{"guid": "73d9573e-0603-4870-a216-e6987e9db31b:a92bf0b7-d1c6-421a-8fab-49e89e6d51e1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:6013200777.1", "spisova_znacka": "8Sži/23/2014", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sži/23/2014 z 18. 6. 2015", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. júna 2015, sp. zn. 8Sži/23/2014, ECLI:SK:NSSR:2015:6013200777.1", "identifikacne_cislo": "6013200777", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "CSc., JUDr. Eva Babiaková", "sudca_id": 440, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/csc-judr-eva-babiakova-440", "datum_vydania": "2015-06-18", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/211", "nazov": "zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/211-2000"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a92bf0b7-d1c6-421a-8fab-49e89e6d51e1", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:6013200777.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:6013200777.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:6013200777.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Sži/23/2014\n6013200777\n18. 06. 2015\nCSc., JUDr. Eva Babiaková\nECLI:SK:NSSR:2015:6013200777.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Centrum ekologických informácií, Suché\nmýto 19, Bratislava, IČO: 42 268 559, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Bardač s. r. o., Búdková\n4, Bratislava, IČO: 47 243 252, proti žalovanému: Obec Číž, Číž 48, IČO: 318655, o preskúmanie\nzákonnosti fiktívneho rozhodnutia žalovaného zo dňa 7. apríla 2013, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu\nKrajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/143/2013 - 26 zo dňa 28. januára 2014, jednohlasne, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/143/2013 - 26\nzo dňa 28. januára 2014, p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nNapadnutým uznesením krajský súd zastavil konanie o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania\nzákonnosti fiktívneho rozhodnutia žalovaného. Krajský súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal\noznámenie obsahu žiadosti o sprístupnenie informácií žalovanému, keďže spôsob podania žiadosti\nnezodpovedal § 14 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no slobode informácií“). Vzhľadom na to, že žalovaný nemal možnosť poznať obsah žiadosti žalobcu,\nnedošlo k začatiu konania podľa zákona o slobode informácií, a nemohlo ani dôjsť k založeniu fiktívneho\nrozhodnutia, ktoré žalobca napáda.\nNeexistuje teda rozhodnutie, ktoré by mohlo byť predmetom preskúmania, a bol teda podľa krajského\nsúdu daný dôvod pre zastavenie konania podľa § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len\n„OSP“), pretože ide o taký nedostatok podmienok konania, ktorý nemožno odstrániť.\nO trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 246c ods. 1 vetá prvá\nOSP tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu.\nProti tomuto uzneseniu krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a žiadal, aby ho\nNajvyšší súd Slovenskej republiky zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Žalobca mal za\nto, že odvolaním napadnuté uznesenie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia\nveci, čo viedlo k odňatiu možnosti žalobcovi konať pred súdom.\nV zásade nesúhlasil so záverom krajského súdu v tom, že žiadosť o sprístupnenie informácií nebola\nžalovanému doručená technicky vykonateľným spôsobom, majúc za to, že postupoval v súlade s § 14\nods. 1 zákona o slobode informácií. Podľa jeho názoru došlo k riadnemu doručeniu žiadosti žalovanému,\nčo malo za následok plynutie lehôt na jej vybavenie a následne aj vznik fiktívneho rozhodnutia podľa § 18\nods. 3 a § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií. Uviedol, že žalovanému ako správnemu orgánu vyplýva\nz § 19 ods. 1 správneho poriadku povinnosť prijímať podania podpísané zaručeným elektronickým\npodpisom, a aj povinnosť mať na to vytvorené technické predpoklady. Z tohto dôvodu formát žiadosti,\nktorý žalobca zvolil, predstavuje technicky vykonateľný spôsob doručenia žiadosti.\n\nPoukázal na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, osobitne na nález z 24. júna 2008, č. k.\nII. ÚS 150/08-102, či rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 290/08, II. ÚS 93/08, II. ÚS 66/08, III. ÚS 204/2010 a\nďalšie, z ktorej vyplýva, že skutočnosť, že správny orgán (žalovaný) nevytvoril príslušné podmienky pre\nprijímanie podaní, ktoré by mal vedieť prijať, nemôže ísť na ťarchu žalobcu.\nZa nesprávne označil úvahy krajského súdu, že žalovanému nevyplývala povinnosť zriadiť elektronickú\npodateľňu. Uviedol, že na prijímanie podaní podpísaných zaručeným elektronickým podpisom postačuje\nmať zriadenú elektronickú poštu a prostriedok na overenie elektronického podpisu, ktoré sú uvedené aj\nna stránke Národného bezpečnostného úradu (napr. QSign 4.2).\nŽalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že žiadny email so žiadosťou žalobcu neobdržal a z toho\ndôvodu nebolo možné reagovať na danú žiadosť.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá\nOSP), preskúmal napadnuté odvolanie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného\nodvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) postupom bez nariadenia\nodvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu\nnemožno priznať úspech.\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\nrozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo\npovinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené\nzáujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).\nPodstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo\nv správnom konaní; ide o právny prostriedok, ktorý umožňuje, aby každá osoba, ktorá sa cíti byť\nrozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, sa mohla domáhať ochrany svojich\nporušených alebo ohrozených práv na súde, ako na nezávislom orgáne a aby tak mohla začať konanie,\nv ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s\nrovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky sa oboznámil s obsahom súdneho spisu, tvrdeniami oboch\núčastníkov, ako aj so závermi krajského súdu, ktoré považuje za vecne i právne správne, pričom nezistil\nžiadnu vadu konania, ktorá by zakladala dôvod pre zrušenie odvolaním napadnutého uznesenia.\nPreto sa rozhodol pre postup podľa § 219 ods. 2 OSP, a stotožniac sa s odôvodnením odvolaním\nnapadnutého uznesenia, konštatuje správnosť jeho dôvodov, pričom na zdôraznenie správnosti ich\ndopĺňa v súlade s § 250ja ods. 7 OSP poukazom na svoje skoršie rozhodnutie z 27. novembra 2013 vo\nveci vedenej pod sp. zn. 7Sži/7/2013, z ktorého ďalej cituje.\nK záveru, že nie sú splnené podmienky pre konanie o žalobe (totožného) žalobcu, ktorou sa domáhal\npreskúmania fiktívneho rozhodnutia o jeho (v zásade totožnej) žiadosti o informácie, ktorú zaslal\nelektronickou poštou ako prílohu opatrenú zaručeným elektronickým podpisom, dospel Najvyšší súd\nSlovenskej republiky v označenej veci na základe právnej úvahy, že „žiadosť o poskytnutie informácií\npodľa § 14 ods. 4 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov (o slobode informácií) je podaná až dňom, keď bola oznámená povinnej osobe.\nNepostačuje, aby sa povinná osoba dozvedela iba o jej podaní, ale musí poznať jej obsah. Až odo dňa,\nv ktorom môže poznať jej obsah, dochádza aj k začatiu konania o poskytnutie informácií podľa zákona\no slobode informácií.“.\nNásledne Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení z 27. novembra 2013, sp. zn. 7Sži/7/2013 dodal:\n„[...] Treba k tomu ešte uviesť, že podľa § 14 zákona o slobode informácií možno podať žiadosť o\nposkytnutie informácie aj elektronickou poštou, ale aj iným technicky vykonateľným spôsobom. Zo\nsamotného znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že elektronicky možno urobiť podanie\nelektronickou poštou, ktorá predstavuje komunikáciu prostredníctvom počítačových sietí a internetových\nadries na nich uvedených, alebo iným technicky vykonateľným spôsobom.\nElektronickou poštou žalovanému žiadosť o informáciu nebola doručená a jej iné doručenie nebolo\ntechnicky vykonateľné.\n\nNa webovej stránke Národného bezpečnostného úradu, ktorý vedie zoznam elektronických podateľní\norgánov verejnej moci podľa § 10 ods. 2 písm. p/ zákona o elektronickom podpise súd zistil (a\nmohol tak urobiť aj žalobca, ktorého zastupujú a aj v konaní pred orgánmi obce zastupovali osoby s\nprávnickým vzdelaním, ktoré sú aj počítačovo gramotné), že žalovaný je orgánom verejnej moci, ktorý\nnemá zriadenú elektronickú podateľňu a ani mu zákon neukladá povinnosť takúto podateľňu zriadiť.\nDoručovanie elektronických podaní na neexistujúcu elektronickú adresu, ktorá je odlišná od e-mailovej\nadresy, používanej v bežnom internetovom styku nemalo preto právne účinky doručenia a nemohlo\nvyvolať začatie konania podľa zákona o slobode informácií.\nPodanie žalobcu, ktoré mohol urobiť elektronicky, ale technicky vykonateľným spôsobom, preto nemalo\nza následok doručenie jeho obsahu žalovanému a žalovaný konanie o poskytnutie informácií podľa\nzákona o slobode informácií nemohol začať. K uvedenému treba ešte uviesť, že žiadosť o poskytnutie\ninformácií je pritom podľa § 14 ods. 4 zákona o slobode informácií podaná až dňom, keď bola oznámená\npovinnej osobe príslušnej vo veci konať. Nepostačuje preto, aby sa povinná osoba dozvedela o jej\npodaní, lebo z textu zákona vyplýva, že jej musela byť oznámená, teda že povinná osoba musela poznať\njej obsah. Žiadosť je podaná dňom, keď bola oznámená povinnej osobe príslušnej vo veci konať a týmto\ndňom dochádza aj k začatiu konania o poskytnutie informácií.\nŽalobca nepreukázal, že došlo k začatiu konania o poskytnutie informácií na základe jeho žiadosti z 21.\njanuára 2013, ktorú v písomnej podobe predložil až súdu. Iný dôkaz o jej doručení žalovanému v konaní\nžalobca nepredložil, ani jeho vykonanie nenavrhol.\nV dôsledku skutočnosti, že žalovaný nezačal konanie o poskytnutie informácií a ani ho začať nemohol,\nneplatí právna domnienka, že existuje rozhodnutie podľa § 17 ods. 3 zákona o slobode informácií, teda\nnenastúpila fikcia, že povinná osoba vydala rozhodnutie, ktorým odmietla poskytnúť informáciu.\nV konaní bolo dostatočne preukázané, že konanie o poskytnutie informácií podľa zákona o slobode\ninformácií sa na základe žiadosti žalobcu nezačalo, a že v dôsledku toho neexistuje rozhodnutie, ktoré\nby mohlo byť predmetom súdneho preskúmania. Podmienky pre postup podľa V. časti druhej hlavy OSP\npreto splnené neboli a súd prvého stupňa rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,\nkeď zrušil fiktívne rozhodnutia žalovaného, ktoré neexistujú.\nOdvolací súd preto podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ OSP rozsudok\nsúdu prvého stupňa zrušil a konanie podľa § 104 OSP zastavil, lebo konaniu a rozhodnutiu vo veci bránila\nneodstrániteľná prekážka konania, ktorou je nedostatok právomoci súdu na preskúmanie neexistujúceho\nrozhodnutia.“\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v prejednávanej veci poukazuje tiež na svoje rozhodnutie sp. zn.\n5Sži/9/2014 z 26. mája 2014, týkajúce sa obdobnej veci toho istého žalobcu, z ktorého cituje nasledovné:\n„(...) nemožno nechať bez povšimnutia skutočnosť, že žalobca požadoval sprístupnenie informácií,\nktoré sú verejne prístupné na internetových stránkach príslušných povinných osôb (a ktoré mohli\nbyť dôvodom pre rozhodnutie o neposkytnutí informácií zo strany žalovaného). Zhromažďovanie a\nevidovanie požadovaných informácií totiž do vecnej pôsobnosti žalovaného nepatrí. Podľa názoru\nnajvyššieho súdu žalobca nepostupoval zvyčajným spôsobom s cieľom získať požadované informácie,\nale jeho cieľ bol zjavne šikanózny. Najvyšší súd považuje za dôvodné poznamenať, že zákon o slobode\ninformácií má slúžiť predovšetkým ako nástroj spoločenskej kontroly. Najvyšší súd v žiadnom prípade\nnepopiera právo žalobcu na informácie, avšak je nevyhnutné, aby toto právo bolo uplatňované efektívne\na účelne (nie účelovo), a to nielen vo vzťahu k povinným osobám, ale i vo vzťahu k súdu. V opačnom\nprípade ide zo strany žiadateľov skôr o zneužívanie práva, kedy je toto právo zámienkou pre formalistické\na bezúčelné spory.“\nZ vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP\nv spojení s § 219 ods. 1 a 2 OSP napadnuté uznesenie krajského súdu potvrdil.\nO náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c\nods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,\nnakoľko žalobca nemal v konaní úspech a žalovanému trovy odvolacieho konania zo zákona nenáležia.\n\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}