{"guid": "31c1312c-4eb9-42cd-ab8d-3ecde985725f:9717a808-b514-4b75-9d25-2d168fa23766", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:1011201985.1", "spisova_znacka": "8Sžo/20/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/20/2014 z 30. 4. 2015", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. apríla 2015, sp. zn. 8Sžo/20/2014, ECLI:SK:NSSR:2015:1011201985.1", "identifikacne_cislo": "1011201985", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Peter Melicher", "sudca_id": 14, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-peter-melicher-14", "datum_vydania": "2015-04-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1998/73", "nazov": "zákon č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, SIS, ZVJS a Železničnej polície", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1998/73", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/73-1998"}, {"iri": "/SK/ZZ/1998/73/#paragraf-35.odsek-2", "nazov": "§ 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1998/73/#paragraf-35.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/73-1998/paragraf-35"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1998/73#paragraf-35"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9717a808-b514-4b75-9d25-2d168fa23766", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:1011201985.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:1011201985.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:1011201985.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Sžo/20/2014\n1011201985\n30. 04. 2015\nMgr. Peter Melicher\nECLI:SK:NSSR:2015:1011201985.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Petra Melichera a členov\nsenátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a JUDr. Eleny Kováčovej, v právnej veci žalobcu: mjr. Mgr. K. N.,\nnar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX J. XXX, zastúpený: Mgr. Nikoleta Oktavcová, advokátka, Nám. SNP\n70/36, Zvolen, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o\npreskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia ministra vnútra SR Č.p.: SLV-PS-PK-169/2011 zo dňa\n24. októbra 2011, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S\n220/2011-50 zo dňa 4. decembra 2013, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 220/2011-50 zo dňa\n4. decembra 2013, p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku\n(ďalej len „OSP\") zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia ministra vnútra SR\nČ. p.: SLV-PS-PK-169/2011 zo dňa 24.10.2011, ktorým zamietol rozklad žalobcu proti personálnemu\nrozkazu ministra vnútra SR č. 305 zo dňa 25.07.2011, ktorým bol žalobca podľa § 35 ods. 2 zákona\nč. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru\nväzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov\n(ďalej aj len ,,zákon\") dňom 01.08.2011 preložený z funkcie starší referent špecialista 3. inšpekčného\noddelenia odboru inšpekčnej služby sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej\nrepubliky, služobného úradu MV SR - miesto výkonu štátnej služby Banská Bystrica, na inú funkciu\nv rámci Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Banskej Bystrici a toto prvostupňové rozhodnutie\nzároveň potvrdil.\nKrajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z obsahu administratívneho spisu žalovaného súd zistil,\nže personálnym rozkazom ministra vnútra SR č. 305 zo dňa 25.07.2011 bol žalobca v súlade s § 35\nods. 2 zákona dňa 01.08.2011 preložený z funkcie starší referent špecialista 3. inšpekčného oddelenia\nodboru inšpekčnej služby, sekcie kontroly a inšpekčnej služby MV SR, služobného úradu MV SR na inú\nfunkciu v rámci OR PZ v Banskej Bystrici, služobného úradu Krajského riaditeľstva PZ v Banskej Bystrici\na že personálny rozkaz bol vopred prerokovaný v OZP v SR, pričom preloženie žalobcu na inú funkciu\nsa vykonalo v dôležitom záujme služby, pričom dôvod sa podľa § 35 ods. 2 zákona neuvádza.\nSúd ďalej zistil, že personálny rozkaz bol žalobcovi vyhlásený v súlade s § 266 ods. 1 zákona dňa\n29.07.2011 a proti rozkazu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote rozklad, ktorý bol ministrom\n\nvnútra SR zamietnutý napadnutým rozhodnutím zo dňa 24.10.2011. Toto rozhodnutie bolo žalobcovi\ndoručené dňa 28.10.2011.\nPodľa krajského súdu z citovaného ustanovenia § 35 ods. 2 zákona vyplýva, že minister môže policajta\nzaradeného v útvare inšpekčnej služby, ktorým žalobca nesporne bol, previesť na inú funkciu v tom\nistom mieste výkonu štátnej služby, a ak to nie je možné, preložiť na inú funkciu do iného miesta výkonu\nštátnej služby alebo do iného služobného úradu aj bez uvedenia dôvodu.\nKrajský súd dospel k záveru, že z ust. § 35 vyplýva, že ods. 2 cit. ustanovenia je vo vzťahu k ods. 1\nšpeciálnym ustanovením, keď ods. 2 definuje špeciálne kompetencie ministra, ktorý môže (ale nemusí)\npolicajta zaradeného v útvare inšpekčnej služby previesť na inú funkciu. Podľa súdu ide o prejav\ndiskrečnej právomoci štátu, kedy sa ponecháva príslušnému nadriadenému, v danom prípade ministrovi\nvnútra SR, možnosť voľnej úvahy, či využije alebo nevyužije predmetné oprávnenie dané mu zákonom,\npričom nemusí uviesť konkrétne dôvody využitia tohto oprávnenia, pretože je to iba na jeho vnútornom\nposúdení a následnom rozhodnutí.\nSúd preto námietku žalobcu, že žalovaný neuviedol žiadny dôležitý záujem služby, ako nedôvodnú,\nnakoľko slovné spojenie „a ak to vyžaduje dôležitý záujem služby\" sa vzťahuje v zmysle cit. ustanovenia §\n35 ods. 2 zákona na policajta, ktorý sa považuje za nadriadeného. Žalovaný nebol povinný zdôvodňovať\nprevedenie žalobcu na inú funkciu dôležitým záujmom služby tak, ako v prípade, ak by išlo o\nnadriadeného. Súd sa priklonil k rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n1Sžo/113/2007 zo dňa 11.03.2008.\nSúd uviedol, že služobný orgán v zmysle § 35 ods. 2 zákona môže, ale nemusí v rozhodnutí o\nprevedení uviesť dôvody viažuce sa k dotknutému policajtovi a pokiaľ sa rozhodne akokoľvek, je treba z\nhľadiska zákonnosti jeho postup akceptovať. Pokiaľ však zákon vyžaduje, aby bol v prípade prevedenia\nnadriadeného naplnený dôležitý záujem služby na takomto rozhodnutí, má súd zato, že tento záujem je\npotrebné definovať, pomenovať v dôvodoch rozhodnutia, aby nielen dotknutý policajt ale celý Policajný\nzbor a napokon aj verejnosť, ktorej tento zbor slúži, vedeli, aký služobný záujem viedol nadriadeného\n(ministra) k prevedeniu policajta.\nPodľa krajského súdu vo všeobecnosti by dôležitý záujem štátnej služby mal spočívať v plnení\núloh a povinností vyplývajúcich zo zákona (č. 73/1998 Z. z.), ako aj úloh vyplývajúcich z iných\nvšeobecne záväzný predpisov, na zabezpečenie ktorých sa kladie podstatný význam pri plnení činnosti\nnadriadeného, ako aj z aktuálnej bezpečnostnej situácie v spoločnosti.\nSúd taktiež dospel k záveru, že aj námietka žalobcu smerujúca k nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre\nnezrozumiteľnosť z dôvodu, že z personálneho rozkazu nie je zrejmé, s kým, kedy a s akým výsledkom\nbol návrh prerokovaný s odborovým orgánom, nie je dôvodná, nakoľko z výrokovej časti personálneho\nrozkazu vyplýva, že postup vyžadovaný § 35 ods. 2 zákona bol dodržaný, pričom súd z návrhu na\npreloženie žalobcu zo dňa 22.07.2011 zistil, že dňa 25.07.2011 bol tento návrh prerokovaný tak, ako to\nukladá § 35 ods. 2 zákona a to vo výbore OZP v SR, čo potvrdil predseda OZP v SR svojim podpisom.\nK námietke žalobcu týkajúcej sa porušenia § 243 ods. 2 zákona, pretože odvolací orgán nerozhodol o\nrozklade žalobcu v lehote 60 dní odo dňa jeho podania, súd uviedol, že podľa uvedeného zákonného\nustanovenia je odvolací orgán povinný rozhodnúť o odvolaní bezodkladne spravidla do 60 dní odo\ndňa podania odvolania, a to po predchádzajúcom prerokovaní v poradnej komisii, ak tento zákon\nneustanovuje inak. Podľa súdu ide o poriadkovú lehotu, ktorej uplynutím nezanikajú ani práva ani\npovinnosti účastníka konania.\nZa nedôvodnú považoval súd aj námietku žalobcu ohľadne nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre\nabsolútny nedostatok odôvodnenia, keďže z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ministra vnútra SR\nzo dňa 24.10.2011 vyplýva, že tento sa námietkami žalobcu zaoberal, avšak tieto boli vyhodnotené ako\nprávne irelevantné.\nPodľa názoru krajského súdu sú žalobou napadnuté rozhodnutia dostatočne odôvodnené tak, ako to\nvyžaduje zákon a dávajú jasný a zrozumiteľný právny a skutkový základ veci. Žalovaný výstižne poukázal\nna aplikovateľnú judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať odpoveď na\nvšetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\n\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia\nvšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na\nzáver, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (I. ÚS\n141/09, IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ustanovení čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR ani z čl.\n37 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny nemožno vyvodiť právo účastníka konania a tomu zodpovedajúcu\npovinnosť orgánu verejnej moci konajúceho vo veci vykonať všetky dôkazy označené účastníkom\nkonania. Zásada voľného hodnotenia dôkazov v spojení s princípom legality a zásadou spravodlivého\nrozhodnutia umožňujú orgánu verejnej moci vykonať iba tie dôkazy, ktoré sú podľa jeho úvah potrebné\nna objasnenie právne významných skutkových okolností relevantných pre spravodlivé rozhodnutie v\ndanej veci.\nZáverom súd uviedol, že nedôvodný je aj poukaz žalobcu na § 193 ods. 2 zákona, podľa ktorého\npolicajtovi musí byť daná možnosť vyjadriť sa k návrhu na prepustenie zo služobného pomeru z dôvodu\nuvedeného v § 192 ods. 1 písm. e/, navrhovať dôkazy a obhajovať sa, nakoľko však v danom prípade\nžalobca nebol prepustený zo služobného pomeru príslušníka PZ z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1\npísm. e/ zákona, ktorým je zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti a jeho\nponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.\nKrajský súd sa nestotožnil ani s názorom žalobcu že by išlo v danom prípade o nútenú - povinnú\nprácu v súvislosti s jeho prevedením ako policajta zaradeného v útvare inšpekčnej služby v zmysle §\n35 ods. 2 zákona a nezdieľa ani jeho názor o porušení Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce č.\n29 o zákaze nútenej práce a č. 105 na odstránenie nútenej práce, ani čl. 14 Európskeho dohovoru o\nľudských právach. V tejto súvislosti súd zdôraznil, že služobný pomer príslušníkov Policajného zboru,\nS.I.S., Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície je svojou povahou\ninštitútom verejného práva - ide o právny pomer štátnozamestnanecký. Takýto právny pomer nevzniká\nzmluvou, ale mocenským aktom služobného orgánu - rozhodnutím o prijatí do služobného pomeru\na po celú dobu svojho trvania sa výrazne odlišuje od pomeru pracovného, ktorý je naopak typickým\npomerom súkromnoprávnym, kde účastníci majú rovnaké postavenie, pričom poukázal na rozhodnutie\nESĽP (Pellegrin proti Francúzsku, rozsudok z 08.12.1999 týkajúci sa sťažnosti č. 28541/95, Frydlender\nproti Francúzsku, rozsudok z 27.06.2000 týkajúci sa sťažnosti č. 30979/96) a judikatúru Ústavného súdu\nSR, napr. č. k. II. ÚS 403/2011-23.\nZáverom krajský súd uviedol, že je verejne známa skutočnosť, že k ustanoveniu § 35 ods. 2 zákona\nmá iný vzťah vládna moc a politická opozícia, ktorej negatívny vzťah sa však v súvislosti so získaním\nštátnej moci mení na kladný.\nKrajský súd v Bratislave po preskúmaní veci dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie ministra\nvnútra SR ako i prvostupňový personálny rozkaz sú v súlade so zákonom a keďže námietky žalobcu\nneodôvodňujú ich zrušenie, žalobu bolo potrebné podľa § 250j ods. 1 OSP zamietnuť a o náhrade trov\nkonania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi právo na ich náhradu\nnepriznal.\nProti tomuto rozsudku podal v zákonnom ustanovenej lehote žalobca odvolanie a žiadal, aby Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky ako odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil a rozhodnutia zrušil a vec\nvrátil na ďalšie konanie.\nPodľa jeho názoru krajský súd pochybil v tom, že obsah ust. § 35 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z.\ninterpretoval síce správne, ale na zistený skutkový stav ju aplikoval nesprávne, nakoľko v dôvodoch\nnapádaného rozhodnutia súd uviedol, že z obsahu administratívneho spisu žalovaného, konkrétne z\nobsahu personálneho rozkazu vyplýva, že preloženie žalobcu na inú funkciu sa vykonáva v dôležitom\nzáujme služby a dôvod sa podľa § 35 ods. 2 zákona neuvádza. Súd v napádanom rozsudku ďalej uviedol,\nže z ustanovenia § 35 ods. 2 zákona vyplýva, že minister môže policajta zaradeného v útvare inšpekčnej\nslužby, ktorým žalobca nesporne bol, previesť na inú funkciu v tom istom mieste výkonu štátnej služby\naj bez uvedenia dôvodu, pretože ide o prejav diskrečnej právomoci štátu, kedy sa ponecháva ministrovi\nvnútra SR možnosť voľnej úvahy, či využije alebo nevyužije predmetné oprávnenie dané mu zákonom,\npričom nemusí uviesť konkrétne dôvody tohto oprávnenia, pretože je to iba na jeho vnútornom posúdení\na následnom rozhodnutí.\n\nŽalobca je toho názoru, že ak personálny rozkaz pojednáva o jeho preložení na inú funkciu v\ndôležitom záujme služby (hoci súhlasí s tým, že táto podmienka nie je pri policajtovi inšpekčnej služby\nobligatórna ako pri nadriadenom policajtovi) v zmysle zásady presvedčivosti či už správneho alebo\nsúdneho rozhodnutia musí byť táto okolnosť spočívajúca v „dôležitom záujme služby\" bez ohľadu na\nto, či ide o preloženie na inú funkciu policajta inšpekčnej služby alebo nadriadeného policajta právne\nzdôvodnená a ako dôvod preloženia z rozhodnutia žalovaného preskúmateľná, čo v posudzovanom\nprípade absentuje, pričom s poukazom na právny názor súdu vyslovený v odôvodnení napádaného\nrozsudku, je toho názoru, že za ústavne konformný výklad predmetného ustanovenia zákona súd\npovažuje taký výklad, z ktorého plynie pre ministra povinnosť definovať dôležitý záujem služby, ktorý ho\nviedol k preskúmavanému rozhodnutiu.\nŽalobca zotrváva na svojom názore, že rozhodnutím ministra vnútra SR Č. p.: SLV-PS-PK-169/2011\nzo dňa 24.10.2011 a personálnym rozkazom ministra vnútra SR č. 305 zo dňa 25.07.2011 a konaním\npredchádzajúcim vydaniu týchto rozhodnutí bol podľa v jeho neprospech porušený nielen zákon č.\n73/1998 Z. z. v znení neskorších predpisov, ale aj jeho základné ľudské práva a slobody garantované\nÚstavou Slovenskej republiky - čl. 18 ods. 1 Ústavy a čl. 36 písm. b/ Ústavy, článkami 4 ods. 2 a 14\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a to v priamej súvislosti s konaním žalovaného,\nktorý aplikoval postup podľa § 35 ods. 2 zákona, ktoré ustanovenie je podľa jeho názoru v rozpore\nnielen s Ústavou Slovenskej republiky ale aj s medzinárodnými zmluvami a dohovormi, ktoré Slovenská\nrepublika podpísala a ratifikovala, a ktorými je viazaná (Dohovorom Medzinárodnej organizácie práce\nč. 29 o zákaze nútenej práce a Dohovorom Medzinárodnej organizácie práce č. 105 na odstránenie\nnútenej práce, Európskym dohovorom), z dôvodu, že žalovaný neuviedol žiadny konkrétny dôležitý\nzáujem služby, hoci ho uviesť mal, nakoľko sa naň odvoláva vo svojom rozhodnutí.\nPodľa žalobcu ustanoveniu § 35 ods. 2 zákona chýba objektívne a rozumné odôvodnenie prečo sa\nmá inak zaobchádzať s policajtom inšpekčnej služby ako s „ostatnými policajtmi\" a „nadriadenými\", čo\npovažujem za porušenie princípu právnej istoty, keď vo veciach týkajúcich sa nadriadených rozhoduje\nsúd vo vzťahu k „dôležitému záujmu služby\" uvádzanému v personálnom rozkaze inak, ako vo veciach\n„ostatných policajtov inšpekčnej služby\" preradených na inú funkciu, ktoré sa realizuje tiež v dôležitom\nzáujme služby.\nŽalobca zotrváva na názore, že je jeho právom disponovať informáciou a dostať odpoveď na otázku,\nv čom spočíva, resp. v čom videl minister „dôležitý záujem služby\", ktorý bol podkladom pre jeho\npreradenie podľa § 35 ods. 2 zákona a pre absenciu definovania konkrétneho dôležitého záujmu služby\nv personálnom rozkaze je toto rozhodnutie nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť ako aj pre absenciu\nakéhokoľvek dôvodu a názor súdu o nadbytočnosti „dôležitého záujmu služby\" v personálnom rozkaze,\npretože nie je nadriadeným policajtom, považuje za nesprávny a v rozpore so skutkovým stavom veci.\nVzhľadom na vyššie uvedené žalobca je toho názoru, že napadnuté rozhodnutie ministra vnútra SR ako\naj napádaný rozsudok krajského súdu sú v uvedenom smere nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov,\nktoré by vymedzovali dôležitý záujem služby na jeho preradení na inú funkciu.\nZároveň si žalobca uplatnil náhradu trov konania.\nK odvolaniu žalobcu sa žalovaný vyjadril tak, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s rozsudkom Krajského\nsúdu v Bratislave, ktorý považuje za vecne správny a zákonný a navrhuje rozsudok potvrdiť.\nPodľa žalovaného, Krajský súd v Bratislave rozhodol v súlade s OSP, keď podanú žalobu zamietol.\nRozsudok Krajského súdu v Bratislave bol vydaný v súlade s ustanoveniami OSP po riadnom zistení\nskutočného stavu veci.\nPodľa jeho názoru žalobca v podanom odvolaní voči rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave\nneuvádza žiadne relevantné nové skutočnosti, iba zastáva názor, že došlo k nesprávnemu posúdeniu\na rozhodnutiu vo veci. V tejto súvislosti sa žalovaný pridržiava svojho stanoviska č. SLV-PS-S-42/2012\nzo dňa 09.03.2012 v písomnom vyjadrení k podanej žalobe.\nPodľa žalovaného z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že úlohou súdu v\nsprávnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich\npostupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených\n\nžalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Inými slovami povedané,\ntreba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne\notázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.\nSúd podľa žalovaného nemôže preskúmavať správne rozhodnutie nad rámec v žalobe vymedzeným. Ide\no zásadu index ne eat petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán), ktorá vyplýva z ustanovenia\n§ 249 ods. 2 OSP, a súd musí túto zásadu aplikovať vo všetkých veciach, v ktorých preskúmava na\nzáklade podanej žaloby zákonnosť napadnutého rozhodnutia.\nVýnimku z tejto zásady predstavujú veci, v ktorých súd zistil, že žalobou napadnuté rozhodnutie trpí\ntakými vadami, ku ktorým musí súd prihliadať bez ohľadu na to, či žaloba takýto nedostatok rozhodnutia\nnamietala (§ 250j ods. 3 OSP). Ako už bolo uvedené, úlohou súdu v správnom súdnictve nie je\nnahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov,\nteda či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok (vymedzených žalobou) rešpektovali\npríslušné hmotnoprávne a procesné predpisy (právny názor, napr. Ústavného súdu SR č. k. II.\nÚS 127/07-21, Najvyššieho súdu SR, napr. sp. zn. 6Sžo/84/2007, 6Sžo/98/2008, 1Sžo/33/2008,\n2Sžo/5/2009 a 8Sžo/547/2009).\nNa základe uvedených skutočností žalovaný považuje napadnutý rozsudok za vydaný v súlade\ns ustanoveniami OSP, ktorý je v dostatočnom rozsahu odôvodnený, prvostupňový súd sa v ňom\nvysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu a z uvedeného dôvodu navrhuje odvolaciemu\nsúdu tento ako vecne správny potvrdil.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1\nveta prvá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a\nz dôvodov podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) bez\nnariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený\nminimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk> (§ 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a §\n246c ods. 1 veta prvá) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech.\nRozsudok bol verejne vyhlásený dňa 30.04.2015 (§ 156 ods. 1 a 3 OSP).\nPodľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných\nprostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.\nPodľa § 244 ods. 2 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov\norgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a\nďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a\npovinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len ,,rozhodnutie správneho\norgánu\").\nPodľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.\nPodľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého\nrozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého\nrozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody .\nNajvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu predloženého súdneho a administratívneho spisu zistil\nskutkový stav tak, ako je podrobne popísaný v rozsudku krajského súdu, preto skutočnosti účastníkom\nznáme nebude nadbytočne opakovať, s jeho odôvodnením, ktoré považuje za úplné, vyčerpávajúce a\ndostatočne výstižné sa stotožňuje v celom rozsahu, a len na doplnenie a zdôraznenie správnosti dodáva:\nOdvolací súd z obsahu súdneho spisu zistil, že krajský súd sa náležite a v súlade so zákonom vysporiadal\nso všetkými relevantnými námietkami žalobcu ako i s tvrdeniami žalovaného a dal odpoveď na výklad\n\na aplikáciu použitých zákonných ustanovení v napádaných rozhodnutiach, a preto sa v plnom rozsahu\nstotožňuje s dôvodmi rozhodnutia krajského súdu tak, ako ich uviedol aj v tomto svojom rozsudku a na\npotvrdenie jeho správnosti považuje za potrebné doplniť, že zhodne so záverom správnych orgánov,\nako aj so záverom krajského súdu konštatuje, že zákon o štátnej službe ustanovuje v § 243 ods. 2,\nže odvolací orgán je povinný rozhodnúť o odvolaní bezodkladne, spravidla do 60 dní odo dňa podania\nodvolania, a to po predchádzajúcom prerokovaní v poradnej komisii, ak tento zákon neustanovuje inak.\nAk nemôže odvolací orgán rozhodnúť o odvolaní do 60 dní odo dňa podania odvolania, je povinný o\ntom policajta písomne vyrozumieť.\nPokiaľ žalobca namietal nedodržanie 60 dňovej lehoty zo strany odvolacieho orgánu, ktorý mal o\nrozklade v danej veci odo dňa jeho podania rozhodnúť. Uvedené ustanovenie uvádza, že odvolací orgán\nje povinný rozhodnúť o odvolaní bezodkladne, spravidla do 60 dní odo dňa podania odvolania, a to\npo predchádzajúcom prerokovaní v poradnej komisií, ak tento zákon neustanovuje inak. Ak nemôže\nodvolací orgán rozhodnúť o odvolaní do 60 dní odo dňa podania odvolania, je povinný o tom policajta\npísomne vyrozumieť. Je potrebné uviesť, že nakoľko bolo odvolanie doručené odvolaciemu orgánu dňa\n25.08.2011 a následne bolo rozhodnuté 24.10.2011, má odvolací súd za to, že lehota na rozhodnutie\nbola dodržaná, pričom aj v prípade, že by táto lehota nebola dodržaná, nejde o lehotu prekluzívnu, ktorá\nby, v prípade ak by aj došlo k jej nedodržaniu, nespôsobovala zánik práv a povinností a prípadným\nprekročením tejto lehoty by nedošlo k porušeniu zákona, ktoré by malo za následok nezákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia.\nPodľa názoru odvolacieho súdu sa správny orgán navrhnutými dôkazmi zaoberal, keďže sa v\nnapadnutom rozhodnutí uvádza, že bolo vydané po preskúmaní spisového materiálu a zhodnotení\ndôkazov a okolností prípadu jednotlivo, i ich vzájomných súvislostiach bez ohľadu na to, v čí prospech\nsvedčia. Správny bol postup správneho orgánu, ktorý aplikoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov,\nktorá umožňuje orgánu verejnej moci vykonať iba tie dôkazy, o ktorých sa domnieva, že by mohli mať\npodstatný vplyv na objasnenie skutočností podstatných pre vydanie spravodlivého rozhodnutia vo veci\nsamej, a preto z tohto dôvodu žalobcove práva porušené neboli, ak správny orgán vo svojom rozhodnutí\no rozklade považoval niektoré dôkazy ako irelevantné bez toho aby to zdôvodnil.\nAj podľa odvolacieho súdu z ust. § 35 ods. 2 zákona o štátnej službe jednoznačne vyplýva, že minister\nvnútra Slovenskej republiky môže policajta zaradeného na útvare inšpekčnej služby previesť na inú\nfunkciu v tom istom mieste výkonu štátnej služby a ak to nie je možné, preložiť na inú funkciu do iného\nmiesta výkonu štátnej služby alebo do iného miesta výkonu štátnej služby alebo do iného služobného\núradu aj bez uvedenia dôvodu. Výraz bez uvedenia dôvodu platí súčasne pre policajta zaradeného v\nútvare inšpekčnej služby aj pre nadriadeného.\nPodľa odvolacieho súdu zákonná úprava služobného pomeru príslušníkov ozbrojených zborov poskytuje\npríslušníkom v služobnom pomere nižšiu mieru ochrany než je to u zamestnancov v pracovnom pomere,\nresp. umožňuje služobným orgánom operatívnejšie využitie príslušníkov ich ustanovením na služobné\nmiesto v danom zbore pre plnenie úloh v inej funkcii. Rozhodovanie ministra vnútra Slovenskej republiky,\nktorým realizuje svoju diskrečnú právomoc previesť alebo preložiť policajta zaradeného v útvare\ninšpekčnej služby v zmysle zákona má povahu správneho úkonu. V danej veci minister vystupuje ako\nsprávny orgán, ktorý autoritatívne aplikačne rozhoduje v oblasti právne determinovaných subjektívnych\npráv subjektov so záväznými právnymi dôsledkami pre tieto subjekty.\nVo všeobecnosti treba uviesť, že služobný orgán v zmysle ustanovenia § 35 ods. 2 zákona o štátnej\nslužbe môže, ale aj nemusí v rozhodnutí o prevedení uviesť dôvody viažuce sa k dotknutému policajtovi\na pokiaľ sa rozhodne akokoľvek, je potrebné z hľadiska zákonnosti jeho postup podľa súčasnej právnej\núpravy akceptovať.\nPodľa odvolacieho súdu je nesprávny aj názor žalobcu, že sa minister vnútra SR dopustil svojim\nrozhodnutím porušenia zákazu nútenej práce, tak ako ho zakotvuje, napr. Dohovor Medzinárodnej\norganizácie práce č. 29 o zákaze nútenej práce a čl. 14 Európskeho dohovoru o ľudských právach,\ntaktiež samotná Ústava SR v čl. 18 ods. 1., nakoľko právna povaha služobného pomeru príslušníkov\nPolicajného zboru je charakteristická osobitným postavením zamestnávateľa ako nositeľa verejnej\nmoci, čím je daná značná nerovnosť subjektov v takomto pracovnom vzťahu. Toto nerovné postavenie\nje potrebné najmä z dôvodu schopnosti štátu disponovať vlastnou mocou a prostriedkami moci\nzodpovedne a podľa potreby teda regulovať správanie príslušníkov zložiek na to určených. Nejde\n\ntu teda o klasický súkromnoprávny pracovný pomer, ale o špecifickú formu štátnozamestnaneckého\npomeru, ktorého právna úprava má zvláštnu formu, formu vlastného kódexu, zohľadňujúcu potrebu štátu\nzasahovať do personálnych otázok v týchto vzťahoch viac ako v ostatných oblastiach, ktoré nesúvisia\ns priamym výkonom verejnej moci. (Pozri výklad ESĽP vo veci Pellegrin proti Francúzsku, rozsudok\nz 08.12.1999, týkajúci sa sťažnosti č. 28541/95, Frydlender proti Francúzsku, rozsudok z 27.06.2000,\ntýkajúci sa sťažnosti č. 30979/96).\nPreto, ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych orgánov oboch\nstupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho orgánu nedošlo k\nporušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, tento jeho názor považoval aj odvolací súd, z dôvodov\nuvedených vyššie, za správny.\nSkutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie krajského súdu neboli\nzistené v odvolacom konaní. Tieto boli totožné s námietkami, ktoré žalobca namietal už v prvostupňovom\nkonaní, a s ktorými sa krajský súd náležite vysporiadal.\nZ uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu nevyhovel a s prihliadnutím\nna všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok Krajského súdu v Bratislave, ako vecne\nsprávny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.\nPri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal z ustanovení § 224 ods.\n1 a § 250k OSP tak, že žalobcovi nepriznal ich náhradu, pretože nebol v odvolacom konaní úspešný a\nžalovanému právo na náhradu trov zo zákona neprináleží.\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nveta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom\nod 01.05.2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2S/220/2011", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}