{"guid": "584068ea-daee-4edb-b2ad-3fbafa3ad1bd:a28e2b68-0c8f-4d28-bb42-e8aea1b9a1a3", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:1012201358.1", "spisova_znacka": "8Sžf/39/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/39/2014 z 18. 6. 2015", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 18. júna 2015, sp. zn. 8Sžf/39/2014, ECLI:SK:NSSR:2015:1012201358.1", "identifikacne_cislo": "1012201358", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Peter Melicher", "sudca_id": 14, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-peter-melicher-14", "datum_vydania": "2015-06-18", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2006/25/#paragraf-139.odsek-4", "nazov": "§ 139 ods. 4 zákona č. 25/2006 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2006/25/#paragraf-139.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/25-2006/paragraf-139"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2006/25#paragraf-139"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a28e2b68-0c8f-4d28-bb42-e8aea1b9a1a3", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:1012201358.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:1012201358.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:1012201358.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Sžf/39/2014\n1012201358\n18. 06. 2015\nMgr. Peter Melicher\nECLI:SK:NSSR:2015:1012201358.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Petra Melichera a členiek\nsenátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., v právnej veci žalobcu: Allen &\nOvery Bratislava, s.r.o., so sídlom Eurovea Central 1, Pribinova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 35 857\n897, proti žalovanému: Úrad pre verejné obstarávanie, so sídlom Dunajská 68, 820 04 Bratislava 24,\no preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 829-6000/2012-ON/232 zo dňa 29. júna 2012, o\nodvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S 146/2012-212 zo dňa 31. januára\n2014, jednohlasne, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S 146/2012-212 zo dňa\n31. januára 2014, p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nKrajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal\npreskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 829-6000/2012-ON/232 zo dňa 29.06.2012, ktorým\nžalovaný zamietol námietky žalobcu v súvislosti s jeho vylúčením z verejnej súťaže na predmet zákazky\n„Právne poradenstvo a zastupovanie” žalobcu podľa ust. § 139 ods. 4 zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom\nobstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako\n„ZVO”). Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal.\nZ odôvodnenia rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu\nžalovaného, ktorý mu predchádzal, v rozsahu žalobných bodov dospel k záveru, že rozhodnutie a postup\nžalovaného bol v súlade so zákonom.\nZ odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu ďalej vyplynulo, že z obsahu administratívneho spisu\nkrajský súd zistil, že dňa 12.10.2011 bolo vo Vestníku verejného obstarávania č. 198/2011 pod zn.\n08118-MUS zverejnené oznámenie o vyhlásení verejného obstarávania zo strany Exportno-importnej\nbanky Slovenskej republiky ako verejného obstarávateľa na predmet zákazky „Právne poradenstvo a\nzastupovanie”, pričom v rámci podmienok súťaže v časti III.2.3 „Technická alebo odborná spôsobilosť“\nvyžadoval verejný obstarávateľ nasledovné, cit.: „Verejný obstarávateľ požaduje v súlade s § 28 ods. 1\npísm. a) ZVO predloženie zoznamu poskytnutých neprioritných služieb kategórie 21, prílohy č. 3 ZVO\nprávnych služieb obdobného charakteru, ako je predmet zákazky za predchádzajúce 3 roky (2008, 2009,\n2010) s uvedením cien, lehôt dodania a odberateľov. Ak odberateľom bol verejný obstarávateľ, dôkaz\no plnení potvrdí tento verejný obstarávateľ, ak odoberateľom bola iná osoba ako verejný obstarávateľ,\ndôkaz o plnení potvrdí odberateľ. Ak to nie je možné, uchádzač alebo záujemca doloží čestné vyhlásenie\no ich dodaní. O tom, že potvrdenie nie je možné od inej osoby získať, predloží uchádzač dôkaz“.\n\nSúd prvého stupňa zhodne so žalovaným dospel k názoru, že podmienka predloženia dôkazu (dôkazov)\no objektívnej nemožnosti získania potvrdenia odberateľov o poskytnutí služieb je, hoci nie je explicitne\nvyjadrená v ZVO, plne v súlade so zákonom o verejnom obstarávaní. Vo svojej argumentácii krajský\nsúd poukázal na skutočnosť, že žalobca nepreukázal, že nie je možné predložiť potvrdený dôkaz o\nplnení od verejného obstarávateľa a potvrdený dôkaz o plnení od inej osoby ako verejného obstarávateľa\n- odberateľa. V žiadosti o účasť žalobcu sa podľa žalovaného nenachádza ani jeden dôkaz o plnení\nzmluvy, objednávky a všetky sú potvrdené iba žalobcom, resp. osobou, ktorá mu poskytla prísľub\npodľa § 28 ods. 2 ZVO. Žalobca podľa názoru krajského súdu nepredložil obstarávateľovi ani jeden\nrelevantný dôkaz, prečo nemohol predložiť jednotlivé referencie o plnení zmlúv, objednávok, potvrdené\nodberateľmi. Podľa názoru súdu, pokiaľ by žalobca nemožnosť kontaktovať odberateľa preukázal,\nmusela by byť takáto argumentácia zo strany žalovaného nepochybne akceptovaná a potom by mohol\nžalovaný akceptovať aj čestné vyhlásenia žalobcu, lebo by preukázal uvedeným dôkazom, že naozaj\nnemohol zmluvy, objednávky potvrdiť verejnými obstarávateľmi a odberateľmi.\nKrajský súd ďalej v súvislosti so žalobcom tvrdeným rozporom požiadavky obstarávateľa s negatívnou\ndôkaznou teóriou, podľa ktorej nemožno od účastníka konania požadovať dôkaz, že sa niečo nestalo,\nalebo že niečo neexistuje, konštatoval, že s uvedenou teóriou by bolo možné súhlasiť iba vtedy, ak by\nneboli predmetné služby poskytnuté vôbec, pretože by reálne žiadna skutočnosť určená pre potvrdenie\nani neexistovala.\nNapokon krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. III. US 341/07, v zmysle ktorého v prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia\nustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto\nznenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti,\nmožno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom, nakoľko\nviazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy totiž neznamená výlučnú a\nbezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.\nUstanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy podľa uvedeného nálezu nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov\ntextom, ale aj zmyslom a účelom zákona. Krajský súd poukázal na toto rozhodnutie z dôvodu, že v\nprípade, ak by žalovaný akceptoval len čestné vyhlásenie žalobcu o poskytnutí služieb, by mohlo dôjsť\nk situácii, že niektorí záujemcovia by preukazovali poskytnuté služby potvrdeniami odberateľov, zatiaľ\nčo iní záujemcovia iba vlastným vyhlásením o ich poskytnutí, a to i napriek skutočnosti, že aj oni mohli\npotvrdenia odberateľov získať. Práve takáto situácia by v prípade akceptovania zo strany verejného\nobstarávateľa predstavovala podľa názoru žalovaného porušenie princípov rovnakého zaobchádzania a\nnediskriminácie, teda princípov predstavujúcich a vyjadrujúcich podstatu a účel verejného obstarávania.\nŽalobca včas podaným odvolaním proti rozsudku krajského súdu sa domáhal, aby Najvyšší súd\nSlovenskej republiky rozsudok buď zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného a vec mu vráti na ďalšie\nkonanie, alebo rozsudok zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a to z dôvodu, že odvolaním\nnapadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 205 ods. 2 písm.\nf/ zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.”),\ntvrdiac, že vadou rozsudku je predovšetkým nesprávne právne posúdenie otázky splnenia podmienok\núčasti vo verejnom obstarávaní. Žalobca bol toho názoru, že ako uchádzač bol vylúčený z verejného\nobstarávania napriek tomu, že splnil všetky podmienky účasti a mal predpoklady potrebné na splnenie\nzákazky. Dôvodom vylúčenia podľa jeho názoru bolo, že verejný obstarávateľ žiadal pozitívny dôkaz o\ntom, že nie je možné získať potvrdenie o poskytnutí služieb od odberateľov. Takáto požiadavka podľa\nnázoru žalobcu však vychádza z nedôvodného formalistického výkladu zákona o verejnom obstarávaní\na je v rozpore s účelom a so základnými princípmi verejného obstarávania.\nŽalobca sa nestotožnil s názorom správneho súdu prvého stupňa, že nepreukázanie nemožnosti\nzískania referencií od odberateľov jedným uchádzačom by diskriminovalo ostatných uchádzačov, ktorí\ndané referencie získali a predložili, nakoľko podľa žalobcu súd neobjasnil, v čom by táto údajná\ndiskriminácia spočívala a ako by porušila práva ostatných uchádzačov, predovšetkým ale neuviedol\nžiadny dopad takejto diskriminácie na výsledok verejného obstarávania.\nŽalobca ďalej namietal, že podľa názoru krajského súdu by s argumentáciou žalobcu o negatívnej\ndôkaznej teórii by bolo možné súhlasiť len vtedy, ak by predmetné služby neboli poskytnuté vôbec,\n\npretože by reálne žiadna skutočnosť určená pre potvrdenie ani neexistovala, hoci žalobca nebol z\nverejného obstarávania vylúčený kvôli pochybnosti o tom, či predmetné služby poskytol alebo nie,\nale preto, že nepredložil dôkaz o tom, že nebolo možné získať potvrdenie odberateľa o poskytnutí\npredmetných služieb. Žalobca preto konštatoval, že s týmto zjavným rozporom sa krajský súd\nnevysporiadal.\nV odvolaní žalobca poukázal i na novelu zákona o verejnom obstarávaní č. 95/2013 Z. z. účinnou od\n01.07.2013, ktorá vyjasnila rozporné znenie pôvodného zákona o verejnom obstarávaní tak, že jeho\nust. § 28 ods. 1 písm. a/ bod 2 znie: „ (.).ak odberateľom .(.). bola iná osoba ako verejný obstarávateľ\nalebo obstarávateľ podľa tohto zákona, dôkaz o plnení potvrdí odberateľ; ak také potvrdenie uchádzač\nalebo záujemca nemá k dispozícii, vyhlásením uchádzača alebo záujemcu o ich dodaní, doplneným\ndokladom, preukazujúcim ich dodanie alebo zmluvný vzťah, na základe ktorého boli dodané .(.).”, a preto\nje podľa názoru žalobcu nutné v predmetnom smere vykladať starú právnu úpravu vo svetle citovaného\nustanovenia.\nK odvolaniu žalobcu sa svojim podaním zo dňa 05.05.2014 vyjadril žalovaný tak, že akceptácia\nsamotných čestných vyhlásení žalobcu bez akéhokoľvek predloženia dôkazov o aktivite žalobcu, ktoré\nby potvrdzovali objektívnu nemožnosť získania referencií, by bol postupom diskriminačným voči iným\nzáujemcom, pričom takýto výklad by bol v príkrom rozpore nielen so základnými princípmi verejného\nobstarávania (§ 9 ods. 4 ZVO), ale aj so zmyslom ustanovení ZVO, Smernice Európskeho parlamentu a\nRady č. 2004/18/ES z 31.03.2004 a v končenom dôsledku samotnej možnosti férovej a nediskriminačnej\nhospodárskej súťaže.\nŽalovaný okrem iného poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3S 218/2010, ktorý\nsa podľa neho zaoberá analogickým prípadom, kde konajúci súd konštatoval, že bez preukázania\nnemožnosti získať potvrdenia odberateľov by mohlo dôjsť k situácii, že niektorí záujemcovia by\npreukazovali poskytnuté služby potvrdeniami odberateľov, zatiaľ čo iní záujemcovia iba vlastným\nvyhlásením o ich poskytnutí, a to napriek skutočnosti, že aj oni mohli potvrdenia odberateľov získať.\nZároveň žalovaný vo svojom vyjadrení upozornil na ust. § 9 ods. 4 ZVO, teda, že sa pri zadávaní\nzákaziek musí uplatňovať princíp rovnakého zaobchádzania, princíp nediskriminácie uchádzačov\nalebo záujemcov, princíp transparentnosti a princíp hospodárnosti a efektívnosti, pričom podľa názoru\nžalovaného je nepochybné, že tieto princípy by akceptáciou samotných vyhlásení žalobcu nemohli byť\nnaplnené.\nŽalovaný vo svojom podaní zdôraznil, že preukazovanie splnenia podmienok technickej a odbornej\nspôsobilosti je štandardným prvkom vo verejnom obstarávaní. Nie je preto podľa jeho názoru vinou\nžalovaného ani verejného obstarávateľa, že si žalobca nezabezpečil referencie od svojich odberateľov,\nresp. zodpovedajúcim spôsobom nezabezpečil relevantný dôkaz o objektívnej nemožnosti získania\nreferencií. Súd podľa žalovaného správne skonštatoval, že žalobca nevyvinul žiadnu preukázateľnú\naktivitu na predloženie dôkazov o poskytnutí služieb, či už od verejného obstarávateľa alebo inej osoby\na ani jeden relevantný dôkaz, prečo nemohol predložiť referencie od odberateľov. Žalovaný uvádza, že\nžalobca spomína a konštatuje nejasnosť formy preukazovania nemožnosti získať referencie a z toho\nplynúce riziko neuznania takéhoto dôkazu zo strany obstarávateľa, ale žalobca žiadny dôkaz nepredložil,\npreto ide z jeho strany len o úvahy bez akejkoľvek relevancie, pričom tvrdenia žalobcu o telefonickom\nkontaktovaní príslušných zamestnancov odberateľov ako dôkaz nepostačuje.\nV súvislosti s koncepciou negatívnej dôkaznej teórie žalovaný uviedol, že keďže z tvrdení žalobcu\nvyplýva, že poskytol požadované právne služby určitým odberateľom je zrejmé, že došlo medzi nimi\nk vzniku určitého právneho vzťahu, ktorý je možné reálne dokázať. Z uvedeného dôvodu žalovaný\nnesúhlasí so žalobcovým tvrdením týkajúcim sa rozporu s tzv. negatívnou dôkaznou teóriou, pretože\npodľa názoru žalovaného, ak žalobca tvrdí, že nejakú službu v minulosti poskytol a tvrdenie žalobcu\nsa zhoduje so skutočnosťou, je zrejmé, že existuje predmetná skutočnosť a je možné ju zároveň\nnejakým potvrdením preukázať, resp. preukázať snahu, že takýto dôkaz sa snažil od odberateľa získať.\nV predmetnej veci sa podľa žalovaného nevyžadovalo preukázanie neexistentnej skutočnosti, ale\npráve naopak, verejný obstarávateľ v rámci vysvetlenia požadoval, aby žalobca preukázal skutočnosti\nsúvisiace s uskutočneným úkonom.\n\nNakoľko podľa názoru žalovaného bol žalobca jednoznačne vylúčený z procesu verejného obstarávania\nzákonným spôsobom a vo svojom podaní neuviedol žiadne nové skutočnosti žalovaný navrhol, aby\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa ust. § 10 ods. 2 O.s.p. preskúmal napadnutý\nrozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa ust. § 212 ods. 1 v\nspojení s ust. § 246c ods. 1 prvá veta O.s.p., bez nariadenia pojednávania (ust. § 250ja ods. 2 prvá\nveta O.s.p.) s tým, že po tom, ako bolo oznámené verejné vyhlásenie rozhodnutia na úradnej tabuli\na na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk>,\nnajmenej päť dní vopred, rozsudok verejne vyhlásil (ust. § 156 ods. 1 O.s.p.).\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\nrozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (ust. § 244 ods. 1 O.s.p.).\nPodľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.\nAk sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v\nodôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne\ndoplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 O.s.p.).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu predloženého súdneho a administratívneho spisu zistil\nskutkový stav tak, ako je podrobne popísaný v rozsudku krajského súdu, preto skutočnosti účastníkom\nznáme nebude zbytočne opakovať, s jeho odôvodnením, ktoré považuje za úplné, vyčerpávajúce a\ndostatočne výstižné sa stotožňuje v celom rozsahu, a len na doplnenie a zdôraznenie správnosti dodáva:\nPredmetom tohto konania a súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného č. 829-6000/2012-ON/232\nzo dňa 29.06.2012, ktorým zamietol námietky žalobcu proti vylúčeniu z užšej súťaže.\nNad rámec odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu a krajským súdom citovaného nálezu Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky vo vzťahu ku gramatickému výkladu právnych noriem ako aj účelu zákona\no verejnom obstarávaní nemožno opomenúť, že v prípade, ak by (nielen) žalovaný ex lege akceptoval\nvyhlásenia záujemcov bez súčasného predloženia dôkazov o nemožnosti získania potvrdení referencií\nod odberateľov, ustanovenie ZVO v časti povinnosti záujemcov predložiť potvrdenie referencií (primárna\npovinnosť) by stratilo svoj význam, resp. stalo by sa obsolentným, nakoľko by každému záujemcovi\nstačilo vždy predložiť iba vlastné vyhlásenie (t.j. splniť sekundárnu povinnosť bez splnenia primárnej).\nStriktné trvanie na doslovnom texte ustanovenia § 28 ods. 1 písm. a/ ZVO by preto v zmysle logického\npostupu viedlo k absurdnej situácii. K rovnakej situácii by viedlo aj tvrdenie žalobcu, že konaním\nverejného obstarávateľa došlo k porušeniu základných princípov verejného obstarávania, najmä princípu\nnediskriminácie, princípu rovnakého zaobchádzania a princípu transparentnosti. Žalovaný, ako aj\nprvostupňový súd správne poukázali, že k porušeniu týchto základných pilierov ZVO by naopak došlo\npráve vtedy, ak by akceptovali vyhlásenie záujemcu (žalobcu) bez predloženia dôkazu o nemožností\nzískania skutočných potvrdení, nakoľko by niektorí uchádzači často krát s nemalým úsilím získavali\npotvrdenia u odberateľov, zatiaľ čo niektorí by svoju primárnu povinnosť poľahky obišli predložením\njednoduchého vlastného vyhlásenia.\nPri predkladaní vyhlásenia zo strany záujemcov musí ísť podľa názoru odvolacieho súdu o vážne a\nobjektívne dôvody, napr. odberateľská spoločnosť zanikla bez právneho nástupcu, príp. má sídlo mimo\núzemia Slovenskej republiky a v danom čase nie je možné získať potvrdenie a pod. V zmysle uvedeného\nmá Najvyšší súd Slovenskej republiky zato, že žiadnu právnu normu (nielen) predmetného zákona\nnemožno analyzovať a interpretovať izolovane (nezávisle) od samej podstaty, zmyslu zákona, ktorý je\nv tomto prípade reprezentovaný najmä jeho princípmi. Význam princípov, či zásad v práve je a priori\ninterpretačný pre celé spektrum dôvodov. Najmä preto, aby v prípade absencie potrebnej výslovnej\núpravy mohol túto úpravu suplovať a nahradiť.\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky poznamenáva, že neušlo jeho pozornosti aktuálne znenie ust. § 28\nods. 1 písm. a/ bod 2. ZVO, ktorý znie: „ .(.).ak odberateľom bola iná osoba ako verejný obstarávateľ\nalebo obstarávateľ podľa tohto zákona, dôkaz o plnení potvrdí odberateľ; ak také potvrdenie uchádzač\nalebo záujemca nemá k dispozícii, vyhlásením uchádzača alebo záujemcu o ich dodaní, doplneným\ndokladom, preukazujúcim ich dodanie alebo zmluvný vzťah, na základe ktorého boli dodané”. Rovnako\nvšak neunikla pozornosti Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ani dôvodová správa k predmetnému\nustanoveniu zákona, dostupná na internetovej stránke <http://nrsr.sk>, ktorá na margo citovaného\nustanovenia znie: „Zároveň sa navrhuje v prípade potvrdení o dodaní plnenia od iných subjektov, než\nverejný obstarávateľ a obstarávateľ doplniť čestné vyhlásenie dokladmi o zmluvnom vzťahu alebo\nplnení, aby sa týmto spôsobom podporila pravdivosť skutočností, uvedených v čestnom vyhlásení.”\nZ dôvodovej správy teda jasne vyplýva, že dôvodom prijatia zmeny znenia ustanovenia ZVO bolo\nzvýšenie pravdivosti skutočností uvedených vo vyhlásení a to tak, že záujemcovi nestačí predložiť čestné\nvyhlásenie, ale (ako to vyplýva z gramatického výkladu) musí ho doplniť buď dokladom preukazujúcim\nich dodanie (napr. faktúra) alebo dokladom o zmluvnom vzťahu. Týmto konštatovaním sa jednoznačne\npotvrdzuje správnosť a zákonnosť aplikácie právnych noriem zo strany žalovaného i krajského súdu\na zároveň vyvracia nesprávny názor žalobcu uvedený v odvolaní. Zároveň novoprijatá právna úprava\npotvrdzuje skutočnosť, že i pre prípady podobné riešenému bolo nevyhnutné odstrániť nezrovnalosť v\npraxi verejného obstarávania.\nNapokon vo vzťahu k rozporu negatívnej dôkaznej teórie v dôsledku požiadavky verejného obstarávateľa\ntreba opätovne vyjadriť správny postoj žalovaného i krajského súdu, nakoľko sa od žalobcu žiadalo\npredloženie dôkazu o nemožnosti získania potvrdení odberateľov o poskytnutí služieb, resp. dôkaz\no poskytnutí služieb (napr. odoslanie žiadostí žalobcu o potvrdenie referencií a súčasne negatívne\nodpovede na tieto žiadosti, predloženie zmlúv o právnom vzťahu, faktúr a pod.) a nie dokázanie, že\nprávnu službu neposkytol vôbec.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky zhodne s názormi žalovaného a krajského súdu dospel k\nzáveru, že vo svetle doteraz uvedeného nebolo možné akceptovať žalobcom tvrdenú snahu o\ntelefonické kontaktovanie (bez akejkoľvek špecifikácie a jasného dôkazu), pričom v samotných čestných\nvyhláseniach uvádzal žalobca telefonické kontakty na osoby, u ktorých by si mohol žalovaný overiť\nskutočnosti uvedené vo vyhláseniach, hoci samotnému žalobcovi sa telefonicky kontaktovať žiadne\nosoby nepodarilo. Je pritom zrejmé, že ak sa to nepodarilo žalobcovi, tak rovnaký výsledok možno\npredpokladať aj u žalovaného alebo obstarávateľa.\nPodľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie žalovaného tak vychádzalo zo\nsprávneho posúdenia veci a jeho postup bol plne súladný so týkajúcou sa právnou úpravou, pričom za\nzákonný a vecne správny možno považovať aj napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa.\nVzhľadom na uvedené, Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa\nust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. v spojení s ust. § 250ja ods. 3 druhá veta O.s.p. potvrdil.\nPri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal z ustanovení § 246c ods.\n1, § 224 ods. 1 a § 250k O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý nebol v konaní úspešný náhradu trov konania\nnepriznal a žalovanému právo na náhradu trov konania zo zákona neprináleží.\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\ntretia veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom\nod 01.05.2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}