{"guid": "2ce77cac-c33b-4055-bb35-acdff8c19136:2cbfdf0d-50ca-4587-8aef-68e4a828da9f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:3013200055.1", "spisova_znacka": "8Sžf/91/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/91/2013 z 30. 4. 2015", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. apríla 2015, sp. zn. 8Sžf/91/2013, ECLI:SK:NSSR:2015:3013200055.1", "identifikacne_cislo": "3013200055", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Peter Melicher", "sudca_id": 14, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-peter-melicher-14", "datum_vydania": "2015-04-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/511", "nazov": "zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/511-1992"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-44.odsek-6.pismeno-b", "nazov": "§ 44 ods. 6 písm. b) zákona č. 511/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-44.odsek-6.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/511-1992/paragraf-44"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563", "nazov": "zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-165.odsek-5", "nazov": "§ 165 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-165.odsek-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-165"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1992/511#paragraf-44", "/SK/ZZ/2009/563#paragraf-165"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/2cbfdf0d-50ca-4587-8aef-68e4a828da9f", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:3013200055.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:3013200055.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:3013200055.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Sžf/91/2013\n3013200055\n30. 04. 2015\nMgr. Peter Melicher\nECLI:SK:NSSR:2015:3013200055.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Petra Melichera a členov\nsenátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a JUDr. Eleny Kováčovej, v právnej veci žalobcu: Ing. D. H., bytom S.\nT. D., Y. č. XXXX/XX, IČO: 32 287 500, právne zastúpený advokátom JUDr. Jánom Legerským so sídlom\nTrenčín, Nám. sv. Anny 15/25, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom\nBanská Bystrica, Lazovná 63, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 12. decembra\n2012, č. 1100306/1/1310811/2012/5041-r, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v\nTrenčíne č. k. 13S/14/2013-76 zo dňa 5. júna 2013, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13S/14/2013-76 zo dňa 5.\njúna 2013, p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Trenčíne (ďalej len ako „krajský súd\" alebo „prvostupňový súd\")\nzamietol podľa ustanovenia § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ako „O.s.p.\")\nžalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania v záhlaví uvedeného rozhodnutia žalovaného č.\n1100306/1/1310811/2012/5041-r zo dňa 12.12.2012, ktorým žalovaný podľa § 48 ods. 5 zákona SNR č.\n511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 511/1992 Zb.\" alebo „zákon o správe daní a poplatkov\")\npotvrdil rozhodnutie - dodatočný platobný výmer Daňového úradu Trenčín č. 9300402/5/2791520/2012/\nŠrá zo dňa 02.10.2012, ktorým bol žalobcovi v zmysle § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb.\nv nadväznosti na ustanovenie § 165 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z., vyrubený rozdiel dane z príjmov\nfyzickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2008 vo výške 22 027,71 €. Žalobcovi náhradu trov konania\nnepriznal.\nZ odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí\nposudzoval v intenciách ustanovení § 2 písm. c/, § 17 ods. 23 zákona o dani z príjmov (ďalej len „zákon\nč. 595/2003 Z. z\").\nKrajský súd uviedol, že hore uvedeným dodatočným platobným výmerom Daňového úradu Trenčín zo\ndňa 02.10.2012, bol žalobcovi opakovane v zmysle § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992\nZb. v nadväznosti na ustanovenie § 165 zákona č. 563/2009 Z. z. vyrubený rozdiel dane z príjmov\nfyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2008 vo výške 22 027,71 €, keď správca dane ustálil, že\nvýdavky vynaložené nájomcom (spoločnosťou SULKA, s.r.o. Dubnica nad Váhom) na vykonané opravy\nprenajatých priestorov (vo vlastníctve žalobcu), ktoré vykonal nájomca so súhlasom prenajímateľa\n(žalobcu), zahrnuté do daňových výdavkov nájomcu v roku 2008, a ktoré prenajímateľ nájomcovi\n\nneuhradil, sú nepeňažným príjmom prenajímateľa, a to podľa podmienok ustanovených v § 2 písm.\nc/ a § 17 ods. 23 zákona 595/2003 Z. z. období roka 2008, v ktorom sa oprava vykonala a výdavky\nboli zahrnuté do základu dane nájomcu. Pokyn žalovaného (aby správca dane posúdil, či vykonané\nopravy majú charakter opráv) správca dane rešpektoval tým, že na výzvu správcu dane predložil žalobca\nodborný posudok č. 110/2010 zo dňa 24.06.2010 vo veci posúdenia stavebných prác predmetného\nrodinného domu od znalca v odbore stavebníctva, Ing. Y. C., z ktorého vyplynulo, že posudzované\nvykonané stavebné práce majú charakter opravy. Uvedené stanovisko potvrdzuje i tá skutočnosť, že\nObec Čičmany na výzvu správcu dane potvrdila, že žalobcovi nebolo vydané stavebné povolenie na\nstavebné práce, ktoré by bolo potrebné, ak by boli na nehnuteľnosti vykonané iné práce ako opravy\n(rekonštrukcia, modernizácia, technické zhodnotenie).\nKrajský súd v odôvodnení uviedol, že pokiaľ išlo o námietku žalobcu, ktorá bola podľa jeho názoru\npodstatou sporu, t.j. či výdavky nájomcu na opravy prenajatého rodinného domu sú nepeňažným\npríjmom prenajímateľa podľa § 17 ods. 23 zákona č. 595/2003 Z. z., Prvostupňový súd v zhode s\nnázorom žalovaného dospel k záveru, že výdavky nájomcu v prejednávanej veci na opravy prenajatého\nrodinného domu vo vlastníctve žalobcu ako prenajímateľa sú jeho nepeňažným príjmom podľa §\n17 ods. 23 zákona č. 595/2003 Z. z. a súladný aj s názorom vysloveným v zrušujúcom rozsudku\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.05.2012, sp. zn. 8Sžf/37/2011, kde Najvyšší súd\nSlovenskej republiky nevyslovil právny názor, že výdavky nájomcu v prejednávanej veci na opravy\nprenajatého rodinného domu nie sú nepeňažným príjmom žalobcu ako prenajímateľa. V citovanom\nrozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil právny názor, že ustanovenie § 664 Občianskeho\nzákonníka nemá kogentnú povahu, že v posudzovanom prípade nešlo o také nájomcom vynaložené\nvýdavky, ktoré by boli nad rámec povinností nájomcu dohodnutých v nájomnej zmluve, a že predmetná\nvec sa nemá posudzovať podľa zákona č. 116/1990 Zb. Preto pokiaľ žalovaný dospel k záveru, že\nvýdavky nájomcu na opravy prenajatého rodinného domu sú v prejednávanej veci nepeňažným príjmom\nžalobcu podľa § 17 ods. 23 zákona č. 595/2003 Z. z., nemôže byť takýto právny názor v rozpore s\nprávnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (Najvyšší súd Slovenskej republiky opačný\nprávny názor nevyslovil).\nKrajský súd uviedol, že pre správnu interpretáciu ust. § 17 ods. 23 zákona č. 595/2003 Z. z. je podstatný\njeho základný zmysel, pričom pri jeho interpretácii nemožno ponechať stranou záujem štátu (ide o\nfiškálny záujem štátu), aby si daňové subjekty plnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi\nsvoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu a aby svoje daňové povinnosti neobchádzali (daňové zákony\nje potrebné interpretovať tak, aby dávali zmysel z pohľadu daňového a účtového). Z tohto pohľadu\nbol súd toho názoru, že podľa § 17 ods. 23 zákona 595/2003 Z. z. je pre posúdenie toho, či ide o\nnepeňažný príjem na strane prenajímateľa rozhodujúcou skutočnosťou len to, či výdavky, ktoré nájomca\nvynaložil na opravy prenajatého hmotného majetku si nájomca zahrnul do svojich daňových výdavkov.\nTeda, že opravy zahrnuté na jednej strane do daňových výdavkov nájomcu sú zákonite na strane\nprenajímateľa jeho zdaniteľným príjmom vo forme nepeňažného plnenia a nie je absolútne rozhodujúce,\nči takéto výdavky si zmluvné strany dojednali v nájomnej zmluve, alebo ide o výdavky nad rámec\npovinností nájomcu dohodnutých v nájomnej zmluve. Základným zmyslom § 17 ods. 23 zákona č.\n595/2003 Z. z. je podľa krajského súdu to, aby bola zachovaná rovnováha, že pokiaľ sa investícia do\nhmotného majetku (oprava, rekonštrukcia, technické zhodnotenie) prejaví u jedného subjektu (nájomcu)\nako daňový výdavok, musí sa u iného subjektu (prenajímateľa) prejaviť ako príjem podliehajúci dani.\nKrajský súd považoval za potrebné zdôrazniť aj tú skutočnosť, že osoba prenajímateľa v prejednávanej\nveci bola totožná s osobou konateľa a spoločníka spoločnosti, ktorá si prenajíma predmetný rodinný\ndom.\nPreto krajský súd po prieskume zákonnosti napádaných rozhodnutí a procesných postupov\npredchádzajúcich ich vydaniu konštatoval, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových\nokolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedal zásadám logického myslenia a správneho uváženia a\nbol v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona č. 595/2003 Z. z. a nezistil dôvod na to,\naby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v dôvodoch\nnapadnutého rozhodnutia. Preto považoval námietky žalobcu uvedené v žalobe za nedôvodné, pričom\nv konaní žalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť\nnapadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 3 O.s.p.), v dôsledku čoho podľa § 250j ods. 1 O.s.p.\nžalobu zamietol, pretože dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je v súlade so zákonom.\n\nO trovách konania rozhodol tak, žer žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu nepriznal právo na\nnáhradu trov konania podľa § 250k ods. 1 O.s.p.\nProti uvedenému rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Žiadal, aby\nodvolací súd na základe § 220 O.s.p. v spojení s § 250j ods. 3 a 4 O.s.p. napadnutý rozsudok súdu\nI. st. zmeni1 tak, že rozhodnutie žalovaného č. 1100306/1/1310811/2012/5041-r zo dňa 12.12.2012,\nktorým bol potvrdený dodatočný platobný výmer Daňového úradu Trenčín č. 9300402/5/2791520/2012/\nŠrá zo dňa 02.10.2012, z dôvodu podľa § 250j ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p. zruší a vec vráti žalovanému\nsprávnemu orgánu na ďalšie konanie a zároveň žalovaného zaviaže k povinnosti zaplatiť žalobcovi\nnáhradu trov I. st. konania vo výške 566,69 € a náhradu trov odvolacieho konania vo výške 235,56 €.\nZ dôvodov odvolania žalobcu vyplýva, že podľa názoru žalobcu považuje napadnutý rozsudok súdu I.\nst. za nesprávny a založený na nesprávnom právnom posúdení veci, čím je daný dôvod odvolania v\nzmysle § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.\nŽalobca predovšetkým zdôraznil, že výklad právnej normy, a to ustanovenia § 17 ods. 23 zákona č.\n595/2003 Z. z. v znení účinnom v posudzovanom čase, podaný zo strany súdu I. st. v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku je celkom nesprávny a neprijateľný a je v priamom rozpore so samotným znením,\nobsahom a napokon aj zmyslom tohto zákonného ustanovenia. Podľa právneho názoru súdu I. st. opravy\nzahrnuté na jednej strane do daňových výdavkov nájomcu sú zákonite na strane prenajímateľa jeho\nzdaniteľným príjmom vo forme nepeňažného plnenia a nie je absolútne rozhodujúce, či takéto výdavky\nsi zmluvné strany dojednali v nájomnej zmluve, alebo ide o výdavky nad rámec povinností nájomcu\ndohodnutých v nájomnej zmluve a oboje výdavky, teda aj výdavky dohodnuté v zmluve a aj tie, ktoré sú\nnad rámec výdavkov dohodnutých v zmluve, sú za stavu, že si ich nájomca zahrnie do svojich daňových\nvýdavkov vždy nepeňažným príjmom prenajímateľa, ktorý podlieha dani z príjmu. Na zdôraznenie\nsprávnosti takéhoto výkladu danej právnej normy súd I. st. poukázal na použité slovíčko „aj\" v ustanovení\n§ 17 ods. 23 zákona č. 595/2003 Z. z. Podľa žalobcu je takto podaný výklad uvedeného zákonného\nustanovenia zo strany súdu I. st. v priamom rozpore s jeho obsahom a je založený na úplnom opomenutí\nčasti textu samotného ustanovenia. Z citovaného ustanovenia § 17 ods. 23 zákona vyplýva celkom\njednoznačne, že nepeňažným príjmom prenajímateľa sú aj výdavky vynaložené nájomcom na opravy\nprenajatého hmotného majetku zahrnuté do daňových výdavkov nájomcu nad rámec povinností nájomcu\ndohodnutých v nájomnej zmluve. Teda celkom jednoznačne z tohto zákonného ustanovenia vyplývajú\ndve zásadné a pritom navzájom protichodné situácie pre posúdenie nepeňažného príjmu prenajímateľa\nz hľadiska, či tento podlieha alebo nepodlieha dani z príjmu, a to situácia kedy nájomca vynaložil na\nopravy prenajatého hmotného majetku výdavky, ktoré zahrnul do svojich daňových výdavkov a ktoré boli\nvýdavkami vynaloženými v rámci povinností nájomcu dohodnutých v nájomnej zmluve (kedy sa nejedná\no nepeňažný príjem prenajímateľa podliehajúci dani z príjmu) a situácia, kedy nájomca vynaložil na\nopravy prenajatého hmotného majetku aj také výdavky, ktoré neboli výdavkami vynaloženými v rámci\npovinností nájomcu dohodnutých v nájomnej zmluve, ale nad rámec týchto povinností a aj takéto výdavky\nzahrnul do svojich daňových príjmov (kedy sa jedná o nepeňažný príjem prenajímateľa podliehajúci\ndani z príjmu). Žiaden iný logický výklad ustanovenia § 17 ods. 23 zákona č. 595/2003 Z. z. nie je\npodľa žalobcu možný vzhľadom na obsah tohto zákonného ustanovenia a vzhľadom na ďalšie súvisiace\nustanovenia tohto právneho predpisu a jeho celkový zmysel. Výklad ustanovenia § 17 ods. 23 zákona\nč. 595/2003 Z. z. podaný súdom I. st. v odôvodnení napadnutého rozsudku je nielen nesprávny ale aj\ncelkom neprijateľný práve preto, že sa pri jeho podaní „opomína\" časť textu právnej normy, bez ktorej\nby mala právna norma iný zmysel.\nPodľa žalobcu celkom jednoznačne z ustanovenia § 17 ods. 23 zákona č. 595/2003 Z. z. pri jeho\nsprávnom výklade z hľadiska celkových súvislosti tohto ustanovenia s ostatnými ustanoveniami tohto\nprávneho predpisu vyplýva, že okrem iných nepeňažných príjmov prenajímateľa podliehajúcich dani z\npríjmu, sú jeho nepeňažným príjmom podliehajúcim dani z príjmu aj výdavky vynaložené nájomcom\nna opravy prenajatého hmotného majetku zahrnuté do daňových výdavkov nájomcu, ktoré nájomca\nvynaložil nad rámec jeho povinností dohodnutých v nájomnej zmluve.\nSúd I. st. okrem iného založil opodstatnenosť ním podaného výkladu tohto zákonného ustanovenia aj\nna úvahe, že opravy zahrnuté na jednej strane do daňových výdavkov nájomcu sú zákonite na strane\nprenajímateľa jeho zdaniteľným príjmom vo forme nepeňažného plnenia. Takáto skutočnosť však vôbec\nz obsahu právnej normy nevyplýva a preto takýto výklad nemá oporu už v samotnej právnej norme.\n\nJe len logické, že nájomca uplatňuje v rámci svojich daňových výdavkov náklady, ktoré vynaložil na\nopravu prenajatého hmotného majetku, avšak to neznamená, že sa zároveň jedná vo výške takto\nuplatnených výdavkov o nepeňažný príjem prenajímateľa, ktorý by podliehal tiež dani z príjmu. O\nnepeňažný príjem prenajímateľa podliehajúci dani z príjmu by išlo až vtedy, ak by nájomca do svojich\ndaňových výdavkov zahrnul aj také výdavky na opravy prenajatého hmotného majetku, ktoré by vynaložil\nbez toho, aby bol tak povinný urobiť podľa nájomnej zmluvy. Súd I. st. pri výklade uvedeného zákonného\nustanovenia vôbec neprihliadol na skutočnosť, že na strane prenajímateľa podlieha dani z príjmu aj ten\npríjem, ktorý prenajímateľ dosahuje z nájomného plneného nájomcom na základe nájomnej zmluvy. To\nznamená, že ak prenajímateľ dosahuje príjem z nájomnej zmluvy (nájomné), ktorý je zdaňovaný daňou\nz príjmu a nájomca v rámci plnenia jeho povinností z nájomnej zmluvy vykonáva opravy prenajatého\nhmotného majetku a výdavky vynakladané na tieto opravy zahŕňa do svojich daňových výdavkov, tak\nnedochádza k žiadnemu „nezdanenému príjmu\" prenajímateľa vo forme jeho nepeňažného príjmu,\ntak ako to v podstate súd I. st. naznačil pri podanom výklade daného zákonného ustanovenia. K inej\nsituácii dochádza až vtedy, ak nájomca zahrnie do svojich daňových výdavkov aj výdavky vynaložené\nna opravy prenajatého hmotného majetku v rozsahu prevyšujúcom povinnosti nájomcu dohodnuté v\nnájomnej zmluve. V takom prípade sa nájomcovi o tieto výdavky zníži daňový základ a tým získaná\n„výhoda\" nájomcu voči štátu je kompenzovaná zdanením nepeňažného príjmu prenajímateľa vo výške\ntakto vynaložených výdavkov. Zjavnú nesprávnosť výkladu právnej normy podaného súdom I. st. v\nodôvodnení napadnutého rozsudku možno preukázať aj tým že pri takomto výklade by prakticky každý\nvýdavok nájomcu vynaložený na opravu prenajatého hmotného majetku, (za ktorý by bolo potrebné\npovažovať hoci aj výdavok na výmenu pokazeného vypínača svietidiel), predstavoval nepeňažný príjem\nprenajímateľa podliehajúci dani z príjmu. Napokon ak by mal byť správny výklad ustanovenia § 17\nods. 23 zákona č. 595/2003 Z. z. podaný súdom I. st. v odôvodnení napadnutého rozsudku, tak\npotom bolo predchádzajúce daňové konanie, v rámci preskúmania zákonnosti ktorého bolo v konečnom\ndôsledku rozhodnuté rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/37/2011 zo dňa\n24.05.2012 v podstatnej časti nepotrebné, pretože toto sa v podstatnej časti zaoberalo práve otázkou,\nči opravy, ktoré vykonal nájomca na prenajatom hmotnom majetku žalobcu, a ktoré zahrnul do svojich\ndaňových výdavkov v zdaňovacom období roku 2008, boli výdavkami vynaloženými nájomcom v rámci\njeho povinností dohodnutých v nájomnej zmluve alebo či boli vynaložené nad rámec jeho povinností\ndohodnutých v nájomnej zmluve. Žalovaný i správca dane v predchádzajúcom daňovom konaní v\ntejto veci spochybňovali vôbec oprávnenie účastníkov nájomnej zmluvy dohodnúť úhradu nákladov na\nopravy prenajatého hmotného majetku rozdielne od úpravy obsiahnutej v príslušných ustanoveniach\nObčianskeho zákonníka a vychádzali z toho, že aj keď sa účastníci nájomnej zmluvy dohodli, že náklady\nna opravy bude znášať nájomca, tak tento mohol znášať náklady len do rozsahu drobných opráv a\núdržby a dohodu o ich znášaní podľa nájomnej zmluvy vo väčšom rozsahu, (nad rámec drobných oprav\na údržby) považovali za neplatnú. Zároveň sa zaoberali charakterom reálne vykonaných a preukázaných\nopráv z hľadiska toho, či tieto spĺňajú charakter drobných opráv a údržby alebo nie. Najvyšší súd\nSlovenskej republiky v označenom rozhodnutí vyslovil právny názor, že účastníci nájomnej zmluvy\nsi mohli v tejto dohodnúť úhradu nákladov spojených s opravami a úpravami prenajatého hmotného\nmajetku aj inak, než ako to je obsiahnuté v zákonnej úprave § 664 Občianskeho zákonníka, a že v\nposudzovanom prípade nešlo o také nájomcom vynaložené výdavky, ktoré by boli nad rámec jeho\npovinností dohodnutých v nájomnej zmluve. Ak by mal byť správny výklad ustanovenia § 17 ods. 23\nzákona č. 595/2003 Z. z. podaný teraz súdom I. st. v odôvodnení napadnutého rozsudku, tak všetka táto\nprávna polemika v rámci predchádzajúceho konania by bola zjavne bezpredmetná a zbytočná. Pritom\nz odôvodnenia teraz preskúmavaného rozhodnutia žalovaného a jemu predchádzajúceho rozhodnutia\nsprávcu dane vyplýva, že daňové orgány sa opätovne zaoberali napriek uvedenému právnemu názoru\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky posudzovaním charakteru vykonaných opráv na prenajatej\nnehnuteľnosti z hľadiska toho, či išlo o drobné opravy a údržbu alebo o opravy iného charakteru.\nSúd I. st. na podporu svojich právnych záverov poukázal aj na to, že právny názor žalovaného ale\nani súdu I. st. nie je v rozpore s právnymi názormi vyslovenými vzrušujúcom rozsudku Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/37/2011 zo dňa 24.05.2012, pretože Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky nevyslovil právny názor, že výdavky nájomcu v prejednávanej veci na opravy prenajatého\nrodinného domu nie sú nepeňažným príjmom žalobcu ako prenajímateľa. V nadväznosti na to súd I.\nst. poukázal na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v tomto rozsudku vyslovil len právny názor\nže ustanovenie § 664 Občianskeho zákonníka nemá kogentnú povahu, že v posudzovanom prípade\nnešlo o také nájomcom vynaložené výdavky, ktoré by boli nad rámec povinností nájomcu dohodnutých\nv nájomnej zmluve, a že predmetná vec sa nemá posudzovať podľa zákona č. 116/1990 Zb. Vo vzťahu\nk tomuto postupu súdu I. st. žalobca uvádza, že správnosť právneho názoru žalovaného i súdu I.\n\nst. nie je možné vyvodzovať z nevysloveného právneho názoru v uvedenom rozsudku Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky a naopak túto možno vyvodzovať len z vysloveného právneho názoru,\npodľa ktorého jednoznačne výdavky vynaložené nájomcom v posudzovanom prípade neboli nad rámec\npovinností nájomcu dohodnutých v nájomnej zmluve, ktorá bola platne uzavretá (a nie v rozpore s\nustanoveniami Občianskeho zákonníka), čo v kontexte s ustanovením § 17 ods. 23 ZoDP znamená,\nže ide o výdavky, ktoré nie sú nepeňažným príjmom prenajímateľa podliehajúcim dani z príjmu. Teda\npokiaľ súd I. st. v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že jeho právny názor a ani právny názor\nžalovaného nie je v rozpore s právnym názorom vysloveným v zrušujúcom rozsudku Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/37/2011 zo dňa 24.05.2012, tak podľa žalobcu je pravdou pravý opak.\nNapokon pre žalobcu je celkom nezrozumiteľné konštatovanie súdu I. st. v odôvodnení napadnutého\nrozsudku, že pre správnu interpretáciu ustanovenia § 17 ods. 23 ZoDP si je potrebné uvedomiť jeho\nzákladný zmysel, keďže ide o ustanovenie daňového zákona a pri jeho interpretácii nemožno ponechať\nstranou fiškálny záujem štátu, teda aby si daňové subjekty plnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi\npredpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu a aby svoje daňové povinnosti neobchádzali. Podľa\nžalobcu v demokratickom štáte je potrebné rovnakou mierou dbať na jednej strane na to, aby daňové\nsubjekty plnili svoje povinnosti (a to nielen odvodové ale všetky) a nad druhej strane na to, aby daňové\norgány postupovali v daňovom konaní voči daňovým subjektom v súlade s právnymi predpismi a\nrešpektovali oprávnené nároky daňových subjektov a v rámci toho nezdaňovali také príjmy daňových\nsubjektov, ktoré podľa platných právnych predpisov pri ich správnom výklade daní nepodliehajú. Už\nz vyššie uvedených skutočností je dostatočne zrejmé, že súd I. st. dospel k zjavne nesprávnemu\nprávnemu záveru o tom, že z ustanovenia § 17 ods. 23 ZoDP vyplýva, že nepeňažným príjmom\nprenajímateľa podliehajúcim dani z príjmu sú akékoľvek výdavky vynaložené nájomcom na opravy\nprenajatého hmotného majetku, bez ohľadu na to, či ide o výdavky vynaložené v rámci povinnosti\nnájomcu vyplývajúcich z nájomnej zmluvy alebo nad rámec týchto povinností ak ich nájomca zahrnul\ndo svojich daňových výdavkov. Takýto nesprávny výklad právnej normy nemožno podľa žalobcu určite\n„odobriť\" tým, že účelom danej právnej normy, ktorá je súčasťou daňového zákona, je záujem štátu,\naby si daňové subjekty plnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči\nštátnemu rozpočtu a aby svoje daňové povinnosti neobchádzali. Aj ďalšie konštatovanie (i keď len v\nzátvorke uvedené) súdu I. st. v odôvodnení napadnutého rozsudku, že daňové zákony je potrebné\ninterpretovať tak, aby dávali zmysel z pohľadu daňového a účtovného, nie je pre žalobcu v kontexte\ntejto veci zrozumiteľné. Podľa žalobcu tak daňové zákony ako aj všetky ostatné právne predpisy je\npotrebné interpretovať predovšetkým v súlade so znením, obsahom a účelom právnej normy a v jej\ncelkovom kontexte ako aj v jej kontexte s ostatnými platnými právnymi predpismi a zároveň tak, aby\nbola v konaní zachovaná zákonnosť a ústavnosť. V tomto smere žalobca poukazuje na to, že Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky už v uvedenom zrušujúcom rozsudku sp. zn. 8Sžf/37/2011 zo dňa 24.05.2012\npoukázal aj na ustanovenie § 2 ods. 1 a 6 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov platnom\nv danom čase, kde podľa § 2 ods. 1 tohto zákona v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne\nzáväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a\nprávom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní a\npodľa § 2 ods. 6 tohto zákona pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy\nvždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie\ndane. Podľa žalobcu súd I. st. pri posudzovaní správnosti postupu a rozhodovania žalovaného ako aj\nsprávcu dane pri vydaní preskúmavaných rozhodnutí a napokon ani pri vlastnej interpretácii na vec\nsa vzťahujúcich daňových predpisov na tieto ustanovenia zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších\npredpisov platnom v danom čase vôbec neprihliadol. V nadväznosti na tieto skutočnosti sú potom úvahy\nsúdu I. st. o tom, že interpretácia ustanovenia § 17 ods. 23 ZoDP tak, ako ju súdu predostiera žalobca,\nby umožňovala praktiky v rozpore s účelom tohto ustanovenia, nielen nesprávne ale aj bezpredmetné. Z\ntýchto všetkých dôvodov žalobca považuje právny názor súdu I. st., na základe ktorého súd I. st. dospel\nk záveru o potrebe zamietnuť žalobu žalobcu v tejto veci, za celkom nesprávny.\nPokiaľ ide o dôvodnosť podanej žaloby v tejto veci a rozhodujúce skutočnosti, od ktorých žalobca\ndôvodnosť podanej žaloby odvodzuje, tieto vyplývajú jednak z obsahu samotnej žaloby zo dňa\n31.01.2013 a jednak z obsahu vyjadrenia žalobcu k stanovisku žalovaného k žalobe zo dňa 06.03.2013\na žalobca na tieto v tomto smere poukazuje bez toho, aby ich v tomto odvolaní opakoval.\nŽalobca len zdôrazňuje, že pre správne posúdenie veci sú rozhodujúce dve ďalej uvedené skutočnosti,\nktoré sú nesporne dané.\n\nV prvom rade žalobca poukazuje na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v predchádzajúcom\nkonaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu daňových orgánov v tej istej veci (v tom\nistom daňovom konaní) už konštatoval po posúdení nájomnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom ako\nprenajímateľom a spoločnosťou SULKA, s.r.o. ako nájomcom zo dňa 01.02.2008 v znení jej dodatku č.\n1 zo dňa 01.05.2008, že je nesporné, že nájomca sa v zmluve zaviazal na úhradu nákladov spojených\ns opravami a úpravami stavby na účel doškoľovacieho strediska a následne na úradu nákladov na\nopravy a rekonštrukciu nehnuteľnosti, pokiaľ ich vyvolal, z čoho je zrejmé, že v posudzovanom prípade\nnešlo o také nájomcom vynaložené výdavky, ktoré by boli nad rámec povinností nájomcu dohodnutých\nv nájomnej zmluve, keď zmluvné strany si v nájomnej zmluve upravili vzájomné povinnosti inak ako to\nje obsiahnuté v zákonnej úprave § 664 Občianskeho zákonníka a z tejto dohody je potrebné vychádzať,\na preto najvyšší súd zhodne s názorom žalobcu nepovažuje za správny záver žalovaného správneho\norgánu, že povinnosť vykonať tieto opravy mal prenajímateľ, neberúc do úvahy zmluvné dojednania\núčastníkov nájomného vzťahu. V druhom rade žalobca poukazuje na to, že správca dane i žalovaný\nustálili, a to aj na základe odborného posudku znalca z odboru stavebníctvo Ing. Y. C. č. 110/2010\nzo dňa 24.06.2010 a vyjadrenia Obce Čičmany, že všetky posudzované vykonané stavebné práce, na\nvykonanie ktorých vynaložené výdavky nájomcom v rámci jeho povinnosti vyplývajúcich z nájomnej\nzmluvy boli zahrnuté do daňových výdavkov nájomcu v roku 2008, majú charakter opravy.\nZo súhrnu týchto dvoch podstatných skutočností, ktoré už neboli v daňovom konaní sporné, podľa\nžalobcu dostatočne vyplýva, že opravy vykonané v roku 2008 na prenajatej nehnuteľností vo vlastníctve\nžalobcu nájomcom spoločnosťou SULKA, s.r.o. a tomu zodpovedajúce vynaložené výdavky nájomcom\nna tieto opravy v celkovej výške 3 394 173,07 Sk zahrnuté do daňových výdavkov nájomcu v roku 2008,\nneboli nad rámec povinností nájomcu dohodnutých v nájomnej zmluve a nemohli tak s poukazom na\nustanovenie § 17 ods. 23 ZoDP predstavovať nepeňažný príjem žalobcu ako prenajímateľa a že ak\nnapriek tomu správca dane dovyrubil žalobcovi rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie\nobdobie roku 2008 zdanením tohto nepeňažného príjmu vo výške daňovej povinnosti 22 027,71 € a\nžalovaný takéto rozhodnutie správcu dane potvrdil, tak je dostatočne preukázané a zrejmé, že postup a\nrozhodnutia žalovaného ako aj správcu dane boli nesprávne a nezákonné. V nadväznosti na to, ak súd\nI. st. za takéhoto stavu žalobu žalobcu namietajúcu zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného ako\naj správcu dane zamietol, tak aj rozsudok súdu I. st. je podľa žalobcu nesprávny a nezákonný.\nŽalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhoval odvolaciemu súdu, aby napadnutý\nrozsudok ako vecne správny potvrdil. Podľa jeho názoru žalobca v odvolaní uvádza v podstate tie isté\nnámietky, ktoré boli predmetom súdneho prieskumu na Krajskom súde v Trenčíne.\nŽalovaný sa naďalej pridržiava svojho stanoviska podaného ku žalobe a trvá na skutočnostiach v tomto\nstanovisku uvedených, to znamená, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného ako i rozhodnutie\nsprávcu dane sú vydané v súlade s právnymi predpismi.\nNa základe uvedených skutočností žalovaný navrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaním\nnapadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne ako vecne správny potvrdil.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd\") ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.)\npreskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach\npodaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 212 ods. 1 O.s.p.), odvolanie prejednal bez nariadenia\nodvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený\nminimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk> (§ 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá\na § 211 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech.\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\nrozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.).\nSúd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo\nvšeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem,\nktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi.\n\nZSDP v ustanovení § 2 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada\nzákonnosti. Podľa citovaného ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach\nv súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a dbá pritom na\nzachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených\nna daňovom konaní.\nZásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý\nje vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom\nustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním\nrozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj\nodvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové\norgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne\npovinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti\ndaňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov.\nSkutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených\nzáujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť\nzáujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je\nsíce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov\nrozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba\nprávne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho\noprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda\ndodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne ako aj procesné), ktoré sú podľa §\n1 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov.\nPodľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.\nAk sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v\nodôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne\ndoplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu predloženého súdneho a administratívneho spisu zistil\nskutkový stav tak, ako je podrobne popísaný v rozsudku krajského súdu, preto skutočnosti účastníkom\nznáme nebude nadbytočne opakovať, s jeho odôvodnením, ktoré považuje za úplné, vyčerpávajúce a\ndostatočne výstižné sa stotožňuje v celom rozsahu, a len na doplnenie a zdôraznenie správnosti dodáva,\nže krajský súd sa náležite a v súlade so zákonom vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami\nžalobcu ako i s tvrdeniami žalovaného a dal odpoveď na výklad a aplikáciu použitých zákonných\nustanovení v napádaných rozhodnutiach, a preto sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia\nkrajského súdu tak, ako ich uviedol aj v tomto svojom rozsudku a na potvrdenie jeho správnosti považuje\nza potrebné doplniť, že účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s\npríslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a\npoplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili\nsvoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiskálne záujmy štátu,\nzákon o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo\niných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového\nsubjektu.\nSenát odvolacieho súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia\na postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§\n247 a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil\ndostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v\nsúčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi\npredpismi, a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda, či rozhodnutie správneho orgánu\nbolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia\n\nsprávneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu\nnapadnutého rozhodnutia. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový\nstav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné\nna preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.). V rámci správneho prieskumu súd\nteda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné\npochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať\nvplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Pri rozhodnutí, ktoré správny\norgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či\ntaké rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a\nvhodnosť správneho rozhodnutia. (§ 245 ods. 2 O.s.p.).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky z predloženého spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril\nadministratívny spis zistil, že žalovaný rozhodnutím č.: 1100306/1/1310811/2012/5041-r zo dňa\n12.12.2012, ktorým žalovaný podľa § 48 ods. 5 zákona SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov\na o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako\n„zákon č. 511/1992 Zb.\" alebo „zákon o správe daní a poplatkov\") potvrdil rozhodnutie - dodatočný\nplatobný výmer Daňového úradu Trenčín č. 9300402/5/2791520/2012/Šrá zo dňa 02.10.2012, ktorým\nbol žalobcovi v zmysle § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na ustanovenie\n§ 165 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z., vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie\nobdobie rok 2008 vo výške 22 027,71 €.\nOdvolací súd v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov oboch stupňov v rozsahu\nžalobných a odvolacích dôvodov posudzoval, či žalovaný pri rozhodovaní v danej veci vychádzal zo\nspoľahlivo zisteného skutkového stavu a rozhodol v súlade s vtedy účinným zákonom o správe daní a\npoplatkov a taktiež v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 595/2003 Z. z.\nPodľa názoru odvolacieho súdu medzi účastníkmi konania v danej veci ostala spornou otázka výkladu\nust. § 17 ods. 23 zákona č. 595/2003 Z. z., teda, či a za akých okolnosti sú výdavky nájomcu na opravy\nprenajatého rodinného domu nepeňažným príjmom prenajímateľa.\nOdvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského\nsúdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia\n§ 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a\nrelevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem uvedených v\nodôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre\nvyslovenie výroku napadnutého rozsudku, z ktorých dôvodov sa s ním stotožňuje v celom rozsahu.\nSenát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a\nsúladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby najvyšší súd v preskúmavanej veci nadbytočne neopakoval\npre účastníkov známe skutočnosti spolu s právnymi závermi krajského súdu, sa vo svojom odôvodnení\nobmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky nemohol prihliadnuť na odvolacie námietky žalobcu, ktorými namietal,\nže prvostupňový súd nezdôvodnil dostatočne svoje rozhodnutie a nevysporiadal sa so všetkými\nnámietkami žalobcu odôvodnení svojho rozhodnutia. Odvolací súd zhodnotil, že spôsob, akým sa\nprvostupňový súd vysporiadal s relevantným žalobnými námietkami žalobcu v odôvodnení svojho\nrozhodnutia je postačujúci a súd prvého stupňa náležite a správne aplikoval príslušné ustanovenia\nprávnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú vec, zodpovedal v odôvodnení napadnutého\nrozhodnutia na právne významné námietky žalobcu a realizoval tak jeho ústavné právo na súdnu a inú\nprávnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, súčasťou ktorého je aj právo\núčastníka konania, aby v rozhodnutí súdu boli uvedené dostatočné dôvody, na základe ktorých súd\nrozhodol vo veci a to aj s prihliadnutím na doterajšiu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky v otázke daňových výdavkov a preukazovaniu ich vecnej súvislosti.\n\nOdvolací súd rovnako preskúmajúc formálne a obsahové náležitosti rozhodnutia prvostupňového\nsprávneho orgánu ako aj žalovaného nevzhliadol ich nezákonnosť, keďže správne orgány oboch\nstupňov svoje rozhodnutia náležite a podrobne odôvodnili, pričom treba zdôrazniť, že žalovaný správny\norgán sa vo svojom rozhodnutí náležitým spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu,\nvznesenými v jeho odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru správcu dane.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, považujúc rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, ako aj\nprvostupňového správneho orgánu za zákonné, vydané na základe spoľahlivo a náležite zisteného\nskutkového stavu, vyhodnotiac námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za\nnedôvodné, potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá v\nspojení s § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.\nO náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1\nO.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi náhradu trov\nodvolacieho konania nepriznal, pretože žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný.\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od\n01.05.2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}