{"guid": "73afe72b-e77e-4c1c-a89f-6f5ca4fbb21d:dae62ac3-80bd-4270-9643-5ce45fc42b62", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:1011201489.1", "spisova_znacka": "1Sžr/241/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžr/241/2013 z 25. 8. 2015", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. augusta 2015, sp. zn. 1Sžr/241/2013, ECLI:SK:NSSR:2015:1011201489.1", "identifikacne_cislo": "1011201489", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Igor Belko", "sudca_id": 236, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-igor-belko-236", "datum_vydania": "2015-08-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1991/229/#paragraf-6", "nazov": "§ 6 zákona č. 229/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/229/#paragraf-6", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/229-1991/paragraf-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/229", "nazov": "zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/229", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/229-1991"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1991/229#paragraf-6"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/dae62ac3-80bd-4270-9643-5ce45fc42b62", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:1011201489.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:1011201489.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:1011201489.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sžr/241/2013\n1011201489\n25. 08. 2015\nJUDr. Igor Belko\nECLI:SK:NSSR:2015:1011201489.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Igora Belka a z členov JUDr.\nIng. Miroslava Gavalca PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD., v právnej veci navrhovateliek: 1/ U.\nB., bytom X. XX, B., 2/ T. F., bytom X. X, B., obe právne zastúpené JUDr. Gabrielou Igazovou,\nadvokátkou v Bratislave, so sídlom Mýtna 11, proti odporcovi: Okresný úrad Bratislave, Trenčianska 55,\nBratislava (právny nástupca po Obvodnom pozemkovom úrade v Bratislave), za účasti: 1/ Hlavné mesto\nSlovenskej republiky Bratislava, Primaciálne nám. 1, Bratislava, 2/ Slovenský pozemkový fond, Búdková\n36, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu č. k. 1520/92, Zn. 481/09/4041/11/ZBE zo\ndňa 1.8.2011, o odvolaní navrhovateliek proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Sp/27/2011-59\nzo dňa 4.9.2013, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Sp/27/2011-59 zo dňa\n4.9.2013 p o t v r d z u j e .\nNavrhovateľkám ani účastníkom konania 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\nKrajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil rozhodnutie č.\nk. 1520/92, Zn. 481/09/4041/11/ZBE zo dňa 1.8.2011, ktorým odporca rozhodol, že navrhovateľka 1/\nnespĺňa podmienky § 6 ods. 1 písm. k) zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde\na inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej len „zák. č. 229/1991 Zb.“) a navrhovateľka 2/ nespĺňa\npodmienky § 4 tohto zákona a preto im nepriznal vlastnícke právo k nehnuteľnostiam, ani právo na\nnáhradu v pôvodnom k. ú. L. (teraz A. V.), PK vložky č. 1496, LV č. XXX, PK parc. č. 4381/3 (EN parc.\nč. 323/1, 323/2, 323/3) o výmere 342 m2.\nKrajský súd o trovách konania rozhodol tak, že ich náhradu navrhovateľkám nepriznal a uložil im\npovinnosť zaplatiť súdny poplatok za konanie o opravnom prostriedku.\nKrajský súd tak rozhodol potom, čo dospel k záveru, že odporca postupoval a rozhodol správne\na námietky vznesené navrhovateľkami 1/ a 2/ nepovažoval za spôsobilé k zrušeniu napadnutého\nrozhodnutia.\nK námietke, že zistenie skutkového stavu bolo v rozpore s obsahom spisu a odporca nevyhodnotil\nvšetky produkované dôkazy, krajský súd uviedol, že odporca v napadnutom rozhodnutí opísal zistený\nstav veci a to ako z podkladov predložených navrhovateľkami, tak aj získaných svojou činnosťou. V\nodôvodnení logickým a zrozumiteľným spôsobom uviedol správnu úvahu, na základe ktorej dospel k\nsvojmu rozhodnutiu a reagoval aj na mámietky navrhovateliek.\n\nK tvrdenému nesprávnemu právnemu posúdeniu krajský súd uviedol, rozhodnutie odporcu obsahuje\ndva výroky, pričom prvým odporca rozhodol, že navrhovateľka 1/ nespĺňa podmienky § 6 ods. 1 písm.\nk) zák.č. 229/1991 Zb. a druhým, že navrhovateľka 2/ nespĺňa podmienky § 4 tohto zákona a z týchto\ndôvodov im nepriznal vlastnícke právo k pozemku ani právo na náhradu.\nKrajský súd zdôraznil, že odporca posudzoval iba nárok navrhovateliek vzťahujúci sa k pozemkom v\npôvodnom k. ú. L. (teraz A. V.), PK vložky č. 1496, LV č. XXX, PK parc. č. 4381/3, EN parc. č. 323/1, 323/2,\n323/3, o výmere 342 m2 a v závere rozhodnutia správny orgán uviedol, že o stavbách nachádzajúcich\nsa na pozemku rozhodne osobitným rozhodnutím. Uvedeným postupom podľa názoru krajského súdu\nodporca zákon neporušil.\nKrajský súd ďalej konštatoval, že z dokladov založených v spise vyplynulo, že pôvodnou a výlučnou\nvlastníčkou pozemku bola F. F., rod. Q., ktorá zomrela XX.X.XXXX. Jej syn V. F. zomrel XX.X.XXXX a\nnavrhovateľka 2/ - T. F. bola jeho manželkou, teda nevestou pôvodnej vlastníčky. Tento jej príbuzenský\npomer k pôvodnej vlastníčke pozemku zák. č. 229/91 Zb. v § 4 neuvádza a preto odporca nemohol\ndospieť k inému záveru ako k tomu, že navrhovateľka 2/ nie je oprávnenou osobou v zmysle citovaného\nzákona.\nVo vzťahu k navrhovateľke 1/ odporca pri posudzovaní naplnenia kumulatívnych podmienok v zmysle\n§ 6 ods. 1 písm. k) zák.č. 229/91 Zb., teda tieseň a nápadne nevýhodné podmienky pri uzatváraní\nkúpnej zmluvy, skonštatoval, že pri uzatvorení kúpnej zmluvy datovanej 12.3.1969 došlo k naplneniu\niba prvého predpokladu, nakoľko zmluva bola uzatvorená v tiesni; podľa odporcu však nedošlo súčasne\nk naplneniu podmienky uzavretia zmluvy za nápadne nevýhodných podmienok, nakoľko cena bola v\ndanom čase určená podľa platného cenového predpisu a to vyhl. č. 73/1964 Zb. o cenách stavieb v\nosobnom vlastníctve a o náhradách pri vyvlastnení nehnuteľností, v zmysle ktorého § 15 ods. 1 písm. a)\ncena za 1 m2 do výmery 800 m2 sú 2 Kčs (v mestách nad 60 000 obyvateľov). Zjavne s poukazom na\nvyhlášku ZsKNV č. 293/67 bola cena za 1 m2 pri uzatvorení kúpnej zmluvy stanovená sumou 10 Kčs,\nteda celkovo na 3.420 Kčs. Podľa odporcu teda z hľadiska vtedy platného cenového predpisu nemožno\nhovoriť o nápadne nevýhodnej cene.\nV súvislosti s cenou krajský súd k ďalšej námietke navrhovateliek, že kúpna cena nedosiahla kúpnu\ncenu, za ktorú bol pozemok v roku 1927 kúpený do vlastníctva (72.200 Kč), poukázal na skutočnosť, že\ntakéto porovnanie kúpnych cien nie je objektívne, nakoľko nezohľadňuje menovú reformu uskutočnenú\nv roku 1953 (zák. č. 41/1953 Sb.), kedy sa menili peniaze väčšinou v pomere 50 : 1 (napr. hotovosť nad\n300,- starých korún v pomere 50:1, vklady na vkladných knižkách do 50 000 starých korún sa menili v\nzávislosti od vkladu v pomere 5-25:1, vklady nad 50 000 starých korún sa menili v pomere 50:1).\nK námietke navrhovateliek, že pozemok predstavoval zdroj obživy rodiny pôvodnej vlastníčky, resp. zdroj\njej príjmov, keď prebytky z úrody, ktorú pozemok produkoval, chodila predávať na trh, krajský súd dal za\npravdu záveru odporcu, že poľnohospodárske prebytky získané z pozemku, ak aj boli predávané na trhu,\nnemohli tvoriť podstatnú časť príjmov rodiny, nakoľko veľkosť pozemku - cca 18,5 m krát 18,5 m, naviac\npo odpočítaní zastavanej plochy cca 105 m2 (podľa v spise odporcu založených znaleckých posudkoch)\npod murovaným domom, dreveným domom, šopou, kŕmnikom, kurníkom pre hydinu, dopestovanie\ntakéhoto množstva prebytkov objektívne neumožňoval. Tiež dodal, že pôvodná vlastníčka F. F. bola\npoberateľkou dôchodku a jej syn V. F. pracoval a mal stály príjem, z čoho nemožno vyvodiť záver, že\nrodina bola odkázaná výlučne na predaj prípadných prebytkov vyprodukovaných na pozemku, resp. na\nňom spracovávaných.\nPre posúdenie nápadne nevýhodných podmienok odporca podľa názoru krajského súdu správne\nuvažoval aj o pridelení dvoch bytových jednotiek dvom rodinám bývajúcim na pozemku v murovanom a\nv drevenom dome, ku ktorému došlo v súvislosti s uzatvorením kúpnej zmluvy dňa 12.3.1969. Krajský\nsúd dodal, že hoci pridelenie týchto dvoch bytov logicky súviselo s výkupom domov nachádzajúcich sa\nna pozemku, predmetom posudzovania podľa § 6 ods. 1 písm. k) zák. č. 229/91 Zb. bola kúpna zmluva\nz 12.3.1969 ako taká. Preto ak okrem vyplatenej kúpnej ceny predávajúci dostali do užívania aj dva byty,\nich hodnotu je potrebné prirátať k vyplatenej kúpnej cene. Skutočnosť, že za ich užívanie bolo potrebné\nplatiť úhrady za poskytnuté služby spojené s ich užívaním, nepovažoval ani krajský súd za podstatné.\n\nII .\nStručné zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateliek\nProti tomuto rozsudku podali navrhovateľky odvolanie žiadajúc jeho zrušenie a vrátenie veci krajskému\nsúdu z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., teda že súd dospel na základe vykonaných dôkazov\nk nesprávnym skutkovým zisteniam.\nPodľa navrhovateliek krajský súd pri hodnotení dôkazovv neprihliadol na všetky dôkazy, ale najmä na tie,\nktoré svedčili v neprospech navrhovateliek a vo vzťahu k preukázaniu nápadne nevýhodných podmienok\npri uzatváraní kúpnej zmluvy dôkazy v celosti nevyhodnotil.\nNavrhovateľky uviedli, že o nápadne nevýhodné podmienky ide vtedy, ak plnenie, ktoré poskytuje\njedna zmluvná strana, je v zjavnom nepomere s plnením, ktoré obdrží od druhej zmluvnej strany.\nNavrhovateľka 1/ poukazovala na skutočnosť, že špecifikovala okolnosti odpredaja pozemkov a uviedla,\nže z nehnuteľnosti brala rodina úžitky a prebytok z výnosov chodila jej stará matka predávať na bývalý\nRybný trh ako aj na Centrálne trhovisko v Bratislave. Na predmetnom pozemku bola drevená stavba,\nktorú nazývali šopa, kde sa prešovalo hrozno, ktoré sa urodilo v záhrade (čiže na iných pozemkoch\npatriacich vtedy ešte rodine a neskôr v rokoch 1986 a 1987 tiež odňatých štátom) a zvážalo sa\nna pozemok, tu sa spracúvalo a uskladňovalo, v murovanom podpivničenom dome sa uskladňovalo\nvíno. Stará matka nepracovala, dedko bol robotník, takže po odňatí nehnuteľností štátom prišli o časť\npríjmov, nakoľko produkty, ktoré tvorili zdroj obživy, musela rodina kupovať. Tieto skutočnosti potvrdila\naj svedkyňa P. C.. Navrhovateľky súdu vytýkali, že túto výpoveď potvrdenú aj výpoveďou svedkyne súd\nvyhodnotil tak, že prebytky rodina predávala v obmedzenom množstve, ba dokonca tvrdil, že F. F. bola\npoberateľkou dôchodku, pričom pravdou je, že mala minimálny dôchodok a aj to len po svojom nebohom\nmanželovi.\nO skutočnosti, že rodina po tomto prvom zásahu štátu do ich vlastníckeho práva stratila možnosť\nspracovávať a uskladňovať poľnohospodárske produkty, ktoré sa urodili v dvoch záhradách a vinici\nv k. ú. A. V., je dôkaz v spise v podobe dvoch rozhodnutí vydaných bývalým správnym orgánom,\nOkresným úradom Bratislava IV., odborom pozemkovým, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva.\nZ nehnuteľností, ktoré boli záhradami, s výmerou spolu vyše 3.500 m2 a z vinice bola značná úroda\na po odňatí predmetného pozemku štátom na základe kúpnej zmluvy zo dňa 12.3.1969 prišla rodina o\nmožnosť rozsiahle produkty z tejto záhrady spracovávať, ale aj uskladňovať a možnosť vylepšovať si\npredajom z uskladnených poľnohospodárskych prebytkov svoju finančnú situáciu.\nKonajúci súd však na tieto okolnosti vôbec neprihliadal v celom kontexte, pretože sa obmedzil iba na\nkonštatovanie, že predaj prebytkov získaných z pozemku o tak nízkej výmere, nemohol tvoriť podstatnú\nčasť príjmov rodiny.\nNavrhovateľky nesúhlasili so záverom krajského súdu, že pokiaľ cena zodpovedala vtedy platným\ncenovým predpisom, tak nebola nápadne nevýhodná. Trvali na tom, že ak právny úkon bol urobený\nv tiesni, jeho následkom sú spravidla podmienky poškodzujúce predávajúceho a zvýhodňujúce\nkupujúceho. Poškodenie predávajúceho pritom nemusí byť len priamo vyčísliteľné v peniazoch, ale aj\nnepriame, vyplývajúce z toho, že tieseň na neho pôsobí takou intenzitou, že sa zbavuje veci, ktorej by sa\ninak nezbavil pre svoj vzťah k nej, lebo pre neho predstavuje ťažko nahraditeľnú trvalú hodnotu. Okrem\nzisťovania súladu ceny odpredávanej nehnuteľnosti s cenou podľa cenového predpisu, bolo podľa\nnavrhovateliek potrebné prihliadať aj k ostatným okolnostiam a podmienkam prevodu, ako sú charakter\npredávanej nehnuteľnosti, jej účelové využitie pre vlastníka a členov jeho rodiny a tiež posúdiť, či by bez\ntiesne vlastník previedol svoju nehnuteľnosť odplatnou zmluvou za podmienok určených štátom. Tieto\nokolnosti však zohľadnené neboli.\nZa nelogický označili navrhovateľky aj argument súdu, že ak štát pridelil v súvislosti s kúpnou zmluvou\ndvom rodinám do užívania dve bytové jednotky, treba prirátať k vyplatenej kúpnej cene aj hodnotu\n\ntýchto dvoch bytov daných rodine do užívania. Zdôraznili, že štát okrem pozemku odňal rodine aj\ndva domy, takže poskytnutie im dvoch bytových jednotiek do užívania bolo z jeho strany legitímnym\nriešením ich bytovej situácie, v ktorej sa ocitli jeho pričinením. Za relevantnú považovali skutočnosť, že\nužívací vzťah k bytovým jednotkám na sídlisku v Karlovej Vsi v Bratislave nebol adekvátny k vlastnícky\nim patriacim rodinným domom, a to tým viac, že vlastníctvo k bytom nadobudli až v priebehu rokov\n1995, resp. 1999, keď riadne uhradili Hlavnému mestu SR Bratislava kúpnu cenu za tieto nehnuteľnosti.\nNavyše užívanie bytov bolo odplatné, čo následne zaťažovalo rodinný rozpočet navrhovateliek a znížila\nsa tým ich životná úroveň. Argumentácia súdu ohľadom pridelenia bytov do užívania a prirátania ich\nceny k výške kúpnej ceny za pozemok, podľa navrhovateliek neobstojí vzhľadom k tomu, že odporca\nposudzoval len pozemok a nie aj budovy na ňom.\nNavrhovateľky nesúhlasili ani s názorom súdu, že navrhovateľka 2/ nebola oprávnenou osobou, nakoľko\nbola manželkou V. F., ktorý bol účastníkom predmetnej kúpnej zmluvy ako vlastník domu postaveného\nna pozemku.\nĎalej tvrdili nesprávnosť argumentu súdu, ktorým vykladal § 9 ods. 1 zák.č. 229/1991 Zb. tak, že ak\nnavrhovateľky 1/ a 2/ nepreukázali doručenie výzvy povinnej osobe na vydanie nehnuteľností, nesplnili si\nzákonnú povinnosť. Zdôraznili, že právo navrhovateliek nebolo prekludované, nakoľko si splnili zákonnú\npovinnosť v zmysle § 13, keď v lehote do 31.12.1992 uplatnili nárok na vydanie nehnuteľností na\nsprávnom orgáne. Dodali, že uzavretiu dohody o vydaní nehnuteľnosti s povinnou osobou bránila\nskutočnosť, že pozemok bol po prechode do vlastníctva štátu zastavaný. I ak by bol odporca kladne\nrozhodol o uplatnenom nároku, mohol by im v zmysle zákona priznať len právo na náhradu, nakoľko\nuzavretiu dohody o vydaní nehnuteľnosti by bránila prekážka zakotvená v § 11 ods. 1, písm. d) zák. č.\n229/1991 Zb.\nNavrhovateľky súdu vytýkali porušenie princípov voľného hodnotenia dôkazov. Poukazovali na to,\nže odôvodnenie rozsudku má obsahovať dostatok zrozumiteľných dôvodov a má byť sformulované\nspôsobom zodpovedajúcim základným pravidlám logického a jasného vyjadrovania. Okrem toho je\nsúd povinný vzájomne si odporujúce dôkazy hodnotiť a zdôvodniť, prečo niektoré z dôkazov pokladal\nza nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne aj\nprečo sa niektorými dôkaznými návrhmi nezaoberal vôbec. Poukázali na skutočnosť, že právo na\nodôvodnenie rozhodnutia je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6.ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a hoci sa súd v odôvodnení rozhodnutia nemusí\nzaoberať všetkými skutočnosťami tvrdenými účastníkmi konania, musí dať odpoveď na zásadné otázky\na námietky účastníkov konania. Rozhodnutie súdu musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia v\nzmysle § 157 ods. 2 O.s.p.\nNavrhovateľky poukázali na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 346/09\nzo dňa 23.4.2010, v zmysle ktorého reštitučné konanie sa vyznačuje obtiažnosťou dokazovania\nspôsobenou vplyvom značného časového odstupu od priebehu okolností slúžiacich ako skutkový základ\nrozhodovania a preto je povinnosťou štátnych orgánov posudzovať tvrdenia žiadateľa o relevantných\nskutočnostiach zhovievavo, teda v situácii dôkaznej núdze brať do úvahy aj nepriame dôkazy. Vyžadovať\nod žiadateľa nespochybniteľné preukázanie skutočností odôvodňujúcich jeho reštitučný nárok by bolo\nv rozpore s požiadavkou spravodlivého rozdelenia dôkazného bremena v reštitučnom konaní, a tak aj\nv rozpore so základným právom na súdnu a inú ochranu.\nIII.\nStručné zhrnutie vyjadrení k odvolaniu navrhovateliek\nA/ Odporca trval na správnosti svojho rozhodnutia a navrhol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť ako\nvecne správny.\n\nUviedol, že posúdil všetky doklady a dôkazy nachádzajúce sa v spisovom materiáli a na základe ich\nvyhodnotenia rozhodol. Dodal, že v konaní pred krajským súdom navrhovateľky nenavrhli žiadne dôkazy,\nktoré by správnym orgánom neboli vyhodnotené a ktoré by svedčili o opaku skutkového záveru. Podľa\nodporcu boli vyčerpané všetky možnosti dokazovania reštitučného nároku v zmysle § 6 ods. 1 písm.\nk) zák.č. 229/1991 Zb.\nV súlade s ustálenou judikatúrou mal odporca za to, že výška kúpnej ceny určenej na základe a v zmysle\nvyhlášky nespĺňa bez ďalšieho zákonom stanovenú intenzitu nevýhodnosti, nakoľko na základe zákona\nsa zmierňujú iba niektoré krivdy, a to tie, ktoré predstavujú nápadne nevýhodné podmienky.\nB/ K odvolaniu navrhovateliek sa vyjadril aj účastník 1/, ktorý navrhol rozsudok krajského súdu ako vecne\nsprávny potvrdiť.\nVyjadril názor, že krajský súd dostatočne zistil skutkový stav, spoľahlivo zistil stav veci a v odôvodnení\nsvojho rozhodnutia sa riadne vysporiadal so všetkými dôkazmi a tvrdeniami ako navrhovateliek tak i\nskutočností, z ktorých vychádzal správny orgán pri vydávaní napadnutého rozhodnutia. V odôvodnení\nrozsudku sa súd vyjadril k námietkam navrhovateliek a vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia.\nDodal, že súd potvrdil, že kúpna zmluva zo dňa uzatvorená medzi predávajúcimi F. F. a V. F. a kupujúcim\nČeskoslovenským štátom, zastúpeným Národným výborom hl. mesta SSR Bratislavy, v jeho zmocnení\nInvestingom, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k PK pozemku parc. č. 4381/3, k. ú.\npôvodne L., bola uzatvorená v tiesni, nie však za nápadne nevýhodných podmienok. Neboli teda splnené\nkumulatívne obe podmienky.\nDali za pravdu záveru, že kúpna cena za predávaný pozemok bola stanovená v súlade s vtedy platnými\nprávnymi predpismi a ostatným predávajúcim v tom období bola kúpna cena za predávané nehnuteľnosti\nstanovená rovnako, teda vychádzala z tých istých platných právnych predpisov.\nK tvrdenej strate výnosu z predaja vypestovaných plodín z pozemku o výmere 342 m2, na ktorom stáli\nrodinný dom a iné drobné stavby, sa účastník 1/ priklonil k vyjadreniu odporcu. Vezmúc do úvahy výmeru\npozemku a stavby na ňom vybudované, neostáva veľa priestoru na pestovanie ovocia, či zeleniny pre\npotreby rodiny a na predaj a to ešte v takom rozsahu, že by príjmy z tohto predaja mali tvoriť zdroj obživy\nrodiny. Naopak v prípade, že predávajúcim ostali vo vlastníctve ďalšie nehnuteľnosti, na ktorých pestovali\nvinič, zostal im zachovaný zdroj produktov na prípadný predaj (keď už nie vo forme vína, tak hrozna,\nprípadne mohli vystavať na časti zvyšných pozemkov potrebné prístrešky, či zariadenia na prešovanie,\nuskladnenie a podobne).\nC/ SPF ako účastník 2/ taktiež navrhol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť a uviedol, že zo\nstrany navrhovateliek nebola preukázaná existencia nápadne nevýhodných podmienok ako jednej z\nkumulatívne stanovených podmienok aplikácie § 6 ods. l písm. k) zák. č. 229/1991 Zb. a zároveň\nnavrhovateľka 2/ nespĺňa legálnu definíciu oprávnenej osoby podľa § 4 zák. č. 229/1991 Zb.\nIV.\nPrávny názor NS SR\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.)\npreskúmal napadnutý rozsudok v zmysle § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. v rozsahu\nodvolacích dôvodov postupom podľa zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte\nrozsudku tiež „O.s.p.“). Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenými osobami v zákonnej lehote\n(§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 202 v spoj. s § 250s\nO.s.p. podanie odvolania prípustné, nenariadil vo veci pojednávanie (§ 250ja ods. 2 v spoj. s § 250l ods.\n2 O.s.p.) a po neverejnej porade senátu jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch)\ndospel k záveru, že odvolanie navrhovateliek nebolo dôvodné.\n\nNa úvod odvolací súd poukazuje na ustanovenia § 9 ods. 1 v spojení s § 8 písm. c) zákona č.\n180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v zmysle\nktorých s účinnosťou od 1.10.2013 obvodné úrady zriadené podľa predpisov účinných do 30.9.2013 sú\nokresné úrady podľa tohto zákona a podľa ods. 3 citovaného ustanovenia pôsobnosť o. i. obvodného\npozemkového úradu ustanovená osobitnými predpismi prechádza na okresný úrad. Do postavenia\nObvodného pozemkového úradu v Bratislave nastúpil z titulu zákonných zmien Okresný úrad Bratislava.\nPreto Najvyšší súd Slovenskej republiky s týmto právnym nástupcom ďalej konal na strane odporcu.\nPod všeobecným označením „odporca“ je potom nutné rozumieť tak pôvodný správny orgán ako aj jeho\nprávneho nástupcu podľa kontextu rozsudku.\nPredmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu o potvrdení rozhodnutia odporcu o\nnepriznaní reštitučného nároku navrhovateľkám, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd\nodvolací primárne v medziach odvolania preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré\nmu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu,\nnajmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateliek a z takto\nvymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.\nZo spisu vyplynulo, že navrhovateľky 1/ a 2/ si dňa 30.12.1992 uplatnili u odporcu reštitučný nárok, v\nrámci ktorého žiadali aj o vydanie predmetného pozemku parc. č. 4381/3 dôvodiac, že kúpna zmluva\nzo dňa 12.3.1969, ktorou prešiel do vlastníctva štátu, bola uzatvorená pod hrozbou vyvlastnenia, teda z\ndonútenia. Kúpnu zmluvu uzatvorili na strane predávajúcich F. F., rod. Q., ktorá bola výlučnou vlastníčkou\npozemku, a jej syn V. F., ktorý bol vlastníkom domu postaveného na predmetnom pozemku, a na strane\nkupujúceho štát. Celková kúpna cena bola stanovená na 42.941 Kčs a cena za predmetný pozemok\npredstavovala suma 3.420 Kčs. Kúpna cena za objekty postavené na pozemku bola následne zvýšená\nz pôvodných 38.954 Kčs na 65.292,90 Kčs.\nPodľa § 4 ods. 1 zák.č. 229/1991 Zb. oprávnenou osobou je štátny občan Českej a Slovenskej\nFederatívnej Republiky, ktorý má trvalý pobyt na jej území a ktorého pôda, budovy a stavby patriace k\npôvodnej poľnohospodárskej usadlosti prešli na štát alebo na iné právnické osoby v dobe od 25. februára\n1948 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 6 ods. 1.\nPodľa § 4 ods. 2 zák.č. 229/1991 Zb. ak osoba, ktorej nehnuteľnosť prešla v dobe od 25. februára 1948\ndo 1. januára 1990 do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v § 6, zomrela\npred uplynutím lehoty uvedenej v § 13 alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú\noprávnenými osobami, pokiaľ sú štátnymi občanmi Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a majú\ntrvalý pobyt na jej území, fyzické osoby v tomto poradí:\ndedič zo závetu, ktorý bol predložený pri dedičskom konaní, ktorý nadobudol celé dedičstvo,\ndedič zo závetu, ktorý nadobudol vlastníctvo, ale iba v miere zodpovedajúcej jeho dedičskému podielu;\nto neplatí, ak dedičovi podľa závetu pripadli len jednotlivé veci alebo práva; ak bol dedič závetom\nustanovený len k určitej časti nehnuteľnosti, na ktorú sa vzťahuje povinnosť vydania, je oprávnený iba\nk tejto časti nehnuteľnosti,\ndeti a manžel osoby uvedenej v odseku 1, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo pred uplynutím lehoty\nuvedenej v § 13, sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho deti, a ak niektoré z nich zomrelo, jeho\ndeti,\nrodičia osoby uvedenej v odseku 1,\nsúrodenci osoby uvedenej v odseku 1, a ak niektorý z nich zomrel, sú na jeho mieste oprávnenými jeho\ndeti.\n\nPodľa § 6 ods. 1 písm. k) zák. č. 229/1991 Zb. oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré\nprešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne\nnevýhodných podmienok.\nOdvolací súd zdôrazňuje, že správny orgán napadnutým rozhodnutím posudzoval iba nárok\nnavrhovateliek vzťahujúci sa k pozemkom v pôvodnom k. ú. L., PK vložky č. 1496 (LV XXX), PK parc.\nč. 4381/3 (EN parc. č. 323/1, 323/2, 323/3) o výmere 342 m2 s tým, že o stavbách nachádzajúcich sa\nna pozemku rozhodne (rozhodol) osobitným rozhodnutím.\nPokiaľ odporca v súvislosti s reštitučným nárokom vo vzťahu k uvedenému pozemku vyslovil, že\nnavrhovateľka 2/ nie je oprávnenou osobou v zmysle § 4 ods. 2 zák.č. 229/1991 Zb., stotožnil sa s týmto\nzáverom aj odvolací súd. Z predložených podkladov nebolo sporné, že pôvodnou a výlučnou vlastníčkou\npozemku bola F. F., rod. Q., ktorá zomrela XX.X.XXXX. Jej syn V. F. zomrel XX.X.XXXX a navrhovateľka\n2/ bola jeho manželkou, teda nevestou pôvodnej vlastníčky. Nakoľko predmetom preskúmavaného\nrozhodnutia odporcu bol reštitučný nárok týkajúci sa len vyššie označeného pozemku, je nepochybné,\nže nevesta pôvodnej vlastníčky nebola v takom príbuzenskom pomere k nej, vďaka ktorému by mohla\nbyť posudzovaná ako oprávnená osoba. Vyššie citované zákonné ustanovenie (§ 4 ods. 2) nezakotvilo\ndaný príbuzenský pomer k pôvodnému vlastníkovi pozemku a teda navrhovateľka 2/ - pokiaľ ide o\nuvedený pozemok - nemá postavenie oprávnenej osoby v zmysle zákona. Uvedené sa týka samozrejme\nlen reštitučného nároku k danému pozemku, nie však už vo vzťahu k domu, ktorého vlastníkom bol jej\nnebohý manžel a ktorý mohol byť predmetom samostatného rozhodnutia odporcu.\nVo vzťahu k tvrdenému dôvodu reštitučného nároku podľa § 6 ods. 1 písm. k) zák. č. 229/1991 Zb.\nodvolací súd zastáva názor, že odporca sa dôkladne vysporiadal so všetkými vznesenými námietkami\nnavrhovateliek. Rovnako tak krajský súd zaujal stanovisko k dôvodom opravného prostriedku, dôsledne\nsa nimi zaoberal a vyčerpávajúcim spôsobom zdôvodnil, prečo sa priklonil k záverom správneho orgánu.\nPodľa odporcu dôvodom nenaplnenia podmienky v zmysle § 6 ods. 1 písm. k) zák. č. 229/1991 Zb.\nbola skutočnosť, že hoci bola kúpna zmluva uzavretá v tiesni, nebola súčasne uzavretá za nápadne\nnevýhodných podmienok. Kúpna cena bola určená v súlade s vtedy platnými cenovými predpismi a\nnebolo preukázané, v čom by mali spočívať „nápadne nevýhodné podmienky“. Odporca v konaní nezistil\nžiadne znevýhodnenie predávajúcej - vlastníčky predmetného pozemku - voči iným osobám, od ktorých\nštát v rozhodujúcom období vykupoval obdobné nehnuteľnosti. Práve naopak, nielenže bol dodržaný v\ntom čase platný cenový predpis vyhl. č. 73/1964 Zb, v zmysle ktorého sa pôda v mestách nad 60.000\nobyvateľov vykupovala za 2 Kčs za 1m2, ale takto stanovená cena bola v zmysle vyhl. ZsKNV č. 293/67\nnavýšená na 10 Kčs za 1m2.\n\nĎalšie námietky navrhovateliek, v zmysle ktorých boli príjmom rodiny aj výnosu z dopestovaných plodín,\nodvolací súd uvádza, že tento dôvod v celosti vo vzťahu ku ostatným pozemkom (ktoré však boli\npredmetom samostatných rozhodnutí správneho orgánu) nespochybňuje, avšak nakoľko predmetom\npreskúmavaného rozhodnutia bol len pozemok o výmere 342m2, teda dvor a budovami zastavané\nplochy (nie záhrady, sady či vinohrady, v ktorých mohli predkovia navrhovateliek uvedené plodiny\npestovať a prebytky predávať), nemožno tvrdené skutočnosti považovať za relevantné.\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky sa preto v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými i právnymi závermi\nkrajského súdu, na ktoré s poukazom na § 219 ods. 2 O.s.p. v podrobnostiach odkazuje. Keďže odvolacie\nnámietky navrhovateliek, ktoré boli v podstate totožné s ich tvrdeniami obsiahnutými v opravnom\nprostriedku a s ktorými sa krajský súd vysporiadal, neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť jeho\nrozsudku, odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 219 ods. 2 O.s.p. potvrdil.\n\nO trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podla § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c a §\n250k ods. 1 O.s.p. tak, že navrhovateľkám vzhľadom na neúspech v konaní náhradu trov odvolacieho\nkonania nepriznal. Odporcovi zákon priznanie trov neumožňuje a účastníci konania 1/ a 2/ si návrhu\ntrov neuplatnili.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "4Sp/27/2011", "guid": "096d4d46-5337-4155-8158-5d5b4744f4ab:2a5b5276-84ca-4956-93af-13a6820ed253", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:220d1302-03e0-47a1-ad89-385b3dd845d2", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 346/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 346/09 z 27. 4. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-04-27", "citacie_n": 59, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:220d1302-03e0-47a1-ad89-385b3dd845d2"}], "citovane_v": []}