Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžso/42/2014 z 14. 7. 2015 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 14. júla 2015, sp. zn. 1Sžso/42/2014, ECLI:SK:NSSR:2015:1012201900.1 Najvyšší súd | 1Sžso/42/2014 | ECLI:SK:NSSR:2015:1012201900.1 | 2015-07-14 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Dôchodky Citované ustanovenia: zákon č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov, § 68 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z., § 105 ods. 7 zákona č. 328/2002 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/dd231165-7c00-4f9b-96da-226678a311cc Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:1012201900.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sžso/42/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012201900
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:1012201900.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.
Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej,
PhD., v právnej veci žalobcu: Q. Q., s adresou O. XX, M. T., zast.: JUDr. Ondrejom Krempaským,
advokátom so sídlom advokátskej kancelárie Račianska č. 66, 831 02 Bratislava, proti žalovanému:
Ministerstvo financií Slovenskej republiky, so sídlom Štefanovičova č. 5, 817 82 Bratislava, o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 22. januára 2014 č.k. 2S/334/2012-32, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. januára 2014 č. k.
2S/334/2012-32 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.

Konanie na správnom orgáne

1. Rozhodnutím č. MF/020478/2012-23-46. zo dňa 28.08.2012 (ďalej na účely rozsudku tiež „napadnuté
rozhodnutie" - č. l. 9) vydaným ministrom financií Slovenskej republiky s oprávnením podľa § 84 ods.
3 písm. a) zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej na účely tohto rozsudku tiež „zák. č.
328/2002 Z. z.") žalovaný postupom podľa § 59 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny
poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej na účely tohto rozsudku tiež „Správny poriadok") zamietol
odvolanie žalobcu a rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky značka: 3569/2012-SZ
zo 04.07.2012, ktorým bol podľa ustanovení § 105 ods. 7 v spojení s § 68 ods. 13 zák. č. 328/2002 Z.
z. a § 5 ods. 3 zákona č. 511/2011 Z. z. o štátnom rozpočte na rok 2012 žalobcovi výsluhový dôchodok
znížený od 01.07.2012 na sumu 511,99 € mesačne.

Podľa § 105 ods. 7 zák. č. 328/2002 Z. z. v znení účinnom ku dňu vydania napadnutého
rozhodnutia (04.07.2012) dávka nemocenského zabezpečenia, úrazového zabezpečenia a výsluhového
zabezpečenia sa zníži, ak sa zistí, že sa táto dávka priznala vo vyššej sume, ako patrí.

Podľa § 68 ods. 13 zák. č. 328/2002 Z. z. v hore uvedenom (novelizovanom) znení dávky výsluhového
zabezpečenia sa zvyšujú podľa odsekov 1 až 7 v tom kalendárnom roku, v ktorom sa funkčné platy
príslušníkov Policajného zboru, Zboru väzenskej a justičnej stráže, Slovenskej informačnej služby,
Národného bezpečnostného úradu, stupnica platových taríf príslušníkov Hasičského a záchranného



zboru, Horskej záchrannej služby, funkčné platy colníkov alebo hodnostné platy profesionálnych vojakov
zvyšujú na základe zákona o štátnom rozpočte viac ako o 0%. Ak sa funkčné platy, stupnica platových
taríf alebo hodnostné platy v príslušnom kalendárnom roku zvyšujú len u niektorého zo subjektov
podľa predchádzajúcej vety, dávky výsluhového zabezpečenia podľa odsekov 1 až 7 sa zvyšujú iba
poberateľom, ktorí ukončili posledný služobný pomer v zbore, štátnom orgáne alebo v ozbrojených
silách, v ktorom sa uvedené platové náležitosti zvyšujú, a pozostalým po nich.

2. Žalovaný pri svojom rozhodnutí vychádzal z toho, že prvostupňové rozhodnutie, hoci to žalobca
namietal, nie je retroaktívne, nakoľko bolo vydané na základe už účinného ustanovenia § 68 ods. 13
zák. č. 328/2002 Z. z., ktoré nadobudlo účinnosť 30.06.2012, t. j. ešte pred účinnosťou napadnutého
rozhodnutia vydaného dňa 01.06.2012.

Takýto postup Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky bol tiež podľa žalovaného plne v súlade s
čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v podanom odvolaní neboli uvedené nové skutočnosti, ktoré
by poukázali na rozpor s právnymi predpismi a skutočným stavom v napadnutom rozhodnutí alebo iné
dôvody, ktoré by preukazovali nesprávnosť alebo nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.

II.

Konanie na prvostupňovom súde

A)

3. Proti tomuto rozhodnutiu žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal na Krajský súd
v Bratislave žalobu zo dňa 15.10.2012.

4. Zo žalobných dôvodov vyplýva, že výsluhový dôchodok mu bol priznaný rozhodnutím zo dňa
01.06.2012 právoplatne, v správnej výške, spôsobom a postupom uvedeným v § 68 ods. 1 zák. č.
328/2002 Z. z., právne účinného v čase rozhodovania. Podľa tohto ustanovenia, výsluhové dôchodky
priznané a vyplácané do 30. júna príslušného kalendárneho roka sa zvyšujú od 01. júla príslušného
kalendárneho roka. Žalobca uvádza, že prijatie neskoršej novely zákona, ktorá zásadným spôsobom
zmenila rozhodné skutočnosti pre zvýšenie výsluhového dôchodku, nemôže byť dôvodom na zníženie
dôchodku, pretože by išlo o retroaktivitu zákona.

5. Podľa žalobcu prvostupňový orgán bez akejkoľvek správnej úvahy odcitoval § 68 ods. 13 zák. č.
328/2002 Z. z., ktoré v čase rozhodovania vo veci zvýšenia výsluhového dôchodku nebolo účinné. Toto
ustanovenie nadobudlo účinnosť dňa 30.06.2012.

V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový orgán odcitoval tiež § 5 ods. 3 zákona č. 511/2011 Z. z., s
poukazom na to, že zákonom č. 185/2012 Z. z. sa valorizácia dôchodkov prepojila s valorizáciou. Z
hľadiska nároku na valorizáciu je to právne irelevantné, pretože tento valorizačný mechanizmus bude
môcť byť použitý do budúcnosti.

6. Ďalej podľa žalobcu je rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné, pretože žalovaný ho nepodložil
žiadnou správnou úvahou, nezaoberal sa žiadnou námietkou uvedenou v odvolaní žalobcu, čo je v
rozpore s § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Ani z jedného rozhodnutia nie je možné sa dozvedieť, na
základe čoho usudzuje žalovaný a prvostupňový orgán, že bol priznaný výsluhový dôchodok vyšší ako
patrí žalobcovi.

Toto tvrdenie vyvracia právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, ktorým bol žalobcovi zvýšený výsluhový
dôchodok o sumu 3,05% v súlade správnymi predpismi upravujúcimi valorizáciu od 01.07.2012, pretože
v roku 2011 nastali rozhodujúce skutočnosti, ktoré zakladali žalobcovi zákonný nárok na zvýšenie
dôchodku.



7. Preto z procesného hľadiska podľa žalobcu neexistoval dôvod na začatie konania o znížení
výsluhového dôchodku. Nemožno použiť ani § 105 ods. 7 zák. č. 328/2002, pretože sa nerozhoduje o
priznaní dávky, ale o priznaní valorizácie za príslušný rok.

B)

8. Žalovaný prostredníctvom vyjadrenia zaslaného k žalobe navrhoval žalobu zamietnuť a nepriznať
náhradu trov konania.

Následne k jednotlivým námietkam žalobcu prezentoval svoje nesúhlasné argumenty.

C)

9. Krajský súd v Bratislave ako prvostupňový súd preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia v
rámci žalobných dôvodov a dospel k záveru, že tak napadnuté, ako aj prvostupňové správne rozhodnutie
a postup správnych orgánov je v súlade so zákonom, a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.

10. S odkazom najmä na ustanovenia § 244 ods. 1 až 3, § 247 ods. 1 až 3, § 250i ods. 3 O.s.p., § 68
ods. 1 zák. č. 328/2002 Z. z. (do účinnosti novely č. 185/2012 Z. z., t. j. do 29.6.2012), § 68 ods. 13
zák. č. 328/2002 Z. z. (po účinnosti novely č. 185/2012 Z. z., t. j. od 30.6.2012), § 5 ods. 3 zákona č.
511/2011 Z. z. o štátnom rozpočte na rok 2012 a § 105 ods. 7 zák. č. 328/2002 Z. z. spolu s § 46 a § 47
ods. 3 Správneho poriadku krajský súd zdôraznil, že obe rozhodnutia správnych orgánov v predmetnej
veci obsahujú predpísané zákonné náležitosti, súčasťou ich odôvodnení je právne posúdenie veci, t. j.
konkrétny odkaz na príslušný právny predpis, z ktorého správny orgán vo výrokovej časti vychádzal a
z ktorého vyvodil svoje právne závery.

Hoci na jednej strane krajský súd pripustil, že obidve rozhodnutia sú síce stroho odôvodnené, tak na
druhej strane podčiarkol, že sú dostatočne podložené i presvedčivé na to, aby ich bolo možné preskúmať
v konaní pred správnym súdom.

11. V súvislosti so zmenou podmienok valorizácie vykonanej zákonom č. 185/2012 Z. z. (účinným od
30.06.2012) krajský súd vo všeobecnej rovine odkázal na ustálenú rozhodovaciu činnosť súdov ako aj
na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 16/09-51 zo dňa 27.10.2010, ktorého
relevantný obsah citoval.

Tiež zdôraznil judikačný význam rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej na účely
rozsudku len „Najvyšší súd") sp. zn. 4Sžso/28/2013 zo dňa 29.10.2013 v obdobnej veci, ktorého
relevantný obsah opätovne citoval.

12. Následne krajský súd aj s prihliadnutím na závery citovaného rozsudku Najvyššieho súdu dospel
k záveru, že žalovaný posúdil vec po právnej stránke správne, ak vychádzal z predpokladu, že právo
na vyplácanie zvýšeného výsluhového dôchodku deklarovaného pôvodným rozhodnutím o zvýšení
výsluhovej dávky by vzniklo žalobcovi na základe zákona až dňom 01.07.2012.

Preto krajský súd ustálil, že v zmysle § 68 ods. 13 zák. č. 328/2002 Z. z. po účinnosti novely č. 185/2012
Z. z. (od 30.06.2012) zvýšenie platovej tarify predstavuje podmienku na zvýšenie výsluhovej dávky.
Keďže takáto skutočnosť v prípade adresáta právnej normy nenastala, nemôže dôjsť ani k zvýšeniu
(valorizácii) dávky. Nakoľko pôvodným rozhodnutím bola žalobcovi priznaná vyššia suma výsluhového
dôchodku, ako mu patrila v zmysle zákona č. 185/2012 Z. z. účinného od 30.06.2012, žalovaný podľa
krajského súdu postupoval v súlade so zákonom, keď už priznanú dávku žalobcovi znížil.

III.



Odvolanie žalobcu/stanoviská

A)

13. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 31.01.2014 (č. l. 40) proti rozsudku prvostupňového súdu
žalobca nesúhlasil so závermi krajského súdu, že napadnuté rozhodnutia sú dostatočne podložené i
presvedčivé na to, aby bolo možné preskúmať v konaní pred správnym súdom. Naopak zotrval na svojej
argumentácii, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné.

Navyše poukázal na to, že krajský súd k námietke postupu podľa § 105 ods. 7 zák. č. 238/2002 Z. z. v
znení neskorších noviel nezaujal žiadne stanovisko.

14. Vo vzťahu k skutkovému stavu uviedol, že o valorizačnom príplatku, resp. o zvýšení výsluhového
dôchodku na rok 2012, ktorý mal byť vyplácaný od 1. júla 2012, bolo právoplatne rozhodnuté ešte pred
tým, ako nadobudol účinnosť čl. IV zák. č. 185/2012 Z. z.

V súvislosti s uvedeným žalobca zdôraznil, že z napadnutého rozhodnutia nesporne vyplýva, že sa ním
odníma to, o čom už raz bolo právoplatné rozhodnuté. Potom nebolo možné postupovať podľa § 105
ods. 7 zák. č. 238/2002 Z. z. v znení noviel, pretože priznaná valorizácia výsluhového dôchodku bola v
súlade so zákonom. A pokiaľ sa v rozhodnutiach správnych orgánoch argumentuje so zák. č. 185/2012
Z. z., tak to podľa žalobcu svedčí o tom, že v danom prípade ide o priamu retroaktivitu.

15. Ďalej žalobca upozornil, že judikačné závery Najvyššieho súdu citované krajským súdom nemajú
oporu v administratívnom spise, nakoľko v tomto konaní nebolo rozhodované o priznaní, či nepriznaní
výsluhového dôchodku. Navyše obdobie pre valorizáciu zostalo nezmenené, avšak novým zákonom
boli zmenené právne skutočnosti na základe ktorých vzniká colníkom, policajtom, vojakom nárok na
valorizáciu.

V prejednávanej veci podľa žalobcu nejde o úpravu pomerov do budúcnosti, ale ide o odňatie toho, čo
bolo v súlade s právnymi predpismi priznané.

16. Vo vzťahu k otázke retroaktivity, ktorá je nežiaducim stavom v právnom poriadku, a k prevzatiu
právnych názorov z nálezu sp. zn. PL ÚS 16/09 - 51 žalobca poukázal na izolovaný prenos týchto
záverov do textu odôvodnenia rozsudku krajského súdu, pričom krajský súd vôbec podľa žalobcu
neprihliadal na osobitosť prípadu, ochranu nadobudnutých práv a legitímneho očakávania.

Naopak z iných častí hore uvedeného nálezu podľa žalobcu vyplývajú argumenty, ktoré podporujú
jej argumentáciu. Najmä žalobca s poukazom na judikatúru Európskeho súdneho dvora, ktorý pri
posudzovaní spätnej účinnosti právnych predpisov vychádza z poznania rozporu medzi nutnosťou
flexibility právneho poriadku a nevyhnutnosťou naplnenia účelu právnej regulácie na strane jednej,
a potrebou zaručiť subjektom práva stabilitu ich právnych vzťahov a ochranu legitímnych očakávaní
na strane druhej, analyzoval legislatívny postup pána Rašiho ako poslanca Národnej rady Slovenskej
republiky, ktorého poslanecký návrh sa stal podkladom na novelizáciu zák. č. 580/2004 Z. z.

17. Z jednotlivých noviel dotknutého zákona podľa žalobcu vyplýva, že bol sledovaný výlučne fiškálny
záujem štátu a bol nadradený nad sociálne istoty nielen žalobcu, ale všetkých poberateľov výsluhových
dôchodkov ich legitímneho očakávania.

Potom je z jednotlivých noviel žalobcovi zjavné, že štát opakovanými novelami menil neočakávane
pravidlá, pričom vždy s jediným zámerom, a to nepriznať alebo znížiť valorizáciu dôchodkov.

18. Záverom žalobca navrhol, aby Najvyšší súd zmenil rozsudok krajského súdu tak, že zruší napadnuté
ako aj prvostupňové rozhodnutie spolu s priznaním vyčíslenej náhrady trov konania.

B)



19. Z vyjadrenia žalovaného z 10.04.2014 (č. l. 51) k odvolaniu žalobcu vyplýva jednoznačný názor, že
sa v celom rozsahu pridržiava svojej argumentácie uvedenej vo vyjadrení k žalobe.

Žalobca opakuje iba argumenty, ku ktorým sa žalovaný mal už podrobne vyjadriť a s ktorými sa krajský
súd náležite vysporiadal v odôvodnení rozsudku, preto nepovažuje za potrebné sa k ním opakovane
vyjadriť.

20. Tiež poukázal na predchádzajúce rozsudky Najvyššieho súdu (najmä sp. zn. 10Sžo/42/2013,
10Sžo/35/2013, 10Sžo/38/2013, či sp. zn. 4Sžo/28/2013 a iné) s konkretizáciou menoslovu účastníkov
v obdobných veciach, prostredníctvom ktorých už Najvyšší súd judikoval, že sa s argumentáciou
žalovaného stotožnil a žaloby zamietol.

21. Záverom žalovaný navrhol odvolaciemu súdu v zmysle § 219 O.s.p. potvrdiť rozsudok krajského
súdu ako vecne správny.

IV.

Právne názory odvolacieho súdu

22. Najvyšší súd ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z
dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 v spojení s § 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p."). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou
osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia
§ 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených v
§ 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne (§ 3 ods.
9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) so zvážením relevantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnuté rozhodnutie správneho
orgánu je vydané v súlade so zákonom a je vecne správne, a preto napadnutý rozsudok krajského súdu
postupom podľa 219 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 potvrdil aj prostredníctvom iných dôvodov v zmysle
nižšie uvedených právnych záverov.

Pozornosti konajúceho odvolacieho súdu však neuniklo, že krajský súd prostredníctvom svojich senátov
sa v obdobných veciach judikatúrne nezhodol a produkoval v rozpore s princípom právnej istoty v
obdobných veciach celkom odlišné právne závery bez toho, aby argumentačne objasnil, prečo tento,
pre účastníkov nejasný rozhodovací postup, zvolil.

23. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä čl.
46 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) založil iba na návrhovej slobode účastníka (žalobcu),
t. j. zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges sunt scriptae) v medziach čl. 13 Dohovoru
o ochrane základných práv a ľudských slobôd, vybrať si podľa Občianskeho súdneho poriadku z
prostriedkov ochrany ten najvhodnejší proti rozhodnutiu či postupu orgánu verejnej správy. Preto správny
súd nie je oprávnený do tejto procesnej slobody, t. j. dispozitívne rozhodnutie účastníka konania z
úradnej povinnosti meniť alebo ho počas súdneho prieskumu presviedčať o nevhodnosti takto zvoleného
prostriedku nápravy.

24. Rovnako Najvyšší súd zdôrazňuje, že predmetom odvolacieho súdneho konania je prieskum vecnej
správnosti výroku rozsudku krajského súdu (§ 219 ods. 1 v spojení s § 205 O.s.p.) o nevyhovení žalobe
a o jej zamietnutí, preto Najvyšší súd ako súd odvolací primárne v medziach odvolania (viď § 212 ods.
1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu i súdne konanie, ktoré mu
predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutie,
najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými zrušujúcimi námietkami žalobcu (§ 250j
ods. 2 O.s.p.), a v takto vymedzenom rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého
rozhodnutia.



Ďalej zdôrazňuje, že podľa ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 6Sžo 84/2007, sp. zn. 6Sžo
98/2008, sp. zn. 1Sžo 33/2008, sp. zn. 2Sžo 5/2009 či sp. zn. 8Sžo 547/2009) nie je úlohou súdu pri
výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť
ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych
otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Preto
odvolaciemu súdu neprislúcha ani takto vymedzený rámec prieskumu rozšíriť aj na iné rozhodnutia, hoci
s prv menovaným sú tesne zviazané nielen dôsledkami ale aj účastníkmi.

25. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho
prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov)
sa Najvyšší súd stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil
zo zistení uvedených žalovaným správnym orgánom, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise.
Na druhej strane podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj žaloby, ktorou
sa žalobca domáha preskúmania rozhodnutia žalovaného, je právna otázka, či výšku sociálnej dávky
právoplatne priznanú správnym orgánom je možné zmeniť z dôvodu neskoršej zmeny právneho stavu.

Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.

26. Žalobca svoje odvolanie oprel o viacero námietok. Najvyšší súd v súvislosti s uvedeným konštatuje,
že pokiaľ dôjde k záveru, že už prvé procesné, resp. iné pochybenia žalovaného krajský súd
nedostatočne pri kontrole zákonnosti vyhodnotil a ich intenzita naplní zrušovacie dôvody uvedené
zákonodarcom v ustanovení § 250j ods. 2 O.s.p., potom preverovanie oprávnenosti ďalších námietok je
v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [najmä rozsudok Ruiz Torija v. Španielsko, resp.
neskôr Garcia Ruiz v. Španielsko (vo veci č. 30544/96 z 20.01.1999)] nehospodárne.

27. Z citovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva jasný právny názor, že správny súd
nemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez
toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového), ale aj odvolacieho (ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia), by malo postačovať na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.

28. Vzhľadom na vyššie vyslovené názory a v súvislosti s hore položenou otázkou Najvyšší súd po
vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo
vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v
spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov
a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých
v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská
pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v prevažujúcom rozsahu a
aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi
krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí iba na rekapituláciu niektorých
vybraných bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku a doplnenia svojich odlišných, resp. doplňujúcich
zistení a záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. umožňuje
odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie dôvody), najmä vo vzťahu k hore
vymedzenej právnej otázke (viď hore uvedené potvrdenie aj z iných dôvodov).

29. Najvyšší súd z napadnutého rozsudku zistil, že krajský súd sa v svojom odôvodnení zaoberal
interpretáciou ustanovenia § 68 a s tým súvisiacich temporálnych účinkov iných ustanovení zák. č.
328/2002 Z. z.

Jadrom napadnutého rozhodnutia žalovaného je nepochybne výkladový dôraz na legislatívnu zmenu
(nepriama novela zákona č. 328/2002 Z. z. bola vykonaná zákonom č. 185/2012 Z. z, ktorým bol
novelizovaný zákon č. 580/2004 Z. z.), ktorá bola vykonaná v časovej súvislosti s pôvodným rozhodnutím
z 01.06.2012 o priznaní výšky výsluhového dôchodku.



Podľa § 68 ods. 1 zák. č. 328/2002 Z. z. sa výsluhové dôchodky priznané a vyplácané do dňa 30. júna
príslušného kalendárneho roka zvyšujú odo dňa 01. júla príslušného kalendárneho roka.

Podľa § 5 ods. 1 a 3 zákona č. 511/2011 Z. z. o štátnom rozpočte na rok 2012 (účinného odo dňa
01.01.2012), platové tarify sa v roku 2012 zvýšia o 0% od 01.01.2012. Funkčné platy príslušníkov
Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže, Železničnej
polície, Národného bezpečnostného úradu a colníkov sa v roku 2012 zvýšia o 0% od 01.01.2012.

30. Z obsahu predloženého súdneho spisu, ktorého súčasťou je administratívny spis žalovaného,
Najvyšší súd zistil, že rozhodnutím Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, útvaru sociálneho
zabezpečenia značka: 569/2012-SZ zo dňa 28.05.2012 (za účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z. v znení
do 29.06.2012) bol žalobcovi zvýšený výsluhový dôchodok podľa § 68 ods. 1 zák. č. 328/2002 Z.z. odo
dňa 01.07.2012 na sumu 527,81 € mesačne.

Následne z dôvodu prijatej novely č. 185/2012 Z. z. pre zák. č. 328/2002 Z. z. (účinnej odo dňa
30.06.2012), vydalo vyššie uvedené rozhodnutie č. 3569/2012-SZ zo dňa 04.07.2012, ktorým podľa §
68 ods. 13 zák. č. 328/2002 Z. z. (účinného odo dňa 30.06.2012) znížil žalobcovi výsluhový dôchodok
odo dňa 01.07.2012 na sumu 511,99 € mesačne.

31. Predmetom súdneho prieskumu je potom napadnuté rozhodnutie, ktorým žalovaný zamietol
odvolanie žalobcu a potvrdil hore uvedené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa
04.07.2012 o znížení výsluhového dôchodku žalobcu odo dňa 01.07.2012 na vyššie uvedenú sumu.

32. Žalovaný prostredníctvom svojho vyjadrenia k odvolaniu (viď bod č. 20) poukázal na inú judikatúru
Najvyššieho súdu, ktorá potvrdzuje jeho argumentáciu. Najvyšší súd kladie vo svojej rozhodovacej praxi
vysoký dôraz na predvídavosť práva ako imanentnú súčasť právneho štátu. Preto v záujme udržania
právnej istoty vychádza pri svojom rozhodovaní aj z už vykonanej rozhodovacej súdnej činnosti.

Je nepochybné, že v obdobnej veci Najvyšší súd vydal dňa 29.10.2013 rozsudok sp. zn. 4Sžso/28/2013
(citované v rozsudku krajským súdom), podľa ktorého (ďalej je v zmysle § 250ja ods. 7 O.s.p. citovaná
časť uvedeného rozsudku relevantná pre prejednávanú vec):

„Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného, ktorým zamietol odvolanie žalobkyne a
potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zn. 4319/2012-SZ zo dňa 04.07.2012 o znížení
výsluhového dôchodku na sumu 543,88 € mesačne.

Pre rozhodnutie vo veci bolo potrebné posúdiť, či v súvislosti so zmenou podmienok valorizácie
vykonanej zákonom č. 185/2012 Z. z. (účinným od 30.06.2012), bolo možné už priznané (zvýšené) dávky
výsluhového zabezpečenia podľa § 68 ods. 1 zákona č. 382/2002 Z. z. (účinného do 29.06.2012), znížiť.

V danom prípade krajský súd a žalobkyňa považujú zmenu žalobkyni priznanej valorizácie dávky
výsluhového zabezpečenia za retroaktívnu v tom zmysle, že pre ňu znamená zníženie sumy v porovnaní
s pôvodnou právnou úpravou.

Ústavný súd Slovenskej republiky sa vo svojej rozhodovacej činnosti viackrát zaoberal časovou
pôsobnosťou právnych noriem a aj v náleze PL. ÚS 16/09-51 zo dňa 27. októbra 2010 konštatoval, cit.:
„náhle zmeny pravidiel súvisia s kategóriami retroaktivity, ochrany nadobudnutých opráv a legitímnym
očakávaním vychádzajúcim z tradície (pôvodne nemeckej) administrativistiky (porov. Tiež Hendrych, D.:
Správní právo, obecná část. 7. Vydání. Praha: C.H.Beck 2009, s. 813). Takéto legitímne očakávanie,
účelom ktorého je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci, je potrebné metodicky
odlišovať od konceptu legitímneho očakávania, ktorým Európsky súd pre ľudské práva definuje predmet
ochrany, a teda aplikovateľnosť čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd".

Podľa citovaného nálezu ústavného súdu tiež je „...nepochybne nadobudnutým právom nárok na
konkrétnu dávku, ktorá bola splatná podľa predchádzajúceho predpisu. K zásahu do takého nároku však
nedošlo a taký zásah nebol ani namietaný. Technicky je nadobudnutým právom aj právo na príspevok



vo výške nie nižšej, ako vo výške vypočítanej na základe pôvodného vzorca v tom zmysle, že ak by
nebol zmenený zákon, tak by bol štát povinný plniť zodpovedajúcu povinnosť. V okolnostiach danej veci
však nejde o nadobudnuté právo hodné momentálnej špeciálnej ústavnej ochrany, čo vyplýva hlavne s
charakteru samotného príspevku a kontextu jeho modifikácie...".

Prijatá novela zákona č. 185/2012 Z. z. s účinnosťou od 30.06.2012 nevykazuje znaky pravej
retroaktivity, v našom právnom poriadku neprípustnej, ale ide o retroaktivitu nepravú, ktorá je prípustná.
Dotknutou novelou boli uznané právne skutočnosti, ktoré vznikli počas platnosti a účinnosti skoršieho
zákona (výsluhový dôchodok žalobkyni naďalej patrí), no zároveň boli zmenené isté práva do
budúcnosti.

Samotné rozhodnutie zo dňa 04.07.2012 je iba deklaratórnym rozhodnutím. Deklaratórne rozhodnutia
autoritatívnym spôsobom zisťujú existenciu alebo neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Pôsobia ex
tunc, teda od okamžiku kedy týmto aktom potvrdené práva a povinnosti vznikli, resp. v tomto prípade
zanikli. Prvostupňový orgán mal za to, že dňa 01.07.2012 vznikne právo na vyplácanie výsluhového
dôchodku vo vyššej sume a preto vydal rozhodnutie zo dňa 30.05.2013 o zvýšení výsluhovej dávky,
avšak právna úprava sa ku dňu 30.6.2012 zmenila a naviazala zvýšenie výsluhového dôchodku na
zvýšenie funkčných platov. Podľa platnej právnej úpravy odo dňa 30.06.2012 teda žalobkyni nevzniklo
právo na zvýšenie výsluhového zabezpečenia. Napriek tomuto tu existovalo rozhodnutie o zvýšení, ktoré
bolo v rozpore s platným právnym stavom. Tento rozpor bol odstránený rozhodnutím zo dňa 04.07.2012,
ktoré na samotných existujúcich právnych vzťahoch sa nič nezmenilo.

.........

Preskúmavané rozhodnutie žalovaného je v súlade s právnymi predpismi. Je nepochybné, že suma
výsluhového dôchodku priznaná žalobkyni rozhodnutím z 30.05.2012 bola vyššia než aká patrila na
základe zákona č. 185/2012 Z .z. účinného od 30.06.2012 (ktorým sa novelizovalo ustanovenie § 68
zákona č. 382/2002 Z. z.). Keďže k zmene právnej úpravy došlo predtým, než nastala právna skutočnosť
s ktorou sa spája vznik nároku na zvýšenie dávky výsluhového dôchodku (01.07.2012), treba súhlasiť
so žalovaným, že táto právna úprava nemá retroaktívny charakter."

33. V tejto súvislosti bol prostredníctvom iného rozsudku Najvyššieho súdu (sp. zn. 10Sžso/57/2013
zo dňa 05.11.2014) zdôraznený rozdiel medzi nepravou a pravou retroaktivitou s nasledovnou citáciou
relevantného textu rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 5Szd 1/2010 zo dňa 29. septembra 2011
(ďalej je v zmysle § 250ja ods. 7 O.s.p. opätovne citovaná časť uvedeného rozsudku relevantná pre
prejednávanú vec):

„K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou
demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty (PL. ÚS 16/95). Nie každá retroaktivita je však
nezlučiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a
nepravá spätná účinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na
skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu
štátu, nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne
významných cieľov verejnej moci.

Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti
založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršieho
(predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr. vtedy, keď neskorší právny
predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. V
dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho právneho predpisu nastáva skôr ako
jeho platnosť (skôr, než začal existovať).

Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých podľa
predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu
môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do
budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv (alebo povinností), ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona.
Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych
vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje,



pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho
predpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo
pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej
úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav,
ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase účinnosti novej právnej
úpravy".

34. Ďalej Najvyšší súd vzhľadom na ústavnú argumentáciu žalobcu poukazuje na princíp prezumpcie
ústavnosti, ktorý je imanentnou súčasťou právneho štátu (viď čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej
republiky), t. j. len Ústavnému súdu Slovenskej republiky prislúcha vysloviť, či určitá právna norma alebo
jej časť, či ustanovenie, je alebo nie je v dôsledku obsiahnutej pravej - neprípustnej - retroaktivity -
protiústavná a teda v právnom štáte neprípustná.

V tejto súvislosti Najvyšší súd zdôrazňuje obsah uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
III. ÚS 595/2014, sp. zn. III. ÚS 596/2014 a sp. zn. III. ÚS 597/2014, všetky zo dňa 15.10.2014, ktorými
odmietol sťažnosti sťažovateľov proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu sp. zn. 4Sžso/28/2013 (vyššie
už viackrát citované), 4Sžso/29/2013 a 4Sžso/30/2013, ktoré po právnej ako aj skutkovej stránke sú
totožné s daným prípadom, ako zjavne neopodstatnené.

35. Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd poukazuje na to, že prvostupňový orgán mal za to, že dňa
01.07.2012 vznikne právo na vyplácanie výsluhového dôchodku vo vyššej sume, a preto vydal v mesiaci
jún 2012 rozhodnutie o zvýšení výsluhovej dávky. Toto jeho rozhodnutie bolo vydané v súlade s právnym
predpisom, v tom čase platným a účinným, takže išlo o rozhodnutie zákonné.

Avšak právna úprava sa následne ku dňu 30.06.2012 zmenila a naviazala zvýšenie výsluhového
dôchodku na zvýšenie funkčných platov. Podľa platnej právnej úpravy odo dňa 30.06.2012 teda
žalobcovi nevzniklo právo na zvýšenie výsluhového zabezpečenia. Preto aj rozhodnutie o znížení
výsluhového dôchodku zo dňa 04.07.2012 bolo vydané na základe platného a účinného právneho
predpisu, preto je tiež zákonné, a nebolo vydané bez existencie právneho dôvodu, ako sa domnieva
žalobca. Navyše žalovaný postupoval aj v súlade s ustanovením § 105 ods. 7 zák. č. 328/2002 Z. z.,
podľa ktorého dávka výsluhového zabezpečenia sa zníži, ak sa priznala vo vyššej sume, ako patrí.

36. Na základe hore uvedených argumentov je preto Najvyšší súd oprávnený vysloviť právny názor, že
novela zák. č. 185/2012 Z. z. s účinnosťou odo dňa 30.06.2012 nevykazuje znaky pravej retroaktivity,
v našom právnom poriadku neprípustnej, ale ide o retroaktivitu nepravú, ktorá je prípustná. Dotknutou
novelou boli uznané právne skutočnosti, ktoré vznikli počas platnosti a účinnosti skoršieho zákona
(výsluhový dôchodok žalobcovi naďalej patrí), no zároveň boli zmenené isté práva do budúcnosti.

V.

37. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok
žalobcu a stanoviska žalovaného ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich predchádzajúcich
rozhodnutiach (čl. 1 ods. 1 ústavy), najmä už v citovanom rozhodnutí sp. zn. 4Sžso 28/2013 zo dňa
29.10.2013 ako aj sp. zn. 10Sžso 57/2013 zo dňa 30.05.2012, pri ktorých Najvyšší súd nezistil žiaden
relevantný dôvod, aby sa od nich obsahu a vyslovených právnych názorov (viď účinky sledované v §
250ja ods. 4 a contrario odsek 7 O.s.p. spolu s čl. 144 ods. 1 ústavy) s prihliadnutím na ústavný princíp
právnej istoty odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového
stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska v zmysle záverov judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva v oblasti zjednocovania alebo zamedzovania vydávania protirečivých rozsudkov,
najmä vec Zielinsky, Pradal a spol. v. Francúzska republika č. A-24846/94, 34165/96 až 34173/96,
poprípade vec Borovská a Forrai v. Slovenská republika č. A-48554/10 z 25.11.2014), s osvojením si
argumentácie krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 2 O.s.p. s oznámením termínu vyhlásenia
rozsudku postupom podľa § 156 ods. l a 3 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.



38. O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 250k ods. 1
O.s.p., podľa ktorého neúspešnému žalobcovi právo na náhradu trov tohto konania nevzniklo.

39. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,
lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne
pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods.
2 O.s.p. (úprava sociálno - poistných vzťahov spojených so vznikom alebo zánikom vzťahu sociálneho
zabezpečenia alebo poistenia je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), v konaní nebolo potrebné v súlade
s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie
nariadiť.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).