{"guid": "b9662144-c44e-41d8-a0dd-4b7a0293c059:99d78364-89ed-42fe-9487-066f4c041632", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:1012200848.1", "spisova_znacka": "4Sžf/60/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/60/2014 z 2. 6. 2015", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 2. júna 2015, sp. zn. 4Sžf/60/2014, ECLI:SK:NSSR:2015:1012200848.1", "identifikacne_cislo": "1012200848", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Zemková", "sudca_id": 393, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jana-zemkova-393", "datum_vydania": "2015-06-02", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2006/25/#paragraf-149.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 149 ods. 1 písm. a) zákona č. 25/2006 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2006/25/#paragraf-149.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/25-2006/paragraf-149"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2006/25#paragraf-149"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/99d78364-89ed-42fe-9487-066f4c041632", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:1012200848.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:1012200848.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:1012200848.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Sžf/60/2014\n1012200848\n02. 06. 2015\nJUDr. Jana Zemková\nECLI:SK:NSSR:2015:1012200848.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Zemkovej\nPhD. a zo sudkýň JUDr. Nory Halmovej a JUDr. Petry Príbelskej PhD. v právnej veci žalobcu:\nMinisterstvo životného prostredia Slovenskej republiky, Námestie Ľudovíta Štúra 1, Bratislava, proti\nžalovanému: Úrad pre verejné obstarávanie, so sídlom Dunajská 68 , Bratislava, o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 037-P/04-2012 zo dňa 17. apríla 2012, konajúc o odvolaní žalobcu\nproti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. konania 4S 86/2012- 102 zo dňa 28. marca 2014, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S 86/2012- 102 zo dňa\n28. marca 2014 p o t v r d z u j e .\nŽalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nKrajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 4S/86/2012-102 zo dňa 28. marca 2014 zamietol žalobu, ktorou\nsa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 037-P/04-2012 zo 17.04.2012,\nktorým rozklad žalobcu zo dňa 05.01.2012 zamietol a rozhodnutie Úradu pre verejné obstarávanie\n(ďalej aj „úrad“) č. 118-3000/SK/7/2011 zo dňa 21.12.2011 o uložení pokuty vo výške 654 500,00 €\npodľa § 149 ods. 1 písm. a) zákona č. 25/2006 Z.z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov (ďalej len „ZVO“) potvrdil. Dôvodom uloženia pokuty bolo, že žalobca uzavrel zmluvu\nna predmet zákazky „Komunikačný plán Operačného programu Životné prostredie pre programové\nobdobie 2007-2013 a návrh jeho realizácie na roky 2008-2013“ (ďalej len Komunikačný plán) rokovacím\nkonaním bez zverejnenia a to bez splnenia podmienky na jeho použitie.\nKrajský súd v Bratislave v rozsudku konštatoval, že žalobca postupoval už pri vymedzení predmetu\nsúťaže návrhov v rozpore s § 103 ods. 1 v spojení s § 103 ods. 2 ZVO, keďže súčasťou vymedzeného\npredmetu súťaže návrhov boli tiež služby, ktoré nie je možné považovať za písomne alebo graficky\nvyjadrený výsledok vlastnej intelektuálnej činnosti účastníka, ktorý je pre vyhlasovateľa užitočný\nako podklad na zadávanie zákazky. Takéto poskytnutie plnení, resp. služieb, ktoré svojou povahou\nnespadajú pod definíciu návrhu podľa § 103 ods. 2 ZVO nemôžu byť predmetom súťaže návrhov.\nNadväzujúc na uvedené neboli žalobcom splnené podmienky pre použitie rokovacieho konania bez\nzverejnenia. Dôkazné bremeno o existencii použiteľnosti takéhoto rokovacieho konania musí byť\ndôsledne zdôvodnené a preukázané, čo je bremenom žalobcu, čo sa v danom prípade nestalo.\nV nadväznosti na uvedené skutočnosti súd konštatuje, že žalobca nebol oprávnený použiť postup\nrokovacieho konania bez zverejnenia podľa § 58 ods. 1 písm. h) ZVO, ako postup vedúci k zadaniu\nzákazky na poskytnutie služby tomu účastníkovi, ktorého návrh porota vyhodnotila ako víťazný v súťaži\nnávrhov, s cieľom uzavrieť zmluvu, keďže požiadavka na realizáciu časti predmetu zákazky bola už v\n\nprvotnej etape verejného obstarávania, teda v súťaži návrhov stanovená v rozpore s § 103 ods. 1 v\nspojení s odsekom 2 ZVO.\nTvrdenia žalobcu, že zadávať realizáciu súťažného návrhu prostredníctvom iného postupu zadávania\nzákazky ako rokovacie konanie bez zverejnenia, by spôsobilo neúmernú časovú a administratívnu\nzáťaž, považoval krajský súd za irelevantné, nakoľko posudzovanie administratívnej a časovej záťaže\npri použití konkrétneho postupu zadávania zákazky nemožno priorizovať pred dodržaním ustanovení\nZVO, najmä princípov tam uvedených. Ani tvrdenie žalobcu, že rozsiahly a komplikovaný charakter\nneumožňoval realizáciu návrhu víťazného uchádzača iným uchádzačom podľa krajského súdu neobstojí\nlebo nebolo ničím podložené. Nepreukázalo sa, že by služby, ktoré boli predmetom zmluvy, ktorá bola\nvýsledkom rokovacieho konania bez zverejnenia (napr. zabezpečiť výrobu a odvysielanie rozhlasových\nspotov ... a administratívy všetkých podujatí, redaktorské práce, editorské práce a jazykové korektúry\nv slovenčine a v príslušných jazykoch podľa potreby, a to v angličtine, nemčine, francúzštine, rómčine,\nmaďarčine a ukrajinčine, prípravu, tlač a distribúciu propagačných, informačných a metodických\nmateriálov) boli viazané na víťazného uchádzača. Krajský súd si osvojil tvrdenie žalovaného, že\npredmetné služby dokáže poskytnúť celé spektrum uchádzačov pôsobiacich na relevantnom trhu a\nbolo preto povinnosťou žalobcu poskytnutie týchto služieb obstarať postupom zadávania zákazky\npodporujúcim čestnú hospodársku súťaž.\nKrajský súd v Bratislave zdôraznil, že rokovacie konanie bez zverejnenia je pri verejnom obstarávateľovi,\nako aj pri obstarávateľovi postupom, pri ktorom je nevyhnutné splniť niektorú z podmienok na jeho\npoužitie uvedenú v ZVO. Je to postup verejného obstarávania, ktorý sa všeobecne považuje za najmenej\ntransparentný a mal by sa používať len vo výnimočných prípadoch. Preto je potrebné aj podmienky na\npoužitie rokovacieho konania bez zverejnenia vykladať reštriktívne.\nPodľa judikatúry Súdneho dvora EÚ, ktorú je Slovenská republika povinná dodržiavať, najmä v\nrozhodnutí C-394/02 Európska komisia vs. Helénska republika, Súdny dvor Európskej únie (ďalej len\n„SD EÚ“) zaujal v prípade uzavretia zmlúv rokovacím konaním bez zverejnenia stanovisko, že musia\nbyť splnené tri podmienky a to:\nexistencia nepredvídateľnej udalosti,\nčasová tieseň, kedy nie je možné dodržať časové limity stanovené pri iných súťažných postupoch\nverejného obstarávania,\nkauzálna väzba medzi nepredvídateľnou udalosťou a časovou tiesňou, ktorá z nej vyplýva.\nVyužitie rokovacieho konania bez zverejnenia podľa § 58 ods. 1 písm. h) ZVO preto môže slúžiť len\nna dopracovanie pôvodného, v súťaži návrhov predloženého návrhu. Extenzívne využitie predmetnej\npodmienky na použitie rokovacieho konania bez zverejnenia by znamenalo absolútne popretie zmyslu\nverejného obstarávania, ktorého cieľom je získanie najlepšej hodnoty za vynaložené verejné finančné\nprostriedky.\nVo vyššie uvádzanom kontexte podľa prvostupňového súdu žalovaný správne poukazoval aj na\nrozsudok Súdneho dvora EU vo veci C-340/02 bod 41, ktorého cieľom je najmä varovať pred použitím\nvýnimky zo smernice (povinnosť zverejnenia oznámenia), za účelom obchádzania transparentného\nnakladania s verejnými prostriedkami.\nVo veci námietky neurčitosti výroku krajský súd zistil, že výrok prvostupňového rozhodnutia\nžalovaného znie: „Účastníkovi konania sa ukladá pokuta v celkovej výške 654 500,00 EUR (slovom:\nšesťstopäťdesiatštyritisíc päťsto EUR ) podľa § 149 ods. 1 písm. a) zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom\nobstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 14.11.2008 za to, že\nuzavrel zmluvu na predmet zákazky „Komunikačný plán Operačného programu Životné prostredie pre\nprogramové obdobie 2007 - 2013 a návrh jeho realizácie na roky 2008 - 2013“ rokovacím konaním bez\nzverejnenia bez splnenia podmienky na jeho použitie.\n\nÚčastník konania je povinný uloženú pokutu zaplatiť v lehote do 15 dní odo dňa nadobudnutia\nprávoplatnosti tohto rozhodnutia na účet správneho orgánu číslo 7000062713/8180, vedeného v Štátnej\npokladnici s uvedením identifikačného variabilného symbolu 118300SK11 a konštantného symbolu\n0558.“\nVýrok napadnutého rozhodnutia žalovaného č. 037-P/04-2012 zo dňa 17.04.2012 znie: „Rozklad\núčastníka konania zo dňa 05.01.2012 zamietam a rozhodnutie úradu č. 118-3000/SK/7/2011 zo dňa\n21.12.2011 o uložení pokuty vo výške 654 500,00 EUR (slovom šesťstopäťdesiatštyritisíc päťsto EUR)\npotvrdzujem.\nUloženú pokutu je účastník konania povinný zaplatiť v lehote do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto\nrozhodnutia na účet číslo: 7000062713/8180, vedeného v Štátnej pokladnici s uvedením identifikačného\nvariabilného symbolu: 1183000SK11 a konštantného symbolu: 0558.“\nPodľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok), (ďalej len „Správny\nporiadok“), ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne\na rozhodnutie potvrdí. Z ustanovenia § 47 ods. 2 Správneho poriadku je vyvoditeľné, že vymedzenie\npredmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte musí spočívať v špecifikácii deliktu tak,\naby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním. Súd konštatuje, že tvrdenie žalobcu\nnemá opodstatnenie. Výrok je riadne identifikovateľný a vykonateľný, pretože obsahuje skutok určitý,\nzrozumiteľný, nezameniteľný s iným skutkom.\nPokiaľ ide o námietku, že nie je zrejmé akým spôsobom pri ukladaní pokuty žalovaný prihliadol na\npovahu, závažnosť, spôsob a následky porušenia povinnosti, súd uvádza, že žalovaný postupoval v\nzmysle § 149 ods. 1 písm. a) ZVO správne, keďže z obsahu uzavretej zmluvy vyplýva zmluvná cena\nvo výške 13 090 000,00 € s DPH, z čoho 5 % činí sumu 654 500,00 €. Ide o obligatórny postup\npri zmluvnej cene, preto nemohol žalovaný vychádzať z vlastnej správnej úvahy v inom rozmedzí\na z kontextu odôvodnenia rozhodnutí správneho orgánu je povaha, závažnosť, spôsob a následky\nporušenia povinnosti zrozumiteľná. Preto námietku žalobcu krajský súd nepovažoval za dôvodnú.\nČo sa týka námietky žalobcu, že Protokol podpísali len dvaja zo štyroch kontrolórov súd ju považuje\nza neopodstatnenú z týchto dôvodov: Z administratívneho spisu vyplýva, že poverením č. 55/2009 ku\nkontrole zo dňa 27.10.2009, boli vykonaním kontroly poverení zamestnanci Úradu: vedúci skupiny - Mgr.\nF. C. a členovia skupiny - JUDr. R., Mgr. D. a JUDr. L.. Protokol o výsledku kontroly podpísali dvaja\npoverení pracovníci Úradu (Mgr. D. a JUDr. L.).\nZákladné pravidlá kontrolnej činnosti upravuje zákon č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o kontrole“). S výnimkou podľa rozhodovania o predpojatosti,\nsa na kontrolu vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, t. j. zákon č. 71/1967 Zb. o správnom\nkonaní (§ 10 ods. 4 posledná veta zákona o kontrole).\nZákon o kontrole podľa krajského súdu neupravuje to, že protokol musia podpísať všetci kontrolóri. Tí,\nktorí ho podpísali boli však kompetentní protokol podpísať. Protokol o vykonanej kontrole a zápisnica o\nprerokovaní Protokolu v zásade nie sú rozhodnutiami vydanými v správnom konaní, ale sú v prvom rade\nsprávami, či záznamami o tom, že bola vykonaná kontrola a aké boli jej zistenia. Nevzťahuje sa na ne\npreto požiadavka formálnych náležitostí rozhodnutia podľa správneho poriadku, resp. podľa osobitného\npredpisu, ale tieto ich náležitosti sú upravené osobitne (napr. § 13 ods. 1 a ods. 6 zákona o kontrole).\nKeďže žalovaný vyššie stanovené kritériá dodržal, krajský súd napadnutý protokol považoval za platný.\nKrajský súd na základe uvedeného dospel k záveru, že žalovaný v konaní dostatočne zistil skutkový\nstav veci, vyvodil z neho správne právne závery, ktoré náležité odôvodnil, vrátane voľnej úvahy,\nktorá nevybočila z medzí prípustného správneho uváženia. Nakoľko námietky žalobcu neodôvodňovali\nzrušenie napadnutého rozhodnutia, žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 250j ods. 1 OSP .\n\nII.\nProti rozsudku krajského súdu podal včas odvolanie žalobca, ktoré odôvodnil nasledovne:\nRozsudok Krajského súdu v Bratislave považuje za nesprávny najmä z dôvodov uvedených v ustanovení\n§ 205 ods. 2 písm. a), d) a f) O. s. p., keďže Krajský súd v Bratislave dospel na základe vykonaných\ndôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci a účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.\nKrajský súd v Bratislave dospel bez nariadenia pojednávania k záveru, že žaloba nie je dôvodná.\nV tejto súvislosti potvrdil závery rozhodnutia žalovaného, podľa ktorých mal žalobca postupovať pri\nuzavretí zmluvy na predmet zákazky „Komunikačný plán Operačného programu Životné prostredie pre\nprogramové obdobie 2007-2013 a návrh jeho realizácie na roky 2008-2013“ (ďalej len „Komunikačný\nplán“) rokovacím konaním bez zverejnenia bez splnenia podmienky na jeho použitie.\nĎalej sa Krajský súd v Bratislave nestotožnil s dôvodmi žaloby, pokiaľ ide o námietky neurčitosti\nvýroku rozhodnutia žalovaného, nedostatku správnej úvahy pri ukladaní pokuty (vzhľadom na povahu,\nzávažnosť, spôsob a následky porušenia povinnosti), nepotvrdenie záverov Protokolu o výsledku\nkontroly dodržiavania zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní, vedúcim kontrolnej skupiny,\nnedostatočné oboznámenie sa s podkladmi rozhodnutia žalovaného.\nKrajský súd v Bratislave sa vôbec nezaoberal vyjadrením žalobcu z 23. januára 2014, z ktorého\nvyplýva, že žalovaný v rovnakých skutkových prípadoch rozhodol odlišne, a teda za rovnaké konanie\nu iných subjektov nevyvodzoval zodpovednosť za správny delikt.Žalovaný práve u iných subjektov pri\nposudzovaní zákonnosti postupu uzatvorenia zmluvy rokovacím konaním bez zverejnenia v nadväznosti\nna výsledky súťaže návrhov, prihliadol na svoju aplikačnú prax v rokoch 2007, 2008, 2009 a súčasne\nsám zdôraznil, že je povinný zachovávať pri rozhodovaní a vyhodnocovaní súladu jednotný výklad pri\nvlastnej rozhodovacej činnosti.\nKonkrétne žalobca vo vyjadrení z 23. januára 2014 poukazoval na závery z kontroly dodržiavania\nzákona o verejnom obstarávaní vykonávanej zamestnancami žalovaného u kontrolovaného subjektu:\nMinisterstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky (ďalej len MDVaRR). V\ndanom prípade išlo dodržiavanie zákona o verejnom obstarávaní pri zadávaní súťaže návrhov s názvom\n„Komplexný návrh riadenia a implementácie operačného programu vrátane kľúčovej a nezastupiteľnej\naktivity implementácie zabezpečovania informovanosti verejnosti a komplexného zabezpečovania\nsúvisiacich služieb podľa návrhu účastníka\" a s tým súvisiaceho rokovacieho konania bez zverejnenia\npodľa § 58 ods. 1 písm. h) zákona o verejnom obstarávaní. Oznámenie o začatí rokovacieho konania\nbez zverejnenia bolo zaevidované žalovaným dňa 08.07.2009 pod č. 617-2009 IBS.\nJe nesporné, že vyššie uvedený spôsob uskutočnenia verejného obstarávania realizovaný MDVaRR\n- súťaž návrhov a následné poskytnutie služby vrátane zabezpečenia implementácie informovanosti\nverejnosti - je typovo identický s obstarávaním, ktoré je predmetom tohto sporu.\nV zápisnici o prerokovaní protokolu o výsledku kontroly dodržiavania zákona o verejnom obstarávaní\nč. 2163-7000/2011-OK/8 zo dňa 18. septembra 2012 u verejného obstarávateľa MDVaRR, sa okrem\niného na str. 11 uvádza, cit.: „Kontrolovaný zdôrazňuje, že skutočnosť, že zákazka - súťaž návrhov\na následne rokovacie konanie bez zverejnenia bola zadávaná v roku 2009 a kontrola predmetného\npostupu zadávania zákazky vykonávaná v roku 2012, mu nemôže byť na ujmu. V zmysle uvedeného\npodľa odvolania nemôže byť na postup zadávania a realizovania v roku 2009 aplikovaná rozhodovacia\nprax, ktorá sa ustálila až v rokoch 2011-2012.\n\nV právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú\nprávna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1\nÚstavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“), sa osobitný dôkaz kladie na ochranu tých práv, ktoré\nsú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich\nuplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané.“ (I.ÚS 17/1999, Nález z 22.09.1999. Zbierka nálezov a\nuznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1999, s. 365; zhodne I.ÚS 44/1999. Nález z 13.10.1999.\nZbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1999, s. 382).\nZ hľadiska princípu právnej istoty, podlieha ochrane aj legitímne očakávanie, ktoré je užšou kategóriou\nako právna istota (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa\n30.04.2008, Nález Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 12/05 zo dňa 28.11.2007). Účelom legitímneho\nočakávania je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci a ochrana súkromných osôb\npred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého\nvýsledku sa spoliehali (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 16/06 zo dňa\n24.06.2009, Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 10/04 zo dňa 06.02.2008). S\nlegitímnym očakávaním úzko súvisí zákaz prekvapivých rozhodnutí, keď správne orgány sa nemôžu,\nbez náležitého odôvodnenia a poskytnutia možnosti účastníkovi konania oboznámiť sa s podkladmi\nrozhodnutia, odchýliť od doterajšej rozhodovacej praxe.\nZákladnou podmienkou materiálneho právneho štátu je všeobecná záväznosť práva pre všetkých. To\nznamená, že orgány štátnej správy, orgány samosprávy, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako\nurčuje právny poriadok. Zo zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“), ktorý sa na konanie vzťahuje (§ 1 ods. 1), vyplýva\npre správny orgán povinnosť dbať na to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných\nprípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely (§ 3 ods. 5 Správneho poriadku).\nKrajský súd v Bratislave sa vo veci samej podľa odvolateľa sa nekriticky stotožnil s argumentáciou\nžalovaného, bez toho, aby sa bližšie zaoberal argumentáciou žalobcu ohľadne zákonnosti postupu pri\nverejnom obstarávaní. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na obsah žalobných dôvodov uvedených v\nčasti 3.\nPokiaľ ide o odôvodnenie uloženia pokuty žalovaným, Krajský súd v Bratislave vôbec nezohľadnil v\nnapadnutom rozsudku ustanovenie § 149 ods. 3 zákona o verejnom obstarávaní, v zmysle ktorého sa pri\nukladaní pokuty prihliada na povahu, závažnosť, spôsob a následky porušenia povinnosti. Tieto právne\nrelevantné zásady spoločné pre ukladanie všetkých pokút uvedených v ustanoveniach § 149 ods. 1\na ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní, pritom žalovaný ani v prvostupňovom rozhodnutí o uložení\npokuty a ani v napadnutom rozhodnutí žalovaného vôbec neuplatnil, dokonca sa o nich ani nezmienil.\nV tejto súvislosti odvolateľ poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/85/2012 z 28.\nmája 2013, v odôvodnení ktorého je uvedené: „Osobitne odvolací súd poukazuje na to, že ani zákonná\ndikcia § 149 ods. 1 písm. e), ktorá ustanovila sankciu v rigoróznej výške 5 % zo zmluvnej ceny nedáva\npodklad pre záver, že správny orgán a najmä súd nemôže posudzovať výšku sankcie vo vzájomnej\nsúvislosti aj s § 149 ods. 3 zákona a prihliadať na povahu, závažnosť, spôsob a následky porušenia\npovinnosti Ide pritom o požiadavku prísnej individualizácie sankcie. Právna istota a spravodlivosť,\nako princípy materiálneho právneho štátu nepripúšťajú v individuálnych prípadoch aplikovanie sankcií,\nktoré sú zjavne neproporcionálne a neprimerané povahe skutku a jeho dôsledkom, a to ani v prípade,\nak zákonodarca sankciu vyjadril takou výlučnou úpravou. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR výklad a\nuplatňovanie zákonov musí byť v súlade s ústavou, v danom prípade s jej čl. 1 ods. 1“\nKrajský súd v Bratislave podľa odvolateľa, pri posudzovaní výšky pokuty v odôvodnení rozsudku na str.\n9, štvrtý odsek pritom konštatuje opak a prísnu individualizáciu sankcie v správnom trestaní v tomto\nprípade vôbec nezohľadňuje. Do pozornosti dával aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 8Sž/18/2010,\nv odôvodnení ktorého je uvedené: „Rovnako námietku navrhovateľky týkajúcu sa nepreskúmateľnosti\nrozhodnutia odporkyne v časti týkajúcej sa uloženej pokuty pre nedostatok dôvodov považoval najvyšší\n\nsúd za opodstatnenú. Odporkyňa je povinná svoje rozhodnutie podrobne odôvodniť, a to vrátane výšky\nsankcie, ktoré nemôže byť paušálne. Je to potrebné s ohľadom na možnú preskúmateľnosť súdom, ako\naj zrozumiteľnosť pre účastníka konania.\"\nŽalobca ďalej nesúhlasí ani s vyhodnotením Krajského súdu v Bratislave ohľadne zákonnosti podkladu\nrozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím o uložení pokuty, ktorým bol Protokol\no výsledku kontroly, keďže Krajský súd v Bratislave posúdil túto námietku striktne arbitrárne.\nPokiaľ Protokol o výsledku kontroly dodržiavania zákona o verejnom obstarávaní č. 667-6000/5/2009\nz 13. 10. 2010 (ďalej len „Protokol o výsledku kontroly“) nie je podpísaný vedúcim kontrolnej skupiny,\nnie je možné potvrdiť správnosť záverov kontrolných zistení. Uvedenú skutočnosť považuje za zásadnú\nvadu v konaní o uložení pokuty, keďže napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo vydané na základe\npodkladu, ktorý nebol získaný zákonným spôsobom. V tejto súvislosti Krajský súd v Bratislave v\nodôvodnení rozsudku cituje relevantnú právnu úpravu zákona č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o kontrole“), v rámci ktorej má vedúci kontrolnej skupiny\nvýznamné oprávnenia, avšak aj napriek tomu uzatvára, že tento zákon neupravuje to, že Protokol o\nvýsledku z kontroly podpisujú všetci kontrolóri. Z ustanovenia § 13 ods. 1 písm. k) zákona o kontrole,\nv zmysle ktorého protokol o výsledku kontroly obsahuje vlastnoručné podpisy pracovníkov kontroly,\nvšak vôbec nevyplýva, že pre platnosť tohto dokumentu postačuje podpis iba niektorého z pracovníkov\nkontroly alebo dokonca, že podpis vedúceho kontrolnej skupiny sa v tomto dokumente nevyžaduje.\nZ logického, systematického a gramatického významu je zrejmé, že sa vyžadujú podpisy všetkých\nčlenov kontrolnej skupiny a najmä vedúceho kontrolnej skupiny, ktorý potvrdzuje správnosť kontrolných\nzistení. Podľa judikátu Najvyššieho súdu SR, 7Sža/139/2001: „..ak je zrejmé, že podkladom na vydanie\nrozhodnutia o uložení sankcie sú zistenia kontroly, ktorá bola vykonaná v rozpore so zákonom č. 10/1996\nZ.z. o kontrole v štátnej správe, je to dôvodom, aby súd takéto rozhodnutie ako nezákonné zrušil.“\nKrajský súd v Bratislave sa v odôvodnení rozsudku vôbec nezaoberal podstatou námietky žalobcu\nohľadne porušenia jeho práva byť oboznámený s podkladmi rozhodnutia podľa § 33 ods. 2 Správneho\nporiadku. Žalobca poukazoval, že síce bol formálne vyzvaný na vyjadrenie pred vydaním rozhodnutia,\navšak nepoznal nové dôvody, resp. skutočnosti, pre ktoré žalovaný pristúpil k uloženiu pokuty, a preto\ntýmto konaním mu bolo odňaté právo vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. Konkrétne žalovaný v\nsprávnom konaní nespochybňuje, že správne konanie vo veci uloženia pokuty začal úrad z úradnej\npovinnosti na základe zistení uvedených v Protokole o výsledku kontroly, Zápisnice o prerokovaní\nprotokolu o výsledku kontroly, Výhrad žalobcu k Protokolu o výsledku kontroly a kontrolným zisteniam\nv ňom obsiahnutým.\nŽalovaný v Protokole o výsledku kontroly pritom vytýka postupu žalobcu dve porušenia zákona o\nverejnom obstarávaní. V prvom rade vytýkal porušenie § 24 ods. 6 zákona o verejnom obstarávaní,\npodľa ktorého rokovacím konaním bez zverejnenia nemožno uzavrieť rámcovú dohodu, pričom označil\nZmluvu na realizáciu Komunikačného plánu za rámcovú dohodu. V prvostupňovom rozhodnutí o uložení\npokuty žalovaný zobral túto svoju námietku porušenia zákona späť, nakoľko uznal argumenty žalobcu,\nže Zmluva na realizáciu Komunikačného plánu nie je rámcovou dohodou podľa zákona o verejnom\nobstarávaní. V druhom rade žalovaný v Protokole o výsledku kontroly vytýkal postupu žalobcu v\npredmetnom verejnom obstarávaní, že použil postup rokovacím konaním bez zverejnenia bez splnenia\npodmienky na jeho použitie uvedenej v § 58 ods. 1 písm. h) zákona o verejnom obstarávaní, pričom to\nodôvodnil touto právnou argumentáciou:\na. predmet zákazky zadanej na základe rokovacieho konania bez zverejnenia s víťazným účastníkom\nsúťaže návrhov údajne nebol totožný s predmetom danej súťaže návrhov, resp. že predmet návrhu\nvíťazného účastníka súťaže návrhov údajne nebol totožný s predmetom zmluvy na realizáciu\nKomunikačného plánu,\nb. údajný rozpor postupu žalobcu s § 9 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní, keď údajne nedostatočne\nopísal predmet súťaže návrhov a požiadavky na rozsah, obsah a formu návrhu, a že ich uviedol\nlen všeobecne, bez konkretizácie, na základe ktorej by mohlo dôjsť k objektívnemu vyhodnoteniu a\nporovnaniu predložených návrhov a určeniu víťazného návrhu.\n\nV rozhodnutí žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím o uložení pokuty však žalovaný\npoužil inú argumentáciu ohľadne údajného porušenia zákona o verejnom obstarávaní. Z porovnania\nodôvodnení toho istého porušenia zákona (rokovacie konania bez zverejnenia bez splnenia podmienok\nna jeho použitie) je zrejmé, že žalovaný nepochopiteľne a úplne iným spôsobom zmenil výsledky\njeho vlastnej kontroly. Žalovaný odôvodnil uloženie pokuty v rozpore s jeho doterajším odôvodnením\nuvedenom v Protokole o výsledku kontroly. Keďže správne konanie o uložení pokuty bolo začaté „z\núradnej povinnosti na základe zistení uvedených v Protokole o výsledku kontroly“, Úrad sa mal buď\ntýchto zistení (a odôvodnení) držať, alebo mal žalobcu oboznámiť s novými zisteniami o právnom\nposúdení postupu žalobcu a údajnými porušeniami zákona o verejnom obstarávaní. Žalovaný tak\npostupoval v rozpore s § 3 ods. 5 Správneho poriadku, podľa ktorého „Rozhodnutie správnych orgánov\nmusí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o\nskutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.“\nŽalovaný podľa odvolateľa zároveň postupoval v rozpore aj so zásadou uvedenou v § 3 ods. 2 Správneho\nporiadku, podľa ktorej sú správne orgány povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi\nkonania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby\nmohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje\nnávrhy. Poskytnutie súčinnosti správneho orgánu účastníkom konania a zúčastneným osobám podľa\n§ 3 ods. 2 Správneho poriadku je formulovaná na princípe obligatórnosti, t. j. na základe povinnosti\nsprávneho orgánu kooperovať s účastníkom konania a nie na základe možnosti ako to nesprávne\ninterpretuje žalovaný v napadnutom rozhodnutí o uložení pokuty.\nKrajský súd v Bratislave sa v rozsudku vôbec nevysporiadal s argumentáciou žalobcu o absencii\npopisu skutku v rozhodnutí žalovaného, za ktorý správny orgán uložil žalobcovi sankciu, čo spôsobuje\njeho neurčitosť a nezrozumiteľnosť. V tejto súvislosti opätovne odvolateľ zdôrazňuje, že vymedzenie\npredmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte, musí spočívať v špecifikácii deliktu tak,\naby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním. Tento záver je vyvoditeľný priamo z\nustanovenia § 47 ods. 2 Správneho poriadku.\nPorušenie zásady rovnosti zbraní a objektívne rovnocenného prístupu: Krajský súd v Bratislave\nnerešpektoval zásadu rovnosti účastníkov konania a objektívne rovnocenného prístupu, keď ignoroval\nskutočnosti, ktoré v konaní boli preukázané a svedčia v neprospech žalovaného. Súd pri opise vyjadrení\núčastníkov konania v rozsudku úplne ignoroval písomné vyjadrenie žalobcu zo dňa 23. januára 2014.\nOdvolateľ ďalej namietal, že Krajský súd v Bratislave tým, že v tejto veci nenariadil pojednávanie, napriek\njej skutkovo a právnej zložitosti, odňal účastníkovi právo konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.),\nčím je daný odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p.. S poukazom na uvedené je konanie\npostihnuté vadami, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.\nVzhľadom na vyššie uvedené žiada žalobca odvolací súd, aby napadnutý rozsudok Krajského súdu v\nBratislave zrušil a konanie zastavil.\nIII.\nK podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný, uvádzajúc, že rozsudok krajského súdu je vecne\nsprávny a neexistujú žiadne zákonné podmienky na jeho zmenu, resp. zrušenie.\nŽalovaný v prvom rade uvádza, že v správnom súdnictve sa uplatňuje koncentračná zásada, keď žalobca\nmôže žalobné dôvody síce meniť, avšak rozširovať ich môže len do lehoty na podanie žaloby. Iba v\nlehote podľa § 250b ods. 1 O. s. p. je možné rozšíriť rozsah napadnutia rozhodnutia. Rozšírením rozsahu\nnapadnutia rozhodnutia sa chápe nielen rozšírenie žaloby o ďalšie výroky, ale aj o rozšírenie žalobných\ndôvodov, t. j. vytknutie ďalšieho rozporu so zákonom alebo uvedenie ďalšieho porušenia žalobcových\n\npráv. Po uplynutí tejto lehoty už nie je možné v priebehu konania vznášať ďalšie námietky a výhrady proti\nžalobou napadnutému rozhodnutiu, a to ani v replike na vyjadrenie žalovaného ani na pojednávaní. To\nznamená, že k žalobným bodom uplatneným po uplynutí lehoty na podanie žaloby, správny súd nemôže\nprihliadať. Z uvedeného je zrejmé, že súd nemôže prihliadať na tvrdenia uvedené vo vyjadrení žalobcu\nzo dňa 23.01.2014 (t. j. po uplynutí dvojmesačnej lehoty od doručenia rozhodnutia správneho orgánu\nžalobcovi).\nŽalovaný v rámci svojej rozhodovacej praxe dbá o to, aby bola jednotná a aby pri rozhodovaní o skutkovo\nzhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Skutočnosť, že sa v ojedinelom prípade, v\nrámci výkonu kontroly vypustilo kontrolné zistenie, neznamená, že rozhodovacia prax žalovaného v\npredošlých rokoch bola rozdielna s rozhodnutím v prejednávanej sporovej veci. Rozhodnutia, na ktoré\npoukazuje žalobca v odvolaní sa týkajú odlišných prípadov, napr. v rozhodnutí č. 1006-136-7000/2007\nsa úrad zaoberal námietkami proti úkonu kontrolovaného inému ako uvedenému v písmenách\na) až f) podľa § 138 ods. 2 písm. g) zákona o verejnom obstarávaní. V danom prípade úrad\nkonanie zastavil z procesných dôvodov; v rozhodnutí o námietkach č. 1007-137-7000/2007 sa úrad\nzaoberal námietkami proti vylúčeniu účastníka zo súťaže návrhov. V tomto prípade úrad nariadil\nodstrániť protiprávny stav - zrušiť rozhodnutie poroty kontrolovaného o vylúčení návrhu navrhovateľa;\nv rozhodnutiach o námietkach č. 1011-138-7000/2007 a č. 1140-159-7000/2007 sa úrad zaoberal\nnámietkami proti výsledku vyhodnotenia ponúk. V týchto konaniach úrad zamietol námietky. Žalovaný\nsa v predmetných konaniach o námietkach zaoberal výhradne navrhovateľom určeným rozsahom\nnamietaných skutočností (konkrétnymi podanými námietkami tykajúcimi sa priebehu súťaže návrhov\na neposudzoval, či boli splnené podmienky pre použitie rokovacieho konania bez zverejnenia) a\nneposudzoval zákonnosť celého postupu verejného obstarávateľa, t. j. nie je možné vyvodiť záver,\nže žalovaný schválil nezákonný postup verejného obstarávateľa. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že\nmetodické usmernenia z rokov 2007-2009 sa odlišujú od tých, ktoré sú uvedené v rozhodnutí (žalobca ich\nnekonkretizoval), žalovaný uvádza, že mu nie sú takéto metodické usmernenia známe, a preto považuje\npredmetné tvrdenie za nepodložené a irelevantné pre meritum veci.\nSkutočnosť, že žalovaný sa zaoberá výlučne navrhovateľom určeným rozsahom namietaných\nskutočností (konkrétnymi podanými námietkami) a neposudzuje zákonnosť celého postupu verejného\nobstarávateľa zároveň potvrdzuje aj Najvyšší súd v rozsudku SR spis. zn. 3Sžf/47/2010 zo dňa\n08.02.2011, resp. v rozsudku spis. zn. 3Sžf/57/2009 zo dňa 21.01.2010.\nŽalovaný dáva na vedomie odvolaciemu súdu, že všetky rozhodnutia žalovaného v konaní o námietkach\nsú verejne dostupné na internetovej adrese: <http://www.uvo.gov.sk/informovanie-o-namietkach>. z\nvýkonu kontroly pred uzavretím zmluvy na internetovej adrese: <http://www.uvo.gov.sk/kontrola-preduzavretim-zmluvy>.\nNiet pochybností o tom, že rozhodnutie bolo súladné s rozhodovacou praxou žalovaného v rámci\nprejednávanej veci a práve prípad z výkonu kontroly, na ktorý poukazuje žalobca možno označiť ako\nurčitý exces, resp. vybočenie z ustálenej rozhodovacej praxe žalovaného. Zároveň v tejto súvislosti\nžalovaný považuje za nevyhnutné uviesť, že z odôvodnenia Dodatku č. 1 k Protokolu, na ktorý poukazuje\nžalobca vyplýva, že vypustenie kontrolného zistenia zo Zápisnice o prerokovaní protokolu zo dňa\n18.09.2012 nemožno posúdiť spôsobom, že by predmetný postup obstarávateľa žalovaný kvalifikoval\nako súladný so zákonom o verejnom obstarávaní.\nK tvrdeniu žalobcu, že žalovaný je povinný zachovávať jednotný výklad pri vlastnej rozhodovacej\nčinnosti, žalovaný uvádza, že s uvedeným sa plne stotožňuje a ako už aj sám vyššie uviedol, o\nzabezpečenie jednotnej rozhodovacej praxe sa samozrejme snaží. Zároveň však žalovaný k uvedenému\ndodáva, že jednotná rozhodovacia prax prichádza do úvahy v plnej možnej miere výhradne v prípade,\nak doterajšie rozhodnutia sú v súlade splatnými právnymi predpismi. Ad absurdum, ak by žalovaný\nrozhodoval v rozpore so zákonom, napr. o uložení pokuty žalobcovi a poukazoval by na svoju predošlú\nrozhodovaciu prax, žalobca by sa nepochybne ohradil voči uvedenému rozhodnutiu a podal by žalobu\nna preskúmanie zákonnosti.\n\nZ vyššie uvedenej argumentácie žalobcu jednoznačne vyplýva, že žalobca sa dožaduje, aby odvolací\nsúd rozhodol spôsobom, ktorý by donútil žalovaného konať v rozpore s platnými právnymi predpismi, čo\nje totálne scestné a neprípustné. Argumentačná línia žalobcu predstavuje preto z pohľadu žalovaného\nlen snahu celý spor preniesť do roviny skúmania irelevantných, pre meritum veci nepodstatných\nskutočností, a tým odvrátiť pozornosť súdu od skutočnosti, že žalobca závažným spôsobom konal v\nrozpore so zákonom o verejnom obstarávaní, konkrétne v rozpore s § 58 ods. 1 písm. h), pretože\npoužil postup zadávania zákazky rokovacím konaním bez zverejnenia bez splnenia podmienky na\njeho použitie. Aj v prípade, že by boli vydané odlišné rozhodnutia v tej istej skutkovej a právnej\nveci, nemá to samo o sebe vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Žalovaný opätovne uvádza, že v\nrámci prejednávanej sporovej veci sa posudzuje zákonnosť výhradne rozhodnutia žalovaného č. 037P/04-2012 zo 17.04.2012.\nŽalovaný k uvedenej problematike poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-340/02 zo\n14. októbra 2004, ktorý riešil identický prípad, keď žalobca vyhlásil súťaž návrhov a následne rokovacím\nkonaním bez zverejnenia uzavrel zmluvu s úspešným záujemcom aj na realizáciu služieb, ktoré však\nnespadajú do predmetu súťaže návrhov, a teda takéto služby mali byť obstarávané ďalšími postupmi\nverejného obstarávania.\nV tejto súvislosti si žalovaný dovoľuje upriamiť pozornosť na nasledujúce relevantné skutočnosti. Súdny\ndvor EÚ predstavuje jedinú inštitúciu v Európskej únii, ktorá je oprávnená podávať záväzný výklad\nvšetkých ustanovení práva Únie. Judikatúra súdov EÚ je záväzná aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať\nv tej istej veci o opravných prostriedkoch (Milen, Fett a Eierkontor, 29/68, 24.06.1969, Zb. s. 165, bod\n2). Súdny dvor EÚ výkladom úniového ustanovenia objasňuje zmysel a pôsobnosť tohto vykladaného\nustanovenia už od okamihu, kedy toto ustanovenie nadobudlo účinnosť.\nČo sa týka aplikácie predmetného ustanovenia zákona o verejnom obstarávaní, je nutné vykladať zákon\no verejnom obstarávaní v priamej súvislosti so všetkými právnymi predpismi platnými na území SR, a\nteda aj v priamej súvislosti s predpismi EÚ (tzv. eurokonformný výklad). Uvedená povinnosť vykladať\nustanovenia zákona o verejnom obstarávaní eurokonformným výkladom ako je vyššie uvedené, vyplýva\nz členstva v EÚ.\nVo veci SD EÚ Gerhard Köbler proti Republike Österreich, sp. zn. C-224/01, kde Súdny dvor rozhodoval\no náhrade škody spôsobenej konaním štátneho orgánu, tento judikoval takým spôsobom, že porušením\nkomunitárneho práva je aj prijatie rozhodnutia, ktoré odporuje judikatúre Súdu. Uvedený postoj potvrdil\naj v rozsudku ESD, z 03.06.2006, Traghetti del Mediterraneo SpA proti Talianskej republike, sp. zn.\nC-173/03.\nV zmysle článku 7 Ústavy SR ods. 2 Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola\nratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy, preniesť\nvýkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych\nspoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne\nzáväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl.\n120 ods. 2.\nSúdny dvor Európskej únie v záujme zabezpečenia jednotnej a účinnej aplikácie komunitárneho práva\nvo všetkých členských Štátoch priznal komunitárnemu primárnemu právu vlastnosti, ktoré zakladateľské\ndokumenty Európskej únie explicitne neobsahujú. Slovenské súdy sú preto povinné priamo aplikovať\nustanovenia Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len „Zmluva o ES“), ktoré sú priamo\núčinné a to v súlade so záväzkami, ktoré Slovenská republika na seba prevzala vstupom do Európskej\núnie, a taktiež na základe ustanovení článku 7 ods. 5 a článku 144 ods. 1 Ústavy SR, v zmysle\nktorého: „Sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným\nzákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.“\n\nZ vyššie uvedeného vyplýva, že každé rozhodnutie slovenského súdu musí byť v súlade s judikatúrou\nSD EÚ a v rámci prejednávanej sporovej veci najmä v súlade s rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci\nC-340/02 zo 14. októbra 2004.\nK uvedenému je nutné dodať, že za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných\npráv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd, t. j. jedine súd je garantom dodržiavania\nzákonnosti správnym orgánom. Uvedené v konečnom dôsledku znamená, že nie každé rozhodnutie\nsprávneho orgánu musí byť vždy správne, zákonné a je teda výhradne na žalobcovi, aby v prípade, že\nsa cíti ukrátený na svojich právach, podal žalobu na správny súd, ktorý preskúma zákonnosť postupu a\nrozhodnutia správneho orgánu a rozhodne, či je v súlade s platnými právnymi predpismi.\nK tvrdeniu žalobcu, že súd prvého stupňa sa nezaoberal určitými argumentmi žalobcu, žalovaný uvádza,\nže predmetné tvrdenie sa nezakladá na skutočnosti, pretože súd prvého stupňa sa v odôvodnení\nrozsudku dostatočne vysporiadal so žalobnými dôvodmi. Na základe uvedeného považuje žalovaný\nargumentáciu žalobcu za neopodstatnenú.\nŽalobca tvrdí, že súd prvého stupňa vôbec nezohľadnil v rozsudku § 149 ods. 3 zákona o verejnom\nobstarávaní, v zmysle ktorého sa pri ukladaní pokuty prihliada na povahu, závažnosť, spôsob a\nnásledky porušenia povinnosti. Tieto právne relevantné zásady spoločné pre ukladanie všetkých\npokút uvedených v ustanoveniach § 149 ods. 1 a ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní, pritom\nžalovaný ani v prvostupňovom rozhodnutí o uložení pokuty a ani v napadnutom rozhodnutí žalovaného\nvôbec neuplatnil, dokonca sa o nich ani nezmienil. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie\nNajvyššieho sudu SR sp. zn. 4Sžf/85/2012 z 28.05.2013. K uvedenému žalovaný dodáva, že v prípade,\nak by žalovaný disponoval oprávnením použiť správnu úvahu pri stanovovaní sankcie, žalovaný by\nv zmysle rozsudku najvyššieho súdu, na ktorý žalobca poukazuje, nemusel prihliadať na rigorózne\nstanovenú výšku pokuty 5 % zo zmluvnej ceny, ale mohol by nepochybne uložiť aj vyššiu pokutu než 5\n% zo zmluvnej ceny, ktorá by možno viac odzrkadľovala závažnosť predmetného správneho deliktu.\nŽalobca nesúhlasí ani s vyhodnotením Krajského súdu v Bratislave ohľadne zákonnosti podkladu\nrozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím o uložení pokuty, ktorým bol Protokol\no výsledku kontroly, keďže súd prvého stupňa posúdil túto námietku striktne arbitrárne.\nPokiaľ Protokol o výsledku kontroly dodržiavania zákona o verejnom obstarávaní č. 667-6000/5/2009 z\n13.10.2010 (ďalej len „Protokol o výsledku kontroly“) nie je podpísaný vedúcim kontrolnej skupiny, nie\nje možné podľa žalobcu potvrdiť správnosť záverov kontrolných zistení. Uvedenú skutočnosť považuje\nžalobca za zásadnú vadu v konaní o uložení o pokuty, keďže napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo\nvydané na základe podkladu, ktorý nebol získaný zákonným spôsobom.\nK namietanej skutočnosti žalovaný uvádza, že kontrola bola vykonaná v súlade so zákonom č. 10/1996\nZ. z. o kontrole v štátnej správe v znení neskorších predpisov a dôvodom, prečo dvaja zamestnanci\nnemohli zabezpečiť výkon kontroly ako členovia skupiny a tiež podpísanie Protokolu, bolo, že dvaja\npoverení zamestnanci žalovaného v čase vykonávania kontroly skončili štátnozamestnanecký pomer k\nžalovanému. Mgr. F. C. skončil štátnozamestnanecký pomer v Úrade pre verejné obstarávanie dohodou\npodľa § 46 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe v platnom znení, dňom 30.04.2010\na JUDr. C. R. skončil štátnozamestnanecký pomer v Úrade pre verejné obstarávanie výpoveďou z\norganizačných dôvodov podľa § 47 písm. b) zákona č. 400/2009 Z. z. ostatnej službe v platnom znení,\ndňom 30.11.2010, pričom menovaný odo dňa 06.10.2010 čerpal riadnu dovolenku až do ukončenia\nštátnozamestnaneckého pomeru a z uvedeného dôvodu nemohol zabezpečiť výkon kontroly ako člen\nkontrolnej skupiny. V zákone nie je striktne stanovený počet pracovníkov kontroly, ktorí podpisujú\nprotokol. Z uvedeného je zrejmé, že keď Protokol podpísali dvaja pracovníci kontroly, naplnili tým\nliteru zákona. K uvedenému žalovaný zároveň dodáva, že protokol podlieha súdnemu prieskumu (pozri\nrozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3S/ 9/2011 zo dňa 24. 01. 2012), a žalobca mohol\npodať žalobu proti Protokolu a nie napádať skutočnosti týkajúce sa výkonu kontroly, t. j. iného právnoaplikačného procesu až následne v rámci konania pred súdom, ktoré sa týka rozhodnutia v správnom\n\nkonaní. V zmysle uvedeného žalobcom tvrdená skutočnosť nemá podľa žalovaného žiadny vplyv na\nrelevanciu Protokolu, ktorý predstavuje iba jeden z podkladov k správnemu konaniu.\nSúd prvého stupňa sa podľa žalobcu v odôvodnení rozsudku vôbec nezaoberal podstatou námietky\nžalobcu ohľadne porušenia jeho práva byť oboznámený s podkladmi rozhodnutia podľa § 33 ods. 2\nSprávneho poriadku. Žalobca poukazoval, že síce bol formálne vyzvaný na vyjadrenie pred vydaním\nrozhodnutia, avšak nepoznal nové dôvody, resp. skutočnosti, pre ktoré žalovaný pristúpil k uloženiu\npokuty, a preto týmto konaním mu bolo odňaté právo vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. Žalobca\nzároveň tvrdí, že žalovaný postupoval v rozpore aj so zásadou uvedenou v § 3 ods. 2 Správneho\nporiadku, podľa ktorej sú správne orgány povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi\nkonania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť,\naby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť\nsvoje návrhy.Žalobca nerozlišuje oba procesné postupy správne konanie a činnosť kontroly a uvádza, že\nskutkové zistenia a právna kvalifikácia identifikovaná v režime kontroly sa musí zhodovať so zisteniami\na právnou kvalifikáciou verifikovanou správnym konaním.\nS uvedenou argumentáciou žalobcu nemožno podľa žalovaného v žiadnom prípade súhlasiť. Potvrdenie\ntýchto názorov by znamenalo, že žalovaný nemôže voľne hodnotiť dôkazy a vec správne právne\nkvalifikovať.Protokol, ktorý obsahuje preukázané kontrolné zistenia sa teda stáva jedným z podkladov na\nzačatie správneho konania. V rovine dokazovania a právnej kvalifikácie je iba jedným z dôkazov, ktoré\nsprávny orgán objektívne hodnotí.Vzhľadom na ustanovenia právnych predpisov a poznatky právnej\nvedy má žalovaný za to, že jedine správny orgán je oprávnený rozhodovať o začatí a vedení konkrétneho\nsprávneho konania. Uvedené je logické, nakoľko správny orgán prvého stupňa nesie zodpovednosť za\nzákonnosť rozhodnutia minimálne pred druhostupňovým správnym orgánom, ktorým je v prípade úradu\npredseda úradu.\nŽalovaný poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 3Sžnč/3/2006.\nNajvyšší súd SR tu jednoznačne dôvodil, cit.: „Správny poriadok (zák. č. 71/1967 Zb. v znení neskorších\npredpisov) v ust. § 18 ods. 1 rozlišuje 2 spôsoby začatia konania, 1/ na návrh účastníka konania a 2/ na\npodnet správneho orgánu. V prípade začatia konania na podnet správneho orgánu sa na skutočnosť, či\nkonanie bude začaté vzťahuje správna úvaha správneho orgánu“.\nŽalovaný z pohľadu posúdenia zákonnosti procesného postupu konštatuje, že žalovaný postupoval\nplne v intenciách normatívnej úpravy Správneho poriadku. Žalobcom vytýkané porušenie § 33 ods.\n2 Správneho poriadku žalovaný vyhodnotil ako nedôvodné. Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku,\ncit.: „Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa\npred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť\njeho doplnenie“. Žalovaný uvádza, že účastníkovi konania bolo podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku\numožnené oboznámiť sa s podkladom pre rozhodnutie, vyjadriť sa k podkladu pre rozhodnutie,\nk spôsobu jeho zistenia a navrhnúť jeho prípadné doplnenie. Na základe uvedeného sa žalobca\ndňa 09.11.2011 oboznámil s kompletným podkladom pre rozhodnutie a predložil stanovisko zo dňa\n08.11.2011, v ktorom podrobne uviedol argumenty súvisiace s predmetným správnym konaním vo veci\nuloženia pokuty ako aj procesom kontroly, ktorá predchádzala správnemu konaniu.\nV posudzovanom prípade je teda zrejmé, že žalobca bol so samotným podkladom pre rozhodnutie\nriadne oboznámený. Podľa názoru žalovaného účel a význam ustanovenia § 33 ods. 2 Správneho\nporiadku spočíva predovšetkým v tom, aby sa účastník konania mohol vyjadriť k dôkazným podkladom\nprejednávanej veci a v nadväznosti na to predkladať svoje vyjadrenia, resp. dopĺňať dôkazy. Samotný\nprávny názor a správna úvaha žalovaného, na základe ktorej žalovaný hodnotí posudzovaný skutkový\nstav je však doménou a esenciálnou náležitosťou až samotného odôvodnenia rozhodnutia vo veci\nsamej. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku „V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré\nskutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako\npoužil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal\ns návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia“. Podľa\nžalovaného samotná skutočnosť, že žalovaný pred vydaním rozhodnutia neoboznámil žalobcu so svojim\n\nprávnym názorom na posudzovaný skutkový stav v žiadnom prípade nezakladá formálne porušenie\nzákona, nakoľko samotný Správny poriadok takúto povinnosť správnemu orgánu neukladá a taktiež\nnezakladá vadu konania, ktorá by mohla mať za následok ujmu na právach žalobcu, keďže tak ako\nje vyššie uvedené právny názor správneho orgánu musí byť podľa normatívnej úpravy Správneho\nporiadku esenciálnou náležitosťou rozhodnutia vo veci, ktoré je preskúmateľné na základe podania\nriadneho opravného prostriedku, t. j. odvolania, resp. rozkladu, v rámci ktorého má účastník konania\nvytvorený priestor pre uvádzanie skutočností a právnych protiargumentov vo vzťahu k právnemu\nnázoru prvostupňového správneho orgánu. V tejto súvislosti možno na ilustráciu poukázať napr. na\nnormatívnu úpravu zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení\nzákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných\norgánov štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane\nhospodárskej súťaže“), ktorý v piatej časti upravuje konanie Protimonopolného úradu Slovenskej\nrepubliky. Zákon o ochrane hospodárskej súťaže v § 33 upravuje.: „Úrad je povinný vyzvať účastníkov\nkonania pred vydaním rozhodnutia vo veci, aby sa ústne alebo písomne vyjadrili k jeho podkladu\na k spôsobu jeho zistenia, prípadne aby navrhli jeho doplnenie, a podať im informáciu o záveroch\nprešetrovania, ku ktorým úrad na základe jemu dostupných informácií a podkladov dospel.“\nŽalovaný taktiež poukazuje na skutočnosť, že žalobca bol v prvom stupni oboznámený s predmetom\nsprávneho konania, t. j. porušením zákona o verejnom obstarávaní, ktoré bolo predmetom správneho\nkonania. Žalovaný v prvom stupni v oznámení o začatí správneho konania jasne vymedzil, za ktoré\nporušenie zákona o verejnom obstarávaní začína správne konanie, pričom konkrétne uviedol, že začína\nsprávne konanie za to, že žalobca uzavrel zmluvu rokovacím konaním bez zverejnenia bez splnenia\npodmienok pre jeho použitie a za to, že uzavrel rámcovú zmluvu rokovacím konaním bez zverejnenia.\nŽalovaný z uvedených dôvodov taktiež nesúhlasí ani s tvrdením, že konal v rozpore so zásadou\nuvedenou v § 3 ods. 2 Správneho poriadku, teda so zásadou súčinnosti správneho orgánu s osobami\nuvedenými v tomto odseku a považuje predmetné tvrdenie za rýdzo účelové.\nŽalobca má za to, že vo výroku napadnutého rozhodnutia žalovaného absentuje popis skutku, za\nktorý žalovaný uložil žalobcovi sankciu, čo spôsobuje jeho neurčitosť a nezrozumiteľnosť. Vymedzenie\npredmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte musí spočívať v špecifikácii deliktu tak, aby\nsankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním. Žalobca poukazuje na to, že tento záver\nje vyvoditeľný priamo z ustanovenia § 47 ods. 2 Správneho poriadku.\nRovnako žalobca tvrdí, že z výroku napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, na základe ktorého\nustanovenia právneho predpisu žalovaný rozhodol o uložení pokuty. Podľa § 47 ods. 2 Správneho\nporiadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého\nsa rozhodlo. Z uvedených dôvodov je podľa žalobcu výrok napadnutého rozhodnutia žalovaného\nnepreskúmateľný pre jeho nezrozumiteľnosť.\nŽalovaný sa v zmysle enunciátov rozhodnutí žalovaného a prvostupňového rozhodnutia nemôže\nstotožniť s tvrdeniami žalobcu a považuje ich za zavádzajúce. K absencii popisu skutku v tenore\nnapadnutého rozhodnutia žalovaný uvádza, že skutok je dostatočne určitý, zrozumiteľný, obsahujúci\npodrobný popis skutku a jednoznačne diferencovaný spôsobom, aby nemohol byť zamenený so žiadnym\niným skutkom. Žalobcove tvrdenie, že z výroku napadnutého rozhodnutia nieje zrejmé, na základe\nktorého ustanovenia právneho predpisu žalovaný rozhodol o uložení pokuty, považuje žalovaný tiež za\nnepravdivé. Podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie\nzmení alebo zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí. Žalovaný zastáva názor, že výrok\nnapadnutého rozhodnutia, obsahujúci autoritatívne a záväzné riešenie otázky, ktorá bola predmetom\nkonania, bol taktiež dostatočne jasný a zrozumiteľný, presný a určitý a súčasne bol vydaný plne v súlade\ns koncepciou § 59 ods. 2 Správneho poriadku. Žalovaný má za to, že v prípade, ak by výrok napadnutého\nrozhodnutia znel odlišne, t. j. ako ho požaduje žalobca, výrok by bol následne v rozpore s § 59 ods. 2\nSprávneho poriadku.\n\nŽalovaný súčasne poukazuje na výrok prvostupňového rozhodnutia žalovaného, v ktorom je explicitne\nuvedené ustanovenie § 149 ods. 1 písm. a) zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 14.11.2008.\nŽalovaný k uvedenému na záver dodáva, že Krajský súd v Bratislave doposiaľ ani raz nespochybnil\nzákonnosť výrokovej časti rozhodnutia žalovaného v správnom konaní, ktorým bola uložená pokuta zo\nžalobcom uvádzaných dôvodov (žalovaný dáva do pozornosti napr. rozhodnutie žalovaného č. 162P/08-2005 zo dňa 26.08.2005 - rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 319/2005-44 zo dňa\n22.03.2007; rozhodnutie žalovaného č. 092-P/06-2007 zo dňa 08.06.2007 - rozsudok Krajského súdu v\nBratislave č. k. 1S 326/2007-42 zo dňa 27.11.2008; rozhodnutie žalovaného č. 159-P/12-2008 zo dňa\n03.12.2008 - rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/10/2009-214 zo dňa 09.07.2010; rozhodnutie\nžalovaného č. 010-P/Ol -2009 zo dňa 23.01.2009 - rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S\n45/2009-83 zo dňa 04.11.2010; rozhodnutie žalovaného č. 035-P/03-2008 zo dňa 27.03.2008 - rozsudok\nKrajského súdu v Bratislave č. k. 2S 89/2008 30.06.2010; rozhodnutie žalovaného č. 009-P/01-2009\nzo dňa 23.01.2009 - rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S 42/2009 - 54 zo dňa 25.03.2011;\nrozhodnutie žalovaného č. 008-P/01-2009 zo dňa 23.01.2009 - rozsudok Krajského súdu v Bratislave\nč. k. 4S 43/2009-54 zo dňa 25.03.2011; rozhodnutie žalovaného č. 126-P/09-2010 zo dňa 16.09.2010 rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 244/2010-37 zo dňa 08.12.2011; rozhodnutie žalovaného\nč. 148-P/10-2007 zo dňa 01.10.2007 - rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 318/07-93 zo dňa\n17.06.2009; rozhodnutie žalovaného č. 095-P/06-2007 zo dňa 12.06.2007 - rozsudok Krajského súdu v\nBratislave č. k. 2S 321/07-46 zo dňa 09.12.2009 atď.).\nŽalovaný považuje odvolacie dôvody za nesprávne, účelové, neodôvodnené, ktoré zároveň\nnezodpovedajú ani súčasnej normatívnej úprave. V intenciách vyššie uvedených skutkových a právnych\ntvrdení má žalovaný za to, že postupoval zákonne, riadne zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil\na žalobcom napadnuté rozhodnutie vydal v súlade so zákonom o verejnom obstarávaní\nZároveň má žalovaný za to, že súd prvého stupňa rozhodol správne, rozsudok riadne a podrobne\nodôvodnil, vysporiadal sa so všetkými podstatnými námietkami prednesenými účastníkmi konania a vec\nsprávne právne posúdil, a preto žalovaný navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle §\n219 OSP potvrdil.\nIV.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá\nOSP), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v\nmedziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP); odvolanie\nprejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň verejného\nvyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej\nstránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk> (§ 156 ods. 1 a ods.\n3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu\nnie je dôvodné.\nV správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická\nosoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,\naby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. l OSP).\nSúd v správnom súdnictve preskúmava rozhodnutia a postupy orgánov verejnej správy predovšetkým\nv rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe. Rozsahom tvrdení uvedených v žalobe je súd viazaný a\nnemôže ho prekročiť, keďže správne súdnictvo je ovládané tzv. koncentračnou zásadou, keď žalobca\nmôže žalobné dôvody síce meniť, avšak rozširovať ich môže len do konca lehoty na podanie žaloby.\nPo uplynutí tejto lehoty už nie je možné v priebehu konania vznášať ďalšie námietky a výhrady proti\nžalobou napadnutému rozhodnutiu, to ani v duplike na vyjadrenie žalovaného, a ani na pojednávaní.\n\nTo znamená, že k žalobným dôvodom uplatneným po uplynutí lehoty na podanie žaloby súd v rámci\nsprávneho súdnictva už nemôže prihliadnuť.\nZ dispozičnej zásady, ktorou sa súd v správnom súdnictve riadi vyplýva žalobcovi z ustanovenia §\n249 ods. 2 O.s.p. zákonná povinnosť uviesť v žalobe okrem všeobecných náležitostí žaloby (§ 42\nods. 3 O.s.p. a 79 ods. 1 O.s.p.) aj označenie rozsahu, v ktorom sa rozhodnutie napáda, v čom vidí\nžalobca nezákonnosť rozhodnutia a aký konečný návrh robí. Podľa ustanovenia § 247 ods. 1 O.s.p.\ntreba považovať za osobitnú náležitosť žaloby aj konkrétne tvrdenie žalobcu, že bol ukrátený na svojich\nprávach nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne právo vyplývajúce z\nprávneho predpisu. Nestačí iba všeobecné tvrdenie, že zákon bol porušený. Žalobca musí poukázať na\nkonkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje porušenie zákona. Absencia tvrdenia žalobcu, že vydaním\nnapadnutého rozhodnutia bol porušený konkrétny zákon, je vadou žaloby, ktorá bráni jej vecnému\nvybaveniu (R 64/1998).\nSúd nevyhľadáva za účastníka konkrétne dôvody nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ktoré\npodľa § 249 ods. 2 O.s.p. majú tvoriť obsah žaloby a určovať rozsah preskúmania zákonnosti rozhodnutia\nsúdom, ktorým je súd podľa § 250h O.s.p. viazaný (R 58/2001).\nV správnom súdnictve súd prevažne vychádza zo skutkového stavu, ako ho zistil správny orgán\na dokazovanie vykonáva len výnimočne (§ 250i ods. 1, 2 O.s.p.). Zmyslom konania v správnom\nsúdnictve nie je vykonávať rozsiahle dokazovanie a vyvodzovať z neho skutkové závery a na ich\nzáklade posudzovať preskúmavaný správny akt a zisťovať, či správne rozhodnutie zodpovedá ním\nzistenému skutkovému stavu. Podľa § 250b O.s.p. sa žaloba musí podať do dvoch mesiacov od\ndoručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje\ninak. Zameškanie lehoty nemožno odpustiť. V rámci dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby sa striktne\nuplatňuje koncentračná zásada na vyjadrenie všetkých žalobných dôvodov. Po uplynutí lehoty už súd\nneprihliada na prípadné rozšírenie dôvodov žaloby, teda ani keby ich tvrdil žalobca na pojednávaní,\npretože by išlo o podanie urobené po lehote stanovenej zákonom.\nPoukazujúc na zásadu dispozičnú a koncentračnú, ktorými je ovládané správne súdnictvo, považuje\nsenát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky za potrebné zdôrazniť, že napadnuté rozhodnutie\nžalovaného môže preskúmať len z dôvodov, ktoré boli obsiahnuté už v žalobe.\nPodľa § 250f ods. 1 O.s.p. súd môže rozhodnúť o žalobe bez pojednávania rozsudkom, ak to účastníci\nkonania zhodne navrhli alebo ak s tým súhlasia a nie je to v rozpore s verejným záujmom.\nPodľa § 250f ods. 2 O.s.p. súd môže vyzvať účastníka, aby sa vyjadril k prejednaniu veci bez nariadenia\npojednávania do 15 dní od doručenia výzvy. Súd môže k výzve pripojiť doložku, že ak sa účastník v\nurčitej lehote nevyjadrí, bude sa predpokladať, že nemá námietky.\nNajvyšší súd k odvolacej námietke žalobcu, že prvostupňový súd mu odňal právo konať pred súdom v\ntejto veci, keď nenariadil pojednávanie, napriek jej skutkovej a právnej zložitosti, poukazuje na obsah\nsúdneho spisu, z ktorého vyplýva, že na základe výzvy zo dňa 14.05.2012 krajský súd vyzval žalobcu,\naby sa vyjadril v lehote 15 dní, či súhlasí s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania (súd rozhodne\no žalobe bez pojednávania rozsudkom). Z výzvy vyplýva, že ak sa žalobca nevyjadrí v stanovenej\nlehote, bude sa predpokladať, že k prejednaniu veci bez nariadenia pojednávania nemá námietky. Výzvu\nžalobca prevzal dňa 22.05.2012. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca sa k uvedenej výzve nevyjadril a\nžalovaný taktiež nemal žiadne výhrady k predmetnému, súd prvého stupňa rozhodol bez pojednávania\na verejne vyhlásil rozsudok. Na základe uvedených skutočností je zrejmé, že súd prvého stupňa konal\nplne v súlade s § 250f ods. 2 O.s.p. a v žiadnom prípade neodňal žalobcovi právo na prístup k súdu.\nPodľa § 250i ods. 3 OSP na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady\nmohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.\n\nPodľa § 219 ods. 1 a 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak\nsa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v\nodôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne\ndoplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\nSkutkový stav bol riadne zistený správnymi orgánmi ako aj krajským súdom, nebol medzi účastníkmi\nkonania sporný. Najvyšší súd z uvedených dôvodov dáva do pozornosti len nasledujúce skutočnosti:\nZ administratívneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca dňa 29.10.2008 uzavrel so spoločnosťou\nB.R.O.S., s.r.o., zmluvu na realizáciu Komunikačného plánu č. 180/2008/6 (ďalej len „Zmluva“) potom,\nčo zrealizoval rokovacie konanie bez zverejnenia podľa § 58 ods. 1 písm. h) ZKV. Ide o účastníka, ktorý\nbol porotou žalobcu vyhodnotený ako víťaz súťažných návrhov vyhlásených v Európskom vestníku č.\n2008/S 98-132060 a vo Vestníku verejného obstarávania č. 101/2008 zo dňa 27.05.2008 pod zn. 02349 MNA. Súťaž návrhov sa týkala projektu financovania z fondov EÚ a zo štátneho rozpočtu. Predpokladaná\nhodnota zákazky bola stanovená vo výške 11 000 000,00 € bez DPH.\nMedzi účastníkmi zostala sporná otázka, či na vymedzený predmet Zmluvy a spôsob jeho realizácie\nbolo možné použiť postup podľa § 58 ods. 1 písm. h) ZVO.\nZ obsahu Zmluvy vyplýva, že jej predmetom bola realizácia Komunikačného plánu podľa požiadaviek\nuvedených v súťažných podmienkach- článok 3.1. Táto realizácia sa môže vykonať v etapách\n(ročné operatívne plány) - čl. 4.4. a 4.5. Víťaz -účastník Zmluvy sa zaviazal na zabezpečenie\nrealizácie návrhu v podobe činností, napr. zabezpečenie výroby, a odvysielanie rozhlasových spotov\nv celoplošných, respektíve regionálnych rozhlasových staniciach Slovenskej republiky, kompletné\norganizovanie seminárov a workshopov vrátane zabezpečovania priestorov s technickým vybavením a\ntlmočníckymi službami a iné, ktoré však ani podľa názoru najvyššieho súdu nepredstavujú dopracovanie\nvíťazného návrhu (čo vyplýva z jeho obsahu), na ktorý Zmluva mala nadväzovať.\nŽalobca už v priebehu správneho konania na otázku žalovaného potvrdil, že sa jedná o jedinú\nzmluvu a neboli uzatvárané žiadne ďalšie iné zmluvy alebo dodatky na uvedený predmet zákazky. Aj\nsamotný žalobca podľa názoru najvyššieho súdu uznal, že „niektoré plnenia neboli výsledkom vlastnej\nintelektuálnej činnosti účastníka“, avšak podľa neho boli nadväzujúcou a neoddeliteľnou súčasťou\nhlavných plnení, ktoré boli výsledkom vlastnej intelektuálnej činnosti účastníka.\nSprávne konanie vo veci uloženia pokuty začal žalovaný z úradnej povinnosti nielen na základe zistení\nuvedených v Protokole o výsledku kontroly dodržiavania zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov č. 667-6000/5/2009 zo dňa 13.10\n2010, ale aj na podklade Zápisnice o prerokovaní protokolu o výsledku kontroly dodržiavania zákona\nč. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov č. 667-6000/5/2009 pod č. 667-6000/12/2009 zo dňa 17.01.2011 a Výhrad Ministerstva\nživotného prostredia SR k Protokolu o výsledku kontroly dodržiavania zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom\nobstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov č. 667-6000/5/2009\nzo dňa 13.10.2010 a kontrolným zisteniam v ňom obsiahnutým. Samotný Protokol o výsledku kontroly\npredstavoval len jeden z podkladov pre meritórne rozhodnutie.\nPodklad pre vydanie rozhodnutia tvorili:\nProtokol o výsledku kontroly dodržiavania zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov č. 667-6000/5/2009 zo dňa 13.10.2010\n(ďalej len „Protokol“),\n\nZápisnica o prerokovaní protokolu o výsledku kontroly dodržiavania zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom\nobstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov č. 667-6000/5/2009\npod č. 667-6000/12/2009 zo dňa 17.01.2011,\nVýhrady Ministerstva životného prostredia SR k Protokolu o výsledku kontroly dodržiavania zákona č.\n25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov č. 667-6000/5/2009 zo dňa 13.10.2010 a kontrolným zisteniam v ňom obsiahnutým (ďalej len\n„Výhrady k Protokolu“),\nkompletná dokumentácia k predmetu zákazky „Komunikačný plán Operačného programu Životné\nprostredie pre programové obdobie 2007 - 2013 a návrh jeho realizácie na roky 2008-2013“,\nročné operatívne plány na roky 2008 - 2013, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy na realizáciu\nKomunikačného plánu Operačného programu Životné prostredie pre programové obdobie 2007-2013 č.\n180/2008/6 uzatvorenej žalobcom a spoločnosťou B.R.O.S., s.r.o., dňa 29.10.2008,\ndokumentácia predložená žalobcom na oboznámení účastníka konania s podkladom správneho\nkonania,\nsúvisiaci spisový materiál.\nPodľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) Slovenská republika\nje zvrchovaný, demokratický a právny štát.\nPodľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR je Slovenská republika právnym štátom. Neoddeliteľným atribútom\nprávneho štátu je právna istota a spravodlivosť.\nPodľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy v jej medziach a v rozsahu\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nPodľa § 2 ZVO verejným obstarávaním sú pravidlá a postupy podľa zákona o verejnom obstarávaní,\nktorými sa zadávajú zákazky na dodanie tovaru, zákazky na uskutočnenie stavebných prác, zákazky na\nposkytnutie služieb a súťaž návrhov.\nPodľa § 58 ods. 1 písm. h) ZVO, rokovacie konanie bez zverejnenia môže verejný obstarávateľ použiť len\nvtedy, ak je splnená aspoň jedna z týchto podmienok: ide o uchádzača, ktorého návrh vyhodnotila porota\nako víťazný alebo jeden z víťazných v súťaži návrhov; ak je viac víťazných uchádzačov, na rokovania\nmusí verejný obstarávateľ vyzvať všetkých.\nPodľa § 103 ods. 1 ZVO súťaž návrhov na účely tohto zákona je postup, ktorý umožňuje vyhlasovateľovi\nsúťaže návrhov získať najmä v oblasti architektúry, územného plánovania, staveného inžinierstva a\nspracovania dát návrh, ktorý vybrala porota z návrhov predložených do súťaže návrhov s udeľovaním\ncien alebo bez udeľovania cien. Podľa odseku 2 návrh na účely tohto zákona je písomne alebo graficky\nvyjadrený výsledok vlastnej intelektuálnej činnosti účastníka, ktorý je pre vyhlasovateľa užitočný ako\npodklad na zadanie zákazky na územnoplánovaciu dokumentáciu, projektovú dokumentáciu alebo inú\nslužbu, najmä štúdiá, rozbor, projekt.\nPodľa § 149 ods. 1 písm. a/ ZVO úrad uloží verejnému obstarávateľovi a obstarávateľovi pokutu vo\nvýške 5 % zmluvnej ceny, ak sa vyhol povinnosti uzavrieť zmluvu podľa tohto zákona, alebo ak uzavrel\nzmluvu rokovacím konaním so zverejnením, alebo rokovacím konaním bez zverejnenia bez splnenia\npodmienok na ich použitie.\n\nPodľa § 6 ods. 2 Správneho poriadku, ak je na konanie vecne príslušný správny orgán, ktorý sa\nvnútorne člení, orgánom príslušným konať v mene tohto správneho orgánu v prvom stupni je útvar určený\nzákonom, inak útvar určený štatútom alebo iným predpisom upravujúcim jeho vnútorné pomery (ďalej len\n„štatút“). Ak štatút takýto útvar neurčuje, príslušným na konanie je štatutárny orgán správneho orgánu.\nPodľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným\nosobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho\nzistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.\nPodľa § 34 ods. 5 Správneho poriadku „Správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý\ndôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.“\nZo Správneho poriadku, podľa názoru senátu odvolacieho súdu vyplýva, že pri hodnotení dôkazov\nžalovaný hodnotí podklady z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Keďže správne\nkonanie je ovládané tzv. zásadou voľného hodnotenia dôkazov, žalovaný nie je viazaný žiadnym poradím\nvýznamu a preukaznej sily jednotlivých dôkazov. Hodnotiaca úvaha správneho orgánu však nie je\nľubovoľná. Správny orgán musí vychádzať zo všetkého, čo v konaní vyšlo najavo. Definitívne hodnotenie\nvýsledkov vykonaného dokazovania zakaždým urobí správny orgán v rozhodnutí.\nPodľa § 9 ods. 1 zákona č. 10/1996 Z. z. o kontrole v Štátnej správe sa kontrolnou činnosťou zisťuje\na) stav kontrolovaných skutočností a ich súlad so všeobecne záväznými právnymi predpismi, internými\npredpismi a s uzneseniami vlády Slovenskej republiky, b) príčiny a škodlivé následky nedostatkov\nzistených kontrolou, c) úroveň efektívnosti plnenia úloh štátnej správy a spôsob riadenia štátnej správy,\nd) splnenie opatrení prijatých na odstránenie zistených nedostatkov a ich účinnosť.\nPodľa § 12 ods. 1 zákona o kontrole vedúci kontrolovaného subjektu je oprávnený počas výkonu kontroly\npísomne sa vyjadrovať ku kontrolným zisteniam. V čase oboznámenia sa s Protokolom, do termínu\nurčeného pracovníkmi kontroly, je oprávnený podať ku kontrolným zisteniam námietky.\nProtokol o výsledku kontroly vyhotovujú pracovníci kontroly v prípade zistenia nedostatkov a jeho\nnáležitosti upravuje § 13 ods. 1 zákona o kontrole. Musí obsahovať: a) označenie orgánu kontroly, ktorý\nkontrolu vykonal, b) označenie kontrolovaného subjektu, c) meno, priezvisko a titul pracovníkov kontroly,\nktorí kontrolu vykonali, d) miesto a čas vykonania kontroly, e) predmet kontroly, f) kontrolované obdobie,\ng) preukázané kontrolné zistenia, h) zoznam príloh protokolu, i) dátum vypracovania protokolu, j) dátum\noboznámenia vedúceho kontrolovaného subjektu s protokolom, k) vlastnoručné podpisy pracovníkov\nkontroly, 1) podpis vedúceho kontrolovaného subjektu, ktorý bol s protokolom oboznámený, m) prílohy\nk protokolu, n) správu o zistenej nezrovnalosti, ak kontrolou zistený nedostatok je nezrovnalosťou podľa\nosobitného predpisu .\nSúčasťou protokolu o výsledku kontroly sú aj vyjadrenia vedúceho kontrolovaného subjektu ku\nkontrolným zisteniam a ďalšie písomnosti a materiály potvrdzujúce kontrolné zistenia, písomné\npotvrdenie kontrolovaného subjektu o vrátení dokladov a písomností, priebežný protokol, čiastkový\nprotokol a dodatok k protokolu (§ 13 ods. 5 zákona o kontrole).\nKontrola sa končí prerokovaním protokolu (§ 13 ods. 8 zákona o kontrole), pričom o prerokovaní\nprotokolu vypracujú pracovníci kontroly zápisnicu, ktorá musí obsahovať dátum oboznámenia vedúceho\nkontrolovaného subjektu s protokolom, dátum prerokovania protokolu, mená prítomných na prerokovaní\na ich vlastnoručné podpisy. Zápisnica o prerokovaní protokolu sa prikladá k protokolu o výsledku kontroly\na uloží sa ňou tiež povinnosť vedúcemu kontrolovaného subjektu v určenej lehote:\nprijať opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov a ich príčin a predložiť ich orgánu kontroly,\nurčiť zamestnancov zodpovedných za zistené nedostatky,\n\npredložiť orgánu kontroly správu o splnení opatrení na odstránenie nedostatkov a ich príčin a uplatnení\nprávnej zodpovednosti,\nuplatniť právnu zodpovednosť za zistené nedostatky voči zamestnancom zodpovedným za tieto\nnedostatky (§ 13 ods. 6 zákona o kontrole).\nK namietaným nedostatkom Protokolu najvyšší súd konštatuje, že kontrolu považuje za vykonanú v\nsúlade so zákonom č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe v znení neskorších predpisov (ďalej len\nzákon o kontrole). Dôvodom, prečo dvaja poverení zamestnanci nemohli zabezpečiť výkon kontroly ako\nčlenovia skupiny a tiež k otázke podpísania Protokolu, bolo dostatočné zistenie, že dvaja zamestnanci v\nčase vykonávania kontroly skončili štátnozamestnanecký pomer k žalovanému. Napriek tomu správny\norgán splnil podmienky stanovené v § 13 ods. 1 písm. k) zákona o kontrole, pretože o výsledku vykonanej\nkontroly bol vypracovaný Protokol a tento obsahuje aj vlastnoručné podpisy pracovníkov kontroly.\nČinnosť kontroly je teda odlišná od správneho konania. Naproti tomu správne konanie predstavuje\nproces, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených\nzáujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb. Ide o dva diametrálne odlišné právnoaplikačné procesy. Prvým sa sleduje režim kontroly v najužšom zmysle slova, t. j. cieľom je odhaliť\nmožné porušenia predpisov a takto identifikované nedostatky odhaliť a prijať nápravné opatrenia.\nNaopak cieľom správneho konania je objektivizácia skutkového stavu, tzv. ustálenie skutkového stavu\nveci a následná aplikácia príslušnej právnej normy (delikty podľa zákona o verejnom obstarávaní) za\nsúčasného dodržania procesných práv a garancií priznaných účastníkovi konania a iným určeným\nosobám.\nZ uvedeného je zrejmé, že správne konanie predstavuje samostatné konanie, v ktorom v oblasti\nverejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach\nfyzických osôb alebo právnických osôb a zároveň aj to, že odôvodnenie výrokovej časti rozhodnutia a\njednotlivých zistení v ňom uvedených sú v plnej réžii objektívneho a nestranného správneho orgánu.\nPrvostupňový správny orgán nie je viazaný právnym názorom iných subjektov s výnimkou právneho\nnázoru odvolacieho orgánu, právneho názoru uvedeného v právoplatnom rozhodnutí súdu, príp.\nprávneho názoru uvedeného v rozhodnutí iného príslušného orgánu, ktorý už právoplatne rozhodol o\nurčitej otázke (predbežné otázky).\nZ uvedeného vyplýva, že protokol o výsledku kontroly je podkladom pre začatie správneho konania,\navšak samotný protokol nelimituje správne orgány v akomkoľvek rozhodovaní, či už procesnom alebo\nprávno-aplikačnom.\nSprávne konanie vo veci uloženia pokuty začal správny orgán z úradnej povinnosti nielen na základe\nzistení uvedených v Protokole č. 667-6000/5/2009 zo dňa 13.10.2010, ale aj Zápisnice o prerokovaní\nProtokolu č. 667-6000/12/2009 zo dňa 17.01.2011 a Výhrad Ministerstva životného prostredia SR k\nProtokolu č. 667-6000/5/2009 zo dňa 13.10.2010 a na podklade kontrolných zistení v ňom obsiahnutých,\npríslušnej dokumentácie medzi žalobcom a spoločnosťou B.R.O.S., s.r.o., zo dňa 29.10.2008 a ďalším\nsúvisiacim spisovým materiálom.\nV danom prípade predstavoval Protokol z výkonu kontroly len jeden z pokladov rozhodnutia, ktorý\nprvostupňový správny orgán v intenciách zásady voľného hodnotia dôkazov vyhodnocoval. Protokol\nz výkonu kontroly predstavuje v rámci správneho konania vo veci uloženia pokuty výlučne jeden z\npokladov správneho orgánu pre rozhodnutie vo veci, pričom správny orgán tento dôkazný podklad\nhodnotí v intenciách zásady voľného hodnotenia dôkazov, t. j. je vo výlučnej pôsobnosti správneho\norgánu ako vyhodnotí skutkové závery zachytené v protokole z výkonu kontroly.\nPodľa názoru odvolacieho súdu si žalovaný splnil svoje povinnosti v zmysle § 33 ods. 2 Správneho\nporiadku v celom svojom rozsahu, a teda jasne vymedzil správne delikty, pre ktoré bolo začaté správne\n\nkonanie, umožnil žalobcovi, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohol vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu\njeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. O uvedených skutočnostiach svedčí podľa najvyššieho\nsúdu aj záznam z oboznámenia žalobcu s podkladmi rozhodnutia zo dňa 09.11.2011, ktorý je podpísaný\nzástupcami žalobcu a zamestnancami žalovaného.\nV rámci súdneho konania žalovaný uvádzal, že pri predmetnom správnom delikte musel obligatórne\nrozhodnúť o uložení pokuty vo výške 5 % zmluvnej ceny. Z uvedeného dôvodu bol žalovaný aj podľa\nnázoru najvyššieho súdu striktne limitovaný zákonom stanovenou percentuálnou sadzbou, a preto\nnemohol pri rozhodovaní o výške pokuty využiť správnu úvahu, resp. prihliadať na iné ako predmetné\nriešenie stanovené v administratívno-právnej norme, ako je tomu napr. v prípade, keď rozhoduje o pokute\npodľa § 149 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní, t. j. keď správny orgán rozhoduje o uložení pokuty\nv rámci hornej a dolnej sadzby. Žalovaný postupoval v zmysle zákona keď pri ukladaní pokuty prihliadal\nrigorózne len na zmluvnú cenu. Žalovaný však, podľa názoru odvolacieho súdu, v rozhodnutiach\nč. 118-3000/SK/7/2011 zo dňa 21.12.2011 a v rozhodnutí žalovaného nepochybne vyčerpávajúcim\nspôsobom opísal závažnosť správneho deliktu § 149 ods. 1 písm. a) zákona o verejnom obstarávaní,\nktorého skutkovú podstatu naplnil žalobca, a preto ani odvolacie argumenty žalobcu nemohli obstáť.\nŽalovaný v tejto súvislosti dal do pozornosti rozsudky súdov, v rámci ktorých sa preskúmavala zákonnosť\nrozhodnutí o uložení pokuty na základe rigorózne stanovenej výšky 5 % zo zmluvnej ceny. V žiadnom\nprípade, s výnimkou rozsudku Najvyššieho súdu SR, na ktorý poukazuje žalobca sp. zn. 4Sžf/85/2012 z\n28.05.2013 doposiaľ nebola spochybnená ustálená rozhodovacia prax žalovaného týkajúca sa uloženia\nzákonom pevne stanovenej pokuty za správny delikt v správnom konaní, t. j. pri správnych deliktoch\npodľa § 149 ods. 1 zákona o verejnom obstarávaní, (žalovaný dáva do pozornosti napr. rozhodnutie\nžalovaného č. 013-P/02-2006 zo dňa 07.02.2006 - rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 2Sžo 452/2009;\nrozhodnutie žalovaného č. 020-P/02-2009 zo dňa 09.02.2009 - rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k.\n2Sžf/37/2012; rozhodnutie žalovaného č. 159-P/10-2011 zo dňa 18.10.2011- rozsudok Krajského súdu\nBratislave č. k. 3S 243/2011-30, rozhodnutie žalovaného č. 119-P/05-2011 zo dňa 20.05.2011- rozsudok\nKrajského súdu v Bratislave č. k. 2S 104/11-88; rozhodnutie žalovaného č. 147-P/09-2011 zo dňa\n23.09.2011 - rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S 202/2011-79; rozhodnutie žalovaného č.\n165-P/l 1-2010 zo dňa 05.11.2010 - rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S 357/2010-38 atď.\nZ uvedeného bez pochyby vyplýva, že žalovaný rozhodol plne v súlade s ustálenou rozhodovacou\npraxou Najvyššieho súdu SR.\nNajvyšší súd dospel k záveru, že ak v tomto prípade boli v súťažných podmienkach (resp. aj v oznámení\no vyhlásení súťaže návrhov alebo v návrhu zmluvy) uvedené aj niektoré súvisiace plnenia, jedná sa\no rozpor so ZVO, pretože hlavný účel súťaže návrhov (a pojmu návrh) s nadväzujúcim rokovacím\nkonaním bez zverejnenia (t. j. získať výsledok vlastnej intelektuálnej činnosti účastníka) nebol naplnený.\nOkrem hlavných plnení, ktoré boli výsledkom vlastnej intelektuálnej činnosti účastníka, boli v predmete\nobstarávania zahrnuté aj plnenia, ako bola aj príprava a uverejnenie článkov, inzerátov, tlačových\nspráv, príprava PR materiálov, zborníkov, pozvánok, redaktorské práce, editorské práce, príprava\npropagačných, informačných a metodických pokynov, ktoré nie sú len činnosťami intelektuálnymi, ale\npredovšetkým záväznými. Preto argumentáciu žalobcu v tomto znení súd vyhodnotil ako nedôvodnú.\nProstredníctvom rokovacieho konania bez zverejnenia v zmysle § 58 ods. 1 písm. h) ZVO nie je možné\nzadať takú zákazku na poskytnutie služieb, vrámci ktorej nemusia byť predmetné služby poskytnuté a\ndodané výlučne víťazom súťaže návrhov. Rovnako uvedené platí aj pre zákazku, ktorej predmetom sú\nslužby presahujúce rozsah dopracovania víťazného návrhu.\nNajvyšší súd sa nestotožnil ani s odvolacím dôvodom žalobcu, ktorý tvrdí, že ním zvolený postup v\nrokovacom konaní je v súlade so zásadou hospodárnosti, pretože ak by postupoval podľa odporúčania\nžalovaného a rozdelil zákazku na návrh realizácie cez súťaž návrhov a na zákazku na poskytovanie\nslužieb - realizáciu Komunikačného plánu, resp. ďalších viacero zákaziek na poskytovanie súvisiacich\nslužieb, bola by to neúmerná časová a administratívna záťaž. Žalobca má za to, že v prípade, ak\nby sa zobrala do úvahy možnosť uplatnenia revíznych postupov jednotlivými uchádzačmi, ktorí by\n\nsa uchádzali o jednotlivé zákazky realizáciu jednotlivých služieb na výkon Komunikačného plánu,\nexistovalo by reálne riziko, že by nebolo možné uskutočniť realizáciu Komunikačného plánu načas.\nNajvyšší súd je naopak názoru, že v procese verejného obstarávania zadávanie zákaziek v členských\nštátoch EÚ, prostredníctvom štátu, ktorý sa spravuje verejným právom, podlieha rešpektovaniu zásady\nvoľného pohybu tovaru, zásady slobody usadiť sa a zásady slobody poskytovať služby ako aj zásad\nz nich vyplývajúcich, napríklad zásada rovnakého zaobchádzania, zásada nediskriminácie, zásada\nvzájomného uznávania, zásada proporcionality a zásada transparentnosti. Právny poriadok Slovenskej\nrepubliky rešpektuje uvedené zásady s cieľom zabezpečiť ich účinky a zabezpečiť liberalizáciu verejného\nobstarávania. Naopak žalobca bol povinný ako štátny orgán (ústredný orgán), ktorý sa spravuje verejným\nprávom v konaní pre zadanie verejnej zákazky, nespôsobiť narušenie hospodárskej súťaže vo vzťahu\nk súkromným uchádzačom.\nNajvyšší súd ďalej konštatuje, že žalobca postupoval pri vymedzení predmetu súťaže návrhov v rozpore\ns § 103 ods. 1 ZVO, keďže súčasťou vymedzeného predmetu súťaže návrhov boli tiež služby, ktoré\nnie je možné považovať za písomne alebo graficky vyjadrený výsledok vlastnej intelektuálnej činnosti\núčastníka, ktorý „je pre vyhlasovateľa užitočný ako podklad na zadávanie zákazky.“ Možnosť použitia\nrokovacieho konania bez zverejnenia ako postupu vedúceho k zadaniu zákazky na poskytnutie služby\ntomu účastníkovi, ktorého návrh vyhodnotila porota ako víťazný, je potrebné vykladať reštriktívne v\ndôsledku absencie prvku hospodárskej súťaže v tomto postupe zadávania zákazky.\nAk mal žalobca záujem o stvárnenie, resp. zachytenie tvorivého výsledku formou návrhu, mohol použiť\nsúťaž návrhov len na samotné kreatívne návrhy a víťazný návrh potom použiť ako súčasť opisu predmetu\nzákazky na poskytovanie služieb - zabezpečenie realizácie Komunikačného plánu.\nRealizácia požadovaných služieb, ktorými sa zabezpečí zrealizovanie predmetného návrhu, nie je\nzávislá výlučne na účastníkovi, ktorého návrh porota označila za víťazný. Podľa súdu sa jedná o\nštandardné služby, ktoré mali byť obstarávané ďalšími postupmi verejného obstarávania. Za dôležité\npovažuje akcentovať princíp hospodárnosti, na ktorý poukazuje aj rozsudok NS SR sp. zn. 4Sž 129/03\nzo dňa 28.09.2004, v zmysle ktorého účelom ZVO je v prvom rade ochrana investícií z verejných zdrojov\na až v tej súvislosti ochrana uchádzačov -subjektov súťažiacich o získanie zákazky.\nAk je predmetom rokovacieho konania bez zverejnenia, nadväzujúceho na predchádzajúcu súťaž\nnávrhov, aj samotná realizácia návrhu, dochádza k zásadnému porušeniu princípu hospodárnosti, a\nto predovšetkým z dôvodu, že v rámci súťaže návrhov sa hodnotia predovšetkým aspekty súvisiace s\ntvorivosťou a kreativitou.\nŽalobca si v predmetnej súťaži návrhov stanovil ako hodnotiace kritériá naplnenie cieľov, koncepčnosť\na primeranosť riešenia, kreatívny nápad, kreatívne stvárnenie, originalita a zrozumiteľnosť súťažného\nnávrhu, teda kritériá, ktoré nedeterminujú ekonomickú výhodnosť. Uvedené má za následok, že\nprostredníctvom súťaže návrhov, ktorej predmetom hodnotenia boli stanovené subjektívne kritériá a nie\ncena, ani iné kritériá determinujúce ekonomicky najvýhodnejšiu ponuku, že došlo k zadaniu zákazky v\nhodnote 13 090 000,00 € s DPH bez aplikácie princípu hospodárnosti. Z uvedeného dôvodu je preto\nnezlučiteľné najmä s princípom hospodárnosti uzatvárať zmluvu na realizáciu víťazného návrhu, ktorý\nvzišiel zo súťaže návrhov, rokovacím konaním bez zverejnenia podľa § 58 ods. 1 písm. h) ZVO.\nNajvyšší súd dospel k záveru, že prvostupňový správny orgán aj žalovaný postupovali vo veci zákonne,\nriadne zistili skutkový stav, argumenty odôvodňujúce výrok rozhodnutí sú legitímne v žiadnom prípade\nnevykazujú znaky svojvôle, rozhodnutie je v súlade s právnymi predpismi vnútroštátneho práva, ale aj\npráva úniového. Z rozsudku súdu prvého stupňa v konečnom dôsledku vyplýva, že ten sa plne stotožnil\ns argumentáciou žalovaného, t. j. posúdil jeho postup a rozhodnutie za súladné s právnymi predpismi.\nS poukazom na uvedené najvyšší súd dospel k záveru, že odvolaním napadnutý rozsudok Krajského\nsúdu v Bratislave je vecne správny a preto ho podľa § 219 ods. 2 OSP potvrdil.\n\nO náhrade trov odvolacieho konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 250k ods. 1 OSP tak, že\nneúspešnému žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže nemal úspech v odvolacom\nkonaní a žalovanému v tomto konaní náhrada trov neprináleží.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}