{"guid": "99fb0538-0089-42d3-8560-5b1bb5461f5a:54a71677-ba35-46d7-9463-59cad012c5ed", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:6013200646.1", "spisova_znacka": "3Sži/32/2014", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sži/32/2014 z 4. 8. 2015", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 4. augusta 2015, sp. zn. 3Sži/32/2014, ECLI:SK:NSSR:2015:6013200646.1", "identifikacne_cislo": "6013200646", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jozef Milučký", "sudca_id": 335, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jozef-milucky-335", "datum_vydania": "2015-08-04", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250k.odsek-1", "nazov": "§ 250k ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250k.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-250k"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-250k"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/54a71677-ba35-46d7-9463-59cad012c5ed", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:6013200646.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:6013200646.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:6013200646.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n3Sži/32/2014\n6013200646\n04. 08. 2015\nJUDr. Jozef Milučký\nECLI:SK:NSSR:2015:6013200646.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Centrum ekologických informácií, Suché\nMýto 19, Bratislava, právne zast.: Bardač, s.r.o., advokátska kancelária, Búdková 4, Bratislava, proti\nžalovanému: Starostka Obce Horné Mladonice, Horné Mladonice 40, Senohrad, právne zast.: Ulianko\n& Holčík, s.r.o., Nám. SNP 41, Zvolen, o preskúmanie zákonnosti fiktívneho rozhodnutia žalovaného,\nkonajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/98/2013-53 zo\ndňa 19. júna 2013 v časti výroku o trovách konania v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v\nBanskej Bystrici č.k. 23S/98/2013-84 zo dňa 11. marca 2014, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/98/2013-53\nzo dňa 19. júna 2013 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.\n23S/98/2013-84 zo dňa 11. marca 2014 v časti výroku o trovách konania p o t v r d z u j e.\nÚčastníkom právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici podľa § 250j ods. 2 písm. d/ Občianskeho\nsúdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) zrušil fiktívne rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové fiktívne\nrozhodnutie prvostupňového správneho orgánu z dôvodu, že fiktívne rozhodnutie nespĺňa náležitosti\nriadne odôvodneného rozhodnutia v zmysle § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny\nporiadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len správny poriadok) a žalobcovi právo na náhradu trov\nkonania nepriznal.\nŽalobca žiadal v elektronickej podobe sprístupniť informácie:\n- údaj o počte obyvateľov v obci k 31.12.2011 a k 31.12.2012\n- rozloha obce\n- počet a zoznam území chránených Ramsarským dohovorom o mokradiach a území zaradených\ndo sústavy chránených území NATURA 2000, nachádzajúcich sa na území obce (v členení na\nosobitne chránené územia - Special Protection Areas a osobitne územia ochrany - Special Areas of\nConservation).\nKrajský súd vo vzťahu k napadnutému výroku o náhrade trov konania s poukazom na § 250k ods. 1 veta\ntretia O.s.p. dôvodil, že v tomto ustanovení v konaniach vedených na základe žalôb podľa druhej hlavy\npiatej časti O.s.p. je pre náhradu trov konania uvedená výnimka zo zákonnej zásady zodpovednosti\núčastníkov za výsledok konania, ktorá spočíva v možnosti súdu nepriznať, či znížiť náhradu trov konania\nžalobcovi, ktorý v konaní mal úspech celkom alebo sčasti.\nDôvody hodné osobitného zreteľa súd videl v povahe sporu a okolnostiach daného prípadu. Súd\nprihliadol najmä na skutočnosť, že žalobca požadoval sprístupnenie informácií u 495 obcí len v\nbanskobystrickom kraji takým spôsobom, že obce nie vždy boli schopné v lehote reagovať, pričom\nnepreukázal snahu získať požadované informácie aj iným dostupnejším a efektívnejším spôsobom\n\nohľadom všetkých obcí, čo značne spochybnilo skutočný úmysel žalobcu získať požadované informácie\na naopak podaním množstva žalôb proti obciam, kde si žalobca uplatňuje náhradu trov konania v plnej\nvýške svedčí podľa krajského súdu o tom, že žalobca mal väčší záujem na priznaní trov konania, ako\nna sprístupnení požadovaných informácií. Samotný počet podaných žalôb nie je jediným relevantným\nukazovateľom pre konštatovanie súdu o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa, ale túto\nskutočnosť prvostupňový súd zohľadnil v spojení s ďalšími skutočnosťami týkajúcimi sa danej veci, či\npomerov na strane účastníkov konania. Prvostupňový súd zohľadnil aj tú skutočnosť, že u žalobcu ide o\nhromadne podané žaloby, v ktorých ide o typovo rovnaké veci po skutkovej i právnej stránke. Žaloby sú\ntakmer identické, čím je daná i nízka právna zložitosť a časová náročnosť poskytnutých úkonov právnej\nslužby v dôsledku toho, že žaloby sú podané elektronicky, v ktorých sú menené len identifikačné údaje\nžalovanej strany a nepatrné odchýlky, vzhľadom na skutkový stav v tej-ktorej obci.\nProti rozsudku krajského súdu podal žalobca voči výroku o trovách konania odvolanie a navrhol, aby\nNajvyšší súd Slovenskej republiky zmenil prvostupňový rozsudok v časti výroku o trovách konania a\npriznal žalobcovi náhradu trov konania v celkovej výške 655,11 €. Uviedol, že nepriznaním účelne\nvynaložených trov konania dochádza v podstate k popretiu úspechu sťažovateľa v súdnom konaní (nález\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, ďalej len ústavný súd sp. zn. IV. ÚS 24/2010 zo dňa 08.04.2010).\nŽalobca, ako úspešný účastník súdneho konania očakával, že mu bude priznaná náhrada trov konania,\na keďže krajský súd rozhodol inak, mal mu podľa jeho názoru umožniť vyjadriť sa k otázke splnenia\npodmienok pre priznanie trov konania. Pritom poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len najvyšší súd) sp. zn. 3 M Cdo 18/2010 zo dňa 17.02.2011, sp. zn. 3 Cdo 236/2010 zo\ndňa 14.04.2011, sp. zn. 7 Cdo 42/2010 zo dňa 17.10.2011. Týmto postupom krajský súd podľa názoru\nžalobcu zaťažil konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo výroku o trovách\nkonania (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).\nPodľa názoru žalobcu, v danom prípade nie sú splnené žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré\nby odôvodňovali nepriznanie žalobcovi nárok na náhradu trov konania. Súd prvého stupňa spája vec s\núdajnými 495 žiadosťami žalobcu zaslaných obciam v Banskobystrickom kraji. Žalobca uviedol, že táto\ninformácia sa nezakladá na pravde a na súd sa obrátil iba v prípade, že povinná osoba požadované\ninformácie nesprístupnila. Zo strany žalobcu išlo o oprávnený výkon práva, ktorým realizoval svoj\npredmet činnosti. Žalobca nemohol podávať svoje žiadosti s časovým odstupom. Poukázal ešte na\nto, že od doručenia žiadosti do podania žaloby uplynuli viac ako dva mesiace, takže žalovaný mal\ndostatok času zareagovať na podanú žiadosť do dňa podania žaloby. Žalovaný mal povinnosť zaobstarať\nsi povinné programové vybavenie, aby mohol adekvátnym spôsobom reagovať na podanú žiadosť.\nŽalobca potreboval autentickú informáciu, preto požiadal o informácie priamo povinnú osobu, ktorej sa\npožadovaná informácia týka a ktorou disponuje. Pre jeho potreby mu nepostačovalo nájsť informácie\nniekde na internete.\nŽalobca nemal povinnosť preukazovať svoju snahu získať informácie inak aj vzhľadom na to, že\nustanovenie § 3 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len\nzákon č. 211/2000 Z.z.) zakotvuje imperatív vylučujúci možnosť skúmať právny alebo iný dôvod, či\nzáujem, pre ktorý sa informácia požaduje (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-204/09, bod 31\nzo dňa 14.02.2012. Za dôvod hodný osobitného zreteľa nemožno považovať takú skutočnosť, ktorá\nvo svojej podstate znamená porušenie zákona (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžf/12/2010\nzo dňa 09.11.2010). Poukázal tiež na skutočnosť, že v predmetnej veci právny zástupca žalobcu\nvykonával editáciu žalôb a niekoľkostupňovú mechanickú autorizáciu prostredníctvom PIN kódov pred\nelektronickým podaním každej jednej žaloby a ostatných dokumentov odosielaných do podateľne súdu.\nPrávny zástupca žalobcu sa zúčastnil aj pojednávania na krajskom súde dňa 19.06.2013 a tento úkon\nz povahy veci nemožno považovať za hromadný. Išlo teda o účelne vynaložené výdavky a účelne\nvykonaný úkon právnej pomoci.\nŽalobca poukázal na rozpor s právom Európskej únie, konkrétne na čl. 9 Dohovoru o prístupe k\ninformáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach\nživotného prostredia (Ú. v. ES L 124/4, 17.05.2005), ďalej len Aarhuský dohovor, ktorý sa týka okrem\niného aj finančného zaťaženia žiadateľa o informácie na základe čl. 4 Aarhuského dohovoru. Z toho\nvyplýva, že žiadateľom o informácie o životnom prostredí sa nesmú vytvárať bariéry v prístupe k\nspravodlivosti. Uvedené závery potvrdil vo svojej rozhodovacej činnosti aj Súdny dvor Európskej únie -\n\nrozsudok zo dňa 11.04.2013, David Edwards a Lilian Pallikaropoulos, C-260/11, bod 28, rozsudok zo dňa\n08.03.2011, Lesoochranárske zoskupenie VLK, C-240/09, bod 48. Nepriznané právo na náhradu trov\nkonania zo strany krajského súdu predstavuje znemožnenie, resp. nadmerné sťaženie prístupu k súdu.\nKrajský súd mal aj postupovať v zmysle § 2 ods. 2 veta prvá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch\na poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 71/1992 Zb.)\na žalovanému uložiť povinnosť zaplatiť súdny poplatok. Krajský súd mal teda pri priznávaní práva na\nnáhradu trov konania vykonať eurokonformný výklad ustanovenia § 250k ods. 1 veta tretia O.s.p., ktorý\nby sledoval naplnenie účelu právnych aktov Európskej únie a judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.\nŽalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril. Odvolanie žalobcu mu bolo doručené dňa 21.03.2014.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 vety\nprvej O.s.p.) preskúmal rozsudok v napadnutej časti výroku o trovách konania, ako aj konanie, ktoré\nmu predchádzalo, v rozsahu napadnutom odvolaním (§ 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej\nO.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie\nžalobcu nie je dôvodné.\nPodľa § 250k ods. 1 O.s.p. ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti žalovanému prizná\nprávo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Ak bolo rozhodnutie správneho orgánu zrušené\nz dôvodu podľa § 250j ods. 3, súd žalobcovi prizná úplnú náhradu trov konania. Môže tiež rozhodnúť,\nže sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\nrozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia\na povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy\nalebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 3 O.s.p.).\nPodstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo\nv správnom konaní; ide o právny prostriedok, ktorý umožňuje, aby každá osoba, ktorá sa cíti byť\nrozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, sa mohla domáhať ochrany svojich\nporušených alebo ohrozených práv na súde, ako na nezávislom orgáne a aby tak mohla začať konanie,\nv ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s\nrovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide.\nPredmetom odvolacieho konania je posúdenie, či je správny záver krajského súdu o nepriznaní práva\nna náhradu trov konania a či zrušenie fiktívnych rozhodnutí z dôvodu podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p.\npredstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa na nepriznanie trov konania.\nZ obsahu spisu vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom zrušil fiktívne rozhodnutie žalovaného,\nktoré malo byť žalobcovi doručené dňa 07.04.2013, ako aj prvostupňové fiktívne rozhodnutie podľa §\n250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie dôvodiac vydaním fiktívnych rozhodnutí\n(§ 18 ods. 3 a § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z.), ktoré nespĺňajú náležitosti riadne odôvodneného\nrozhodnutia v zmysle § 47 správneho poriadku, a preto sú svojou povahou nepreskúmateľné pre\nnedostatok dôvodov. Výrok o nepriznaní náhrady trov konania úspešnému žalobcovi odôvodnil dôvodmi\nhodnými osobitného zreteľa (§ 250k ods. 1 veta tretia O.s.p.).\nÚčastníci sa proti rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej neodvolali, ale rozhodnutie o trovách\nkonania napadol odvolaním žalobca. V dôsledku jeho odvolania musel odvolací súd skúmať, či\nrozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá zákonu, teda či súd rozhodol o trovách na základe\nskutočného stavu veci a či rozhodnutie správne právne zdôvodnil.\nZa žalovaného je potrebné považovať starostku Obce Horné Mladonice, s poukazom na rozhodnutie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sži/2/2010 zo dňa 11.08.2010, v zmysle ktorého je\nžalovaným správny orgán, ktorý rozhodol v poslednom stupni a nesprávne označenie žalovaného\nsprávneho orgánu nebráni súdu, aby konal so správne identifikovaným žalovaným.\n\nUstanovenie § 250k ods. 1 veta tretia O.s.p. umožňuje súdu, aby v rámci svojho uváženia v medziach\ntohto zákonného ustanovenia celkom alebo sčasti nepriznal náhradu trov konania úspešnému žalobcovi,\nktorému inak náhrada trov konania patrí.\nDôvodom na aplikáciu uvedeného ustanovenia môžu byť len dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré\nObčiansky súdny poriadok neuvádza, pričom konkrétne dôvody, vzťahujúce sa na ten ktorý konkrétny\nprípad, ponecháva na úvahu súdu, ktorá však musí mať svoje zhmotnenie v odôvodnení rozhodnutia.\nInak povedané z odôvodnenia rozhodnutia súdu, ktorý vo vzťahu ku v konaní úspešnému žalobcovi\npoužil tretiu vetu ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. a nepriznal mu náhradu trov konania, musia byť zrejmé\ndôvody, ktoré súd k takémuto skôr výnimočnému rozhodnutiu viedli, lebo právo úspešného účastníka\nna náhradu trov konania je imanentnou súčasťou práva na súdnu ochranu zakotveného v čl. 46 ods.\n1 Ústavy Slovenskej republiky. Z uvedeného preto vyplýva, že takéto rozhodnutie súdu nemôže byť\nzaložené len na marginálnych dôvodoch.\nZ obsahu súdneho spisu vyplýva, že súd prvého stupňa detailne rozobral dôvody, ktoré ho k tomuto\nrozhodnutiu viedli.\nNapriek skutočnosti, že rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej je právoplatný a že žalobca vo veci\nsamej v konaní pred súdom prvého stupňa úspech mal, zostala odvolaciemu súdu povinnosť posúdiť\nexistenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré žalobcovi s poukazom na § 250k ods. 1 O.s.p.\nnepriznal náhradu trov konania. Musel tak postupovať bez ohľadu na dôvody, pre ktoré súd prvého\nstupňa rozhodol pri použití citovaného zákonného ustanovenia a bez ohľadu na skutočnosť, či rozsudok\nsúdu prvého stupňa vo veci samej, ktorý nadobudol v uvedenej časti právoplatnosť, považuje za vecne\nsprávny.\nPri posudzovaní existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa nemohol ponechať bez povšimnutia\nniekoľko okolností. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalobca požadoval sprístupnenie informácií, ktoré sú\nverejne prístupné na internetových stránkach príslušných povinných osôb (a ktoré mohli byť dôvodom\npre rozhodnutie o neposkytnutí informácií zo strany žalovaného). Žalobca nepostupoval zvyčajným\nspôsobom s cieľom získať požadované informácie, ale jeho cieľ bol zjavne šikanózny. Šikanózne\nsprávanie žalobcu je možné badať aj z toho, že neprejavil vážny záujem požadované informácie získať\ninak od príslušných povinných osôb, medzi ktorými žalovaný nebol. Vyplýva to zo skutočnosti, že\nzhromažďovanie a evidovanie požadovaných informácií nepatrilo do jeho vecnej pôsobnosti. Samotné\ndistribuovanie žalôb rovnakého textu, len na iné adresy obcí neznamená poskytnutie primeranej\nprávnej pomoci zo strany advokáta, ktorý žalobcu zastupoval. Zákon č. 211/2000 Z.z. je založený na\njednoduchosti a sleduje, aby sa naplnil jeho zmysel a účel, ktorým je poskytovanie informácií a nie\nvydávanie fiktívnych rozhodnutí, ktoré dosahoval žalobca svojím zvoleným postupom.\nNajvyšší súd musel pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa prihliadať pri dôvodnosti\nodvolania žalobcu v časti rozsudku, týkajúceho sa náhrady trov konania na všetky okolnosti konania a\nmusel skúmať skutočný prejav vôle žalobcu, smerujúci k sprístupneniu informácií, aj s prihliadnutím na\nobsah jeho odvolania, v ktorom žalobca poukazuje na imperatív, ktorý vylučuje možnosť skúmať právny\nalebo iný dôvod, či záujem, pre ktorý sa informácia podľa zákona č. 211/2000 Z.z. požaduje.\nOdvolací súd nehodnotí postup žalobcu, ktorý aj na podanie jednoduchej žiadosti o sprístupnenie\ninformácií splnomocnil advokáta, ani mu nebráni, aby ho v konaní pred žalovaným zastupoval advokát,\nale vo vzťahu k uplatnenej náhrade trov konania, možno jeho krok hodnotiť ako neefektívny a trovy\nkonania, ktoré mu vznikli, ako vynaložené neúčelne, lebo žiadosť o poskytnutie informácií nevyžaduje\nosobitnú právnu formu (aj keď musí byť zaslaná na správnu adresu).\nMožno pripomenúť, že žalobca vznikol registráciou na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky 8.\nfebruára 2013 a už 22. februára 2013 bola doručená emailom žalovanému žiadosť o sprístupnenie\ninformácii, ktorá bola podpísaná zaručeným elektronickým podpisom právneho zástupcu žalobcu. Už\nsamotný fakt, že žalobca v tak krátkom časovom odstupe po svojom vzniku bez využitia svojho petičného\npráva zvolil na účely podania žiadosti o sprístupnenie informácií advokáta, vyvoláva pochybnosti\no skutočnej vôli žalobcu získať informácie podľa zákona č. 211/2000 Z.z. a vyvoláva oprávnené\npresvedčenie, že žalobca mal pri vynaložení minimálneho úsilia prioritne záujem na náhrade trov\nkonania, ktorých čiastka nie je zanedbateľná, a nie skutočný záujem na sprístupnení informácií, verejne\n\ndostupných na oficiálnych webových stránkach príslušných orgánov verejnej správy. Námietka žalobcu,\nže ho nemožno nútiť, aby informácie získaval pokútne na internetových stránkach sa preto prieči nielen\nobsahu vykonaného dokazovania, ale je v rozpore s jeho vlastnou filozofiou, v rámci ktorej presadzuje\nelektronickú komunikáciu s orgánmi verejnej správy nad rámec ich zákonných povinností, ale aj mimo\nich technického vybavenia.\nPokiaľ žalobca vo svojom odvolaní argumentuje nálezom Ústavného súdu Českej republiky zo 14.\nseptembra 2011 sp. zn. I. ÚS 3698/10 (ktorým ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovel a neodmietol ju),\ntreba uviesť, že odkaz na rozhodnutie orgánu súdnej ochrany ústavnosti Českej republiky, ktoré nijako\nsúdy Slovenskej republiky nezaväzuje (§ 135 ods. 1 O.s.p.,), a teda nemôže byť dôvodom vedúcim k\nzmene napadnutého rozsudku. Zodpovedá skutočnosti, že slovenský právny systém a český právny\nsystém sú navzájom veľmi blízke, nie sú však totožné, a preto bez ďalšieho podrobného poznania\nprávneho systému iného štátu rozhodnutie súdov Českej republiky nemožno v praxi súdov Slovenskej\nrepubliky automaticky aplikovať ako prameň nášho práva.\nPokiaľ žalobca v odvolaní poukazoval na rozhodnutie najvyššieho súdu z 9. novembra 2010 sp. zn.\n3Sžf/12/2010, v zmysle ktorého „za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle citovaného ustanovenia\nO.s.p. nemožno považovať takú skutočnosť, ktorá vo svojej podstate znamená porušenie zákona...“,\ntreba pripomenúť skutočnosť, že ani právoplatný rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým boli zrušené\nfiktívne rozhodnutia žalovaného nezakladá prekážku, ktorá by odvolaciemu súdu bránila v tejto veci z\nhľadiska existencie dôvodu hodného osobitného zreteľa skúmať, či došlo k začatiu konania o poskytnutie\ninformácií v danej veci a či následne postup žalovaného znamenal porušenie zákona. Nemožno pritom\nopomenúť skutočnosť, že aj po zrušení fiktívnych rozhodnutí konanie o poskytnutie informácií nebolo\nskončené a žalovaný vo veci musí konať spôsobom, ktorý zodpovedá zákonu č. 211/2000 Z.z. Pri\ntakomto postupe mu nemožno dopredu zabrániť, aby v prípade, ak zistí, že konanie riadne začaté\nnebolo, konanie prípadne aj zastavil. Z odôvodnenia citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu ďalej\nvyplýva, že najvyšší súd citoval nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ústavný súd) sp.\nzn. II. ÚS 351/09 z 15. decembra 2009, v odôvodnení ktorého ústavný súd okrem iného uvádza aj\nnasledovné:\n„Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj nárok na\nnáhradu trov konania (napr. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08). V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné\nprávo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá\nnajmä v Občianskom súdnom poriadku určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym\nobsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie\na náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného\npráva na súdnu ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo\nna súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu,\nže taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. II. ÚS\n56/05, IV. ÚS 147/08, II. ÚS 82/09). Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom\nzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno\nvidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že uvedené právne východiská sa vzťahujú\nna obe označené práva (IV. ÚS 147/08). Pri rozhodovaní všeobecných súdov o tom, či sú splnené\npodmienky ustanovenia § 150 Občianskeho súdneho poriadku pre výnimočné nepriznanie (úplné či\nčiastočné) náhrady trov konania úspešnému účastníkovi konania, je potrebné, aby skutkové okolnosti, v\nktorých sa vidí naplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania, boli\npreukázané, a to zo všetkých aspektov, ktoré sú podľa ustálenej praxe všeobecných súdov relevantné.\nV opačnom prípade môže dôjsť pri rozhodovaní o náhrade trov konania k porušeniu základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.\n1 prvej vety dohovoru (II. ÚS 122/09).“\nVychádzajúc z citovaného nálezu ústavného súdu, z ktorého vyplýva možnosť súdov aplikovať\nustanovenie § 150 O.s.p. resp. § 250k ods. 1 tretia veta O.s.p. považoval najvyšší súd za preukázané, že\nsúd prvého stupňa nepochybil, keď zhodnotil skutkové okolnosti v ktorých zistil dôvody hodné osobitného\nzreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania úspešnému žalobcovi, aj keď tieto dôvody odvolací súd\nzistil aj v ďalších skutkových a právnych okolnostiach, a to napriek skutočnosti, že došlo k zrušeniu\nfiktívnych rozhodnutí žalovaného.\n\nV dôsledku vyššie uvedených právnych skutočností by podľa názoru najvyššieho súdu na rozhodnutí\nsúdu prvého stupňa vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania nič nezmenila ani skutočnosť, že by\nkrajský súd vopred oboznámil žalobcu o jeho zámere nepriznať mu pre prípad úspechu v konaní náhradu\ntrov konania, lebo takýmto spôsobom by dopredu prejudikoval svoje rozhodnutie a spochybnil by tým\nsvoju nezaujatosť v konaní. Námietku, ktorou žalobca poukazoval na túto vadu konania preto označil\nnajvyšší súd za nedôvodnú.\nVo vzťahu k namietanému rozporu s právom Európskej únie a nepriznania nepriameho účinku najvyšší\nsúd uvádza, že v prípade žalobcu nemožno v žiadnom prípade hovoriť o „vytváraní bariér v prístupe\nk spravodlivosti, ktoré v konečnom dôsledku znemožňujú reálny a efektívny prístup k spravodlivosti,\nt.j. k súdnemu prieskumu nezákonných rozhodnutí na úseku práva na prístup k informáciám“, keď\nsám žalobca spôsobom, ktorý sa javí ako účelový, v skutočnosti sám zabránil prístupu k žiadaným\ninformáciám.\nPri rozhodovaní o náhrade nákladov konania musí pritom súd zohľadňovať samotný účel procesu\nv správnom súdnictve, ktorým je poskytovanie ochrany porušeným alebo ohrozeným skutočným\nsubjektívnym hmotným právam a právom chráneným záujmom. Súdne konanie nemôže popierať svoje\nskutočné spoločenské poslanie a nemôže sa stať len nástrojom, slúžiacim na vytváranie ľahkého\na neodôvodneného zisku na úkor protistrany, spočívajúceho v zaplatení nákladov za zastúpenie\nadvokátom. Porušením práva na spravodlivý proces podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky a\npráva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa jej článku 47 preto nie je také rozhodnutie súdu,\nktorým súd neprizná účastníkovi náhradu nákladov na zastupovanie advokátom, lebo ich nevyhodnotí\nako účelne vynaložené.\nPritom pravidlo, podľa ktorého možno úspešnému účastníkovi priznať len náhradu účelne vynaložených\nnákladov, sa vzťahuje na akékoľvek náklady konania, teda aj na náklady spojené so zastupovaním\nadvokátom (na odmenu za zastupovanie, paušálnu náhradu hotových výdavkov a náhradu za daň z\npridanej hodnoty).\nNajvyšší súd navyše pri skúmaní vyváženosti záujmu žalobcu o verejne prístupné informácie v porovnaní\ns jeho záujmom na náhrade trov konania zisťoval výšku náhrady trov konania za predpokladu úspechu\nžalobcu pri vyčíslenej náhrade trov konania, ktorá iba pri 50 žalobách predstavuje 32.755,50 €. Námaha,\nktorú musel žalobca na vyvolanie súdnych konaní pred krajským súdom vynaložiť je pritom v zjavnom\nnepomere s odmenou, ktorú za uskutočnené advokátske služby požaduje.\nZa účelne vynaložené náklady podľa § 142 ods. 1 O.s.p. pritom možno považovať len také náklady, ktoré\nmusel účastník nevyhnutne vynaložiť, aby mohol riadne hájiť svoje porušené alebo ohrozené subjektívne\nprávo na súde. Náklady spojené so zastúpením advokátom tomuto vymedzeniu spravidla zodpovedajú.\nTomuto pravidlu však nemožno prisudzovať absolútnu, bezvýnimočnú povahu; môžu sa vyskytovať i\nsituácie, za ktorých náklady spojené so zastúpením advokátom nemožno považovať za nevyhnutné pre\nriadne uplatňovanie alebo bránenie práva na súde. O taký prípad pôjde najmä v prípade zneužitia práva\nna zastúpenie advokátom. (pozri aj nález Ústavného súdu Českej republiky z 25. júla 2012 sp. zn. I.\nÚS 988/12).\nV tejto súvislosti najvyšší súd považuje za dôvodné poznamenať, že zákon č. 211/2000 Z.z. má slúžiť\npredovšetkým ako nástroj spoločenskej kontroly. Najvyšší súd v žiadnom prípade nepopiera právo\nžalobcu na informácie, avšak je nevyhnutné, aby toto právo bolo uplatňované efektívne a účelne (nie\núčelovo), a to nielen vo vzťahu k povinným osobám, ale i vo vzťahu k súdu. V opačnom prípade ide zo\nstrany žiadateľov skôr o zneužívanie práva, kedy je toto právo zámienkou pre formalistické a bezúčelné\nspory.\nVzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti najvyšší súd dospel k rovnakému právnemu názoru ako súd\nprvého stupňa a zistil, že v danom prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nie\nje spravodlivé priznať žalobcovi náhradu trov prvostupňového konania, hoci bol v konaní pred súdom\nprvého stupňa úspešný.\n\nPre úplnosť senát odvolacieho súdu poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sži/7/2013\nzo dňa 27.11.2013, ktoré prešlo aj následným testom ústavnosti, keď Ústavný súd SR uznesením sp.\nzn. I. ÚS 260/2014 zo dňa 21.05.2014 odmietol podanú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky preto podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. a § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.\nnapadnutý rozsudok krajského súdu v časti výroku o náhrade trov konania ako vecne správny potvrdil\na jeho dôvody považoval za vecne správne.\nO náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c\nods. 1 veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi právo na\nnáhradu trov odvolacieho konania nepriznal.\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nveta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom\nod 01.05.2011).\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "23S/98/2013", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}