{"guid": "aa0c5d15-bf5f-4324-8e3c-d5d1821221b2:15d496a0-3a1e-4863-8843-db852c6ddc91", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:1010200293.1", "spisova_znacka": "8Sžf/141/2013", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/141/2013 z 21. 5. 2015", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. mája 2015, sp. zn. 8Sžf/141/2013, ECLI:SK:NSSR:2015:1010200293.1", "identifikacne_cislo": "1010200293", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "CSc., JUDr. Eva Babiaková", "sudca_id": 440, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/csc-judr-eva-babiakova-440", "datum_vydania": "2015-05-21", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/222", "nazov": "zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/15d496a0-3a1e-4863-8843-db852c6ddc91", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:1010200293.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:1010200293.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:1010200293.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Sžf/141/2013\n1010200293\n21. 05. 2015\nCSc., JUDr. Eva Babiaková\nECLI:SK:NSSR:2015:1010200293.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: TOYOTA MOTOR CZECH, spol. s r.o.,\nŠafránkova 1238/1, 155 00 Praha 5, Česká republika, zastúpeného: JUDr. Štefanom Haulíkom,\nadvokátom so sídlom Jesenského 2, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej\nrepubliky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.\nI/222/118967/2009/990036-r zo dňa 28. októbra 2009, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského\nsúdu v Bratislave č. k. 2S 67/2010 - 113 zo dňa 25. septembra 2013, jednohlasne, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S 67/2010 - 113 zo dňa\n25. septembra 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozsudkom krajský súd zrušil postupom podľa § 250j ods. 2 písm. a/ zákona č. 99/1963\nZb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej v texte uznesenia len „O.\ns. p.\") napadnuté rozhodnutie žalovaného č. I/222/118967/2009/990036-r zo dňa 28.10.2009 ako aj\nrozhodnutie Daňového úradu Bratislava I č. 600/270/176548/07/BarK zo dňa 09.11.2007, ktorými\nrozhodnutiami bolo rozhodnuté o žiadosti žalobu o vrátenie dane z pridanej hodnoty za obdobie\njanuár 2006 až december 2006 tak, že správny orgán prvého stupňa tejto nevyhovel a odvolací orgán\nprvostupňové rozhodnutie potvrdil.\nKrajský súd sa stotožnil so žalovaným v tom smere, že v prejednávanej veci žalobca dodal službu\nv tuzemsku, pri ktorej bol platiteľom dane podľa § 69 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z\npridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej v texte uznesenia len „zák. o DPH\"). Daňovú\npovinnosť je možné preniesť len na zdaniteľnú osobu, ktorá má v tuzemsku sídlo, miesto podnikania\nalebo prevádzkareň resp. bydlisko, čo príjemca služby, spoločnosť TOYOTA MOTOR EUROPE NV/SA,\nBelgicko, nespĺňala. Pokiaľ došlo k dodaniu služby medzi dvoma zahraničnými osobami na území SR,\nmusí sa dodávateľ registrovať pre DPH v tuzemsku a povinnosť platiť daň pri dodaní služby mu vyplýva\nz § 69 ods. 1 zák. o DPH. Pokiaľ mala byť daňová povinnosť prenesená na príjemcu služby, krajský súd\npoukázal, že inštitút zdaniteľnej osoby sa viaže na nezávislé vykonávanie ekonomickej činnosti, ktorou\nsa rozumie každá činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem a ktorá zahŕňa činnosť výrobcov, obchodníkov\na dodávateľov služieb, vrátane ťažobnej, stavebnej a poľnohospodárskej činnosti, činnosť vykonávanú\nako slobodné povolanie podľa osobitných predpisov, duševnú tvorivú činnosť a športovú činnosť. V\ndanom prípade spoločnosť TOYOTA MOTOR EUROPE NV/SA, Belgicko uvedenú definíciu nenaplnila;\nprijaté služby nepoužila na účel obratu resp. dodanie služby, nevykonávala v tuzemsku hospodársku\nčinnosť, i keď prijala od žalobcu plnenie, za ktoré zaplatila sumu vrátane DPH.\nVo vzťahu k miestu dodania zdaniteľného plnenia, krajský súd dospel k záveru, že v rámci obdobia január\naž december 2006 žalobca dodal službu na základe zmluvy (program rozvoja siete s cieľom podporiť\npredajcov produktov a stratégiu rozvoja siete predajní motorových vozidiel zn. LEXUS) uzavretej medzi\nžalobcom a TOYOTA MOTOR EUROPE NV/SA, Belgicko, ktorá služba spočívala v zabezpečení\nvzťahujúcemu sa na modernizáciu nehnuteľností, priestorov predajne motorových vozidiel zn. LEXUS\nv tuzemsku. Miestom dodania bolo v zmysle § 15 ods. 2 zák. o DPH tuzemsko, nakoľko šlo o dodanie\n\nslužby vzťahujúcej sa na nehnuteľnosť. § 15 ods. 2 zák. o DPH bližšie nešpecifikuje, o ktoré konkrétne\nslužby by malo ísť, iba príkladmo vymenúva služby zahrnuté pod jeho hypotézu („..vrátane služieb\nrealitných kancelárií, znalcov, architektov a stavebného dozoru...\"). Činnosť žalobcu pri plnení zmluvy programu rozvoja a modernizácie siete predajní motorových vozidiel bola službou príbuznou k službám\nuvedeným v § 15 ods. 2 zák. o DPH a ako taká sa jednoznačne vzťahovala na nehnuteľnosť - predajňu\nmotorových vozidiel.\nKrajský súd poukázal, že problematiku týkajúcu sa DPH jednotlivé členské štáty môžu upraviť vo\nsvojom vnútroštátnom práve autonómne, musia však dodržať základné zásady fungovania systému\nDPH, predovšetkým zásadu neutrality a zásadu proporcionality, ktoré interpretoval SDEÚ vo svojej\npočetnej judikatúre. Predpokladom riadneho fungovania spoločného systému DPH je správne vyberanie\ndane, a preto každý členský štát musí prijať legislatívne a správne opatrenia, aby zabezpečil, aby\nsplatná DPH bude na jeho území vyberaná v plnej výške. Autonómia členských štátov je vymedzená\nzásadami ekvivalencie a efektivity. Členské štáty musia pri vykonávaní právnej úpravy Únie dodržiavať\nzásadu legitímnej dôvery (rozsudok SDEÚ Marks&Spencer C-62/00). Právo na odpočet alebo vrátenie\ndane je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade ho nemožno obmedziť. Toto právo sa\npredovšetkým okamžite uplatňuje na celkovú výšku daní, ktoré zaťažujú plnenia uskutočnené na vstupe\n(rozsudky SDEÚ C-62/93, C-368/06).\nNa prejednávanú vec bolo potrebné aplikovať predpisy Únie, ako napríklad smernicu ES 2006/112/ES\no spoločnom systéme DPH alebo šiestu a ôsmu smernicu Rady ES. Smernice sú záväzné pre členský\nštát, ktorému sú určené, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a prostriedkov\nsa ponecháva na vnútroštátne orgány. Členské štáty si pri transpozícii smerníc zachovávajú určitú\nmieru diskrečnej právomoci a sú viazané iba cieľom preberanej smernice. Aplikácia smernice založená\nna eurokonformnej interpretácii vnútroštátneho práva umožňuje účastníkovi vnútroštátneho súdneho\nalebo správneho konania dosiahnuť podobný výsledok, aký by dosiahol v prípade priamej aplikácie\nsmernice. Orgány aplikácie práva sa majú vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva,\naby sa zabezpečil reálny účinok smernice, bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú\nalebo nemajú priamy účinok. Súd členského štátu môže prostredníctvom eurokonformnej interpretácie\nvyplniť medzery vnútroštátneho právneho predpisu. Nepriama aplikácia smerníc na účely interpretácie\nsa vzťahuje aj na vnútroštátnu judikatúru. Priama aplikácia ustanovení smernice prichádza do úvahy\nlen subsidiárne ako ultima ratio vtedy, ak eurokonformný výklad problematického vnútroštátneho\nustanovenia nie je možný. Túto povinnosť majú nielen súdne ale aj správne orgány členského štátu pri\nrozhodovaní o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb. Nie je možné tolerovať orgánom\nverejnej moci, ani všeobecným súdom, pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický\npostup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona,\nale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje jeho účel, história jeho vzniku, systematická\nsúvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov, či záväzných predpisov EÚ (napr. aj ciele\nsmernice). Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý\nnie je vyjadrený len v slovách a vetách predpisu, ale v základných princípoch právneho štátu.\nPri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia žalovaného v zmysle žalobných námietok, berúc do úvahy\nvýlučne zdaniteľný obchod medzi žalobcom a spoločnosťou TOYOTA MOTOR EUROPE NV/SA,\nBelgicko, bez ďalších okolností, akou bol predchádzajúci obchod medzi žalobcom a tuzemskými\ndodávateľmi, by bol právny záver žalovaného v súlade so zákonom. Žalobca však nepochybne\nvykonával v tuzemsku v r. 2006 hospodársku činnosť, bol odberateľom viacerých služieb, pričom tieto\ndodávky využil v rámci svojho podnikania, keď prijaté služby použil na účel obratu, resp. dodanie služby.\nKrajský súd tak dospel k záveru, že vo veci došlo k porušeniu cieľov smerníc EÚ a princípov spoločného\nsystému DPH. Postupom žalovaného došlo u žalobcu k situácii, kedy v rozhodnom čase zaplatil\nrôznym dodávateľom cenu za dodané služby vrátane DPH (celkovo 567 faktúr) a DPH mu nebola\nvrátená len z dôvodu, že v jednom zo všetkých obchodných prípadov, po dodaní služby tuzemským\ndodávateľom dodal následne žalobca službu v tuzemsku, kedy vystavil faktúru s DPH, ktorú správcovi\ndane tiež odviedol. Podľa krajského súdu, úmyslom normotvorcu nebolo obmedziť možnosť vrátenia\nDPH oprávnenému subjektu, ak z viacerých čo i len jednu službu dodal do tuzemska spomedzi\nmnohých iných obchodných prípadov, kedy konzumoval služby (prijal tovar) v tuzemsku a prípadne\nmohol následne služby (tovar) dodať mimo územia SR. Tento režim sa môže vzťahovať jedine na\nkonkrétny obchodný prípad a nemožno jeho pôsobnosť ľubovoľne rozširovať. Podľa právnych záverov\nžalovaného nastala situácia, kedy pre dodanie jedinej služby v tuzemsku, nebola žalobcovi vrátená\nDPH, ktorú zaplatil z vyše 500 faktúr v rádovo vyššom objeme ako posudzovaný obchod. Z hľadiska\nzmyslu a cieľov spoločného systému DPH, vyplývajúcich z právnych predpisov EÚ, sa uvedené javí\nako v rozpore s daňovými zásadami, predovšetkým zásadou vylúčenia duplicity zdanenia, zásady\n\nspravodlivosti, proporcionality a neutrality. Jednalo sa o takú zjavnú a neznesiteľnú nespravodlivosť,\nktorou bol žalovaný povinný sa zaoberať. Pokiaľ by sa napadnuté rozhodnutie aj javilo byť súladným s\ngramatickým výkladom zákona, nemohla by táto prax v budúcnosti obstáť práve v kontexte s princípmi\nspoločného systému DPH a cieľmi príslušných smerníc EÚ. Žalovaný svoj záver oprel len o ustanovenie\nzákona, pričom neuplatnil eurokonformný výklad a príliš rigidným postupom dospel k nespravodlivému\nrozhodnutiu.\nRozhodovanie o trovách konania vyhradil krajský súd na čas po právoplatnosti rozhodnutia vo veci\nsamej.\nProti predmetnému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný domáhajúc sa jeho zmeny\nv tom zmysle, že odvolací súd žalobu zamietne, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci krajskému\nsúdu na ďalšie konanie.\nUviedol, že ustanovenia ôsmej smernice boli transponované do ustanovení zák. o DPH. Z čl. 7 ods. 1\nv nadväznosti na čl. 3 a 4 smernice jednoznačne vyplýva, že DPH, ktorú si zahraničná osoba uplatňuje\nvrátiť na základe podanej žiadosti za určité obdobie, t. j. celú žiadanú daň, je možno vrátiť len za splnenia\nzákonných podmienok, pričom jednou z nich je splnenie podmienky, že v tomto období nedodala tovar\nani službu v členskom štáte vrátenia dane. Ak zahraničná osoba v tomto období tovar alebo službu\nv tomto štáte dodala, zaniká jej nárok na vrátenie celej žiadanej sumy dane uvedenej v žiadosti.\nŽiadne ustanovenie smernice neustanovuje, že nárok na vrátenie dane jej zaniká len z plnenia, ktoré\nprijala v štáte vrátenia dane a následne toto plnenie v danom štáte aj dodala. Mechanizmus vrátenia\ndane zahraničným osobám je špecifický. Žalobca si uplatňoval nárok na vrátenie DPH za obdobie od\n01.01.2006 do 31.12.2006, nakoľko však v tomto období dodal službu v tuzemsku, nevznikol mu nárok\nna vrátenie celej sumy žiadanej dane za toto obdobie uvedenej v žiadosti. Celá suma by bola žalobcovi\nvrátená len za predpokladu, že by splnil všetky zákonné podmienky uvedené v § 56 ods. 2 a §§ 57, 58\nzák. o DPH. Uvedenej skutočnosti si je vedomý aj žalobca, ktorý počas konania nikdy nenamietal, že mu\nmal byť uznaný nárok z ostatných obchodných prípadov uvedených v žiadosti o vrátenie dane, pretože\nby to bolo v rozpore s právom EÚ. Výklad zák. o DPH zo strany žalovaného bol eurokonformný.\nVo vzťahu k neznesiteľnej nespravodlivosti, ktorou sa mal žalovaný zaoberať, poukázal, že daňové\norgány v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy SR nie sú oprávnené posudzovať, či právne predpisy prijaté Radou\nES, transponované do vnútroštátnych predpisov sú voči daňovým subjektom spravodlivé alebo nie.\nNestotožnil sa so záverom krajského súdu, že by aplikáciou vnútroštátnych ustanovení zák. o DPH bola\nžalobcovi spôsobená neznesiteľná nespravodlivosť.\nK podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca tak, že navrhol napadnutý rozsudok ako vecne\nsprávny potvrdiť, hoci sa s jeho odôvodnením celkom nestotožnil.\nUviedol, že súd bol povinný pri posudzovaní poškodenia žalobcových práv vychádzať z právneho stavu\nplatného v roku 2006 a nie právneho stavu platného v roku 2008, ako to nesprávne spravil. Pokiaľ až\nzák. č. 593/2007 Z. z., ktorý s účinnosťou od 01.01.2008 obmedzil prenos daňovej povinnosti výlučne\nna takú zdaniteľnú osobu, ktorá má v tuzemsku sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň alebo bydlisko,\npred jeho účinnosťou takéto obmedzenie neexistovalo, a teda výklad pojmu „zdaniteľná osoba\" bolo\npotrebné vykladať v kontexte vtedy účinného zák. o DPH, resp. smerníc EÚ, v zmysle ktorého mohla byť\nza zdaniteľnú osobu považovaná spoločnosť TOYOTA MOTOR EUROPE NV/SA, Belgicko, ktorá mala\nbyť platiteľom dane pri poskytnutej službe, keďže došlo k prenosu daňovej povinnosti na prijímateľa.\nŽalobca poukázal, že v podanej žalobe žiadal aj o preskúmanie skutočnosti, či z jeho strany refakturáciou\nmodernizačného poplatku belgickej spoločnosti skutočne došlo k dodaniu služby v tuzemsku. Žalobca\ntotiž organizačne nezabezpečoval modernizáciu priestorov v predajni, nevykonával stavebný dozor,\nexpertízne služby zamerané na prípravu a koordináciou konštrukčných prác, nevykonával žiadnu inú\nslužbu vzťahujúcu sa k nehnuteľnosti. Modernizačný poplatok nebol paušálnou náhradou nákladov\nsúvisiacich s modernizáciou, ale len určitým finančným stimulom na to, aby predajca zmodernizoval\nsvoju predajňu v súlade so štandardmi značky Toyota platnými na celom svete. Žalobca vystavením\nfaktúry belgickej spoločnosti nemusel dodať službu v tuzemsku, ktorou skutočnosťou by sa mal odvolací\nsúd zaoberať. Pokiaľ by mal odvolací súd za to, že slovenský zákon v znení platnom pred 01.01.2008\nobmedzoval pojem „príjemca služby\" podľa § 5 ods. 1 písm. c/ a § 69 ods. 2 zák. o DPH výlučne na\npríjemcu so sídlom, miestom podnikania a prevádzkarňou v SR, navrhol žalobca prerušenie konania a\npoloženie prejudiciálnej otázky SDEÚ ohľadne výkladu čl. 21 ods. 1 písm. b/ šiestej smernice.\nŽalobca sa stotožnil so závermi krajského súdu o nespravodlivosti napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ\nzahraničná osoba len v jedinom prípade prefakturovala službu inej zahraničnej osobe, ktorá si túto službu\nobjednala a bola jej skutočným konzumentom, nemôže byť táto osoba sankcionovaná takým tvrdým\n\npostihom, že jej daňový úrad daného štátu odmietne vrátiť DPH zaplatenú v 566 obchodných prípadoch.\nTento postup nemôže byť v súlade s duchom smerníc EÚ, ktoré upravujú spoločný systém DPH, pretože\naj tieto smernice väčšinou používajú výraz „nedodáva tovary a služby na územie daného štátu\", teda\nvychádzajú z toho, že pri dodaní služieb na území štátu by malo ísť o akúsi systematickú alebo aspoň\nopakovanú činnosť.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 10\nods. 2 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods.\n1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 211 a nasl. O. s. p.) a dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu\nje potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.\nPodľa § 56 ods. 1 zák. o DPH, zahraničná osoba, ktorá nie je platiteľom podľa tohto zákona, má nárok na\nvrátenie dane uplatnenej pri hnuteľnom majetku a službách, ktoré jej dodal platiteľ v tuzemsku, a nárok\nna vrátenie dane, ktorú zaplatila v tuzemsku pri dovoze tovaru, za podmienok uvedených v odseku 2\na v §§ 57 a 58.\nPodľa § 56 ods. 2 zahraničná osoba má nárok na vrátenie dane, ak\na) je identifikovaná pre daň alebo obdobnú všeobecnú daň zo spotreby v štáte, v ktorom má sídlo,\nprevádzkareň alebo bydlisko,\nb) v období, za ktoré podáva žiadosť o vrátenie dane, nemala v tuzemsku sídlo, miesto podnikania,\nprevádzkareň ani bydlisko,\nc) v období, za ktoré podáva žiadosť o vrátenie dane, nedodala tovar ani službu v tuzemsku s výnimkou\n1. prepravných služieb, ktoré sú oslobodené od dane podľa § 46,\n2. prepravných služieb a s nimi súvisiacich doplnkových služieb, ktoré sú oslobodené od dane podľa §\n47 ods. 6 a § 48 ods. 8,\n3. služieb a tovaru dodaného s inštaláciou alebo montážou, ak je osobou povinnou platiť daň príjemca\n(§ 69 ods. 2 až 4),\n4. dodania zemného plynu a elektriny, ak je osobou povinnou platiť daň platiteľ alebo osoba registrovaná\npre daň podľa § 7 (§ 69 ods. 9),\n5. dodania tovaru z tuzemska do iného členského štátu, ktorý bol dovezený z tretieho štátu, ak\nzahraničná osoba bola zastúpená daňovým zástupcom podľa § 69a,\n6. dodania tovaru v rámci trojstranného obchodu podľa § 45, na ktorom sa zahraničná osoba zúčastnila\nako prvý odberateľ,\nd) tovar alebo službu kúpila v tuzemsku alebo tovar doviezla na účely svojho podnikania, ktoré vykonáva\nv zahraničí, za podmienky, že by mohla túto daň odpočítať, ak by svoje podnikanie vykonávala v\ntuzemsku.\nPodľa § 69 ods. 2 zák. o DPH, zdaniteľná osoba je povinná platiť daň pri službe a pri tovare dodanom s\ninštaláciou alebo montážou, ktoré jej dodala zahraničná osoba z iného členského štátu alebo z tretieho\nštátu, ak ide o službu alebo tovar s miestom dodania v tuzemsku; zdaniteľná osoba nie je povinná platiť\ndaň, ak je zahraničná osoba platiteľom.\nPodľa § 69 ods. 3 zák. o DPH, zdaniteľná osoba je povinná platiť daň pri službách podľa § 15 ods. 8,\nktoré jej dodala zahraničná osoba z iného členského štátu alebo z tretieho štátu.\nPodľa § 69 ods. 4 zák. o DPH, platiteľ alebo osoba registrovaná pre daň podľa § 7 je povinná platiť daň\npri službách podľa § 16 dodaných zahraničnou osobou z iného členského štátu, ak službu objednala\npod identifikačným číslom pre daň prideleným tejto osobe v tuzemsku.\nPodľa čl. 1 ôsmej smernice Rady o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní\nz obratu - Úpravy o vrátení dane z pridanej hodnoty platiteľom dane, ktorí nemajú sídlo na území\nštátu (79/1072/EHS) (ďalej v texte uznesenia len „ôsma smernica\"), na účel tejto smernice ,,platiteľom\ndane, ktorý nemá sídlo na území štátu\" je osoba definovaná v článku 4 (1) smernice 77/388/EHS, ktorá\npočas obdobia uvedeného v prvej a druhej vete prvého pododseku článku 7 (1) nemá v tomto štáte\nani sídlo svojej hospodárskej činnosti ani stálu pobočku, cez ktorú by vykonávala obchodný styk, a ani,\nv prípade, že takéto sídlo alebo pobočka neexistujú, svoje bydlisko alebo svoje bežné sídlo, a ktorá\npočas rovnakého obdobia nedodala žiadne tovary ani služby považované za dodané v danom štáte,\ns výnimkou:\n\na) dopravných služieb a súvisiacich vedľajších služieb oslobodených od dane podľa článku 14 (1) i),\nčlánku 15 alebo článku 16 (1), (B), (C) a (D) smernice 77/388/EHS;\nb) služieb, pri ktorých platiteľom dane podľa článku 21 (1) b) smernice 77/388/EHS je výhradne ich\npríjemca.\nPodľa čl. 7 ods. 1 ôsmej smernice, 1. žiadosť o vrátenie uvedená v článkoch 3 a 4 sa vzťahuje na\nfakturovaný nákup tovarov a služieb alebo na dovoz uskutočnený v období nie kratšom ako tri mesiace\nalebo nie dlhšom ako jeden kalendárny rok. Žiadosť sa však môže vzťahovať aj na obdobie kratšie ako tri\nmesiace, ak toto obdobie predstavuje zvyšok kalendárneho roka. Takéto žiadosti sa môžu vzťahovať aj\nna faktúry alebo dovozné dokumenty, na ktoré sa nevzťahovali predchádzajúce žiadosti, a ktoré sa týkajú\nobchodov ukončených v danom kalendárnom roku. Žiadosti sa musia predložiť príslušnému orgánu\npodľa prvého odseku článku 9 do šiestich mesiacov po skončení kalendárneho roka, v ktorom bola daň\nsplatná.\nPodstatou posúdenia v súdnom konaní je zákonnosť daňových orgánov, pokiaľ žalobcovi - zahraničnej\nosobe, nevrátili DPH zaplatenú v tuzemsku, keď dospeli k záveru, že žalobca dodal službu v tuzemsku,\na preto neboli splnené podmienky na vrátenie dane.\nŽalobca nepopieral, že službu dodal, mal však zato, že pri dodaní služby došlo k prenosu daňovej\npovinnosti na príjemcu služby, a teda sa jedná o službu, na ktorú sa vzťahuje zákonná výnimka podľa\n§ 56 ods. 2 písm. c/ bod 3 zák. o DPH.\nKrajský súd dospel k záveru, že žalobca dodal službu v tuzemsku a zároveň sa nejednalo o zákonnú\nvýnimku v zmysle § 56 ods. 2 písm. c/ bod 3 zák. o DPH. Zároveň však dospel k záveru, že by bolo v\nrozpore s cieľmi a zásadami spoločného systému DPH, pokiaľ by len výlučne toto jediné dodanie tovaru\nbránilo vráteniu zaplatenej dane.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky nespochybňuje legitímne ciele a zásady spoločného systému DPH\ncitované v napadnutom rozsudku a v plnom rozsahu sa s nimi stotožňuje. Rovnako sa stotožňuje aj s\npotrebou eurokonformného výkladu vnútroštátnych ustanovení a odstraňovania prílišného formalizmu\nnežiaduceho pri výklade právnych predpisov v záujme ochrany práv a právom chránených záujmov\nfyzických a právnických osôb. Eurokonformný výklad však krajský súd oprel výlučne o ciele a zásady\nspoločného systému DPH, hoci úprava vrátenia DPH je prakticky totožná v ôsmej smernici a slovenskom\nzák. o DPH. V prejednávanej veci však nebolo zo záverov krajského súdu zrejmé, ktoré ustanovenie\nslovenského právneho poriadku je v rozpore s európskou úpravou, pokiaľ sa jedná o vrátenie dane\nzahraničnej osobe.\nK cieľom ôsmej smernice vyplývajúcich z jej preambuly patrí stanoviť pravidlá na zabezpečenie toho,\naby platiteľ dane so sídlom na území niektorého z členských štátov mohol uplatniť nárok na vrátenie\ndane, ktorá mu bola fakturovaná za dodávku tovarov alebo služieb v inom členskom štáte, alebo ktorá\nbola zaplatená za dovoz do iného členského štátu, a tak zabrániť dvojitému zdaneniu, odstrániť rozdiely\nv platných ustanoveniach členských štátov, ktoré v niektorých prípadoch narúšajú obchod a voľnú\nsúťaž; urýchliť efektívnu liberalizáciu pohybu osôb, tovarov a služieb, a tým napomôže zavŕšiť proces\nhospodárskej integrácie a zároveň takéto pravidlá nesmú viesť k rôznemu zaobchádzaniu s platiteľmi\ndane v závislosti od toho, v ktorom členskom štáte majú sídlo.\nZ rozsudku SDEÚ C-318/11, C-319/11, body 40, 41, 42 vyplýva, že cieľom uplatniteľných smerníc (okrem\niného šiestej a ôsmej smernice, pozn. odvolacieho súdu) je umožniť zdaniteľnej osobe získať vrátenie\nDPH zaplatenej na vstupe, ak v prípade neexistencie zdaniteľných transakcií uskutočnených v členskom\nštáte vrátenia DPH nemôže túto DPH zaplatenú na vstupe odpočítať od DPH splatnej na výstupe.\nPrávo zdaniteľnej osoby usadenej v členskom štáte na vrátenie DPH zaplatenej v inom členskom štáte\npodľa ôsmej smernice teda zodpovedá právu na odpočet už zaplatenej dane na vstupe vo vlastnom\nčlenskom štáte podľa smernice o DPH. Napokon treba poznamenať, že článok 1 ôsmej smernice a\nčlánok 3 písm. b) smernice 2008/9 výslovne podriaďujú právo na vrátenie DPH neexistencii dodávok\ntovarov a poskytnutia služieb, ktoré sa považujú za uskutočnené v členskom štáte vrátenia DPH, ak\nzdaniteľná osoba nemá v tomto štáte ani sídlo svojej ekonomickej činnosti, ani stálu prevádzkareň,\nodkiaľ vykonávala podnikateľskú činnosť, ani svoje bydlisko alebo obvyklé miesto pobytu, ak takáto\nprevádzkareň neexistuje.\"\nCieľom ôsmej smernice nie je spochybniť systém zavedený šiestou smernicou (pozri najmä rozsudok z\n26. septembra 1996, Débouche, 0302/93, Zb. s. I-4495, bod 18). Ôsma smernica okrem iného smeruje k\nzavedeniu úprav vrátenia DPH zaplatenej v členskom štáte platiteľmi dane usadenými v inom členskom\nštáte. Jej cieľom je tak harmonizovať právo na vrátenie vyplývajúce z článku 17 ods. 3 šiestej smernice\n\n(pozri najmä rozsudok z 13. Júla 2000, Monte Dei Paschi Di Siena, C-136/99, Zb.s. I-6109, bod 20) (z\nrozsudku SDEÚ, C-35/05, body 25, 26).\nČlánok 1 ôsmej smernice v podstate stanovuje dve podmienky, ktoré musia byť splnené kumulatívne,\naby platiteľa dane bolo možné považovať za osobu, ktorá nemá sídlo na území štátu, a teda aby si mohol\nuplatniť právo na vrátenie dane podľa článku 2 tejto smernice. Na jednej strane predmetný platiteľ dane\nnesmie mať v členskom štáte, v ktorom žiada o vrátenie dane, nijakú prevádzkareň. Na druhej strane\nnesmel platiteľ dodať nijaké tovary ani poskytnúť služby, ktoré sa považujú za dodané v tomto členskom\nštáte okrem niektorých osobitných služieb. Z názvu článku 1 ôsmej smernice uvedeného v bode 42 tohto\nrozsudku vyplýva, že právo na vrátenie dane, ktoré táto smernica priznáva platiteľom dane, taktiež závisí\nod toho, že osoba, ktorá žiada o vrátenie uvedenej DPH v priebehu príslušného obdobia, nedodala tovary\na neposkytla služby považujúce sa za dodané a poskytnuté v tomto štáte. Pokiaľ predmetné dodávky\nelektriny vylučujú uplatnenie ôsmej smernice, odpočítanie DPH zaplatenej na vstupe sa v zásade musí\npriznať, ak sú splnené základné požiadavky, hoci určité formality boli zdaniteľnými osobami opomenuté.\nTeda zásada daňovej neutrality bráni sankcii v podobe odmietnutia práva na odpočítanie alebo zníženie\ndane (pozri rozsudok z 12. júla 2012, EMS-Balgarija Transport, C-284/11, body 71 a 77; pozri analogicky\ntakisto rozsudok z 27. septembra 2007, Collée, C-146/05, Zb. s. I-7861, bod 31) (z rozsudku SDEÚ\nC-323/12, body 42, 49, 55).\nJe nepochybné, že aj súdny dvor, pokiaľ sa jedná o právo na vrátenie dane, o aké išlo vo veci samej,\nvychádza výlučne z podmienok, ktoré sú stanovené v ôsmej smernici, pričom jednou z nich je, že platiteľ\nnedodal službu, ktorá sa považuje za dodanú v členskom štáte, v ktorom žiada vrátenie DPH. Na druhej\nstrane, pokiaľ by sa služba považovala za dodanú v členskom štáte, v súlade so zásadou daňovej\nneutrality súdny dvor judikuje, že nemožno odmietnuť odpočítanie DPH zaplatenej na vstupe, hoci určité\nformality boli zdaniteľnými osobami opomenuté.\nPokiaľ teda krajský súd mal za to, že služba bola poskytnutá v tuzemsku a zároveň sa nejedná o výnimku\nv zmysle § 56 ods. 2 písm. c/ bod 3 zák. o DPH, nemôže právne obstáť jeho záver o dôvodnosti žiadosti\no vrátenie zaplatenej dane zahraničnej osobe, keďže tento je v rozpore s citovanou judikatúrou súdneho\ndvora.\nPrávnym posúdením poskytnutej služby medzi žalobcom a spoločnosťou TOYOTA MOTOR EUROPE\nNV/SA, Belgicko sa odvolací súd nezaoberal, nakoľko v zmysle § 212 ods. 1 O. s. p. bol viazaný dôvodmi\nodvolania a žalovaný toto posúdenie nenamietal a zároveň vo vzťahu k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu\npoukazuje, že odvolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 202 ods. 4 O. s. p.).\nNa základe vyššie uvedeného bolo potrebné napadnutý rozsudok krajského súdu zrušiť podľa § 221\nods. 1 písm. h/ O. s. p., pričom v ďalšom konaní krajský súd viazaný názorom najvyššieho súdu vo veci\nopätovne rozhodne, pričom svoje rozhodnutie riadne a náležite zdôvodní aplikujúc relevantné na vec\nsa vzťahujúce právne predpisy.\nNakoľko krajský súd vyhradil rozhodovanie o trovách konania na čas po právoplatnosti rozhodnutia vo\nveci samej, rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s.\np. v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou O. s. p.).\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nveta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom\nod 01.05.2011).\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2S/67/2010", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}