{"guid": "4dfa4290-c377-4572-9c18-773f03af9117:01dfe3a4-b8f1-4808-bf1d-f9b36e7fb8d7", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:1012898650.1", "spisova_znacka": "2MCdo/3/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/3/2014 z 31. 3. 2015", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. marca 2015, sp. zn. 2MCdo/3/2014, ECLI:SK:NSSR:2015:1012898650.1", "identifikacne_cislo": "1012898650", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Viera Petríková", "sudca_id": 164, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-viera-petrikova-164", "datum_vydania": "2015-03-31", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Reštitúcie a rehabilitácie"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-80", "nazov": "§ 80 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-80", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-80"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/229/#paragraf-4", "nazov": "§ 4 zákona č. 229/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/229/#paragraf-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/229-1991/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/229/#paragraf-5", "nazov": "§ 5 zákona č. 229/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/229/#paragraf-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/229-1991/paragraf-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/229/#paragraf-6", "nazov": "§ 6 zákona č. 229/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/229/#paragraf-6", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/229-1991/paragraf-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/229/#paragraf-9", "nazov": "§ 9 zákona č. 229/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/229/#paragraf-9", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/229-1991/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/330/#paragraf-37", "nazov": "§ 37 zákona č. 330/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/330/#paragraf-37", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/330-1991/paragraf-37"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/330/#paragraf-42", "nazov": "§ 42 zákona č. 330/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/330/#paragraf-42", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/330-1991/paragraf-42"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-80", "/SK/ZZ/1991/229#paragraf-4", "/SK/ZZ/1991/229#paragraf-5", "/SK/ZZ/1991/229#paragraf-6", "/SK/ZZ/1991/229#paragraf-9", "/SK/ZZ/1991/330#paragraf-37", "/SK/ZZ/1991/330#paragraf-42"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/01dfe3a4-b8f1-4808-bf1d-f9b36e7fb8d7", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:1012898650.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:1012898650.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:1012898650.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2MCdo/3/2014\n1012898650\n31. 03. 2015\nJUDr. Viera Petríková\nECLI:SK:NSSR:2015:1012898650.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Petríkovej\na sudcov JUDr. Martina Vladika a JUDr. Jozefa Kolcuna, v právnej veci žalobcov 1/ Spoločenstva\nsúkromných vlastníkov poľnohospodárskej pôdy, pasienkov a lesov, so sídlom v Bratislave - Rusovciach,\nKovácsova 12, zastúpeného JUDr. Lászlóm Lengyelom, advokátom v Bratislave, Ružová dolina 6, 2/\nI. M., bývajúcej v H. a 3/ Z. S., bývajúcej v H., proti žalovaným 1/ GEReal, spol. s r.o., v likvidácii, so\nsídlom v Bratislave, Uhrova 18, 3/ Podielnickému družstvu Dunaj, so sídlom v Bratislave, Vývojová 852,\n4/ KARPA Real, spol. s r.o., so sídlom v Bratislave, Čajakova 28 a 5/ V. K., bývajúcemu v H., o neplatnosť\nprávnych úkonov a o určenie vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn.\n7 C 47/2001, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky, proti rozsudku\nOkresného súdu Bratislava V zo 6. decembra 2011, č. k. 7 C 47/2001-818 a rozsudku Krajského súdu v\nBratislave z 29. apríla 2013 sp. zn. 6 Co 102/2012, okrem jeho zrušujúceho výroku a výroku o nepriznaní\ntrov odvolacieho konania žalovaným 3/ a 4/, takto\nrozhodol:\nMimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky z a m i e t a .\nŽalovaným náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní nepriznáva.\nodôvodnenie:\nOkresný súd Bratislava V rozsudkom (v poradí piatym) zo 6. decembra 2011 č. k. 7 C 47/2001-818\nzamietol žalobu žalobcov, ktorou sa domáhali neplatnosti zámennej a kúpnej zmluvy a určenia\nvlastníctva. Žalobcov zaviazal na náhradu trov konania žalovaným 1/, 3/ a 5/ na účet JUDr. Pavla\nErbena vo výške 12 588,04 € a na účet JUDr. Evy Nováčkovej vo výške 9 452,47 €, do troch dní od\nprávoplatnosti tohto rozsudku. Po vykonanom dokazovaní uzavrel, že žalobcovia neuniesli dôkazné\nbremeno, lebo nepreukázali v konaní, že svoj reštitučný nárok si uplatnili riadne a včas zákonným\nspôsobom a preto obmedzenie prevodu nehnuteľností, ktoré vyplýva z ustanovenia § 5 ods. 2 zák. č.\n229/1991 Zb. (teraz § 5 ods. 3 predmetného zákona) sa na žalovaných v danom prípade nevzťahuje.\nŽalobcovia v konaní nepreukázali, na základe čoho C. R., ako zástupca Urbárskej spoločnosti Bratislava\n- Jarovce, uplatnil nárok na vydanie nehnuteľností urbárnikov Rusoviec. Súd prvého stupňa mal za to, že\nneboli splnené zákonné podmienky ohľadne splnomocnenia C. R. na zastupovanie oprávnených osôb\nna uplatnenie predmetného reštitučného nároku. Na pojednávaní pred správnym orgánom 10. júla 2007\nprávny zástupca žalobcov uviedol, že oprávnené osoby splnomocnili C. na uplatnenie ich reštitučných\nnárokov v Rusovciach ústne. V uvedenom správnom konaní C. nepredložil žiaden doklad o tom, ktoré\nkonkrétne fyzické osoby - členovia urbárskeho spoločenstva Rusovce ho splnomocnili na uplatnenie\nreštitučného nároku, resp. nepredložil súhlas majiteľov väčšiny podielov, na základe ktorého by sa stal\nspoločným zástupcom oprávnených osôb (§ 37 ods. 2 zák. č. 330/1991 Zb.). V spise pozemkového\núradu sa nachádzajú dva listy zo 17. decembra 1992 rovnakého znenia, ktorými boli uplatnené reštitučné\nnároky Urbárskej spoločnosti Bratislava - Jarovce. V jednej verzii chýba označenie pôvodných vlastníkov\nRusovce a Čunovo. Ako vyplýva zo znenia tohto listu, jeho nedeliteľnou súčasťou je priložený zoznam\n\nurbárnych listov, pričom ide o zoznam urbárnikov Jaroviec 1-77, s ktorými na základe výzvy Urbárskej\nspoločnosti Jarovce z 21. decembra 1992 žalovaný 3/ 6. septembra 1993 uzavrel dohodu o vydaní\npozemkov nachádzajúcich sa v kat. úz. Jarovce podľa § 9 ods. l zák. č. 229/1991 Zb. Ďalšie dva zoznamy\nobsahujú mená urbárnikov Rusoviec, ktorí si uplatnili reštitučné nároky prostredníctvom Ing. Mallineritsa\n29. decembra 1994. V konaní nebolo preukázané, že by existoval spoločný urbár Jarovce, Rusovce,\nČunovo. Členovia Urbárskeho spoločenstva Rusovce uplatnili reštitučný nárok prostredníctvom V. až\n29. decembra 1994, a to po ustanovujúcej schôdzi, ktorá sa konala 17. decembra 1994 a ktorú by bolo\nmožné považovať za súhlas majiteľov väčšiny podielov na uplatnenie nároku v zmysle § 37 ods. 2 zák.\nč. 330/1991 Zb. Tento nárok bol však uplatnený až po uplynutí zákonnej lehoty (do 31. decembra 1993).\nZ predchádzajúceho dokazovania v konaní sp. zn. 7 C 192/96 je zrejmé, že predmetné nehnuteľnosti\npôvodne patrili bývalým urbárnikom a že vlastníctvo k týmto nehnuteľnostiam prešlo na žalovaného 3/\na to zo zákona, preto mohol ako vlastník s týmito nehnuteľnosťami disponovať. Žalobcovia žiadali, aby\nsúd určil, že právne úkony napadnuté žalobou sú neplatné a súčasne že žalovaní 1/, 2/, 4/ a 5/ nie sú,\nani sa nikdy nestali vlastníkmi predmetných nehnuteľností. Súčasne žiadali, aby súd určil, že žalovaný 3/\nbol 24. júna 1991 a v súčasnosti je vlastníkom predmetných nehnuteľností. Súd na základe vykonaného\ndokazovania oboznámením sa s predmetnými zmluvami a predmetnou notárskou zápisnicou dospel\nk záveru, že tieto právne úkony spĺňajú všetky podmienky požadované ustanovením § 37 ods. 1 OZ\na nemajú ani také vady, ktoré by mali za následok ich neplatnosť podľa § 39 OZ, dospel k právnemu\nzáveru, že predmetné právne úkony sú platnými právnymi úkonmi. Vo všetkých troch prípadoch išlo o\nprevod nehnuteľností, ktorý uskutočnili vlastníci nehnuteľností, ktorí uplatňovali svoje vlastnícke právo\na preto mohli s predmetom svojho vlastníctva voľne disponovať. V konaní nebol preukázaný naliehavý\nprávny záujem žalobcov na uplatňovanom žalobnom petite, preto s poukazom na citované ustanovenia\nnávrh žalobcov zamietol v celom rozsahu. O trovách konania rozhodol podľa § 142 O.s.p. v spojení s\n§ 149 ods. 1 O.s.p.\nKrajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcov rozsudkom z 29. apríla 2013 sp. zn. 6\nCo 102/2012 výrok napadnutého rozsudku, ktorým bola žaloba voči žalovanému 2/ (SP Leasing,\na.s.) zamietnutá zrušil. Vo zvyšku napadnutý rozsudok potvrdil. Vyslovil, že žalobcovia sú povinní\nspoločne a nerozdielne nahradiť žalovaným 1/ a 5/ k rukám advokáta JUDr. Pavla Erbena trovy\nodvolacieho konania 1 265,52 € do troch dní. Žalovaným 3/, 4/ nepriznal náhradu trov odvolacieho\nkonania. V odôvodnení sa odvolací súd stotožnil s dôvodmi napadnutého rozsudku, konštatoval ich\nsprávnosť s tým, že súd prvého stupňa zistil správne skutkový stav veci a vyvodil z neho správny\nprávny záver a svoje rozhodnutie aj dostačujúco odôvodnil. Na zdôraznenie správnosti napadnutého\nrozsudku odvolací súd uviedol, že zhodne so súdom prvého stupňa je toho názoru, že členovia\nUrbárskeho spoločenstva Rusovce reštitučný nárok v zákonnej lehote neuplatnili. V konaní žalobcovia\nnepreukázali, kto sú oprávnené osoby. Oprávnenými osobami sú totiž jednotliví členovia urbárskeho\nspoločenstva, ktorí si môžu určiť spoločného zástupcu (§ 37 ods. 2 zák. č. 330/1991 Zb. v spojení\ns § 4 ods. 1 zák. č. 229/1991 Zb.). Oprávnenou osobou teda nie je samotné urbárske spoločenstvo.\nŽalobcovia nepreukázali, ktoré konkrétne fyzické osoby boli členmi Urbárskeho spoločenstva Rusovce\n(ak v rozhodnej dobe existovalo), resp. ktoré osoby sú ich právnymi nástupcami. Nepredložili tiež doklady\npreukazujúce, kto bol skutočným vlastníkom predmetných nehnuteľností, teda zoznam pôvodných\nurbárnikov z Rusoviec. Nie je tak zrejmé, či oprávnené fyzické osoby (urbárnici z Rusoviec) sú totožní s\nfyzickými osobami, ktoré reprezentuje žalobca 1/. Pokiaľ ide o podanie C. R. z 15. decembra 1992, ktoré\nbolo doručené pozemkovému úradu 17. decembra 1992, týmto podaním C. uplatnil reštitučný nárok len\nv mene urbárnikov z Jaroviec. Súčasne podaním z 15. decembra 1992 a doručeným pozemkovému\núradu dňa 17. decembra 1992 Pavel Haász uplatnil reštitučný nárok v mene Urbárskej spoločnosti\nJarovce, Rusovce a Čuňovo. Obe tieto podania sú inak obsahovo zhodné a v záhlaví oboch je napísaná\nUrbárska spoločnosť Bratislava - Jarovce. Nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom reštitučného nároku sú\nv prvom podaní špecifikované tak, že ide o nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižnej vložke č. 1\nkatastrálne územie Jarovce, zatiaľ čo v druhom podaní sú špecifikované tak, že ide o nehnuteľnosti\nzapísané v pozemnoknižnej vložke č. 1 Jarovce, Rusovce a Čuňovo. V konaní bolo preukázané, že nikdy\nneexistoval spoločný urbár týchto troch obcí, a C. teda nemohol bez splnomocnenia zo strany členov\nrusovského urbáru za nich uplatniť reštitučný nárok na pozemkovom úrade. Takéto splnomocnenie\nv písomnej forme žalobcovia do spisu nezaložili (viď § 17 zák. č. 71/1967 Zb.). Súčasne žalobcovia\nnepredložili doklad o tom, že by oprávnené osoby za súhlasu majiteľov väčšiny podielov určili C. R. za\nspoločného zástupcu. Stotožnil sa so súdom prvého stupňa v tom, že písomné plnomocenstvo nemôžu\nnahradiť nedatované čestné prehlásenia, ktoré 10. júla 2007 založil do spisu pozemkového úradu právny\n\nzástupca žalobcov. Okrem toho, pre každú z uvedených obcí existuje samostatná pozemnoknižná vložka\nč. 1. Poukázal na podanie Krajského úradu v Bratislave z 9. júna 1997 zn. 205/97 PP adresované\nKrajskej prokuratúre v Bratislave, z ktorého je zrejmé, že až po ukončení termínu vydokladovania\nuplatnených nárokov urbárskych spoločností (k 31. decembru 1995) sa v spise 1134/92 za Urbársku\nspoločnosť Jarovce objavilo nové podanie pod tou istou značkou, kde si Jarovce uplatnili nárok, ale\npôvodní vlastníci boli uvedení nielen za Jarovce ale aj Rusovce a Čuňovo. Doklad bol podpísaný\npredsedom Urbárskej spoločnosti Jarovce tak ako pôvodné, ktoré bolo v spise nahradené týmto novým\npodaním. V čase pôvodného podania bola podaná aj výzva na PD Dunaj Rusovce, v ktorej požadovali\nvydať iba Urbár Jarovce. Napokon poukázal aj na znalecký posudok Ústavu súdneho inžinierstva\nŽilinskej univerzity č. 45/04, z odboru písmoznalectva. V závere tohto posudku sa uvádza, že predmetné\npodania z 15. decembra 1992 nie sú identické, teda neboli vyhotovené z jedného originálu a preto\nnemohli vzniknúť v jednom čase. Všetky tieto skutočnosti viedli odvolací súd k záveru, že jediným\nrelevantným dokladom je podanie C. R. z 15. decembra 1992, ktorým uplatnil na pozemkovom úrade\nreštitučný nárok týkajúci sa Urbárskeho spoločenstva Jarovce. Urbárske spoločenstvo Rusovce uplatnilo\nreštitučný nárok na pozemkovom úrade až podaním z 28. decembra 1994, ktoré bolo pozemkovému\núradu doručené 29. decembra 1994. Urbárske spoločenstvo Rusovce teda reštitučný nárok uplatnilo\noneskorene po uplynutí zákonnej lehoty (31. decembra 1993). Vzhľadom na to, že sa na žalovaného\n3/ nevzťahoval zákaz prevodu predmetných nehnuteľností na iného v zmysle § 5 ods. 3 zákona č.\n229/1991 Zb. a predmetné právne úkony preto nie sú neplatné. Súčasne žalovaný 3/ nie je vlastníkom\npredmetných nehnuteľností. Z uvedeného vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny v časti,\nktorou bola žaloba proti žalovaným 1/, 3/, 4/ a 5/ zamietnutá. Výrok napadnutého rozsudku, ktorým\nbola žaloba proti žalovanému 2/ zamietnutá odvolací súd zrušil z dôvodu, že odvolací súd uznesením\nz 28. februára 2005 č. k. 2 Co 357/04-182 konanie proti žalovanému 2/ zastavil. O trovách odvolacieho\nkonania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 31. júla 2014 sp. zn. 2 Cdo 443/2013 dovolanie žalobcov\nproti rozsudku odvolacieho súdu odmietol. Dovolacie konanie vo vzťahu k žalobkyniam 2/ a 3/ voči\nžalovaným zastavil. Žalovaným náhradu trov dovolacieho konania nepriznal. V odôvodnení uviedol, že\ndovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil, a\nprocesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto\nustanovení nevyplýva. Dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľovi\nodňatá možnosť konať pred súdom. Dovolací súd konštatoval, že rozsudky súdov nižšieho stupňa sú\ndostatočne odôvodnené a nemožno ich považovať za arbitrárne. Uviedol, že namietané nesprávne\nhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Ak aj súd nesprávne vyhodnotí\nniektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; táto samá\nskutočnosť však prípustnosť dovolania nezakladá. Dôvodom dovolania nemôže byť ani samo osebe\nnesprávne skutkové zistenie súdom nižšieho stupňa. Dovolací súd zistil, že odvolací súd nezaložil svoje\nrozhodnutie „nečakane“ a nepredvídateľne na iných (nových) skutkových zisteniach, než súd prvého\nstupňa a preto mu nevznikla povinnosť opakovať dokazovanie v zmysle § 213 ods. 3 O.s.p. Pokiaľ išlo o\nnámietku nesprávneho právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi dovolací súd uviedol, že posúdenie,\nči odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych\nskutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie\nbolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo). Vzhľadom na to, že prípustnosť\ndovolania žalobcu 1/ nebolo možné vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku,\nNajvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie (do potvrdzujúcej časti výroku odvolacieho súdu) odmietol\npodľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti\nktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým\nrozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. Rovnako v zmysle ustanovenia § 243b\nods. 5 O.s.p. v spojení s ustanovením § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. dovolací odmietol aj dovolanie žalobcu\n1/ smerujúce voči výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania, keďže touto časťou dovolania\nnapadnuté rozhodnutie má povahu uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p.), prípustnosť dovolania proti nemu\nnepripúšťa ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. a ani v tomto prípade dovolací súd nezistil, že by došlo k\nvade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. O trovách dovolacieho konania rozhodol podľa § 243b ods.\n5 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. Žalovaným nepriznal dovolací súd náhradu trov\ntohto konania, lebo nepodali návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).\n\nProti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo 6. decembra 2011 č. k. 7 C 47/2001-818 v spojení\ns rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 29. apríla 2013, sp. zn. 6 Co 102/2012 s výnimkou\nzrušujúcej časti výroku a výroku o nepriznaní trov odvolacieho konania žalovaným 3/ a 4/, podal\ngenerálny prokurátor Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie. Navrhol napadnuté rozhodnutia v\nnapadnutých častiach zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Generálny prokurátor\nSlovenskej Republiky v odôvodnení svojho mimoriadneho dovolania uviedol, že pokiaľ ide o\nposúdenie predbežnej otázky spočívajúcej v tom, či si oprávnené osoby uplatnili svoj nárok riadne a\nvčas, v tejto časti si konajúce súdy prisvojili nad rámec § 7 O.s.p. právomoc, ktorá im neprislúcha, keďže\nsúd nemôže vykonávať právomoc pozemkového úradu (§ 243f ods. 1 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237\npísm. a/ O.s.p.). V tejto súvislosti sa mohli konajúce súdy obmedziť iba na posúdenie toho, či k uplatneniu\nreštitučného nároku došlo, a keďže o tejto veci právoplatne rozhodol iný orgán v rozhodnutí o obnove\nkonania, mali z toho rozhodnutia vychádzať v súlade s druhou vetou § 135 ods. 2 O.s.p. Ďalej generálny\nprokurátor namietal, že napadnuté rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§\n243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.), keď konajúce súdy nesprávne interpretovali § 5 ods. 3 (blokačný účinok)\nzákona č. 229/1991 Zb., následne na čo nesprávne právne posúdili otázku platnosti, resp. neplatnosti\nprávnych úkonov, ktorými žalovaní napriek zákazu prevodu disponovali dotknutými nehnuteľnosťami po\ndni účinnosti zákona č. 229/1991 Zb.\nŽalovaná 4/ vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedla, že žalobcovia v dokazovaní\npred súdmi za dobu osemnásť rokov neuniesli dôkazné bremeno, nijak nepreukázali, že si\nkvalifikovane a včas uplatnili reštitučný nárok a v čase rozhodnom nevyzvali povinnú osobu na\nvydanie urbárskeho majetku v k. ú Rusovce. Uviedla, že naliehavý právny záujem na určení neplatnosti\npredmetným právnych úkonov by bol daný vtedy, ak by žalobcovia uplatnili v správnom konaní svoje\nreštitučné nároky riadne a včas, zákonným spôsobom. Túto skutočnosť doposiaľ úradne nepreukázali\na preto vlastník predmetných nehnuteľností s vlastníckymi právami v čase rozhodnom mohol\nvoľne disponovať.\nOstatní účastníci konania sa k mimoriadnemu dovolaniu písomne nevyjadrili.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.)\npo zistení, že tento opravný prostriedok podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (§ 243e ods.\n1 O.s.p.) na dovolacom súde v určenej lehote (§ 243g O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré môže napadnúť\ntýmto opravným prostriedkom, preskúmal napadnuté rozsudky (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243a\nods. 2 O.s.p.) v rozsahu podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že\nmimoriadnemu dovolaniu nemožno vyhovieť.\nPodľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu\nza podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je\npostihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva\nv nesprávnom právnom posúdení veci.\nDovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne\nsa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 ods. 1 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ\nmali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.).\nDovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto\nopravného prostriedku.\nVzhľadom na obsah mimoriadneho dovolania ako aj zákonnú povinnosť podľa § 242 ods. 1 druhá veta\nO.s.p. skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom\nniektorou z procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým\notázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 písm.\na/ až g/ O.s.p., t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti\núčastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,\no prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na\nzačatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka\npred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom, či súdom nesprávne obsadeným. V\nkonaní o mimoriadnom dovolaní neboli procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. b/ až g/\nO.s.p. namietané, tieto neboli ani zistené.\n\nVzhľadom na obsah mimoriadneho dovolania, dovolací súd osobitne skúmal, či konanie nebolo\npostihnuté vadou v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ O.s.p. Generálny prokurátor namietal v mimoriadnom\ndovolaní, že konajúce súdy si vo veci atrahovali rozhodnúť o niečom, čo do ich právomoci v takomto\nrozsahu nepatrí (posúdenie predbežnej otázky spočívajúcej v tom, či oprávnené osoby uplatnili svoj\nnárok riadne a včas).\nV občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú\nz občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa\nzákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1 O.s.p.). V občianskom súdnom\nkonaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2\nO.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje\nzákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).\nPodľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže\nkonať vo veci (podmienky konania).\nNedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má ten dôsledok,\nže súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a vec postúpiť inému orgánu.\nPrípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej\nmal rozhodnúť iný orgán.\nSúd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s ústavou, so\nzákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná [§ 109 ods. 1 písm.\nb/]. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré\nsa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov\no tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných\npredpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o\nzápise základného imania; 14) súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní (§ 135 ods. 1\nO.s.p.). Inak otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môže súd posúdiť sám. Ak však bolo o\ntakejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza (§ 135ods. 2 O.s.p.).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v súdenej veci sa už v rozsudku z 29. novembra 2000 sp. zn. M Cdo\n4/1999 ako aj v uznesení z 31. júla 2014 sp. zn. 2 Cdo 443/2013 obligatórne zaoberal procesným vadami\nkonania uvedenými v ustanovení § 237 ods. 1 O.s.p., medzi ktoré patrí aj generálnym prokurátorom\nnamietaná vada nedostatku právomoci súdov (§ 237 ods. 1 písm. a/ O.s.p.), pričom existenciu týchto vád\nv konaní nezistil. Dovolací súd v spomínanom rozsudku sp. zn. M Cdo 4/1999 inštruoval konajúce súdy,\naby sa zaoberali a vyriešili v rámci predbežnej otázky spornú skutočnosť, či si žalobcovia uplatnili svoje\nnároky vyplývajúce im z ustanovení § 37 zákona č. 330/1991 Zb. včas právne relevantným spôsobom.\nUvedené potvrdzuje, že dovolací súd nemal pochybnosti o právomoci konajúcich súdov rozhodnúť o\nvčasnosti uplatnenia reštitučných nárokov oprávnenými osobami (v rámci riešenia predbežnej otázky).\nKeďže súd kedykoľvek za konania prihliada na to, či sú splnené podmienky konania, Najvyšší súd\nSlovenskej republiky sa v rámci dovolacieho prieskumu osobitne zaoberal generálnym prokurátorom\ntvrdenou vadou nedostatku právomoci, pričom vo veci nezistil žiadne (nové) skutočnosti, ktoré by\ndovolací súd prinútili zmeniť doterajší právny názor o právomoci konajúcich súdov rozhodnúť v\nrámci riešenia predbežnej otázky o riadnom uplatnení reštitučných nárokov žalobcami. Najvyšší súd\nSlovenskej republiky si je vedomý skutočnosti, že o nárokoch podľa zákona č. 229/1991 Zb. rozhoduje\npríslušný okresný úrad (§ 9 zákona č. 229/1991 Zb.), avšak v zmysle ustanovenia § 135 ods. 2 O.s.p.\nsúd môže otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, posúdiť sám. V rámci zisťovania\nskutkového stavu veci je civilný súd oprávnený zistiť a posúdiť celý skutkový základ uplatňovaného\nnároku, a to aj keď tento základ z hľadiska právneho posúdenia skutkových okolností zasahuje do oboru\nsprávneho práva. Oprávnenie civilného súdu vyvodiť občianskoprávne, obchodné, pracovnoprávne či\niné podľa hmotného práva významné dôsledky určitej skutočnosti (skutkového deja) nie je teda nijako\nobmedzené, hoci by skutkový dej napr. napĺňal skutkovú podstatu trestného činu alebo správneho\ndeliktu. Civilný súd však nikdy nie je oprávnený z určitých skutočností vyvodzovať dôsledky ustanovené\ntrestným a administratívnym právom. Zákon teda rozlišuje pri výkone civilnej právomoci právo súdu\nsamostatne posudzovať určité otázky od práva vydávať o týchto otázkach autoritatívne rozhodnutia;\nposledné uvedené právo je obmedzené len na veci patriace do civilnej právomoci uvedené v § 7. Je\nvecou súdu, pre aký postup sa rozhodne, ak nastane situácia, kedy má na účely konania posúdiť otázky,\n\no ktorých rozhodnúť prislúcha inému orgánu (t. j. spravidla správnemu orgánu alebo trestnému súdu).\nZ hľadiska rozhodnutia vo veci samej ide o tzv. predbežné (prejudiciálne) otázky, a to väčšinou buď\npovahy trestnej alebo povahy administratívnej. Súd buď môže postupovať podľa § 109 ods. 2 písm.\nc/ O.s.p., t. j. prerušiť konanie a počkať na rozhodnutie trestného súdu alebo rozhodnutie správneho\norgánu, alebo môže v zmysle § 135 ods. 2 O.s.p. tieto otázky posúdiť sám, ak má za to, že je schopný ich\nsám zistiť a posúdiť. V súdenej veci konajúce súdy v zmysle usmernenia Najvyšším súdom Slovenskej\nrepubliky postupovali podľa § 135 ods. 2 O.s.p., pretože bez vyriešenia prejudiciálnej otázky v hore\nuvedenom znení, by nebolo možné pokračovať v konaní a v merite veci rozhodnúť (rozhodnutie\nsúdu záviselo od vyriešenia prejudiciálnej otázky).\nPokiaľ generálny prokurátor Slovenskej republiky namieta, že konajúce súdy mali v zmysle ustanovenia\n§ 135 ods. 2 O.s.p. vychádzať z právoplatného rozhodnutia o obnove konania (rozhodnutie\nPozemkového úradu Bratislava - mesto z 3. apríla 1996 č. k. 606/94/Pú-Tr) považuje dovolací súd za\nnevyhnuté uviesť, že správny orgán v predmetnom rozhodnutí nevyriešil otázku včasnosti uplatnenia\nsi žalovaných nárokov žalobcami, ako osobami oprávnenými právne relevantným spôsobom. Súdy\nnižšieho stupňa preto pri rozhodovaní o predbežnej otázke nemohli z uvedeného rozhodnutia\nsprávneho orgánu vychádzať.\nZ uvedených dôvodov sa Najvyšší súd Slovenskej republiky nestotožnil s dôvodmi mimoriadneho\ndovolania generálneho prokurátora o nedostatku právomoci súdov na rozhodnutie o predbežnej otázke\nv hore uvedenom znení, konanie teda nebolo postihnuté ani vadou uvedenou v ustanovení § 237 ods.\n1 písm. a/ O.s.p.\nMimoriadne dovolanie ako ďalšie dovolacie dôvody uvádza nesprávne právne posúdenie veci súdmi\nnižšieho stupňa (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.).\nPrávnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a\naplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je chybnou\naplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis\nalebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych\nskutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.\nGenerálny prokurátor Slovenskej republiky namietal, že konajúce súdy pri posudzovaní platnosti\nprávnych úkonov, ktorými žalovaný 3/ a neskôr aj ostatní žalovaní prevádzali vlastníctvo k dotknutým\nnehnuteľnostiam, vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia momentu nástupu blokačného účinku\nuvedeného v § 5 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. (teraz § 5 ods. 3), ktorý nenastal až uplatnením\nreštitučného nároku, ale dňom účinnosti zákona, t. j. 24. júna 1991 a trvá až doposiaľ, keďže konanie na\nbývalom pozemkovom úrade nie je do dnešného dňa skončené. Následne na toto pochybenie konajúce\nsúdy nesprávne právne posúdili platnosť napadnutých prevodov nehnuteľností.\nPodľa § 4 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. oprávnenou osobou je štátny občan Českej a Slovenskej\nFederatívnej Republiky, ktorý má trvalý pobyt na jej území a ktorého pôda, budovy a stavby patriace k\npôvodnej poľnohospodárskej usadlosti prešli na štát alebo na iné právnické osoby v dobe od 25. februára\n1948 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 6 ods. 1.\nPodľa § 5 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. povinná osoba je povinná s nehnuteľnosťami až do ich vydania\noprávnenej osobe nakladať so starostlivosťou riadneho hospodára, 4b) odo dňa účinnosti tohto zákona\nnemôže tieto veci, ich súčasti a príslušenstvo previesť do vlastníctva iného. Také právne úkony sú\nneplatné. Právo na náhradu škody, ktorú povinná osoba spôsobí oprávnenej osobe porušením týchto\npovinností, zostáva ustanovením § 28 nedotknuté.\nPodľa § 6 ods. 1 písm. d/ zákona č. 229/1991 Zb. oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré\nprešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku odňatia bez náhrady postupom podľa zákona\nSNR č. 81/1949 Zb. SNR o úprave právnych pomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov,\nkomposesorátov a podobných právnych útvarov.\nPodľa § 9 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. nárok uplatní oprávnená osoba na okresnom úrade (pôvodne\npozemkovom úrade) a zároveň vyzve povinnú osobu na vydanie nehnuteľnosti. Povinná osoba uzavrie\ns oprávnenou osobou do 60 dní od podania výzvy dohodu o vydaní nehnuteľnosti.\n\nPodľa § 37 ods. 1 zákona č. 330/1991 Zb. spoluvlastníckymi podielmi, ktoré sa majú vydať podľa\nosobitného predpisu 25) alebo ku ktorým zaniká užívacie právo, 15) sa rozumejú aj užívacie podiely\nalebo iné práva na spoločných nehnuteľnostiach, na ktoré sa vzťahovali predpisy o úprave právnych\npomerov pasienkového majetku bývalých urbárnikov, komposesorátov a podobných právnych útvarov.\n26) Ak nemožno výšku pôvodných podielov určiť, považujú sa ich podiely za rovnaké. Nie je prekážkou\nvydania pozemku, ak je zastavaný stavbou vo vlastníctve oprávnenej osoby; v týchto prípadoch na\nposkytnutie náhrady platia všeobecné predpisy. 27)\nPodľa § 37 ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb. na uplatňovanie nároku na vydanie nehnuteľnosti a nárokov\nvyplývajúcich zo spoluvlastníctva v pozemkových úpravách určia oprávnené osoby (spoluvlastníci)\nspoločného zástupcu (spoločných zástupcov) a spôsob jeho konania; na to je potrebný súhlas majiteľov\nväčšiny podielov.\nPodľa § 42a ods. 1 zákona č. 330/1991 Zb. právo oprávnených osôb uvedených v § 37 ods. 1 a 2\nnezanikne, ak ho na obvodnom pozemkovom úrade uplatnia v lehote do 31. decembra 1993. Lehoty na\npredkladanie písomných dôkazov o uplatnenom práve sa spravujú všeobecnými predpismi o správnom\nkonaní; 18) dôkazy možno okresnému úradu predložiť najneskôr do 31. decembra 1995, inak právo\nzanikne.\nV zmysle § 80 O.s.p. návrhom na začatie konania (žalobou) možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä a/\no osobnom stave, b/ o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo porušenia\npráva a c/ o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.\nUrčovací návrh (§ 80 písm. c/ O.s.p.) má predovšetkým preventívny charakter - jeho účelom je spravidla\nposkytnúť ochranu právam žalobcu skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva [určovací\nnávrh preto vo všeobecnosti nie je opodstatnený tam, kde už právny vzťah alebo právo boli porušené a\nkde je namieste návrh na splnenie povinnosti (§ 80 písm. b/ O.s.p.)]. Právny záujem, ktorý je podmienkou\nprípustnosti takéhoto návrhu, musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu\nmôže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených\nzáujmov (ide najmä o prípady, v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je,\nvytvorí pevný základ pre právne vzťahy účastníkom sporu a predíde sa návrhu na plnenie). Nejde tu\no samotný určovací návrh, ale o to, čoho (akého určenia) sa žalobca domáha a z akých právnych\npomerov vychádza. Naliehavý právny záujem sa teda viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa\nžalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa návrhom s daným určovacím petitom\nmôže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu; záver\nsúdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu predpokladá teda posúdenie, či podaný\nurčovací návrh je procesne prípustným nástrojom ochrany jeho práva a či snáď spornosť neodstraňuje a\nlen zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie. Naliehavý právny\nzáujem žalobcu na požadovanom určení treba skúmať predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný\npodaním návrhu a konečný zmysel navrhovaného rozhodnutia. Ak žalobca neosvedčí svoj naliehavý\nprávny záujem na ním požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie návrhu.\nPokiaľ teda súd dospeje k záveru, že ten-ktorý určovací návrh nie je z dôvodu nedostatku naliehavého\nprávneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým alebo prípustným prostriedkom ochrany práva,\nzamietne návrh bez toho, aby sa zaoberal meritom veci.\nGenerálnym prokurátorom namietané nesprávne právne posúdenie momentu nástupu blokačného\núčinku ustanovenia § 5 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. úzko súvisí s vyriešením predbežnej otázky,\nči si žalobcovia (ako osoby oprávnené) uplatnili svoje nároky vyplývajúce im z ustanovenia § 37\nzákona č. 330/1991 Zb. včas právne relevantným spôsobom, t. j. do 31. decembra 1993. Súdy\nnižšieho stupňa, po viacnásobnom vykonaní rozsiahleho dokazovania, počas takmer devätnásť rokov\ntrvajúceho súdneho sporu dospeli k záveru, že tomu tak nebolo. S týmto záverom sa Najvyšší súd\nSlovenskej republiky v plnom rozsahu stotožňuje. Žalobcovia v konaní tvrdili, že si svoje nároky u\npovinnej osoby uplatnili podaním C. R. z 15. decembra 1992, ktoré bolo doručené pozemkovému úradu\n17. decembra 1992. Žalobcovia v konaní však nepreukázali, na základe čoho Pavel Haász, ako zástupca\nUrbárskej spoločnosti Bratislava - Jarovce, uplatnil nárok na vydanie nehnuteľností urbárnikov Rusoviec.\nRovnako neboli splnené zákonné podmienky ohľadne splnomocnenia Pavla Haásza na zastupovanie\noprávnených osôb na uplatnenie predmetného reštitučného nároku. C. R. ako fyzická osoba, ale ani\nako právnická osoba - Urbárska spoločnosť Jarovce, Pílová 7, v jeho zastúpení, nemohol bez\npísomného splnomocnenia pôvodných spoluvlastníkov urbárskych podielov na nehnuteľnostiach,\n\nnachádzajúcich sa na PK vložke č. 1, kat. úz. M., ani bez súhlasu majiteľov väčšiny podielov týchto\nurbárskych nehnuteľností na pozemkovom úrade Bratislava - mesto oprávnene zastupovať pôvodných\nspoluvlastníkov urbárskeho majetku Rusovce pri uplatnení nároku na vydanie im pôvodne patriacich\npodielov podľa zákona č. 229/1991 Zb. Písomné splnomocnenia vo forme v akej ich vyžaduje Správny\nporiadok, skutočne nie je možné nahradiť čestnými prehláseniami niektorých občanov Rusoviec (naviac\npredloženými súdu po takmer 17 rokoch po uplatnení reštitučného nároku). Členovia Urbárskeho\nspoločenstva Rusovce uplatnili reštitučný nárok prostredníctvom V. až 29. decembra 1994, a to po\nustanovujúcej schôdzi, ktorá sa konala 17. decembra 1994 a ktorú by bolo možné považovať za súhlas\nmajiteľov väčšiny podielov na uplatnenie nároku v zmysle § 37 ods. 2 zák. č. 330/1991 Zb. Tento nárok\nbol však uplatnený až po uplynutí zákonnej lehoty. V zmysle ustanovenia § 5 ods. 3 zákona č.\n229/1991 Zb. žalovaný 3/ nesmel nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto sporu previesť na inú osobu\nnež na osoby oprávnené. Toto blokačné ustanovenia zákona č. 229/1991 Zb. bol žalovaný 3/ povinný\nrešpektovať už od účinnosti predmetného zákona až do uplatnenia si nárokov na vydanie nehnuteľností\noprávnenými osobami, najdlhšie však do márneho uplynutia prekluzívnej lehoty na uplatnenie si nárokov\nna vydanie nehnuteľností, ktorá v súdenej veci uplynula 31. decembra 1993 (§ 42a ods. 1 zákona č.\n330/1991 Zb.). Keďže bolo v konaní preukázané, že si žalobcovia ako osoby oprávnené svoje reštitučné\nnároky neuplatnili v zákonom stanovenej lehote, žalovanému 3/ ako osobe povinnej už nič nebránilo\naby od 1. januára 1994 s predmetnými nehnuteľnosťami disponoval. Tvrdenie generálneho prokurátora\no nesprávnej interpretácii ustanovenia § 5 ods. 3 zákona č. 229/1991 Zb. a v nadväznosti na\nto o nesprávnom právnom posúdení platnosti napadnutých prevodov nehnuteľností súdmi nižšieho\nstupňa je z uvedených dôvodov neopodstatnené.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky sa plne stotožňuje so záverom súdov nižšieho stupňa aj pokiaľ ide\no konštatovanie, že v konaní nebol preukázaný naliehavý právny záujem žalobcov na uplatňovanom\nžalobnom petite, existencia ktorého je nevyhnutým predpokladom úspešnosti určovacej žaloby podľa\n§ 80 písm. c/ O.s.p. Keďže si žalobcovia neuplatnili nároky v zmysle § 37 ods. 2 zák. č. 330/1991 Zb.\nvčas, v danom právnom vzťahu nebolo možné navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti\na ochranu práv a záujmov žalobcov. Naliehavý právny záujem žalobcov na požadovanom určení treba\nskúmať predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný podaním návrhu a konečný zmysel navrhovaného\nrozhodnutia. V súdenej veci by však žalobcami navrhované určenie neplatnosti zmlúv o prevodoch\nnehnuteľností medzi žalovanými nemohlo žiadnym spôsobom ovplyvniť právne postavenie žalobcov\nvo vzťahu k nehnuteľnostiam špecifikovaným v petite žalobného návrhu. Keďže žalobcovia neosvedčili\nsvoj naliehavý právny záujem na nimi požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod pre\nzamietnutie návrhu. Súdy nižšieho stupňa preto aj z tohto dôvodu vo veci rozhodli vecne správne, keď\nnárok žalobcov zamietli. Generálny prokurátor Slovenskej republiky preto namieta nesprávne právne\nposúdenie veci súdmi nižšieho stupňa neopodstatnene.\nSo zreteľom na uvedené dovolací súd mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora ako nedôvodné\nzamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.).\nPovinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal podnet na podanie\nmimoriadneho dovolania (§ 148a ods. 2 O.s.p.). V danom prípade podnet podali žalobcovia, ale Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky im neuložil povinnosť nahradiť trovy dovolacieho konania, pretože žalovaní\nnepodali návrh na náhradu trov tohto konania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., §\n224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "7C/47/2001", "guid": "d33c9b12-8ada-4025-988b-0cc1694a65bb:4c29b3e0-123d-4e86-a7af-351c1f75baaa", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}