{"guid": "3f7e1b3c-4e77-4d0c-afd9-a5a18083b63e:f658d8d4-9377-4643-afa8-eddfec775fa1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:1012201032.1", "spisova_znacka": "3Sžf/44/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/44/2014 z 19. 5. 2015", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 19. mája 2015, sp. zn. 3Sžf/44/2014, ECLI:SK:NSSR:2015:1012201032.1", "identifikacne_cislo": "1012201032", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jozef Milučký", "sudca_id": 335, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jozef-milucky-335", "datum_vydania": "2015-05-19", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/595/#paragraf-2", "nazov": "§ 2 zákona č. 595/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/595/#paragraf-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/595-2003/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-2.odsek-3", "nazov": "§ 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-2.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/511-1992/paragraf-2"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/595#paragraf-2", "/SK/ZZ/1992/511#paragraf-2"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/f658d8d4-9377-4643-afa8-eddfec775fa1", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:1012201032.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:1012201032.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:1012201032.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n3Sžf/44/2014\n1012201032\n19. 05. 2015\nJUDr. Jozef Milučký\nECLI:SK:NSSR:2015:1012201032.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Milučkého a z\nčlenov senátu JUDr. Gabriely Gerdovej a JUDr. Ivana Rumanu v právnej veci žalobcu: E. T., bytom\nY., právne zastúpeného JUDr. Ľuboslavom Kašubom, AK Na Vŕšku 1, Bratislava, proti žalovanému:\nFinančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia žalovaného č. 1020502/1/450592/2012/5113-r zo dňa 26.03.2012, konajúc o odvolaní\nžalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/105/2012-57 zo dňa 24. januára 2014, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/105/2012-57 zo dňa\n24. januára 2014 p o t v r d z u j e.\nŽalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250j ods. 1\nObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia\nvyššie uvedeného rozhodnutia žalovaného, ktorým potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového\núradu Bratislava IV (ďalej aj „správca dane“) č. 603/231/128289/11/Sle zo dňa 09.12.2011. Týmto\nprvostupňovým rozhodnutím správca dane podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb.\no správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za\nzdaňovacie obdobie 2009 v sume 7 205,96 Eur.\nPodľa § 250k ods. 1 OSP neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania krajský súd nepriznal.\nRozsudok odôvodnil poukazom na zásady daňového konania, postupy výkonu daňovej kontroly podľa\nustanovení § 15 zákona o správe daní, poukazom na definíciu daňového výdavku podľa § 2 písm. i) v\nspojení s § 24 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„zákon o dani z príjmov“), ďalej na ustanovenia § 3 ods. 1, § 6 ods. 3 a ods. 11, § 11 ods. 1 až 3, § 17\nods. 1 písm. a), § 19 citovaného zákona ako i na ustanovenia § 1, § 4 ods. 1, 4 a 5, § 8 ods. 1 až 3\nzákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve“).\nZ obsahu napadnutých rozhodnutí a administratívneho spisu krajský súd konštatoval zistený skutkový\nstav, že v priebehu kontrolovaného zdaňovacieho obdobia žalobca prijal na svoj účet peňažné\nprostriedky titulom nájomného za nehnuteľnosti nachádzajúce sa na ul. L. v sume 39 832,726 Eur. V\nkonaní bolo preukázané, že tieto príjmy žalobca nepriznal v daňovom priznaní príjmov fyzických osôb\nza rok 2009. Pri posúdení žalobcom namietanej otázky rozloženia predmetného príjmu medzi žalobcu\n\na jeho manželku krajský súd vychádzal zo skutočnosti, že žalobca v rámci konania nepredložil žiaden\ndôkaz svedčiaci o tom, že by nebol príjemcom celej predmetnej čiastky. Naopak, žalobca si uplatnil\ndaňový bonus na manželku, v časti daňového priznania za rok 2009 - pomocné výpočty neuviedol, že\npriznáva spoločne dosiahnuté príjmy, ktoré vydelí v určitom pomere. V oddieli číslo X., r.71 uviedol plnú\nčiastku zníženia základu dane na manželku podľa § 11 ods. 3 zákona o dani z príjmov v sume 4 025,70\nSk, čím je deklarované, že manželka nepoberala príjmy vyššie ako 31 489,92 Eur a že sa ako daňový\nsubjekt rozhodol s manželkou deliť príjmy pomerom 100% k 0%. Manželka žalobcu daňové priznanie\nza rok 2009 nepodala a teda nepriznala žiadne príjmy z prenájmu. Na základe uvedených výsledkov\ndokazovania krajský súd posúdil vyhodnotenie zisteného skutkového stavu žalovanými orgánmi oboch\nstupňov, teda že žalobca bol jediným príjemcom vyššie uvedeného nájomného, za správne a logické,\nvykonané v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov.\nKrajský súd prieskum zákonnosti napadnutého rozhodnutia vyhodnotil tak, že žalovaný postupoval v\nsúlade so zákonom, svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, vychádzal zo skutkových zistení, ktoré boli\ndostatočné na posúdenie veci. Prvostupňový súd v konaní nezistil takú vadu v postupe a rozhodnutí\nžalovaného, ktorá by mala za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.\nProti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodu podľa\n§ 205 ods. 2 písm. f) OSP a domáhal sa, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok\nkrajského súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie.\nŽalobca napáda nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom predovšetkým vo vzťahu k\nneuznaným výdavkom, uplatneným na základe žalobcom predložených faktúr č. 01/05/2009 a PPD č.\n01/05 zo dňa 02.06.2009 na sumu 5 855,99 Eur, č. 01/07/2009 a PPD č. 01/07 zo dňa 24.07.2009\nna sumu 5 262,75 Eur, č. 01/09/2009 a PPD č. 01/09 zo dňa 02.10.2009 na sumu 5 366,90 Eur.\nŽalobca poukázal na to, že tieto daňové doklady preukazujúce daňové výdavky vynaložené v súvislosti s\ndodatočne zisteným prenájmom predmetných nehnuteľností, išlo o fakturované stavebné práce, žalobca\npredložil správcovi dane využijúc svoje právo v rámci výkonu daňovej kontroly, vyplývajúce mu z\nustanovenia § 15 ods. 5 písm. c) zákona o správe daní.\nŽalobca namieta stotožnenie sa s názorom žalovaného prvostupňovým súdom ohľadne podmienky\nna uznanie dodatočne deklarovaných daňových výdavkov, za ktorú zhodne ustálili ich zaúčtovanie v\núčtovníctve daňového subjektu a ich uplatnenie v rámci daňového priznania za príslušné zdaňovacie\nobdobie. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že daňová kontrola predstavuje zásah do\nsúkromnoprávnej sféry daňového subjektu, a preto pri tomto zásahu je nevyhnutné rešpektovať zásadu\nproporcionality. Vyjadrením tejto zásady je súbor procesných práv a povinností, ktoré zákon priznáva\nsprávcovi dane a daňovému subjektu v ustanovení § 15 zákona o správe daní. Žalobca zdôraznil,\nže výrazom zásady proporcionality v daňovej kontrole je nielen rešpektovanie procesnej lehoty na\nvykonanie daňovej kontroly správcom dane, ale aj rešpektovanie zmyslu, účelu jej realizácie.\nPodľa žalobcu tým, že žalovaný neprihliadol a neuznal ním predložené preukázateľne vynaložené\nvýdavky došlo k potvrdeniu nepochybne arbitrárneho rozhodnutia správcu dane, ktoré je v rozpore zo\nzásadami daňového konania, čo má vplyv i na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia.\nS poukazom na účel výkonu daňovej kontroly, t.j. preveriť všetky skutočnosti rozhodujúce pre správne\nurčenie a následne vyrubenie dane, ako i na povinnosť dodržať zásadu voľného hodnotenia dôkazov,\nvrátane povinnosti prihliadať pri vyhodnotení zisteného skutkového stavu na všetko, čo v daňovom\nkonaní vyšlo najavo, žalobca namieta nedodržanie týchto postupov zo strany daňových orgánov oboch\nstupňov a následnú vecnú nesprávnosť a nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného.\nŽalovaný vo vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského\nsúdu ako vecne správny potvrdil.\n\nOpätovne zdôraznil, že správca dane vykonal daňovú kontrolu výberovým spôsobom, t.j. zameranú len\nna príjmy dosiahnuté z prenájmu nehnuteľnosti a k nim uplatnené výdavky v súlade so zákonom o dani\nz príjmov, pričom správca dane podrobne preskúmal všetky zaúčtované doklady na určenie daňovej\npovinnosti.\nK odvolacím námietkam s poukazom na § 15 ods. 1 zákona o správe daní uviedol, že daňová\nkontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona\nalebo osobitného predpisu, pričom výdavky k dodatočne zisteným a žalobcom nepriznaným príjmom z\nprenájmu nehnuteľnosti žalobca ako účtovná jednotka nemal zaúčtované v peňažnom denníku. Týmto\nporušil základnú podmienku uznateľnosti daňového výdavku v zmysle ustanovenia § 24 ods. 1 zákona\no dani z príjmov a tiež porušil zákon o účtovníctve.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal v rozsahu odvolania\nnapadnutý rozsudok súdu prvého stupňa postupom podľa § 250ja ods. 2 veta prvá OSP, ako i napadnuté\nrozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov a konania predchádzajúce ich vydaniu, následne po\ntom, ako bolo verejné vyhlásenie rozsudku oznámené na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk najmenej päť dní pred jeho vyhlásením (§ 156 ods.\n3 OSP, § 246c ods. 1 veta prvá OSP), vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým podľa § 250ja ods. 3 veta druhá\nOSP v spojení s § 219 OSP rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/105/2012-57 zo dňa 24.\njanuára 2014 potvrdil.\nV správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická\nosoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,\naby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).\nPodľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.\nPodľa § 219 ods. 2, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého\nrozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého\nrozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\nPodľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými\nprávnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom\nchránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.\nPodľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý\ndôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom\nkonaní vyšlo najavo.\nDokazovanie vedie správca dane, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej\npovinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 29\nods. 1 a ods. 2 zákona o správe daní).\nPodľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno\nzistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané\nv rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov\n(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,\nverejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné\nzáznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.\n\nPodľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný\nuvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v\npriebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo\nzáznamov vedených daňovým subjektom.\nPodľa § 3 ods. 1 písm. b) zákona o dani z príjmov, predmetom dane sú príjmy z podnikania, z inej\nsamostatnej zárobkovej činnosti a z prenájmu.\nPodľa § 6 ods. 3 zákona o dani z príjmov príjmami z prenájmu, ak nejde o príjmy uvedené v odseku 1\na v § 5, sú príjmy z prenájmu nehnuteľností.\nPodľa § 6 ods. 11 písm. a) zákona o dani z príjmov, ak daňovník uplatňuje pri príjmoch uvedených\nv odseku 3 preukázateľne vynaložené daňové výdavky, vedie počas celého zdaňovacieho obdobia\nevidenciu o príjmoch a daňových výdavkoch v časovom slede.\nPodľa § 17 ods. 1 písm. a) zákona o dani z príjmov pri zisťovaní základu dane alebo daňovej straty sa\nvychádza u daňovníka účtujúceho v sústave jednoduchého účtovníctva alebo u daňovníka, ktorý vedie\nevidenciu podľa § 6 ods. 10 alebo ods. 11 alebo 14, z rozdielu medzi príjmami a výdavkami.\nPodľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov daňovým výdavkom je výdavok (náklad) na dosiahnutie,\nzabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve\ndaňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 alebo 14, ak tento zákon\nneustanovuje inak.\nOdvolací súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho a súdneho spisu, posúdiac argumentáciu\nodvolacích dôvodov žalobcu, konštatuje, že vo vzťahu k vyhodnoteniu splnenia, resp. nesplnenia\nzákonných podmienok na uznanie žalobcom nezaúčtovaných a dodatočne správcovi dane predložených\nfaktúr č. 01/05/2009, č. 01/07/2009 a č. 01/09/2009, sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého\nrozsudku krajského súdu a na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa len nasledujúce dôvody (§ 219 ods.\n2 OSP).\nSkutkový stav nebol medzi účastníkmi konania sporný. Predmetom sporu je otázka posúdenia splnenia\npodmienok na uznanie dodatočne predložených faktúr žalobcom, ktoré tento riadne nezaúčtoval vo\nsvojom účtovníctve.\nPrávny záver otázky uznania, resp. neuznania daňovým subjektom nezaúčtovaných daňových výdavkov\novplyvňujúcich základ dane podľa príslušných ustanovení zákona o dani z príjmov, bol už konštatovaný\nv rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/33/2013 zo dňa 1. apríla 2014, ktorého\nsa, vzhľadom na zhodnosť merita veci, i v tomto prípade odvolací súd pridržiava: „Daňovým výdavkom\nje v zmysle § 2 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z.z. výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a\nudržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo\nzaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11, ak tento zákon neustanovuje. Výdavky, ktoré\nžalobca preukazoval správcovi dane, nespĺňali jednu zo základných podmienok daňových výdavkov neboli zaúčtované v účtovníctve žalobcu, a preto ich nemožno považovať za daňové výdavky v zmysle\n§ 2 písm. i/ citovaného zákona č. 595/2003 Z.z.\nZásadnou spornou otázkou bolo, že zistený príjem nebol evidovaný v účtovníctve žalobcu. Vzhľadom\nna to neboli k nemu evidované ani výdavky vynaložené na jeho dosiahnutie. Senát sa zaoberal otázkou,\nči pri takto zistenom príjme by nemali byť zohľadnené aj prípadné výdavky. Dikcia ustanovenia § 2\nods. 1 písm. i/ zákona č. 595/2003 Z.z. je však kategorická v tom, že daňovým výdavkom je iba\nevidovaný výdavok. Vzhľadom na to v procese riadnej daňovej kontroly nie je možné takýto výdavok ani\npotenciálne zohľadňovať. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že nešlo o postup vyrubenia dane\n\npodľa pomôcok. Koncepcia zákona vychádza z toho, že pri neevidovanom príjme sa daňový subjekt\nukracuje o možnosť uplatniť k tomuto príjmu výdavky. Ide o pomerne prísne ustanovenie.“\nV prejednávanom prípade ide o právne posúdenie zisteného skutkového stavu vo vzťahu k dodatočne\npredloženým daňovým dokladom súvisiacim s dosiahnutím žalobcom nepriznaného príjmu z prenájmu\nnehnuteľností.\nŽalobca správne poukazuje na účel daňovej kontroly v spojení s dodržaním zásady voľného hodnotenia\ndôkazov, avšak zásada materiálnej pravdy, ovládajúca daňové konanie, je výrazne oslabená rigoróznym\nhmotnoprávnym stanovením podmienok na uznanie daňových výdavkov v zmysle § 6 ods. 11 písm. a) v\nspojení s § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. Z dôvodu nesplnenia vyššie uvedenej zákonnej podmienky,\nnie je možné pre účely úpravy základu dane z kontrolovaného príjmu žalobcu prihliadať na nezaúčtované\ndaňové doklady, deklarujúce výdavky vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie žalobcom\nnepriznaného príjmu z prenájmu nehnuteľnosti.\nO náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c veta prvá OSP\na § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže v\nodvolacom konaní nebol úspešný.\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}