{"guid": "60a29ad8-4491-490f-b572-71e3daed1a82:ff201ec9-e5fa-452e-868e-fd77db4896ff", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:1012211170.1", "spisova_znacka": "1Sžso/38/2014", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžso/38/2014 z 15. 7. 2015", "citacia": "rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 15. júla 2015, sp. zn. 1Sžso/38/2014, ECLI:SK:NSSR:2015:1012211170.1", "identifikacne_cislo": "1012211170", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Dagmar Snopeková", "datum_vydania": "2015-07-15", "forma": "Rozhodnutie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2002/328", "nazov": "zákon č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/328", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/328-2002"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/328/#paragraf-68.odsek-1", "nazov": "§ 68 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/328/#paragraf-68.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/328-2002/paragraf-68"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/328/#paragraf-105.odsek-7", "nazov": "§ 105 ods. 7 zákona č. 328/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/328/#paragraf-105.odsek-7", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/328-2002/paragraf-105"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2002/328#paragraf-68", "/SK/ZZ/2002/328#paragraf-105"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ff201ec9-e5fa-452e-868e-fd77db4896ff", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:1012211170.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:1012211170.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:1012211170.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sžso/38/2014\n1012211170\n15. 07. 2015\nJUDr., Ing. Miroslav Gavalec\nECLI:SK:NSSR:2015:1012211170.1\n\nRozhodnutie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing.\nJUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a členov senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a JUDr. Eleny\nBerthotyovej, PhD., v právnej veci žalobkyne: U. C., s adresou A. XX, K. K., zast.: JUDr. Ondrejom\nKrempaským, advokátom so sídlom advokátskej kancelárie Račianska č. 66, 831 02 Bratislava, proti\nžalovanému: Ministerstvo financií Slovenskej republiky, so sídlom Štefanovičova č. 5, 817 82 Bratislava,\no preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku\nKrajského súdu v Bratislave zo dňa 11. decembra 2013, č. k. 2S/2609/2012-31, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11. decembra 2013, č.\nk. 2S/2609/2012-31 p o t v r d z u j e .\nŽalobkyni právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie na správnom orgáne\n1. Rozhodnutím č. MF/022162/2012-23-6. zo dňa 28.09.2012 (ďalej na účely rozsudku tiež „napadnuté\nrozhodnutie\" - č.l. 9) vydaným ministrom financií Slovenskej republiky s oprávnením podľa § 84 ods.\n3 písm. a/ zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej na účely tohto rozsudku tiež „zák. č.\n328/2002 Z. z.\") žalovaný postupom podľa § 59 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny\nporiadok) v znení neskorších predpisov (ďalej na účely tohto rozsudku tiež „Správny poriadok\") zamietol\nodvolanie žalobkyne a rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky značka: 3878/2012-SZ\nzo 04.07.2012, ktorým bol podľa ustanovení § 105 ods. 7 v spojení s § 68 ods. 13 zák. č. 328/2002 Z.\nz. a § 5 ods. 3 zákona č. 511/2011 Z. z. o štátnom rozpočte na rok 2012 žalobkyni výsluhový dôchodok\nznížený od 01.07.2012 na sumu 630,83 € mesačne.\nPodľa § 105 ods. 7 zák. č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom ku dňu vydania napadnutého\nrozhodnutia (04.07.2012) dávka nemocenského zabezpečenia, úrazového zabezpečenia a výsluhového\nzabezpečenia sa zníži, ak sa zistí, že sa táto dávka priznala vo vyššej sume, ako patrí.\nPodľa § 68 ods. 13 zák. č. 328/2002 Z. z. v hore uvedenom (novelizovanom) znení dávky výsluhového\nzabezpečenia sa zvyšujú podľa odsekov 1 až 7 v tom kalendárnom roku, v ktorom sa funkčné platy\npríslušníkov Policajného zboru, Zboru väzenskej a justičnej stráže, Slovenskej informačnej služby,\nNárodného bezpečnostného úradu, stupnica platových taríf príslušníkov Hasičského a záchranného\nzboru, Horskej záchrannej služby, funkčné platy colníkov alebo hodnostné platy profesionálnych vojakov\nzvyšujú na základe zákona o štátnom rozpočte viac ako o 0%. Ak sa funkčné platy, stupnica platových\n\ntaríf alebo hodnostné platy v príslušnom kalendárnom roku zvyšujú len u niektorého zo subjektov\npodľa predchádzajúcej vety, dávky výsluhového zabezpečenia podľa odsekov 1 až 7 sa zvyšujú iba\npoberateľom, ktorí ukončili posledný služobný pomer v zbore, štátnom orgáne alebo v ozbrojených\nsilách, v ktorom sa uvedené platové náležitosti zvyšujú, a pozostalým po nich.\n2. Žalovaný pri svojom rozhodnutí vychádzal z toho, že prvostupňové rozhodnutie, hoci to žalobkyňa\nnamietala, nie je retroaktívne, nakoľko bolo vydané na základe už účinného ustanovenia § 68 ods. 13\nzák. č. 328/2002 Z. z., ktoré nadobudlo účinnosť 30.06.2012, t.j. ešte pred účinnosťou napadnutého\nrozhodnutia vydaného dňa 01.06.2012.\nTakýto postup Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky bol tiež podľa žalovaného plne v súlade s\nčl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v podanom odvolaní neboli uvedené nové skutočnosti, ktoré\nby poukázali na rozpor s právnymi predpismi a skutočným stavom v napadnutom rozhodnutí alebo iné\ndôvody, ktoré by preukazovali nesprávnosť alebo nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.\nII.\nKonanie na prvostupňovom súde\nA)\n3. Proti tomuto rozhodnutiu žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu podala na Krajský\nsúd v Bratislave včas žalobu zo dňa 07.12.2012.\n4. Zo žalobných dôvodov vyplýva, že výsluhový dôchodok jej bol priznaný rozhodnutím zo dňa\n01.06.2012 právoplatne, v správnej výške, spôsobom a postupom uvedeným v § 68 ods. 1 zák. č.\n328/2002 Z. z., právne účinného v čase rozhodovania. Podľa tohto ustanovenia, výsluhové dôchodky\npriznané a vyplácané do 30. júna príslušného kalendárneho roka sa zvyšujú od 01. júla príslušného\nkalendárneho roka. Žalobkyňa uvádza, že prijatie neskoršej novely zákona, ktorá zásadným spôsobom\nzmenila rozhodné skutočnosti pre zvýšenie výsluhového dôchodku, nemôže byť dôvodom na zníženie\ndôchodku, pretože by išlo o retroaktivitu zákona.\n5. Podľa žalobkyne prvostupňový orgán bez akejkoľvek správnej úvahy odcitoval § 68 ods. 13 zák. č.\n328/2002 Z. z., ktoré v čase rozhodovania vo veci zvýšenia výsluhového dôchodku nebolo účinné. Toto\nustanovenie nadobudlo účinnosť dňa 30.06.2012.\nV odôvodnení rozhodnutia prvostupňový orgán odcitoval tiež § 5 ods. 3 zákona č. 511/2011 Z. z., s\npoukazom na to, že zákonom č. 185/2012 Z. z. sa valorizácia dôchodkov prepojila s valorizáciou. Z\nhľadiska nároku na valorizáciu je to právne irelevantné, pretože tento valorizačný mechanizmus bude\nmôcť byť použitý do budúcnosti.\n6. Ďalej podľa žalobkyne je rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné, pretože žalovaný ho nepodložil\nžiadnou správnou úvahou, nezaoberal sa žiadnou námietkou uvedenou v odvolaní žalobkyne, čo je v\nrozpore s § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Ani z jedného rozhodnutia nie je možné sa dozvedieť, na\nzáklade čoho usudzuje žalovaný a prvostupňový orgán, že bol priznaný výsluhový dôchodok vyšší ako\npatrí žalobkyni.\nToto tvrdenie vyvracia právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, ktorým bol žalobkyni zvýšený výsluhový\ndôchodok o sumu 3,05% v súlade správnymi predpismi upravujúcimi valorizáciu od 01.07.2012, pretože\nv roku 2011 nastali rozhodujúce skutočnosti, ktoré zakladali žalobkyni zákonný nárok na zvýšenie\ndôchodku.\n7. Preto z procesného hľadiska podľa žalobkyne neexistoval dôvod na začatie konania o znížení\nvýsluhového dôchodku. Nemožno použiť ani § 105 ods. 7 zák. č. 328/2002 Z. z., pretože sa nerozhoduje\no priznaní dávky, ale o priznaní valorizácie za príslušný rok.\n\nB)\n8. Žalovaný prostredníctvom vyjadrenia zaslaného k žalobe navrhoval žalobu zamietnuť a nepriznať\nnáhradu trov konania.\nNásledne k jednotlivým námietkam žalobkyne prezentoval svoje nesúhlasné argumenty.\nC)\n9. Krajský súd v Bratislave ako prvostupňový súd preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia v\nrámci žalobných dôvodov a dospel k záveru, že tak napadnuté, ako aj prvostupňové správne rozhodnutie\na postup správnych orgánov je v súlade so zákonom, a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.\n10. S odkazom najmä na ustanovenia § 244 ods. 1 až 3, § 247 ods. 1 až 3, § 250i ods. 3 O.s.p., § 68\nods. 1 zák. č. 328/2002 Z. z. (do účinnosti novely č. 185/2012 Z. z., t.j. do 29.06.2012), § 68 ods. 13\nzák. č. 328/2002 Z. z. (po účinnosti novely č. 185/2012 Z. z., t.j. od 30.06.2012), § 5 ods. 3 zákona č.\n511/2011 Z. z. o štátnom rozpočte na rok 2012 a § 105 ods. 7 zák. č. 328/2002 Z. z. spolu s § 46 a § 47\nods. 3 Správneho poriadku krajský súd zdôraznil, že obe rozhodnutia správnych orgánov v predmetnej\nveci obsahujú predpísané zákonné náležitosti, súčasťou ich odôvodnení je právne posúdenie veci, t.j.\nkonkrétny odkaz na príslušný právny predpis, z ktorého správny orgán vo výrokovej časti vychádzal a\nz ktorého vyvodil svoje právne závery.\nHoci na jednej strane krajský súd pripustil, že obidve rozhodnutia sú síce stroho odôvodnené, tak na\ndruhej strane podčiarkol, že sú dostatočne podložené i presvedčivé na to, aby ich bolo možné preskúmať\nv konaní pred správnym súdom.\n11. V súvislosti so zmenou podmienok valorizácie vykonanej zákonom č. 185/2012 Z. z. (účinným od\n30.06.2012) krajský súd vo všeobecnej rovine odkázal na ustálenú rozhodovaciu činnosť súdov ako\naj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL. ÚS 16/09-51 zo dňa 27.10.2010, ktorého\nrelevantný obsah citoval.\nTiež zdôraznil judikačný význam rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej na účely\nrozsudku len „Najvyšší súd\") sp. zn. 4Sžso/28/2013 zo dňa 29.10.2013 v obdobnej veci, ktorého\nrelevantný obsah opätovne citoval.\n12. Následne krajský súd aj s prihliadnutím na závery citovaného rozsudku Najvyššieho súdu dospel\nk záveru, že žalovaný posúdil vec po právnej stránke správne, ak vychádzal z predpokladu, že právo\nna vyplácanie zvýšeného výsluhového dôchodku deklarovaného pôvodným rozhodnutím o zvýšení\nvýsluhovej dávky by vzniklo žalobkyni na základe zákona až dňom 01.07.2012.\nPreto krajský súd ustálil, že v zmysle § 68 ods. 13 zák. č. 328/2002 Z. z. po účinnosti novely č. 185/2012\nZ. z. (od 30.06.2012) zvýšenie platovej tarify predstavuje podmienku na zvýšenie výsluhovej dávky.\nKeďže takáto skutočnosť v prípade adresáta právnej normy nenastala, nemôže dôjsť ani k zvýšeniu\n(valorizácii) dávky. Nakoľko pôvodným rozhodnutím bola žalobkyni priznaná vyššia suma výsluhového\ndôchodku, ako jej patrila v zmysle zákona č. 185/2012 Z. z. účinného od 30.06.2012, žalovaný podľa\nkrajského súdu postupoval v súlade so zákonom, keď už priznanú dávku žalobkyni znížil.\nIII.\nOdvolanie žalobkyne/stanoviská\nA)\n13. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 29.01.2014 (č.l. 39) proti rozsudku prvostupňového súdu\nžalobkyňa nesúhlasila so závermi krajského súdu, že napadnuté rozhodnutia sú dostatočne podložené\n\ni presvedčivé na to, aby bolo možné preskúmať v konaní pred správnym súdom. Naopak zotrvala na\nsvojej argumentácii, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné.\nNavyše poukázala na to, že krajský súd k námietke postupu podľa § 105 ods. 7 zák. č. 238/2002 Z. z.\nv znení neskorších noviel nezaujal žiadne stanovisko.\n14. Vo vzťahu k skutkovému stavu uviedla, že o valorizačnom príplatku, resp. o zvýšení výsluhového\ndôchodku na rok 2012, ktorý mal byť vyplácaný od 01.07.2012, bolo právoplatne rozhodnuté ešte pred\ntým, ako nadobudol účinnosť čl. IV zák. č. 185/2012 Z. z.\nV súvislosti s uvedeným žalobkyňa zdôraznila, že z napadnutého rozhodnutia nesporne vyplýva, že sa\nním odníma to, o čom už raz bolo právoplatné rozhodnuté. Potom nebolo možné postupovať podľa §\n105 ods. 7 zák. č. 238/2002 Z. z. v znení noviel, pretože priznaná valorizácia výsluhového dôchodku\nbola v súlade so zákonom. A pokiaľ sa v rozhodnutiach správnych orgánoch argumentuje so zák. č.\n185/2012 Z. z., tak to podľa žalobkyne svedčí o tom, že v danom prípade ide o priamu retroaktivitu.\n15. Ďalej žalobkyňa upozornila, že judikačné závery Najvyššieho súdu citované krajským súdom nemajú\noporu v administratívnom spise, nakoľko v tomto konaní nebolo rozhodované o priznaní, či nepriznaní\nvýsluhového dôchodku. Navyše obdobie pre valorizáciu zostalo nezmenené, avšak novým zákonom\nboli zmenene právne skutočnosti na základe ktorých vzniká colníkom, policajtom, vojakom nárok na\nvalorizáciu.\nV prejednávanej veci podľa žalobkyne nejde o úpravu pomerov do budúcnosti, ale ide o odňatie toho,\nčo bolo v súlade s právnymi predpismi priznané.\n16. Vo vzťahu k otázke retroaktivity, ktorá je nežiaducim stavom v právnom poriadku, a k prevzatiu\nprávnych názorov z nálezu č. k. PL ÚS 16/09 - 51 žalobkyňa poukázala na izolovaný prenos týchto\nzáverov do textu odôvodnenia rozsudku krajského súdu, pričom krajský súd vôbec podľa žalobkyne\nneprihliadal na osobitosť prípadu, ochranu nadobudnutých práv a legitímneho očakávania.\nNaopak z iných častí hore uvedeného nálezu podľa žalobkyne vyplývajú argumenty, ktoré podporujú\njej argumentáciu. Najmä žalobkyňa s poukazom na judikatúru Európskeho súdneho dvora, ktorý pri\nposudzovaní spätnej účinnosti právnych predpisov vychádza z poznania rozporu medzi nutnosťou\nflexibility právneho poriadku a nevyhnutnosťou naplnenia účelu právnej regulácie na strane jednej, a\npotrebou zaručiť subjektom práva stabilitu ich právnych vzťahov a ochranu legitímnych očakávaní na\nstrane druhej, analyzovala legislatívny postup pána Rašiho ako poslanca Národnej rady Slovenskej\nrepubliky, ktorého poslanecký návrh sa stal podkladom na novelizáciu zák. č. 580/2004 Z. z.\n17. Z jednotlivých noviel dotknutého zákona podľa žalobkyne vyplýva, že bol sledovaný výlučne\nfiškálny záujem štátu a bol nadradený nad sociálne istoty nielen žalobkyne, ale všetkých poberateľov\nvýsluhových dôchodkov ich legitímneho očakávania.\nZ jednotlivých noviel je potom žalobkyni zjavné, že štát opakovanými novelami menil neočakávane\npravidlá, pričom vždy s jediným zámerom, a to nepriznať alebo znížiť valorizáciu dôchodkov.\n18. Záverom žalobkyňa navrhla, aby Najvyšší súd zmenil rozsudok krajského súdu tak, že zruší\nnapadnuté ako aj prvostupňové rozhodnutie spolu s priznaním vyčíslenej náhrady trov konania.\nB)\n19. Z vyjadrenia žalovaného z 10.04.2014 (č.l. 50) k odvolaniu žalobkyne vyplýva jednoznačný názor,\nže sa v celom rozsahu pridržiava svojej argumentácie uvedenej vo vyjadrení k žalobe.\nŽalobkyňa opakuje iba argumenty, ku ktorým sa žalovaný mal už podrobne vyjadriť a s ktorými sa krajský\nsúd náležite vysporiadal v odôvodnení rozsudku, preto nepovažuje za potrebné sa k ním opakovane\nvyjadriť.\n\n20. Tiež poukázal na predchádzajúce rozsudky Najvyššieho súdu s konkretizáciou menoslovu\núčastníkov v obdobných veciach, prostredníctvom ktorých už Najvyšší súd judikoval, že sa s\nargumentáciou žalovaného stotožnil a žaloby zamietol.\n21. Záverom žalovaný navrhol odvolaciemu súdu v zmysle § 219 O.s.p. potvrdiť rozsudok krajského\nsúdu ako vecne správny.\nIV.\nPrávne názory odvolacieho súdu\n22. Najvyšší súd ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z\ndôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 v spojení s § 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky\nsúdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p.\"). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou\nosobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia\n§ 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených v\n§ 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods.\n9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) so zvážením relevantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnuté rozhodnutie správneho\norgánu je vydané v súlade so zákonom a je vecne správne, a preto napadnutý rozsudok krajského súdu\npostupom podľa 219 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 potvrdil aj prostredníctvom iných dôvodov v zmysle\nnižšie uvedených právnych záverov.\nPozornosti konajúceho odvolacieho súdu však neuniklo, že krajský súd prostredníctvom svojich senátov\nsa v obdobných veciach judikatúrne nezhodol a produkoval v rozpore s princípom právnej istoty v\nobdobných veciach celkom odlišné právne závery bez toho, aby argumentačne objasnil, prečo tento,\npre účastníkov nejasný rozhodovací postup, zvolil.\n23. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä čl.\n46 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) založil iba na návrhovej slobode účastníka (žalobkyne),\nt.j. zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges sunt scriptae) v medziach čl. 13 Dohovoru\no ochrane základných práv a ľudských slobôd, vybrať si podľa Občianskeho súdneho poriadku z\nprostriedkov ochrany ten najvhodnejší proti rozhodnutiu či postupu orgánu verejnej správy. Preto správny\nsúd nie je oprávnený do tejto procesnej slobody, t.j. dispozitívne rozhodnutie účastníka konania z\núradnej povinnosti meniť alebo ho počas súdneho prieskumu presviedčať o nevhodnosti takto zvoleného\nprostriedku nápravy.\n24. Rovnako Najvyšší súd zdôrazňuje, že predmetom odvolacieho súdneho konania je prieskum vecnej\nsprávnosti výroku rozsudku krajského súdu (§ 219 ods. 1 v spojení s § 205 O.s.p.) o nevyhovení žalobe\na o jej zamietnutí, preto Najvyšší súd ako súd odvolací primárne v medziach odvolania (viď § 212 ods.\n1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu i súdne konanie, ktoré mu\npredchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutie,\nnajmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými zrušujúcimi námietkami žalobkyne\n(§ 250j ods. 2 O.s.p.), a v takto vymedzenom rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť\nnapadnutého rozhodnutia.\nĎalej zdôrazňuje, že podľa ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky č. k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 6Sžo/84/2007, sp. zn.\n6Sžo/98/2008, sp. zn. 1Sžo/33/2008, sp. zn. 2Sžo/5/2009 či sp. zn. 8Sžo/547/2009) nie je úlohou\nsúdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať\nzákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení\nkonkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne\npredpisy. Preto odvolaciemu súdu neprislúcha ani takto vymedzený rámec prieskumu rozšíriť aj na iné\nrozhodnutia, hoci s prv menovaným sú tesne zviazané nielen dôsledkami ale aj účastníkmi.\n\n25. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho\nprieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov)\nsa Najvyšší súd stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil\nzo zistení uvedených žalovaným správnym orgánom, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise.\nNa druhej strane podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj žaloby, ktorou sa\nžalobkyňa domáha preskúmania rozhodnutia žalovaného, je právna otázka, či výšku sociálnej dávky\nprávoplatne priznanú správnym orgánom je možné zmeniť z dôvodu neskoršej zmeny právneho stavu.\nPráve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.\n26. Žalobkyňa svoje odvolanie oprela o viacero námietok. Najvyšší súd v súvislosti s uvedeným\nkonštatuje, že pokiaľ dôjde k záveru, že už prvé procesné, resp. iné pochybenia žalovaného krajský\nsúd nedostatočne pri kontrole zákonnosti vyhodnotil a ich intenzita naplní zrušovacie dôvody uvedené\nzákonodarcom v ustanovení § 250j ods. 2 O.s.p., potom preverovanie oprávnenosti ďalších námietok je\nv zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [najmä rozsudok Ruiz Torija v. Španielsko, resp.\nneskôr Garcia Ruiz v. Španielsko (vo veci č. 30544/96 z 20.01.1999)] nehospodárne.\n27. Z citovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva jasný právny názor, že správny súd\nnemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú\npre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez\ntoho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového), ale aj odvolacieho (ktoré stručne a jasne objasní\nskutkový a právny základ rozhodnutia), by malo postačovať na záver o tom, že z tohto aspektu je plne\nrealizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.\n28. Vzhľadom na vyššie vyslovené názory a v súvislosti s hore položenou otázkou Najvyšší súd po\nvyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo\nvzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v\nspoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov\na relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých\nv odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská\npre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v prevažujúcom rozsahu a\naby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi\nkrajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí iba na rekapituláciu niektorých\nvybraných bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku a doplnenia svojich odlišných, resp. doplňujúcich\nzistení a záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. umožňuje\nodvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie dôvody), najmä vo vzťahu k hore\nvymedzenej právnej otázke (viď hore uvedené potvrdenie aj z iných dôvodov).\n29. Najvyšší súd z napadnutého rozsudku zistil, že krajský súd sa vo svojom odôvodnení zaoberal\ninterpretáciou ustanovenia § 68 a s tým súvisiacich temporálnych účinkov iných ustanovení zák. č.\n328/2002 Z. z.\nJadrom napadnutého rozhodnutia žalovaného je nepochybne výkladový dôraz na legislatívnu zmenu\n(nepriama novela zákona č. 328/2002 Z. z. bola vykonaná zákonom č. 185/2012 Z. z., ktorým bol\nnovelizovaný zákon č. 580/2004 Z. z.), ktorá bola vykonaná v časovej súvislosti s pôvodným rozhodnutím\nz 01.06.2012 o priznaní výšky výsluhového dôchodku.\nPodľa § 68 ods. 1 zák. č. 328/2002 Z. z. sa výsluhové dôchodky priznané a vyplácané do dňa 30. júna\npríslušného kalendárneho roka zvyšujú odo dňa 01. júla príslušného kalendárneho roka.\nPodľa § 5 ods. 1 a 3 zákona č. 511/2011 Z. z. o štátnom rozpočte na rok 2012 (účinného odo dňa\n01.01.2012), platové tarify sa v roku 2012 zvýšia o 0% od 01.01.2012. Funkčné platy príslušníkov\nPolicajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže, Železničnej\npolície, Národného bezpečnostného úradu a colníkov sa v roku 2012 zvýšia o 0% od 01.01.2012.\n\n30. Z obsahu predloženého súdneho spisu, ktorého súčasťou je administratívny spis žalovaného,\nNajvyšší súd zistil, že rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, útvaru sociálneho\nzabezpečenia značka: 878/2012-SZ zo dňa 29.05.2012 (za účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z. v znení\ndo 29.06.2012) bol žalobkyni zvýšený výsluhový dôchodok podľa § 68 ods. 1 zák. č. 328/2002 Z. z. odo\ndňa 01.07.2012 na sumu 650,08 € mesačne.\nNásledne z dôvodu prijatej novely č. 185/2012 Z. z. pre zák. č. 328/2002 Z. z. (účinnej odo dňa\n30.06.2012), vydalo vyššie uvedené rozhodnutie č. 3878/2012-SZ zo dňa 04.07.2012, ktorým podľa §\n68 ods. 13 zák. č. 328/2002 Z. z. (účinného odo dňa 30.06.2012) znížil žalobkyni výsluhový dôchodok\nodo dňa 01.07.2012 na sumu 630,83 € mesačne.\n31. Predmetom súdneho prieskumu je potom napadnuté rozhodnutie, ktorým žalovaný zamietol\nodvolanie žalobkyne a potvrdil hore uvedené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa\n04.07.2012 o znížení výsluhového dôchodku žalobkyne odo dňa 01.07.2012 na vyššie uvedenú sumu.\n32. Žalovaný prostredníctvom svojho vyjadrenia k odvolaniu (viď bod č. 20) poukázal na inú judikatúru\nNajvyššieho súdu, ktorá potvrdzuje jeho argumentáciu. Najvyšší súd kladie vo svojej rozhodovacej praxi\nvysoký dôraz na predvídavosť práva ako imanentnú súčasť právneho štátu. Preto v záujme udržania\nprávnej istoty vychádza pri svojom rozhodovaní aj z už vykonanej rozhodovacej súdnej činnosti.\nJe nepochybné, že v obdobnej veci Najvyšší súd vydal dňa 29.10.2013 rozsudok sp. zn. 4Sžso/28/2013\n(citované v rozsudku krajským súdom), podľa ktorého (ďalej je v zmysle § 250ja ods. 7 O.s.p. citovaná\nčasť uvedeného rozsudku relevantná pre prejednávanú vec):\n„Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým zamietol odvolanie žalobkyne a\npotvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zn. 4319/2012-SZ zo dňa 04.07.2012 o znížení\nvýsluhového dôchodku na sumu 543,88 € mesačne.\nPre rozhodnutie vo veci bolo potrebné posúdiť, či v súvislosti so zmenou podmienok valorizácie\nvykonanej zákonom č. 185/2012 Z. z. (účinným od 30.06.2012), bolo možné už priznané (zvýšené)\ndávky výsluhového zabezpečenia podľa § 68 ods. 1 zákona č. 382/2002 Z.z. (účinného do 29.06.2012),\nznížiť.\nV danom prípade krajský súd a žalobkyňa považujú zmenu žalobkyni priznanej valorizácie dávky\nvýsluhového zabezpečenia za retroaktívnu v tom zmysle, že pre ňu znamená zníženie sumy v porovnaní\ns pôvodnou právnou úpravou.\nÚstavný súd Slovenskej republiky sa vo svojej rozhodovacej činnosti viackrát zaoberal časovou\npôsobnosťou právnych noriem a aj v náleze PL. ÚS 16/09-51 zo dňa 27. októbra 2010 konštatoval, cit.:\n„náhle zmeny pravidiel súvisia s kategóriami retroaktivity, ochrany nadobudnutých opráv a legitímnym\nočakávaním vychádzajúcim z tradície (pôvodne nemeckej) administrativistiky (porov. Tiež Hendrych, D.:\nSprávní právo, obecná část. 7. Vydání. Praha: C.H.Beck 2009, s. 813). Takéto legitímne očakávanie,\núčelom ktorého je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci, je potrebné metodicky\nodlišovať od konceptu legitímneho očakávania, ktorým Európsky súd pre ľudské práva definuje predmet\nochrany, a teda aplikovateľnosť čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd\".\nPodľa citovaného nálezu ústavného súdu tiež je „...nepochybne nadobudnutým právom nárok na\nkonkrétnu dávku, ktorá bola splatná podľa predchádzajúceho predpisu. K zásahu do takého nároku však\nnedošlo a taký zásah nebol ani namietaný. Technicky je nadobudnutým právom aj právo na príspevok\nvo výške nie nižšej, ako vo výške vypočítanej na základe pôvodného vzorca v tom zmysle, že ak by\nnebol zmenený zákon, tak by bol štát povinný plniť zodpovedajúcu povinnosť. V okolnostiach danej veci\nvšak nejde o nadobudnuté právo hodné momentálnej špeciálnej ústavnej ochrany, čo vyplýva hlavne s\ncharakteru samotného príspevku a kontextu jeho modifikácie...\".\nPrijatá novela zákona č. 185/2012 Z.z. s účinnosťou od 30.06.2012 nevykazuje znaky pravej retroaktivity,\nv našom právnom poriadku neprípustnej, ale ide o retroaktivitu nepravú, ktorá je prípustná. Dotknutou\n\nnovelou boli uznané právne skutočnosti, ktoré vznikli počas platnosti a účinnosti skoršieho zákona\n(výsluhový dôchodok žalobkyni naďalej patrí), no zároveň boli zmenené isté práva do budúcnosti.\nSamotné rozhodnutie zo dňa 04.07.2012 je iba deklaratórnym rozhodnutím. Deklaratórne rozhodnutia\nautoritatívnym spôsobom zisťujú existenciu alebo neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Pôsobia ex\ntunc, teda od okamžiku kedy týmto aktom potvrdené práva a povinnosti vznikli, resp. v tomto prípade\nzanikli. Prvostupňový orgán mal za to, že dňa 01.07.2012 vznikne právo na vyplácanie výsluhového\ndôchodku vo vyššej sume a preto vydal rozhodnutie zo dňa 30.05.2013 o zvýšení výsluhovej dávky,\navšak právna úprava sa ku dňu 30.6. 2012 zmenila a naviazala zvýšenie výsluhového dôchodku na\nzvýšenie funkčných platov. Podľa platnej právnej úpravy odo dňa 30.06.2012 teda žalobkyni nevzniklo\nprávo na zvýšenie výsluhového zabezpečenia. Napriek tomuto tu existovalo rozhodnutie o zvýšení, ktoré\nbolo v rozpore s platným právnym stavom. Tento rozpor bol odstránený rozhodnutím zo dňa 04.07.2012,\nktoré na samotných existujúcich právnych vzťahoch sa nič nezmenilo.\n.........\nPreskúmavané rozhodnutie žalovaného je v súlade s právnymi predpismi. Je nepochybné, že suma\nvýsluhového dôchodku priznaná žalobkyni rozhodnutím z 30.05.2012 bola vyššia než aká patrila na\nzáklade zákona č. 185/2012 Z.z. účinného od 30.06.2012 (ktorým sa novelizovalo ustanovenie § 68\nzákona č. 382/2002 Z.z.). Keďže k zmene právnej úpravy došlo predtým, než nastala právna skutočnosť\ns ktorou sa spája vznik nároku na zvýšenie dávky výsluhového dôchodku (01.07.2012), treba súhlasiť\nso žalovaným, že táto právna úprava nemá retroaktívny charakter.\"\n33. V tejto súvislosti bol prostredníctvom iného rozsudku Najvyššieho súdu (sp. zn. 10Sžso/57/2013\nzo dňa 05.11.2014) zdôraznený rozdiel medzi nepravou a pravou retroaktivitou s nasledovnou citáciou\nrelevantného textu rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 5Szd/1/2010 zo dňa 29.09.2011:\n„K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou\ndemokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty (PL. ÚS 16/95). Nie každá retroaktivita je však\nnezlučiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a\nnepravá spätná účinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na\nskutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu\nštátu, nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne\nvýznamných cieľov verejnej moci.\nPri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti\nzaložené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršieho\n(predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr. vtedy, keď neskorší právny\npredpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. V\ndôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho právneho predpisu nastáva skôr ako\njeho platnosť (skôr, než začal existovať).\nPri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa\npredchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu\nmôže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do\nbudúcna prinesie určité zmeny aj tých práv (alebo povinností), ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona.\nNepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych\nvzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje,\npokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho\npredpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo\npokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej\núpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav,\nktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej\núpravy\".\n34. Ďalej Najvyšší súd vzhľadom na ústavnú argumentáciu žalobkyne poukazuje na princíp prezumpcie\nústavnosti, ktorý je imanentnou súčasťou právneho štátu (viď čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej\nrepubliky), t.j. len Ústavnému súdu Slovenskej republiky prislúcha vysloviť, či určitá právna norma\n\nalebo jej časť, či ustanovenie, je ale nie je v dôsledku obsiahnutej pravej - neprípustnej - retroaktivity protiústavná a teda v právnom štáte neprípustná.\nV tejto súvislosti Najvyšší súd zdôrazňuje obsah uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.\nIII. ÚS 595/2014, sp. zn. III. ÚS 596/2014 a sp. zn. III. ÚS 597/2014, všetky zo dňa 15.10.2014, ktorými\nodmietol sťažnosti sťažovateľov proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu sp. zn. 4Sžso/28/2013 (vyššie\nuž viackrát citované), 4Sžso/29/2013 a 4Sžso/30/2013, ktoré po právnej ako aj skutkovej stránke sú\ntotožné s daným prípadom, ako zjavne neopodstatnené.\n35. Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd poukazuje na to, že prvostupňový orgán mal za to, že dňa\n01.07.2012 vznikne právo na vyplácanie výsluhového dôchodku vo vyššej sume, a preto vydal v mesiaci\njún 2012 rozhodnutie o zvýšení výsluhovej dávky. Toto jeho rozhodnutie bolo vydané v súlade s právnym\npredpisom, v tom čase platným a účinným, takže išlo o rozhodnutie zákonné.\nAvšak právna úprava sa následne ku dňu 30.06.2012 zmenila a naviazala zvýšenie výsluhového\ndôchodku na zvýšenie funkčných platov. Podľa platnej právnej úpravy odo dňa 30.06.2012 teda\nžalobkyni nevzniklo právo na zvýšenie výsluhového zabezpečenia. Preto aj rozhodnutie o znížení\nvýsluhového dôchodku zo dňa 04.07.2012 bolo vydané na základe platného a účinného právneho\npredpisu, preto je tiež zákonné, a nebolo vydané bez existencie právneho dôvodu, ako sa domnieva\nžalobkyňa. Navyše žalovaný postupoval aj v súlade s ustanovením § 105 ods. 7 zák. č. 328/2002 Z. z.,\npodľa ktorého dávka výsluhového zabezpečenia sa zníži, ak sa priznala vo vyššej sume, ako patrí.\n36. Na základe hore uvedených argumentov je preto Najvyšší súd oprávnený vysloviť právny názor, že\nnovela zák. č. 185/2012 Z. z. s účinnosťou odo dňa 30.06.2012 nevykazuje znaky pravej retroaktivity,\nv našom právnom poriadku neprípustnej, ale ide o retroaktivitu nepravú, ktorá je prípustná. Dotknutou\nnovelou boli uznané právne skutočnosti, ktoré vznikli počas platnosti a účinnosti skoršieho zákona\n(výsluhový dôchodok žalobkyni naďalej patrí), no zároveň boli zmenené isté práva do budúcnosti.\nV.\n37. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení\nnámietok žalobkyne a stanoviska žalovaného ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich\npredchádzajúcich rozhodnutiach (čl. 1 ods. 1 ústavy), najmä už v citovanom rozhodnutí sp. zn.\n4Sžso/28/2013 zo dňa 29.10.2013 ako aj sp. zn. 10Sžso/57/2013 zo dňa 30.05.2012, pri ktorých\nNajvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od nich obsahu a vyslovených právnych názorov\n(viď účinky sledované v § 250ja ods. 4 a contrario odsek 7 O.s.p. spolu s čl. 144 ods. 1 ústavy) s\nprihliadnutím na ústavný princíp právnej istoty odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia,\nzistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska v zmysle\nzáverov judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zjednocovania alebo zamedzovania\nvydávania protirečivých rozsudkov, najmä vec Zielinsky, Pradal a spol. v. Francúzska republika č.\nA-24846/94, 34165/96 až 34173/96, poprípade vec Borovská a Forrai v. Slovenská republika č.\nA-48554/10 z 25.11.2014), s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2\nO.s.p. s oznámením termínu vyhlásenia rozsudku postupom podľa §156 ods. l a 3 O.s.p. rozhodol tak,\nako je uvedené vo výroku rozsudku.\n38. O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 250k ods. 1\nO.s.p., podľa ktorého neúspešnej žalobkyni právo na náhradu trov tohto konania nevzniklo.\n39. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,\nlebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne\npojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods.\n2 O.s.p. (úprava sociálno - poistných vzťahov spojených so vznikom alebo zánikom vzťahu sociálneho\nzabezpečenia alebo poistenia je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), v konaní nebolo potrebné v súlade\n\ns ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie\nnariadiť.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}