{"guid": "3b6275f2-949e-42c7-a773-932753d5b5ab:b92d6f2d-0a2d-43c9-a774-f03c077019b1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:3012200677.2", "spisova_znacka": "8Sžf/71/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/71/2013 z 21. 5. 2015", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. mája 2015, sp. zn. 8Sžf/71/2013, ECLI:SK:NSSR:2015:3012200677.2", "identifikacne_cislo": "3012200677", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Peter Melicher", "sudca_id": 14, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-peter-melicher-14", "datum_vydania": "2015-05-21", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/511", "nazov": "zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/511-1992"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563", "nazov": "zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/595", "nazov": "zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/595", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/595-2003"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b92d6f2d-0a2d-43c9-a774-f03c077019b1", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:3012200677.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:3012200677.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:3012200677.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Sžf/71/2013\n3012200677\n21. 05. 2015\nMgr. Peter Melicher\nECLI:SK:NSSR:2015:3012200677.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Petra Melichera a\nčlenov senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., v právnej veci žalobcu:\nT. H., L.H.C., bytom W. X, N., IČO: 10895809, právne zastúpený advokátom JUDr. Jánom Kokindom,\nso sídlom AK Mišíka I. 780/19A, Prievidza, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej\nrepubliky, so sídlom Banská Bystrica Lazovná 63, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.\n1020506/1/1106433/2012/5041-r, zo dňa 02. augusta 2012, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku\nKrajského súdu v Trenčíne č. k. 13S/131/2012-42 zo dňa 22. mája 2013, jednohlasne, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13S/131/2012-42 zo dňa\n22. mája 2013, p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Trenčíne (ďalej len ako „krajský súd“ alebo „prvostupňový súd“)\nzamietol podľa ustanovenia § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ako „O.s.p.“)\nžalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania v záhlaví uvedeného rozhodnutia žalovaného č.\n1020506/1/1106433/2012/5041-r zo dňa 02.08.2012, ktorým žalovaný podľa § 48 ods. 5 zákona SNR č.\n511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 511/1992 Zb.“ alebo „zákon o správe daní a poplatkov“),\nktorým bol žalobcovi v zmysle § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na\nustanovenie § 165 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za\nzdaňovacie obdobie rok 2009 vo výške 16 028,75 € potvrdil rozhodnutie - dodatočný platobný výmer\nDaňového úradu Trenčín č. 9313401/5/71524/2012 zo dňa 23.04.2012, ktorým bol žalobcovi vyrubený\nrozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2009 v sume 16 028,75 € zo zdaniteľného\npríjmu 80 336,13 €, ako príjmu zo živnosti v zmysle § 6 ods. 1 písm. b/ zákona č. 595/2003 Z. z. o\ndani z príjmu za predaj dvanástich ojazdených áut v období od apríla 2009 do augusta 2009. Žalobcovi\nnáhradu trov konania nepriznal.\nZ odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí\nposudzoval v intenciách ustanovení § 2 písm. i/, § 6 ods. 1 písm. b/ a § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov\n(ďalej len „zákon č. 595/2003 Z. z“).\nKrajský súd uviedol, že správca dane vykonal u žalobcu kontrolu dane z príjmov fyzickej osoby\nza zdaňovacie obdobie rok 2009 a o výsledku zistení z daňovej kontroly vyhotovil protokol č.\n9313401/1/477072/2012 zo dňa 15.03.2012. Protokol bol podkladom dodatočného platobného výmeru\nzo dňa 23.04.2012, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie\nobdobie 2009 v sume 16 028,75 € zo zdaniteľného príjmu 80 336,13 € titulom príjmu zo živnosti v zmysle\n§ 6 ods. 1 písm. b/ zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmu za predaj dvanástich ojazdených áut v\n\nobdobí od apríla 2009 do augusta 2009. Žalobca si vo svojich daňových výdavkoch neuplatnil výdavky\nza nákup sporných áut a ani o nich neúčtoval. Do daňových výdavkov ich žalobca žiadal uznať až po\ntom, ako bol správcom dane vyrubený rozdiel dane z príjmov.\nKrajský súd zistil, že po predložení dodávateľských faktúr č. OP090026, č. OP090041, č. OP090047,\nč. OP090048, č. OP090064, č. OP090058, č. OP090089, č. OP0900096, č. OP090100, č. 167, č.\n163, č. OP090161 bol žalobca vyzvaný správcom dane na predloženie dokladov o preukázaní úhrad\nk predloženým faktúram. Doklady o úhrade za nákup ojazdených vozidiel žalobca nepredložil s tým,\nže tieto neboli vykazované na firmu, ale na žalobcu ako na fyzickú osobu bez DIČ a IČO, neúčtoval\no nich, ani ich nearchivoval. Ako dôkaz predložil čestné prehlásenie bývalého konateľa dodávateľskej\nspoločnosti o úhrade za nákup uvedených vozidiel, ktoré však správca dane v súlade s ust. § 15\nods. 6 písm. d/ zákona o správe daní a poplatkov neuznal ako doklad preukazujúci daňové výdavky z\noznačených faktúr a tieto výdavky nepovažoval za daňové výdavky v zmysle ust. § 21 ods. 1 zákona\nč. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov.\nPodľa krajského súdu v prejednávanej veci správca dane dodatočným platobným výmerom správne\nurčil rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2009 v sume 16 028,75 € napriek\nnámietke žalobcu o tom, že v protokole z daňovej kontroly bol rozdiel dane z príjmov v sume 15.263,87\n€. Základ dane za rok 2009 po kontrole predstavoval sumu 87 853,13 € z dôvodu, že žalobca nemal\nzo zákona nárok na nezdaniteľnú časť základu dane na daňovníka vo výške 4025,70 €. Správca\ndane pri výkone daňovej kontroly vyzval žalobcu podľa § 15 ods. 6 písm. d/ zákona o správe daní\na poplatkov, aby predložil doklady preukazujúce opodstatnenosť vynaložených výdavkov. Námietka\nžalobcu o použití výzvy podľa § 41 cit. zákona, ktorý je procesným inštitútom vytýkacieho konania, nebola\npodľa krajského súdu opodstatnená, nakoľko vytýkacie konanie je fakultatívnou etapou vyrubovacieho\nkonania a do úvahy prichádza iba vtedy, keď dôjde k pochybnostiam o správnosti, pravdivosti a úplnosti\ndaňového priznania, alebo hlásenia. U žalobcu bola vykonávaná daňová kontrola, správca dane zistil\nzdaniteľné príjmy žalobcu na podklade dôkazov. Medzi účastníkmi zostala sporná skutočnosť, či žalobca\nvierohodne preukázal výdavky vynaložené na nákup 12tich kusov ojazdených motorových vozidiel.\nPodľa krajského súdu úhrady za nákup vozidiel nemožno považovať za daňové výdavky v zmysle ust.\n§ 2 písm. i/ zákona o dani z príjmov, pretože žalobca o nich neviedol účtovníctvo a ich preukázanie\ndodávateľskými faktúrami a čestným prehlásením bývalého konateľa dodávateľskej spoločnosti,\nnemožno považovať za doklad preukazujúci hospodárske operácie a účtovné prípady. Žalovaný a aj\nsprávca dane preto rozhodli v súlade so zákonom č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov, keď žalobcom\npredložené faktúry neuznali za daňové výdavky, nakoľko ich vynaloženie na daňové účely nie je\ndostatočne preukázané a na základe tohto záveru uložili správne žalobcovi povinnosť zaplatiť rozdiel\ndane za rok 2009 v sume 16 028,75 €.\nPodľa krajského súdu žalovaný ako aj správca dane dostatočne zistili skutkový stav, zabezpečili\npotrebné podklady, ktoré správne vyhodnotili a vyvodili z nich správny právny záver, s ktorým sa súd\nstotožnil. Z uvedených dôvodov krajský súd žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p.\nO náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý nebol v konaní\núspešný, právo na náhradu trov konania nepriznal.\nProti uvedenému rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Žiadal, aby\nodvolací súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13S/131/2012-42 zo dňa 22.05.2013\nzmenil tak, že rozhodnutie žalovaného č. 1020506/1/1106433/2012/5041-r zo dňa 02.08.2012 a tiež\nprvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Trenčín - pobočka Prievidza č. 9313401/5/71524/2012 zo\ndňa 23.04.2012 - teda obe rozhodnutia daňových orgánov - zruší a vráti vec na ďalšie konanie. Podľa\nžalobcu krajský súd v tomto rozsudku nesprávne, ústavne nesúladným spôsobom, aplikoval príslušné\nustanovenia procesného zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a tiež hmotného zákona\nč. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov a vyslovil názor, že krajský súd pri\npreskúmaní zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1020506/1/1106433/2012/5041-r zo dňa 02.08.2012,\nako aj postupu žalovaného, toto nesprávne posúdil, keď vyslovil názor, že rozhodnutie žalovaného je\nv súlade s právnym poriadkom SR.\nŽalobca uviedol, že rozhodnutia daňových orgánov (prvostupňového aj druhostupňového, považuje\nza také, ktoré obsahujú kumulované znaky nezákonnosti a nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť\na to najmä z dôvodov, že v spise chýba pozitívna legitimácia správneho orgánu, ktorý rozhodnutie\nvydal, či tak mohol urobiť, keď daňovú kontrolu vykonával iný správny orgán, pričom krajský súd sa\ntouto námietkou vôbec nezaoberal, taktiež je podľa jeho názoru rozhodnutie nepreskúmateľné pre\nnezrozumiteľnosť, lebo absentuje číslovanie strán a tiež numerická nadväznosť vyrubenej dane na\nprotokol (krajský súd sa touto námietkou vôbec nezaoberal, resp. len mechanicky prebral neprípustné\nnásledné dovysvetlenie žalovaného, ako vôbec vyrubená suma dane vznikla), a že správca dane\n\nnepoužil povinný inštitút výzvy podľa § 41 zákona o správe daní. Ďalej žalobca namietal, že žalovaný\nnesprávne aplikuje daňové právo bez použitia ústavných zásad, ku ktorým je zaviazaný podľa čl. 152\nÚstavy SR, a že žalovaný aplikoval výklad zákona o dani z príjmov tak, že potláča dosiahnutie účelu\nzákona o dani z príjmov, teda zdanenie zisku, ako rozdielu príjmov a výdavkov.\nŽalobca uviedol, že krajský súd sa s väčšinou štruktúrovaných žalobných dôvodov nevysporiadal,\nteda jeho rozhodnutie má všetky znaky vrchnostenského arbitrárneho rozhodnutia bez náležitého\nodôvodnenia. Žalobca zastáva názor, že každý zo žalobných dôvodov posúdený v jeho prospech, môže\nzaložiť jeho úspech vo veci samej, teda že všetky žalobné dôvody sú pre neho významné a relevantné\nvo veci samej. Pri takomto prístupe krajského súdu je žalobca nútený konštatovať, že bolo zmarené\njeho ústavné právo na spravodlivé súdne konanie poukazujúc na Nález Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS\n269/05-34; tiež III. ÚS 305/08-37, teda že daňový orgán nemôže docieliť svoje rozhodnutie nezákonným\nprocesným postupom, a pokiaľ tak urobil je toto jeho rozhodnutie nezákonné (Nález Ústavného súdu\nSR sp. zn. III. ÚS 24/2010).\nŽalobca uviedol, že podľa § 30 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. musí rozhodnutie obsahovať, okrem\niného - označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. Na rozhodnutí aj na protokole je uvedený Daňový\núrad TRENČÍN, pobočka Prievidza, G.Švéniho 1/2727, 97101 Prievidza. Pritom daňovú kontrolu začal\nsubjekt označený ako - Daňový úrad Prievidza, G.Švéniho 1/2727, 97101 Prievidza. Podľa jeho názoru\nrozhodnutie neobsahuje dostatočnú legitimáciu daňového úradu, lebo iná osoba začala kontrolu a iná\nosoba ju dokončila.\nŽalobca je toho názoru, že pokiaľ nebude riadne právne odôvodnená a v spise listinne doložená právna\nsubjektivita a právne nástupníctvo osoby, ktorá rozhodnutie vo veci vydala - je dôvodná jeho námietka, že\nide o nulitné rozhodnutie vydané neoprávnenou osobou. Krajský súd sa s týmto významným žalobným\ndôvodom vôbec nezaoberal.\nĎalej žalobca namietal, že rozhodnutie nemá číslované strany, a tým je zmarené právo na účinnú\nobhajobu, lebo sa v ňom nedá zrozumiteľne orientovať.\nŽalobca poukázal na to, že podľa § 30 ods. 3 zákona o správe daní rozhodnutie musí obsahovať\nodôvodnenie. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy\novplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov. Namietal, že jeho vyjadrenie k protokolu\na odôvodnenie správcu dane, teda obsah Dodatku č. l k protokolu nie je súčasťou rozhodnutia - v\nrozhodnutí úplne absentuje. Rozhodnutie neobsahuje významnú časť odôvodnenia (Dodatok č. 1).\nĎalej žalobca namietal, že podľa § 41 zákona o správe daní platí, že ak vzniknú pochybnosti u správcu\ndane - konkretizuje tieto nedostatky a vyzve daňovníka na ich odstránenie. Toto ustanovenie dáva\ndaňovníkovi možnosť sa priebežne, voči adresne pomenovaným nedostatkom, adresne obhajovať.\nŽalobca namietal, že správca dane povinný inštitút výzvy podľa § 41 nepoužil. Z gramatického aj\nlogického výkladu vyplýva, že výzva podľa § 41 je povinný procesný úkon, ak nastane spúšťacia\npodmienka zistenia iných skutočností, ako sú priznané v daňovom priznaní, pričom správca dane výzvu\nnepoužil a tak neumožnil žalobcovi sa priebežne adresne obhajovať.\nŽalobca uviedol, že podniká v oblasti nákupu a predaja ojazdených áut a jeho základom dane z príjmov\nfyzických osôb - je kladný rozdiel medzi predajnou cenou a nákupnou cenou zníženou o DPH na výstupe.\nSpravodlivým postupom (príjmy mínus výdavky mínus DPH) žalobca žiadal zdaniť aj predmetných 12\nkusov áut, ktoré predtým omylom považoval za svoju neobchodnú transakciu.\nŽalobca nesúhlasil so záverom žalovaného, že predloženie prehlásenia je v daňovom konaní právne\nirelevantné, lebo takýto záver je arbitrárny a svojvoľný. Ak by vyhlásenie štatutárneho zástupcu\ndodávateľa, teda priameho účastníka a svedka, malo byť právne irelevantné, potom by každá výpoveď\nsvedka bola právne irelevantná, čo je samozrejme neudržateľný názor; napokon sama správa daní vo\nvšeobecnosti používa výpoveď svedka (priamo alebo nepriamo zúčastnenej osoby) ako rozšírený druh\ndôkazu.\nŽalobca poukázal na to, že ak žalovaný tvrdil, že úhrada má byť preukázaná len účtovným dokladom\n(pokladničný doklad, bankový výpis), ktorý má byť zaúčtovaný (§ 2 písm. i/ zákona o dani z príjmov) - to\nplatí, ak ide o obchodnú transakciu. Požadovanie preukázania cez účtovníctvo je v rozpore so skutkovým\nstavom v spise, lebo hoci omylom, daňovník to v tom čase nepovažoval za obchodnú transakciu, a\núčtovný doklad (pokladničný doklad) neprodukoval. Pochybenie nezaúčtovania môže byť predmetom\npokuty za účtovníctvo.\nPodľa jeho názoru základ dane sa odvodzuje z účtovníctva (§ 17 ods. 1 zákona o dani z príjmov), ak sa\no nich ako o obchodných transakciách účtovalo. Ak sa predmetné transakcie omylom vymkli účtovníctvu\n- potom sa základ dane odvodzuje z mimoúčtovných dôkazov, čo v danom prípade je splnené (faktúry,\nprehlásenie o ich úhrade, následný bezproblémový predaj a disponovanie majetkom). Pri zohľadnení\nvšetkých dôkazov v ich vzájomnej súvislosti a zohľadnení skutkového stavu - ide podľa žalobcu o\n\ndostatočne preukázané výdavky. Pri zohľadnení uvedených vedľajších výdavkov mal byť základ dane\n10 645,43 € (15 445,43 - 4800,00), u toho je daň v sume 2022,63 €; tento základ dane a daň daňovník\nplne akceptuje.\nPodľa jeho názoru zdaňovať len príjmy bez výdavkov, ako to uzavrel žalovaný, a potvrdil krajský súd,\nje nespravodlivé a proti akejkoľvek ekonomickej logike.\nZáverom poukázal na to, že pre hmotné dane platí princíp neutrality, teda ak existujú zdaniteľné príjmy,\npatria k tomu daňové výdavky. Dorubenie hmotnej dane z príjmov za prípadné nedostatky v účtovníctve,\nnemožno chápať ako sankciu, lebo za pochybenia v účtovníctve existuje samostatný sankčný systém v\n§ 38 zákona o účtovníctve č. 431/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov.\nZároveň si uplatnil náhradu trov konania.\nŽalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhoval odvolaciemu súdu, aby napadnutý\nrozsudok ako vecne správny potvrdil. Podľa jeho názoru žalobca v odvolaní uvádza v podstate tie\nisté námietky, ktoré boli predmetom súdneho prieskumu na Krajskom súde v Trenčíne a navrhuje,\naby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového orgánu\na vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, pretože má za to, že konanie prvostupňového súdu je v\nrozpore s platným právnym poriadkom. Uviedol, že sa pridržiava svojho stanoviska podaného k žalobe a\ntrvá na skutočnostiach v tomto stanovisku uvedených, to znamená, že žalobou napadnuté rozhodnutie\nžalovaného ako i rozhodnutie správcu dane sú vydané v súlade s právnymi predpismi. Na základe\nuvedených skutočností žalovaný navrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaním napadnutý\nrozsudok Krajského súdu v Trenčíne ako vecne správny potvrdil.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.)\npreskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach\npodaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 212 ods. 1 O.s.p.), odvolanie prejednal bez nariadenia\nodvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený\nminimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk> (§ 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá\na § 211 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech.\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\nrozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.).\nSúd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo\nvšeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem,\nktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi.\nZSDP v ustanovení § 2 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada\nzákonnosti. Podľa citovaného ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach\nv súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a dbá pritom na\nzachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených\nna daňovom konaní.\nZásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý\nje vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom\nustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním\nrozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj\nodvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové\norgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne\npovinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti\ndaňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov.\nSkutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených\nzáujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť\nzáujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je\nsíce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov\nrozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba\nprávne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho\n\noprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda\ndodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne ako aj procesné), ktoré sú podľa §\n1 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov.\nPodľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.\nAk sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v\nodôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne\ndoplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu predloženého súdneho a administratívneho spisu zistil\nskutkový stav tak, ako je podrobne popísaný v rozsudku krajského súdu, preto skutočnosti účastníkom\nznáme nebude nadbytočne opakovať, s jeho odôvodnením, ktoré považuje za úplné, vyčerpávajúce a\ndostatočne výstižné sa stotožňuje v celom rozsahu, a len na doplnenie a zdôraznenie správnosti dodáva,\nže krajský súd sa náležite a v súlade so zákonom vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami\nžalobcu ako i s tvrdeniami žalovaného a dal odpoveď na výklad a aplikáciu použitých zákonných\nustanovení v napádaných rozhodnutiach, a preto sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia\nkrajského súdu tak, ako ich uviedol aj v tomto svojom rozsudku a na potvrdenie jeho správnosti považuje\nza potrebné doplniť, že účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s\npríslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a\npoplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili\nsvoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiskálne záujmy štátu,\nzákon o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo\niných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového\nsubjektu.\nSenát odvolacieho súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia\na postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247\na nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok\nskutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s\núčastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, a či\nobsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade\ns hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu\nje podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého\nrozhodnutia. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu\nbol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie\nnapadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.). V rámci správneho prieskumu súd teda skúma\naj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie\nsprávneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na\nzákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na\nzáklade zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie\nnevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho\nrozhodnutia.(§ 245 ods. 2 O.s.p.).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky z predloženého spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril\nadministratívny spis zistil, že žalovaný rozhodnutím č. 1020506/1/1106433/2012/5041-r zo dňa\n02.08.2012, ktorým žalovaný podľa § 48 ods. 5 zákona SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a\no zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon\nč. 511/1992 Zb.“ alebo „zákon o správe daní a poplatkov“), ktorým bol žalobcovi v zmysle § 44 ods. 6\npísm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na ustanovenie § 165 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.\nz., vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2009 vo výške 16 028,75\n€ potvrdil rozhodnutie - dodatočný platobný výmer Daňového úradu Trenčín č. 9313401/5/71524/2012\nzo dňa 23.04.2012, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie\nobdobie 2009 v sume 16 028,75 € zo zdaniteľného príjmu 80 336,13 €, ako príjmu zo živnosti v zmysle §\n6 ods. 1 písm. b/ zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmu za predaj dvanástich ojazdených áut v období\nod apríla 2009 do augusta 2009. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.\nOdvolací súd v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov oboch stupňov v rozsahu\nžalobných a odvolacích dôvodov posudzoval, či žalovaný pri rozhodovaní v danej veci vychádzal zo\n\nspoľahlivo zisteného skutkového stavu a rozhodol v súlade s vtedy účinným zákonom o správe daní a\npoplatkov a taktiež v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 595/2003 Z. z.\nPokiaľ išlo o námietku žalobcu ohľadom toho, že daňové konanie začal Daňový úrad Prievidza a po\n01.01.2012 v ňom pokračoval Daňový úrad Trenčín, je potrebné uviesť, že podľa ust. § 10 ods. 2 zákona\nč. 333/2011 Z. z. došlo k redukcii počtu daňových úradov a veci právoplatne neskončené do 31.12.2011\nprešli na tie daňové úrady tak, ako je uvedené v predmetnom zákone. Z tohto dôvodu je táto námietka\nžalobcu bezpredmetná a nedôvodná.\nPodľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z ust. § 30 zákona č. 511/1992 Zb. nevyplýva povinnosť\nsprávcu dane číslovať strany rozhodnutia, je to nezvyklé a môže sa to stať, avšak nemôže to spôsobiť\nnezákonnosť rozhodnutia preto aj táto námietka žalobcu je nedôvodná.\nTaktiež ako nedôvodné odvolací súd vyhodnotil aj námietky ohľadom rozdielnej sumy zistenej v protokole\no kontrole a vo vyrubovacom konaní, kedy bola suma nezaplatenej dane zvýšená o nezdaniteľnú časť\nzákladu dane, na ktorú nemal žalobca nárok, nakoľko bola správne určená v odvolacom konaní.\nPokiaľ išlo o Dodatok č. 1 k Protokolu o kontrole tak Najvyšší súd Slovenskej republiky poznamenáva,\nže postup správnych orgánov bol v súlade s ust. § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb. veta posledná, že\nDodatok k protokolu je súčasťou Protokolu, a preto aj túto námietku považoval súd za nedôvodnú.\nPokiaľ išlo o žalobcom neuplatnené výdavky na 12 áut v cene 76 166,94 €, tak tieto žalobca neúčtoval\nv svojej účtovnej evidencii, a preto podľa § 2 písm. i/ a za použitia § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003\nZ. z. nemohli byť uznané, nakoľko neboli preukázateľne vynaložené a zaúčtované v účtovníctve. Tieto\ndve podmienky museli byť žalobcom splnené kumulatívne, čo však v danom prípade splnené zo strany\nžalobcu nebolo. Preto správca dane a žalovaný postupovali správne, ak tieto daňové výdavky neuznali,\nnakoľko si ich žalobca neuplatnil a ani o nich neúčtoval.\nOdvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského\nsúdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia\n§ 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a\nrelevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem uvedených v\nodôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre\nvyslovenie výroku napadnutého rozsudku, z ktorých dôvodov sa s ním stotožňuje v celom rozsahu.\nSenát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a\nsúladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby najvyšší súd v preskúmavanej veci nadbytočne neopakoval\npre účastníkov známe skutočnosti spolu s právnymi závermi krajského súdu, sa vo svojom odôvodnení\nobmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky nemohol prihliadnuť na odvolacie námietky žalobcu, ktorými namietal,\nže prvostupňový súd nezdôvodnil dostatočne svoje rozhodnutie a nevysporiadal sa so všetkými\nnámietkami žalobcu odôvodnení svojho rozhodnutia. Odvolací súd zhodnotil, že spôsob, akým sa\nprvostupňový súd vysporiadal s relevantným žalobnými námietkami žalobcu v odôvodnení svojho\nrozhodnutia je postačujúci a súd prvého stupňa náležite a správne aplikoval príslušné ustanovenia\nprávnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú vec, zodpovedal v odôvodnení napadnutého\nrozhodnutia na právne významné námietky žalobcu a realizoval tak jeho ústavné právo na súdnu a inú\nprávnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, súčasťou ktorého je aj právo\núčastníka konania, aby v rozhodnutí súdu boli uvedené dostatočné dôvody, na základe ktorých súd\nrozhodol vo veci a to aj s prihliadnutím na doterajšiu rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky v otázke daňových výdavkov a preukazovaniu ich vecnej súvislosti.\nOdvolací súd rovnako preskúmajúc formálne a obsahové náležitosti rozhodnutia prvostupňového\nsprávneho orgánu ako aj žalovaného nevzhliadol ich nezákonnosť, keďže správne orgány oboch\nstupňov svoje rozhodnutia náležite a podrobne odôvodnili, pričom treba zdôrazniť, že žalovaný správny\norgán sa vo svojom rozhodnutí náležitým spôsobom vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami\nžalobcu, vznesenými v jeho odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru správcu dane.\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, považujúc rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, ako aj\nprvostupňového správneho orgánu za zákonné, vydané na základe spoľahlivo a náležite zisteného\nskutkového stavu, vyhodnotiac námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za\nnedôvodné, potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá v\nspojení s § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.\nO náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1\nO.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi náhradu trov\nodvolacieho konania nepriznal, pretože žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný.\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od\n01.05.2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "13S/131/2012", "guid": "deb0e47b-7050-45d0-9c3a-a18b212c7584:52d489f8-58a3-4fb8-a044-1fc6192c8082", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}