Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžo/1/2014 z 27. 1. 2015 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. januára 2015, sp. zn. 3Sžo/1/2014, ECLI:SK:NSSR:2015:1012201256.1 Najvyšší súd | 3Sžo/1/2014 | ECLI:SK:NSSR:2015:1012201256.1 | 2015-01-27 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 7 ods. 1 zákona č. 40/1993 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/beac86e2-3c42-4f3c-ac18-e02b8cfec13c Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:1012201256.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Sžo/1/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012201256
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Gerdová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:1012201256.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Gerdovej
a sudcov JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Jozefa Milučkého v právnej veci žalobcu: F. F., P., právne
zastúpený: JUDr. Ivan Vanko, advokát, AK Čollák, Weiczen, Vanko & Partneri, so sídlom na Floriánskej
ulici č. 19, 040 01 Košice, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72
Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SLV-OLVS-40/2012 zo dňa 11.05.2012,
v konaní o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S 212/2012-40 zo dňa
27. augusta 2013, jednomyseľne

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S 212/2012-40 zo dňa
27. augusta 2013 p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal
preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. SLV-OLVS-40/2012 zo dňa 11. mája 2012, ktorým
žalovaný nevyhovel odvolaniu žalobcu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky, sekcie verejnej správy, oddelenie štátneho občianstva č. SVS-
OVVS2-2012/000074 zo dňa 17.02.2012, ktorým nevyhovel žiadosti žalobcu o udelenie štátneho
občianstva Slovenskej republiky pre nesplnenie jednej zo základných zákonných podmienok a to
bezúhonnosti, keďže neuplynula 5 ročná lehota od zahladenia odsúdenia.

Krajský súd rozsudok odôvodnil tým, že po preskúmaní spisového materiálu a administratívneho spisu
žalovaného dospel k záveru, že neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu
alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. Žalovaný sa vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu
uvedenými v rozklade, správne zistil skutkový stav, z ktorého vyvodil aj správny záver v tom, že žalobcovi
nebolo možné udeliť štátne občianstvo Slovenskej republiky, nakoľko nesplnil jeden zo zákonných
základných predpokladov udelenia štátneho občianstva, vyplývajúceho z ustanovenia § 7 ods. 1 písm.
b/ bod 1 zákona č. 40/1993 Z.z. o štátnom občianstve v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č.
40/1993 Z.z.) a to, že je bezúhonný, pričom za bezúhonného sa na účely zákona nepovažuje ten, kto
bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin a od zahladenia odsúdenia neuplynulo 5 rokov. Toto
ustanovenie je kogentné a neexistuje z neho žiadna výnimka. Sám žalobca uviedol, že túto podmienku
nespĺňa.



Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a navrhol, aby Najvyšší
súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil a žalobe vyhovel z dôvodu, že zistenie
skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci (§ 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p.), že rozhodnutie je
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov (§ 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p.), a
že v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia (§ 250j ods. 2 písm. e/ O.s.p.).

V dôvodoch odvolania argumentoval tým, že uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 33 Nt 17//2010
zo dňa 17.12.2010 došlo k zahladeniu jeho odsúdenia, poukázal na ustanovenie § 7 ods. 1 zákona
č. 40/1993 Z.z., na § 93 ods. 1 Trestného zákona vo vzťahu k zahladeniu jeho odsúdenia, na čl. 2
ods. 2 , čl. 13 ods. 1 písm. a/, čl. 19 ods. 2 , čl. 41, čl. 46 ods. 2, čl. 152 ods. 4, čl. 7 ods. 5 Ústavy
Slovenskej republiky, ktoré citoval a čl. 1 a čl. 8 ods. 1, ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd. Do pozornosti súdu dal názor vyjadrený v rozsudku Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 11Scud/1/2009 zo dňa 22.05.2009, z ktorého zdôraznil, že k trvalému pobytu treba prihliadať aj na
to, že žalobca má na území Slovenskej republiky rodinu a vedie dlhodobo usporiadaný život.

Okrem vyššie uvedených ustanovení poukázal na Občiansky súdny poriadok, I. diel, Komentár, Krajčo,
J. a kol., V. aktualizované vydanie, Bratislava, vo vzťahu k riadnemu odôvodneniu rozsudku, na rozsudky
Ústavného súdu Českej republiky (IV. ÚS 475/09, IV. ÚS 248/08), rozhodnutie Európskeho súdu v spore
Vetrenko v.s. Moldavsko, nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 311/07, z ktorých citoval, ďalej na charakteristiku
bezúhonnosti osôb a zdôraznil, že v novom znení (ust. § 19 ods. 1 písm. b/a c/) zákona č. 190/2003
Z.z. zákonodarca pri pojme „bezúhonnosť“ vylúčil osoby, ktorým bolo odsúdenie zahladené a tým dal
priestor na rešpektovanie princípu právneho štátu.

Záverom uviedol, že si uvedomuje zákonnú potrebu obmedzovania udeľovania štátneho občianstva,
ako aj ochranu štátu udeľovať štátne občianstvo „komukoľvek“, avšak má za to, že ak sa podmienka
plynutia určitého časového úseku od zahladenia odsúdenia vypustila z, podľa názoru žalobcu nemenej
dôležitého zákona (190/2003 Z.z.) z pohľadu bezpečnosti zdravia a majetku občanov Slovenskej
republiky (jedná sa o vydanie zbrojného preukazu), tak aj v tomto prípade je namieste, aby žalovaný
správny orgán upustil od takto obmedzujúcej a diskriminačnej podmienky a udelil mu štátne občianstvo.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok krajského súdu potvrdiť. V dôvodoch
uviedol, že žalobca spáchal úmyselný trestný čin podľa § 222 ods. 1, § 8 ods. l, § 185 ods. l zákona
č. 140/1961 Zb. Trestný zákon, za čo bol Okresným súdom Prešov dňa 06.02.2001 odsúdený na dva
roky odňatia slobody nepodmienečne č. 4T 96/98. Žalobca bol podmienečne prepustený 15.11.2005
so skúšobnou dobou na 18 mesiacov. Odsúdenie bolo zahladené 28.12.2010. Päťročná lehota od
zahladenia odsúdenia uplynie až 28.12.2015, pričom žiadosť o udelenie štátneho občianstva Slovenskej
republiky bola žalobcom podaná na vtedajšom Obvodnom úrade Prešov 11.02.2011.

Z uvedených faktov jednoznačne vyplýva, že menovaný nesplnil podmienku bezúhonnosti podľa zákona.
Bezúhonnosť žiadateľa o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky sa posudzuje podľa
ustanovenia § 7 ods. 1 písm. b/ zákona, v ktorom sú priamo ustanovené podmienky, ktoré musí žiadateľ
spĺňať. Keď žiadateľ podmienku bezúhonnosti nesplní, nie je možné mu štátne občianstvo SR udeliť a
jednoznačne je to dôvod na zamietnutie žiadosti. Zákon nepripúšťa žiadnu výnimku a nemôže ju udeliť
ani minister vnútra. K namietanému právu žalobcu vyjadriť sa a jeho poukaz na pochybenie správneho
orgánu v tom smere, že nebol vypočutý žalovaný uviedol, že základné pravidlá správneho konania sú
ustanovené v § 3 a 4 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších
predpisov, kde nie je právo účastníka správneho konania byť osobne vypočutý priamo ustanovené, a
teda nie je to priamou povinnosťou správneho orgánu. Žalobca mal možnosť písomne sa vyjadriť ku
konaniu správneho orgánu keďže ústne pojednávanie nie je obligatórne. Správne konanie je podľa §
21 správneho poriadku v zásade písomné a neverejné a správny orgán nariaďuje ústne pojednávanie
vtedy, ak to vyžaduje osobitný predpis alebo povaha veci.



Žalobca v odvolaní tvrdí, že rozhodnutím ministerstva vnútra o neudelení štátneho občianstva
Slovenskej republiky bolo zasiahnuté do jeho rodinného a súkromného života, že sa mu odňala možnosť
byť plnohodnotným občanom v krajine, v ktorej žije, pracuje a vychováva svoje deti a že má právo
na rešpektovanie rodinného života zaručené Dohovorom (čl. 8 ods. 1 a 2). Dáva v tejto súvislosti do
pozornosti aj názor Krajského súdu v Prešove z 22.05.2009 č. 11Scud/1/2009. Keďže ide o rozsudok
vo veci pobytu cudzinca a nie udelenia štátneho občianstva, nie je aplikovateľný v prípade žalobcu.
Žalobcovi ako cudzincovi s povoleným trvalým pobytom na území Slovenskej republiky podľa názoru
správneho orgánu nevznikla taká ujma, ktorá by mala vplyv na jeho pobyt. Pobyt mu zostal zachovaný,
rodinný a súkromný život môže viesť aj naďalej, pracovať či podnikať na území Slovenskej republiky
rovnako. Žiaden medzinárodnoprávny záväzok Slovenskej republiky nebol porušený. Ministerstvo vnútra
v rozhodnutí vzalo do úvahy všetky skutkové okolnosti aj z pohľadu medzinárodných zmlúv.

Žalovaný ďalej uviedol, že v ďalšej časti odvolania (časti V.) žalobca napáda ustanovenie § 7 ods.
1 písm. b/ zákona, pričom tvrdí, že nie je v súlade s charakterom a podstatou inštitútu zahladenia
odsúdenia podľa príslušných ustanovení trestného zákona a bezúhonnosť rozvádza na účely zákona
č. 190/2003 Z.z. o strelných zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Osobitný
zákon o strelných zbraniach a strelive upravuje iné konanie. Zákon upravujúci bezúhonnosť na účely
konania o štátnom občianstve je platný aj keď s jeho znením žalobca nesúhlasí. Zákonná podmienka
bezúhonnosti nebola zo strany žalobcu splnená a preto sa môžu javiť rozhodnutia ministerstva vnútra
žalobcovi ako striktné, sú však zákonné.

Pokiaľ žalobca žiada, aby žalovaný správny orgán upustil od takto obmedzujúcej a diskriminačnej
podmienky, udelil mu štátne občianstvo a cituje nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL.
ÚS 15/06 z 20.05.2009, prvá veta citácie: „Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp
právnej istoty“, podľa názoru správneho orgánu princíp právnej istoty ako jeden zo základných princípov
právneho štátu bol práve pri rozhodovaní o žiadosti žalobcu doslovne naplnený. Správny orgán v
súlade so správnym poriadkom pri rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch dbá
na to, aby nevznikali neodôvodnené rozdiely a žiadostiam o udelenie štátneho občianstva Slovenskej
republiky, v prípade ktorých žiadateľ nesplnil zákonnú podmienku bezúhonnosti, ministerstvo vnútra
nevyhovuje a žiadosť zamietne. Tak tomu bolo aj v prípade žalobcu. Namietané nesúhlasné stanovisko
Slovenskej informačnej služby s dôvodmi nesúhlasu nie je súčasťou spisu žalobcu o jeho žiadosti o
udelenie štátneho občianstva SR, pretože sa jedná o utajovanú skutočnosť podľa zákona č. 215/2004
Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov so stupňom utajenia
„vyhradené“. V spisovej dokumentácii sa nachádza len jeho výpis a dôvody nesúhlasu nie sú známe ani
správnemu orgánu. Vzhľadom na uvedené nie je možné s dôvodmi nesúhlasného stanoviska Slovenskej
informačnej služby oboznamovať žiadateľa a teda ich uvádzať priamo v rozhodnutí.

V závere vyjadrenia žalovaný uviedol, že na udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky nie je
právny nárok ani po splnení zákonných podmienok a štátne občianstvo Slovenskej republiky nemožno
odňať (čl. 5 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Je to trvalý zväzok medzi občanom a štátom, a
preto treba pri jeho udeľovaní postupovať mimoriadne dôkladne a uprednostniť záujmy štátu nad
individuálnymi záujmami. Ak nie sú splnené všetky zákonné podmienky na udelenie štátneho občianstva
Slovenskej republiky alebo ak je počas konania o žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej
republiky zistené akékoľvek bezpečnostné riziko, nie je možné takémuto žiadateľovi alebo rizikovej
osobe štátne občianstvo Slovenskej republiky udeliť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p., § 246c ods. 1 O.s.p.) preskúmal
napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie mu predchádzajúce v rozsahu dôvodov uvedených
v odvolaní (§ 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s § 212 a nasl. O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.) a po tom, ako bol deň vyhlásenia rozhodnutia uverejnený na
úradnej tabuli Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a na jeho internetovej stránke www.nsud.sk najmenej 5 dní vopred, rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.).

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.).



Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo
všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem,
ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi.

Najvyšší súd z obsahu predloženého súdneho a administratívneho spisu zistil, že dňa 10. februára 2011
požiadal žalobca Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky o udelenie štátneho občianstva Slovenskej
republiky a ako dôvod uviedol: zlúčenie rodiny. V dotazníku žiadateľa, pripojenému k žiadosti uviedol,
že jeho predchádzajúcej žiadosti o udelenie štátneho občianstva SR podanej 26. februára 2007 nebolo
vyhovené. Žalobca má preukaz pobytu cudzinca vydaný dňa 05.09.2006 v Prešove s platnosťou do
05.09.2016. Okrem uvedeného dotazníka správny orgán zadovážil aj ďalšie listinné dôkazy, ktoré
vyhodnotil.

Po zadovážení a vyhodnotení listinných dôkazov správny orgán prvého stupňa vydal dňa 17. februára
2012 rozhodnutie č.: SVS-OVVS2-2012/000074, ktorým žiadosti menovaného nevyhovel z dôvodu, že
nespĺňa jednu zo základných zákonných podmienok na udelenie štátneho občianstva a to podmienku
bezúhonnosti, keďže päťročná lehota od zahladenia odsúdenia uplynie až 28.12.2015.

Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. SLV-OLVS-40/2012 zo dňa 11.05.2012, rozklad žalobcu zamietol
a rozhodnutie prvostupňového orgánu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Sekcie verejnej správy,
Odboru všeobecnej vnútornej správy č. SVS-OVVS2-2012/000074 zo dňa 17. februára 2012 potvrdil.

Podstatnou námietkou žalobcu v preskúmavanej veci je, že krajský súd pri rozhodovaní neprihliadal na
medzinárodné zmluvy, Dohovory a Ústavu SR, z ktorých možno vyvodiť, že po zahladení odsúdenia a
spôsobu jeho doterajšieho života možno mať za to, že rešpektovanie súkromného a rodinného života a
právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do výkonu tohto práva na ochranu rodiny patria do
katalógu tých práv a slobôd, ktoré vzhľadom na ich zakotvenie v ústave a dohovore požívajú najvyšší
stupeň ochrany. Zásah do rodinného života vidí v tom, že napadnutým rozhodnutím sa mu odňala
možnosť byť plnohodnotným občanom v krajine, v ktorej žije, pracuje a vychováva svoje dve deti.
Absencia statusu občana mu zabezpečuje nemalé prekážky v jeho každodennom živote napriek tomu,
že na Slovensku má dobre fungujúcu rodinu a je jej jediný člen, ktorý je v pozícii cudzinca.

Podľa § 7 ods. 1 zákona NR SR č. 40/1993 Z.z. o štátnom občianstve v znení neskorších predpisov štátne
občianstvo Slovenskej republiky možno udeliť žiadateľovi, ktorý nie je štátnym občanom Slovenskej
republiky a

a/ má nepretržitý trvalý pobyt na území Slovenskej republiky aspoň 8 rokov bezprostredne
predchádzajúcich podaniu žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky, je bezúhonný;
za bezúhonného sa na účely tohto zákona nepovažuje ten

1/ kto bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin a od zahladenia odsúdenia neuplynulo 5 rokov,

2/ koho trestné stíhanie za úmyselný trestný čin bolo právoplatne podmienečne zastavené a od uplynutia
skúšobnej doby neuplynulo 5 rokov.

Sám fakt, že udelenie štátneho občianstva poskytované v režime § 7 ods. 1 zákona o štátnom občianstve
je „možnosťou“ neznamená, že správny orgán nemá povinnosť všetky skutočnosti týkajúce sa žiadateľa
skúmať a prihliadnuť na jeho celkovú situáciu.

Žalovaný odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie nesplnením podmienok, ktoré predpokladá zákon.
Treba ale dodať, že z vyššie citovaného ustanovenia neexistuje žiadna výnimka a to ani napriek tomu, že
zákonom stanovená päťročná lehota od zahladenia uplynie žalobcovi dňa 28.12.2015, na ktorú nemožno
prihliadať.



Odvolacie námietky žalobcu a ním uvádzané skutočnosti sú v preskúmavanej veci irelevantné. Žalobca
bol na území Slovenskej republiky právoplatne odsúdený pre trestný čin, ktorý mu bol síce zahladený,
avšak spáchal trestný čin podľa § 222 ods. 1; § 8 ods. 1; § 185 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný
zákon, za čo bol Okresným súdom Prešov dňa 06.02.2001 sp. zn. 4T 96/98 odsúdený na dva roky
odňatia slobody nepodmienečne. Aj keď bol dňa 15.11.2005 podmienečne prepustený so skúšobnou
dobou na 18 mesiacov a osvedčil sa, na základe čoho dňa 28.12.2010 bolo odsúdenie zahladené,
nespĺňa jednu zo základných zákonných podmienok na udelenie štátneho občianstva a to podmienku
bezúhonnosti. Nič na tom nemení ani terajší spôsob života vedený žalobcom, jeho dlhodobo usporiadaný
rodinný život a ani skutočnosť, že neexistuje žiadna obava, že by ako žiadateľ o štátne občianstvo tento
status zneužil, prípadne dehonestoval.

Súd prvého stupňa sa dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkami žalobcu uvedenými v žalobe a
dospel k záveru, že postup správnych orgánov oboch stupňov bol v súlade so zákonom. Skutkový stav
zistený správnymi orgánmi, ktorých úlohou je vychádzať nielen z dokladov predložených účastníkom,
ale aj zo stanovísk a zistení príslušných orgánov a inštitúcií, bol podľa názoru senátu odvolacieho súdu
dostatočný a v rozhodnutiach náležite odôvodnený. Záver, ktorý bol zo zistených skutkových okolností
ustálený je v súlade s hmotno-právnymi ustanoveniami zákona.

Základným cieľom, resp. poslaním konania v správnom súdnictve je preskúmavať „zákonnosť“
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych
otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Inými
slovami povedané, treba vziať do úvahy, že správny súd „nie je súdom skutkovým“ ale súdom,
ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.
Rozhodnutie správneho súdu je výsledkom preskúmavania zákonnosti rozhodnutia žalovaného.

Na záver súd len poznamenáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
(obsiahnutého v základnom práve na súdnu ochranu) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1
Dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06, III. ÚS 153/07).

Potreba riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, v ktorom súd preskúmava rozhodnutie správneho
orgánu, vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Aj keď s
ohľadom na judikatúru ESĽP nie je potrebné zdôvodňovať každý argument účastníkov konania,
súdne rozhodnutia musia byť odôvodnené a musia obsahovať odpovede súdu na všetky argumenty
prednesené stranami, ktoré viedli k rozhodnutiu. Dôvody musia byť špecifikované s ohľadom na skutkové
okolnosti prípadu a nielen odkazovať na určité časti zákonov (napr. rozsudok ESĽP Ruiz Torija proti
Španielsku z 9.12.1994).

V danej veci sa obidva správne orgány aj krajský súd starostlivo zaoberali skutkovým stavom a dospeli
k zisteniam, ktoré zvýraznili vo svojich rozhodnutiach a ktoré majú svoju logiku a sú opreté o dôkazy.
Rozsudok krajského súdu dáva dostatočné záruky pre to, že nebol vydaný spôsobom porušujúcim
ústavne zaručené právo na spravodlivý proces, je z neho zrejmé prečo nepovažoval za dôvodnú
a opodstatnenú argumentáciou žalobcu a preto nie je možné ani konštatovať nedostatočne zistený
skutkový stav.

Rozhodnutie žalovaného obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti, je správne a zákonné, preto
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3
veta druhá O.s.p. v spojení s § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 224 ods. 2 O.s.p., § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a žalobcovi, ktorý v konaní nebol úspešný náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal.



Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona
č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.