{"guid": "0a744810-b5cf-415f-b496-b3af1721f223:d1ae3140-8440-4516-887f-320a1599e58e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:1012201458.1", "spisova_znacka": "7Sžo/93/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžo/93/2014 z 17. 12. 2015", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 17. decembra 2015, sp. zn. 7Sžo/93/2014, ECLI:SK:NSSR:2015:1012201458.1", "identifikacne_cislo": "1012201458", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Pavel Ištók", "sudca_id": 117, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-pavel-istok-117", "datum_vydania": "2015-12-17", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-18a", "nazov": "§ 18a zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-18a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-18a"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/308#paragraf-18a"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d1ae3140-8440-4516-887f-320a1599e58e", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:1012201458.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:1012201458.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:1012201458.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Sžo/93/2014\n1012201458\n17. 12. 2015\nJUDr. Zdenka Reisenauerová\nECLI:SK:NSSR:2015:1012201458.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky\nReisenauerovej a členiek senátu JUDr. Júlie Horskej a JUDr. Ľubice Filovej v právnej veci žalobcu:\nMAC TV, s.r.o., so sídlom Brečtanová 1, 831 01 Bratislava, IČO: 00 618 322, zastúpený Advokátskou\nkanceláriou Bugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom Drotárska cesta 102, 811 02 Bratislava, proti žalovanému:\nRada pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova 8, P.O.BOX 155, 810 00 Bratislava, v\nkonaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného z 3. apríla 2012 č. RL/27/2012, na odvolanie\nžalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 22. júla 2014 č. k. 5S 255/2012-42 jednohlasne,\ntakto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 22. júla 2014 č. k. 5S\n255/2012-42 m e n í tak, že žalobu z a m i e t a.\nŽalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\nKrajský súd v Bratislave (ďalej len krajský súd alebo súd prvého stupňa) napadnutým rozsudkom v\nsúlade s ustanovením § 250j ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) zrušil\nrozhodnutie žalovaného zo dňa 3. apríla 2012 č. RL/27/2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. O trovách\nkonania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal nárok\nna ich náhradu vo výške 66 € za zaplatený súdny poplatok a výške 322,30 € na trovách právneho\nzastúpenia. Súčasne rozhodol o nepripustení zastupovania žalobcu advokátskym koncipientom Mgr.\nPetrom Lukášekom na pojednávaní pred krajským súdom konaným 22. júla 2014.\nŽalovaný preskúmavaným rozhodnutím vydaným v správnom konaní č. 52-PLO/O-440/2012 ako orgán\npríslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g) postupom podľa § 71 zákona č. 308/2000\nZ.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení\nneskorších predpisoch (ďalej len zákon č. 308/2000 Z.z. alebo zákon o vysielaní a retransmisii) rozhodol\ntak, že žalobcovi ukladá podľa § 64 ods. 1 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii sankciu upozornenie na porušenie zákona za porušenie povinnosti ustanovenej v § 18a písm. a) zákona č.\n308/2000 Z.z. tým, že v rámci digitálneho vysielania programovej služby JOJ PLUS nedosiahol v mesiaci\nseptember 2011 zákonom stanovený 10%-ný podiel vysielania s multimodálnym prístupom formou\nskrytých alebo otvorených titulkov alebo tlmočenia do posunkovej reči nepočujúcich alebo v posunkovej\nreči nepočujúcich.\n\nSúčasne vyslovil, že podľa § 64 ods. 5 zákona o vysielaní a retransmisii „Uložením sankcie nezaniká\npovinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila“ .\nKrajský súd dospel k záveru, že žalovaný vychádzal pri vydaní napadnutého rozhodnutia z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci, keď pri vymedzení obdobia, za ktoré je potrebné plniť povinnosť podľa §\n18a zákona o vysielaní a retransmisii vychádzal z ustanovenia § 62 ods. 2 zákona č. 220/2007 Z.z.\no digitálnom vysielaní programových služieb a poskytovaní iných obsahových služieb prostredníctvom\ndigitálneho prenosu a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o digitálnom vysielaní“)\na § 16 ods. 3 písm. m) zákona o vysielaní a retransmisii.\nV odôvodnení rozhodnutia krajský súd konštatoval, že nakoľko sa jedná v prejednávanej veci o správny\ndelikt, t.j. v zmysle ustálenej judikatúry správnych súdov vec trestného charakteru, v zmysle čl. 49 Ústavy\nSR len zákonodarcovi prislúcha, aby definoval znaky konania, za ktoré bude možné uložiť sankciu, či už\nv trestnom alebo administratívnom konaní. Orgánom verejnej správy, a teda ani žalovanému vlastným\nvýkladom alebo praxou neprináleží dopĺňať ktorýkoľvek zo znakov skutkovej podstaty, pričom takýto\npostup je potrebné považovať za rozporný s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.\nV tejto súvislosti krajský súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sž/1/2013-30 z\n22. januára 2014, stotožniac sa s jeho právnym názorom, podľa ktorého, pokiaľ v zákone o digitálnom\nvysielaní sa používa pojem „podiel vysielacieho času“, tento sa vzťahuje na predmet úpravy tohto\npredpisu, a to obsah žiadosti o udelenie licencie na digitálne vysielanie a na obsah rozhodnutia o udelení\nlicencie na digitálne vysielanie, upravené práve zákonom o digitálnom vysielaní. Obsah vysielania\nprogramových služieb upravuje zákon o vysielaní a retransmisii, čo vyplýva aj z ust. § 13 ods. 4 zákona o\ndigitálnom vysielaní. Pokiaľ žalovaný poukázal na ust. § 62 ods. 2 zákona o digitálnom vysielaní prípadne\n§ 16 ods. 3 písm. m/ zákona o vysielaní a retransmisii, je potrebné uviesť, že vo veciach podmienok\nzodpovednosti za správny delikt v oblasti správneho trestania je neprípustný extenzívny výklad, či právna\nanalógia, naviac v neprospech páchateľa správneho deliktu.\nPoukazujúc na ust. § 250a O.s.p., z ktorého vyplýva, že v konaní podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p.\nzastúpenie advokátom znamená, že v konaní pred súdom, osobitne na pojednávaní koná za žalobcu\nadvokát - osoba zapísaná v zozname vedenom Slovenskou advokátskou komorou ako advokát, krajský\nsúd uznesením nepripustil zastúpenie advokátskym koncipientom na pojednávaní 22. júla 2007, ktorý\npredložil poverenie žalobcom splnomocnenej advokátskej kancelárie Bugala - Ďurček. Napriek tomu\nvec prejednal, pretože mal riadne vykázané doručenie predvolania uvedenou advokátskou kanceláriou\na zároveň konštatoval, že takéto konanie nepovažoval za odňatie možnosti konať pred súdom, pretože\nžalobcovi bola daná možnosť prejednať vec v jeho prítomnosti.\nII.\nProti uvedenému rozsudku krajského súdu podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa\n§ 205 ods. 2 písm. a) a f) O.s.p. a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa\nzmenil tak, že žalobu žalobcu zamieta, alternatívne žiadal zrušiť rozsudok krajského súdu a vec mu\nvrátiť na ďalšie konanie.\nV dôvodoch odvolania tvrdil, že jeho záver týkajúci sa plnenia povinností podľa § 18a zákona o\nvysielaní a retransmisii v mesačných cykloch vychádzajúc z ustanovenia § 16 ods. 3 písm. m/ zákona\no vysielaní a retransmisii a § 62 ods. 2 zákona o digitálnom vysielaní nie je extenzívnym výkladom ani\nanalógiou, nakoľko žalovaný nesubsumoval porušenie ustanovenia § 18a písm. a) zákona o vysielaní\na retransmisii pod skutkovú podstatu iného správneho deliktu. Mal za to, že odvodil časovú jednotku\njeden mesiac vychádzajúc zo zákona o vysielaní a retransmisii a zákona o digitálnom vysielaní, ktoré\nvytvárajú spoločný regulačný rámec pre obsahové služby, preto aj ich aplikácia nemôže prebiehať\nizolovane. Žalovaný poukázal na ust. § 13 ods. 4 zákona o digitálnom vysielaní, z ktorého vyplýva, že na\nobsah vysielania programovej služby vysielanej na základe licencie udelenej podľa zákona o digitálnom\nvysielaní sa vzťahujú povinnosti vysielateľa podľa zákona o vysielaní a retransmisii. Ďalej poukázal\nna ust. § 62 ods. 1 zákona o digitálnom vysielaní, z ktorého vyplýva, že ust. prvej časti (všeobecné\nustanovenia), piatej časti (obsadzovanie terestriálneho multiplexu) a siedmej časti (spoločné, prechodné\na záverečné ustanovenia) sa vzťahujú aj na analógové vysielanie programovej služby, t.j. na programovú\nslužbu bez ohľadu na spôsob jej šírenia a tiež na ust. § 18a zákona o vysielaní a retransmisii, z ktorého\nvyplýva, že povinnosť dosiahnuť určitý podiel programov sprevádzaných skrytými titulkami a pod. sa\n\nvzťahuje na televíznu programovú službu, ktorá je vysielaná digitálne. Na základe uvedeného podľa\nžalovaného vyplýva, že vysielateľ na základe licencie udelenej podľa zákona o digitálnom vysielaní\nmá vo vzťahu k obsahu vysielanej programovej služby rovnaké povinnosti, ako vysielateľ na základe\nlicencie udelenej podľa zákona o vysielaní a retransmisii. V danej súvislosti poukázal na zmenu zákona\nč. 308/2000 Z.z. vykonanou zákonom č. 342/2012 Z.z.\nŽalovaný ďalej uviedol, že vzhľadom na to, že žalobca v mesiaci september 2011 vysielal programovú\nslužbu JOJ PLUS na základe licencie č. T/219 udelenej podľa zákona o vysielaní a retransmisii a licencie\nč. TD/16 udelenej na základe zákona o digitálnom vysielaní, bol žalobca pri vysielaní programovej služby\npovinný dodržiavať ustanovenia oboch uvedených zákonov.\nNapriek tomu, že ustanovenie § 18a zákona o vysielaní a retransmisii v znení platnom a účinnom v čase\nporušenia povinnosti žalobcu síce explicitne neuvádza časové obdobie, v ktorom má byť povinnosť v\nňom obsiahnutá splnená, tento údaj možno podľa žalovaného určiť z ust. § 16 ods. 3 písm. m) zákona o\nvysielaní a retransmisii, § 62 ods. 2 zákona o digitálnom vysielaní, ako aj v kontexte oboch zákonov ako\njednotného regulačného rámca, s prihliadnutím na účel zavedenia predmetnej povinnosti a zákonom\nsledovaný cieľ.\nS odvolaním sa na právnu úpravu ustanovenú v čl. 4 a v čl. 7 Smernice č. 2010/13/EÚ (ďalej len\n„Smernica o AVMS“) žalovaný ďalej uviedol, že v slovenskej právnej úprave je povinnosť zabezpečenia\nprístupu zrakovo a sluchovo hendikepovanej verejnosti k televíznej programovej službe vysielanej\ndigitálne stanovená v § 18 až § 18c zákona č. 308/2000 Z.z. určením konkrétnych percentuálnych\npodielov, ktoré sú vysielatelia povinní vyhradiť programom opatreným multimodálnym prístupom.\nSúhlasiac s tým, že z ustanovenia § 18a písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z. nie je explicitne zrejmé, za aké\nčasové obdobie je vysielateľ povinný zabezpečiť plnenie predmetnej povinnosti vyslovil názor, že však\nRada ako zákonom splnomocnený orgán na kontrolu dodržiavania povinností podľa zákona č. 308/2000\nZ.z. je oprávnená aplikovať ustanovenia cit. zákona, pričom je povinná presadzovať záujmy verejnosti.\nMal za to, že zabezpečenie práva zrakovo a sluchovo postihnutej verejnosti na prístup k programom\nopatreným multimodálnym prístupom je bezpochyby cieľ, ktorý odporca vzal pri výklade časového\nobdobia, v rámci ktorého je vysielateľ povinný dodržiavať zákonom stanovené kvóty predmetnej\npovinnosti do úvahy.\nV tejto súvislosti žalovaný poukázal na to, že v obdobných konaniach Krajský súd v Bratislave vo veciach\nsp. zn. 4S 69/2012-38 a 4S 121/2012-62 považoval jeho postup za zákonný. Ďalej dôvodil s poukazom\nna citáciu odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 6Sž/6/2013, ktorý sa v prípade s\ntotožným skutkovým stavom nestotožnil s posúdením veci vysloveným v rozsudku sp. zn. 8Sž/1/2013-30\na priklonil sa k právnemu posúdeniu aplikovanému žalovaným.\nŽalovaný upriamil pozornosť na skutočnosť, že najvyšší súd v zrušujúcom rozsudku sp. zn. 8Sž/1/2013,\nktorým bolo zrušené rozhodnutie žalovaného RP/076/2012 sa nevyjadril k otázke, v akom časovom\núseku má vysielateľ plniť povinnosť podľa § 18a písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z., nedal návod na\npostup Rady v prípade sankcionovania za porušenie ustanovenia § 18a písm. a) napriek tomu, že\nrozhodnutie zrušil. Žalovaný vyslovil názor, že v prípade, ak je žalovaný kompetentný na aplikáciu §\n18a písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z., je kompetentný aj na stanovenie časovej jednotky, v ktorej má\nbyť táto povinnosť napĺňaná v prípade, ak by tak neučinil zákonodarca, majúc za to, že podstatné\nje, aby stanovenie časovej jednotky nebolo svojvoľné, aby táto bola stanovená na základe jasných\npravidiel po zohľadnení celého regulačného rámca. Na podporu svojich argumentov citoval rozhodnutia\nnajvyššieho súdu vo veciach sp. zn. 2Sž/7/2012, 3Sž/59/2008, 5Sž/37/2011 a napokon 3Sž/28/2012, na\nzáklade ktorých pokladal záver prvostupňového súdu o extenzívnom výklade ust. § 18a písm. a) zákona\no vysielaní a retransmisii ako nesprávne právne posúdenie veci.\nKrajskému súdu ďalej vytýkal, že sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nevysporiadal s jeho\nargumentáciou k aplikácii ust. § 18a písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii, len konštatoval, že\nv oblasti správneho trestania nie je prípustný extenzívny výklad, či právna analógia, žalovaný preto\nnevie, ako má postupovať v prípadoch, kde aplikácia ustanovenia zákona si vyžaduje aj stanovenie\nčasového horizontu, numerického vyjadrenia, alebo iného kvantitatívneho ukazovateľa pre účinnú\naplikáciu ustanovenia zákona; zároveň poukázal na nález Ústavného súdu SR I. ÚS 29/2012.\n\nPodľa žalovaného vymenované vady napadnutého rozsudku vedú k podozreniu z jeho arbitrárnosti a\nlogicky aj nepreskúmateľnosti, pričom poukazujúc na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu (rozhodnutia\nvo veciach sp. zn. 6Sžf/20/2010 a sp. zn. 6Sžo 152/2010) má takéto pochybenie za následok\nodňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom, zásah do práva na spravodlivý proces a zrušenie\nprvostupňového rozsudku podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.\nŽalovaný zotrval na svojom názore, že ako príslušný správny orgán v dostatočnej miere zistil skutkový\nstav veci, na ktorý správne aplikoval relevantné ustanovenia zákona, pričom sa domnieva, že napadnuté\nrozhodnutie má všetky náležitosti ustanovené v ust. § 47 Správneho poriadku, nevykazuje formálne\nani logické nedostatky, je riadne odôvodnené a vychádza zo skutkového stavu zisteného v zmysle\nustanovení Správneho poriadku a žalobca nebol na svojich právach ukrátený rozhodnutím ani postupom\nsprávneho orgánu. Mal za to, že napadnuté rozhodnutie žalovaného a postup sú v súlade so zákonom.\nIII.\nŽalobca sa k odvolaniu žalovaného, ktoré mu bolo doručené 26. septembra 2014, písomne nevyjadril.\nIV.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p v spojení s § 246c ods. 1 veta\nprvá O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v\nrozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní žalovaného (§ 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1\nveta prvá O.s.p.), vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O.s.p.), pričom\ndeň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej\nstránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení s § 246c\nods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p.).\nPodľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných\nprostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.\nPodľa § 247 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo\nprávnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu,\na žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.\nPredmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého\nstupňa podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa 3. apríla 2012 č.\nRL/27/2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nNajvyšší súd zistil, že preskúmavaným rozhodnutím Rada pre vysielanie a retransmisiu ako orgán\npríslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g/, postupom podľa § 71 zákona o vysielaní a\nretransmisii rozhodol tak, že žalobcovi uložil podľa § 64 ods. 1 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii\nsankciu - upozornenie na porušenie zákona za porušenie povinnosti ustanovenej v § 18a písm. a/\nzákona č. 308/2000 Z.z. tým, že v rámci digitálneho vysielania programovej služby JOJ PLUS nedosiahol\nv mesiaci september 2011 zákonom stanovený 10%-ný podiel vysielania s multimodálnym prístupom\nformou skrytých alebo otvorených titulkov alebo tlmočenia do posunkovej reči nepočujúcich alebo v\nposunkovej reči nepočujúcich.\nSúčasne žalovaný vyslovil, že podľa § 64 ods. 5 zákona o vysielaní a retransmisii „Uložením sankcie\nnezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila“ .\nSenát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa oboznámil s obsahom pripojeného administratívneho\na súdneho spisu, ako aj s obsahom napadnutého rozhodnutia žalovaného zo dňa 3. apríla 2012 č.\nRL/27/2012 a postupom správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu preskúmavaného správneho\nrozhodnutia.\nOdvolací súd považoval za nedôvodnú námietku navrhovateľa, ktorou namietal nezákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia Rady z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci dôvodiac, že nie je\n\nmožné sankcionovať vysielateľa za nedosiahnutie potrebného podielu vysielania v časovom období\n„jeden mesiac“, nakoľko ustanovenie § 62 ods. 2 zákona o digitálnom vysielaní nie je prepojené s\nustanovením § 18a zákona o vysielaní a retransmisii, a preto Rada nemôže uplatniť analógiu legis,\nkeďže zákon o digitálnom vysielaní nijakým spôsobom otázku multimodálneho prístupu k vysielaniu a\nk nemu prislúchajúce podiely vysielacieho času nerieši.\nK otázkam právneho posúdenia sankcionovania žalobcu za porušenie povinnosti vyplývajúcej mu z §\n18a písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii zaujal svoj právny názor najvyšší súd v rozsudku sp. zn.\n6Sž/6/2013 z 19. marca 2014, ktorým ako súd odvolací potvrdil rozhodnutie Rady č. RP/008/2013 zo dňa\n29.1.2013, ktorým Rada sankcionovala žalobcu v obdobnej veci za porušenie povinnosti vyplývajúcej\nmu z § 18a písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisie na v podstate zhodnom právnom a skutkovom\nzáklade, keď uložila navrhovateľovi sankciu za porušenie povinnosti ustanovenej v § 18a písm. a/\nuvedeného zákona tým, že v rámci digitálneho vysielania nedosiahol v mesiaci august 2012 zákonom\nstanovený 10% podiel vysielania s multimodálnym prístupom formou skrytých alebo otvorených titulkov\nalebo tlmočenia do posunkovej reči nepočujúcich alebo v posunkovej reči nepočujúcich. Z uvedených\ndôvodov v preskúmavanej veci najvyšší súd poukazuje v zmysle § 250ja ods. 7 O.s.p. na právne závery\nsúdu uvedené v tomto rozsudku, ktoré uvádza nasledovne:\n„Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa tretej hlavy\npiatej časti Občianskeho súdneho poriadku (§§ 250l až 250s) je posudzovať, či správny orgán vecne\npríslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci\nskutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi\na inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie\nsprávneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.\nZákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu\npredchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma\ntak hmotnoprávne ako aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v opravnom prostriedku,\npričom v prípade procesného pochybenia skúma, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu\nje takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého\nrozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).\nPri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania\nnapadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.).\nPodľa ust. § 1 písm. a), b) zákona o vysielaní a retransmisii, tento zákon upravuje postavenie\na pôsobnosť Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len \"rada\"), práva a povinnosti vysielateľa,\nprevádzkovateľa retransmisie, poskytovateľa audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie a\nprávnických osôb alebo fyzických osôb uvedených v § 2 ods. 3 a 4.\nPodľa § 4 zákona č. 308/2000 Z.z. Rada je orgánom verejnej správy, ktorého prvoradým poslaním\nje presadzovať záujmy verejnosti, pričom dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich\nvysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva\nštátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na\npožiadanie v rozsahu vymedzenom cit. zákonom.\nPodľa ust. § 1 ods. 1 písm. a) až c) zák. č. 220/2007 Z.z., tento zákon upravuje podmienky na\ndigitálne vysielanie programových služieb a poskytovanie iných obsahových služieb prostredníctvom\ndigitálneho prenosu na území Slovenskej republiky, práva a povinnosti fyzických osôb a právnických\nosôb pri digitálnom vysielaní programových služieb a pri poskytovaní iných obsahových služieb\nprostredníctvom digitálneho prenosu, pôsobnosť orgánov verejnej správy pri regulácii digitálneho\nvysielania programových služieb a iných obsahových služieb poskytovaných prostredníctvom\ndigitálneho prenosu.\nNajvyšší súd s poukazom na citované ustanovenia zák. č. 308/2000 Z.z. a zák. č. 220/2007 Z.z.\nkonštatuje, že žalovaný uplatňuje pri rozhodovaní zákon o vysielaní a retransmisii a zákon o digitálnom\nvysielaní, ako zákony predstavujúce pre neho jednotný regulačný rámec.\n\nPodľa § 18a písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii, vysielateľ s licenciou je povinný zabezpečiť\nmultimodálny prístup k programovej službe, a to tak, aby vo vysielaní každej televíznej programovej\nslužby, ktorú vysiela digitálne, bolo najmenej 10% všetkých vysielaných programov sprevádzaných\nskrytými alebo otvorenými titulkami, ktoré korešpondujú s dejom vysielaného programu, alebo\ntlmočených do posunkovej reči nepočujúcich alebo v posunkovej reči nepočujúcich.\nPodľa § 16 ods. 3 písm. m) citovaného zákona, vysielateľ je povinný viesť štatistiku o odvysielanom\nprograme televíznej programovej služby obsahujúcu vyhodnotenie podielov programových typov,\npodielu programov vo verejnom záujme, podielov programov s multimodálnym prístupom, podielu\neurópskej produkcie a podielu programov európskej nezávislej produkcie vrátane vyhodnotenia podielu\nnových diel; štatistiku o programovej službe za kalendárny mesiac je vysielateľ povinný doručiť rade do\n15 dní po skončení príslušného kalendárneho mesiaca okrem vysielateľa prostredníctvom internetu a\nvysielateľa s licenciou udelenou podľa tohto zákona na iné ako terestriálne vysielanie, ktorý je povinný\ndoručiť štatistiku do 15 dní odo dňa doručenia žiadosti rady o túto štatistiku.\nV preskúmavanej veci bolo nesporne preukázané, že navrhovateľovi bola udelená licencia č. TD/16\nna digitálne vysielanie televíznej programovej služby JOJ PLUS rozhodnutím č. TD/16/2009 zo dňa\n22.12.2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30.01.2010, teda až po časovom momente, pre ktorý\nplatí podľa § 76d zák. č. 308/2000 Z.z. výnimka. Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľ bol povinný\ndodržiavať podiely vysielania s multimodálnym prístupom stanovené v § 18a zák. č. 308/2000 Z.z. a\núdaje o odvysielanom percentuálnom podiele vysielania s multimodálnym prístupom bol povinný uviesť\nv štatistike zasielanej Rade za každý kalendárny mesiac.\nÚlohou súdu v predmetnej veci bolo preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného, ktorým\nbola žalobcovi uložená sankcia podľa § 64 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii za porušenie\npovinnosti podľa § 18a písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii.\nZ podkladov súdneho spisu, vrátane administratívneho spisu predloženého súdu správnym orgánom je\nzrejmé, že skutkový stav medzi procesným stranami sporný nebol.\nSporným bolo posúdenie právnej otázky, či v danom prípade boli splnené zákonné podmienky pre\nsankčný postih navrhovateľa podľa § 18a písm. a) zák. č. 308/2000 Z.z. za stavu, že uvedené\nustanovenie neobsahuje presné časové obdobie, ktorého sa v ňom uvedená povinnosť vysielateľa týka.\nÚčelom citovaného ustanovenia § 18a písm. a/ zák. č. 308/2000 Z.z. je nesporne zabezpečiť zrakovo\na sluchovo hendikepovanej verejnosti prístup k plnohodnotnému televíznemu vysielaniu. Aby účel tohto\nustanovenia bol naplnený, musí ísť o prístup pravidelný.\nZa stavu, že z citovaného ustanovenia nevyplýva časový interval, ktorého sa povinnosť vysielateľa týka,\nvýklad predmetného ustanovenia odporcom bol podľa názoru najvyššieho súdu realizovaný v súlade s\núčelom zákona, ako aj záujmom a potrebami verejnosti.\nNajvyšší súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaného v tom, že ust. § 18a zákona o vysielaní a\nretransmisii síce explicitne neurčuje presné časové rozpätie, v rámci ktorého je vysielateľ povinný\nzabezpečiť vo vysielaní každej televíznej programovej služby, ktorú vysiela digitálne, zákonom\nstanovené podiely multimodálneho prístupu, avšak z ust. § 16 ods. 3 písm. m) citovaného zákona\nvyplýva povinnosť vysielateľa viesť štatistiku o odvysielanom programe televíznej programovej služby\nobsahujúcu o.i. podiely programov s multimodálnym vysielaním.\nPodľa § 62 ods. 2 zák. o digitálnom vysielaní, ak rada pre výpočet podielov vysielacieho času neurčí inú\nčasovú jednotku, je takou časovou jednotkou kalendárny mesiac.\nAk pri stanovení časového obdobia vychádzal odporca z ust. § 62 ods. 2 zák. č. 220/2007 Z.z. a podporne\ntiež z ust. § 16 ods. 3 písm. m) zákona o vysielaní a retransmisii, pričom tak dospel k výkladu, že\nvysielateľ je povinný zabezpečiť multimodálny prístup ku každej svojej televíznej programovej službe,\nktorú vysiela digitálne, v zákonom stanovenom rozsahu, v každom kalendárnom mesiaci, nijakým\nspôsobom neukrátil navrhovateľa na jeho právach.\n\nNeúplnosť právnej normy je možné odstrániť jej výkladom - interpretáciou. Za stavu, že k takémuto\nvýkladu pristúpil odporca, konajúci v súlade so zákonmi zák. č. 308/2000 Z.z. a zák. č. 220/2007 Z.z\n- predstavujúcimi pre jeho postup a rozhodovanie jednotný regulačný rámec - najvyšší súd konštatuje,\nže odporca postupoval v súlade s jeho prvoradým poslaním, t.j. presadzovaním záujmov verejnosti, v\nkonkrétnom prípade hendikepovaných osôb, námietka navrhovateľa o svojvoľnom výklade citovaného\nzákonného ustanovenia nemôže obstáť. Výklad zvolený žalovaným týkajúci sa rozsahu obdobia, na\nktoré sa viaže splnenie zákonnej podmienky v zmysle § 18a písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii\nje podľa názoru najvyššieho súdu akceptovateľný.\nAj podľa názoru najvyššieho súdu, ak by časová jednotka použitá na plnenie predmetnej povinnosti\nbola jeden rok, takto dlhý časový úsek by mohol spôsobiť disproporčné rozdelenie vysielacieho\nčasu a programov sprevádzaných hlasovým komentovaním pre nevidiacich alebo tlmočených do\nposunkovej reči nepočujúcich alebo sprevádzaných titulkami. Zároveň tiež poukazuje - v súvislosti\nso zabezpečením vyššej miery právnej istoty a jednoznačnosti ustanovení ukladajúcich vysielateľom\npovinnosť zabezpečenia multimodálneho prístupu k televíznej programovej službe, v súvislosti so\nstanovením časového obdobia - na doplnené znenie zákona o vysielaní a retransmisii (novelou zák. č.\n342/2012 Z z.), konkrétne ust. § 18c ods. 1, ktorý uvádza, že podiel programov podľa § 18 až 18b sa\nurčí ako podiel vysielacieho času z celkového vysielacieho času programov za kalendárny mesiac.\nPrávne riešenie aplikácie práva v posudzovanej veci zvolené odporcom nie je v rozpore so všeobecnými\nprávnymi princípmi, ktoré významným spôsobom prispievajú k vypĺňaniu medzier v práve i v zákone.\nS poukazom na horeuvedené dôvody sa najvyšší súd nemohol stotožniť so závermi vyslovenými\nv rozsudku NS SR č. k. 8Sž/1/2013-30 z 23.01.2014, ktorý v obdobnej veci napadnuté rozhodnutie\nodporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, keď\nprisvedčil argumentácii navrhovateľa.“\n„Vzhľadom k tomu, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom, ako aj v súlade s\nposlaním odporcu definovaným v § 4 zákona o vysielaní a retransmisii, bolo bez formálnych a logických\nnedostatkov, riadne odôvodnené a vychádzalo z dostatočne zisteného skutkového stavu, Najvyšší súd\nSlovenskej republiky rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu podľa § 250q ods. 2\nO.s.p. ako vecne správne potvrdil.“\nSenát najvyššieho súdu stotožniac sa s právnym názorom citovaným vyššie dospel v preskúmavanej\nveci k rovnakému záveru, že žalovaný v danom prípade vec správne právne posúdil, keď rozhodol,\nže žalobca porušil ustanovenie § 18a písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. a zohľadniac objektívnu\nzodpovednosť právnickej osoby za správny delikt (teda bez ohľadu na zavinenie) mu uložil za porušenie\nuvedenej právnej povinnosti sankciu.\nSenát odvolacieho súdu sa nestotožnil s právnym posúdením súdu prvého stupňa a nepovažoval\nnámietky žalobcu za relevantné na vyhovenie jeho žalobnému návrhu. Rada napadnutým rozhodnutím\nrozhodla na základe správne zisteného skutkového stavu a skutkové okolnosti vyhodnotila v súlade\ns relevantnou právnou úpravou na vec sa vzťahujúcou, ako aj v odvodnení napadnutého rozhodnutia\nnáležite uviedla dôvody svojho rozhodnutia, ktoré najvyšší súd považuje za logické, vyúsťujúce zo\nskutkových zistení danej veci, Rada skutkové zistenia kvalifikovala správne, keď konštatovala, že\npredmetným skutkom boli naplnené znaky porušenia zákonnej povinnosti v zmysle ustanovenia § 18a\npísm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z., ako aj dostatočne a zrozumiteľne zdôvodnila svoje skutkové závery a\nsprávne úvahy, ktoré ju viedli k záveru uvedenému v preskúmavanom rozhodnutí.\nPokiaľ sa krajský súd pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu odvolával na ust. čl. 49\nÚstavy Slovenskej republiky, podľa ktorého len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký\ntrest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie, je žiaduce uviesť,\nže v prípade striktnej aplikácie zásad trestného práva na administratívne trestanie podľa doslovnej\ndikcie Ústavy Slovenskej republiky, konkrétne nasledujúceho čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky, podľa\nktorého len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy, by vyplynul záver o nemožnosti výkonu\nÚstavou Slovenskej republiky a zákonmi zverených kompetencií orgánov verejnej správy v oblasti\nukladania sankcii. Vychádzajúc z uvedeného senát odvolacieho súdu zastáva názor, že aj v prípade\n\nadministratívneho trestania potrebné vykladať ústavné princípy s ohľadom na nimi sledovaný účel a cieľ,\nako aj v záujme ochrany verejného záujmu.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že Krajský súd v Bratislave síce v dostatočnom\nrozsahu zistil skutkový stav veci, ale nesprávne vec právne posúdil. Odvolací súd preto rozsudok\nKrajského súdu v Bratislave podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 a s § 220\nO.s.p. zmenil tak, že žalobu zamietol.\nO náhrade trov konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení v § 246c ods. 1\nO.s.p. tak, že žalobcovi ich náhradu nepriznal, keď žalobca bol v tomto konaní neúspešný.\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta\ntretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov účinnom od 1. mája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5S/255/2012", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}