Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/6/2014 z 29. 4. 2015 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. apríla 2015, sp. zn. 8Sžo/6/2014, ECLI:SK:NSSR:2015:4013200391.2 Najvyšší súd | 8Sžo/6/2014 | ECLI:SK:NSSR:2015:4013200391.2 | 2015-04-29 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: zákon č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z., § 2 ods. 2 písm. a) zákona č. 82/2005 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8d71485f-ac06-4c6c-b080-876e9755e544 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:4013200391.2 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžo/6/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4013200391
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Melicher
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:4013200391.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Petra Melichera a členov
senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a JUDr. Eleny Kováčovej, v právnej veci žalobcu: Pagastav, s.r.o., so
sídlom SNP 7/13, 018 51 Nová Dubnica IČO: 36 754 277 (predtým JASTA PLUS, s.r.o., so sídlom Lipová
2694/12, 955 01 Topoľčany), zastúpený advokátom JUDr. Petrom Janíkom, AK so sídlom M.R. Štefánika
5, P.O. BOX 68, 955 01 Topoľčany, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom Masarykova
10, 040 01 Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. S/2013/01082 zo dňa 11. marca
2013, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/45/2013-36 zo dňa
8. októbra 2013, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/45/2013-36 zo dňa 8.
októbra 2013, p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Nitre podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č.
S/2013/01082 zo dňa 11.03.2013, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie
Inšpektorátu práce Nitra č. 159/12/práv. zo dňa 18.12.2012 a ktorým bola žalobcovi uložená pokuta
2000 € za porušenie zákazu vyplývajúceho z ust. § 3 ods. 2, v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a/
zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov tým, že žalobca využíval závislú prácu fyzických osôb Z. G., nar.
XX.XX.XXXX a O. G., nar. XX.XX.XXXX, ktorí pre neho vykonávali pomocné stavebné práce na stavbe
„Stavebné úpravy objektu bývalej TaPCH a RDG budova na zdravotné stredisko s polyfunkciou“, pričom
s nimi nemal založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu, čo bolo zistené pri výkone
inšpekcie práce vykonanej v dňoch 19.06., 20.06, 25.06. a 31.08.2012 u žalobcu.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že oba správne orgány sa dôsledne riadili procesnými
a hmotnoprávnymi zásadami upravenými v zákone č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a v zákone č.
82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov a
v zákone č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, na ktorý zákon č. 125/2006 Z. z. v ust. § 21 ods. 2 odkazuje.

Krajský súd dospel k záveru, že v danej veci medzi účastníkmi nebol sporný skutkový stav, sporným
zostal iba výklad ust. § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a/ zákona č. 82/2005 Z. z., účinného
ku dňu vykonania kontroly.



Krajský súd poukázal na to, že výkon štátnej správy v oblasti inšpekcie práce vykonáva inšpektorát
práce, čo vyplýva z § 7 ods. 1 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce. Inšpektorátu prináleží
vykonávať, o. i., i dozor nad dodržiavaním právnych predpisov, ktoré upravujú zákaz nelegálnej práce a
nelegálneho zamestnávania. Takto postupoval i prvostupňový správny orgán v danej veci a o výsledku
inšpekcie práce u žalobcu spísal protokol dňa 31.08.2012 v zmysle § 14 ods. 1 citovaného zákona,
ktoré upravuje náležitosti protokolu a okrem iného ukladá príslušnému inšpektorátu práce i to, že ak
bolo zistené porušenie zákazu nelegálnej práce alebo nelegálneho zamestnávania, protokol o výsledku
inšpekcie práce obsahuje aj časť, kedy bolo porušenie uvedeného zákazu zistené. Podľa krajského súdu
preto neobstojí námietka žalobcu, že nikdy nezamestnával O. a Z. G. a nikdy nevyužíval ich závislú
prácu a tieto námietky žalobcu preto súd považoval za nedôvodné, ktoré nemohli pre žalobcu privodiť
priaznivejší výsledok v danej veci z dôvodu, že jeho tvrdenie fakticky vyvrátil Z. G. písomne do zápisnice
dňa 20.06.2012, ktorý jasne a zrozumiteľne uviedol, že spolu s otcom (toho času nebohým) na objekte
bývalej TaPCH a RDG vykonávali práce na požiadanie konateľa žalobcu v dňoch 19.06., 20.06., 25.06.
a 31.08.2012. V zápisnici presne špecifikoval, aké práce a na akom mieste s otcom vykonávali, ako aj
odmenu za vykonanú prácu. Taktiež jasne uviedol, že išlo iba o ústnu dohodu a nemali spísanú žiadnu
pracovnú zmluvu. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na § 43 Zákonníka práce a nebolo pochýb, že
žalobca vo vzťahu k Z. a O. G. vystupoval ako zamestnávateľ a dohodol s nimi podstatné náležitosti, ako
je druh práce (vykladanie materiálu privezeného žalobcom z vozidla do objektu stavby, upratanie objektu
stavby na prízemí a podobne), miesto výkonu práce (rekonštrukcia predmetnej stavby na zdravotné
stredisko), deň nástupcu do práce.

Podľa krajského súdu samotná skutočnosť, že medzi žalobcom ako zamestnávateľom a fyzickou osobou
nedošlo k uzavretiu písomnej pracovnej zmluvy, nemala žiadny vplyv na vznik pracovného pomeru podľa
§ 46 Zákonníka práce, keďže v danej veci bolo nesporne preukázané, že medzi účastníkmi došlo k
dohode o podstatných náležitostiach pracovnej zmluvy na základe ústnej dohody. Nedodržanie písomnej
formy pracovnej zmluvy (§ 42 v spojení s § 17 ods. 2 Zákonníka práce) nie je pod sankciou neplatnosti
právneho úkonu (vznik pracovnoprávneho vzťahu). Pracovný pomer teda mohol vzniknúť i konkludentne
(faktickým vykonávaním dohodnutej práce za odmenu).

Krajský súd uviedol, že výpoveďou Ing. K., štatutárnej zástupkyne spoločnosti KORUNKA s.r.o.,
Topoľčany, ako vlastníka objektu, zo dňa 25.06.2012 bolo nesporne preukázané, že išlo o rekonštrukciu
objektu na zdravotné stredisko s polyfunkciou a stavebné práce vykonávala spoločnosť JASTA PLUS,
s.r.o., teda žalobca, ktorý v zastúpení štatutárneho zástupcu dohodol práce s nebohým O. G., otcom
Z. G.. Ing. K. poprela, že by O. a Z. G. poverila vykonaním prác, ktoré opísal Z. G., teda že by došlo
k uzavretiu pracovného pomeru o druhu práce, miesto výkonu práce a odmeny s nebohým O. G. dňa
19.06.2012 a v nasledovné dni uvedené Z. G. do zápisnice.

Krajský súd považoval za neopodstatnenú námietku žalobcu, že uvedené osoby pomocné stavebné
práce vykonávali na stavbe samostatne po dohode s p. K., t. j. investorom, a že medzi investorom a
žalobcom nebol žiadny zmluvný vzťah, nakoľko tieto tvrdenia boli vyvrátené práve Ing. K. a Z. G. a
pokiaľ ide o porušenie zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní, ako
zamestnávateľ jednoznačne vystupoval žalobca vo vzťahu k O. a Z. G. bez ohľadu na skutočnosť, či
žalobca s označeným investorom mal zmluvný vzťah.

Pokiaľ žalobca poukazuje na závery OR PZ odboru kriminálnej polície Topoľčany, že sa nepodarilo
vyvodiť záver o zodpovednosti žalobcu za tragickú udalosť, nakoľko neexistuje príčinná súvislosť medzi
konaním žalobcu a smrťou O. G., súd poznamenal, že orgány činné v trestnom konaní skúmali skutok
(ublíženie na zdraví s následkom smrti) podľa znakov upravených v trestnom zákone a jedným z nich
je nesporne skúmanie úmyslu priameho a nepriameho, avšak inšpekcia práce podľa zákona č. 82/2005
Z. z. uložila pokutu žalobcovi za porušenie povinností zamestnávateľa podľa § 3 ods. 2 a § 2 ods. 2
písm. a/ zákona sa nevyžaduje úmyselné konanie, postačuje zavinenie z nedbanlivosti bez rozdielu, či
sa jedná o nedbanlivosť vedomú alebo nevedomú.

Z vyššie uvedených dôvodov krajský súd bol toho názoru, že záver oboch správnych orgánov,
ktorý urobili vo svojich rozhodnutiach, zodpovedá zásadám logického myslenia a bol v súlade i s
hmotnoprávnymi ustanoveniami vyššie citovaných zákonov, a preto sa s nimi súd stotožnil. Súd nezistil
také vady konania, na ktoré by podľa § 250i ods. 3 O.s.p. musel prihliadnuť, preto žalobu podľa § 250j
ods. 1 O.s.p. zamietol.



O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že neúspešnému žalobcovi právo
na ich náhradu nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnom ustanovenej lehote žalobca odvolanie a žiadal, aby Najvyšší
súd Slovenskej republiky ako odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil a rozhodnutia zrušil a vec
vrátil na ďalšie konanie.

Ako správne súd konštatuje, v rámci výkonu správneho súdnictva nie je orgánom pokračujúcim vo
vykonávaní určitého konania, t.j. nenahrádza činnosť správneho orgánu, ale vychádza z rozhodujúceho
stavu konania v čase vydania rozhodnutia, ktoré „preveruje“.

Treba však zároveň zdôrazniť, že podľa § 250i ods. 1, 2 O.s.p. súd nie je viazaný skutkovým stavom
zisteným orgánom, ktorý rozhodnutie vydal, keď môže opätovne vykonať dôkazy vykonané správnym
orgánom.

V danej veci sa prvostupňový súd jednoznačne sústredil na vlastníka objektu (investora), keď Ing. K.
mala vraj svojou výpoveďou nesporne preukázať, že stavebné práce vykonávala spoločnosť žalobcu po
dohode s O. G. a Z. G.. Logickým zdôvodnením takejto výpovede však nie je nič iné, ako samozrejmá
snaha Ing. K. vyviniť seba a jej spoločnosť z možného právneho postihu za pracovný úraz, ktorý sa
na stavbe investora aj stal. Ing. K. predsa najlepšie vedela o tom, že spoločnosť JASTA PLUS, s.r.o.
v čase, kedy vznikol pracovný úraz nemala uzatvorenú so spoločnosťou KORUNKA s.r.o., Topoľčany
zmluvu o vykonaní prác, pričom sama požiadala svojich susedov z ulice, t.j. O. G., Z. G. a O. K.,
aby jej pomohli s prácami na jej stavbe. Ing. K. bola predovšetkým zodpovednou za stavebné úpravy
objektu TaPCH v Topoľčanoch. Vyplývalo to i z vlastníckych vzťahov, že bola a je konateľkou spoločnosti
KORUNKA s.r.o., ktorá je zároveň vlastníkom uvedeného objektu. Dobre vedela o stave objektu, s
prípadnými nedostatkami, ktoré by mohli mať vplyv na porušovanie bezpečnosti a zdravia pri práci
sa mala riadne oboznámiť a vhodne zabezpečiť tento objekt. Uskutočňované búracie práce v prípade
akýchkoľvek pochybností spojené so vznikom zranenia osôb, mala zastaviť. Takto mala predovšetkým
konať v čase, keď je Dpt. Z. K. oznámil, že pri prehliadke stavby počas búracích prác upozornil pána
G. na zlý technologický postup pri odstraňovaní schodišťa. Napriek tejto veľmi dôležitej skutočnosti a
rozhodujúcej pre danú vec, investorka do búracích prác nijakým spôsobom nezasiahla. Naviac aj z toho
dôvodu, že v inkriminovanom čase neexistoval žiadny zmluvný vzťah medzi ňou a určitou stavebnou
firmou, s výnimkou jej dohody o pomoci zo strany susedov (O. K., Z. G. a O. G.).

Podľa žalobcu predpisy uvádzané žalovaným, ktoré mal žalobca porušiť, porušila práve investorka,
keďže ona bola tou osobou, ktorá porušila ustanovenie § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a/
zákona č. 82/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov nakoľko iba táto osoba využívala závislú prácu
fyzických osôb O. K., Z. G. a O. G..

Skutočnosť, že spoločnosť JASTA PLUS, s.r.o. mala uzatvoriť zmluvu o dielo s investorom, v žiadnom
prípade nezakladá vznik akéhokoľvek právneho vzťahu a naň nadväzujúce právne, či iné nelegálne
pracovnoprávne vzťahy, ako ich označil žalovaný.

Podľa žalobcu, v prípade dôsledného právneho posúdenia tejto veci, predovšetkým však v tom
čase existujúcich právnych vzťahov v nadväznosti na zodpovednosť jednotlivých subjektov v rámci
konkrétneho postavenia v týchto vzťahoch, by musel súd dospieť k záveru, že jediným možným
zodpovedným subjektom za vznik pracovného úrazu je spoločnosť KORUNKA s.r.o. v zastúpení jej
konateľa.

Záverom poznamenal, že krajský súd v rámci preskúmavacej činnosti ani nemohol zákonne rozhodnúť,
pretože ako sám uviedol vychádzal aj z protokolu spracovaného štyrmi inšpektormi práce, kde bolo
uvedené, že tejto kontroly sa zúčastnil aj žalobca a jeho právny zástupca. Toto tvrdenie sa však
nezakladá na pravde, keďže ani žalobca, ani právny zástupca sa na žiadnej z vykonaných inšpekcií
nezúčastnili, a teda ani nemohlo dôjsť k riadnemu ukončeniu kontroly a následne k vydaniu rozhodnutia
o uložení peňažnej pokuty 2000 € žalobcovi.

Podľa jeho názoru z uvedených skutočností vyplýva záver, že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo
z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo je v rozpore



s obsahom spisu (Inšpektorátu práce) a v konaní správneho orgánu bola zistená vada, ktorá má
vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (jednotlivých kontrol, ktoré vykonal Inšpektorát práce sa
nezúčastnil ani žalobca, ani jeho právny zástupca).

Náhradu trov odvolacieho konania si žalobca neuplatnil.

K odvolaniu žalobcu sa žalovaný vyjadril tak, že sa v plnom rozsahu sa stotožňuje s rozsudkom
Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/45/2013-36 zo dňa 08.10.2013, ktorý považuje za vecne správny a
zákonný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1
veta prvá O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a
z dôvodov podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) bez
nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.), keď deň verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p. a
§ 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech.

Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 30.04.2015 (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.).

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 2 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov
orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a
ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a
povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len ,,rozhodnutie správneho
orgánu“).

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody .

Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu predloženého súdneho a administratívneho spisu zistil
skutkový stav tak, ako je podrobne popísaný v rozsudku krajského súdu, preto skutočnosti účastníkom
známe nebude nadbytočne opakovať, s jeho odôvodnením, ktoré považuje za úplné, vyčerpávajúce a
dostatočne výstižné sa stotožňuje v celom rozsahu, a len na doplnenie a zdôraznenie správnosti dodáva:

Predmetom súdneho preskúmavacieho konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného,
ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Inšpektorátu práce Nitra č. 159/12/práv. zo dňa 18.12.2012, a
ktorým bola žalobcovi uložená pokuta 2000 € za porušenie zákazu vyplývajúceho z ust. § 3 ods.
2, v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a/ zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom
zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov tým, že žalobca
využíval závislú prácu fyzických osôb Z. G., nar. XX.XX.XXXX a O. G., nar. XX.XX.XXXX, ktorí pre
neho vykonávali pomocné stavebné práce na stavbe „Stavebné úpravy objektu bývalej TaPCH a RDG
budova na zdravotné stredisko s polyfunkciou“, pričom s nimi nemal založený pracovnoprávny vzťah
podľa osobitného predpisu, čo bolo zistené pri výkone inšpekcie práce vykonanej v dňoch 19.06., 20.06,
25.06. a 31.08.2012 u žalobcu.

Odvolací súd z obsahu súdneho spisu zistil, že krajský súd sa náležite a v súlade so zákonom vysporiadal
so všetkými relevantnými námietkami žalobcu ako i s tvrdeniami žalovaného a dal odpoveď na výklad
a aplikáciu použitých zákonných ustanovení v napádaných rozhodnutiach, a preto sa v plnom rozsahu



stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia krajského súdu tak, ako ich uviedol aj v tomto svojom rozsudku a
na potvrdenie jeho správnosti považuje za potrebné doplniť, že v prejednávanej veci bolo jednoznačne
preukázané, že žalobca využíval závislú prácu fyzických osôb O. a Z. G. na predmetnej stavbe (TaPCH
a RDG) a u Z. G. neexistoval žiaden dôvod ani pochybnosť, že by uviedol nepravdivé a nepresné údaje
a skutočnosti o vykonávaní prác pre žalobcu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zhodne so záverom správnych orgánov, ako aj so záverom krajského
súdu konštatuje, že zo strany žalobcu došlo k nelegálnemu zamestnávaniu, tak ako bolo zistené
správnymi orgánmi oboch stupňov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že žalobca nevyvrátil žiadnym hodnoverným spôsobom
skutočnosti a skutkový stav, ktorý bol zistený správnymi orgánmi, a s ktorými sa stotožnil aj krajský súd, a
preto za takýchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru odvolacieho
súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu.

Z obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je i administratívny spis žalovaného, je nesporne
zrejmé, že krajský súd sa pri svojom rozhodovaní náležite vysporiadal so všetkými relevantnými
námietkami uvedenými v žalobe. V súdnom konaní obsahom administratívneho spisu bolo preukázané,
že vykonané dokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak, ako prvostupňový súd
ani odvolací súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti a ani takú vadu konania, ktorá by
mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Preto, ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych orgánov oboch
stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho orgánu nedošlo k
porušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, tento jeho názor považoval aj odvolací súd, z dôvodov
uvedených vyššie, za správny.

Skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie krajského súdu neboli
zistené v odvolacom konaní. Tieto boli totožné s námietkami, ktoré žalobca namietal už v prvostupňovom
konaní, a s ktorými sa krajský súd náležite vysporiadal.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu nevyhovel a s prihliadnutím
na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok Krajského súdu v Nitre, ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.

Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal z ustanovení § 224 ods. 1
a § 250k O.s.p. tak, že žalobcovi nepriznal ich náhradu, pretože nebol v odvolacom konaní úspešný a
žalovanému právo na náhradu trov zo zákona neprináleží.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.