{"guid": "2ea9ef47-8622-4483-8d11-dd41550e139e:fcc7c7bf-e808-4928-bf1b-d9c1df5d9567", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:1012201735.1", "spisova_znacka": "6Sžo/32/2014", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo/32/2014 z 29. 4. 2015", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. apríla 2015, sp. zn. 6Sžo/32/2014, ECLI:SK:NSSR:2015:1012201735.1", "identifikacne_cislo": "1012201735", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Alena Adamcová", "sudca_id": 143, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-alena-adamcova-143", "datum_vydania": "2015-04-29", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2002/543", "nazov": "zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/543", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/543-2002"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/fcc7c7bf-e808-4928-bf1b-d9c1df5d9567", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:1012201735.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:1012201735.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:1012201735.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Sžo/32/2014\n1012201735\n29. 04. 2015\nJUDr. Alena Adamcová\nECLI:SK:NSSR:2015:1012201735.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, v právnej veci žalobcu: Lesoochranárske zoskupenie VLK, občianske\nzdruženie so sídlom Tulčík č. 26, IČO: 31 303 862, zastúpeného T.. I. D., advokátkou so sídlom v B., F.\nč. XX, proti žalovanému: Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,\nNám. Ľ. Štúra 1, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 10. júla 2012 č. 6103/2012-1.10\n(36/2012-rozkl.), o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 20. februára 2014, č.\nk. 1S 222/2012- 75, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 20. februára 2014, č. k. 1S\n222/2012- 75, z r u š u j e a konanie z a s t a v u j e .\nŽiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.\nodôvodnenie:\nI.\nKrajský súd v Bratislave (ďalej v texte rozhodnutia len „krajský súd“ alebo „súd prvého stupňa“) zamietol\npodľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) žalobu, ktorou sa žalobca domáhal\npreskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 6103/2012-1.10 (36/2012 - rozkl.) z 10. júla 2012,\nktorým rozklad žalobcu zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie žalovaného č. 4129/2012-2.2 z\n12. apríla 2012.\nUvedeným prvostupňovým rozhodnutím bola na základe žiadosti Slovenského poľovníckeho zväzu,\nPoľovníckeho združenia Siná povolená výnimka zo zákazov podľa § 35 ods. 1 písm. a/ a písm. f/ zákona\nč. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák.č. 543/2002\nZ.z.“ alebo „zákon o ochrane prírody a krajiny“), a to usmrtiť - odstreliť - jedného jedinca medveďa\nhnedého v poľovnom revíri Siná, držať ho a prepravovať, pričom z podmienok rozhodnutia vyplýva, že\nodstrel možno zrealizovať od 1. júna 2012 do 30. novembra 2012 posliedkou na území s 2. stupňom\nochrany a postriežkou na lokalite Piesky, k.ú. Lazisko.\nO trovách konania rozhodol prvostupňový súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že v konaní neúspešnému\nžalobcovi náhradu trov konania nepriznal.\nPrvostupňový súd z predloženého administratívneho spisového materiálu žalovaného zistil, že 31. 01\n2012 bola žalovanému doručená žiadosť Slovenského poľovníckeho zväzu, Poľovníckeho združenia\nSiná so sídlom v Lazisku, Svätý Kríž č. 161, o udelenie výnimky z § 35 ods. 1 zák. č. 543/2002 Z.z.\nza účelom odstrelu jedného jedinca medveďa hnedého v poľovnom revíri Siná v roku 2012 z dôvodu\npočetných stretov medveďa hnedého s ľuďmi pohybujúcimi sa v danej lokalite a z dôvodu spôsobovania\nškôd medveďom.\n\nPodľa názoru krajského súdu, žalovaný správny orgán neporušil ustanovenia zákona č. 71/1967 Zb.\no správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok)\na postupoval v súlade s § 33 ods. 2 správneho poriadku, keď dal žalobcovi možnosť vyjadriť sa k\npodkladom rozhodnutia i k spôsobu jeho zistenia (ešte pred rozhodnutím vo veci), pričom mu poskytol\nprimeranú sedemdňovú lehotu na vyjadrenie sa s tým, že spisový materiál bude sprístupnený k\nnahliadnutiu u žalovaného v určenom čase. Krajský súd mal za to, že pokiaľ sa žalobca odvolával na\nustanovenie § 23 správneho poriadku, treba zdôrazniť, že toto ustanovenie je konštruované v súvislosti\ns nahliadaním do spisov a odsek 1 tohto ustanovenia jednoznačne predpokladá, aby účastník konania\nvyužil aktívne svoje právo nahliadnuť do spisu. Pri využití tohto svojho práva nahliadnuť do spisu\nmá právo robiť si zo spisov výpisy, odpisy a dostať kópie spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní.\nŽalobcovi bola poskytnutá možnosť nahliadnuť do spisu, on však túto možnosť napriek tomu, že bol\nzastúpený advokátom nevyužil, požiadal o zaslanie kópie podkladov, ktoré bližšie nešpecifikoval a\npožiadal o predĺženie lehoty 7 dní na vyjadrenie k podkladom. Krajský súd uviedol, že správny poriadok\nnepozná inštitút žiadosti účastníka konania o predĺženie lehoty, umožňuje len, aby účastník požiadal o\nodpustenie zmeškanej lehoty (§ 28 správneho poriadku). Znamená to teda, že žalobca nemal právny\nnárok na predĺženie lehoty na vyjadrenie sa a bol povinný vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia v\njemu poskytnutej primeranej sedemdňovej lehote (§ 27 ods. 1 správneho poriadku), čo neurobil a ani\nnepožiadal o odpustenie zmeškanej lehoty. Krajský súd sa stotožnil s právnym názorom žalovaného,\nže nie je povinnosťou správneho orgánu zasielať podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku spolu s výzvou\nna vyjadrenie sa k podkladom automaticky aj samotné podklady. Je teda na účastníkoch konania, aby\nvyužili svoje právo nahliadnuť do spisu a oboznámili sa s podkladmi, prípadne požiadali pri nahliadnutí\ndo spisu o kópiu tohto spisu.\nKrajský súd ďalej poukázal na to, že aj keby správny orgán - žalovaný dôsledne nerešpektoval § 33 ods.\n2 správneho poriadku (čo sa však podľa súdu nestalo) nešlo by v tomto prípade o dôvod spôsobujúci\nnezákonnosť napadnutého rozhodnutia a to z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie bolo podľa názoru\nkrajského súdu vecne správne. Žalovaný správny orgán vykonal dostatočné dokazovanie na udelenie\nvýnimky podľa § 40 ods. 3 písm. c/ zákona o ochrane prírody a krajiny. Vychádzal zo stanoviska Štátnej\nochrany prírody SR a stanoviska Správy NAPANT.\nKrajský súd sa nestotožnil ani s druhým dôvodom žaloby o nepreskúmateľnosti napadnutého\nrozhodnutia. Mal za to, že obidve rozhodnutia žalovaného, tak prvostupňové ako aj odvolacie sú riadne\nodôvodnené v zmysle požiadaviek podľa § 47 ods. 2 a 3 správneho poriadku, pričom žalovaný vykonal\nriadne dokazovanie.\nPo preskúmaní veci prvostupňový súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie i postup žalovaného\nboli z hľadiska žalobných dôvodov v medziach zákona. Nakoľko námietky žalobcu neodôvodňovali\nzrušenie tohto rozhodnutia, súd postupoval podľa § 250j ods. 1 OSP a žalobu zamietol.\nII.\nProti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, v ktorom uviedol, že ho\npovažuje za nesprávny, pretože krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym\nskutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ OSP), rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP) a účastníkovi sa odňala možnosť konať pred\nsúdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ OSP).\nŽalobca ďalej v odvolaní uviedol, že vyčítal konaniu pred prvostupňovým správnym orgánom, aj postupu\na rozhodnutiu žalovaného, že v ich konaní sa vyskytla taká vada, ktorá mohla mať za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci. Túto vadu žalobca identifikoval tak, že mu správnymi orgánmi oboch stupňov\nbola upretá možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, k spôsobu ich zistenia a navrhnúť ich\ndoplnenie. Odňatie možnosti žalobcovi využívať svoje právo účastníka konania spočívalo v tom, že ho\nsprávny orgán prvého stupňa neoboznámil s podkladmi rozhodnutia, napriek jeho výslovnej žiadosti mu\nneposkytol kópiu spisu a toto pochybenie nenapravil ani žalovaný v konaní o rozklade. Namietal, že\nsprávny poriadok nepozná „hromadné oboznámenie s podkladmi rozhodnutia vo viacerých konaniach“\ntak, ako to urobil prvostupňový správny orgán.\n\nŽalobca nesúhlasil so záverom súdu, že v konaní svojou pasivitou sa sám pripravil o možnosť\nuplatňovať svoje práva účastníka konania, keďže je v rozpore s viacerými ustanoveniami správneho\nporiadku, na ktoré v žalobe poukazoval (základné pravidlá správneho konania, uvedené v ust. § 3\nsprávneho poriadku, medzi ktorými ma zásadný význam povinnosť správnych orgánov postupovať v\núzkej súčinnosti s účastníkmi konania a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne\nobhajovať, najmä vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy). Žalobca bol presvedčený\no tom, že súd prvého stupňa svojim rozhodnutím odobril postup správnych orgánov, ktorý bol v príkrom\nrozpore s touto zásadou a naopak, vedený tak, aby účastník konania, žalobca mal podstatne sťažený\nvýkon svojich práv, ktoré mu správny poriadok priznáva, predovšetkým práva vyjadriť sa k podkladom\nrozhodnutia spôsobu ich zistenia a navrhnúť ich doplnenie.\nV tejto súvislosti poukázal na právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozsudku sp. zn.\n1Sžp/3/2013 zo dňa 24.09.2013, kde konštatoval, že „jednou z možných foriem oboznámenia sa s\npodkladmi rozhodnutia (nie však v potrebnom rozsahu a v časovom okamihu pred rozhodnutím) je\nnahliadnutie do administratívneho spisu. V súvislosti s uvedeným procesným úkonom Najvyšší súd\n(rozsudok sp. zn. 4Sžo/11/2011 z 23. 03. 2011) judikoval nasledujúci právny názor: „ Cieľom tejto úpravy\nje posilniť právo účastníka konania na informácie týkajúce sa priebehu výsledkov konania. Zmyslom\nvyužitia tohto procesného práva v priebehu správneho konania je predovšetkým prispieť k získaniu\nprehľadu o všetkých doterajších úkonoch správneho orgánu tak, aby na základe poznatkov a podľa\nvlastnej úvahy mohol účastník konania využívať ďalšie procesné práva, predovšetkým právo navrhovať\ndôkazy a doplnenie podkladov. Takéto zákonné právo môže účastník konania využívať v ktoromkoľvek\nštádiu konania. Uplatňovať ho možno vždy voči konajúcemu orgánu u ktorého sa spis nachádza. V\nzmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení je správny orgán povinný umožniť realizovať procesné\nprávo účastníka len čo o to požiada.“\nŽalobca poukázal na to, že názor súdu prvého stupňa o tom, že v konaní nepostupoval aktívne\na nevyužil právo byť oboznámený s podkladmi rozhodnutia nezodpovedá obsahu správneho spisu.\nŽalobca naopak požiadal doručenie podkladov rozhodnutia v súlade s ust. § 23 ods. 4 správneho\nporiadku. Pokiaľ žalobca nebol správnym orgánom prvého stupňa oboznámený s tým, aké podklady\nrozhodnutia obstaral, je absurdné pričítať na ťarchu žalobcovi, že ich vo svojej žiadosti o ich zaslanie\nneidentifikoval. Ani námietka o tom, že správny poriadok nepozná inštitút „žiadosti účastníka konania o\npredĺženie lehoty“ podľa žalobcu neobstojí. Je nepochybné, že s ust. § 19 ods. 2 správneho poriadku\nvyplýva povinnosť správnych orgánov posudzovať podania účastníkov konania podľa ich obsahu.\nSprávny poriadok stanovuje pre podanie obligatórne náležitosti, pričom z podania musí byť podľa tohto\nzákonného ustanovenia zrejmé, kto podanie podáva, akej veci sa týka a čo sa navrhuje. Podanie\nžalobcu, ktorým sa domáhal poskytnutia podkladov rozhodnutia spĺňalo tieto náležitosti, keďže z neho\nbolo zrejmé, že ho robí žalobca, akej veci sa týkalo a bolo nad akúkoľvek pochybnosť zrozumiteľné, že\nžalobca namietal postup správneho orgánu, ktorý mu dal formálnu možnosť vyjadriť sa k podkladom\nrozhodnutia bez toho, aby ho oboznámil s tým, o aké podklady ide a čo je ich obsahom. Z uvedeného\npodania žalobcu bolo nepochybne zrejmé, že žalobca žiadal, aby správny orgán lehotu na vykonanie\núkonu (vyjadrenie žalobcu k podkladom rozhodnutia) stanovil primerane, teda aby táto začala plynúť\naž po tom, čo žalobcovi budú na základe jeho žiadosti doručené podklady rozhodnutia vo forme ich\nfotokópií, o ktoré v súlade s ust. § 23 ods. 4 správneho poriadku žiadal.\nAk je totiž oprávnením správneho orgánu určiť na vykonanie úkonu v konaní primeranú lehotu, z tohto\nustanovenia vyplýva, že v právomoci správneho orgánu je stanoviť túto lehotu podľa svojej úvahy,\nteda ju aj predĺžiť. V praxi nespôsoboval doteraz výklad oprávnenia správneho orgánu predĺžiť ním\nstanovenú procesnú lehotu žiadne problémy. Z uvedeného dôvodu považoval žalobca názor súdu\nzaujatý v napadnutom rozhodnutí za teleologický. Inštitút odpustenia zmeškanej lehoty sa doteraz v\nprávnej praxi jednoznačne vzťahoval k zmeškaniu zákonných lehôt, pri zmeškaní ktorých neexistuje iná\nmožnosť nápravy pochybenia. Inštitút odpustenia zmeškania lehoty nemožno vzťahovať na situáciu,\nkedy účastník konania žiada o poskytnutie inej, dlhšej lehoty alebo jej stanovenie iným spôsobom, ako\nto urobil správny orgán. V prípade, keď sa účastník konania domáhal predĺženia, či stanovenia lehoty\niným spôsobom, by bola požiadavka na spojenie žiadosti o odpustenie zmeškanej lehoty s úkonom, pre\nktorý sa žiada predĺženie lehoty absurdná.\nŽalobca namietal, že súd prvého stupňa nezaujal právny názor k jeho namietanému hromadnému\noboznamovaniu sa s podkladmi vo viacerých konaniach súčasne. Žalobca dal do pozornosti ust. čl. 2\nods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré umožňuje štátnym orgánom konať iba na základe ústavy, v\n\njej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa žalobcu zo žiadneho ustanovenie\nsprávneho poriadku nevyplýva oprávnenie správneho orgánu spojiť na spoločné konanie viaceré\nkonania. V predmetnej veci však nedošlo ani k takémuto postupu, keďže správny orgán, ako už bolo\nudelené v žalobe, hromadným úkonom vykonal „oboznamovanie“ s podkladmi rozhodnutia v rôznych\nsprávnych konaniach. Keďže žalobca bol účastníkom viacerých správnych konaní, kde žiadateľmi\nboli rôzne poľovnícke združenia, žalobca považoval za vylúčené, aby postup, zvolený prvostupňovým\nsprávnym orgánom bolo možné považovať za zákonný. Nebolo totiž oprávnením správneho orgánu\n„oboznamovať“ iných žiadateľov s podkladmi rozhodnutia v konaniach, ktoré sa jednotlivých žiadateľov\nnetýkali.\nŽalobca považoval rozhodnutie správnych orgánov za nesúladné s ust. § 47 ods. 3 správneho\nporiadku, keďže v obidvoch napadnutých rozhodnutiach absentuje uvedenie toho, ktoré skutočnosti boli\npodkladom pre rozhodnutie, akými úvahami sa správny orgán riadil pri hodnotení dôkazov a ako použil\nsprávnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval.\nŽalobca v žalobe zrozumiteľne a jasne namietal nepreskúmateľnosť správnych rozhodnutí orgánov\noboch stupňov, keďže prvostupňové rozhodnutie, obsahuje len všeobecné konštatovanie, bez vzťahu\nku konkrétnej veci a ani z rozhodnutia žalovaného nevyplýva, akýkoľvek vzťah zistených skutkových\nokolností veci v prípade udelenia konkrétnej výnimky k ustanoveniu § 35 ods. 1 zákona o ochrane\nprírody a krajiny v spojení s ustanovením § 40 ods. 1 ods. 3 cit. zákona. Pokiaľ súd prvého stupňa\ndospel k záveru, že „obidve rozhodnutia žalovaného, tak prvostupňové, ako aj odvolacie, sú riadne\nodôvodnené v zmysle uvedeného“ nemožno identifikovať, z čoho tento názor vyvodil, keďže jeho\nrozhodnutie neobsahovalo žiadne skutkové okolnosti, ani právne názory, ktoré by mohli vyústiť v takéto\nkonštatovanie.\nVzhľadom na vyššie uvedené navrhol žalobca odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil tak,\nže žalobe v celom rozsahu vyhovie, napadnuté rozhodnutie žalovaného aj prvostupňového správneho\norgánu zruší, vec vráti žalovanému na ďalšie konanie a žalobcovi prizná náhradu trov konania.\nIII.\nŽalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že rozhodnutia č. 6103/2012-1.10\n(36/2012-rozkl.) zo dňa 10.07.2012 a č. 4129/2012-2.2 zo dňa 12.04.2012 boli vydané na základe\nspoľahlivo a presne zisteného skutkového stavu veci, v súlade s platnými právnymi predpismi. Preto\nnavrhol, aby odvolací súd odvolanie ako nedôvodné zamietol a rozsudok krajského súdu potvrdil.\nIV.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10, § 246c a § 250ja OSP preskúmal\nnapadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, a to bez nariadenia\npojednávania podľa § 250ja ods. 2 OSP a dospel k záveru, že konanie je potrebné zastaviť.\nPredmetom súdneho preskúmavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie žalovaného sp. zn.\n6103/2012-1.10 (36/2012 - rozkl.) z 10. 07. 2012, ktorým zamietol rozklad žalobcu proti prvostupňovému\nrozhodnutiu č. 4129/2012-2.2 z 12. 04. 2012 a potvrdil uvedené rozhodnutie o povolení výnimky zo\nzákazov podľa § 35 ods. 1 písm. a/ a písm. f/ zákona o ochrane prírody a krajiny a to usmrtiť jedného\njedinca medveďa hnedého v poľovnom revíri Siná, držať ho a prepravovať, a to za v rozhodnutí\nstanovených podmienok, pričom odstrel bolo podľa rozhodnutia možné zrealizovať od 01. 07. 2012 do\n30. 11. 2012 posliedkou na území s 2. stupňom ochrany a postriežkou na lokalite Piesky, katastrálne\núzemie Lazisko.\nPodľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných\nprostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.\n\nPodľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi\nv správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a\npovinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy\nalebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu\nsa rozumie aj jeho nečinnosť.\nPodľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane prírody a krajiny orgán ochrany prírody konanie podľa\ntohto zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol.\nPodľa § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody a krajiny rozhodnutie vydané podľa tohto zákona\nstráca platnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na uvedené zákonné ustanovenia ako aj stanovisko\nsprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. Snj 72/2013 z 24. júna 2014, podľa\nktorého neplatnosť povolenej výnimky o povolení na odstrel chráneného živočícha - medveďa hnedého,\nspôsobená uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená má za následok, že odpadol predmet\nkonania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia už zanikla a neexistuje. Správny orgán, resp.\nsúd preto môže (ba dokonca musí) zastaviť konanie o výnimke, a to v ktoromkoľvek štádiu konania.\nV danej veci bol napadnutým rozhodnutím povolený odstrel medveďa hnedého tak, že odstrel možno\nzrealizovať od 1. júna 2012 do 30. novembra 2012 posliedkou na území s 2. stupňom ochrany a\npostriežkou na lokalite Piesky, k.ú. Lazisko. Čas, do ktorého bola povolená realizácia výnimky na odstrel\nmedveďa hnedého v uvedenom poľovnom revíre uplynul už v čase rozhodovania krajského súdu (20.\n02. 2014).\nNeplatnosť povolenej výnimky o povolení na odstrel chráneného živočícha - medveďa hnedého\nspôsobená uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená má za následok, že odpadol predmet\nkonania, lebo výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia už zanikla a neexistuje.\nV čase rozhodovania súdu prvého stupňa už uplynul čas, na ktorý bola povolená výnimka\npreskúmavaným rozhodnutím žalovaného. V dôsledku toho žalobou napadnuté rozhodnutie správneho\norgánu stratilo platnosť (uplynutím času, na ktorý bolo vydané). To znamená, že v čase súdneho\nprieskumu už neexistovalo rozhodnutie, ktoré by mohlo byť predmetom súdneho preskúmania.\nPodmienky pre postup podľa V. časti druhej hlavy OSP preto splnené neboli. Súd prvého stupňa rozhodol\nna základe nesprávneho právneho posúdenia veci, keď žalobu na preskúmanie rozhodnutia, ktoré zo\nzákona stratilo platnosť zamietol.\nOdvolací súd preto podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) OSP a s\n§ 246c ods. 1 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie podľa § 104 v spojení s § 246c ods. 1\nOSP zastavil, pretože konaniu a rozhodnutiu vo veci bránila neodstrániteľná prekážka konania, ktorou\nje nedostatok právomoci súdu na preskúmanie rozhodnutia, ktoré na základe zákona stratilo platnosť\na účinnosť. Zo skutkových okolností danej veci je zrejmé, že prvostupňové rozhodnutie žalovaného\nzo zákona stratilo platnosť, v dôsledku čoho napadnuté rozhodnutie žalovaného zo zákona stratilo\núčinnosť, a teda v danom prípade nejde o rozhodnutie, ktoré zakladá, mení alebo zrušuje oprávnenia\na povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy\nalebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté (§ 244 ods.3 OSP) a súčasne\nnapadnutým rozhodnutím žalovaného žalobca nemôže byť ukrátený na svojich právach (§ 247 ods. 1\nOSP).\nO náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 246c OSP v spojení s § 224 ods.1\na s § 146 ods. 1 písm. c) OSP. Vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania,\npretože konanie bolo zastavené a u žiadneho z účastníkov nezistil zákonný nárok na ich náhradu.\n\nSenát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "1S/222/2012", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}