{"guid": "fdc2bb1f-de7e-43e9-b1e4-a40d1cb983c2:5890bdb4-e664-4075-955e-1da33daa11f4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:1012201807.1", "spisova_znacka": "3Sžo/86/2014", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžo/86/2014 z 7. 9. 2015", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 7. septembra 2015, sp. zn. 3Sžo/86/2014, ECLI:SK:NSSR:2015:1012201807.1", "identifikacne_cislo": "1012201807", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jozef Milučký", "sudca_id": 335, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jozef-milucky-335", "datum_vydania": "2015-09-07", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2012/56/#paragraf-9.odsek-3", "nazov": "§ 9 ods. 3 zákona č. 56/2012 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2012/56/#paragraf-9.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/56-2012/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/1073", "nazov": "predpis č. 1073/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/1073", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/1073-2009"}, {"iri": "/SK/ZZ/2012/56/#paragraf-41.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 41 ods. 1 písm. c) zákona č. 56/2012 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2012/56/#paragraf-41.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/56-2012/paragraf-41"}, {"iri": "/SK/ZZ/2012/56/#paragraf-41.odsek-1.pismeno-h", "nazov": "§ 41 ods. 1 písm. h) zákona č. 56/2012 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2012/56/#paragraf-41.odsek-1.pismeno-h", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/56-2012/paragraf-41"}, {"iri": "/SK/ZZ/2012/56/#paragraf-41.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 41 ods. 1 písm. b) zákona č. 56/2012 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2012/56/#paragraf-41.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/56-2012/paragraf-41"}, {"iri": "/SK/ZZ/2012/56/#paragraf-2", "nazov": "§ 2 zákona č. 56/2012 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2012/56/#paragraf-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/56-2012/paragraf-2"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2012/56#paragraf-9", "/SK/ZZ/2012/56#paragraf-41", "/SK/ZZ/2012/56#paragraf-2"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/5890bdb4-e664-4075-955e-1da33daa11f4", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:1012201807.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:1012201807.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:1012201807.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n3Sžo/86/2014\n1012201807\n07. 09. 2015\nJUDr. Jozef Milučký\nECLI:SK:NSSR:2015:1012201807.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: eurobus, a.s., IČO: 36 211 079, Staničné\nnámestie 9, Košice, právne zastúpený: IURISTICO, s.r.o., advokátska kancelária, Štefánikova 26,\nKošice, proti žalovanému: Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky,\nNámestie slobody 6, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 186/2012\nzo dňa 26. júla 2012, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k.\n1S/231/2012-59 zo dňa 05. júna 2014, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave\nč. k. 1S/231/2012-59 zo dňa 05. júna 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nI.\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku\n(ďalej len „O.s.p.“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia\nžalovaného č. 186/2012 zo dňa 26.07.2012, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie\nžalovaného č. 01118/2012/ŠDÚ/z.26743 zo dňa 18.05.2012. Uvedeným prvostupňovým rozhodnutím\nbolo žalobcovi v súlade s čl. 9 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1073/2009 z 21. októbra\n2009 o spoločných pravidlách prístupu na medzinárodný trh autokarovej a autobusovej dopravy a o\nzmene a doplnení nariadenia (ES) č. 561/2006 (ďalej len „nariadenie č. 1073/2009“) udelené povolenie\nna pravidelnú dopravu autobusmi medzi členskými štátmi EÚ v úseku Košice (SK) - Roma (I) s tým, že\nnebola povolená doprava medzi dvoma miestami na území Slovenskej republiky, kabotážna preprava\nna území Rakúska a Talianska a na linke bola povolená preprava len medzi Slovenskom, Rakúskom\na Talianskom.\nKrajský súd rozsudok odôvodnil tým, že je dôležité rozlišovať jednotlivé druhy dopravy a to medzinárodnú\npravidelnú prepravu, kde licenciu udeľuje ministerstvo, vnútroštátnu prepravu, kde licenciu udeľuje\nVÚC, prípadne obec a kabotáž. V zmysle čl. 4 ods. 8 nariadenia č. 1073/2009 členské štáty síce\nmôžu rozhodnúť, že licencia Spoločenstva platí aj pre vnútroštátnu dopravu, no žalovaný o tejto\nvnútroštátnej doprave rozhodnúť nemohol, pretože dopravné licencie na pravidelnú dopravu okrem\nmestskej dopravy udeľuje a odníma VÚC (§ 43 písm. a/ zákona č. 56/2012 Z.z. o cestnej doprave v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 56/2012 Z.z.“). V predmetnej veci nejde ani o diskrimináciu\ndopravcov usadených v Slovenskej republike, nakoľko títo v prípade, ak majú záujem o prevádzkovanie\nvnútroštátnej prepravy (celá trasa autobusovej linky je na území Slovenskej republiky), majú právo\npožiadať o jej povolenie v súlade so zákonom č. 56/2012 Z.z. príslušný orgán, ktorým je VÚC, prípadne\nobec. Nie však v rámci licencie na medzinárodnú pravidelnú dopravu.\nII.\n\nProti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a navrhol, aby odvolací súd\nrozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odvolaní uviedol,\nže rozsudok súdu prvého stupňa považuje za arbitrárny a nedostatočne odôvodnený. Prvostupňový\nsúd sa nevysporiadal s relevantnými argumentmi žalobcu. V podanej žalobe predovšetkým poukazoval\nna to, že v prejednávanom prípade nejde o povolenie na vnútroštátnu dopravu v zmysle § 9 ods. 3\nzákona č. 56/2012 Z.z., ale o povolenie na dopravu medzinárodnú, ktorá v sebe zahŕňa i časť, ktorá\nsa uskutočňuje len na území Slovenskej republiky. Táto časť linky však nepredstavuje samostatnú\nvnútroštátnu dopravu, je len súčasťou medzinárodnej dopravy na linke Košice - Rím. Súd prvého stupňa\nnedostatočne odôvodnil svoj záver, že časť dopravy, ktorá sa uskutoční na území Slovenskej republiky\nako súčasť medzinárodnej linky, je potrebné považovať za vnútroštátnu dopravu. Z tohto úsudku\nnásledne vyvodzuje právny záver o tom, že na povolenie, ktoré je predmetom konania je daná právomoc\nVÚC a nie ministerstva. V dôsledku toho sa už krajský súd nezaoberal žalobnými dôvodmi, z ktorých\nvyplýva, že v danom prípade je založená právomoc ministerstva na povolenie vnútroštátnej dopravy\nuskutočňovanej ako súčasť medzinárodnej dopravy, resp. že v danom prípade nemalo ministerstvo\nprávomoc takýto druh dopravy obmedziť, resp. zakázať.\nPrávomoc ministerstva podľa názoru žalobcu vyplýva z § 41 ods. 1 písm. b/ zákona č. 56/2012 Z.z., ktoré\nzakladá právomoc ministerstva k povoľovaniu medzinárodnej pravidelnej dopravy, ako aj z § 41 ods. 1\npísm. c/ zákona č. 56/2012 Z.z., ktoré zakladá právomoc ministerstva k udeleniu a odňatiu dopravných\nlicencií na zriadenie autobusovej linky v medzinárodnej pravidelnej doprave. Keďže v danom prípade\nide o vnútroštátnu dopravu v rámci medzinárodnej dopravy podľa žalobcu tu nie je daný dôvod, pre ktorý\nby malo ministerstvo túto časť dopravy nepovoliť z dôvodu, že k tomu nemá právomoc. Ustanovenie\n§ 41 ods. 1 písm. b/, c/ sú vo vzťahu špeciality k § 43 zákona č. 56/2012 Z.z., pokiaľ ide o prípad\nvnútroštátnej dopravy tvoriacej súčasť dopravy medzinárodnej. V prípade, ak by bola založená právomoc\nVÚC na povolenie daného druhu dopravy nebolo ministerstvo oprávnené v danej veci vôbec konať a\nuž vôbec nie prijať záver o nepovolení vykonávania vnútroštátnej dopravy v rámci medzinárodnej linky\na malo v tejto časti žiadosti žiadosť postúpiť príslušnému orgánu. Ministerstvo vo svojom vyjadrení zo\ndňa 21.11.2012 uviedlo, že v zmysle aktuálnej právnej úpravy nie je k povoleniu vnútroštátnej dopravy\nako súčasti medzinárodnej dopravy príslušný žiadny orgán verejnej moci a ministerstvo nemôže taký\ndruh dopravy povoliť, keďže k tomu nemá zákonom danú právomoc. Ak by aj žalobca súhlasil s týmto\nnázorom ministerstva, nemôže byť takáto situácia v neprospech fyzických či právnických osôb. Ak\nby skutočne absentovala právna úprava ohľadne kompetencie povoliť vnútroštátnu dopravu tvoriacu\nsúčasť medzinárodnej dopravy, išlo by o prípad tzv. legislatívneho opomenutia. No i v takom prípade\nmajú všeobecné súdy povinnosť rozhodnúť. Stav legislatívneho opomenutia nemôže byť vykladaný\nv neprospech fyzických a právnických osôb, nakoľko zapríčinenie tohto stavu je pričítateľné verejnej\nmoci, nie jednotlivcom (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 22/99). Aj Ústavný\nsúd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre poukázal na to, že musí byť použitý taký výklad, ktorý\nzabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických a\nprávnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú preto povinné v pochybnostiach vykladať právne\nnormy v prospech realizácie ústavou garantovaných základných práv a slobôd. Pri aplikovaní ústavne\nkonformného výkladu mal krajský súd dospieť k záveru, že v danom prípade má ministerstvo právomoc\npovoliť vnútroštátnu dopravu tvoriacu súčasť medzinárodnej dopravy, práve z dôvodu, že táto tvorí jej\nintegrálnu súčasť a tiež z dôvodu, že v zmysle čl. 8 ods. 1 nariadenia č. 1073/2009 je ministerstvo\norgánom oprávneným vydať súhlas k povoleniu medzinárodnej dopravy uskutočňovanej na základe\ntohto nariadenia. Z uvedeného vyplýva, že ak ministerstvo disponuje právomocou na kladné vyjadrenie\nsa k žiadosti dopravcu z iného členského štátu o povolenie na medzinárodnú prepravu, súčasťou ktorej\nje aj kabotážna preprava na území Slovenskej republiky, potom niet dôvodu, prečo by nebolo oprávnené\ni na povolenie vnútroštátnej dopravy vykonávanej v rámci medzinárodnej dopravy dopravcom usadeným\nna území Slovenskej republiky.\nŽalobca vyvolal konanie za účinnosti nariadenia Rady č. 684/92 zo 16. marca 1992 o spoločných\npravidlách pre medzinárodnú prepravu osôb autokarmi a autobusmi a zákona č. 168/1996 Z.z. o\ncestnej doprave vo vtedy platnom znení a spĺňal všetky zákonné predpoklady na udelenie povolenia v\nzmysle žiadosti, čo potvrdilo aj rozhodnutie ministra o rozklade č. 2/2012 zo dňa 11.01.2012. Legitímne\nočakávania žalobcu preto spočívali v udelení povolenia bez akýchkoľvek obmedzení, ktoré však neboli\nbezdôvodne naplnené.\n\nV prípade záveru ak neexistuje orgán, ktorý by bol oprávnený k povoleniu daného druhu dopravy, je\ntakáto podnikateľská činnosť neregulovaná, a teda je ju možné uskutočňovať bez obmedzení. Postup\nministerstva jednoznačne diskriminuje dopravcov v ich domovskom štáte oproti dopravcom z iných\nčlenských štátov. Na povolenie vnútroštátnej prepravy na území Slovenskej republiky nie je možné\npoužiť nariadenie č. 1073/2009, pretože toto upravuje kabotážnu prepravu ako prepravu na území\nhostiteľského štátu. Čl. 3 nariadenia č. 1073/2009 upravuje slobodu poskytovania služieb, v zmysle\nktorého akýkoľvek dopravca môže vykonávať dopravu bez diskriminácie z dôvodu štátnej príslušnosti.\nAj v zmysle čl. 4 ods. 8 nariadenia č. 1073/2009 musí existovať kompetencia vnútroštátnych orgánov na\nschválenie vnútroštátnej prepravy v rámci medzinárodnej autobusovej linky. Na záver žalobca poukázal\naj na rozhodnutie ministerstva č. 01703/2012/ŠDÚ/z.02089 zo dňa 26.03.2012, ktorým bola inému\ndopravcovi udelená licencia pre pravidelnú dopravu autobusmi medzi členskými štátmi (Banská Bystrica\n- Viedeň), pričom preprava medzi dvoma miestami na území Slovenskej republiky bola povolená.\nIII.\nŽalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že ku skutočnostiam uvádzaným v odvolaní sa už\nvyjadril vo vyjadrení k žalobe. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil.\nIV.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c O.s.p. v spojení ustanovením § 10 ods.\n2 O.s.p.) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie mu predchádzajúce (§\n246c ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s § 212 a nasl. O.s.p.), vec prejednal bez nariadenia pojednávania\n(§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.) a zistil, že rozsudok krajského súdu trpí vadami, ktoré mohli mať vplyv\nna jeho vecnú správnosť, a preto rozhodol podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. tak, že napadnutý rozsudok\nkrajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nPodľa § 2 ods. 3 zákona č. 56/2012 Z.z. cestná doprava je vnútroštátna, ak celá trasa prepravy a miesto\nposkytovaných dopravných služieb je výlučne na území Slovenskej republiky.\nPodľa § 2 ods. 4 zákona č. 56/2012 Z.z. ustanovenia tohto zákona sa použijú na medzinárodnú dopravu\nlen vtedy, ak osobitné predpisy alebo medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná,\nneustanovujú inak.\nPodľa § 5 ods. 2 zákona č. 56/2012 Z.z. prevádzkovať medzinárodnú dopravu v členských štátoch môže\nprevádzkovateľ cestnej dopravy, ktorý má udelenú licenciu Spoločenstva podľa osobitných predpisov.16)\nČl. 4 nariadenia (ES) č. 1072/2009 a čl. 4 nariadenia (ES) č. 1073/2009.\nPodľa § 9 ods. 3 zákona č. 56/2012 Z.z. diaľkovú dopravu možno prevádzkovať ako vnútroštátnu, ak celá\ntrasa autobusovej linky je na území Slovenskej republiky, alebo ako medzinárodnú, ak trasa autobusovej\nlinky presiahne aspoň raz štátnu hranicu Slovenskej republiky bez ohľadu na to, či účelom je nástup\nalebo výstup cestujúcich, alebo služobná jazda prázdneho vozidla.\nPodľa § 41 ods. 1 písm. b/ zákona č. 56/2012 Z.z. ministerstvo vydáva povolenia na medzinárodnú\npravidelnú dopravu; zoznam vydaných povolení a licencií Spoločenstva zverejňuje na svojom webovom\nsídle.\nPodľa § 41 ods. 1 písm. c/ zákona č. 56/2012 Z.z. ministerstvo udeľuje a odníma dopravné licencie na\nzriadenie autobusovej linky v medzinárodnej pravidelnej doprave.\nPodľa § 41 ods. 1 písm. h/ zákona č. 56/2012 Z.z. ministerstvo povoľuje dopravcovi so sídlom alebo s\ntrvalým pobytom v inom štáte kabotážnu prepravu na území Slovenskej republiky v pravidelnej doprave\na v nákladnej doprave a je oprávnené požadovať od Európskej komisie prijatie ochranného opatrenia,\nak sa preukáže závažné narušenie dopravného trhu na území Slovenskej republiky alebo v niektorej\njeho časti,\nPodľa § 43 písm. a/ zákona č. 56/2012 Z.z. vyšší územný celok udeľuje a odníma dopravné licencie na\npravidelnú dopravu okrem mestskej dopravy a vedie ich evidenciu.\n\nPodľa čl. 4 ods. 1 nariadenia č. 1073/2009 medzinárodná preprava osôb autokarom a autobusom\nsa vykonáva na základe držby licencie Spoločenstva vydanej príslušnými orgánmi členského štátu, v\nktorom je dopravca usadený.\nPodľa čl. 4 ods. 8 nariadenia č. 1073/2009 členské štáty môžu rozhodnúť, že licencia Spoločenstva platí\naj pre vnútroštátnu dopravu.\nPodľa čl. 8 ods. 1 nariadenia č. 1073/2009 povolenia sa vydajú po odsúhlasení orgánmi všetkých\nčlenských štátov, na ktorých území nastupujú alebo vystupujú cestujúci. Povoľujúci orgán zašle týmto\norgánom, ako aj príslušným orgánom členských štátov, ktorých územia sa prekračujú bez nastupovania\nalebo vystupovania cestujúcich, kópiu žiadosti spolu s jej stanoviskom a s kópiami akejkoľvek inej\npríslušnej dokumentácie.\nPodľa čl. 2 ods. 1 nariadenia č. 1073/2009 medzinárodná preprava je\na) jazda uskutočnená vozidlom z miesta odchodu do cieľového miesta, pričom tieto miesta sú v dvoch\nrôznych členských štátoch a nezáleží na tom, či sa uskutočnil, alebo neuskutočnil tranzit cez územie\njedného alebo viacerých členských štátov, alebo tretích krajín;\nb) jazda uskutočnená vozidlom z miesta odchodu do cieľového miesta, pričom tieto miesta sú v rovnakom\nčlenskom štáte, s nastupovaním a vystupovaním cestujúcich v inom členskom štáte alebo tretej krajine;\nc) jazda uskutočnená vozidlom z členského štátu do tretej krajiny alebo naopak, pričom nezáleží na tom,\nči sa tranzit uskutočnil cez územie jedného alebo viacerých členských štátov, alebo tretích krajín, alebo\nd) jazda uskutočnená vozidlom medzi tretími krajinami s tranzitom cez územie jedného alebo viacerých\nčlenských štátov;\nPodľa čl. 2 ods. 7 nariadenia č. 1073/2009 kabotážna preprava je buď\n· vnútroštátna osobná cestná doprava v prenájme alebo za úhradu, ktorú dočasne vykonáva dopravca\nv hostiteľskom členskom štáte, alebo\n· nastúpenie a vstúpenie cestujúcich v rámci toho istého členského štátu počas medzinárodnej\npravidelnej dopravy v súlade s ustanoveniami tohto nariadenia za predpokladu, že to nie je hlavným\núčelom tejto dopravy;\nZ obsahu administratívneho spisu senát odvolacieho súdu zistil, že žalobca žiadosťou zo dňa 03.08.2011\npožiadal o obnovu dopravnej licencie na vykonávanie medzinárodnej pravidelnej autobusovej dopravy\nna linke Košice - Rím. Na základe stanovísk príslušných orgánov vydalo ministerstvo rozhodnutie č.\n19718/2011/ŠDÚ/z.55954 zo dňa 27.10.2011, v ktorom nepovolilo vnútroštátnu prepravu na území\nSR. Voči tomuto rozhodnutiu podal žalobca rozklad, ktorému druhostupňový správny orgán vyhovel,\nrozhodnutie zrušil a vec vrátil na nové konanie (rozhodnutie č. 2/2012 zo dňa 11.01.2012). V odôvodnení\nuviedol, že ministerstvo nemalo dôvod na nepovolenie prepravy medzi dvoma miestami na území\nSlovenskej republiky. Všetky oslovené subjekty vyjadrili súhlas s obnovou dopravnej licencie. S\npodmienkami, resp. námietkami, ktoré uviedol Úrad Prešovského a Žilinského samosprávneho kraja\nsa ministerstvo v rozhodnutí ani v konaní, ktoré mu predchádzalo nijako nevysporiadalo. Následne\nministerstvo rozhodnutím udelilo povolenie na pravidelnú dopravu autobusmi medzi členskými štátmi\nEÚ na pravidelnej verejnej medzinárodnej autobusovej linke na úseku Košice - Rím, pričom vylúčilo\nprepravu medzi dvoma miestami na území Slovenskej republiky. Rozhodnutím ministra č. 129/2012\nzo dňa 25.04.2012 bolo predmetné prvostupňové rozhodnutie zrušené a vec vrátená na ďalšie\nkonanie. V odôvodnení uviedol, že prvostupňové rozhodnutie malo obsahovať dôvod nepovolenia\nprepravy medzi dvoma miestami na území Slovenskej republiky. Tento dôvod môže byť daný na\nzáklade analýzy nariadenia, ktoré je účinné od 04.12.2011. Ministerstvo ako povoľovací orgán by malo\nprehodnotiť povoľovanie prepravy osôb medzi dvoma miestami na území Slovenskej republiky na\nzáklade nariadenia. Už zo samotného názvu nariadenia, ako aj z ustanovení preambuly je zrejmé, že\núčelom a cieľom nariadenia je stanovenie jednotného rámca pre medzinárodnú prepravu osôb autokarmi\na autobusmi. Ministerstvo následne rozhodnutím č. 01118/2012/ŠDÚ/z.26743 zo dňa 18.05.2012 udelilo\npovolenie na pravidelnú dopravu, avšak opätovne vylúčilo prepravu medzi dvoma miestami na území\nSlovenskej republiky. Druhostupňový správny orgán rozhodnutím č. 186/2012 zo dňa 26.07.2012\nprvostupňové administratívne rozhodnutie potvrdil.\n\nÚlohou krajského súdu v danej veci bolo preskúmať rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov\nuvedených v žalobe (§ 250j ods. 1 O.s.p.). Konanie v správnom súdnictve je totiž ovládané dispozičnou\nzásadou, znamenajúcou, že súd preskúmava napadnuté rozhodnutie len v medziach a v rozsahu\nurčenom v žalobe. Zo žaloby musí byť zrejmé, v ktorých častiach a z akej stránky má súd napadnuté\nrozhodnutie skúmať, a to aj s poukazom na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje tvrdenie o\nporušení zákona (procesného, resp. hmotného).\nZo žaloby, doručenej krajskému súdu dňa 05.10.2012 vyplynulo, že žalobca uviedol, v čom videl\nnesprávnosť a z toho plynúcu nezákonnosť rozhodnutia žalovaného. Poukázal okrem iného na\nustanovenia, z ktorých mala žalovanému vyplývať právomoc na udelenie požadované povolenia na\nprepravu (§ 41 ods. 1 písm. b/, h/ zákona č. 56/2012 Z.z.), poukázal na iné povolenia vydané v Slovenskej\nrepublike a Českej republike a na možnú diskrimináciu dopravcov.\nPodľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z\nakých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne\na výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal\na akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec\nprávne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.\nV zmysle citovaného § 157 O.s.p. musí odvolací súd konštatovať, že rozsudok krajského súdu\nnereagoval na podstatné námietky žalobcu, a že z jeho odôvodnenia nebolo zrejmé, ako dospel k\nzáveru o zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného bez zohľadnenia predmetných námietok,\nna základe čoho senát odvolacieho súdu vyhodnotil rozsudok krajského súdu ako nepresvedčivý a\nnepreskúmateľný. V tejto súvislosti bolo potrebné zdôrazniť, že súd hodnotí samostatne správnosť a\núplnosť skutkových zistení správneho orgánu a ak zistí skutkové, či procesné právne nedostatky, môže\nuložiť správnemu orgánu vykonať ich odstránenie, nahradenie, či doplnenie, alebo tak môže učiniť\nsám. Krajský súd bol viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby a pri dodržaní tejto zákonnej zásady sa\nmal žalobnými dôvodmi zaoberať a zaujať k nim stanovisko, najmä z toho pohľadu, či sú uvedené\nnámietky spôsobilé vyvolať pochybnosti o správnosti skutkových zistení a o bezchybnosti právneho\nposúdenia veci správnymi orgánmi vo vzťahu k namietanej nezákonnosti napadnutého rozhodnutia\nžalovaného. V odôvodnení rozsudku krajského súdu je však namiesto vlastných úvah súdu len doslovne\nopísané rozhodnutie druhostupňového správneho orgánu, príp. s menšími štylistickými úpravami (na\nstr. 8 odseky 4 - 7 a na str. 9 odseky 1, 2, 3, 5 napadnutého rozsudku).\nV tejto súvislosti dáva senát najvyššieho súdu do pozornosti Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky č. IV. ÚS 378/08-55 zo dňa 16.12.2008, v ktorom ústavný súd uviedol: „Jednou z\nneoddeliteľných súčastí princípu právnej istoty v demokratickom a právnom štáte je aj garancia, že ak\nsa osoba využijúc svoje základné právo na súdnu ochranu obráti so svojím návrhom na nezávislý a\nnestranný súd, má právo na to, aby súd o jej návrhu rozhodol a svoj právny názor vyjadril vo forme\nzákonného rozhodnutia. Na túto skutočnosť pamätá aj generálna právna norma civilného procesu\n(Občianskeho súdneho poriadku) v ustanovení § 157 ods. 2, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd\nuvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca\n(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje\nza preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,\nprečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie\nrozsudku bolo presvedčivé. Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie,\nvykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej\nlen „ESĽP“) pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26] tak, že rozhodnutie\nsúdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto\npovinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci.\nJudikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení\nrozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická\nodpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19.\nfebruára 1998).\n\nZ práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,\nargumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska\nc. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).\nVzhľadom na uvedené je potrebné, aby všeobecný súd pamätal na všetky náležitosti zákonného\nrozhodnutia, tak ako ich predpokladá zákon, a tieto pri jeho tvorbe prakticky aj aplikoval. Výsledkom\ndodržania zákonných ustanovení by malo byť presvedčivé a preskúmateľné rozhodnutie.“\nZ ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ďalej vyplýva, že do obsahu základného\npráva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej\nprávnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých\nmedzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý\npredpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad\naplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak\nsa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna úprava (IV. ÚS\n77/02. Nález z 27. novembra 2002. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky\n2002 - II. polrok, s. 791).\nNa základe vyššie uvedeného dospel najvyšší súd k záveru, že v prejednávanom prípade sa krajský\nsúd dostatočne a vyčerpávajúcim spôsobom nevysporiadal s námietkami, ktoré uplatňuje žalobca\nvo svojej žalobe, dokonca na ne v odôvodnení napadnutého rozsudku nereagoval, stotožniac sa\niba s odôvodnením preskúmavaného rozhodnutia správneho orgánu. Takýmto postupom súdu bola\núčastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom.\nV správnom súdnictve je (krajský) súd viazaný obsahom jednotlivých bodov žaloby a v odôvodnení\nrozhodnutia sa musí s nimi vysporiadať. Len Najvyššiemu súdu SR ako odvolaciemu súdu v správnom\nsúdnictve zákon umožňuje, ak sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,\nv odôvodnení sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,\nprípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2\nv spojení s § 246c ods. 1 prvá veta O.s.p.); ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako\nodvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v\nodôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie (§ 250ja\nods. 7 O.s.p.). Krajského súdu ako súdu prvého stupňa v správnom súdnictve sa citované zákonné\nustanovenia netýkajú a nerešpektovaním platných princípov na riadne odôvodnenie rozhodnutia krajský\nsúd v správnom súdnictve odníma účastníkovi možnosť náležite skutkovo a aj právne argumentovať\nproti rozhodnutiu súdu (rozsudku krajského súdu), voči ktorému má právo podať opravný prostriedok\n(odvolanie).\nOdňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania\nrealizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva.\nProcesným právom účastníka je i právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Povinnosť súdu riadne\nodôvodniť svoje rozhodnutie vyplývajúca z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. s použitím § 246c ods. 1 veta\nprvá O.s.p., totiž znamená právo účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia\na jeho porušením sa účastníkovi odníma možnosť náležite a skutkovo aj právne argumentovať proti\nrozhodnutiu súdu, voči ktorému chce využiť možnosť opravného prostriedku. Nedostatok riadneho a\nvyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je preto porušením práva na spravodlivé súdne\nkonanie.\nSúčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie (obsiahnutého v základnom práve na súdnu\nochranu) podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru je aj právo účastníka konania na také\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky skutkovo a\nprávne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.\nPotreba riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, v ktorom súd preskúmava rozhodnutie správneho\norgánu, vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Aj keď s ohľadom na túto judikatúru\nnie je potrebné zdôvodňovať každý argument účastníkov konania, súdne rozhodnutia musia byť\nodôvodnené a musia obsahovať odpovede súdu na všetky podstatné argumenty prednesené stranami,\n\nktoré uviedli v konaní. Dôvody musia byť špecifikované s ohľadom na skutkové okolnosti prípadu a nie\nlen odkazovať na právne závery správnych orgánov.\nV prejednávanom prípade nie je z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa zrejmé,\nakými úvahami sa súd riadil pri utváraní záveru o skutkovom stave, prečo nepovažoval za dôvodnú\nprávnu argumentáciu žalobcu v žalobe a prečo považuje námietky žalobcu za neopodstatnené, je nutné\npovažovať takýto rozsudok za nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, nedávajúci dostatočné záruky\npre to, že nebol vydaný spôsobom porušujúcim ústavne zaručené právo na spravodlivý proces.\nPretože napadnuté rozhodnutie krajského súdu nedalo zrozumiteľným spôsobom odpoveď na otázky\nnastolené žalobcom, pričom odvolací súd nebol oprávnený tieto postupy a hodnotenia nahrádzať, keďže\ntakýmto postupom by odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom v dvojstupňovom konaní, dospel\nodvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie\nkonanie prvostupňovému súdu.\nÚlohou krajského súdu bude v ďalšom konaní podrobne sa zaoberať námietkami žalobcu uvedenými\nv žalobe proti rozhodnutiam správnych orgánov, najmä vysporiadať sa s tvrdením žalovaného, ktoré\nuviedol aj vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 21.11.2012 na str. 4 v odseku 3: „Nenamietame proti\ntvrdeniu navrhovateľa, že integrálnou súčasťou medzinárodnej dopravy by mohla byť vnútroštátna\ndoprava, avšak v súčasnosti podľa platnej a účinnej legislatívy nie je miestne ani vecne príslušným\norgánom na povolenie vnútroštátnej dopravy v rámci medzinárodnej žiadny orgán Slovenskej republiky“.\nV prípade, ak sa potvrdí uvedená skutočnosť je potrebné vysporiadať sa otázkou, že ak ministerstvo\nnemá právomoc v oblasti povoľovania vnútroštátnej dopravy v rámci medzinárodnej dopravy, či bolo\nvôbec oprávnené nepovoliť takúto dopravu. Ak nie je daná právomoc, nie je možné takú činnosť povoliť,\nale ani zakázať.\nĎalej bude potrebné vysporiadať sa s otázkou právomoci ministerstva v súvislosti s ustanoveniami §\n41 ods. 2 písm. b/, c/, h/ zákona č. 56/2012 Z.z. ohľadom povoľovania vnútroštátnej dopravy v rámci\nmedzinárodnej. Najvyšší súd SR si je vedomý toho, že kabotážna doprava (ako pojem) sa vzťahuje na\ndopravcu, ktorý nie je na území Slovenskej republiky usadený, čo nie je prípad navrhovateľa, ale de facto\nide o vnútroštátnu dopravu na území Slovenskej republiky. Ak má ministerstvo kompetenciu na to, aby\npovolilo vnútroštátnu prepravu na území Slovenskej republiky pre dopravcov z ostatných štátov v zmysle\nnariadenia č. 1073/2009, je potrebné vysporiadať sa s otázkou diskriminácie domácich dopravcov,\nktorí majú záujem v rámci medzinárodnej dopravy prevádzkovať aj dopravu vnútroštátnu. Poukázanie\ntak správnych orgánov oboch stupňov, ako aj krajského súdu na to, že ak má domáci prepravca\nzáujem prevádzkovať vnútroštátnu dopravu (celá trasa autobusovej linky je na území SR) má právo\npožiadať o povolenie obec alebo VÚC, je v tomto prípade irelevantné. Z obsahu administratívneho spisu\nnevyplývalo, že by mal žalobca záujem prevádzkovať dopravu vnútroštátnu, ale dopravu medzinárodnú,\nv rámci ktorej by bola zahrnutá doprava vnútroštátna. Žalobcu nemožno nútiť, aby prevádzkoval len\nvnútroštátnu dopravu, ak o to nemá záujem. Povolenie na prevádzkovanie dopravy, ktorej požiadal\npresahuje hranice Slovenskej republiky.\nV neposlednom rade sa bude krajský súd musieť vysporiadať aj s čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, slobodou\nposkytovania služieb, cieľmi nariadenia č. 1073/2009, ktoré sú uvedené v preambule vo svetle judikatúry\nÚstavného súdu SR. Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané - v tejto súvislosti bude\npotrebné posúdiť, či je právnymi predpismi Slovenskej republiky zakázané prevádzkovať vnútroštátnu\ndopravu v rámci medzinárodnej. Či žalobca môže, alebo nemôže takúto dopravu prevádzkovať. Ak nie,\nbude potrebné posúdiť otázku spoločnej dopravnej politiky a rovnakého prístupu na trh v súvislosti s\nnapadnutým administratívnym rozhodnutím.\nAž po vyriešení nastolených otázok bude možné jednoznačne ustáliť, či ministerstvo malo oprávnenie\nnepovoliť vnútroštátnu dopravu na území Slovenskej republiky v rámci prevádzkovania dopravy\nmedzinárodnej.\nNa vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd, len ak mali za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci. Odvolací súd môže rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť, aj keď sa navrhuje\nzmena, a naopak (§ 212 ods. 3, 4 O.s.p.).\n\nPodľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom súdu\nodňala možnosť konať pred súdom.\nPodľa § 224 ods. 3 O.s.p. ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvého stupňa na\nďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci. O trovách tohto\nodvolacieho konania v zmysle § 224 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 250k ods. 1 O.s.p. a § 246c ods. 1 O.s.p.\nrozhodne v novom konaní súd prvého stupňa.\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "1S/231/2012", "guid": "eee4f801-ca47-4244-b243-e334c156dd07:6cd7c44c-f272-4ea2-9de8-474bcc2ed509", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:fae4012e-e6af-4c71-be8d-bdc3d0a8131a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 378/08", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 378/08 z 16. 12. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-12-16", "citacie_n": 67, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fae4012e-e6af-4c71-be8d-bdc3d0a8131a"}, {"guid": "ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 77/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02 z 27. 11. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-11-27", "citacie_n": 2547, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaae9e7a-db73-4721-bbad-518685f8e3fe"}], "citovane_v": []}