{"guid": "4fa7a13b-4cee-43cc-b982-debfda28bc09:d92ae447-3157-4f3b-a8fe-2153fd5c02e2", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:1010201295.1", "spisova_znacka": "2Sžf/76/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/76/2014 z 15. 4. 2015", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 15. apríla 2015, sp. zn. 2Sžf/76/2014, ECLI:SK:NSSR:2015:1010201295.1", "identifikacne_cislo": "1010201295", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Štefan Juhás", "sudca_id": 339, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-stefan-juhas-339", "datum_vydania": "2015-04-15", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250.odsek-1.pismeno-j", "nazov": "§ 250 ods. 1 písm. j) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250.odsek-1.pismeno-j", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-250"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-250"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d92ae447-3157-4f3b-a8fe-2153fd5c02e2", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:1010201295.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:1010201295.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:1010201295.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Sžf/76/2014\n1010201295\n15. 04. 2015\nJUDr. Alena Poláčková\nECLI:SK:NSSR:2015:1010201295.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Poláčkovej,\nPhD. a členov senátu JUDr. Eleny Kováčovej a Mgr. Petra Melichera v právnej veci žalobcu: Slovenský\nplynárenský priemysel, a. s., Mlynské nivy 44/a, 825 11 Bratislava, IČO: 35 815 256, právne zastúpený:\nAdvokátska kancelária AKMG, s.r.o., Dolná 6A, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému: Finančné\nriaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia žalovaného č. I/221/10739-70352/2010/990311-r z 28. júna 2010, o odvolaní žalobcu proti\nrozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S 233/2010-766 z 28. marca 2014, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.\n4S 233/2010-766 z 28. marca 2014\nm e n í\ntak, že rozhodnutie žalovaného č.\nI/221/10739-70352/2010/990311-r z 28. júna 2010 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie\na rozhodnutie.\nŽalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 2 517,97,-€, z toho 198,-€\nza zaplatené súdne poplatky a 2 319,97,- € za trovy právneho zastúpenia, všetko do troch dní od\nprávoplatnosti tohto rozsudku do rúk právneho zástupcu žalobcu, Advokátska kancelária AKMG, s.r.o.,\nDolná 6A, 974 01 Banská Bystrica, č. ú. XXXXXXXXXX/XXXX, vedený v R.\nodôvodnenie:\nOdôvodnenie:\nKrajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 4S/233/2010-766 z 28. marca 2014 zamietol žalobu žalobcu,\npodľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorou sa žalobca domáhal\npreskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. I/221/10739-70352/2010/990311-r z 28. júna 2010,\nktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu pre vybrané\ndaňové subjekty č. 500/230/6159/10/Bri z 12. marca 2010, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel\ndane z príjmov vyberanej zrážkou za zdaňovacie obdobie roku 2003 v sume 15 435 195,94,-€.\nZ odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že z obsahu administratívneho spisu krajský súd zistil, že\nDaňový úrad pre vybrané daňové subjekty (ďalej len „daňový úrad“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu\nv konaní č. 500/323/1491/10/Reh, ktorej predmetom bola daň z príjmov vyberaná zrážkou podľa zákona\nč. 366/1999 Z. z. o daniach z príjmov (ďalej len „zákon o DP“) za zdaňovacie obdobie 2003.\nDaňová kontrola bola 2. júla 2009 prerušená rozhodnutím o prerušení daňovej kontroly č.\n500/323/14515/09/Sol z 26. júna 2009 z dôvodu žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií\nza účelom preverenia skutočností potrebných pre určenie alebo preverenie základu dane a dane.\n\nDaňová kontrola pokračovala po prijatí odpovede na žiadosť o medzinárodnú výmenu daňových\ninformácií dňa 22.12.2009.\nKrajský súd ďalej zistil, že daňovou kontrolou bolo zistených množstvo významných skutočností\ntýkajúcich sa spoločnosti Slovak Gas Holding B.V., so sídlom Eleanor Rooseveltlaan 3, 2719 AB\nZoetermeer, Holandsko (ďalej len „SGH“), ktoré mali bezprecedentný význam pri vyrubení dane z príjmov\nvyberanej zrážkou žalobcovi za zdaňovacie obdobie 2003.\nDňa 10. februára 2003 pôvodní akcionári žalobcu, spoločnosť Ruhrgas Mittel-und Osteuropa GmbH,\nso sídlom Huttropstrasse 60, 451 38 Essen, SRN (ďalej len „Ruhrgas\") a G.D.F. Investissements 2SA,\nso sídlom rue Curnonsky, 750 17 Paríž, Francúzsko (ďalej len „GDF\"), ktorí vlastnili každý 24,5% akcií\nžalobcu (zvyšok, 51% vlastnila Slovenská republika prostredníctvom Fondu národného majetku), založili\nspoločnosť SGH. Každý zo spoločníkov vložil do základného imania spoločnosti SGH sumu 9 000,-€\n(spolu 18 000,-€), teda každý tak získal 50 % majetkovú účasť.\nZ Osvedčenia o založení spoločnosti SGH z 10. februára 2003 vyplýva, že spoločnosť bola založená\npodľa holandského práva ako obchodná spoločnosť tzv. „besloten vennootschap\" (skr. B.V.), súkromná\nspoločnosť s ručením obmedzeným. Predmetom činnosti spoločnosti SGH podľa jej stanov je\nzískavanie, preberanie, držanie a scudzovanie podielov, práv alebo dokladov, ktoré oprávňujú k\nzískavaniu podielov v kapitále spoločností, ktoré sú aktívne v oblasti trhu s plynom v strednej a východnej\nEurópe, vrátane SPP, a.s..\nZ čl. 13 stanov spoločnosti vyplýva, že správu spoločnosti tvorí riaditeľstvo, pozostávajúce buď z\ndvoch riaditeľov alebo štyroch riaditeľov, určených valným zhromaždením. Podľa výpisu z obchodného\nregistra Obchodnej a priemyselnej komory pre Haagladen (okres Haag), z 10. februára 2003, boli v\nspoločnosti SGH 4 riaditelia, pričom dvaja riaditelia (rezidenti Nemecka) zastupovali spoločnosť Ruhrgas\na dvaja riaditelia (jeden rezident Francúzska a druhý rezident Holandska) zastupovali spoločnosť GDF.\nSpoločnosť SGH nemala (okrem uvedených riaditeľov) vlastných zamestnancov.\nZ notárskej zápisnice NZ 21271/2003 krajský súd zistil, že mimoriadne valné zhromaždenie akcionárov\nžalobcu, ktoré sa konalo dňa 21. marca 2003 jednomyseľne schválilo prevod 12 810 383 kusov akcií\nžalobcu, ktorých vlastníkom bol v tom čase nemecký akcionár (vlastnil 24,5% podiel) a taktiež prevod\n12 810 383 kusov akcií, ktorých vlastníkom bol v tom čase francúzsky akcionár (vlastnil 24,5% podiel)\nna spoločnosť SGH.\nListom z 20. mája 2003 Ministerstvo hospodárstva SR ohľadom interpelácie predsedu vlády SR\nposlancom NR SR Ing. Fajnorom požiadalo žalobcu o „vyčíslenie o akú výšku daní prišla SR\" z dôvodu\nnadobudnutia akcií žalobcu spoločnosťou, ktorá má sídlo v Holandsku a informácie o vlastníckych\npomeroch SGH a kedy sa SGH stane vlastníkom akcií žalobcu.\nZ notárskej zápisnice NZ 48034/2003 krajský súd zistil, že na riadnom valnom zhromaždení žalobcu,\nktoré sa konalo 16. júna 2003, bolo rozhodnuté o rozdelení dividend za rok 2002. Dividendy na vyplatenie\npredstavovali sumu 7 591 647 939,55 Sk, z toho 49 % tvoril podiel pre akcionára spoločnosť SGH vo\nvýške 3 719 907 231,94 Sk. Dividendy pre spoločnosť SGH boli vyplatené z účtu žalobcu č. 01 020308\n001 00/96 dňa 19. júna 2003 (zahraničný platobný príkaz č. OTF 53328 zo dňa 19.06.2003).\nŽalobca v danom zdaňovacom období 2003 nezrazil a neodviedol daň z príjmov vyberanú zrážkou z\npríjmu vyplatenému holandskému akcionárovi spoločnosti SGH z dôvodu aplikácie čl. 10 ods. 3 Zmluvy s\nHolandskom, podľa ktorého štát, v ktorom má sídlo spoločnosť vyplácajúca dividendy, nezdaní dividendy\nvyplácané touto spoločnosťou spoločnosti, ktorej majetok je úplne alebo čiastočne rozdelený na akcie a\nktorá má sídlo v druhom štáte a vlastní priamo najmenej 25% majetku spoločnosti vyplácajúcej dividendy.\nPodľa medzinárodnej výmeny daňových informácií nebol príjem spoločnosti SGH z prijatých dividend\nv Holandsku zdanený.\nĎalej z medzinárodnej výmeny daňových informácií krajský súd zistil, že 25. júna 2003 bol príjem z\nvyplatených dividend uložený na depozitný vklad do 1. augusta 2003. Úrok z vkladu za toto obdobie\nbol vo výške 357 640,20,-€.\n\nKrajský súd ďalej zistil, že boli uzavreté dve zmluvy o pôžičke (spolu na 87 800 000,-€). Jedna zmluva\nbola uzavretá 28. júla 2003 medzi spoločnosťou SGH a spoločnosťou Ruhrgas na sumu 43 900 000,€ a druhá zmluva bola uzavretá 30. júla 2003 medzi spoločnosťou SGH a spoločnosťou GDF rovnako\nna sumu 43 900 000,-€.\nĎalej 1. augusta 2003 spoločnosť SGH poskytla pôžičku svojim akcionárom v sume 43 900 000,- €,\nt. j. spolu 87 800 000,-€. Splatnosť pôžičky bola stanovená najneskôr do 30. novembra 2003, ak sa\nzmluvné strany nedohodnú na predĺžení jej splatnosti. Úroková marža pôžičky bola dohodnutá vo výške\n1-mesačného EURIBOR+0,25 % istiny p. a..\nDňa 28. novembra 2003 na valnom zhromaždení akcionárov spoločnosti SGH sa rozhodlo, že obom\nakcionárom budú vyplatené zálohy na dividendy z roku 2003 - každému akcionárovi v sume 44 150\n000,-€, t. j. spolu 88 300 000,-€.\nPrvé zdaňovacie obdobie spoločnosti SGH bolo od 10. februára 2003 do 31. decembra 2003. V deň\nsplatnosti pôžičky 30. novembra 2003 došlo k zápočtu pohľadávky každého akcionára vyplývajúcej z\nnároku na zálohu na dividendy so záväzkom z nezaplatenej istiny pôžičky a nesplatenej časti úrokov.\nRozdiel medzi záväzkami vyplývajúcimi z nároku na zálohu na dividendy a pohľadávkami z poskytnutých\npôžičiek bol vyplatený každému akcionárovi pred skončením prvého účtovného a zdaňovacieho obdobia\n5. decembra 2003 vo výške 172 791,-€. Dividendy vyplatené žalobcom boli jediným významným príjmom\nspoločnosti SGH (tvorili 98,93 % jej celkových príjmov za rok 2003). Spoločnosť SGH okrem akcií\nžalobcu v roku 2003 nevlastnila žiadne akcie iných spoločností, nemala žiadne zásoby, hmotný majetok,\ntovar a ani podiely v iných spoločnostiach a taktiež nevlastnila žiadne vlastné priestory, ale si ich\nprenajímala na adrese svojho sídla v administratívnej budove spoločnosti patriacej do skupiny Gaz de\nFrance.\nZ medzinárodnej výmeny daňových informácií od nemeckej daňovej správy vyplýva, že založenie\nspoločnej holdingovej spoločnosti SGH zabezpečilo, že žalobca bol riadený spoločnosťou GDF a\nRurhgas na základe spoločnej dohody, t. j. dôležité rozhodnutia týkajúce sa operácii žalobcu mohli\nbyť robené len po spoločnej diskusii GDF a Ruhrgasu a dosiahnutí ich vzájomnej dohody. Okrem\ntoho, spojenie akcií žalobcu a vytvorenie SGH znamenalo, že Slovenská republika mala jediného\nsprostredkovateľa, t. j. na radách a výboroch žalobcu, spoločnosť SGH zastupovala koordinované\nzáujmy spoločnosti GDF a Ruhrgasu voči žalobcovi, aj Slovenskej republike.\nĎalej nemecká daňová správa tvrdí, že Holandsko bolo vybraté za domicil spoločnosti SGH, pretože\nto bolo neutrálne miesto. Neutrálne v tomto konkrétnom kontexte znamenalo, že žiadna zo spoločností\nGDF a Rurhgas nemala sídlo v Holandsku podľa obchodného práva. Okrem toho, Holandsko\nvystupovalo v minulosti ako krajina s vysokou ekonomickou stabilitou; zároveň krajina má vysoko\nefektívny a medzinárodne uznávaný právny systém, čo bolo dôvodom pre zvolenie miesta spoločného\nholdingu.\nNa daňovom úrade sa uskutočnilo 21. januára 2010 stretnutie so žalobcom, na ktorom bol oboznámený\ns predbežnými výsledkami daňovej kontroly dane z príjmov vyberanej zrážkou za rok 2003.\nVýsledok daňovej kontroly je uvedený v protokole o výsledku kontroly č. 500/323/1491/10/Reh z 22.\njanuára 2010. Zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. 500/230/2557/10/Ral z 3. februára 2010 vyplýva,\nže daňový úrad informácie a doklady získané medzinárodnou výmenou daňových informácií, ktoré\nsi zaobstaral, neuviedol v súpise kontrolovaných dokladov a zároveň ani nesprístupnil žalobcovi pri\nnazeraní do spisu uskutočnenom na daňovom úrade 3. februára 2010.\nŽalobca vo svojom vyjadrení k Protokolu zo 4. februára 2010 navrhol v priebehu daňovej kontroly dôkazy\nv zmysle § 15 ods. 5 písm. c) zákona o správe daní a daňový úrad svoje stanovisko k navrhnutým\ndôkazom zapracoval do dodatku.\nProtokol o daňovej kontrole spolu s dodatkom č. 1 k tomuto protokolu bol so žalobcom prerokovaný a\ndoručený 12. februára 2010.\nVyrubovacie konanie sa začalo deň nasledujúci po dni prerokovania protokolu, t. j. 13. februára 2010. V\npriebehu vyrubovacieho konania žalobca doručil na daňový úrad tri žiadosti o prerušenie konania.\n\nDňa 18. februára 2010 žalobca doručil na daňový úrad list č. FU-04-2010, ktorým žiadal o prerušenie\nvyrubovacieho konania, až kým sa daňový úrad nevysporiada s predbežnou otázkou, či existuje\nprávoplatné rozhodnutie príslušného daňového úradu Holandského kráľovstva o daňovej rezidencii\nspoločnosti SGH v roku 2003. Daňový úrad žiadosti nevyhovel s odôvodnením, že pri skúmaní\npostupu žalobcu nepovažuje apostilovaný originál potvrdenia o daňovej rezidencii spoločnosti SGH\nza relevantný dôkazný prostriedok skutočnosti, či žalobca v čase výplaty dividend preveroval miesto\ndaňovej rezidencie spoločnosti SGH.\nŽalobca 11. marca 2010 doručil na daňový úrad list č. FU-10-2010, ktorým žiadal o prerušenie\nvyrubovacieho konania na 30 dní z dôvodu časovo náročného zabezpečovania dôkazov. Daňový úrad\nnevyhovel žiadosti vzhľadom na skutočnosť, že už v priebehu daňovej kontroly bol dodržaný postup\nustanovený v § 15 a § 29 zákona o správe daní.\nDňa 12. marca 2010 (t. j. v deň vydania dodatočného platobného výmeru) doručil žalobca žiadosť č.\nFU-11-2010 o prerušenie vyrubovacieho konania na 30 dní z dôvodu že prebiehajú odvolacie konania na\ndaňovom úrade a u žalovaného vo veci jeho žiadosti zo dňa 18. februára 2010 o sprístupnenie informácií.\nDaňový úrad na uvedenú žiadosť žalobcu odpovedal, že vzhľadom na skutočnosť, že vyrubovacie\nkonanie bolo 12. marca 2010 vydaním dodatočného platobného výmeru ukončené a konania vo veci\nrozhodovania o sprístupnení informácií prebiehajú nezávisle od daňového konania prebiehajúceho\npodľa zákona o správe daní, je žiadosť žalobcu bezpredmetná.\nDaňový úrad vydal 12. marca 2010 dodatočný platobný výmer č. 510/230/6159/10/Bri, ktorým v zmysle\n§ 44 ods. 6 písm. b) bod 2 a § 45 ods. 3 zákona o správe daní v nadväznosti na § 43 ods. 12 zákona o DP\nvyrubil rozdiel dane z príjmov vyberanej zrážkou za zdaňovacie obdobie 2003 v sume 15 435 195,94,-€.\nProti predmetnému dodatočnému platobnému výmeru podal žalobca odvolanie, v ktorom žiadal, aby\nbol dodatočný platobný výmer v časti dane z príjmov vyberanej zrážkou zo sumy dividend vyplatených\nakcionárovi spoločnosti SGH preskúmaný a zrušený. V odvolaní žalobca vzniesol námietku premlčania,\nnakoľko podľa žalobcu právo vyrubiť daň z dividend za rok 2002, ktoré boli vyplatené v roku 2003, zaniklo\npodľa § 45 ods. 1 zákona o správe daní po uplynutí piatich rokov od konca roka 2003, teda 31. decembra\na tiež námietku premlčania podľa § 69 ods. 1 zákona o správe daní.\nŽalovaný po preskúmaní dodatočného platobného výmeru napadnutým rozhodnutím dodatočný\nplatobný výmer potvrdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že podľa názoru žalovaného žalobca\nuplatnil pri zdaňovaní dividend vyplatených spoločnosti SGH automaticky Zmluvu s Holandskom a\ndividendy plynúce spoločnosti SGH nezdanil s odkazom na ustanovenie čl. 10 ods. 3 Zmluvy s\nHolandskom.\nTakýto postup však nebol podľa názoru žalovaného v súlade so zákonom ani medzinárodnými zmluvami,\nktorými je Slovenská republika viazaná, nakoľko Zmluva s Holandskom bola podľa žalovaného použitá\npri zdanení tohto príjmu neoprávnene pre účely výhodnejšieho zdanenia, ktoré by inak nebolo možné\ndosiahnuť.\nPodľa § 99 zákona o správe daní sa ustanovenia tohto zákona použijú, ak medzinárodná zmluva, ktorá\nje pre Slovenskú republiku záväzná, neustanovuje inak.\nPri interpretácii a aplikácii zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia, teda aj pri interpretácii a aplikácii\nZmluvy s Holandskom, sa podľa názoru žalovaného uplatňujú princípy vymedzené vo Viedenskom\ndohovore, kde z čl. 31 ods. 1 vyplýva, že podľa zásad medzinárodného práva sa medzinárodné zmluvy\nvo všeobecnosti, čiže ani zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia, nesmú zneužívať, resp. uplatňovať\nv rozpore s dobrým úmyslom, a teda nemôžu byť zneužité na krátenie dane.\nPodľa článku 31 ods. 3 je potrebné zohľadniť okrem súvislostí vymedzených v č1. 31 ods. 2 aj každú\nneskoršiu dohodu týkajúcu sa výkladu zmluvy alebo vykonávania jej ustanovení, ku ktorej došlo medzi\nstranami, akúkoľvek neskoršiu prax pri vykonávaní zmluvy, ktorá založila dohodu strán týkajúcu sa jej\nvýkladu, každé príslušné pravidlo medzinárodného práva použiteľné vo vzťahoch medzi stranami.\nS ohľadom na vyššie uvedené pri uplatňovaní a interpretácii zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia treba\npodľa žalovaného zohľadňovať aktuálne znenia komentárov k jednotlivým článkom Modelovej zmluvy\nOECD na zabránenie dvojitého zdanenia príjmov a majetku (ďalej len „Modelová zmluva OECD\") a\n\npoznámok jednotlivých štátov k nim. Hlavnou úlohou Modelovej zmluvy OECD je zabrániť dvojitému\nzdaneniu príjmov, riešiť otázku nediskriminovania a zabrániť daňovým únikom. Komentáre sú všeobecne\nuznávaným nástrojom jednotnej interpretácie a uplatňovania zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia\nsprávami daní jednotlivých štátov a ich daňovými subjektmi. Žalovaný je toho názoru, že mnohé zmeny\nčlánkov Modelovej zmluvy OECD a jej komentárov sú vykonané za účelom len vyjasniť, a nie zmeniť\nich význam. V takýchto prípadoch je možné aplikovať nové znenia článkov Modelovej zmluvy OECD a\nkomentárov k nim aj na zmluvy uzavreté pred touto zmenou.\nŽalovaný poukázal na to, že v súlade s aktualizovaným Komentárom k článku 1 Modelovej zmluvy\nOECD v roku 2003 (t. j. v znení platnom v termíne vyplatenia predmetných dividend), zmluvný štát by\nnemal umožniť čerpať výhody zo zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia, ak transakcie realizované\ndaňovníkom sú účelovo vytvorené iba pre čerpanie týchto výhod, napr. daňovník koná prostredníctvom\nosoby (spoločnosti), ktorá bola založená v druhom zmluvnom štáte iba na dosiahnutie výhod zo zmluvy\no zamedzení dvojitého zdanenia (odseky 9, 9.1 až 9.6).\nŽalovaný ďalej uviedol, že vo všeobecnosti platí zásada, že ak aplikáciou zmluvy o zamedzení dvojitého\nzdanenia bola dosiahnutá výhoda, resp. úľava, ktorá je v rozpore s cieľom a účelom tejto zmluvy a\nrealizované transakcie daňových subjektov nemali iný účel, ako práve dosiahnutie tejto výhody, resp.\núľavy, na daňové účely by situácia mala byť správne posúdená tak, akoby uvedené transakcie vôbec\nneboli realizované.\nV súlade s vyššie uvedenými všeobecnými princípmi výkladu zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia\nzistené skutočnosti a okolnosti prípadu svedčia o tom, že došlo k „zneužitiu\" Zmluvy s Holandskom, keď\nskutočným zámerom identifikovanej skupiny transakcií bolo jej účelové využitie s cieľom čerpať z nej\nvyplývajúce výhody s dôsledkom krátenia dane.\nV zmysle uvedeného prvostupňový správny orgán pri určovaní dane použil pomôcky, ktorými sú aj\ninformácie a dokumenty získané v rámci medzinárodnej výmeny daňových informácií, ktoré si daňový\núrad zaobstaral bez súčinnosti so žalobcom. Spôsob a prostriedky dokazovania pre účely správneho\nvyrubenia dane daňovým úradom boli, podľa žalovaného, v súlade s § 2 a § 29, ako aj s ostatnými\nustanoveniami zákona o správe daní, uplatnené primerane, pričom boli plne chránené záujmy žalobcu\nv súlade s Ústavou Slovenskej republiky a nedošlo k porušeniu jeho základných práv a slobôd alebo\nľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv.\nŽalovaný uviedol, že medzi transakciami od účelového založenia spoločnosti SGH až po vyplatenie\ndividend žalobcu prostredníctvom holandského akcionára pôvodným akcionárom žalobcu, je\npreukázateľne úzka spojitosť. Dôkazom toho je podľa neho fakt, že o celom procese spojenom s\nvýplatou dividend, t. j. o všetkých transakciách spojených s výplatou dividend, rozhodovali osoby,\nktoré mali súčasne rozhodovaciu moc vo všetkých dotknutých spoločnostiach. S ohľadom na skutočný\núčel a obsah jednotlivých transakcií a ich chronologický sled nie je možné vyššie uvedené transakcie\nposudzovať len izolovane ako samostatné a vzájomne nesúvisiace, ale je potrebné ich posudzovať\nsúčasne v úzkej súvislosti ako transakcie, ktoré navzájom súvisia, sledujú konkrétny cieľ a spolu tvoria\nskupinu transakcií.\nZmena v štruktúre akcionárov bola jednoznačne schválená a realizovaná predovšetkým pre účely\nzískať výhody zo Zmluvy s Holandskom. Založenie spoločnosti SGH nebolo nutné pre zabezpečenie\nefektívneho a spoločného výkonu práv zahraničných akcionárov v žalobcovi, ale bolo nevyhnutné pre\nto, aby pôvodní zahraniční akcionári žalobcu mohli čerpať výhody vyplývajúce z článku 10 ods. 3\nZmluvy s Holandskom, nakoľko pre dosiahnutie oslobodenia dividend od zdanenia bolo nevyhnutné,\naby zahraniční akcionári spojili svoje podiely, ktoré vlastnili v žalobcovi, čím si zabezpečili viac ako 25\n% podiel na majetku spoločnosti vyplácajúcej dividendy (žalobcu), ktorý je pre získanie oslobodenia v\nzmysle čl. 10 ods. 3 rozhodujúci. Až po splnení tejto podmienky, avšak len za predpokladu, že príjem z\nvyplatených dividend by skutočne patril holandskej spoločnosti, si mohli uplatniť oslobodenie pri zdanení\ndividend.\nPodľa názoru žalovaného, ani článok 6.3.2 akcionárskej zmluvy, ani článok 5 akcionárskej zmluvy\nneurčuje akcionárom povinnosť spojiť svoje podiely v žalobcovi do jednej spoločnosti. Z článku\n5 akcionárskej zmluvy síce vyplýva, že väčšina investorov má svoje právo vykonávať spoločne,\navšak z vyššie uvedeného vyplýva, že už na základe akcionárskej zmluvy francúzsky a nemecký\n\nakcionár žalobcu mali v žalobcovi zabezpečenú všeobecnú manažérsku kontrolu a v zmysle citovaných\nustanovení akcionárskej zmluvy nemohli ani konať inak, ako prijímať spoločné rozhodnutia.\nŽalovaný uviedol, že zo stanov spoločnosti SGH vyplýva, že táto spoločnosť bola založená na to, aby\nvlastnila akcie žalobcu a aby vykonávala práva súvisiace s týmito akciami. Podľa akcionárskej zmluvy\nsa s akciami žalobcu spája všeobecná manažérska kontrola v počte 4 navrhovaných zástupcov z radov\nspoločnosti SGH. V skutočnosti toto právo spoločnosť SGH nevyužila, nakoľko v predstavenstve žalobcu\nnaďalej v priebehu celého roku 2003 zostali tí istí zástupcovia pôvodných zahraničných akcionárov\nžalobcu z roku 2002, aj keď dvaja z nich sa po vzniku spoločnosti SGH stali riaditeľmi spoločnosti\nSGH (jeden riaditeľ - rezident Nemecka zastupujúci v spoločnosti SGH nemeckého akcionára a jeden\nriaditeľ - rezident Francúzska zastupujúci v spoločnosti SGH francúzskeho akcionára). Z uvedeného\nvyplýva podľa žalovaného, že v predstavenstve žalobcu de facto zostali pôvodní zástupcovia nemeckého\na francúzskeho akcionára. Žalovaný uviedol aj, že podľa medzinárodnej výmeny daňových informácií\nprevažne koná ako jointventure spoločnosť v záujme partnerov skupiny nemeckého akcionára a skupiny\nfrancúzskeho akcionára. V skutočnosti spoločnosť SGH koná len ako formálny zástupca pôvodných\nakcionárov v predstavenstve žalobcu a stará sa o prerozdelenie dividend od žalobcu francúzskemu a\nnemeckému akcionárovi, čo je jej jediná činnosť. Z uvedeného vyplýva, že spoločnosť SGH (s 50 %\npodielom nemeckého akcionára a 50 % podielom francúzskeho akcionára) prioritne zastupuje záujmy\nnemeckého a francúzskeho akcionára, a nie záujmy samotnej spoločnosti SGH.\nPo analýze skupiny transakcií od založenia spoločnosti SGH až po rozdelenie zálohy na dividendy jej\nakcionárom za rok 2003 s následným zápočtom sumy nesplatenej pôžičky a vyplatením rozdielu medzi\nzálohou na dividendy za rok 2003 a sumou splatnej pôžičky na účty jej nemeckého a francúzskeho\nakcionára v roku 2003 (v podstate pôvodným akcionárom žalobcu pred prevodom akcií žalobcu v ich\nvlastníctve na spoločnosť SGH, o ktorom v konečnom dôsledku zároveň rozhodli), žalovaný dospel\nk záveru, že každá skúmaná transakcia zo skupiny transakcií bola uskutočnená predovšetkým pre\ndaňové účely. Dôkazom toho je aj výber daňovej jurisdikcie s cieľom vyhnúť sa plateniu daní. Dividendy\nvyplatené spoločnosti SGH v roku 2003 boli takto zo zdanenia oslobodené nielen v krajine zdroja\npríjmu podľa ustanovení Zmluvy s Holandskom, ale zároveň boli podľa vnútroštátnych holandských\npredpisov na základe tzv. „podielového oslobodenia\" oslobodené aj od holandskej dane z príjmu. Ide\ntu o neodôvodnené zneužívanie zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia spojené s daňovým únikom\nprostredníctvom „treaty shopping“.\nĎalším z dôvodov, prečo Zmluva s Holandskom bola použitá neoprávnene, je podľa žalovaného\naj skutočnosť, že žalobca pri zdanení dividend vyplatených spoločnosti SGH nesprávne posúdil jej\nrezidenciu. Všetky potvrdenia o domicile spoločnosti SGH predložené žalobcom napriek tomu, že sú\nz rovnakého dátumu (05.06.2003), sa formálne navzájom odlišujú, a teda nemôžu byť považované\nza preukazné dôkazy (jedno z predložených potvrdení nemá úradnú pečiatku, v ďalšom predloženom\npotvrdení nie je uvedený adresát, ktorému bolo potvrdenie adresované, nie je v ňom uvedené\nidentifikačné číslo spoločnosti, ani údaj, pre koho bolo toto potvrdenie vystavené). Uvedené nedostatky\nspôsobili pochybnosť prvostupňového správneho orgánu o tom, či žalobca v čase výplaty dividend\nskutočne overoval rezidenciu spoločnosti SGH.\nŽalobca nepredložil k nahliadnutiu originál potvrdenia o rezidencii spoločnosti SGH s dátumom pred\nvýplatou predmetných dividend, na základe ktorého žalobca určil rezidenciu holandskej spoločnosti\nSGH. Žalovaný pri skúmaní postupu žalobcu nepovažuje apostilovaný originál potvrdenia o daňovej\nrezidencii spoločnosti SGH v roku 2003, ktoré by sám získal, za relevantný dôkazný prostriedok\nskutočnosti, či žalobca v čase výplaty dividend preveroval miesto daňovej rezidencie spoločnosti SGH\na z tohto dôvodu nežiadal daňovú správu Holandského kráľovstva o jeho predloženie.\nŽalovaný ďalej poukázal na to, že z pohľadu zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia a zabránenia\ndaňovým únikom je otázka rezidencie riešená v článku 4 Modelovej zmluvy OECD. Podľa komentára\nk predmetnému článku pri určovaní štátu, v ktorom je osoba rezidentom pre účely zmlúv o zamedzení\ndvojitého zdanenia, nie je možné prikladať dôležitosť výlučne formálnym kritériám (napr. zápis\nspoločnosti v obchodnom registri iného štátu), ale do úvahy by sa mala vziať predovšetkým podstata\nrezidencie. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že vydanie potvrdenia o daňovej rezidencii daňovou\nsprávou príslušného štátu, je len jednostranným aktom, ktorý nerieši otázku daňovej rezidencie v\nmedzinárodnom kontexte zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia.\n\nPre uznanie rezidencie spoločnosti v Holandsku na účely Zmluvy s Holandskom by však mala byť\npodľa žalovaného splnená aj podmienka, že miesto vedenia spoločnosti sa nachádza v Holandsku.\nPodľa informácií z medzinárodnej výmeny daňových informácií, správnym orgánom spoločnosti SGH\nje riaditeľstvo, ktoré pozostáva zo štyroch riaditeľov, dvaja riaditelia zastupujúci nemeckého akcionára\nsú rezidentmi Nemecka, jeden riaditeľ zastupujúci francúzskeho akcionára je rezidentom Francúzska\na jeden riaditeľ zastupujúci francúzskeho akcionára je rezidentom Holandska. Pracovné zaradenie\na pôsobenie týchto osôb vo vedúcich funkciách spoločnosti skupiny Ruhrgas a GDF a v žalobcovi\nvylučovalo, aby sa mohli obvykle zdržiavať v Holandsku ako rezidenti tohto štátu, t. j. väčšina z členov\nsprávnej rady spoločnosti SGH nebola rezidentmi Holandska. Bežné manažérske rozhodnutia boli\nprijímané v krajinách rezidencie týchto troch riaditeľov, nie v Holandsku. V zmysle vyššie uvedeného\nspoločnosť SGH možno považovať len za „formálneho\" rezidenta Holandska z titulu adresy jej sídla,\nnemožno ju považovať za rezidenta čo sa týka skutočnej podstaty rezidencie v zmysle Zmluvy s\nHolandskom.\nĎalším z dôvodov, prečo Zmluva s Holandskom bola podľa názoru žalovaného použitá neoprávnene\nje aj skutočnosť, že žalobca pri zdanení dividend vyplatených spoločnosti SGH nesprávne posúdil\nskutočného vlastníka príjmu z dividend vyplatených spoločnosti SGH. Zmluva s Holandskom síce pojem\n„skutočný vlastník príjmu\" explicitne neuvádza, ale z komentára k článku 10 odsek 2 bodu Modelovej\nzmluvy OECD (v znení platnom od roku 2003) vyplýva, že výraz „skutočný vlastník príjmu\" bol do článku\n10 ods. 2 Modelovej zmluvy OECD zapracovaný za účelom objasnenia zmyslu výrazu „vyplácané...\nrezidentovi\". Štát zdroja príjmu nie je povinný vzdať sa práva zdaniť príjem z dividend len preto, že\ntento príjem bezprostredne plynul rezidentovi štátu, s ktorým má uzavretú zmluvu o zamedzení dvojitého\nzdanenia. Nakoľko Zmluva s Holandskom jednoznačne vychádza z Návrhu modelovej zmluvy OECD z\nroku 1963, s ohľadom na vyššie uvedené pri jej výklade je možné použiť znenie Komentára platného\nv roku výplaty dividend, t. j. v roku 2003. Keďže podľa zistení žalovaného, skutočný vlastník dividend\nnie je rezidentom štátu, do ktorého bezprostredne plynú dividendy, pri zdaňovaní dividend v štáte zdroja\nsa táto zmluva a výhody, resp. úľavy z nej, neaplikujú (odseky 12. až 12.2 Komentára k článku 10\nDividendy Modelovej zmluvy OECD). V takýchto prípadoch štát zdroja má právo zdaňovať dividendy\nbez obmedzenia, nemôže uplatniť výhody zo zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia.\nŽalovaný uviedol, že k článku 10 ods. 2 Modelovej zmluvy OECD, menovite ku konceptu „skutočného\nvlastníka príjmu\", nedal výhradu žiaden z dotknutých štátov (Slovensko, Holandsko, Nemecko,\nFrancúzsko). Rovnako žiaden z nich neurobil poznámku k relevantnej časti komentára. Týmto spôsobom\ndotknuté štáty jasne deklarovali, že sa k uvedenému konceptu hlásia a že ho budú v praxi uplatňovať. Z\nuvedeného dôvodu je možné v roku 2003 koncept „skutočného vlastníka príjmu\" uplatňovať aj v Zmluve\ns Holandskom.\nPojem „skutočný vlastník príjmu\" použitý v Modelovej zmluve OECD nie je možné interpretovať v\nobmedzenom technickom význame. Je potrebné ho chápať v kontexte predmetu a účelu zmluvy s\nohľadom na zamedzenie dvojitého zdanenia a zabránenie daňovým únikom. Podľa Komentára k článku\n10 Modelovej zmluvy OECD za „skutočného vlastníka príjmu\" vo forme dividend nie je možné považovať\nagenta, zástupcu, resp. iného sprostredkovateľa „účelovo vloženého\" medzi platiteľa a prijímateľa\ndividend, prostredníctvom ktorého dividendy len „pretekajú\" k osobe, ktorá v skutočnosti z nich získava\nekonomický úžitok.\nŽalovaný zdôraznil, že na základe analyzovania dokumentov predložených v rámci kontroly a podľa\ninformácií získaných z medzinárodnej výmeny daňových informácií, holandská spoločnosť SGH\nneprevzala a nemá všetky znaky vlastníckeho práva k vyplateným dividendám vrátane „kontroly\"\nprijatých dividend. Príjem z vyplatených dividend bol „od začiatku určený pre iné osoby\", v danom\nprípade zjavne nastalo účelové „prelievanie\" ziskov žalobcu. Vyplatené dividendy neboli pre vlastný\nprospech spoločnosti SGH, ktorá nemala voľnosť v rozhodovaní vo vzťahu k použitiu alebo k\nmanipulácii s financiami, ktoré boli cez ňu takto prevedené. Z tohto hľadiska možno podľa žalovaného\nspoločnosť SGH posúdiť len ako formálneho vlastníka príjmu z dividend vyplatených žalobcom.\nSpoločnosť SGH nesie charakteristické znaky typu tzv. „conduit\" spoločnosti. Dôkazom toho je, že podľa\nkontrolných zistení holandská holdingová spoločnosť mala len veľmi malé právomoci a plnila len úlohu\nzástupcu alebo správcu, ktorý vykonával svoju činnosť na účet skutočných vlastníkov nemeckého a\nfrancúzskeho akcionára. Dividendy vyplatené akcionárom cez spoločnosť SGH v skutočnosti „pretiekli\"\nprostredníctvom poskytnutých pôžičiek nemeckému a francúzskemu akcionárovi žalobcu, zmenili svoju\nobsahovú štruktúru, čo malo za následok, že príjem z vyplatených dividend nebol nikde zdanený.\n\nV danom prípade preto podľa názoru žalovaného nie je možné nárokovať výhody a úľavy zo zmluvy\no zamedzení dvojitého zdanenia medzi štátom zdroja a štátom rezidencie takejto „sprostredkujúcej\"\nspoločnosti (Zmluva s Holandskom), ale zo zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia medzi štátom\nzdroja a štátom rezidencie skutočného vlastníka vyplácaných príjmov (Zmluva s Nemeckom a Zmluva\ns Francúzskom).\nŽalovaný v napadnutom rozhodnutí tiež uviedol, že spoločnosť SGH nerozhoduje samostatne o\npoukázaní predmetného príjmu tretej strane. Má veľmi obmedzený rozsah právomoci k predmetnému\npríjmu. Dividendy spoločnosti SGH za zdaňovacie obdobie roku 2003 (prvé zdaňovacie obdobie\nspoločnosti SGH bolo od 10.02.2003 do 31.12.2003) boli vyplatené formou zálohy ešte pred ukončením\ntohto zdaňovacieho obdobia, čo tiež nie je možné považovať za štandardný postup, pretože v tomto\nobdobí ešte nebol známy hospodársky výsledok spoločnosti SGH. Posúdením rizík z pôžičiek, ktoré\nspoločnosť SGH poskytla svojím zahraničným závislým osobám spoločnosti Ruhrgas a spoločnosti\nGDF dospel k záveru, že ekonomické riziko vyplývajúce z transakcie „poskytnutie pôžičiek zahraničným\nzávislým osobám\", nie je významného charakteru. Uvedené podporuje aj skutočnosť, že ide o pôžičky\nna 4 mesiace, t. j. na krátku dobu. Počas uvedeného obdobia sa nepredpokladá, že by došlo k platobnej\nneschopnosti dlžníka vo veľkom rozsahu (prípadne k bankrotu dlžníka) a riziko tak nie je vysoké ako v\nprípade dlhodobého úveru. Navyše skupiny Ruhrgas a GDF patria medzi najvýznamnejších investorov v\noblasti plynárenského priemyslu v Európe, z čoho vyplýva, že nie je reálny predpoklad, že by poskytnuté\npôžičky neboli splatené z dôvodu platobnej neschopnosti dlžníkov. Poukázal na to, že žiadne iné\nvýznamné ekonomické aktivity spoločnosť SGH v roku 2003 nevyvíjala, a teda nemohla znášať žiadne\nďalšie riziká s nimi spojené. Podľa žalovaného spoločnosť SGH v roku 2003 vlastnú aktívnu činnosť\nani nevykonávala.\nV zmysle všetkých vyššie uvedených kritérií žalovaný dospel k záveru, že spoločnosť SGH je\nspoločnosťou bez vlastnej aktívnej činnosti, nevykonáva podstatné funkcie, nepreberá žiadne riziká vo\nvzťahu k jej činnostiam a nevytvára žiadnu pridanú hodnotu. Spoločnosť SGH nenesie základné črty\nskutočného vlastníka príjmu, nemožno ju teda považovať za „skutočného vlastníka príjmu\" z dividend\nvyplatených žalobcom.\nĎalej žalovaný poukázal na to, že žalobca pri výplate dividend v prospech spoločnosti SGH uplatnil\nZmluvu s Holandskom, čím zobral na seba v plnom rozsahu zodpovednosť za správne uplatnenie tejto\nzmluvy. Vzhľadom na uvedené mal podľa žalovaného pri výplate dividend spoločnosti SGH dôsledne\nposúdiť rezidenciu tejto spoločnosti a tiež skutočnosť, kto bol skutočným vlastníkom uvedeného príjmu.\nZ § 52 ods. 1 a 3 zákona o daniach z príjmov vyplýva, že platiteľ dane je v plnom rozsahu zodpovedný\nza správne zdanenie príjmu daňovníka daňou vyberanou zrážkou v súlade s ustanovením § 36 zákona\no daniach z príjmov, ako aj za jej včasné odvedenie správcovi dane. Z ustanovenia § 57 ods. 1\nzákona o daniach z príjmov vyplýva, že ustanovenia tohto zákona (t. j. aj ustanovenie § 36 ods.\n2 písm. c) zákona o daniach z príjmov) sa použijú, ak medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská\nrepublika viazaná, neustanovuje inak. Podobne nadradenosť medzinárodnej zmluvy nad vnútroštátnym\nprocesným predpisom je určená v ustanovení § 99 zákona o správe daní. Tieto ustanovenia, a rovnako\nani žiaden iný všeobecne záväzný právny predpis neustanovujú, či sa medzinárodné zmluvy uplatňujú\nautomaticky alebo či sa uplatňuje refundačný systém. Platiteľ dane podľa okolností prípadu musí sám\nrozhodnúť, či uplatní refundačný systém pri zdaňovaní príjmu plynúceho nerezidentovi, alebo uplatní\nautomaticky zmluvu o zamedzení dvojitého zdanenia.\nZ uvedeného preto podľa názoru žalovaného vyplýva, že ak platiteľ dane pri výplate, poukázaní, alebo\npripísaní dane v prospech daňovníka s obmedzenou daňovou povinnosťou uplatní konkrétnu zmluvu o\nzamedzení dvojitého zdanenia (napr. pri výplate dividend uplatní zníženú sadzbu dane podľa príslušnej\nzmluvy), berie na seba v plnom rozsahu zodpovednosť za správne uplatnenie tejto zmluvy. Platiteľ\ndane môže uplatniť oslobodenie od dane, alebo zníženie sadzby dane vyberanej zrážkou pri výplate\ndividend daňovníkovi s obmedzenou daňovou povinnosťou v rozsahu a za podmienok podľa príslušných\nčlánkov zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia, len ak je preukázané, že daňovník s obmedzenou\ndaňovou povinnosťou je rezidentom príslušného štátu v zmysle príslušnej zmluvy o zamedzení dvojitého\nzdanenia. Platiteľ dane by mal zároveň dôsledne posúdiť aj skutočnosť, či daňovník s obmedzenou\ndaňovou povinnosťou je aj skutočným vlastníkom príjmu z vyplatených dividend, a to v zmysle komentára\nk čl. 10 Modelovej zmluvy OECD. Tieto skutočnosti by mali byť preukázané najneskôr do termínu\nvýplaty, poukázania alebo pripísania úhrady v jeho prospech. V prípade, ak nie je preukázané, že\ndaňovník s obmedzenou daňovou povinnosťou je skutočným vlastníkom týchto príjmov a rezidentom\n\npríslušného štátu v zmysle príslušnej zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia, platiteľ dane zrazí daň\nvyberanú zrážkou podľa sadzby, ktorú ustanovuje § 36 zákona o daniach z príjmov. Ak platiteľ dane\nuplatní tento postup, skutočný vlastník príjmu môže požiadať o vrátenie rozdielu medzi daňou zrazenou\npodľa § 36 zákona o daniach z príjmov a daňou, ktorá môže byť uplatnená podľa ustanovení príslušnej\nmedzinárodnej zmluvy (t. j. o daňový preplatok) v súlade s § 45 ods. 3 zákona o správe daní (tzv.\nrefundačný systém).\nŽalovaný poukázal aj na to, že žalobca musel mať k dispozícii všetky informácie týkajúce sa výplaty\npredmetných dividend spoločnosti SGH, musel mať pochybnosti o relevantnosti uplatnenia Zmluvy s\nHolandskom. Žalobca pri výplate dividend spoločnosti SGH, ak nechcel uplatniť refundačný systém,\nmal dôsledne posúdiť rezidenciu tejto spoločnosti a tiež skutočnosť, kto bol skutočným vlastníkom\nuvedeného príjmu. Nakoľko tak neurobil a s ohľadom na znenie § 52 zákona o daniach z príjmov, ak\nplatiteľ dane nevykoná zrážku dane alebo zrazenú daň včas neodvedie, majetkovo za ňu zodpovedá,\nbude sa od neho vymáhať rovnako ako ním nezaplatená daň.\nVzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, bolo potrebné podľa žalovaného danú transakciu\nposúdiť v zmysle čl. 10 Zmluvy s Nemeckom (dividendy vyplatené v roku 2003 nemeckému akcionárovi\nv Slovenskej republike podliehali 15% sadzbe dane vyberanej zrážkou z brutto sumy vyplatených\ndividend) a čl. 10 Zmluvy s Francúzskom (dividendy vyplatené francúzskemu akcionárovi v Slovenskej\nrepublike podliehali 10% sadzbe dane vyberanej zrážkou z brutto sumy vyplatených dividend). Z časti\ndividend zodpovedajúcej podielu nemeckého akcionára vo výške 1 859 953 615,97 Sk predstavuje\ndaň vyberaná zrážkou sumu vo výške 278 993 042,- Sk a z časti dividend zodpovedajúcej podielu\nfrancúzskeho akcionára vo výške 1 859 953 615,97 Sk predstavuje daň vyberaná zrážkou sumu vo\nvýške 185 995 361,- Sk, t. j. celkom 464 988 403,- Sk. Keďže žalobca, ako platiteľ dane nevykonal\nzrážku dane v správnej výške, správca dane postupoval podľa názoru žalobcu v súlade so zákonom,\nkeď ju od platiteľa vymáhal rovnako ako ním nezaplatenú daň.\nNa námietku premlčania zo strany žalobcu reagoval žalovaný v odôvodnení predmetného rozhodnutia,\nkde uviedol, že ust. § 45 ods. 1 a 2 zákona o správe daní nemožno použiť, nakoľko v prípade výplaty\ndividend holandskému akcionárovi boli uplatnené aj medzinárodné zmluvy v oblasti daní, a teda právo\nvyrubiť daň v zmysle § 45 ods. 3 zákona o správe daní nezaniklo, nakoľko podľa tohto ustanovenia,\npri uplatnení medzinárodných zmlúv v oblasti daní, ktorými je Slovenská republika viazaná, možno\ndaňovému subjektu vyrubiť daň alebo rozdiel dane alebo priznať nárok na vrátenie nadmerného odpočtu\nalebo vrátenie dane najneskôr do desiatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať\ndaňové priznanie alebo hlásenie.\nKrajský súd v Bratislave posudzujúc správnosť záverov daňových orgánov pri svojom prvom\nrozhodovaní v predmetnej veci (rozsudok z 27. januára 2012 sp. zn. 4S/233/2010-496) vychádzal z\nustanovení čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 31 až čl. 33 Viedenského dohovoru\no zmluvnom práve z 23. mája 1969, ktorý bol zverejnený vo Vyhláške FMZV č. 15/1988 Zb. (ďalej len\n„Viedenský dohovor“), Komentáru k Modelovej daňovej zmluve o príjmoch a o majetku OECD (ďalej len\n„Komentár“), zo Zmluvy medzi Československou socialistickou republikou a Holandským kráľovstvom\no zamedzení dvojakého zdanenia a zabránení daňovému úniku v odbore daní z príjmu a majetku zo 4.\nmarca 1974, ktorá bola zverejnená vo Vyhláške MZV č. 138/1974 Zb. (ďalej len „Zmluva s Holandskom“),\n§ 23, § 29 ods. 1, 2, 4 a 8 a § 45 ods. 1 a 3 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní v znení neskorších zmien\n(ďalej len „zákon o správe daní“) a § 4 a § 6 zákona č. 76/2007 Z. z. o medzinárodnej pomoci v spolupráci\npri správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o výmene informácií“).\nPo preskúmaní napadnutého rozhodnutia, ako aj postupu žalovaného v rozsahu vymedzenom žalobou,\ndospel k záveru, že správne orgány pristúpili k hodnoteniu dôkazov v zmysle zásady voľného hodnotenia\ndôkazov potom ako vykonali všetky úkony s cieľom odstrániť existujúce rozpory v dôkazoch. Správne\norgány vychádzali podľa názoru krajského súdu z náležite zisteného skutkového stavu, správne\naplikovali právny predpis na predmetný skutok a ich rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk\nstanovených zákonom ako aj medzinárodných záväzkov v oblasti daní.\nTento rozsudok bol na základe odvolania žalobcu uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(ďalej aj „najvyšší súd“) č. k. 2Sžf 18/2012 z 23. októbra 2012 zrušený a vec bola vrátená krajskému\n\nsúdu na ďalšie konanie a rozhodnutie z dôvodu, že prvostupňový súd sa nevysporiadal s otázkami\nspočívajúcimi v právnom posúdení obchodných transakcií najmä z pohľadu aplikácie a záväznosti\nViedenského dohovoru, Zmluvy s Holandskom, medzinárodných výkladových pravidiel týkajúcich sa\nModelovej zmluvy OECD a jej Komentára, všeobecne rešpektovanej medzinárodnej praxe pri riešení\notázok týkajúcich sa zamedzenia dvojitého zdanenia, resp. daňových únikov a ich aplikovateľnosti na\npredmetný prípad. Predovšetkým bolo potrebné, aby sa krajský súd vysporiadal s tvrdením žalobcu, že\ndefinícia „skutočný vlastník príjmov z dividend“, ktorá je predmetom Komentára 2003, sa do Modelovej\nzmluvy dostala až od roku 2003, pričom Zmluva s Holandskom v čl. 10, ktorý hovorí o postupe pri\nzdaňovaní dividend, tento pojem vôbec nepoužíva.\nKrajský súd po zaobstaraní slovenského znenia Modelovej zmluvy OECD a súvisiacich komentárov\nznovu preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu žalobných dôvodov a s poukazom na čl.\n1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a § 45 ods. 1 a 3, § 29 ods. 1, 2, 4\na 8 zákona o správe daní, v napadnutom rozsudku opätovne dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.\nV prvom rade sa vysporiadal s námietkou premlčania, ktorú v žalobe vzniesol žalobca a túto vyhodnotil\nako nedôvodnú s poukazom na to, že ani medzi účastníkmi nie je sporné, že na tento prípad sa uplatňujú\nmedzinárodné zmluvy v oblasti daní a to buď zmluva s Holandskom (podľa žalobcu) alebo zmluvy s\nNemeckom a Francúzskom (podľa žalovaného). V každom prípade sa musela niektorá z týchto zmlúv\naplikovať a preto nepochybil žalovaný, keď postupoval podľa odseku 3 zákona o správe daní, podľa\nktorého pri vyrubení dane alebo rozdielu dane, pokiaľ sa na daňový subjekt vzťahuje medzinárodná\nzmluva o zamedzení dvojitého zdanenia pri daniach z príjmov a majetku, je táto lehota desaťročná.\nDividendy za rok 2002 boli vyplatené v roku 2003, a dodatočný platobný výmer, ktorým správca dane\nvyrubil žalobcovi rozdiel dane z príjmov vyberanej zrážkou za zdaňovacie obdobie 2003 v sume 15 435\n195,94 Eur pod č. 500/230/6159/10/Bri bol zo dňa 12.03.2010, preto, podľa názoru krajského súdu,\nsprávny orgán daň vyrubil v zákonnej lehote.\nPokiaľ ide o samotné právne posúdenie predmetných transakcií, k tomuto krajský súd uviedol, že podľa\nčl. 5 Dohovoru o Organizácii pre hospodársku spoluprácu a rozvoj, ktorý bol podpísaný v Paríži dňa\n14. decembra 1960 (ďalej len „Dohovor\"), uverejneného v Zbierke zákonov Oznámením ministerstva\nzahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 141/2001 Z. z., organizácia môže na dosiahnutie svojich\ncieľov:\nprijímať rozhodnutia, ktoré budú pre všetkých členov záväzné,\ndávať členom odporúčania a\nuzatvárať s členmi, nečlenskými štátmi a medzinárodnými organizáciami dohody.\nNa článok 5 písm. b Dohovoru sa odvoláva aj odporúčanie Rady OECD z roku 1997 (prijaté 23. októbra\n1997), ktoré nadväzuje na predchádzajúce podobné odporúčania zverejňované spolu s aktualizáciami\nModelovej daňovej zmluvy OECD, ktoré odporúča členským štátom:\naby pokračovali vo svojom úsilí uzatvárať dvojstranné daňové zmluvy o príjme a majetku s členskými\nštátmi a ak to bude vhodné, aj tretími krajinami, s ktorými ich ešte neuzatvorili, a aby revidovali existujúce\ndaňové zmluvy, ktoré neodrážajú súčasné potreby;\naby pri uzatváraní nových alebo revízii existujúcich bilaterálnych zmlúv postupovali v súlade s Modelovou\nzmluvou a výkladom jej Komentárov;\naby ich daňové správy postupovali pri uplatňovaní a výklade ustanovení článkov ich dvojstranných\ndaňových zmlúv podľa priebežne zmenených Komentárov k Článkom Modelovej zmluvy.\nDo uvádzaných zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia patrí aj zmluva medzi Holandským kráľovstvom a\nČSSR podpísaná dňa 4.3.1974, ktorá vstúpila do platnosti dňa 5.11.2003. Dôkazom toho, že ide zmluvu\nuzatvorenú podľa modelu OECD, je, podľa názoru krajského súdu, okrem jej štruktúry, aj znenie odseku\n13 Úvodu k Modelovej zmluve v časti „...členské štáty OECD pri uzatváraní alebo revíziách bilaterálnych\n\nzmlúv vo veľkej miere vychádzajú z Modelovej zmluvy. Progres pri zamedzení dvojitého zdanenia medzi\nčlenskými štátmi možno merať rastúcim počtom uzatvorených alebo revidovaných zmlúv od roku 1957 v\nsúlade s Odporúčaniami Rady OECD. Význam Modelovej zmluvy by mal byť posudzovaný nielen podľa\npočtu daňových zmlúv uzatvorených medzi členskými štátmi, ale aj podľa skutočnosti, že v súlade s\nOdporúčaniami Rady OECD boli tieto zmluvy vypracované podľa vzoru a vo väčšine prípadov podľa\nhlavných ustanovení Modelovej zmluvy.“\nKrajský súd poukázal na to, že odkaz 1 sa odvoláva na zoznam zmlúv uvedený v Prílohe I, Zväzku\nII úplnej verzie Modelovej daňovej zmluvy OECD. V tomto zozname sa nachádza aj vyššie uvedená\nzmluva medzi Holandským kráľovstvom a ČSSR. Toto je, podľa názoru krajského súdu, nesporne dôkaz,\nže uvedené štáty, ako členské štáty OECD vychádzali i napriek zavádzajúcemu tvrdeniu žalobcu v\npodstate z Modelovej daňovej zmluvy OECD.\nĎalej krajský súd poukázal na to, že Viedenský dohovor o zmluvnom práve z 23.5.1969 bol zverejnený\nvo Vyhláške FMZV č. 15/1988 Zb. (slovenský preklad) a je v dôsledku sukcesie platný pre Slovenskú\nrepubliku od 1.1.1993. Medzinárodné zmluvy uzatvorené Slovenskou republikou vrátane zmlúv o\nzamedzení dvojitého zdanenia majú prednosť pred zákonom č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov (ďalej\nlen ZDP).\nTento dohovor sa vzťahuje len na zmluvy uzavreté medzi štátmi až potom, keď dohovor nadobudol\nvoči nim platnosť, bez ujmy všetkých pravidiel v ňom obsiahnutých, vzťahujúcich sa na zmluvy podľa\nmedzinárodného práva nezávisle na tomto dohovore (čl. 4 Dohovoru o vylúčení spätnej pôsobnosti\ndohovoru). Viedenský dohovor zhmotňuje pravidlá a zásady medzinárodného obyčajového práva a\nprincípy uplatňovania medzinárodných zmlúv (Preambula). Medzinárodná zmluva sa musí plniť a\nvykladať dobromyseľne v súlade s prihliadnutím na predmet a účel zmluvy.\nČlánok II ods. 2 bod 12 Komentára k Článku 10 Modelovej daňovej zmluvy OECD hovorí, že v článku 10\nodsek 2 je vymedzený koncept „skutočného vlastníka príjmu“ s cieľom objasniť význam slov „vyplatené ...\nrezidentovi\" použitých v odseku 1 tohto článku. Objasňuje sa tým skutočnosť, že štát zdroja nie je povinný\nvzdať sa daňových práv na príjem z dividend iba preto, že príjem bol bezprostredne prijatý rezidentom\nštátu, s ktorým štát zdroja uzavrel zmluvu. Krajský súd v zhode s názorom žalovaného uzavrel, že výraz\n„skutočný vlastník príjmu“ nie je možné interpretovať v úzkom formalistickom význame, ale je potrebné\nchápať tento výraz v danom kontexte a s ohľadom na cieľ a účely zmluvy, vrátane zamedzenia dvojitého\nzdanenia a zabránenia daňovým únikom.\nV bode 12. 1. tohto odseku sa uvádza, že ak príjmy poberá rezident zmluvného štátu pôsobiaci\nako agent alebo zástupca, bolo by v rozpore s predmetom a účelom zmluvy, ak by štát zdroja\npriznal úľavu alebo vyňatie len na základe postavenia bezprostredného príjemcu prímov ako rezidenta\ndruhého zmluvného štátu. Bezprostredný príjemca príjmu sa v tejto situácii kvalifikuje ako rezident, ale\nžiadne potenciálne dvojité zdanenie nevzniká ako dôsledok tohto postavenia, nakoľko príjemca nie je\npovažovaný za vlastníka príjmu na daňové účely v štáte rezidencie. Rovnako by nebolo v súlade s\ncieľom a účelom zmluvy pre štát zdroja poskytnúť úľavu alebo vyňatie, keď rezident jedného zmluvného\nštátu, inak než na základe sprostredkovateľského vzťahu alebo poverenia, jednoducho koná ako účelový\nmedzičlánok pre ďalšiu osobu, ktorá v skutočnosti prijíma úžitok z tohto príjmu. Z týchto dôvodov\nspráva Výboru pre fiškálne záležitosti s názvom „Zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia a využívanie\núčelových spoločností“ konštatuje, že účelovú spoločnosť nemožno za normálnych okolností považovať\nza skutočného vlastníka, ak aj napriek tomu, že je formálnym vlastníkom, jej praktické právomoci sú\nveľmi obmedzené, takže sa vo vzťahu k príslušným príjmom stáva len splnomocneným zástupcom alebo\nsprávcom, ktorý koná v mene zainteresovaných osôb.\nV bode 12. 2. tohto odseku sa uvádza, že v závislosti od ďalších podmienok podľa tohto článku,\nobmedzenie dane v štáte zdroja zostáva k dispozícii, aj keď je medzi príjemcu a platiteľa vsunutý\nsprostredkovateľ, ako agent alebo zástupca umiestnený v jednom zmluvnom štáte alebo v treťom\nštáte, kým skutočný vlastník je rezidentom druhého zmluvného štátu. (Znenie modelovej zmluvy bolo\nnovelizované v roku 1995 za účelom objasnenia tohto bodu, pričom sa jedná o jednotné stanovisko\nvšetkých členských štátov.) Štáty, ktoré chcú vyjadriť túto skutočnosť viac explicitne, môžu tak urobiť\npočas bilaterálnych rokovaní.\n\nS poukazom na vyššie uvedené, by sa, podľa názoru krajského súdu, rozdiel znenia medzi Zmluvou\ns Holandskom a Modelovou daňovou zmluvou OECD spočívajúci v absencii explicitného vymedzenia\nkonceptu „skutočného vlastníka príjmu“ mal tiež (s ohľadom na znenie čl. II ods. 2, bod 12 Komentára k\nČlánku 10 Modelovej daňovej zmluve OECD) považovať za podstatný pre aplikovateľnosť ustanovenia\nodsekov 12, 12.1 a 12.2 Komentára k Článku 10 Modelovej daňovej zmluvy OECD.\nAk teda znenie Článku 10 Modelovej daňovej zmluvy OECD obsahuje pojem „skutočný vlastník\npríjmu“ a zmluva s Holandskom tento pojem neobsahuje, nie je možné túto skutočnosť charakterizovať\npodľa názoru krajského súdu ako zásadný rozdiel v znení článku a je potrebné interpretovať pojem\n„dividendy vyplatené rezidentovi“ druhého zmluvného štátu s ohľadom na objasnenie významu pojmu\n„vyplácané...rezidentovi“ v odseku 12 Komentára k Článku 10 Modelovej daňovej zmluvy OECD ako\ndividendy vyplácané rezidentovi druhého zmluvného štátu, ktorý musí byť súčasne tiež skutočným\nvlastníkom týchto dividend.\nPri danom výklade je potrebné mať opäť na zreteli zachovanie princípov vymedzených v Úvode\nModelovej daňovej zmluvy OECD (ods. 35 a 36). Oznámenie o uplatňovaní Zmluvy medzi\nČeskoslovenskou socialistickou republikou a Holandským kráľovstvom o zamedzení dvojakého\nzdanenia a zabránení daňovému úniku v odbore daní z príjmu a z majetku číslo 818/2000-75, ktoré\nje uverejnené vo Finančnom spravodajcovi číslo 1/2000 uvádza výhody vyplývajúce zo zmluvy, pričom\ntieto môže uplatniť iba skutočný vlastník podielov na zisku (čl. 10 zmluvy s Holandskom).\nPodľa názoru krajského súdu, kľúčovou otázkou v danom prípade je miesto sídla spoločnosti (SGH) v\nčase vzniku zdroja zdaniteľného príjmu. Rozsah použitia zmluvy pokiaľ ide o osoby, na ktoré sa zmluva\nvzťahuje je upravený v čl. 1 v zmysle ktorého: „Táto Zmluva sa vzťahuje na osoby, ktoré majú bydlisko\nalebo sídlo v jednom alebo v oboch štátoch.“ Zmluva s Holandskom má odkazový charakter, určuje len\nprávny režim dane s tým, že určuje jeden z dvoch konfliktných národných režimov.\nZ administratívneho spisu vyplýva, že Zmluva s Holandskom (1974) sa v danom prípade vzťahuje na\nzdroj príjmu z roku 2002, pričom sídlo spoločnosti bolo zriadené až v roku 2003 v Holandsku teda až\npo vzniku zdaňovaného príjmu.\nÚstrednou otázkou podľa názoru krajského súdu je, či bolo možné presúvať sídlo spoločnosti už v čase\nplatby bez toho, aby táto spoločnosť vedela preukázať racionalitu svojho postupu.\nSo zreteľom na § 2 ods. 6 zákona o správe daní aj podľa názoru krajského súdu žalobca takúto\nracionalitu v priebehu celého konania nepreukázal, naopak preukázal, že hospodárskym dôvodom jeho\npostupu bolo len profitovanie zo Zmluvy. Toto však jasne predstavuje zneužitie dohody na zamedzenie\ndvojitého zdanenia, ktoré podľa názoru krajského súdu nie je hodné ochrany.\nO trovách konania rozhodol krajský súd tak, že ich náhradu účastníkom nepriznal, nakoľko žalobca nebol\nv konaní úspešný a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprináleží.\nProti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a žiadal prvostupňový\nrozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť zrušením rozhodnutia žalovaného aj dodatočného platobného\nvýmeru a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.\nV odvolaní žalobca predovšetkým poukázal na to, že krajský súd sa opätovne nevysporiadal so\nskutočnosťou, na ktorú poukázal najvyšší súd v zrušujúcom uznesení sp. zn. 2Sžf/18/2012 zo dňa\n23.10.2012, že Modelová daňová zmluva spolu s jej komentárom neboli nikdy publikované v Zbierke\nzákonov Slovenskej republiky, nie sú súčasťou jej právneho poriadku, majú nezáväzný odporúčací\ncharakter, a preto žalobca nielenže nebol povinný, ale nemohol byť ani oprávnený postupovať\npodľa niečoho, čo nemá charakter všeobecne záväznej právnej normy, resp. medzinárodnej zmluvy\npublikovanej v Zbierke zákonov.\nĎalej namietal, že zo strany žalovaného nebolo v konaní predložené úplné znenie Modelovej daňovej\nzmluvy OECD, ktoré by obsahovalo úvod a jej prílohy. Rovnako tak na internetovej stránke finančnej\nsprávy nie je dostupný preklad úplného znenia Modelovej zmluvy OECD, ktoré by obsahovalo úvod a\nprílohy, na ktoré sa krajský súd v napadnutom rozhodnutí odvoláva. Keďže v spise sa nenachádzajú\npodklady (úvod a prílohy k Modelovej daňovej zmluve OECD), na ktoré krajský súd poukazuje, je podľa\n\nnázoru žalobcu napadnutý rozsudok krajského súdu nepreskúmateľný, nedostatočne zdôvodnený,\nsvojvoľný a arbitrárny, v dôsledku čoho bola žalobcovi v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. f) OSP, aj s\npoukazom na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, postupom krajského súdu odňatá možnosť konať\npred súdom.\nPokiaľ krajský súd v napadnutom rozsudku tvrdí, že text Zmluvy s Holandskom vychádza aj podľa svojej\nštruktúry z Modelovej zmluvy OECD, žalobca poukázal na skutočnosť, že Zmluva s Holandskom bola\nuzatvorená v roku 1974, teda časovo predbieha Modelovú daňovú zmluvu OECD z roku 1977, a preto\nnemôže po obsahovej stránke slovných spojení v nej použitých vychádzať z Modelovej daňovej zmluvy\nOECD v jej znení z roku 1977.\nV čase uzatvorenia Zmluvy s Holandskom existoval len Návrh zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia\nz príjmov a z majetku (ďalej len „Návrh zmluvy OECD“), ktorý bol prijatý na pôde Organizácie pre\nhospodársku spoluprácu a rozvoj dňa 30. júla 1963.\nUstanovenie článku 10 ods. 2 Návrhu zmluvy OECD znie nasledovne: „Tieto dividendy sa však môžu\nzdaniť aj v zmluvnom štáte, ktorého je spoločnosť vyplácajúca dividendy rezidentom, a to podľa právnych\npredpisov tohto štátu, avšak takto uložená daň nepresiahne\n5 % z hrubej sumy dividend, ak príjemca je spoločnosť (s výnimkou osobnej obchodnej spoločnosti),\nktorá priamo vlastní najmenej 25 % majetku spoločnosti vyplácajúcej dividendy.\nvo všetkých ostatných prípadoch 15 % z hrubej sumy dividend.\nPríslušné orgány zmluvných štátov vzájomnou dohodou upravia spôsob uplatňovania týchto obmedzení.\nTento odsek sa nedotýka zdanenia ziskov spoločností, z ktorých sa dividendy vyplácajú.\"\nZ uvedeného podľa názoru žalobcu vyplýva, že podľa Návrhu zmluvy OECD sa za stanovených\npodmienok môžu dividendy zdaniť aj v zmluvnom štáte, ktorého je spoločnosť vyplácajúca dividendy\nrezidentom, a to podľa právnych predpisov tohto štátu. Citované ustanovenie zároveň potvrdzuje, že\nNávrh zmluvy OECD, ktorý bol v platnosti v čase uzatvorenia Zmluvy s Holandskom, používal slovné\nspojenie „daňový rezident“ („resident“) a nie „skutočný vlastník dividendy“ („beneficial owner”).\nĎalej žalobca poukázal na to, že samotné znenie čl. 10 ods. 3 Zmluvy s Holandskom sa odlišuje od čl.\n10 ods. 2 Návrhu zmluvy OECD v ktorejkoľvek jej verzii. A tak, hoci z čl. 10 ods. 2 Zmluvy s Holandskom\nvyplýva, že dividendy môžu byť zdanené v štáte, v ktorom má sídlo spoločnosť, ktorá ich vypláca, znenie\nods. 3 túto možnosť pri splnení určitých podmienok priamo vylučuje.\nŽalobca zdôraznil, že aj napriek tomu, že členovia OECD vo všeobecnosti súhlasili s princípmi\nzakotvenými v Návrhu modelovej zmluvy OECD, skoro všetky členské štáty si vyhradili právo odchýliť\nsa od niektorých jeho ustanovení. Rovnako tak vtedajšia Československá socialistická republika a\nHolandské kráľovstvo sa pri tvorbe a uzatváraní samotnej Zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia\nodklonili v čl. 10 ods. 3 Zmluvy s Holandskom od prvého Návrhu zmluvy OECD z roku 1963 a jeho znenia\nv čl. 10 ods. 2, čím jasne vyjadrili vôľu byť viazaní predovšetkým textom, ktorý je obsiahnutý v samotnej\nZmluve s Holandskom. Preto podľa jeho názoru čl. 10 ods. 3 Zmluvy s Holandskom, ktorý na daný prípad\naplikoval, dostatočne jasne a zrozumiteľne zakotvil fakt, že od dane sú oslobodené dividendy vyplácané\nspoločnosti, ktorá má sídlo v druhom štáte a vlastní najmenej 25% majetku spoločnosti vyplácajúcej\ndividendy.\nPritom slovné spojenie „skutočný vlastník dividendy\" („beneficial owner\") zaviedla až Modelová daňová\nzmluva OECD v roku 1977, pričom tento pojem s určitosťou nemožno považovať za identický s pojmom\npoužívaným v Zmluve s Holandskom, teda s pojmom „sídlo spoločnosti, ktorej sa dividendy vyplácajú\".\nJe teda zrejmé, že Modelová zmluva OECD a Zmluva s Holandskom používajú zásadne rozličné pojmy.\nPreto závery krajského súdu o tom, že na daný prípad je možné aplikovať pojem „skutočný vlastník\ndividendy“ a jeho výklad s ohľadom na odsek 12 Komentára k článku 10 Modelovej zmluvy považoval\nžalobca za nesprávny a v rozpore s názorom najvyššieho súdu vysloveným v tejto veci.\nPodľa názoru žalobcu, v čase, kedy ako platiteľ dane vyplácal dividendu spoločnosti SGH, nebol výklad\nspojenia „skutočný vlastník dividendy“ zadefinovaný zo strany OECD v dnešnej podobe, teda v znení, na\n\nktoré sa odvoláva krajský súd. Až v neskoršom období bol výraz skutočný vlastník príjmu zadefinovaný v\nzmysle bodov 12.1 a 12.2 Komentára k článku 10 Modelovej zmluvy OECD, pričom sa jedná o neustále\ndiskutovaný pojem na pôde OECD. Žalobca tvrdil, že pri výplate dividendy za rok 2002 bol presvedčený,\nže spoločnosť SGH je skutočným vlastníkom príjmu z dividend, nakoľko bola registrovaným vlastníkom\n49% podielu v spoločnosti SPP a majiteľom akcií spoločnosti SPP a žiadna iná osoba okrem spoločnosti\nSGH nemala právny nárok na dividendu vyplatenú spoločnosťou SPP. Spoločnosť SGH mohla vyplatenú\ndividendu využiť ako uznala za vhodné a nezodpovedala sa v tejto veci spoločnosti SPP, t. j. žalobcovi.\nŽalobca ďalej namietal záver krajského súdu o tom, že v priebehu celého konania nepreukázal\nracionalitu zmeny sídla spoločnosti, ktorej sa dividenda vyplácala z čoho vyplýva, že dôvodom jeho\npostupu bolo len profitovanie so Zmluvy s Holandskom.\nŽalobca zdôraznil, že v posudzovanom prípade mal postavenie platiteľa dane. Spoločnosť SPP, ako\ndaňový subjekt v postavení platiteľa dane, mala voči svojmu akcionárovi, ako daňovému subjektu v\npostavení daňovníka, povinnosť formou zrážky z príjmu daňovníka odviesť daň správcovi, ak sú na to\nsplnené podmienky stanovené zákonom.\nAkcionári spoločnosti SPP sú osobami s vlastnou právnou subjektivitou, a teda rozhodnutie spoločností\nRuhrgas a GDF o tom, že spoja výkon akcionárskych práv prostredníctvom holdingovej spoločnosti,\nktorá je daňovým rezidentom Holandska, bolo vlastným rozhodnutím akcionárov SPP.\nSpoločnosť žalobcu, ako platiteľ dane, nemala z uvedenej transakcie žiadny profit, ako sa podľa názoru\nžalobcu mylne domnieva krajský súd.\nRacionalita postupu akcionárov žalobcu, ktorú krajský súd rozporuje, vyplynula v priebehu konania z\nmedzinárodnej výmeny daňových informácií od nemeckej daňovej správy, na ktorú poukazuje aj krajský\nsúd na str. 17 ods. 2 svojho rozhodnutia, kde je uvedené: „Založenie holdingovej spoločnosti SGH\nzabezpečilo, že žalobca bol riadený spoločnosťou GDF a Ruhrgas na základe spoločnej dohody, t.\nj. dôležité rozhodnutia týkajúce sa operácii žalobcu mohli byť robené len po spoločnej diskusii GDF\na Ruhrgasu. Holandsko bolo vybraté za domicil spoločnosti SGH, pretože to bolo neutrálne miesto.\nNeutrálne miesto v tomto konkrétnom kontexte znamenalo, že žiadna zo spoločností GDF a Rurhgas\nnemala sídlo v Holandsku podľa obchodného práva. Okrem toho Holandsko vystupovalo v minulosti\nako krajina s vysokou ekonomickou stabilitou; zároveň krajina má vysoko efektívny a medzinárodne\nuznávaný právny systém, čo bolo dôvodom pre zvolenie miesta spoločného holdingu.“\nZ uvedeného podľa názoru žalobcu vyplýva, že krajský súd v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. d) OSP\ndospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď mal za to, že žalobca\nnepreukázal racionalitu v zmene akcionárskej štruktúry SPP, nakoľko táto vyplynula z medzinárodnej\nvýmeny daňových informácií od nemeckej daňovej správy.\nBez ohľadu na vyššie uvedené však podľa názoru žalobcu platí, že platiteľ dane pri zdaňovaní dividend\npostupuje výlučne v intenciách zákonných ustanovení a žiadny právny predpis mu neukladá, aby skúmal\nracionalitu krokov svojich akcionárov, ktoré predchádzali vyplateniu dividendy.\nŽalobca vychádzal zo skutočnosti, že v roku 2003, kedy valné zhromaždenie rozhodovalo o rozdelení\nzisku za rok 2002, bola akcionárom oprávneným na vyplatenie dividendy spoločnosť SGH so sídlom v\nHolandsku. Spoločnosť SGH v čase vyplatenia dividendy za rok 2002 nebola subjektom podrobeným\nzdaneniu v Nemeckej spolkovej republike ani vo Francúzskej republike, a preto žalobca nebol povinný\naplikovať zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia uzatvorené medzi vládou ČSSR a Francúzskom a\nNemeckom, keďže predpokladom ich uplatnenia je domicil zdaňovaného subjektu v Nemecku resp. vo\nFrancúzsku.\nSkutočnosť, že došlo k zmene v akcionárskej štruktúre spoločnosti SPP, nie k presunu sídla akcionára\nžalobcu, ako nesprávne uvádza krajský súd, v roku 2003, teda po vzniku zdaňovaného príjmu za rok\n2002 je pre žalobcu ako platiteľa dane irelevantná, nakoľko v zmysle ust. § 178 ods. 1 Obchodného\nzákonníka má právo na podiel na zisku akciovej spoločnosti výlučne akcionár. Vzhľadom k tomu, že\ntýmto akcionárom bola v roku 2003 holandská spoločnosť SGH, nemohla byť dividenda za rok 2002\nvyplatená bývalým akcionárom, teda spoločnostiam GDF a Ruhrgas.\n\nŽalobca zdôraznil, že tak samotný daňový úrad, ako aj Finančné riaditeľstvo SR v napadnutých\nrozhodnutiach uznávajú, že akcionárom oprávneným na vyplatenie dividendy za rok 2002 bola jedine\nspoločnosť SGH a uznávajú, že sídlom tohto akcionára je Holandsko.\nPokiaľ krajský súd v napadnutom rozhodnutí zdôvodňuje svoje závery aj § 2 ods. 6 zákona o správe\ndaní, v ktorom je zakotvené všeobecné pravidlo „obsah nad formou“, keďže pri uplatňovaní daňových\npredpisov v daňovom konaní sa má brať do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej\nskutočnosti rozhodujúcej pre správne určenie dane, k tomuto žalobca uviedol, že pre spoločnosť\nSPP ako platiteľa dane je vždy rozhodujúce, kto je jeho akcionárom v čase vyplatenia dividendy a\nkde má tento subjekt daňovú rezidenciu. Skúmanie akýchkoľvek iných podmienok, teda racionalitu\nkrokov akcionárov ako aj skúmanie právne nezáväzných dokumentov akým je komentár k Modelovej\ndaňovej zmluve zákon platiteľovi dane neukladá. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru Najvyššieho\nsprávneho súdu ČR z ktorej vyplýva, že: „...ak leží posúdenie daňovej povinnosti na daňovom\nsubjekte, musí byť daňová povinnosť stanovená jednoznačne. Nedá sa predpokladať a od daňového\nsubjektu vyžadovať ako chovanie právnym poriadkom predpísané, že daňový subjekt bude sledovať\na rešpektovať „neskoršie dohody\", pokiaľ sa nestanú súčasťou medzinárodnej zmluvy podľa ktorej\nje daňová povinnosť posudzovaná (a teda nebudú vnútroštátne právne záväzné), či neskoršiu prax,\nzáväzne nevyjadrenú a navyše takú, ktorá je v rozpore s definíciou pojmov obsiahnutých v zmluvách“.\nZ uvedeného podľa žalobcu okrem iného vyplýva, že ak by posúdenie daňovej povinnosti bolo na vlastnej\núvahe platiteľa dane a platiteľ dane by bol povinný skúmať postupy svojich akcionárov pred vyplatením\ndividendy, ako aj všetky nezáväzné odporúčania prijímané na pôde medzinárodných organizácií, vznikol\nby tým stav absolútnej právnej neistoty. Poukázal pritom na judikatúru ústavného súdu z ktorej mimo\niného vyplýva, že: „Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne\nrelevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,\nPL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné\nv každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie\npráva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických\nosôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09).“\nV závere odvolania žalobca napadol aj názor krajského súdu o tom, že postup žalobcu predstavuje\nzneužitie dohody na zamedzenie dvojitého zdanenia, ktoré nie je hodné ochrany. Podľa názoru žalobcu\nvo všeobecnosti platí, že zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia môžu obsahovať ochranné klauzuly\nchrániace pred ich zneužitím. Ak konkrétna zmluva o zamedzení dvojitého zdanenia takéto ochranné\nustanovenia neobsahuje, v súlade s princípom „pacta sunt servanda“ sú výhody zo zmluvy plne\nuplatniteľné aj v prípade, ak sú považované za neprimerané. Keďže Zmluva s Holandskom tieto\nochranné ustanovenia neobsahuje, platí, že ak sú preukázateľne splnené všetky podmienky danej\nzmluvy, výhody z nej vyplývajúce musia byť garantované.\nŽalobca si uplatnil aj náhradu trov odvolacieho konania za zaplatený súdny poplatok a jeden právny\núkon - podanie odvolania.\nŽalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu z 1. júla 2014 uviedol, že sa stotožňuje s právnym\nposúdením veci uvedeným v napadnutom rozsudku krajského súdu a námietky žalobcu považuje za\nneopodstatnené.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 OSP preskúmal napadnutý\nrozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení\ns § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania, podľa § 250ja ods. 2 a § 214 OSP v\nspojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený\nminimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk> a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.\nRozsudok bol verejne vyhlásený 15. apríla 2015 podľa § 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods.\n1 veta prvá OSP.\n\nV správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická\nosoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,\naby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).\nV odvolaní žalobca predovšetkým namietal, že krajský súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil\na nevysporiadal sa s nedostatkami predchádzajúceho rozsudku, v intenciách zrušujúceho uznesenia\nnajvyššieho súdu, v dôsledku čoho je nepreskúmateľné, svojvoľné a arbitrárne, čím došlo k porušeniu\npráva žalobcu na spravodlivé súdne konanie.\nV zmysle ustálenej judikatúry najvyššieho súdu pre posúdenie arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého\nrozsudku považoval odvolací súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým krajský súd odôvodnil svoje\nrozhodnutie, je ústavne a zákonne konformný. Inými slovami povedané, úlohou najvyššieho súdu\nbolo zistiť, či spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení, ktorým krajský súd zdôvodnil svoje\nrozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav, nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne a zákonne\nneudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy\n(mutatis mutandis rozhodnutie II. ÚS 127/07).\nAko vyplýva z konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR (napríklad II. ÚS 127/07, I. ÚS 110/02) o svojvôli\npri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,\nak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.\nSkutočnosť, že sa odvolateľ s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k\nzáveru o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napríklad II.\nÚS 87/07-10). Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína, a najvyšší súd sa s tým v\nplnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom\nkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a\nprávny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi\nkonania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a\nprávny základ rozhodnutia, postačuje pre záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo\núčastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05,\nIV. ÚS 112/05).\nV predmetnej právnej veci sa však krajský súd vôbec nevysporiadal otázkou záväznosti Modelovej\nzmluvy OECD a Komentárov k nej vzhľadom na fakt, že táto nebola nikdy oficiálne publikovaná v\nZbierke zákonov Slovenskej republiky a vôbec nevykonal porovnanie znenia Modelovej zmluvy OECD\na Komentára k nej pred rozhodným dátumom (t. j. najneskôr do termínu výplaty, poukázania alebo\npripísania úhrady dividend), znenie tejto zmluvy po tomto dátume a znenie príslušného článku Zmluvy\ns Holandskom. Táto povinnosť mu bola uložená uznesením najvyššieho súdu, v ktorom najvyšší súd\nkonštatoval, že:“...bez takto vykonaného rozboru, je akékoľvek rozhodnutie súdu, ktoré musí byť v súlade\ns Ústavou Slovenskej republiky, zákonom a medzinárodnou zmluvou, ktorou je SR viazaná, arbitrárne“.\nKrajský súd si síce obstaral slovenský preklad Modelovej daňovej zmluvy o príjmoch a o majetku OECD\na Komentárov k nej sa viažucich, a to najmä článok 10, avšak s aktualizáciou od roku 1977 až po rok\n2010 vrátane, z ktorého vyššie uvedené porovnanie vôbec nie je možné vykonať.\nNavyše, tak, ako to v odvolaní namieta žalobca, krajský súd cituje ustanovenia Úvodu Modelovej daňovej\nzmluvy, ktoré evidentne nemal k dispozícii, tieto nie sú do dnešného dňa zverejnené nielen v Zbierke\nzákonov Slovenskej republiky, ale, ako to uvádza vo svojom vyjadrení z 25. novembra 2013 žalovaný,\nk tomuto termínu neboli zverejnené v slovenskom jazyku ani na jeho webovej stránke, nakoľko celý\nmateriál (Modelová daňová zmluva OECD a Komentáre k nej) mal byť uverejnený až po udelení licencie\nod OECD.\nKrajský súd sa opätovne iba stotožnil s tvrdeniami žalovaného uvedenými vo vyjadrení z 25. novembra\n2013, aj keď to explicitne vo svojom rozsudku neuvádza, avšak porovnaním textu vyjadrenia a\n\nodôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, že krajský súd bez ďalšieho prevzal jednotlivé pasáže\nz vyjadrenia žalovaného.\nZáver krajského súdu, že v roku 2003 bolo možné čl. 10 ods. 3 Zmluvy s Holandskom použiť len\nv prípade, ak boli „dividendy vyplatené rezidentovi (Holandska) ktorý musí byť súčasne skutočným\nvlastníkom príjmu (z dividend)“ nekorešponduje so znením medzinárodnej zmluvy a krajský súd použitím\ninterpretačných pravidiel, ktorých znenie v roku 2003 sám nepoznal, vytvoril nový pojem, ktorý sa v\nžiadnom medzinárodnom ani vnútroštátnom právne záväznom dokumente nenachádzal.\nNavyše, jeho závery týkajúce sa súvislostí medzi miestom sídla spoločnosti (SGH) v čase vzniku zdroja\nzdaniteľného príjmu a presúvaním sídla spoločnosti v čase platby (dividend), ktoré krajský súd označil za\nkľúčové otázky pre posúdenie celého prípadu, nemajú vnútornú logiku a nereflektujú základné problémy\nprejednávaného prípadu.\nV tejto súvislosti preto najvyšší súd konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu nie je riadne\nodôvodnený a signalizuje možnosť porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy. Úvahy krajského súdu nevychádzajú\nz konkrétnych faktov, na viacerých miestach iba mechanicky preberá vyjadrenie žalovaného, a preto\nmožno skonštatovať, že vykazuje znaky arbitrárnosti.\nUž tieto zistené nedostatky by samé osebe mohli byť dôvodom na opätovné zrušenie rozhodnutia\nkrajského súdu a vrátenie mu veci na ďalšie konanie a opätovné rozhodnutie.\nAvšak, vzhľadom na dĺžku trvania celého sporu, ako aj samotnú jeho podstatu, považoval odvolací súd\nza potrebné zaoberať sa aj vecnou stránkou prípadu, a preto sa vysporiadal aj s ostatnými relevantnými\nnámietkami odvolateľa a preskúmal samotné napadnuté rozhodnutie žalovaného.\nJednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre\nsprávcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi\n(§ 2 ods. 1 zákona o správe daní). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.)\nsprávca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu\na daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§\n2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a\nto každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v\ndaňovom konaní vyšlo najavo. Ďalšou dôležitou zásadou daňového konania je zásada rovnosti (§ 2 ods.\n7 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva\na povinnosti a ktorá vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3\nÚstavy Slovenskej republiky).\nÚčelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými\nhmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní preto\nzakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje\npovinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiskálne záujmy štátu, zákon\no správe daní obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností\nrozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.\nPodľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní, pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie\ndo úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo\nvybratie dane.\nPodľa § 52 ods. 1 zákona č. 366/1999 Z. z. o dani z príjmov, daň je vyberaná zrážkou z tých príjmov, na\nktoré sa vzťahuje osobitná sadzba dane (§ 36). Zrážku je povinný vykonať platiteľ dane, ktorý má sídlo\nalebo bydlisko na území Slovenskej republiky, a zahraničný platiteľ dane (§ 56) pri výplate, poukázaní\nalebo pri pripísaní úhrady v prospech daňovníka. Pri štátnych dlhopisoch a štátnych pokladničných\npoukážkach sa prednostne uplatní spôsob vyberania dane podľa podmienok emisie, ak sú tieto určené.\n\nPri výnosoch z cenných papierov plynúcich príjemcovi od investičných (správcovských) spoločností a od\ninvestičných fondov sa daň vyberá aj v prípade, ak výnos nebol vyplatený, a to najneskôr v termíne do 30.\njúna roka, ktorý nasleduje po zdaňovacom období, za ktorý je vykázaný základ dane podľa § 36 ods. 4.\nV prípade, ak dividendy neboli vyplatené, poukázané alebo pripísané do termínu najneskoršieho dňa ich\nsplatnosti podľa osobitného predpisu, 132a) považuje sa za deň pripísania úhrady v prospech daňovníka\ntento najneskorší termín splatnosti. Za podiely na zisku alebo výnosy z akcií sa na účely tohto zákona\nnepovažujú sumy použité zo zisku po zdanení na zvýšenie vkladu spoločníka z majetku prevyšujúceho\nzákladné imanie spoločnosti s ručením obmedzeným alebo akciovej spoločnosti. Pri znížení základného\nimania a následnej výplate takto použitého zisku sa zrazí daň podľa sadzby uvedenej v § 36 ods. 2 písm.\nc), pričom ako prvé sú na účely tohto zákona zdaňované vklady uskutočnené z majetku spoločnosti,\nktorý prevyšoval základné imanie.\nPodľa ods. 2 platiteľ dane je povinný zrazenú daň odviesť správcovi dane najneskôr do pätnásteho dňa\nkaždého mesiaca za predchádzajúci kalendárny mesiac. Zrážka dane sa vykonáva zo sumy úhrady\nalebo pripísania dlžnej sumy v prospech daňovníka. Za úhradu je považované aj nepeňažné plnenie.\nTúto skutočnosť, ktorá sa dotýka len daňovníkov uvedených v § 2 ods. 3 a § 17 ods. 3, je súčasne\npovinný oznámiť správcovi dane, ak správca dane na žiadosť platiteľa dane neurčí inak.\nPodľa ods. 3 ak platiteľ dane nevykoná zrážku dane alebo zrazenú daň včas neodvedie, bude sa od\nneho vymáhať rovnako ako ním nezaplatená daň. Podobne sa postupuje, ak platiteľ dane nezrazí daň\nv správnej výške.\nPodľa § 57 ods. 1, ustanovenia tohto zákona sa nepoužijú, ak medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská\nrepublika viazaná, ustanovuje inak.\nPodľa čl. 4 Viedenského dohovoru, tento dohovor sa vzťahuje len na zmluvy uzavreté medzi štátmi až\npotom, keď dohovor nadobudol voči nim platnosť, bez ujmy všetkých pravidiel v ňom obsiahnutých,\nvzťahujúcich sa na zmluvy podľa medzinárodného práva nezávisle na tomto dohovore.\nPodľa čl. 31 ods. 1 zmluva sa musí vykladať dobromyseľne, v súlade s obvyklým významom, ktorý sa\ndáva výrazom v zmluve v ich celkovej súvislosti, a takisto s prihliadnutím na predmet a účel zmluvy.\nPodľa ods. 2 na účely výkladu zmluvy sa okrem textu, včítane preambuly a príloh, celkovou súvislosťou\nrozumie:\na) každá dohoda vzťahujúca sa na zmluvu, ku ktorej došlo medzi všetkými stranami v súvislosti s\nuzavretím zmluvy;\nb) každá listina vyhotovená jednou alebo viacerými stranami v súvislosti s uzavretím zmluvy a prijatá\nostatnými stranami ako listina vzťahujúca sa na zmluvu.\nPodľa ods. 3 spolu s celkovou súvislosťou bude sa brať zreteľ:\na) na každú neskoršiu dohodu týkajúcu sa výkladu zmluvy alebo vykonávania jej ustanovení, ku ktorej\ndošlo medzi stranami;\nb) na akúkoľvek neskoršiu prax pri vykonávaní zmluvy, ktorá založila dohodu strán týkajúcu sa jej\nvýkladu;\nc) na každé príslušné pravidlo medzinárodného práva použiteľné vo vzťahoch medzi stranami.\nPodľa čl. 32 doplnkové prostriedky výkladu, včítane prípravných materiálov na zmluve a okolností, za\nktorých sa zmluva uzavrela, možno použiť buď pre potvrdenie významu, ktorý vyplýva z použitia článku\n31, alebo pre určenie významu, keď výklad urobený podľa čl. 31\na) buď ponecháva význam nejednoznačným alebo nejasným; alebo\n\nb) vedie k výsledku, ktorý je zrejme protizmyselný alebo nerozumný.\nPodľa čl. 10 ods. 1 Zmluvy s Holandskom, dividendy vyplácané spoločnosťou, ktorá má sídlo v jednom z\noboch štátov, osobe, ktorá má bydlisko alebo sídlo v druhom štáte, sa môžu zdaniť v tomto druhom štáte.\nPodľa ods. 2 jednako tieto dividendy sa môžu zdaniť v štáte, v ktorom má sídlo spoločnosť, ktorá ich\nvypláca, a to podľa zákonov tohto štátu. Takto určená daň však nemôže presiahnuť 10% hrubej sumy\ndividend.\nPodľa ods. 3 štát, v ktorom má sídlo spoločnosť vyplácajúca dividendy, nezdaní bez ohľadu na\nustanovenie odseku 2 dividendy vyplácané touto spoločnosťou spoločnosti, ktorej majetok je úplne alebo\nčiastočne rozdelený na akcie a ktorá má sídlo v druhom štáte a vlastní priamo najmenej 25% majetku\nspoločnosti vyplácajúcej dividendy.\nPodľa § 1 ods. 1 zák. č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky, Ústava Slovenskej\nrepubliky, ústavné a ostatné zákony Národnej rady Slovenskej republiky, nariadenia vlády Slovenskej\nrepubliky a vyhlášky, výnosy a opatrenia ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy\nSlovenskej republiky, iných orgánov štátnej správy, ak tak ustanovuje osobitný zákon, Národnej banky\nSlovenska, rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o nesúlade medzi právnymi predpismi 1),\nnávrhy prijaté v referende podľa čl. 98 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a medzinárodné zmluvy (§ 6)\nsa vyhlasujú uverejnením v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len \"Zbierka zákonov\").\nPodľa § 2, o všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia\nsa stalo známym každému, koho sa to týka; domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných\nprávnych predpisov je nevyvrátiteľná.\nPodľa § 6 ods. 1, medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná, sa vyhlasujú v Zbierke\nzákonov, ak ide o\na) zmluvy ratifikované prezidentom republiky,\nb) iné zmluvy, ak obsahujú úpravu týkajúcu sa právneho postavenia fyzických a právnických osôb alebo\nich oprávnených záujmov.\nPodľa čl. 5 Dohovoru o Organizácii pre hospodársku spoluprácu a rozvoj Paríž 14. december 1960,\nuverejnený v zbierke zákonov Oznámením ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č.\n141/2001 Z. z., organizácia môže na dosiahnutie svojich cieľov\na) prijímať rozhodnutia, ktoré budú pre všetkých členov záväzné, ak nie je ustanovené inak,\nb) dávať členom odporúčania a\nc) uzatvárať s členmi, nečlenskými štátmi a medzinárodnými organizáciami dohody.\nSkutkové okolnosti prípadu nie sú medzi účastníkmi sporné. Sporným naďalej zostáva právne posúdenie\nvyššie uvedených transakcií najmä z pohľadu aplikácie Zmluvy s Holandskom, medzinárodných\nvýkladových pravidiel týkajúcich sa Modelovej zmluvy OECD a jej Komentára, v rozhodnom čase\nvšeobecne rešpektovanej medzinárodnej praxe pri riešení otázok týkajúcich sa zamedzenia dvojitého\nzdanenia, resp. daňových únikov a ich aplikovateľnosť na predmetný prípad.\nŽalobca v žalobe a odvolaní namietal, že aplikoval Zmluvu s Holandskom oprávnene a nebol povinný\nposudzovať či SGH je alebo nie je „skutočným vlastníkom\" dividend, pretože takáto povinnosť pre\nžalobcu nevyplýva zo žiadneho všeobecne záväzného právneho predpisu. Podľa jeho názoru nebol\npovinný skúmať racionalitu krokov akcionárov a taktiež namietal záver o tom, že zneužil dohodu o\n\nzamedzení dvojitého zdanenia, nakoľko podľa jeho názoru sú výhody zo zmluvy plne uplatniteľné aj v\nprípade, ak sú považované za neprimerané.\nV súvislosti s touto námietkou odvolací súd už v uznesení z 23. októbra 2012 sp. zn. 2Sžf 18/2012\npripomenul základný princíp teórie práva týkajúci sa prameňov práva, že od orgánu aplikácie práva\nnemožno očakávať ani vyžadovať uplatnenie prameňa práva, ktorý tak tomuto orgánu ako aj účastníkovi\nkonania pred ním nie je dostupný v úradnom jazyku. Zásada „neznalosť práva neospravedlňuje“, ktorá sa\nvzťahuje na adresátov práva a zásada „súd pozná právo“, sú opodstatnené výlučne publicitou prameňov\npráva. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že ani adresáti práva ani štátne orgány nie sú viazané\nnepublikovanými prameňmi práva.\nAutomatické uplatnenie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná a ktorá má\nprednosť pred zákonmi, je vyjadrené v § 57 ods. 1 zákona o dani z príjmov a v § 99 zákona o správe\ndaní. Takouto zmluvou je bezpochyby Zmluva s Holandskom ako aj Dohovor o OECD, pre Slovenskú\nrepubliku záväzný od 14. decembra 2000.\nPráve na základe tohto dohovoru a jeho výkladových pravidiel nie je podľa názoru odvolacieho súdu\nbez ďalšieho možné vylúčiť aplikáciu Modelovej zmluvy OECD a Komentárov k nej, ktoré sú uznávaným\nnástrojom jednotnej interpretácie a uplatňovania zmlúv o zamedzení dvojitého zdanenia správami daní\njednotlivých štátov a ich daňovými subjektmi.\nAvšak, je všeobecne známou a dodnes rešpektovanou medzinárodnou praxou, že Modelová zmluva\nOECD a Komentáre k nej, či už v znení z roku 1977, alebo v znení všetkých následných aktualizácií\n(1991, 1992, 1994, 1995, 1997, 2000, 2003, 2005, 2008 resp. 2011) nie je právne záväzná. Napriek tomu\nje najčastejším referenčným dokumentom, ktorý slúži na prípravu dvojstranných dohôd okrem iného aj v\noblasti zamedzenia dvojitého zdanenia, resp. daňových únikov (pozri napr. Návrh Generálneho advokáta\nvo veci C-168/11, Manfred Beker, Christa Beker proti Finanzamt Heilbronn z 12 . júla 2012, bod. 5).\nJe zrejmé, že povinnosť použiť pri zdanení dividend v roku 2003 Zmluvu z Francúzskom a Zmluvu\ns Nemeckom, ktoré umožňujú zdaniť dividendy v krajine zdroja príjmu (Slovensko), ktorú žalovaný\nnapadnutým rozhodnutím žalobcovi uložil, odôvodňoval tým, že Modelová zmluva OECD a Komentáre\nk nej obsahujú interpretačné pravidlá, z ktorých takáto povinnosť žalobcovi priamo vyplývala.\nPodľa názoru žalovaného, Modelová zmluva OECD a Komentáre k nej slúži predovšetkým ako vzor\npre bilaterálne zmluvy, ktoré za účelom zabránenia daňovým únikom, resp. zamedzenia dvojitého\nzdanenia uzatvárajú medzi sebou členské, ale aj nečlenské, štáty OECD a taktiež slúži ako vzor pri\nrevidovaní starších bilaterálnych zmlúv, pričom platí, že nové znenia článkov Modelovej zmluvy OECD\na Komentárov k nim sa vzťahujú aj na zmluvy uzavreté pred touto zmenou, pokiaľ jednotlivé členské\nštáty neuplatnia výhrady voči novému zneniu a cieľom zmeny znenia článkov Modelovej zmluvy OECD,\nresp. Komentára k nej, je len vyjasniť, a nie zmeniť, význam dotknutých ustanovení.\nV takýchto prípadoch je možné použiť výkladové pravidlá obsiahnuté v Modelovej zmluve OECD resp.\nKomentáru k nej aj na bilaterálne zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia uzatvorené medzi jednotlivými\nštátmi pred tým, ako bola prijatá takáto zmena Modelovej zmluvy OECD.\nOdvolací súd upozorňuje na to, že toto tvrdenie žalovaného nie je celkom správne, nakoľko názory na to,\ndo akej miery je v súlade s princípom legality používanie Komentárov OECD pri výklade medzinárodných\nzmlúv sú rôzne a postupne sa vyvíjali.\nZ pohľadu medzinárodného práva je zrejmé, že ide o pravidlá, ktoré nemajú právnu záväznosť, ale sú\nprijímané s cieľom dosiahnuť praktický efekt a môžu sa zmeniť na právne záväzné, ak sa aplikujú v\nrámci vnútroštátneho právneho systému daňovými autoritami a súdmi.\nZ pohľadu vnútroštátneho práva OECD Komentáre neexistujú ako normy a môžu mať efekt len pri\nvýklade medzinárodných zmlúv.\n\nObzvlášť dôležitým aspektom tejto témy je vplyv Komentárov na existujúce medzinárodné zmluvy.\nOECD zastáva teóriu dynamického výkladu zmlúv. Zmeny Komentárov týkajúce sa nemodifikovaných\nustanovení Modelovej zmluvy OECD sú „aplikovateľné na výklad zmlúv uzatvorených pred ich prijatím,\nkeďže odrážajú konsenzus členských štátov OECD o správnom výklade existujúcich ustanovení a ich\naplikácii na špecifický prípad.“ (bod 35 Úvodu do Modelovej zmluvy OECD 2003).\nTo, podľa názoru Výboru pre fiškálne záležitosti OECD, umožňuje vyriešiť dôležitý praktický problém.\nAk by sa zmenili články Modelovej zmluvy OECD, trvalo by niekoľko rokov, kým by sa uvedené zmeny\ndostali do znenia medzinárodných zmlúv, pretože o týchto by sa muselo znovu rokovať.\nZa tento prístup, ako aj za fakt, že aktualizáciu Komentárov môže de facto urobiť samotný Výbor pre\nfiškálne záležitosti, čo často krát bráni v identifikácii správnej verzie Modelovej zmluvy OECD a jej\nKomentárov, ktoré by mohli mať interpretačný efekt na tú ktorú zmluvu, ako je tomu napokon aj v\nprejednávanom prípade, bola OECD mnohokrát kritizovaná s poukazom na čl. 31 a 32 Viedenského\ndohovoru.\nProf. Dr. Adolf J. Martín Jiménez, z Právnickej fakulty Univerzity v Cádize v článku: “The 2003 Revision\nof the OECD Commentaries on the Improper Use of Tax Treaties: A Case for the Declining Effect of\nthe OECD Commentaries?”, ktorý bol uverejnený v Bulletine - TAX MONITOR v januári 2004 k tejto\nproblematike okrem iného uviedol:“... Ak vezmeme do úvahy, že OECD Výbor pre fiškálne záležitosti,\nvzhľadom na jeho zloženie (Výbor pre fiškálne záležitosti je zložený zo senior úradníkov z ministerstiev\nfinancií, alebo daňových úradov z členských štátov OECD), má tendenciu akceptovať názory daňových\núradov, je právna istota a ochrana práv daňových poplatníkov ďaleko od ideálu. Vzhľadom na uvedené\nje potrebné mať na zreteli, že Komentáre sú iba jedným z faktorov, ktoré by mali byť brané do úvahy pri\nvýklade medzinárodnej zmluvy; to znamená, že daňové úrady, súdy a platitelia daní by nemali považovať\nKomentáre za „autentickú interpretáciu“ medzinárodných zmlúv uzatvorených ich krajinou. Komentáre\nsú dôležité, ale samotné nemajú normatívnu povahu a nie vždy sú správnym nástrojom na výklad zmluvy\ndokonca aj vtedy, ak táto zmluva vychádza z Modelovej zmluvy OECD....\n....Pozornosť je potrebné venovať aj trendu, ktorý sa objavil po revízii Modelovej zmluvy v roku 2003\na ktorý má tendenciu identifikovať akékoľvek znižovanie alebo neplatenie daní v jednom zo zmluvných\nštátov ako „zneužitie“, ak platiteľ dane využíva výhody medzier v právnej úprave. Miera voľnej úvahy,\nktorú tento trend ponecháva daňovým úradom a umožňuje im potierať nielen zneužitie, ale aj legitímne\ndaňové plánovanie, nie je podľa autora akceptovateľná. Napokon, minimálne do roku 2003 bola situácia\ndvojitého nezdanenia akceptovaná Modelovou zmluvou OECD a implicitne predpokladaná členskými\nštátmi...“ .\nZ uvedeného je zrejmé, že revízia Modelovej zmluvy OECD a jej Komentárov v roku 2003 (prax\nsamotnej OECD do roku 2003 pri posudzovaní zneužívania bilaterálnych zmlúv o zamedzení dvojitého\nzdanenia bola skôr formalistická), vyvolala mnohé diskusie o tom, či je možné rozhodnutie, alebo lepšie\npovedané, názor, orgánu medzinárodnej inštitúcie, ktorej však členské štáty nepostúpili legislatívne\nprávomoci, použiť pri výklade medzinárodných zmlúv uzatvorených medzi jednotlivými členskými štátmi,\nako záväzné výkladové pravidlo.\nV predmetnom prípade však podľa názoru odvolacieho súdu nejde len o posúdenie záväznosti\nvýkladového pravidla, ale o posúdenie otázky, či nezáväzný Komentár, ktorý „vysvetľuje“ určité\nustanovenia zmluvy a pojmy v nej použité, môže „výkladom“ de facto vygenerovať nový pojem, ktorý sa\nv pôvodnej medzinárodnej zmluve nevyskytuje.\nNeušlo pozornosti odvolacieho súdu, že nové znenia článkov Modelovej zmluvy OECD a Komentárov k\nnim sa môžu vzťahovať na zmluvy uzavreté pred touto zmenou, ale len za splnenia dvoch kumulatívnych\npodmienok. Nielen že jednotlivé členské štáty neuplatnia výhrady voči novému zneniu, ale cieľom zmeny\nznenia článkov Modelovej zmluvy, resp. Komentára k nej, musí byť len vyjasnenie a nie zmena významu\ndotknutých ustanovení.\n\nV súvislosti s tým následne vyvstáva otázka, či možno od subjektu podliehajúcemu jurisdikcii zmluvného\nštátu žiadať, aby sa správal podľa takto vytvoreného nového pravidla, ktoré mu navyše v čase, keď\nsa od neho toto správanie vyžadovalo, nebolo známe, nakoľko nebolo dostupné v úradnom jazyku v\nžiadnej forme.\nPodľa názoru odvolacieho súdu, v krajinách kde platí písané právo a štátne orgány môžu konať len\nna základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a takou Slovenská\nrepublika bez akýchkoľvek pochybností je, rozhodnutia týkajúce sa zmeny obsahu medzinárodných\nzmlúv a ich účinkov nemôžu byť bez ďalšieho prenesené na inštitúciu - OECD a jej Výbor pre fiškálne\nzáležitosti.\nPrekážkou takéhoto prenosu sú ústavné princípy a v tomto prípade konkrétne ochrana práv daňových\npoplatníkov.\nAj keď aktivity OECD v boji proti daňovým únikom a zneužívaniu medzinárodných zmlúv je potrebné\nhodnotiť pozitívne, zároveň je potrebné pamätať na to, že:“...v prípade, že non-právna norma je\noslavovaná, pretože obchádza prekážky podieľajúce sa na tvorbe právnej normy, nesmie sa zabúdať,\nže mnohé z týchto prekážok, nech sa zdajú akokoľvek nepríjemné pre konkrétny orgán prijímajúci\nrozhodnutie, majú dôvody vo svojej vlastnej podstate...“ (pozri Bothe, M., “Legal and Non-legal Norms\n- A Meaningful Distinction in International Relations?”, Netherlands Yearbook of International Law, Vol.\n11(1980), str. 93; and Snyder, F., “Soft-law and Institutional Practice”, EUI Working Paper, Law No. 93/5\n(1993), str. 28.\nJe nevyhnutné mať na zreteli, že Modelová zmluva OECD ani Komentáre k nej neboli do dnešného dňa\nuverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.\nA nielen, že neboli uverejnené v Zbierke zákonov, ale do dnešného dňa neboli v úradnom jazyku nikde\nuverejnené ani v plnom znení, ani v pôvodnom znení s jednotlivými aktualizáciami.\nZ uvedeného je zrejmé, že ani žalobca nemal v roku 2003 k dispozícii slovenské znenie Modelovej\nzmluvy OECD a Komentára k nej.\nNa druhej strane mal žalobca v roku 2003 k dispozícii Zmluvu s Holandskom, ktorá v článku 10 jasne\na zrozumiteľne upravovala postup pri zdanení dividend v prípade ako bol tento, t. j. keď vyplácajúca\nspoločnosť mala sídlo na Slovensku a akcionár, ktorému boli dividendy vyplatené, mal nad všetku\npochybnosť sídlo v Holandsku.\nSamotný žalovaný v napadnutom rozhodnutí poukázal na to, že žalobca pri výplate dividend v prospech\nspoločnosti SGH uplatnil Zmluvu s Holandskom, čím zobral na seba v plnom rozsahu zodpovednosť za\nsprávne uplatnenie tejto zmluvy. Platiteľ dane podľa okolností prípadu musí sám rozhodnúť, či uplatní\nrefundačný systém pri zdaňovaní príjmu plynúceho nerezidentovi, alebo uplatní automaticky zmluvu o\nzamedzení dvojitého zdanenia a ak uplatní konkrétnu zmluvu o zamedzení dvojitého zdanenia, berie na\nseba v plnom rozsahu zodpovednosť za správne uplatnenie tejto zmluvy.\nAko vyplýva zo spisového materiálu, žalobca postupoval podľa Zmluvy s Holandskom a túto aplikoval\nsprávne.\nNapokon jeho postup v roku 2003 nespochybnil ani žalobcov 51% akcionár, Fond národného majetku\nSlovenskej republiky, ktorý hlasoval tak za prevod akcií z pôvodných akcionárov na SGH, ako aj za\nvyplatenie dividend za rok 2002 tomuto akcionárovi.\n\nPodľa názoru odvolacieho súdu nebolo možné od žalobcu, ako platiteľa dane požadovať postup\nuvádzaný žalovaným v napadnutom rozhodnutí, t. j. zdanenie dividend podľa Zmluvy s Nemeckom a\nZmluvy s Francúzskom, z dôvodu, že tam mali sídlo „skutoční vlastníci príjmov“.\nPovinnosť skúmať v roku 2003 skutočných vlastníkov príjmov z vyplatených dividend žalobcovi\nnevyplývala zo žiadneho právne záväzného dokumentu a zo spisového materiálu je zrejmé, že žalovaný\ntúto odvodil len na základe použitia Komentára k Modelovej zmluve OECD, ako jediného interpretačného\npravidla pre výklad čl. 10 Zmluvy s Holandskom.\nNavyše ani nie je možné zistiť, aké znenie Modelovej zmluvy a Komentárov k nej žalovaný aplikoval,\nkeďže samotný Komentár bol niekoľko krát aktualizovaný a výklad niektorých pojmov sa postupom času\nvyvíjal.\nZa týchto skutkových a právnych okolností, pri nesplnení podmienky publicity právnej normy, neexistencii\ndostatočne rozvinutej praxe, nedostupnosti autentického znenia Modelovej zmluvy OECD a Komentárov\nv úradnom jazyku a rozporuplných odborných názorov na záväznosť interpretačných pravidiel a ich\nefekt na existujúce bilaterálne medzinárodné zmluvy, sa nemôže vyžadovať od daňového subjektu, ako\nsprávanie predpísané právnym poriadkom, aby sledoval a rešpektoval takéto interpretačné pravidlá,\npokiaľ sa nestanú súčasťou predmetnej medzinárodnej zmluvy.\nTaktiež od neho nie je spravodlivé požadovať, aby sa správal podľa neskoršej praxe, ktorá nie je záväzne\nvyjadrená a navyše je v rozpore so znením a definíciou pojmov obsiahnutých v medzinárodnej zmluve.\nZ uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu vyhovel a s prihliadnutím na\nvšetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok Krajského súdu v Bratislave podľa § 220 OSP\nzmenil, nakoľko neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219 OSP), ani na jeho zrušenie (§ 221\nods. 1 OSP) a rozhodnutie žalovaného podľa § 250j ods. 1 OSP zrušil a vrátil žalovanému na ďalšie\nkonanie keďže dospel k záveru, že rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby nie sú v súlade\nso zákonom.\nV novom konaní sa správny orgán viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\npredovšetkým vysporiada s otázkou aplikovateľnosti Modelovej zmluvy OECD a jej Komentárov, v znení\nplatnom v roku 2003, na konanie žalobcu a vo veci opätovne rozhodne.\nO náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa § 246c ods. 1, § 224 ods. 1 a § 250k OSP tak,\nže žalobcovi ktorý bol v konaní úspešný priznal náhradu trov konania v uplatnenom rozsahu, v celkovej\nvýške 2 669,08,-€.\nTieto sú tvorené náhradou zaplatených súdnych poplatkov vo výške 198,-€ (3x súdny poplatok á 66,-€\nza podanie žaloby 7.7.2010 a dva krát za podanie odvolania proti rozsudkom krajského súdu, 2.4.2012\na 18.6.2014) a trovami právneho zastúpenia vo výške 2 319,97,-€, za:\n2x PÚ á 120, 23,-€ (príprava a prevzatie zastúpenia právnym zástupcom Squire, Sanders & Dempsey\nL.L.P., organizačná zložka vrátane prvej porady s klientom a podanie žaloby),\n1x PÚ á 123,50 € (príprava a prevzatie zastúpenia právnym zástupcom AKMG s r. o.),\n2x PÚ á 127,16 € (účasť na pojednávaní 27.1.2012, podanie odvolania 2.4.2012),\n1x PÚ á 130,16,-€ (účasť na pojednávaní 28.6.2013), 3x PÚ á 134,-€ (písomné podanie 10.3.2014,\núčasť na pojednávaní 28.3.2014, podanie odvolania 18.6.2014),\nrežijný paušál za 9 PÚ - 71,22 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách\nadvokátov za poskytovanie právnych služieb), 691,-€\n\nnáklady a hotové výdavky (§ 15 a § 17 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. - cestovné náklady a strata času\n27.1.2012, 28.6.2013 a 28.3.2014),\n45,69 € (19% DPH z úkonov v roku 2010) a 361,62 € (20% DPH z úkonov od 1.1.2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "4S/233/2010", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}