ktorá je sporová alebo nie, by musel okresný súd prezrieť každú
jednotlivú vec a z obsahu spisu posúdiť, či ide o sporovú vec alebo nie. Uvedené by bolo nielen časovo
veľmi náročné, ale záviselo by aj od posúdenia konkrétneho pracovníka, ktorý by žiadosť podľa zákona č.
211/2000 Z.z. vybavoval a v neposlednom rade by išlo o vytvorenie novej informácie. Súd nemá osobitný
súdny register, do ktorého by sa zapisovali výlučne sporové konania, tak ako to definoval žiadateľ
v podanej žiadosti. Opis súdnych registrov sa nachádza v rozvrhu práce každého súdu Slovenskej
republiky.

Ďalšia špecifikácia - boli/sú aspoň čiastočne vedené na Okresnom súde Zvolen. Senát najvyššieho
súdu poukazuje, že na Okresný súd Zvolen len v roku 2013, kedy bola podaná žiadosť podľa zákona
č. 211/2000 Z.z. napadlo 25 464 vecí.

Údaj o právnom zastúpení žalobcu vo veci je tiež informácia, ktorú by musela povinná osoba nanovo
vyhľadávať v každom jednotlivom spise. Žalobca dňa 17.07.2015 predložil odvolaciemu súdu snímok
programu súdneho registra, v zmysle ktorého si môže povinná osoba tento údaj vyhľadať do niekoľkých
sekúnd zo súdneho registra. Najvyššiemu súdu nie je zrejmý pôvod tohto snímku, avšak z jeho činnosti
mu ani nie je známe, že by bol takýto údaj vedený v súdnom registri a bolo ho možné takto jednoducho
vyhľadať. Ani v súdnom registri, ktorý používa najvyšší súd nie je uvedený údaj o právnych zástupcoch
účastníkov konania, a preto ani nie je možné jednoduchým zadaním požadovaných kritérií vyhľadať tie
súdne spory, v ktorých by bol právnym zástupcom konkrétny advokát, či advokátska kancelária. Tento
údaj by bolo možné opätovne zistiť len fyzickým nahliadnutím do každého jednotlivého spisu. Čo je
opätovne vytvorenie novej informácie.

Taktiež informáciu o všeobecnom súde žalovaného podľa § 85 O.s.p. nie je možné zo súdneho registra
vytiahnuť zadaním požadovaných kritérií. Tiež je ju možné zistiť len kontrolou každého spisu.

Najvyšší súd oceňuje snahu žiadateľa, že mal úmysel pomôcť pri sprístupnení požadovaných informácií,
avšak povinná osoba mu nemohla umožniť nahliadnuť do jednotlivých spisov za účelom zistenia
požadovaných informácií. Pri nápade vecí na Okresný súd Zvolen len za rok 2013 vo výške 25 464
vecí je aj takéto zisťovanie ťažko predstaviteľné. Povinná osoba nemala v úmysle zatajovať požadované



informácie, avšak sprístupnenie informácií tak, ako to žiadateľ uviedol v podanej žiadosti zo dňa
10.06.2013 v súčasnosti nie je objektívne možné a vytvorenie takéhoto súboru údajov by znamenalo
vytvorenie novej informácie. Iná situácia by nastala samozrejme v tom prípade, ak by bolo možné
požadované kritériá zadať do súdneho registra a postupnosťou mechanických krokov zúžiť výber na
požadované informácie.

Na záver najvyšší súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 1As/141/2011
zo dňa 09.02.2012: „Jako kýžené kritérium sa teda nabízí rozlišováné mezi případy, kdy je povinný
subjekt schopen požadované informace sestavit ze „zdrojových“informací, ktorémi disponuje, v zásadě
mechanickým způsobem, a situacemi, v nichž sestavení požadované informace překračuje rámec
takových jednoduchých úkonů.“

Taktiež najvyšší súd poukazuje aj na svoj skorší rozsudok sp. zn. 2Sžo/190/2008 zo dňa 27.05.2009:
„Informáciou nie je poskytovanie obsahu spisov, prípadne informáciou v zmysle zákona o slobodnom
prístupe k informáciám nie je (štatistické) spracovanie údajov zo stoviek spisov podľa požiadaviek, resp.
pokynov toho, kto o poskytnutie informácie žiada.“

Otázku zneužitia práva je potrebné posudzovať v každom jednotlivom prípade veľmi citlivo, v súlade s
ústavnými princípmi, aby nedošlo k odopretiu spravodlivosti. Uvedený prípad by mohol byť vzhľadom
na okolnosti prípadu považovaný, že je zneužitím práva, najmä s ohľadom na rozsah požadovaných
informácií.

Odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Vzhľadom na uvedené, senát najvyššieho súdu rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
23S/299/2013-66 zo dňa 24.09.2014 potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s §
224 ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý nemal v odvolacom konaní úspech nepriznal právo na náhradu
trov odvolacieho konania podľa § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.