{"guid": "5c86b0e6-8927-4e89-a858-1d3b564aecff:8dfb3150-6587-4952-aa34-b53b21a38ef4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:4013200851.1", "spisova_znacka": "7Sži/21/2014", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sži/21/2014 z 8. 7. 2015", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 8. júla 2015, sp. zn. 7Sži/21/2014, ECLI:SK:NSSR:2015:4013200851.1", "identifikacne_cislo": "4013200851", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Pavel Ištók", "sudca_id": 117, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-pavel-istok-117", "datum_vydania": "2015-07-08", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zastavujúce odvolacie konanie"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250.odsek-4", "nazov": "§ 250 ods. 4 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-250"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-250"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/8dfb3150-6587-4952-aa34-b53b21a38ef4", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:4013200851.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:4013200851.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:4013200851.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Sži/21/2014\n4013200851\n08. 07. 2015\nJUDr. Zdenka Reisenauerová\nECLI:SK:NSSR:2015:4013200851.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: Centrum ekologických informácií, so sídlom\nSuché Mýto č. 19, 811 03 Bratislava IČO: 42 268 559, zastúpený Advokátskou kanceláriou Bardač,\ns.r.o., so sídlom Búdková č. 4, 811 04 Bratislava, IČO: 47 243 252, proti žalovanému: Obec Nemčice, so\nsídlom Hlohovská cesta 376, 955 01 Topoľčany, IČO: 34 075 429, o preskúmanie zákonnosti fiktívneho\nrozhodnutia žalovaného, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 5. decembra\n2013, č.k. 26S/41/2013-46, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre z 5. decembra 2013, č.k.\n26S/41/2013-46 z r u š u j e a konanie z a s t a v u j e .\nŽiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.\nodôvodnenie:\nKrajský súd v Nitre rozsudkom z 5. decembra 2013, č.k. 26S/41/2013-46, zamietol žalobu, ktorou sa\nžalobca domáhal zrušenia fiktívneho rozhodnutia žalovaného, doručeného žalobcovi 12. mája 2013, ako\naj zrušenia prvostupňového fiktívneho rozhodnutia žalovaného, doručeného žalobcovi 13. apríla 2013\na vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.\nV odôvodnení rozhodnutia krajský súd uviedol, že zákon č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k\ninformáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“), v ustanovení § 19 ods. 2 zveruje rozhodovanie\nobecnému úradu, ktorý v tomto prípade koná za obec ako jej výkonný orgán (§ 16 ods. 1 zák.č.\n369/1990 Zb). V prípade odvolania podaného voči rozhodnutiu obecného úradu (aj fiktívnemu) je\nodvolacím orgánom v zmysle zákona o slobode informácií starosta obce (primátor). Starosta obce je teda\nsprávnym orgánom, ktorý rozhodoval v poslednom stupni. Krajský súd preto dospel k záveru, že ak by aj\npripustil, že žalobca zákonným postupom požiadal žalovaného o sprístupnenie informácií podľa zákona\no slobode informácií (táto skutočnosť však v konaní preukázaná nebola, nakoľko administratívny spis\nžalovaný neeviduje, a žalobca nepreukázal, či bola obsahom jeho e-mailového podania zo dňa 27. marca\n2013 žiadosť o poskytnutie ním tvrdenej informácie), tak žaloba nesmerovala proti správnemu orgánu\n(starostovi obce), ktorý mal rozhodovať v poslednom stupni a teda žaloba smerovala voči subjektu,\nktorý nebol pasívne legitimovaný. Ďalej krajský súd uviedol, že bolo na žalobcovi, koho za žalovaného\noznačí, ale z ustanovenia § 19 ods. 2 zákona o slobode informácií jednoznačne vyplýva, kto rozhoduje o\nodvolaniach proti rozhodnutiam obecných úradov v zmysle tohto zákona, a preto mal byť v predmetnej\nveci žalovaným starosta obce v zmysle ustanovenia § 250 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku\n(ďalej len „OSP“). Žalobca však za žalovaného označil subjekt, ktorý o odvolaní nerozhodoval, a nie je\npovinnosťou súdu za žalobcu dohľadávať správny orgán, ktorý vo veci mal konať. Krajský súd preto\nžalobu z dôvodu absencie pasívnej legitimácie na strane žalovaného zamietol. O trovách krajský súd\nrozhodol podľa\n§ 250 ods. 1 OSP a neúspešnému žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal.\n\nProti uvedenému rozsudku krajského súdu podal včas odvolanie žalobca, v ktorom žiadal, aby odvolací\nsúd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a napadnuté rozhodnutie starostu žalovaného, ako\naj prvostupňové rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žiadal tiež\npriznať náhradu trov konania, ktoré si v odvolaní tiež vyčíslil. Alternatívne v odvolaní žalobca navrhol,\naby odvolací súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nNamietal, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [odvolací dôvod\npodľa § 205 ods. 2 písm. f) OSP]. Žalobca bol toho názoru, že žalovaný subjekt označil postačujúco\npreto, aby mohla byť žaloba vecne prejednaná. Priamo ustanovenie § 250 ods. 4 OSP stanovuje,\nkto je vo veciach preskúmania zákonnosti správneho orgánu žalovaným, t. j. ide o tzv. tretiu definíciu\núčastníctva, kedy je účastníkom ten, o ktorom to stanovuje zákon. Z administratívneho spisu je teda\nzrejmé, kto je týmto orgánom, s kým má správny súd konať v predmetnom konaní. Poukázal aj na právnu\ndoktrínu, ktorá ma tento názor podporovať.\nŽalobca taktiež nesúhlasil s názorom krajského súdu, že žalovaný sa nemohol oboznámiť s obsahom\nžiadosti žalobcu, doručenej mu prostredníctvom elektronickej pošty, z dôvodu, že táto bola podpísaná\nzaručeným elektronickým podpisom. Namietal, že svoju žiadosť doručil a podal žalovanému zákonom\nstanoveným spôsobom. Podľa jeho názoru účelom špeciálnej úpravy § 14 ods. 1 zákona o slobode\ninformácií je zjednodušenie podávania žiadostí povinným osobám a odstránenie všetkých formálnych\nobmedzení pri podávaní žiadostí, nie sprísnenie. Z toho dôvodu zákon o slobode informácií umožňuje\npodanie žiadosti povinnej osobe aj akýmkoľvek technicky vykonateľným spôsobom, čo § 14 ods.\n1 zákona o slobode informácií aj explicitne uvádza. Prijímanie podaní podpísaných zaručeným\nelektronickým podpisom je podľa žalobcu pre žalovaného technicky vykonateľný spôsob prijatia podania,\nlebo z jeho vlastnej činnosti správneho orgánu mu takáto povinnosť vyplýva z § 19 ods. 1 Správneho\nporiadku.\nŽalobca ďalej poukázal na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“),\nz ktorej má jednoznačne vyplývať, že ak je súčasťou zákonného ustanovenia úprava prípustných\ndruhov podaní účastníka konania, vyplýva z toho danému orgánu verejnej moci povinnosť vytvoriť si\npodmienky pre prijímanie daného druhu podania. Citoval z nálezu ústavného súdu z 24. júna 2008,\nII. ÚS 150/08-102, ktorého závery sú podľa žalobcu v plnom rozsahu aplikovateľné aj pre povinnosti\nžalovaného podľa § 19 ods. 1 Správneho poriadku.\nŽalobca ďalej uviedol, že netvrdí, že žalovaný si mal zriadiť elektronickú podateľňu, pretože na prijatie\npodaní podpísaných zaručeným elektronickým podpisom žalovaným úplne postačuje elektronická pošta\n(tú žalovaný má) a prostriedok na overenie elektronického podpisu. Zoznam prostriedkov na overenie\nelektronického podpisu je zverejnený na webovom sídle Národného bezpečnostného úradu, pričom v\nsúčasnosti ide o 18 softvérových produktov. Spomedzi nich sú viaceré bezplatne prístupné na internete\n(napr. program QSign). Žalovaný teda nemusel mať automatizovanú elektronickú podateľňu, pretože mu\npostačoval niektorý z dostupných 18 softvérových produktov, schválených Národným bezpečnostným\núradom.\nZáverom žalobca uviedol, že žalovaný mal povinnosť prijímať podania podpísané zaručeným\nelektronickým podpisom a preto pre žalovaného doručenie žiadosti žalobcu podpísanej zaručeným\nelektronickým podpisom predstavuje technicky vykonateľný spôsob podania žiadosti. Doručenie žiadosti\ntechnicky vykonateľným spôsobom je postačujúce pre vyvolanie tých účinkov, ktoré vyvoláva riadne\ndoručená žiadosť o sprístupnenie informácií podľa zákona o slobode informácií. Takúto žiadosť mal\nžalovaný vybaviť zákonom predpokladaným spôsobom. K tomu však podľa žalobcu nedošlo, čo malo\nza následok vydanie fiktívnych rozhodnutí podľa § 18 ods. 3 a § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií.\nTým, že krajský súd na uvedené nijako neprihliadol, rozhodol vec po právnej stránke nesprávne. Žalobca\ntiež považuje nesprávny výrok o trovách, lebo krajský súd mal žalobe vyhovieť a z toho dôvodu mal\npriznať žalobcovi náhradu trov konania.\n\nŽalovaný sa vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu stotožnil s rozsudkom Krajského súdu v Nitre.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 2 OSP v spojení s ust. § 246c ods.\n1 veta prvá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v rozsahu a z dôvodov uvedených v\nodvolaní žalobcu (ust. § 212 ods. 1 OSP v spojení s ust. § 246c ods. 1 veta prvá OSP), bez nariadenia\npojednávania v zmysle § 250ja ods.2 OSP a dospel k záveru, že rozsudok Krajského súdu v Nitre je\npotrebné zrušiť a konanie zastaviť.\nPodľa ust. § 244 ods. 1, 2, 3 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo\nopravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy,\norgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj\nfyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických\nosôb v oblasti verejnej správy (ďalej len \"rozhodnutie správneho orgánu\").\nRozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako\naj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo\nprávnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických\nosôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho\nnečinnosť.\nPodľa ust. § 247 ods. 1,2, OSP podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická\nalebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho\norgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.\nPri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto\nhlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň\npripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.\nPodľa § 250 ods. 4 OSP pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je žalovaným\nsprávny orgán, ktorý rozhodol v poslednom stupni.\nPodľa § 246c ods.1 OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú\nprimerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len\nak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný\nprostriedok nie je prípustný.\nPodľa § 103 OSP kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže\nkonať vo veci (podmienky konania).\nPodľa § 104 ods.1 OSP, ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd\nkonanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi\nvec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu; právne účinky spojené s\npodaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované.\nPodľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať\ninformácie (ďalej len „povinné osoby“) sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj tie právnické\nosoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických\nosôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti.\n\nZákon o slobode informácií upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám\n(§ 1).\nPodľa § 14 ods. 1 až 4 zákona o slobode informácií žiadosť o sprístupnenie informácií možno podať\npísomne, ústne, faxom, elektronickou poštou alebo iným technicky vykonateľným spôsobom.\nZo žiadosti musí byť zrejmé, ktorej povinnej osobe je určená, meno, priezvisko, názov alebo obchodné\nmeno žiadateľa, jeho adresa pobytu alebo sídlo, ktorých informácií sa žiadosť týka a aký spôsob\nsprístupnenia informácií žiadateľ navrhuje.\nAk žiadosť nemá predpísané náležitosti uvedené v odseku 2, povinná osoba bezodkladne vyzve\nžiadateľa, aby v určenej lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako sedem dní, neúplnú žiadosť doplnil. Poučí\nžiadateľa aj o tom, ako treba doplnenie urobiť. Ak napriek výzve povinnej osoby žiadateľ žiadosť nedoplní\na informáciu nemožno pre tento nedostatok sprístupniť, povinná osoba žiadosť odloží.\nŽiadosť je podaná dňom, keď bola oznámená povinnej osobe príslušnej vo veci konať.\nPodľa § 22 ods. 1 zákona o slobode informácií ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na\nkonanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom\nkonaní v znení neskorších predpisov - správny poriadok)\nPodľa § 10 ods. 1, 2 písm. p) zákona č. 215/2002 Z.z. o elektronickom podpise a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o elektronickom podpise“) ústredným\norgánom štátnej správy pre elektronický podpis je Národný bezpečnostný úrad.\nÚrad vedie zoznam elektronických adries umiestnenia elektronických podateľní orgánov verejnej moci,\nktorý zverejňuje na svojom webovom sídle.\nOdvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a konania mu\npredchádzajúceho dospel k záveru, že súd prvého stupňa zamietol žalobu predovšetkým z dôvodu\nabsencie pasívnej legitimácie na strane žalovaného, čo v danom prípade nemožno považovať za\nsprávne právne posúdenie. Žalobca v podanej žalobe za žalovaného označil obec Nemčice, pričom\nfiktívne rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa (obecného úradu) ako aj rozhodnutie žalovaného\nako druhostupňového správneho orgánu (starostu obce) označuje ako fiktívne rozhodnutia žalovaného,\nt.j. obce Nemčice. Najvyšší súd Slovenskej republiky už v minulosti vyslovil, že „§ 250 ods.4 OSP má\nkogentný charakter a ide\no špeciálnu právnu úpravu účastníkov v konaní\npodľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. Napriek tomu, že toto konanie je dôsledne ovládané dispozičnou\nzásadou, z čoho vyplýva, že súd nemôže preskúmavať správne rozhodnutie nad rámec žalobcom v\nžalobe vymedzeným, ide o zásadu index neat petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán), ktorá\nvyplýva z ustanovenia § 249 ods.2 OSP a súd musí túto zásadu aplikovať vo všetkých veciach, v ktorých\npreskúmava na základe podanej žaloby zákonnosť napadnutého rozhodnutia, nesprávne označenie\nžalovaného správneho orgánu nebráni súdu, aby konal so správne identifikovaným žalovaným, pokiaľ\ntáto skutočnosť vyplýva zo samotnej žaloby a aby žalovaný správny orgán bol aj správne označený v\npísomnom vyhotovení rozhodnutia súdu. Nesprávne, resp. neúplné označenie žalovaného správneho\norgánu nemôže mať za následok zamietnutie žaloby pre nedostatok pasívnej legitimácie na strane\nsprávneho orgánu, pokiaľ žaloba obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti (§ 249 ods.2\n0.s.p.), t.j. najmä označenie rozhodnutia správneho orgánu, ktoré napadá, pretože správne, resp.\núplné označenie žalovaného správneho orgánu vyplýva z takto označeného rozhodnutia“ (rozsudok\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 2 Sži/2/2010 zo dňa 11.08.2010).\nPokiaľ teda dospel krajský súd k záveru, že žalovaným je starosta obce Nemčice, nič mu nebránilo\nďalej konať so správne identifikovaným žalovaným. Najvyšší súd Slovenskej republiky však dospel v\n\ndanom prípade k záveru, že vzhľadom na skutočnosť, že obec je právnickou osobou a priamo obec\nje nositeľkou povinnosti podľa zákona o slobode informácií (§ 2 zákona o slobode informácií), ktorú\nnásledne v konkrétnom prípade vykonáva na prvom stupni obecný úrad a na druhom stupni starosta\nobce, žalovaným správnym orgánom je samotná obec (ako nositeľka povinnosti podľa zákona o slobode\ninformácií).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ďalej skúmal, či sú v danej veci splnené zákonné podmienky súdneho\nprieskumu žalobou napadnutého fiktívneho rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.\nZákonodarca v zákone o slobode informácií upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu\nk informáciám. Konanie o poskytnutie informácie sa začína na základe žiadosti žiadateľa o poskytnutie\ninformácie podanej povinnej osobe (§ 2 zákona o slobode informácii) a spravuje sa ustanoveniami\nsprávneho poriadku, ak nie je v zákone o slobode informácií ustanovené inak. Začatie konania o\nsprístupnenie informácií zákonodarca upravuje v § 14 zákona o slobode informácií, v ktorom ustanovuje\nspôsob a formu podania žiadosti o sprístupnenie informácií, pričom v odseku 1 uvedenej právnej norme\nvýslovne uvádza, že žiadosť možno podať písomne, ústne, faxom, elektronickou poštou alebo iným\ntechnicky vykonateľným spôsobom. Z právnej úpravy je zrejmé, že žiadosť o poskytnutie informácie\nmožno podať aj elektronickou poštou, alebo iným technicky vykonateľným spôsobom a teda zo\nsamotného znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že elektronicky možno urobiť podanie\nelektronickou poštou, ktorá predstavuje komunikáciu prostredníctvom počítačových sietí a internetových\nadries na nich uvedených, alebo iným technicky vykonateľným spôsobom. Zákonodarca však v\nprávnej norme ustanovenej v § 14 ods. 4 zákona o slobode informácií predpokladá, že žiadosť je\npodaná dňom, keď bola oznámená povinnej osobe príslušnej vo veci konať, kedy začína konanie o\nposkytnutie informácie postupom podľa zákona o slobode informácií. Z uvedených dôvodov začatie\nkonania o poskytnutie informácie nie je možné posudzovať v zmysle právnej úpravy ustanovenej v § 19\nods.1 správneho poriadku, pretože zákonodarca začatie konania na základe žiadosti o sprístupnenie\ninformácií podanej u povinnej osoby ustanovuje výslovne v zákone o slobode informácií a v § 22 ods.1\nustanovuje, že na konanie podľa tohto zákona sa použijú všeobecné predpisy o správnom konaní\n(správny poriadok), ak nie je v tomto zákone ustanovené inak.\nPodľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej\nmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nPodľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a\nostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\nZ citovanej ústavnej úpravy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych\npredpisov musia byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v\nčinnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou\nchránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej\nprávnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej\nregulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je\npodmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu.\nVychádzajúc z uvedenej právnej úpravy bolo povinnosťou súdu prvého stupňa pred rozhodnutím vo\nveci samej skúmať, či boli splnené podmienky konania, teda či došlo k začatiu konania o poskytnutie\ninformácií pred povinnou osobou - žalovaným správnym orgánom a či výsledkom tohto konania bolo\nvydanie rozhodnutí, resp. fiktívnych rozhodnutí, ktoré by podliehali súdnemu prieskumu podľa druhej\nhlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.\nZ predloženého spisového materiálu krajského súdu vyplýva, že žalobca doručil dňa 27. marca 2013\nna adresu žalovaného e-mail s pripojeným zaručeným elektronickým podpisom. Samotný žalobca\nuviedol, že žiadosť o poskytnutie informácií, ktorú pripojil k žalobe ako prílohu č. 2, zaslal žalovanému v\n\nelektronickej podobe na elektronickú podateľňu žalovaného. V inej podobe žiadosť o informáciu, ktorú\nžalobca doložil v písomnej podobe až súdu, žalovanému nedoručil. Žalovaný nespochybnil skutočnosť,\nže je povinnou osobou podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií a že nemá e-mailovú adresu.\nTvrdil však, že žiadosť žalobcu o poskytnutie informácií mu nebola doručená technicky vykonateľným\nspôsobom, a preto nemal doručenú žiadosť o sprístupnenie informácie.\nNa webovej stránke Národného bezpečnostného úradu, ktorý vedie zoznam elektronických podateľní\norgánov verejnej moci podľa § 10 ods. 2 písm. p) zákona o elektronickom podpise súd zistil (a mohol tak\nurobiť aj žalobca, ktorého zastupujú a aj v konaní pred orgánmi obce zastupovali osoby s právnickým\nvzdelaním a aj počítačovo zdatné), že žalovaný je orgán verejnej moci, ktorý nemá zriadenú elektronickú\npodateľňu.\nVzhľadom k uvedenému odvolací súd konštatuje, že žalovaný ako orgán verejnej moci v zmysle čl.\n2 ods.2 ústavy môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý\nustanoví zákon, pričom zákon mu neukladá povinnosť takúto podateľňu zriadiť, a preto doručovanie\nelektronických podaní na neexistujúcu elektronickú adresu, ktorá je odlišná od e-mailovej adresy,\npoužívanej v bežnom internetovom styku nemalo právne účinky doručenia a nemohlo vyvolať začatie\nkonania podľa zákona o slobode informácií. Podanie žalobcu, ktoré mohol urobiť elektronicky, ale\ntechnicky vykonateľným spôsobom, preto nemalo za následok doručenie jeho obsahu žalovanému a\nžalovaný konanie o poskytnutie informácií podľa zákona o slobode informácií nemohol začať.\nV danej súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti, že žiadosť o poskytnutie informácií je pritom podľa §\n14 ods. 4 zákona o slobode informácií podaná až dňom, keď bola oznámená povinnej osobe príslušnej\nvo veci konať. Nepostačuje preto, aby sa povinná osoba dozvedela o jej podaní, lebo z textu zákona\nvyplýva, že jej musela byť oznámená, teda že povinná osoba musela poznať jej obsah. Žiadosť je podaná\ndňom, keď bola oznámená povinnej osobe príslušnej vo veci konať a týmto dňom dochádza aj k začatiu\nkonania o poskytnutie informácií.\nOdvolací súd zo skutkových okolností zistil, že žalobca nepreukázal, že došlo k začatiu konania o\nposkytnutie informácií na základe jeho žiadosti z 27. marca 2013, ktorú v písomnej podobe predložil až\nsúdu. Iný dôkaz o jej doručení žalovanému v konaní žalobca nepredložil, ani jeho vykonanie nenavrhol.\nVychádzajúc z uvedeného odvolací súd preto konštatuje, že v dôsledku skutočnosti, že žalovaný\nnezačal konanie o poskytnutie informácií a ani ho začať nemohol, neplatí právna domnienka, že existuje\nrozhodnutie podľa § 17 ods. 3 zákona o slobode informácií, teda nenastúpila fikcia, že povinná osoba\nvydala rozhodnutie, ktorým odmietla poskytnúť informáciu.\nOdvolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že v konaní bolo dostatočne preukázané, že\nkonanie o poskytnutie informácií podľa zákona o slobode informácií sa na základe žiadosti žalobcu\nnezačalo a že v dôsledku toho neexistujú rozhodnutia, ktoré by mohli byť predmetom súdneho\npreskúmania. Podmienky pre postup podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku\npreto splnené neboli a súd prvého stupňa rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,\nkeď žalobu zamietol.\nOdvolací súd v danej súvislosti dopĺňa, že účelom zákona o slobode informácií je upraviť podmienky,\npostup a rozsah slobodného prístupu k informáciám zaručeného\nv čl. 26 Ústavy\nSR. Povinnosťou súdu je dbať v občianskom súdnom konaní aj na to, aby sa práva nezneužívali (§\n2 OSP). Zo skutkových okolností daného prípadu ako aj zo skutočností známych odvolaciemu súdu\nz jeho činnosti (§ 121 OSP) sa javí odvolaciemu súdu postup žalobcu ako zneužitie práva, keď podal\nmnožstvo žiadostí na sprístupnenie informácií s rovnakým obsahom a rovnakým postupom na obce\nv rámci Slovenskej republiky, pričom mal možnosť získať požadované informácie ďaleko jednoduchším\nspôsobom, než ktorým postupoval a súčasne tak, ako v danom prípade v dôsledku nedostatočného\ntechnického vybavenia žalovaného, by nebol nútený uplatňovať svoje právo na informácie v súdnom\n\nkonaní o prieskum fiktívneho rozhodnutia žalovaného a v ktorom si uplatňoval náhradu trov právneho\nzastúpenia v celom rozsahu.\nPre úplnosť treba uviesť, že v priebehu odvolacieho konania Ústavný súd Slovenskej republiky\nuznesením č. k. I. ÚS 260/2014-14 zo dňa 21. mája 2014 vo veci namietaného porušenia základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na\nspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sži/7/2013 z 27. novembra 2013\nrozhodol, že sťažnosť Centra ekologických informácií, Suché mýto 19, Bratislava odmieta ako zjavne\nneopodstatnenú.\nZ odôvodnenia uvedeného uznesenia ústavného súdu vyplýva, že „Po oboznámení sa s obsahom\nnapadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd konal v medziach\nsvojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval,\na jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne\nakceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich\nhmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie najvyššieho\nsúdu aj náležite odôvodnené. Najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn. 7Sži/7/2013 z 27. novembra\n2013 právne vyčerpávajúcim a ústavne súladným spôsobom zdôvodnil, prečo a na základe akých\nprávnych úvah sa nestotožnil so sťažovateľom predostretou argumentáciou, a predovšetkým prečo\ndospel k záveru, že „... žalovaný nezačal konanie o poskytnutie informácií a ani ho začať nemohol...\nteda nenastúpila fikcia, že povinná osoba vydala rozhodnutie, ktorým odmietla poskytnúť informáciu“.\nJe teda zrejmé, že najvyšší súd oprel svoje závery o konkrétne zákonné ustanovenia príslušných\nprávnych predpisov, a to predovšetkým zákona č. 215/2002 Z.z. o elektronickom podpise\na o\nzmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vychádzajúc pritom z príslušných\nustanovení zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Zhodnotiac intenzitu možného zásahu do\nsťažovateľom označených práv sa musí aj ústavný súd stotožniť so záverom najvyššieho súdu, podľa\nktorého „Na webovej stránke Národného bezpečnostného úradu, ktorý vedie zoznam elektronických\npodateľni orgánov verejnej moci podľa § 10 ods. 2 písm. p) zákona o elektronickom podpise súd zistil\n(a mohol tak urobiť aj žalobca, ktorého zastupujú a aj v konaní pred orgánmi obce zastupovali osoby s\nprávnickým vzdelaním, ktoré sú aj počítačovo gramotné), že žalovaný je orgánom verejnej moci, ktorý\nnemá zriadenú elektronickú podateľňu a ani mu zákon neukladá povinnosť takúto podateľňu zriadiť.“,\nk čomu dodáva, že tejto skutočnosti si bol, resp. mohol byť sťažovateľ za aktívnej pomoci svojho\nprávneho zástupcu vedomý už na začiatku samotného konania podľa zákona o slobodnom prístupe k\ninformáciám, a ústavnému súdu ani nepredložil taký dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že nemohol požiadať\no požadované informácie iným technicky prijateľným spôsobom.“\nOdvolací súd zistil, že preskúmavaná vec, ktorá je predmetom tohto odvolacieho konania je obdobná\nako vec, ktorá bola predmetom odvolacieho konania najvyššieho súdu, v ktorom rozhodol uznesením\nz 27. novembra 2013, sp. zn. 7Sži/7/2013.\nVzhľadom k uvedenému, pokiaľ Ústavný súd Slovenskej republiky v citovanom uznesení č. k. I. ÚS\n260/2014-14 zo dňa 21. mája 2014 vyslovil svoj právny názor k obdobnej problematike, ktorá je\npredmetom súdneho prieskumu v danej veci, tento jeho právny názor\nje potrebné považovať za\nzáväznú judikatúru pre danú vec.\nOdvolací súd vzhľadom k vyššie uvedenému podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 221\nods. 1 písm. h) OSP rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie podľa § 246c ods.1 OSP v spojení\ns § 104 ods.1 OSP zastavil, keďže konaniu a rozhodnutiu vo veci bránila neodstrániteľná prekážka\nkonania, ktorou je nedostatok právomoci súdu na preskúmanie neexistujúceho rozhodnutia.\nV dôsledku skutočnosti, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo zrušené a konanie vo veci\nsamej bolo zastavené, a teda žalobca nebol v konaní úspešný, nemá nárok na náhradu trov konania.\nOdvolací súd rozhodol o náhrade trov celého preskúmavacieho konania, teda vrátane náhrady trov\n\nkonania pred súdom prvého stupňa a to tak, že podľa § 246c ods. 1 OSP v nadväznosti na § 146\nods. 1písm. c/ OSP žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal, lebo konanie bolo\nzastavené. Najvyšší súd Slovenskej republiky neprihliadol na zavinenie zastavenia konania žalobcom\nv dôsledku jeho nesprávneho právneho postupu, lebo žalovaný sa voči výroku o trovách súdu prvého\nstupňa neodvolal a ani v odvolacom konaní si nárok na náhradu trov konania neuplatnili.\nRozhodnutie senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta\ntretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od\n01.05.2011).\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}