{"guid": "82195fc1-05c7-4f2c-bdb7-89f42a4467db:5b8270fd-572c-4e42-8e21-300160a73159", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:1012201044.1", "spisova_znacka": "8Sžf/67/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/67/2013 z 1. 7. 2015", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 1. júla 2015, sp. zn. 8Sžf/67/2013, ECLI:SK:NSSR:2015:1012201044.1", "identifikacne_cislo": "1012201044", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "CSc., JUDr. Eva Babiaková", "sudca_id": 440, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/csc-judr-eva-babiakova-440", "datum_vydania": "2015-07-01", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1992/511", "nazov": "zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/511-1992"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222", "nazov": "zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/5b8270fd-572c-4e42-8e21-300160a73159", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:1012201044.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:1012201044.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:1012201044.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Sžf/67/2013\n1012201044\n01. 07. 2015\nCSc., JUDr. Eva Babiaková\nECLI:SK:NSSR:2015:1012201044.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Babiakovej,\nCSc. a členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Jaroslavy Fúrovej, v právnej veci žalobcu: K.O.V.\nDCA spol. s r.o., so sídlom Štúrova 1, Dubnica nad Váhom, IČO: 36 767 841, zast. JUDr. Annou\nŽedényiovou, advokátkou so sídlom Palackého 85, Trenčín, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo\nSlovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného\nč. 1020506/1/868862/2012/5051-r zo dňa 12. apríla 2012, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského\nsúdu v Trenčíne č. k. 13S/114/2012 - 44 zo dňa 15. mája 2013, jednohlasne, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13S/114/2012 - 44 zo dňa\n15. mája 2013, p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Trenčíne zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal\npreskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1020506/1/868862/2012/5051-r zo dňa 12. apríla\n2012, ktorým podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v\nsústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.\")\npotvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Dubnica nad Váhom č. 668/230/61867/11/Šum zo\ndňa 21. decembra 2011. Týmto dodatočným platobným výmerom Daňový úrad Dubnica nad Váhom\nvyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2010 vo výške 16\n072,66 €. O trovách konania rozhodol krajský súd tak, že žalobcovi ich náhradu nepriznal.\nKrajský súd konštatoval, že záver správcu dane, vychádzajúci zo zistených skutkových okolností,\nzodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi\nustanoveniami zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH\").\nUviedol, že v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá by mohla mať\nvplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia, v dôsledku čoho vyslovil, že preskúmavané\nrozhodnutie žalovaného, ako aj jeho postup sú v súlade so zákonom. Námietky žalobcu uvedené v\nžalobe považoval súd prvého stupňa za nedôvodné.\nVo vzťahu k žalobným námietkam žalobcu sa krajský súd zaoberal najmä otázkou, či medzi žalobcom\na spoločnosťou MOKAROMA, s.r.o. došlo k uskutočneniu zdaniteľných obchodov, a či existenciu týchto\nobchodov žalobca dostatočne preukázal. Dal do pozornosti, že podmienky upravené v § 49 ods. 1 a 2\npísm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné\nsplnenie sa viaže nárok na odpočet. Uviedol, že ich nesplnenie nie je možné odpustiť ani pri vzniku\nzodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Dodal, že zákonodarca\n\npožaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre\nnárok na odpočet ustanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane dodávateľskej\nfaktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné plnenia boli reálne uskutočnené, a to práve osobou\nuvedenou na faktúre. Ďalej konštatoval, že ak zdaniteľné plnenie bolo reálne uskutočnené, či už\nmedzi dodávateľom a odberateľom priamo alebo za pomoci subdodávateľa, ako tomu malo byť aj v\nprejednávanej veci, je zrejmé, že osoba subdodávateľa nemôže byť pre odberateľa, ale najmä pre\ndodávateľa neznámou osobou, t.j. je nemysliteľné, aby dodávateľ nemal vedomosť o tom, kto realizuje\nsubdodávku, rovnako ako je nemysliteľné, aby ani dodávateľ a ani odberateľ nevedeli uviesť podrobnosti\nrealizácie samotného obchodného prípadu, počnúc prevzatím materiálu cez vykonanie diela a končiac\njeho prevzatím. Preto vyslovil, že v situácii, keď odberateľ, ale najmä dodávateľ nevedia správcovi dane\npri daňovej kontrole uviesť meno subdodávateľa, a popísať podrobnosti obchodného prípadu, nemožno\ninak ako dať správcovi dane za pravdu, že tým vzniknú u správcu dane dôvodné pochybnosti o samotnej\nexistencii reálneho uskutočnenia zdaniteľného plnenia.\nNásledne konštatoval, že práve o takýto prípad v prejednávanej veci ide, keď žalobca síce disponuje\nfaktúrami od svojho dodávateľa - spoločnosti MOKAROMA, s.r.o., pričom tieto faktúry boli zároveň aj\nriadne uhradené. Doplnil, že šetrením, ktoré vykonal správca dane u spoločnosti MOKAROMA, s.r.o., a\nto konkrétne výsluchom T. U. a S. Z., ktorí boli v rozhodnom období konateľmi spoločnosti MOKAROMA,\ns.r.o., ako i u žalobcu, však nebolo potvrdené reálne uskutočnenie zdaniteľného plnenia, nakoľko\nžiaden z týchto konateľov nevedel uviesť meno subdodávateľa, a ani popísať podrobnosti samotného\nobchodného prípadu. S ohľadom na ľahkú zneužiteľnosť uplatnenia si nároku na odpočet dane z pridanej\nhodnoty zaplatenej na vstupe sa súd prvého stupňa stotožnil so záverom správnych orgánov oboch\nstupňov, ktoré za danej situácie ustálili, že k reálnemu uskutočneniu zdaniteľného plnenia nedošlo. Preto\nzáver o nepriznaní práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z faktúr, ktoré boli vystavené pre\nžalobcu spoločnosťou MOKAROMA, s.r.o. (f. č. 2010/015, č. 2010/022, č. 2010/023) označil za správny.\nOhľadom námietok žalobcu, spočívajúcich v tvrdení, že správca dane nad zákonné medze preniesol\nna žalobcu dôkazné bremeno uviedol, že tieto nie sú dôvodné. Poukázal na skutočnosť, že správca\ndane nezaťažoval žalobcu dôkazným bremenom, aby zabezpečil účasť súčasného konateľa spoločnosti\nMOKAROMA, s.r.o. na výsluchu, ani aby predložil správcovi dane podklady z účtovníctva tejto\nspoločnosti. Vyslovil, že nie je možné považovať za prenášanie dôkazného bremena na žalobcu, keď\nsprávca dane v rámci výsluchu položil otázku konateľovi žalobcu, aby uviedol meno subdodávateľa, ani\nak sa ďalej správca dane pýtal konateľa na detaily predmetného obchodného prípadu. Naopak zdôraznil,\nže ide o dôkazné bremeno žalobcu, ktoré musí tento uniesť. Taktiež uviedol, že nie je pochybením\nsprávcu dane, pokiaľ od žalobcu žiadal protokol o odovzdaní a prevzatí tovaru. Zdôraznil, že ak uvedený\nprotokol existuje, nemôže ho správcovi dane predložiť nikto iný ako práve žalobca, ktorý tovar preberal.\nDoplnil, že úvahy žalobcu o nadobudnutí resp. nenadobudnutí vlastníckeho práva, či už žalobcom\nalebo konečným spotrebiteľom sú v prejednávanej veci právne irelevantnými. Správca dane sa pri\nzisťovaní skutkového stavu správne vždy priamo obrátil na ten subjekt, ktorý mohol a mal správcovi\ndane dôkaz predložiť. Preto mal za to, že tento nepreniesol dôkazné bremeno na žalobcu, nepoňal ho\nextenzívne a nijakým spôsobom ho na úkor žalobcu nerozširoval. Ostatné námietky žalobcu označil\nza formulované veľmi všeobecne, nekonkrétne a neurčito. Dodal, že posúdenie relevantnosti nálezov\nÚstavného súdu Slovenskej republiky, na ktoré žalobca v tejto súvislosti poukazuje, je pre daný prípad\nnemožné, keď ani sám žalobca bližšie neuvádza, v čom správne orgány oboch stupňov nerešpektovali\nuvedené rozhodnutia. Naopak súd prvého stupňa po oboznámení sa s administratívnym spisom dospel\nk záveru, že skutkový stav v prejednávanej veci je zistený dostatočne, správca dane aplikujúc zásadu\nvoľného hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. s prihliadnutím na jeho povinnosť\ndbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie,\nvykonal v rámci daňového konania rozsiahle dokazovanie, jednotlivé dôkazy vyhodnotil správne a dospel\nk správnym záverom, pričom tieto i po právnej stránke správne právne posúdil. Taktiež pokladal za\nnesporné, že postupom správcu dane, ako i odvolacieho daňového orgánu, boli dodržané procesné\npráva žalobcu, ktorý bol o úkonoch správcu dane realizovaných v rámci daňovej kontroly a daňového\nkonania informovaný, mohol sa zúčastniť úkonov správcu dane a mohol sa vyjadriť k priebežným\nvýsledkom vykonaného dokazovania. Dospel k záveru, že zo samotných rozhodnutí správnych orgánov\noboch stupňov je zrejmé, že tieto sa dôsledne vysporiadali s argumentáciou, predkladanými dôkazmi\na námietkami žalobcu.\n\nO trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho\nsúdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.\") tak, že neúspešnému žalobcovi ich\nnáhradu nepriznal.\nProti predmetnému rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, domáhajúc sa jeho zrušenia\na vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V podanom odvolaní namietal nezákonnosť\nrozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorému vyčítal, že sa v dostatočnej miere nevysporiadal so všetkými\nžalobcom namietanými skutočnosťami, označujúc ho za nepreskúmateľné. Následne namietal, že z\npreskúmavaného rozhodnutia žalovaného nie je zrejmé, o aké dôkazy sa opieral, keď vyslovil, že práce\ntak ako sú uvedené vo faktúrach, neboli uskutočnené spoločnosťou MOKAROMA, s.r.o. Mal za to, že v\ndaňovom konaní bolo na základe zhodnej výpovede daňového subjektu a bývalého konateľa spoločnosti\nMOKAROMA, s.r.o. preukázané, že práce vykonávala táto spoločnosť. Žalovanému ďalej vyčítal, že v\ndanom prípade nepostupoval v súlade so zákonom č. 511/1992 Zb., keď si vo veci nezadovážil dostatok\nskutkových podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutia a vo veci nerozhodol skutkovo a právne\nsprávne. Rovnako tak mu vyčítal, že nevenoval dostatočnú pozornosť námietkam žalobcu vzneseným\nv daňovom konaní. Opätovne poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.\nÚS 209/04, sp. zn. III. ÚS 95/06 a sp. zn. III. ÚS 260/06.\nDňa 24. februára 2014 bolo tunajšiemu súdu doručené podanie označené ako „Doplnenie podania\",\nv ktorom žalobca v rámci uplatneného dôvodu nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku považoval\nza potrebné poukázať na vyslovený záver, že žalobca nepochybne disponoval predmetnými faktúrami.\nNamietal, že z odôvodnenia rozsudku vôbec nevyplýva, že by žalobcom preukázaná skutočná dispozícia\ns materiálnym plnením bola vyvrátená, pričom táto skutočnosť nevyplýva ani z napadnutého rozhodnutia\nžalovaného a jeho tvrdení v konaní. Zdôraznil, že posudzovanie otázky dôkazného bremena nielen v\nnamietanom rozhodnutí žalovaného, ale aj v napadnutom rozhodnutí krajského súdu v prejednávanom\nprípade je v rozpore so súčasnou ustálenou súdnou praxou. Dal do pozornosti, že v zmysle ustálenej\nsúdnej praxe je nevyhnutné rozlišovať okruh dôkazov, ktoré daňový subjekt štandardne uchováva o\nexistencii zdaniteľného plnenia od následného forenzného dokazovania a preto, ak daňový subjekt\ndisponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou obsahujúcou všetky náležitosti vyžadované\nplatnou právnou úpravou od určitého dodávateľa, vyčerpal tento vlastné dôkazné bremeno a na\npreukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a odberateľa znáša dôkazné\nbremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Zároveň poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 6Sžf/10/2012 zo dňa 28. novembra 2012, ako aj sp. zn. 8Sžf/14/2012 zo dňa 26.\nmarca 2013. Následne doplnil, že uvedené je priamym odrazom implementácie komunitárneho práva\ndo platného právneho poriadku Slovenskej republiky. Ďalej uviedol, že rámcovo daň z pridanej hodnoty\nupravuje smernica č. 2006/112, ktorá bola implementovaná zákonom o DPH, pričom z tejto vyplýva,\nže právo na odpočítanie dane uvedené v čl. 167 a nasl. je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu\ndane z pridanej hodnoty a v zásade nemôže byť obmedzené. V nadväznosti na uvedené poukázal\nna rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie C-80/11 a C-142/11. V závere podania uviedol, že\nz odôvodnenia napadnutého rozsudku vôbec nevyplýva, prečo sa krajský súd odklonil od ustálenej\nsúdnej praxe v otázke posudzovania dôkazného bremena v daňovom konaní, v dôsledku čoho vykazuje\nnapadnutý rozsudok znaky arbitrárnosti.\nŽalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky\nodvolaním napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne ako vecne správny potvrdil. Uviedol, že\nnaďalej v plnom rozsahu trvá na svojich záveroch uvedených ako v žalobou napadnutom rozhodnutí, tak\naj vo svojom stanovisku k žalobe zo dňa 26. júla 2012. Ďalej k veci uviedol, že žalobca v odvolaní uvádza\nv podstate tie isté námietky, ktoré boli predmetom súdneho prieskumu na Krajskom súde v Trenčíne.\nZdôraznil, že podľa jeho názoru je žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie\nsprávcu dane vydané v súlade s právnymi predpismi.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s §\n10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c\nods. 1 veta prvá O.s.p. v spojení s § 211 a nasl. O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu\nnie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 O.s.p. s\ntým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu\na na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk>.\nRozsudok bol verejne vyhlásený dňa 1. júla 2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).\n\nZ obsahu predložených spisov vyplýva, že predmetom súdneho prieskumu je zákonnosť rozhodnutia\nžalovaného č. 1020506/1/868862/2012/5051-r zo dňa 12. apríla 2012, ktorým žalovaný potvrdil\ndodatočný platobný výmer Daňového úradu Dubnica nad Váhom č. 668/230/61867/11/Šum zo dňa 21.\ndecembra 2011, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV.\nštvrťrok 2010 vo výške 16 072,66 €, keď nebolo preukázané, že bola poskytnutá služba - strihanie,\npálenie, ohýbanie nerezových plechov a žalobcovi tak nevzniklo právo na odpočítanie dane zo služieb\npodľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH v nadväznosti na § 49 ods. 1, 2 zákona o DPH.\nPodľa § 29 ods. 1, 2, 3 zákona č. 511/1992 Zb. dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové\nkonanie. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli\nzistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Netreba dokazovať\nskutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.\nPodľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na\nsprávne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na\nktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,\nsprávnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.\nPodľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň,\nkeď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.\nPodľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň\nz tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3\na 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov\na služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.\nPodľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak\nsa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v\nodôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne\ndoplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil s právnym posúdením veci súdom prvého stupňa ako aj\ns jeho podrobným zdôvodnením, pričom pre zdôraznenie jeho správnosti len uvádza:\nK základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, patrí právo\nna uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. V súvislosti s riadnym\nodôvodnením je potrebné uviesť, že vychádzajúc z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské\npráva (o. i. veci García Ruiz proti Španielsku, rozsudok zo dňa 21.01.1999 týkajúci sa sťažnosti č.\n30544/96, Ruiz Torija proti Španielsku, rozsudok zo dňa 09.12.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 18390/91,\nVan de Hurk proti Holandsku, rozsudok zo dňa 19.04.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 16034/90, ), judikatúry\nÚstavného súdu SR (sp. zn. I. ÚS 226/03 zo dňa 12.05.2004, III. ÚS 209/04 zo dňa 23.06.2004, sp.\nzn. III. ÚS 95/06 zo dňa 15.03.2006, sp. zn. III. ÚS 260/06 zo dňa 23.08.2006), nie je nutné, aby na\nkaždú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť súdne\nrozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolnosti\nkaždého prípadu, ak však súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s\npredmetom súdnej ochrany prednesenú žalobcom, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav\narbitrárnosti (svojvoľnosti). Súd je povinný dbať na to, aby jeho rozhodnutie bolo presvedčivé, na podporu\nčoho uvedie dostatočné argumenty.\nZ odôvodnenia napadnutého rozsudku je nepochybné, z akých dôvodov dospel krajský súd k záveru\no nedôvodnosti podanej žaloby a k potrebe jej zamietnutia. Skutočnosť, že krajský súd nerozhodol o\npodanej žalobe v súlade s predstavami žalobcu, nemožno považovať za porušenie práva na súdnu\nochranu.\nÚčelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými\nhmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon č. 511/1992 Zb. preto\nzakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti\n\nstanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon č.\n511/1992 Zb. obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností\nrozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.\nV prejednávanej právnej veci nebolo preukázané dodanie zdaniteľného plnenia pre žalobcu\nspoločnosťou MOKAROMA, s.r.o., tak ako to bolo uvedené vo faktúrach č. 2010/015, č. 2010/022 a\nč. 2010/023, nakoľko S. Z. a T. U., ktorí boli v rozhodnom čase konateľmi spoločnosti MOKAROMA,\ns.r.o., nevedeli na výsluchu vykonanom správcom dane uviesť meno subdodávateľa a ani popísať\npodrobnosti samotného obchodného prípadu, obchodná spoločnosť MOKAROMA, s.r.o. nevlastnila\nvýrobné zariadenia na strihanie, pálenie a ohýbanie nerezových plechov, žalobca okrem faktúr a\ndokladov o ich úhrade nepredložil žiadne iné relevantné dôkazy. Žalobca tak vo vzťahu k tejto skutočnosti\nneuniesol dôkazné bremeno.\nZákon o DPH stanovuje striktné podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty.\nPre odpočet dane z pridanej hodnoty je podmienkou, aby uskutočnenie zdaniteľného plnenia, ktoré je\ndeklarované účtovným dokladom, faktúrou so všetkými zákonnými náležitosťami, bolo zároveň reálne\nmateriálne preukázané.\nOdvolací súd považuje za potrebné uviesť, že z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie\nnepochybne vyplýva, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam, je uznaný\na podporovaný Smernicou Rady č. 2006/112/ES (bod 41). Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym\norgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti\npreukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne.\nZ judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že členské štáty sú povinné overovať daňové\npriznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty (medzi inými pozri\nrozsudky SD EÚ zo 17.07.2008 vo veci Komisia vs. Taliansko, C-132/06, Zb. s. I-5457, bod 37; z\n29.07.2010 Profaktor Kulesza, Frankowski, Jóźwiak, Orłowski, C-188/09, Zb. s. I-7639, bod 21; z\n21.06.2012 Mahagében, C-C-80/11, C 142/11, body 63, 64). Každá zdaniteľná osoba je povinná viesť\ndostatočne podrobné účtovníctvo s cieľom umožniť uplatnenie dane z pridanej hodnoty a jej kontrolu\ndaňovým orgánom. Určenie opatrení, ktoré možno požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok\nna odpočet dane z pridanej hodnoty na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo\nstrany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolnosti uvedeného prípadu vo veci samej.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie\ndane súčasné splnenie tak materiálnej ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať,\nže faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, sa presne zhodujú so\nskutočne realizovanými plneniami.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb\nzaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami a\niným listinným dôkazom nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je\nnepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má\nvšetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je\ndôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu.\nSplnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie\nuvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným\nobsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna\nskutočnosť byť aj preukázané. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na rozsudok Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného\nsúdu SR č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je\nna daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH).\nPrimárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim\nprávom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej\nhodnoty (je iniciátorom odpočítania DPH), a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou\npreukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo\nstrany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým\n\nsubjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže,\nnemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený\".\nZa týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru odvolacieho súdu\nvydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutkového stavu, pričom nakoľko odvolacie námietky\nžalobcu (totožné ako vznesené pred súdom prvého stupňa) neboli spôsobilé spochybniť jeho správnosť,\nbolo potrebné napadnutý rozsudok krajského súdu postupom podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne\nsprávny potvrdiť.\nO trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v\nspojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal,\nkeďže žalobca úspešný nebol a žalovanému v takomto konaní náhrada trov neprináleží.\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nveta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom\nod 1. mája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}