{"guid": "7dfe65f3-a190-4efc-9a70-8c81aafed073:95803328-bdfa-4f79-ab39-9df1d680b8a0", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:1009201764.1", "spisova_znacka": "8Sžhpu/4/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžhpu/4/2013 z 26. 2. 2015", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. februára 2015, sp. zn. 8Sžhpu/4/2013, ECLI:SK:NSSR:2015:1009201764.1", "identifikacne_cislo": "1009201764", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Peter Melicher", "sudca_id": 14, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-peter-melicher-14", "datum_vydania": "2015-02-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1991/63/#paragraf-3.odsek-2.pismeno-a", "nazov": "§ 3 ods. 2 písm. a) zákona č. 63/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/63/#paragraf-3.odsek-2.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/63-1991/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/63/#paragraf-3.odsek-2.pismeno-b", "nazov": "§ 3 ods. 2 písm. b) zákona č. 63/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/63/#paragraf-3.odsek-2.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/63-1991/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/63/#paragraf-3.odsek-2.pismeno-c", "nazov": "§ 3 ods. 2 písm. c) zákona č. 63/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/63/#paragraf-3.odsek-2.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/63-1991/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1994/188/#paragraf-3.odsek-2.pismeno-a", "nazov": "§ 3 ods. 2 písm. a) zákona č. 188/1994 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1994/188/#paragraf-3.odsek-2.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/188-1994/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1994/188/#paragraf-3.odsek-2.pismeno-b", "nazov": "§ 3 ods. 2 písm. b) zákona č. 188/1994 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1994/188/#paragraf-3.odsek-2.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/188-1994/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1994/188/#paragraf-3.odsek-2.pismeno-c", "nazov": "§ 3 ods. 2 písm. c) zákona č. 188/1994 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1994/188/#paragraf-3.odsek-2.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/188-1994/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/136/#paragraf-4.odsek-3.pismeno-a", "nazov": "§ 4 ods. 3 písm. a) zákona č. 136/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/136/#paragraf-4.odsek-3.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/136-2001/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/136/#paragraf-4.odsek-3.pismeno-b", "nazov": "§ 4 ods. 3 písm. b) zákona č. 136/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/136/#paragraf-4.odsek-3.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/136-2001/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/136/#paragraf-4.odsek-3.pismeno-c", "nazov": "§ 4 ods. 3 písm. c) zákona č. 136/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/136/#paragraf-4.odsek-3.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/136-2001/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/136/#paragraf-4.odsek-3.pismeno-f", "nazov": "§ 4 ods. 3 písm. f) zákona č. 136/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/136/#paragraf-4.odsek-3.pismeno-f", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/136-2001/paragraf-4"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1991/63#paragraf-3", "/SK/ZZ/1994/188#paragraf-3", "/SK/ZZ/2001/136#paragraf-4"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/95803328-bdfa-4f79-ab39-9df1d680b8a0", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:1009201764.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:1009201764.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:1009201764.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Sžhpu/4/2013\n1009201764\n26. 02. 2015\nMgr. Peter Melicher\nECLI:SK:NSSR:2015:1009201764.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Petra Melichera a\nčleniek senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., v právnej veci žalobcu:\nNuova Margini Galileo S.p.A., v likvidácii, so sídlom Via Circonvallazzione Est 1, 24040 Stezzano (BG),\nTaliansko, zastúpený advokátom JUDr. Martinom Nedelkom, PhD., Zámocká 30, 811 01 Bratislava,\nproti žalovanému: Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, so sídlom Drieňová 24, Bratislava,\no preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. 2009/KH/R/2/035 zo dňa 14. augusta 2009, o odvolaní\nžalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S 230/2009-287 zo dňa 14. mája 2013,\ntakto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S 230/2009-287 zo dňa\n14. mája 2013 m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .\nÚčastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nKrajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 3S 230/2009-287 zo dňa 14.05.2013 zrušil, podľa § 250j ods. 2\npísm. d/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) rozhodnutie žalovaného č. 2009/KH/R/2/035\nzo 14.08.2009 v časti proti žalobcovi a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie, keď síce\ndospel k záveru, že žaloba je nedôvodná v tých častiach, kde je spochybňovaná existencia kartelu, účasť\nžalobcu na karteli, existencia kartelu ako jedného celku a reálny dopad kartelu na slovenské územie\na taktiež považoval za preukázané, že skutok sa stal, že tento skutok nesie znaky deliktu - kartelovej\ndohody a je na slovenskom území stíhateľný, avšak podľa názoru krajského súdu napadnuté rozhodnutie\nbolo potrebné zrušiť z dôvodu, že nie je dostatočne preskúmateľné v časti odôvodnenia konkrétnej\nzodpovednosti žalobcu v súvislosti s jeho potrestaním a určením výšky pokuty. Zároveň žalobcovi priznal\nnáhradu trov konania v celkovej výške 347,70 €.\nZ odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že z obsahu administratívneho spisu krajský\nsúd zistil, že dňa 27.12.2007 bolo prvostupňovým správnym orgánom vydané rozhodnutie č. 2007/\nKH/1/1/109, ktorým bolo rozhodnuté, že konanie určených podnikateľov, medzi inými aj žalobcu,\nspočívajúce v uzatvorení dohody dňa 15.04.1988 pod názvom E-Group Operation Agreement for GQAgreement, na základe ktorej títo podnikatelia koordinovali svoje správanie na relevantnom trhu výroby\na predaja zapuzdrených plynom izolovaných spínacích zariadení pre aplikácie 72 kV a vyššie, a to\nurčovaním cien, rozdelením trhu, udržiavaním stabilnej úrovne trhových podielov na základe vopred\nodsúhlasených kvót, vzájomným obmedzovaním pri uzatváraní licenčných zmlúv s tretími osobami a\nkoluzívnym správaním v procese verejného obstarávania je v období\n\n- od 01.03.1991 do 31.07.1994 kartelovou dohodou podľa § 3 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ zákona č. 63/1991\nZb. o ochrane hospodárskej súťaže (ďalej len „ZOHS 1991“), ktorá je nedovolená a neplatná,\n- od 01.08.1994 do 30.04.2001 dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 3 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ zákona\nč. 188/1994 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZOHS 1994“),\nktorá je zakázaná,\n- od 01.05.2001 do 30.09.2002 dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 4 ods. 3 písm. a/,b/,c/ a f/ zákona\nč. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady\nč. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej\nrepubliky v znení neskorších predpisov, ktorá je zakázaná,\n- od 01.10.2002 do 30.04.2004 dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 4 ods. 3 písm. a/, b/, c/ a f/ zákona\nč. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady\nč. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej\nrepubliky v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 465/2002 Z. z. (ďalej len „ZOHS“), ktorá je\nzakázaná.\nZa vyššie uvedené konanie uložil jednotlivým účastníkom konania pokuty, pričom žalobcovi podľa § 38\nods. 1 ZOHS vo výške 10 000 000 Sk.\nProti prvostupňovému rozhodnutiu podali rozklady všetci účastníci konania, o ktorom rozhodol žalovaný\nnapadnutým rozhodnutím tak, že výrok prvostupňového rozhodnutia zmenil tak, že:\nv bode č. 1 uviedol, že na základe dohody pod názvom GQ-Agreement (GQ-Dohoda) zo dňa 15.04.1988,\nktorá trvala do 11.05.2004 a na základe dohody pod názvom E-Group Operation Agreement for Gq\nAgreement (EQ-Dohoda) zo dňa 15.04.1988, ktorá trvala do 11.05.2004, určení podnikatelia, medzi\ninými aj žalobca v čase od 01.01.2000 do 13.12.2000 a od 01.04.2002 do 30.04.2004 koordinovali\nsvoje správanie na relevantnom trhu výroby a predaja zapuzdrených plynom izolovaných spínacích\nzariadení pre aplikácie 72 kV a vyššie (ďalej len ,,GIS”) na území Slovenskej republiky, a to určovaním\ncien, rozdelením trhu, udržiavaním stabilnej úrovne trhových podielov na základe vopred odsúhlasených\nkvót, vzájomným obmedzovaním sa pri uzatváraní licenčných zmlúv s tretími osobami a koluzívnym\nsprávaním v procese verejného obstarávania, čím podľa § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 3 písm. a/, b/,\nc/ a f/ ZOHS uzatvorili dohodu obmedzujúcu súťaž, ktorá je podľa § 4 ods. 1 ZOHS zakázaná;\nbod č. 2 zmenil tak, že žalobcovi znížil uloženú pokutu z pôvodných 10 000 000 Sk na 330 000 €.\nKrajský súd konštatoval, že medzi žalobcami a žalovaným nie je sporu o tom, že skutkovo týmto konaním\nžalobcov, ktoré bolo predmetom správneho konania, v ktorom bolo vydané i napadnuté rozhodnutie\nžalovaného, sa už v minulosti zaoberala Európska komisia (ďalej len „EK“), ktorá o ňom rozhodla dňa\n24.01.2007 rozhodnutím COMP/F/38.899. Európska komisia pritom rozhodla vecne obdobne ako teraz\nžalovaný; bolo deklarované porušenie zákazu kartelových dohôd vyjadreného v čl. 81 Zmluvy o ES\n(ďalej len „ZES“).\nEurópska komisia zahájila konanie a vydala rozhodnutie podľa čl. 81 ZES, pričom v ňom sledovala\ndopady konaní spoločností, s ktorými konanie viedla, na komunitárnom trhu GIS. Žalovaný naproti tomu\nzahájil a viedol správne konanie pre porušenie § 3 ods. 1 ZOHS 1991, § 3 ods. 1 ZOHS 1994 a § 4\nods. 1 ZOHS. Dopad konania účastníkov správneho konania vedeného žalovaným pre obdobie konania\nžalobcov od 01.03.1991 do 30.04.2004 bol podľa žalovaného posudzovaný iba vo vzťahu k územiu\nSlovenskej republiky, resp. k hospodárskej súťaži existujúcej na tunajšom trhu, pretože v tomto období\nbolo na území Slovenskej republiky konanie, ktoré je predmetom správneho konania, postihnuteľné iba\npodľa predchádzajúcich zákonov o ochrane hospodárskej súťaže a následne potom ZOHS a nie podľa\nčl. 81 ZES.\nTýmto konaním sa teda paralelne zaoberala ako EK, tak žalovaný, oba súťažné orgány samostatne\ndeklarovali porušenie zákazu kartelových dohôd, oba podľa rôznych právnych poriadkov (EK podľa\nkomunitárneho, inak priamo aplikovateľného i v jednotlivých členských štátoch, žalovaný podľa\nslovenského vnútroštátneho), oba uložili účastníkom konania pokuty.\n\nKrajský súd poukázal na to, že základné procesné námietky žalobcov smerujú proti porušeniu zásady\nne bis in idem a sú vystavené na tvrdení, žalovaným nespochybňovanom, že tým istým konaním ako\nteraz žalovaný v napadnutom rozhodnutí sa už v minulosti zaoberala EK, ktorá o tom istom konaní\nuž skôr než žalovaný právoplatne rozhodla. Zároveň však dodal, že táto otázka je už plne vyriešená\nrozsudkom Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“) zo dňa 14.02.2012 vo veci C-17/10, v\nktorom odpovedal na prejudiciálne otázky položené Krajským súdom v Brne.\nZ predmetného rozsudku vyplýva, že podľa názoru SD EÚ, čl. 3 ods. 1 Nariadenia Rady (ES) č. 1/2003\n(ďalej len „Nariadenie č. 1/2003“) a čl. 81 ZES predstavujú hmotnoprávne normy úniového práva. Podľa\nSD EÚ ustanovenia čl. 81 ZES a čl. 3 ods. 1 Nariadenia č. 1/2003 sa majú vykladať v tom zmysle, že\nv rámci konania začatého po 01.05.2004 nie sú uplatniteľné na kartel, ktorý vyvolal účinky na území\nčlenského štátu, ktorý pristúpil k Európskej únii (ďalej len „EÚ“) až 01.05.2004, v obdobiach pred týmto\ndátumom.\nPokiaľ Európska komisia začne konanie proti kartelu na základe kapitoly III. Nariadenia č. 1/2003,\norgán pre hospodársku súťaž dotknutého členského štátu nestráca podľa čl. 11 ods. 6 v spojení s\nčl. 3 ods. 1 Nariadenia č. 1/2003 právomoc na základe vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže\nsankcionovať protisúťažné účinky spôsobené kartelom na území tohto členského štátu počas obdobia\npred pristúpením tohto štátu k EÚ.\nZásada ne bis in idem nebráni tomu, aby vnútroštátny orgán pre hospodársku súťaž dotknutého\nčlenského štátu uložil podnikom, ktoré sa zúčastnia na karteli pokuty, s cieľom sankcionovať účinky\nspôsobené týmto kartelom na území tohto členského štátu pred jeho pristúpením k EÚ, pokiaľ\npokuty uložené členom tohto kartelu rozhodnutím EK prijatým pred vydaním rozhodnutia uvedeného\nvnútroštátneho orgánu pre hospodársku súťaž neboli určené na sankcionovanie tých istých účinkov.\nV podrobnostiach krajský súd odkázal na argumentáciu SD EÚ vo vyššie uvedenej veci a uzavrel, že\nnámietky žalobcov v tejto časti nie sú dôvodné.\nKrajský súd taktiež vyhodnotil námietku žalobcu o tom, že rozhodnutie o rozklade mu bolo doručené\naž po mesiaci a pol od uplynutia lehoty v zmysle § 30 v spojení s § 34 ods. 2 ZOHS, za nespôsobilú\nvyvolať nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zákon z hľadiska materiálneho a procesného, podľa\nnázoru krajského súdu, žiadne takéto účinky pre daný prípad neupravuje.\nĎalej sa krajský súd zaoberal materiálnymi náležitosťami napadnutého rozhodnutia žalovaného a\npoukázal na to, že v zmysle ustanovenia § 37 ods. 1 ZOHS sa postupuje v konaní na Protimonopolnom\núrade Slovenskej republiky podľa všeobecných predpisov o správnom konaní (Správny poriadok), ak\ntento zákon neustanovuje inak. Z uvedeného vyplýva, že na konanie o správnych deliktoch sa vzťahujú\nustanovenia Správneho poriadku, a to od začatia konania, cez dokazovanie, až po vydanie rozhodnutia.\nZ formálnej stránky musí rozhodnutie správneho orgánu obsahovať náležitosti zakotvené v ustanovení §\n47 ods. 1 Správneho poriadku, t. j. výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Krajský súd sa v súvislosti\nso žalobnými námietkami zaoberal výrokovou časťou rozhodnutia žalovaného a dospel k záveru, že v\npreskúmavanej veci výroková časť napadnutého rozhodnutia zhora uvedené kritéria spĺňa. Žalovaný\nvo výroku preskúmavaného rozhodnutia uviedol miesto spáchania správneho deliktu dostatočne určito,\nkeď ho vymedzil územím Slovenskej republiky. Rovnako aj čas spáchania bol vymedzený obdobím od\n01.03.1991 do 30.04.2004. Je nesporné, že vo výrokovej časti je uvedený aj spôsob spáchania, keď\nžalovaný popísal skutok dostačujúcim spôsobom, pričom žalovaný aj uviedol, ktorými spôsobmi žalobca\nnaplnil znaky skutkovej podstaty. Preto podľa názoru krajského súdu výroková časť napadnutého\nrozhodnutia je formulovaná presne, úplne a dostatočne určito, spôsobom, ktorý vylučuje zameniteľnosť\nskutku s iným.\nPokiaľ ide o námietku týkajúcu sa nesprávneho vymedzenia relevantného trhu krajský súd poukázal na\nto, že z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že relevantný trh bol vymedzený ako trh výroby a predaja\nzapuzdrených plynom izolovaných spínacích zariadení (GIS) pre aplikácie 72 kV a vyššie. Priestorový\nrelevantný trh bol vymedzený územím Slovenskej republiky. Žalovaný analýzou jednotlivých projektov\n(13) popísaných v rozhodnutí preukázal, že kartel rokoval o predaji GIS, pričom rokovanie sa vzťahovalo\naj na územie Slovenskej republiky, pričom vychádzal z písomných dohôd najmä GQ a GQE, Dohody o\nvšeobecných pravidlách pre GE, dôkazy od spoločnosti ABB a z výpovedí svedkov (napr. Elektrovod\n\nHolding, a. s., Bratislava k projektu NPP Jaslovské Bohunice, či k projektom Ipeľ a Lamač a iné) a\ntiež zisťovaní, aké dopady mali dohody na vymedzený trh, najmä pri posudzovaní ich zákazu podľa\ncitovaných ustanovení ZOHS. Pokiaľ malo konanie žalobcov dopad na trh, tak, ako bol vymedzený, je\nlogické, že by malo dopad aj na jednotlivé podrobnejšie vymedzené trhy v rámci vymedzeného celku,\nna ktorých účastníci kartelu pôsobili. Krajský súd pritom vychádzal z rozhodnutia Súdu prvého stupňa\n(ďalej len „SPI“) T-44/00 zo dňa 08.07.2007 vo veci „Mannesmannrohren-Werke“, z ktorého vyplýva, že\nprecíznejšie vymedzenie relevantného trhu je potrebné tam, kde bez takéhoto precízneho vymedzenia\ntrhu nie je možné určiť, či je cieľ alebo výsledok dohody protisúťažný, resp. či je v takom rozsahu, že\nmôže byť ním dotknutý obchod medzi členskými štátmi. Krajský súd pripomenul, že zhodne ako v tejto\nveci bol po vecnej stránke vymedzený relevantný trh v konaní o tom istom karteli pred EK, kde to nebolo\nspochybňované.\nV uvedených úvahách žalovaného krajský súd nezistil žiadne zjavné pochybenie pri vecnom vymedzení\nrelevantného trhu, a preto námietku žalobcu týmto smerom považoval za nedôvodnú.\nPokiaľ ide o námietku hmotnoprávnej hodnoty dôkazov zabezpečených žalovaným krajský súd\nvychádzal zo zistení z administratívneho spisu, ktorými bolo podľa jeho názoru preukázané, že\npodkladom rozhodnutia správnych orgánov pre preukázanie skutku bolo predovšetkým prehlásenie\nžiadateľa o Leniency a ním doložené podporné listiny. Z toho odvodzoval žalovaný koordináciu\nspočívajúcu v manipuláciách ponúk. Na toto potom nadväzoval zoznam ponúk dodávok GIS na území\nSlovenskej republiky. Z uvedeného je odvodený dopad konania na slovenskom území. V súhrne je\nnásledne z týchto skutočností odvoditeľné naplnenie zákazu kartelových dohôd s dopadom na slovenské\núzemie.\nJe teda, podľa názoru krajského súdu, zrejmé, že kľúčové skutkové zistenia žalovaného plynú s GQDohody, GQE-Dohody, potvrdenia vyhlasovateľov projektov a informácií o fungovaní kartelu od žiadateľa\no Leniency. Prehlásenie pána O. (ABB) nemôže byť považované (a ani nebolo) za jediný samostatný\ndôkazný prostriedok. Toto prehlásenie totiž nadväzuje a potvrdzuje prehlásenie žiadateľa o Leniency,\na preto je potrebné prihliadať k nemu z hľadiska jeho významu ako súčasti postupných vyjadrení\nsamotného žiadateľa o Leniency.\nVychádzajúc z platnej judikatúry SD EÚ, je podľa názoru krajského súdu, akceptovateľné, že skutkový\nstav vo všetkých podstatných aspektoch uvádzaného deliktu (koordinácia a manipulácia ponúk) môže\nbyť vybudovaný iba na prehlásení jediného subjektu (medzi inými pozri rozsudok SPI z 08.07.2004,\nT-67/00, T-68/00 vo veci JFE Engineering Corp). Tu bolo tiež zdôraznené, že prehlásenia, ktoré sú v\nrozpore so záujmami prehlasovateľa (napr. ABB), musia byť v zásade považované za zvlášť vierohodné\ndôkazné materiály. Podľa pravidiel všeobecne platných v oblasti dokazovania závisí vierohodnosť, a\nteda aj dôkazná hodnota dokumentu na jeho pôvode, na okolnostiach jeho vypracovania, na osobe,\nktorej je určený a na zmysluplnej a spoľahlivej povahe jeho obsahu (medzi inými pozri rozsudok SPI Tl/89 z 24.10.1991 vo veci Rhône-Poulenc).\nĎalej krajský súd poukázal na to, že pri posudzovaní skutočností vyplývajúcich zo žiadosti o\nLeniency bolo potrebné určiť, či sa GQ-Dohoda týkala aj slovenského územia a to z pohľadu na\nmožný záver, či sa tohto územia týkala EGQ-Dohoda. Krajský súd zdôraznil, že samotní žalobcovia\nnespochybňovali skutočnosť, že GQ-Dohoda stanovila pravidlá manipulácie ponúk na projekty dodávok\nGIS na celosvetovej úrovni. Zahrňovala pritom predovšetkým výmenu informácií o projektoch, či iných\nobdobných procedúrach a uzavretých zákazkách za pomoci štandardizovaných formulácií, prideľovaní\npríslušných kvót pre skupiny európskych a japonských výrobcov, prideľovaných zákaziek v rámci\nkartelu, manipuláciu ponukových konaní a stanovení minimálnych cien. Projekty týkajúce sa Slovenskej\nrepubliky neboli výslovne zaradené medzi výnimky, preto žalovaný v rámci správnej úvahy mal za to,\nže ak v určitej krajine pôsobia potenciálni odberatelia GIS a táto krajina súčasne nebola vyčlenená z\npôsobnosti dohody (všetky krajiny sveta), potom sa na ňu dohoda vzťahuje.\nPodľa názoru krajského súdu, v danom prípade žalovaný použil jazykový výklad textu GQ-Dohody, ktorý\nkrajský súd považoval za legitímny najmä preto, lebo ak na slovenskom území existoval dopyt po GIS,\núčinok dohovoru na toto územie nie je nezmyselný. Neobstojí ani tvrdenie, že uvedený dohovor sa\nnetýkal slovenského územia aj z toho dôvodu, že šlo o územie tiež „socialistické“ (1988).\n\nKrajský súd poukázal na to, že z administratívneho spisu vyplýva, že súčasťou GQ-Dohody je zoznam\nlicenčných zmlúv, kde sa medzi zmluvnými partnermi objavujú aj iní partneri so sídlom na území\nbývalých socialistických štátov (napr. VESEOJ EXP.IMP. z bývalého Sovietskeho zväzu, či Mihel z\nbývalej Juhoslávie), a keďže žalobcovia neprodukovali iné dôkazy, je možné prisvedčiť, že sa týkal\nrovnako aj územia bývalého socialistického bloku všeobecne, a teda aj slovenského územia. Pokiaľ\nžalobca argumentuje tak, že GQ-Dohoda, resp. jeho účasť na tejto zmluve, nemohla mať žiadne účinky\nna slovenský trh z dôvodu existencie prekážok vstupu na tento trh, tak uvedená argumentácia podľa\nnázoru krajského súdu neobstojí aj preto, že potom by bolo nelogické samotné uzavretie GQ-Dohody,\nktorého podstatou bolo určenie pravidiel pri vymedzovaní príslušných kvót pre skupiny európskych a\njaponských výrobcov, teda forma vyčlenenia európskeho trhu. Nemožno potom „rozumne“ vysvetliť,\nprečo za tejto situácie by japonskí výrobcovia vôbec GQ-Dohodu uzatvárali.\nTo platí, podľa názoru krajského súdu, aj pre žalobcu, ktorý tvrdí, že v zásade pôsobí na svojich\nregionálnych (národných) trhoch.\nPodľa názoru krajského súdu všetci účastníci kartelu, ktorí sa podieľali na mechanizme podľa GQDohody, sa dobrovoľne vzdávali i potenciálnej možnosti na trh vstúpiť v rámci férovej súťaže.\nZ uvedeného mal krajský súd za to, že žalovaný dostatočne v tejto súvislosti preukázal, že prekážky\nvstupu japonských producentov GIS na slovenské územie nemohli byť absolútne, a preto nebolo\npotrebné uvedené skutočnosti preukazovať inými odbornými vyjadreniami predkladanými, okrem iných,\naj žalobcom, z ktorých by mal byť preukazovaný opak. Pokiaľ sa projektov v Slovenskej republike\nzúčastnili len európski producenti a japonskí producenti nie, potom to môže byť vnímané ako dôsledok\nich záväzku podľa GQ-Dohody.\nKeďže ani SD EÚ nespochybňoval aplikovateľnosť GQ-Dohody na slovenskom území, potom, podľa\nnázoru krajského súdu, na EGQ-Dohodu je potrebné prihliadnuť ako na vykonávaciu zmluvu ku GQDohode. Uvedené vyplýva jednak z jej samotného označenia ako aj preambuly, podľa ktorej EGQDohoda je použiteľná na výkon GQ-Dohody, resp. v nej dohodnuté pravidlá majú prednosť pred GQDohodou. V čl. 4 a 8 EGQ-Dohody je upravený postup pri prerozdeľovaní spoločnej európskej kvóty\nmedzi európskymi výrobcami.\nZ uvedených skutočností mal krajský súd za preukázané, že pravidlá kartelu zakotvené v GQ-Dohode a\njeho aplikovaný mechanizmus na území Slovenskej republiky (preukázané v skúmaných 13 projektoch,\nktoré boli na území SR realizované) sa na toto územie vzťahovalo, a preto aj v tejto časti sa stotožnil\ns právnym názorom žalovaného.\nĎalej krajský súd poukázal na to, že SD EÚ vo svojich rozhodnutiach judikoval, že cenové horizontálne\nkartelové dohody môžu byť kvalifikované ako veľmi závažné protiprávne konania (napr. pri úvahe o výške\npokuty), čo i len na základe ich povahy, bez potreby preukazovania skutočného dopadu protiprávneho\nkonania na trh, (napr. rozsudok SD EÚ C-534/07 P z 03.09.2009 vo veci Prym a Prym Consumer).\nPokiaľ teda žalobca odmieta svoju účasť na karteli vo vzťahu k slovenskému trhu, potom podľa názoru\nkrajského súdu ide o argumentáciu, ktorá nespochybňuje konštrukciu, podľa ktorej na slovenskom\núzemí existoval dopyt po dodávkach GIS, čo bolo aj uspokojované. Pokiaľ sa jednotliví členovia\nkartelu podieľali na globálnej koordinácii (primárne rozdeľujúcej územie na európske a na japonské a\nnásledne koordinujúce ich postupy v rámci týchto dvoch základných skupín), potom sa uskutočňovali\nna slovenskom území dodávky produktu, ktorého sa táto koordinácia týkala, musela sa koordinácia ako\ncelok na slovenskom území prejaviť a to aj bez faktickej prítomnosti niektorých účastníkov kartelu na\nslovenskom trhu. Kartel, ktorého pôsobnosť je založená na globálnej koordinácii, za predpokladu, že z\nničoho neplynie, že by niektoré územie bolo z jeho účinku vylúčené, má rozhodne účinok vo vzťahu k\ntomu územiu, kde s produktom, ktorý je predmetom kartelu, obchoduje aspoň jeden účastník kartelu.\nToto práve v posudzovanej veci preukázané bolo.\nPreto krajský súd považoval za preukázané, že skutok popísaný vo výroku napadnutého rozhodnutia\nžalovaného sa stal a že tento skutok je kartelovou dohodou, ktorá má protisúťažné účinky aj na\nslovenskom území.\n\nPokiaľ žalovaný poukazoval na protisúťažný dopad kartelu ako celku, potom mu treba podľa názoru\nkrajského súdu dať za pravdu predovšetkým v tom, že bola preukázaná existencia komplexného\nsystému cenových dohôd, dohôd o rozdelení trhu a dohôd o obmedzovaní počtu súťažiteľov na trhu, čo\nnarušuje súťažné prostredie už zo svojej podstaty.\nŽalobcom spochybňovanú účasť na karteli v jednotlivých obdobiach kartelu, ako aj otázku totožnosti\nkartelu ako jediného konania, krajský súd nepovažoval za dôvodnú. V tejto súvislosti krajský súd\nvychádzal z rozhodnutia SD EÚ C-49/92 PO z 08.07.1999 vo veci Anic Partecipazioni, podľa ktorého\nten súťažiteľ, ktorý sa zúčastnil protiprávneho konania, tvoreného komplexom úkonov niekoľkých\nsúťažiteľov tým, že k fungovaniu kartelu svojim konaním priebežne prispieval, principiálne nesie\nzodpovednosť behom celého obdobia svojej účasti na uvedenom protiprávnom konaní za správanie sa\nostatných súťažiteľov v rámci totožného protiprávneho konania, ak je preukázané, že tento súťažiteľ\nvedel o protiprávnom konaní ostatných účastníkov alebo ich mohol rozumne predvídať a bol pripravený\nprijať z toho plynúce riziko. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného je podľa názoru krajského súdu\ndostatočne preukázaná skutočnosť, že japonskí a európski výrobcovia GIS sa zúčastnili jedného\nkartelu ako celku. Z toho plynie, že japonskí výrobcovia, ktorí sa kartelu zúčastnili na jeho začiatku\n(01.03.1991), museli vedieť, že európske projekty sú vyhradené európskym výrobcom. Pokiaľ sa teda\njaponskí výrobcovia kedykoľvek počas obdobia, ktorého sa mal kartel týkať (za situácie, že sa od kartelu\njednoznačne nedištancovali), nepodieľali na dodávkach na slovenské územie, zodpovedá to pravidlám\nkartelu, pretože pokiaľ bolo slovenské územie súčasťou územia európskeho (a ako dopadla EGQDohoda na toto územie je uvádzané vyššie), potom práve taká bola myšlienka kartelu, t. j. rozdeliť\núzemie. Ak teda bol kartel realizovaný podľa pravidiel, nebola účasť japonských výrobcov na slovenskom\núzemí potrebná, naopak je možné z uvedeného logicky vyvodiť, že pravidlá kartelu rešpektovali a práve\ntouto pasívnou formou sa kartelu zúčastnili.\nV danom konaní podľa názoru krajského súdu žalobca nijako nepreukázal, že by kartel skutočne\npo nejakú dobu vôbec nefungoval, resp. že sa ku koncu roku 2000 rozpadol. I napriek tomu, že sa\nneskorších stretnutí zúčastnili len niektorí členovia, boli medzi nimi prítomní i niektorí predchádzajúci\neurópski a japonskí výrobcovia. Rokovania pred rokom 1999 i po roku 2002 boli vedené s rovnakým\nzámerom - manipulovať dodávky a tieto sa týkali totožného produktu. Napadnuté rozhodnutie konštatuje,\nže niektorí z účastníkov kartelu svoju účasť na karteli v určitých obdobiach prerušili - tomu napokon\nzodpovedá aj výrok napadnutého rozhodnutia. Preto nie je možné tu namietať, že by sa s touto\notázkou žalovaný dostatočne pozorne nevysporiadal, pričom v tejto časti sa krajský súd s podrobnou\nargumentáciou žalovaného stotožnil a poukázal na ňu.\nKrajský súd preto vyššie uvedený okruh žalobných námietok nepovažoval za dôvodné.\nZa dôvodné však považoval žalobné argumenty súvisiace s určovaním pokút.\nS poukazom na čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ods. 2, čl. 154c,\nnálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. ÚS 17/199 9 z 22.09.1999, I.\nÚS 44/1999 z 13.10.1999), na čl. 6 ods. 1 prvá veta Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd (ďalej len „Dohovor“), na Odporúčanie výboru ministrov č. R(91) pre členské štáty o\nsprávnych sankciách, judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ako aj judikatúru\nslovenských súdov krajský súd zopakoval, že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty\nprávnických osôb a správne delikty fyzických osôb podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu\nako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú\nobvinenému z trestného činu. Hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a deliktami,\nza ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené\nprirodzenými právnymi princípmi.\nKrajský súd poukázal na to, že skutková otázka vymedzenia trvania konania, ktoré je následne\nkvalifikované ako protiprávne, je v rámci správneho trestania vždy jednou z kľúčových. To platí o to\nviac, či je posudzované konanie správnym deliktom trvajúcim, v tomto prípade, či presiahlo dátum\n01.05.2004, od ktorého je potrebné prednostne aplikovať komunitárne súťažné právo - t. j. zákaz\nkartelových dohôd vyjadrený v čl. 81 ZES (k 01.05.2004 sa stalo účinným Nariadenie č. 1/2003, o\nvýkone pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v čl. 81 a čl. 82 ZES, ktoré kodifikovalo prednostnú\naplikovateľnosť čl. 81 ZES pred vnútroštátnym zákonodarstvom, t. j. pred § 3 a nasl. ZOHS), a ak bolo\n\nsamotné správne konanie, ukončené vydaním napadnutého rozhodnutia, zahájené až po 01.05.2004,\nteda za procesnoprávneho stavu upraveného Nariadením č. 1/2003.\nV rámci posúdenia žalobných námietok krajský súd vychádzal zo zásad aplikovateľných v oblasti\npráva trestného, nakoľko do oblasti deliktuálneho práva správneho je potrebné nepochybne zaradiť aj\nprotikartelové právo, uvedené v § 3 a nasl. ZOHS. Tento záver podľa názoru krajského súdu jasne\nvyplýva, napr. z rozhodnutia ESĽP vo veci Stenuit zo dňa 27.02.1992.\nTrestné právo rozlišuje od jednorazových trestných činov z hľadiska časového úseku, v ktorom boli\nspáchané, trestné činy pokračujúce, trvajúce a hromadné (kolektívne). Je pre ne spoločné, že trestná\nčinnosť trvá po dlhší čas a skladá sa buď z rady čiastkových útokov, resp. spočíva v udržovaní\nprotiprávneho stavu. Trvajúci trestný čin býva pravidelne charakterizovaný ako čin, ktorým páchateľ\nvyvolá protiprávny stav, ktorý potom udržiava, prípadne ho udržiava bez toho, aby ho vyvolal ak zákonné\nustanovenie nevyžaduje, aby ho vyvolal. Trvajúce trestné činy sa posudzujú ako jediné konanie, ktoré\ntrvá tak dlho, kým páchateľ udržuje protiprávny stav; ide o jediný skutok a jediný trestný čin, ktorý je\nukončený až okamžikom odstránenia protiprávneho stavu. Trvajúci trestný čin sa považuje za spáchaný\nza účinnosti novej právnej úpravy, pokiaľ aspoň časť protiprávneho konania, ktorým bol udržovaný\nprotiprávny stav, sa odohral za účinnosti novej právnej úpravy, a to za podmienky, že toto konanie bolo\ntrestným činom i podľa predchádzajúcej právnej úpravy.\nZ uvedeného podľa názoru krajského súdu vyplýva, že vyššie uvádzané konanie, spočívajúce v\nuzatvorení a plnení kartelovej dohody, je konaním, ktorým páchateľ vyvolal protiprávny stav, ktorý\nnásledne udržuje, t. j. je iným správnym deliktom trvajúcim. Takto čin charakterizoval aj žalovaný.\nKrajský súd poukázal na to, že od 01.05.2004, v dôsledku účinnosti Nariadenia č. 1/2003, bolo povinne\npoužiteľným nové pravidlo jednotnej a decentralizovanej aplikácie súťažného práva všetkými súťažnými\núradmi v celom komunitárnom priestore, ktoré sa v období pred 01.05.2004 neuplatňovalo. Nariadenie\nč. 1/2003 je predpisom procesným. Bod 1. preambuly Nariadenia č. 1/2003, zdôvodňujúci význam jeho\nprijatia, poukazuje na to, že ide o nariadenie, ktoré „...zodpovedá výzvam jednotného trhu...“.\nPokiaľ je teda trh už jednotný a bola táto skutočnosť východiskom a dôvodom prijatia Nariadenia č.\n1/2003, potom tejto skutočnosti musí zodpovedať aj jednotný postup pri jeho ochrane, čiže postup\nspoločný, decentralizovaný a vzájomne koordinovaný. Preto postup žalovaného týmto smerom krajský\nsúd považuje za legitímny.\nPodľa vyššie uvádzaných princípov, žalovaný pri posudzovaní trestnosti činu a pri ukladaní trestu v\nzásade prihliada na to, čo je pre páchateľa (súťažiteľa) priaznivejšie (§ 2 a nasl. Tr. zák.).\nV danom prípade však podľa názoru krajského súdu žalovaný podľa uvedených pravidiel dôsledne\nnepostupoval. Jednak porušil pravidlo „zákazu zmeny k horšiemu“, keď zvýšil v napadnutom rozhodnutí\npokutu (cca o 40 %) členovi skupiny žalobcu v 2. rade (str. 166, bod 864).\nTaktiež nebolo krajskému súdu zrejmé, prečo žalovaný nezohľadnil argumentáciu účastníkov (najmä\nžalobcu v 2. rade), ktorým namietali použitý Metodický pokyn o postupe pri určovaní pokút v prípadoch\nzneužívania dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaž najmä s ohľadom na obrat\n(celkový obrat s daňou), z ktorého bola vypočítaná pokuta. Krajský súd poukázal na to, že v čase\nrozhodovania žalovaného bol už účinný aktuálny Metodický pokyn, podľa ktorého východiskom pri\nurčovaní pokuty je obrat (bez daní) dosiahnutý podnikateľom z predaja tovarov a služieb, ktorých sa\nnarušenie alebo obmedzenie súťaže priamo alebo nepriamo dotýka, a to na vymedzenom priestorovom\nrelevantnom trhu. Preto podľa názoru krajského súdu neobstojí tvrdenie žalovaného, že aktuálny\nMetodický pokyn nebolo možné použiť, lebo mohol vychádzať len z Metodického pokynu účinného v\nčase vydaného prvostupňového rozhodnutia. Rozhodnutie žalovaného tvorí jeden celok s rozhodnutím\nprvostupňového správneho orgánu, a preto žalovaný mohol a bol povinný zohľadniť spôsob výpočtu,\nktorý je pre delikventov priaznivejší. Rovnako krajský súd považoval za neprípustné, aby správny\norgán pri vydávaní rozhodnutia použil argumentáciu (tabuľka č. 3 „Výpočet pokuty“), ktorá nezodpovedá\nreálnemu stavu veci lebo týmto spôsobom sa stáva nepreskúmateľná.\nPokiaľ ide o namietanú deľbu zodpovednosti medzi členmi jednotlivých skupín (koncerny, materské\nspoločnosti a dcérske spoločnosti), krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol, že vychádzal zo zásady\n\nosobnej zodpovednosti každého z delikventov za konanie, ktorým porušuje zákaz kartelových dohôd,\navšak v rámci postihu za protiprávne konanie je potrebné v prípadoch, ako je tento, postupovať tak,\naby nikto neutrpel ujmu v dôsledku toho, že je súčasťou skupiny (koncernu), ktorá je tvorená viacerými\nsubjektmi pôsobiacimi na trhu, ktorý je zasiahnutý kartelom, ktorého tvorcami sú samotné skupiny\n(koncerny) - a teda vo výsledku aby nedošlo ku kumulácii pokút, ktorá by diskriminačne zasahovala do\nmajetkovej sféry skupiny (koncernu). Iný postup nemôže byť zákonnou aplikáciou pravidiel správneho\ntrestania v prípade účasti na kartelových dohodách.\nKrajský súd z doloženého administratívneho spisu mal za preukázané skôr hodnotenie dôkazov vo\nvzťahu k preukázaniu kartelu ako celku v oboch rozhodnutiach, kde sa v zásade nediferencujú dôkazy\nbezprostredne proti jednotlivým žalobcom, ale proti skupinám, ku ktorým títo žalobcovia patria, pričom\nkonkrétny mechanizmus pre zdôvodnenie zodpovednosti konkrétnych subjektov v rámci jednotlivých\nskupín (koncernov) neplynie, podľa názoru krajského súdu, ani z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí,\nani z administratívneho spisu. Ako príklad krajský súd uviedol kódové označenia a súvisiace listiny, ktoré\nsa týkali jednotlivých skupín (koncernov) a nie konkrétnych subjektov, prehľady jednotlivých schôdzí, v\nktorých sú uvádzaní účastníci za jednotlivé skupiny (koncerny) a nie za jednotlivé subjekty v rámci týchto\nskupín (koncernov), ako aj zmieňované účasti vo výbore.\nPodľa názoru krajského súdu, ani z elektronickej korešpondencie nie je možné spoľahlivo identifikovať\nkonkrétny subjekt v rámci skupín. Aj žiadateľ o Leniency vo vzťahu ku skupine „Siemens“ (žalobca v 2.\nrade) zmieňuje len „spoločnosť Siemens“, ktorá podľa ďalších informácií v Slovenskej republike pôsobí\nprostredníctvom, napr. dcérskych spoločností.\nZ napadnutého rozhodnutia nie je, podľa názoru krajského súdu, jasne zdôvodnený pomer\nzodpovednosti, čo v skutočnosti môže vyvolať pocit diskriminácie. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva\na žalovaný to vo svojom vyjadrení aj uvádza, že zobral na zodpovednosť a pokutoval každého, kto sa\ndaného protisúťažného konania zúčastnil. Nie je potom podľa názoru krajského súdu jasné, prečo neboli\npokutovaní aj tí, čo sa kartelu zúčastnili na Slovensku, napr. Siemens s.r.o..\nAvšak, podľa názoru krajského súdu, je kľúčovým kritériom pre úvahy o zákonnosti a primeranosti pokút\nich výška vo vzťahu k obratu. Musí byť však celkom jasné, či žalovaný berie za základ obraty jednotlivých\nsubjektov alebo obraty skupín, ku ktorým subjekty patria. V oboch prípadoch musí byť zrejmé, že pri\nukladaní pokuty žiadnemu zo subjektov nebol jeden a ten istý obrat započítaný dvakrát, a obrat v\nktorom konkrétnom období považoval žalovaný za rozhodujúce. Toto podľa názoru krajského súdu z\nnapadnutého rozhodnutia nevyplýva.\nNa záver krajský súd zhrnul, že žaloby sú nedôvodné v tých častiach, kde je spochybňovaná existencia\nkartelu, účasť žalobcov (jednotlivých skupín - koncernov) na karteli, existencia kartelu ako jedného celku\na reálny dopad kartelu na slovenské územie. V týchto otázkach podľa názoru krajského súdu žalovaný\naplikoval správne právne prepisy (ZOHS), v ich rámci správnu právnu normu, ktorú s ohľadom na\nzistený skutkový stav správne vyložil. Krajský súd zhodnotil nosné dôvody, pre ktoré považuje napadnuté\nrozhodnutie za zákonné a vecne správne; za preukázané má, že sa skutok stal, že tento skutok nesie\nznaky deliktu - kartelovej dohody, že mal dopad na slovenské územie a že je na slovenskom území\nstíhateľný.\nNa druhej strane však krajský súd skonštatoval, že napadnuté rozhodnutie nie je dostatočne\npreskúmateľné v časti odôvodnenia konkrétnej zodpovednosti žalobcov v súvislosti s ich trestaním a\nurčením výšky pokuty, tak ako to už bolo vyššie uvedené.\nZ uvedených dôvodov bolo napadnuté rozhodnutie zrušené a vec vrátená žalovanému na ďalšie\nkonanie. K zrušeniu predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia krajský súd nevzhliadol dôvody.\nO trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal\nnáhradu trov právneho zastúpenia podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov\nza poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“). Žalovaný uhradí žalobcovi súdny poplatok vo\nvýške 66 € a žalobcovi trovy právneho zastúpenia k rukám právneho zástupcu žalobcu za 3 úkony vo\nvýške 115,90 €, ktoré vyúčtoval v súlade s § 11 ods. 4, § 14 ods. 1 vyhlášky.\n\nVčas podaným odvolaním doplneným podaním z 21.072014 sa žalovaný domáhal, aby odvolací\nsúd rozsudok krajského súdu zmenil a žalobu ako bezdôvodnú zamietol, nakoľko podľa jeho\nnázoru rozhodnutie krajského súdu je nepreskúmateľné pre nedostatočné odôvodnenie, nedostatočnú\nindividualizáciu žalobcovho konania, zmätočnosť a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.\nŽalovaný uviedol, že rozsudok, proti ktorému podal toto odvolanie je založený na rovnakých zrušujúcich\ndôvodoch, ako rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.01.2013. Súdne konanie vo veci žalobcu\nvšak bolo založené na osobitne podanej žalobe a vec žalobcu nebola spojená do jedného súdneho\nkonania s ďalšími žalobami.\nRozsudok súdu je podľa názoru žalovaného nedostatočne individualizovaný vo vzťahu ku konaniu úradu\nproti žalobcovi. Navyše, krajský súd zrušil napadnuté rozhodnutie z dôvodov, ktoré sa žalobcu netýkajú.\nIde napríklad o zvýšenie pokuty spoločnosti Siemens AG v druhostupňovom konaní, ktoré nemá žiadny\nvplyv na právne postavenie žalobcu, a preto nie je zrejmé, prečo krajský súd zrušil rozhodnutie úradu\nvo vzťahu žalobcovi i z tohto dôvodu.\nŽalovaný poukázal na to, že nedostatočná individualizácia rozsudku a to, že text rozsudku je bez\nďalšieho prevzatý z rozsudku vydaného vo veci 4S 213/2009 je zrejmé z jeho samotného textu, keď\nrozsudok napr. na strane 31 hovorí o zvýšení sankcie členovi skupiny žalobcu v 2. rade, pričom v tomto\nsúdnom konaní bol žalobca iba jeden, alebo na rovnakej strane hovorí o neprihliadnutí na argumentáciu\nžalobcu v 2. rade. Na strane 33 zasa rozsudok označuje za žalobcu v 2. rade spoločnosť Siemens a\npod. Krajský súd tak, podľa názoru žalovaného, na jednej strane vyčíta úradu, že vykonal hodnotenie\ndôkazov k preukázaniu kartelu ako celku a nediferencoval dôkazy smerujúce proti jednotlivým žalobcom\na na druhej strane sám svoj rozsudok nijako vo vzťahu k žalobcovi neindividualizuje. Fakt, že krajský\nsúd rozsudkom v inej veci rozhodnutie úradu vo vzťahu k niektorým žalobcom zrušil, nie je podľa\nnázoru žalovaného dôvodom na to, aby bez riadneho odôvodnenia zrušil rozhodnutie úradu vo vzťahu\nk žalobcovi s poukazom na skôr vydaný rozsudok.\nNaopak, rozhodnutie súdu by malo byť podľa názoru žalovaného riadne odôvodnené a riadne by sa\nmalo vysporiadať so všetkými argumentmi žalobcu a žalovaného a predovšetkým, vzhľadom na to,\nže rozhodnutie úradu bolo zrušené pre nedostatky pri ukladaní pokuty, by mal rozsudok krajského\nsúdu uviesť, v čom videl nedostatky v postupe úradu pri uložení pokuty konkrétne žalobcovi. Uvedené\nvšak krajský súd neurobil. Postup krajského súdu tak nie je v súlade s procesným právom na riadne\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia. Žalovaný pritom poukázal na judikatúru najvyššieho súdu, napr.\nuznesenie z 29.02.2012, sp. zn. 2Sžhpu/1/2011 a uviedol, že v prípade právoplatného vrátenia veci na\nnové konanie nemá žalovaný jasne daný právny názor, ako má vo veci žalobcu ďalej pokračovať.\nPokiaľ ide o ďalšie dôvody, pre ktoré krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného, tento v odvolaní\nnamieta predovšetkým to, že zvýšenie sankcie spoločnosti Siemens AG nijako neovplyvnilo postavenie\nžalobcu, a preto zrušenie rozhodnutia voči žalobcovi z tohto dôvodu je podľa jeho názoru neprípustné.\nNavyše poukázal na to, že všeobecnú platnosť zákazu reformatio in peius bez výslovného ustanovenia\nzákona nemožno z pozitívneho práva dôvodiť. Zákaz takéhoto postupu nie je zakotvený ani v Správnom\nporiadku, ani v ZOHS, preto táto zásada v konaní pred úradom neplatí. Žalovaný v tejto súvislosti\npoukázal, napr. na Nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 880/08 z 28.01.2009, v ktorom\nsa okrem iného uvádza, že pre oblasť správneho trestania nie je možné z ústavnoprávnych predpisov\nodvodiť všeobecný zákaz zmeny rozhodnutia v neprospech odvolateľa (zákaz reformatio in peius). Taký\nzákaz podľa Ústavného súdu Českej republiky (ďalej len „ÚS ČR“) nemožno odvodiť ani z práva na\nspravodlivý proces, zakotveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ani z čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva a\nslobôd, ani z čl. 2 ods. 1 Dodatkového protokolu č. 7 k Dohovoru. ÚS ČR v tejto súvislosti odkazuje aj\nna uznávané autority českej právnej vedy, ako aj na Judikatúru ESĽP. ÚS ČR sa pritom v danom konaní\nzaoberal práve zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní aplikovaným v Českej republike v čase,\nkeď pravidlo reformatio in peius nebolo v ňom zakotvené, teda rovnakou právnou situáciou ako v čase\nvydania preskúmavaného rozhodnutia úradom.\nŽalovaný tiež poukázal na rozhodovaciu prax slovenských súdov v tejto súvislosti, a to napr.\nna Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžo/14/2011 zo dňa 29.02.2012 a\n7Sž/110/02 zo dňa 10.12.2002, ktoré sú v súlade s vyššie uvedenými tvrdeniami a v oboch Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“) konštatuje, že odvolací orgán môže rozhodnúť aj\n\nv neprospech odvolateľa, pričom výslovne uvádza, že v správnom konaní zásada reformatio in peius\nneplatí.\nPokiaľ ide o aplikovaný Metodický pokyn o ukladaní pokút, žalovaný uviedol, že Rada úradu\npreskúmavala postup prvostupňového orgánu, ktorý aplikoval právnu úpravu platnú a účinnú v čase jeho\nrozhodovania. V tejto súvislosti je teda potrebné vyriešiť otázku, či neskoršia právna úprava v oblasti\nukladania pokút, účinná v čase rozhodovania Rady úradu, bola pre účastníkov konania priaznivejšia,\na preto bola Rada úradu povinná na ňu prihliadať v tom smere, ako na to poukazuje krajský súd. V\nprvom rade je podľa názoru žalovaného potrebné uviesť, že počas rozhodovania Rady úradu nedošlo\nk zmene zákonnej úpravy sankcií. Kritéria pre ukladanie sankcií, ktoré ustanovuje výlučne zákon, sa\nnijako nemenili. V roku 2008 bol prijatý nový metodický pokyn úradu upravujúci ukladanie pokút, ktorý\nje jeho interným predpisom. Interný predpis iba bližšie objasňuje ustanovenia zákona a nemôže ísť teda\nnad jeho rámec. V tejto súvislosti je potrebné podľa názoru žalovaného zdôrazniť, že metodický pokyn\núčinný v čase rozhodovania Rady úradu nepriniesol (a ani nemohol priniesť) priaznivejšiu úpravu pri\nukladaní sankcií.\nNavyše obrat, ktorý je základom pre výpočet pokuty, je všeobecne vnímaný ako obrat bez daní, keďže\ndane nie sú príjmom podnikateľa, ale sú odvádzané do štátneho rozpočtu. Žalovaný zdôraznil, že\nskutočnosť, že Metodický pokyn z roku 2008 uvedenú skutočnosť expresiss verbis uvádza, neznamená,\nže úrad tak nepostupoval aj do jeho prijatia. Ako dôkaz žalovaný predložil už neúčinnú Smernicu úradu o\npostupe pri ukladaní pokút č. 5/2003, účinnú od 01.01.2004, ktorá bola nahradená metodickým pokynom\nz roku 2008, a ktorá neobsahuje žiadne ustanovenia v tom smere, že by bol obrat vnímaný ako obrat\ns daňou.\nPokiaľ krajský súd vytkol úradu, že použil argumentáciu, ktorá nezodpovedá reálnemu stavu, k tomuto\nžalovaný uviedol, že mu nie je zrejmé, v čom popis faktorov v tabuľke, ktorá sumarizuje, akou\nmierou sa jednotlivé zohľadňované faktory podieľali na celkovej výške uloženej pokuty, nezodpovedá\nreálnemu stavu. V napadnutom rozhodnutí je podľa názoru žalovaného presne uvedené, ako bola pokuta\nurčovaná, t. j. aká suma bola určená za závažnosť, dĺžku konania a poľahčujúce, či priťažujúce okolnosti.\nSpôsob výpočtu pokuty bol detailne popísaný v rozhodnutí a vychádzal zo zisteného a preukázaného\nskutkového stavu. Z pohľadu žalovaného spomínaná tabuľka práve sprehľadnila to, čo bolo detailne\npopísané v odôvodnení rozhodnutia. Záver krajského súdu, že argumentácia nezodpovedá reálnemu\nstavu, nie je nijako bližšie zdôvodnený a žalovaný preto túto časť rozsudku považuje za zmätočnú a\nnepreskúmateľnú.\nZáver krajského súdu o tom, že úrad použil argumentáciu (tabuľka č. 3 „Výpočet pokuty“), ktorá\nnezodpovedá reálnemu stavu veci preto považuje žalovaný za nesprávne skutkové zistenie.\nPokiaľ krajský súd uviedol, že v napadnutom rozhodnutí nie je jasne zdôvodnený pomer zodpovednosti\njednotlivých účastníkov konania patriacich do jednej ekonomickej skupiny, čo v skutočnosti môže\nvyvolať pocit diskriminácie, k tomuto žalovaný uviedol, že krajský súd potvrdil skutkové zistenia úradu a\npovažoval za dostačujúce dôkazy, ktorými svoje závery úrad podporil, t. j. aj to, že niektoré dôkazy, tak\nako uvádza aj krajský súd, nebolo možné rozčleniť tak, aby bolo zrejmé, ktorej konkrétnej spoločnosti zo\nskupiny, napr. Siemens sa týkajú. Popis ako sa jednotlivé spoločnosti zúčastnili na dohode je súčasťou\nodôvodnenia rozhodnutí úradu, ktoré krajský súd potvrdil a preto podľa názoru žalovaného nedošlo k\nsituácii, že by účastníci nevedeli, v čom žalovaný vidí ich zodpovednosť, resp. za aké správanie sú\npostihovaní.\nPodľa názoru žalovaného, jednoznačne preukázal účasť všetkých účastníkov konania na dohode\nobmedzujúcej súťaž, čo krajský súd nijako nespochybnil. Žiaden z účastníkov konania na druhej strane\nnijako nepreukázal, že jeho účasť na zakázanej dohode bola iba pasívna, resp. obmedzená. Aj z\njudikatúry európskych súdov vyplýva záver, že skutočnosť, že viacerí podnikatelia zohrávali rôzne úlohy\nv dosahovaní spoločného cieľa neznamená, že neexistoval jednotný protisúťažný cieľ a teda porušenie,\na to za predpokladu, že každý podnikateľ prispieval na jeho vlastnej úrovni k dosahovaniu daného\nspoločného cieľa.\nPodľa názoru žalovaného, napadnuté rozhodnutie dostatočne popisuje pomer zodpovednosti\njednotlivých účastníkov konania vrátane tých, ktorí patria do jednej ekonomickej skupiny, a preto\nrozhodnutie ani nevytvára priestor pre diskrimináciu. Zodpovednosť účastníkov konania za uzatvorenie\n\na realizáciu protisúťažnej dohody bola vyhodnotená ako rovnaká u všetkých členov kartelu s tým, že v\njednotlivých prípadoch boli zohľadnené priťažujúce a poľahčujúce okolnosti.\nKaždému subjektu bola uložená osobitná pokuta, pričom žalovaný vychádzal z informácií o obrate, ktoré\nboli predložené žalobcom podľa § 10 ods. 3 ZOHS. EK síce používa pri výpočte pokút ukladaných\npodnikom v rámci jednej ekonomickej skupiny odlišný postup, avšak tento postup neznamená akékoľvek\nznižovanie sankcie (resp. delenie zodpovednosti) z dôvodu, že sa podniky zúčastnili na porušení v rámci\nekonomických skupín. Žalovaný použil taký postup, kde uložená sankcia najlepšie odrážala postavenie\npodnikateľov na trhu tak, aby bol dosiahnutý optimálny preventívny a represívny účinok pokuty. Okrem\ntoho judikatúra týkajúca sa kumulácie pokút, na ktorú žalobca poukazoval, sa vôbec netýka ukladania\npokút jednotlivým subjektom v rámci ekonomických skupín, ale ukladania sankcií EK v prípade, ak\nsankciu za obdobné správanie uložila americká súťažná autorita a v prípade uloženia sankcií za viacero\ndeliktov. Žalovaný poukázal na to, že žalobcove námietky v tomto prípade však Všeobecný súd zamietol.\nPokiaľ krajský súd ako ďalší zo zrušujúcich dôvodov v napadnutom uviedol ten, že nie je jasné, prečo\nneboli pokutovaní tí, čo sa kartelu zúčastnili na Slovensku, napr. Siemens s.r.o., k tomuto žalovaný\npoznamenal, že nie je možné k takémuto argumentu zaujať stanovisko, považuje ho za nepreskúmateľný\na v rozpore s obsahom, administratívneho spisu.\nŽalovaný napokon poukázal na to, že v napadnutom rozhodnutí na viacerých miestach odôvodnenia\nuvádza, z akého obratu sa pri výpočte pokuty vychádzalo. V bode 819 rozhodnutia je uvedené:\n„následne Rada úradu účastníkov konania zoradila podľa ich ekonomickej sily, t.j. podľa dosiahnutých\ncelosvetových obratov za rok 2006, v prípade ekonomických skupín podľa celosvetových obratov ich\nčlenov - jednotlivých účastníkov konania“. V bode 822 sa uvádza, že: „Rada úradu síce na účely\nstanovenia základnej výšky pokuty za závažnosť prihliadala na ekonomickú silu ekonomickej skupiny,\nale výška pokuty bola stanovovaná pre každého člena skupiny - účastníka konania zvlášť vychádzajúc\nz jeho celosvetového obratu za rok 2006“. V bode 833 sa uvádza, že : „Rada úradu tiež zisťovala, či\nnedošlo zo strany úradu v prvostupňovom rozhodnutí k prekročeniu zákonom stanovenej hranice pre\nuloženie pokuty, a to 10% z obratu každého jednotlivého účastníka konania“. V bode 844 sa uvádza, že :\n„Spoločnosť Siemens namieta, že nie je zrejmé z akého obratu úrad pri stanovovaní pokuty vychádzal,\nale pravdepodobne z konsolidovaného obratu skupiny VA TECH, čo bol nesprávny postup, keďže došlo k\ndvojitému trestaniu jednotlivých navrhovateľov, keďže konsolidovaný obrat skupiny VA TECH zohľadňuje\nobraty ďalších navrhovateľov. Rada úradu konštatuje, že prvostupňový orgán vychádzal z celosvetového\nobratu každého jednotlivého účastníka konania za rok 2006, čo bol v tomto prípade správny postup“.\nPodľa názoru žalovaného je zrejmé, že pri výpočte pokuty prihliadal na to, že niektorí účastníci konania\nsú súčasťou ekonomických skupín, a to v záujme uložiť pokutu v súlade s princípom proporcionality a\nprimeranosti. Pri výpočte pokuty vychádzal z celosvetového obratu každého účastníka konania, a preto\nnemohlo dôjsť a ani nedošlo k dvojitému započítaniu obratov.\nŽalovaný poukázal na to, že ani krajský súd neuviedol konkrétne výhrady pokiaľ ide o postup pri\nukladaní sankcií a z toho dôvodu je podľa jeho názoru napadnutý rozsudok nepreskúmateľný pre\nnezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.\nNamietal aj rozhodnutie o trovách konania.\nŽalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril podaním z 20.09.2013, v ktorom uviedol, že rozsudok\nkrajského súdu považuje za vecne správny a žiadal, aby odvolací súd tento v celom rozsahu potvrdil\na odvolanie žalovaného zamietol.\nŽalobca so závermi žalovaného nesúhlasí. Podľa jeho názoru je rozsudok vo vzťahu k nemu dostatočne\nindividualizovaný. Žalobcovi predne nie je celkom jasné, ako by ďalej individualizácia rozsudku vo vzťahu\nk žalobcovi mala vyzerať. Pochybenia, pre ktoré súd napadnuté rozhodnutie zrušil, sú totiž takého\ncharakteru, že žiadnu ďalšiu individualizáciu, než aká je obsiahnutá v rozsudku, nepripúšťajú. Žalobca\nk tomuto záveru ďalej odkazuje na bod 4. tohto vyjadrenia.\nPokiaľ ide o námietku žalovaného, že súd pochybil, keď vytkol žalovanému, že neaplikoval v napadnutom\nrozhodnutí pri zvýšení pokuty v druhom stupni zákaz reformatio in peius, a že je nesprávny aj záver súdu,\nže žalovaný pochybil, keď pri stanovovaní pokút neaplikoval svoj Metodický pokyn o postupe pri určovaní\n\npokút v prípadoch zneužívania dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaž (,,Metodický\npokyn“), pretože stanovenie pokuty podľa Metodického pokynu by bolo pre žalobcu priaznivejšie, tak\nžalobca k otázke aplikácie zákazu reformatio in peius je toho názoru, že záver súdu v rozsudku je správny\na žalovaný mal v predmetnom prípade tento zákaz aplikovať. Dôvodom je skutočnosť, že správne\nkonanie pred žalovaným je konaním kvázitrestným. Aplikujú sa preto naňho aj zásady trestného práva,\nvrátane zásady zákazu reformatio in peius. Túto skutočnosť pritom judikoval nielen súd v rozsudku\n(viď str. 25 a nasl.), ale aj iné súdy, vrátane najvyššieho súdu, napr. v rozsudku sp. zn. 3Sžh/3/2010.\nV uvedenom rozsudku, ktorý sa týkal konania pred žalovaným v inej veci, Najvyšší súd výslovne\nkonštatoval, že na správne konanie pred žalovaným sa uplatňuje základná zásada trestného práva nula\npaena sine lege. Tým najvyšší súd potvrdil, že sa na správne konanie pred žalovaným musia aplikovať\nzásady trestného práva vrátane zásady zákazu reformatio in peius. Ďalej žalobca odkazuje na rozsudok\nnajvyššieho súdu sp. zn. 6Sžo/208/2010, v ktorom výslovne pripustil aplikáciu zákazu reformatio in\npeius na správne trestanie v súvislosti s dopravným priestupkom. Napokon žalobca odkazuje aj na\nnález Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. III. ÚS 392/2010, kde Ústavný súd takisto pripustil aplikáciu\ntejto zásady v rámci správneho trestania. Judikatúra slovenských súdov, na ktorú odkazuje na str. 6\nodvolania žalovaný, naopak nie je v predmetnej veci relevantná, pretože neberie do úvahy kvázitrestný\ncharakter konania pred žalovaným. Jedno rozhodnutie Najvyššieho súdu sa týka pozemkového práva\n(5Sžo/14/2011) a druhé práva stavebného (5Sžh/19/2011). Ten istý záver platí aj pre judikatúru českých\nsúdov zmienenú žalovaným na str. 6 odvolania. Navyše, ako aj sám žalovaný pripúšťa v poznámke\n4, správny poriadok v súčasnosti platný v Českej republike (zákon č. 500/2004 Sb.) zákaz reformatio\nin peius výslovne upravuje. Súčasná právna úprava v Českej republike v oblasti správneho trestania\ntak výslovne potvrdzuje kvázitrestný charakter správnych konaní, pri ktorých sa ukladá sankcia, a\naplikáciu trestných princípov v rámci takýchto konaní. Pokiaľ ide o aplikáciu Metodického pokynu, predne\nneobstojí námietka žalovaného, že sa v čase ?ukladania pokuty nezmenila právna úprava ukladania\npokút, ktorá by bola pre žalobcu priaznivejšia. Žalobca k tomuto tvrdeniu žalovaného uvádza, že pre\naplikáciu zásady priaznivejšej právnej úpravy nie je potrebná výslovná zmena právnej úpravy. Na\nzáklade zásady analógie sa tento princíp vzťahuje aj na prípady, kedy sa zmení výklad platnej právnej\núpravy na priaznivejší. Ďalej žalobca namieta, že nie je vôbec pravdivý záver žalovaného, že Metodický\npokyn nezaviedol priaznivejší výklad pravidiel žalovaného pre ukladanie pokút, a že by teda pri aplikácii\ntohto pokynu musel žalobcovi uložiť pokutu v podstatne nižšej výške. Žalobca zastáva opačný názor.\nPredovšetkým Metodický pokyn obsahoval podrobnejšie pravidlá, ktorými sa žalovaný musí riadiť pri\nukladaní pokút. Navyše tieto pravidlá viedli k tomu, že by žalovaný musel žalobcovi uložiť nižšiu pokutu.\nV podrobnostiach žalobca odkazuje na svoju žalobu.\nNesúhlasí ani s námietkou žalovaného, ktorý považuje záver súdu na str. 28 rozsudku o nesprávnom\npoužití tabuľky č. 3 v napadnutom rozhodnutí za nesprávne skutkové zistenie súdu. Žalobca sa\nnaopak so záverom súdu v plnom rozsahu stotožňuje. Predne žalovaný v napadnutom rozhodnutí\núdaje obsiahnuté v uvedenej tabuľke dostatočne nevysvetľuje. Žalovaný mal pritom na základe\nzásady presvedčivosti a zrozumiteľnosti správneho rozhodnutia jasne vysvetliť, akými úvahami sa pri\nukladaní pokuty riadil, akým spôsobom stanovil jej výšku a o čom vypovedajú údaje v tabuľke. Týmto\nparametrom však uvedená tabuľka nezodpovedá. Ďalej žalobca odkazuje na svoju žalobu, v ktorej\nvysvetlil, v čom argumentácia žalovaného týkajúca sa pokuty neodpovedá skutočnému stavu a je preto\nnepreskúmateľná.\nAni námietka žalovaného so závermi súdu v rozsudku, že z napadnutého rozhodnutia nevyplýva jasne\nzdôvodnený pomer zodpovednosti účastníkov konania patriacich do jednej ekonomickej skupiny ako\naj to, prečo neboli pokutovaní tí, čo sa kartelu mali podľa správneho spisu zúčastniť na Slovensku,\nnapríklad spoločnosť Siemens s.r.o., tak tento záver súdu, napadnutý žalovaným, považuje žalobca\nza najzásadnejšie pochybenie žalovaného. Žalobca sa pritom v plnom rozsahu stotožňuje so závermi\nsúdu. Žalobca v tejto súvislosti najprv pripomína, že pokiaľ ide o deliktuálnu zodpovednosť, tú nie je\nmožné dovodzovať u koncernu, ktorý nie je právnym subjektom, ale iba u jednotlivých podnikateľských\nsubjektov patriacich k takému koncernu. Pokiaľ ide o dovodenie zodpovednosti u jednotlivých\nsubjektov, ktoré žalovaný pokutoval v napadnutom rozhodnutí, potom je za podstatné východisko k\ndovodeniu zodpovednosti treba považovať závery Tribunálu napríklad vo veciach DSG (rozsudok zo\ndňa 29.06.2000, T-234/95), EniChem Anic (rozsudok zo dňa 17.12.1991, T-6/89) a DaimlerChrysler\n(rozsudok zo dňa 15.09.2005, T- 325/01). Z uvedenej judikatúry vyplýva, že pojem ,,podnik“ je treba\nchápať ako pojem označujúci hospodársku jednotku z hradiska predmetu dotknutého protiprávneho\nkonania, pričom zákaz kartelových dohôd upravený v komunitárnej alebo národnej právnej úprave\n\nje treba chápať ako pravidlá aplikovateľné na rozličné hospodárske entity, kde každá takáto entita\nje tvorená svojbytnou ?organizáciou osobných, hmotných a nehmotných zložiek, ktorá dlhodobo\nsleduje určitý hospodársky cieľ. Taktiež z aplikovateľnej judikatúry (napríklad rozsudku Tribunálu\nzo dňa 20.04.1999, PVC II, T-305- 307/94) vyplýva, že v rozhodnutí o založení zodpovednosti za\nkartel treba takúto zodpovednosť smerovať voči konkrétnym subjektom. V rozhodnutí teda musí byť\nidentifikovaný konkrétny subjekt, ktorému bude zodpovednosť za protisúťažné konanie prirátaná. Takýto\nsubjekt je možné nájsť na základe pravidla kontroly v rámci jednotlivých koncernových skupín (viď\nrozsudok SDEÚ zo dňa 16.11.2000, SCA Holding, C-297/98 PJ. Pri skúmaní zodpovednosti v rámci\nkoncernovej skupiny pritom býva zvažovaná miera priamej a aktívnej účasti jednotlivých spoločností\nkoncernu na posudzovanom protisúťažnorn konaní (viď rozhodnutie Európskej komisie vo veci 2006/902\nRubber Chemicals. Komunitárna judikatúra zároveň nevylučuje, aby jednotliví členovia koncernovej\nskupiny niesli za protisúťažné konanie spoločnú zodpovednosť bez nutnosti akejkoľvek derby tejto\nzodpovednosti (viď napr. rozsudok SDEÚ zo dňa 06.03.1974, Commercial Solvents, (C-6-7/73).Takýto\npostup však nemôže znamenať, že zodpovednosť za protisúťažné konanie bude stanovená na\nkumulatívnom princípe, namiesto toho, aby bola stanovená na princípe solidárnom. Opačný postup by\nsa totiž odrazil na kumulácii pokút za protisúťažné konanie (viď rozsudok Tribunálu zo dňa 15.06.2005,\nTokai Carbon, T-71/03, T-74/03, T-87/03, T-91/03). Z uvedenej judikatúry, teda podľa žalobcu vyplýva,\nže spôsobov, akými pri stanovovaní zodpovednosti a sankcionovania protisúťažného konania zohľadniť\nkoncepciu ,,jednej hospodárskej jednotky“ je niekoľko. Je vždy treba zvoliť taký spôsob, ktorý odpovedá\nkoncepcii kartelu a zmysluplnému postihu za jeho uzatvorenie. Zároveň však takýto spôsob nesmie byť\nbezdôvodne diskriminačný k niektorým účastníkom kartelu. V niektorých prípadoch je naozaj nevyhnutné\ndovodiť konkrétnu mieru účasti každého jednotlivého subjektu na karteli, v iných prípadoch je možné\njednotlivé subjekty v rámci jednotlivých podnikateľských skupín považovať iba za nástroj myšlienky\nkartelu fungujúceho medzi skupinami (koncernami). Potom je možné dovodzovať zodpovednosť za\nprotisúťažné konanie iba u materských spoločností a nie kumulovať zodpovednosť tak, že bude za\núčasť v kartelu postihnutá nielen materská spoločnosť, ale aj príslušné dcérske spoločnosti, ktoré vôľu\nmaterskej spoločnosti v rámci kartelu vykonávali.\nPodľa žalobcu z napadnutého rozhodnutia vôbec nie je možné dovodiť, na základe akých princípov\nžalovaný zodpovednosť v rámci jednotlivých podnikateľských skupín, ktoré sa podľa žalovaného\nmali na protisúťažnom konaní zúčastniť, dovodzoval. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí iba\nuvádza popis vnútornej štruktúry jednotlivých skupín. Dovodenie zodpovednosti jednotlivých subjektov\nvyplývajúce z napadnutého rozhodnutia navyše neodpovedá ani popisu vnútorných štruktúr jednotlivých\npodnikateľských skupín a postup žalovaného vo vzťahu k jednotlivým podnikateľským skupinám\na dovodenie ich zodpovednosti za protisúťažné konanie nie je ani postupom jednotným. Žalobca\nďalej upozorňuje, že z napadnutého rozhodnutia nie je taktiež jasné, prečo žalovaný u niektorých\npodnikateľských skupín dovodil zodpovednosť nielen materských spoločností, ale aj spoločností\ndcérskych, zároveň však nepostihol za údajné protisúťažné konanie dcérske spoločnosti so sídlom\nv Slovenskej republike, ktoré v oblasti PISU podnikajú a mali sa na základe správneho spisu na\nprotisúťažnom konaní v Slovenskej republike zúčastniť, napr. spoločnosť Siemens s.r.o. Žalobca tak\nuzatvára, že žalovaný bol povinný v napadnutom rozhodnutí u každého sankcionovaného subjektu\nuviesť jasné a zrozumiteľné dôvody pre záver o jeho účasti na protisúťažnom konaní a uviesť aj jasné\ndôkazy pre takýto záver.\nToto konštatovanie platí aj pre prípady, kedy postihnutý subjekt je súčasťou podnikateľskej skupiny, ktorej\nniektorí členovia sa mali zúčastniť protisúťažného konania šetreného žalovaným. I v takom prípade nie\nje možné upustiť od popisu, akým spôsobom bola dovodená zodpovednosť za protisúťažné konanie\njednotlivých spoločností spadajúcich do takejto podnikateľskej skupiny.\nPodľa žalobcu v prípade napadnutého rozhodnutia teda podľa žalobcu jednak chýbal popis jasného\na konkrétneho mechanizmu pre dovodenie zodpovednosti konkrétnych subjektov v rámci jednotlivých\npodnikateľských skupín šetrených žalovaným. Takýto popis navyše nevyplýva ani zo správneho spisu.\nŽalobca ďalej upozorňuje, že aj keby bol prípadný mechanizmus pre určenie zodpovednosti účastníkov\nkonania žalovaný v napadnutom rozhodnutí obsiahnutý, v skutočnosti žalovaný tento mechanizmus\nneuplatňoval. Ako zmienil aj súd v rozsudku, v správnom spise i v napadnutom rozhodnutí žalovaný\nuvádza i niektoré ďalšie spoločnosti z vyšetrovaných podnikateľských skupín, ktoré boli aktívne na trhu\nPISU v Slovenskej republike, a ktoré sa mohli zúčastniť údajného protisúťažného konania. Žalovaný\nvšak s nimi správne konanie vôbec neviedol, ani túto skutočnosť v napadnutom rozhodnutí nevysvetlil.\n\nV neposlednom rade žalobca namieta, že pokiaľ ide o dôkazy o údajnom protisúťažnom konaní\njednotlivých účastníkov konania, napadnuté rozhodnutie nehovorí o dôkazoch bezprostredne proti\njednotlivým účastníkom konania, ale o dôkazoch proti podnikateľským skupinám, ku ktorým títo účastníci\npatria. Rovnako táto skutočnosť preukazuje, že žalovaný rezignoval na preukázanie individuálnej\nzodpovednosti jednotlivých účastníkov konania.\nŽalobca k záverom súdu v rozsudku ešte doplňuje, že k obdobným záverom dospel v identickej veci aj\nKrajský súd v Brne v rozsudku zo dňa 14.06.2012, č. k. 62Ca 22/2007-2067. Správnosť týchto záverov\npritom následne potvrdil aj český Nejvyšší správní soud ČR v rozsudku zo dňa 24.04.2013, č. k. 2Afs\n50/2012-241, ktorým zamietol kasačnú sťažnosť českého súťažného orgánu.\nNesúhlas žalovaného so záverom súdu v rozsudku, že z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, či pri\nukladaní pokuty pokutovaným subjektom nebol jeden a ten istý obrat započítaný dvakrát nie je dôvodný.\nŽalobca sa so závermi súdu v plnom rozsahu stotožňuje. Vysvetlenie poskytnuté žalovaným v odvolaní k\ntomuto záveru súdu nie je podľa názoru žalobcu dostatočné. Naopak potvrdzuje, že vysvetlenie spôsobu\nstanovenia pokuty pre jednotlivé postihnuté subjekty nie je dostatočný. V podrobnostiach odkazuje\nžalobca na svoju žalobu.\nVzhľadom na uvedené žalobca navrhuje, aby odvolací súd odvolanie žalovaného v plnom rozsahu\nzamietol.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 OSP preskúmal napadnutý\nrozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení\ns § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania, podľa § 250ja ods.2 a § 214 OSP v\nspojení s § 246c ods.1 veta prvá OSP s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený\nminimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk/> a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného je potrebné\nvyhovieť.\nRozsudok bol verejne vyhlásený 25.02.2015 podľa § 156 ods.1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta\nprvá OSP.\nPredmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného č. 2009/KH/R/2/035 zo dňa 14.08.2009,\nktorým žalovaný rozhodol, že na základe dohody pod názvom GQ-Agreement (GQ-Dohoda) zo dňa\n15.04.1988, ktorá trvala do 11.05.2004 a na základe dohody pod názvom E-Group Operation Agreement\nfor Gq Agreement (EQ-Dohoda) zo dňa 15.04.1988, ktorá trvala do 11.05.2004, určení podnikatelia,\nmedzi inými aj žalobca v čase od 01.01.2000 do 13.12.2000 a od 01.04.2002 do 30.04.2004 koordinovali\nsvoje správanie na relevantnom trhu GIS na území Slovenskej republiky, a to určovaním cien, rozdelením\ntrhu, udržiavaním stabilnej úrovne trhových podielov na základe vopred odsúhlasených kvót, vzájomným\nobmedzovaním sa pri uzatváraní licenčných zmlúv s tretími osobami a koluzívnym správaním v procese\nverejného obstarávania, čím podľa § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 3 písm. a/, b/, c/ a f/ ZOHS uzatvorili\ndohodu obmedzujúcu súťaž, ktorá je podľa § 4 ods. 1 ZOHS zakázaná.\nZa toto správanie upravil pokutu, pôvodne uloženú žalobcovi prvostupňovým správnym orgánom vo\nvýške 10 000 000 SK, na 330 000 €.\nV odvolaní žalovaný predovšetkým namietal, že krajský súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil,\nže toto je na mnohých miestach zmätočné, mechanicky prevzaté z iného rozsudku krajského súdu, ktoré\nsa síce týka napadnutého rozhodnutia žalovaného, ale voči iným účastníkom kartelu a taktiež poukázal\nna to, že v prípade právoplatného vrátenia veci na nové konanie nemá žalovaný jasne daný právny\nnázor, ako má vo veci žalobcu ďalej pokračovať.\nV zmysle ustálenej judikatúry najvyššieho súdu pre posúdenie arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého\nrozsudku považoval odvolací súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým krajský súd odôvodnil svoje\nrozhodnutie, je ústavne a zákonne konformný. Inými slovami povedané, úlohou najvyššieho súdu\nbolo zistiť, či spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení, ktorým krajský súd zdôvodnil svoje\nrozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav, nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne a zákonne\n\nneudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy\n(mutatis mutandis rozhodnutie II. ÚS 127/07).\nAko vyplýva z konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR (napríklad II. ÚS 127/07, I. ÚS 110/02), o\nsvojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len\nv prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel\na význam.\nSkutočnosť, že sa odvolateľ s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k\nzáveru o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napríklad II.\nÚS 87/07-10). Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína, a najvyšší súd sa s tým v\nplnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom\nkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a\nprávny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi\nkonania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a\nprávny základ rozhodnutia, postačuje pre záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo\núčastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05,\nIV. ÚS 112/05).\nV predmetnej právnej veci však výklad príslušných ustanovení ZOHS v kontexte európskej legislatívy\na judikatúry SD EÚ a SPI týkajúcej sa kartelových dohôd, najmä ukladania pokút za tieto dohody a\nspôsob, akým tieto krajský súd v predmetnej veci aplikoval si v skutočnosti protirečia. Krajský súd\nv podstatnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku konštatuje zákonnosť postupu a rozhodnutia\nžalovaného, avšak na záver uvádza, ako dôvod na zrušenie rozhodnutia žalovaného vo vzťahu k\nžalobcovi, pochybenie v postupe žalovaného voči žalobcovi v druhom rade - porušenie pravidla „zákazu\nzmeny k horšiemu“, pritom žalobca v druhom rade nie je účastníkom tohto konania a v preskúmavanom\nrozhodnutí žalovaný pokutu uloženú žalobcovi naopak, podstatne znížil. Nie je preto odvolaciemu súdu\nzrejmé, na základe akých skutočností krajský súd dospel k tomuto záveru.\nNavyše, krajský súd dospel k záveru, že napadnutým rozhodnutím, v časti proti žalobcovi, správny orgán\nporušil zákon, a preto zo zrušujúceho rozsudku musí byť zrejmé, akým spôsobom k porušeniu došlo.\nNepostačí len samotné a všeobecné konštatovanie, že rozhodnutie je nezrozumiteľné pre nedostatok\ndôvodov; aj správny orgán má právo na zrozumiteľné a nespochybniteľné rozhodnutie obsahujúce\nvšetky atribúty riadneho odôvodnenia, aby sa v budúcej praxi podobných pochybení vyvaroval.\nV tejto súvislosti preto najvyšší súd konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu nie je riadne\nodôvodnený a signalizuje možnosť porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy. Úvahy krajského súdu nevychádzajú\nz konkrétnych faktov, na viacerých miestach im chýba vnútorná logika, a preto možno skonštatovať, že\nvykazuje znaky arbitrárnosti.\nUž tieto zistené nedostatky by samé osebe mohli byť dôvodom na zrušenie rozhodnutia krajského\nsúdu a vrátenie mu veci na ďalšie konanie a opätovné rozhodnutie. Avšak, vzhľadom na dĺžku trvania\ncelého sporu, ako aj samotnú jeho podstatu, považoval odvolací súd za potrebné zaoberať sa aj vecnou\nstránkou prípadu, a preto sa vysporiadal aj s ostatnými relevantnými námietkami žalovaného.\nMedzi účastníkmi nebolo sporné, že došlo k vzniku zakázanej dohody obmedzujúcej hospodársku súťaž,\nktorej sa zúčastnil aj žalobca, nakoľko tieto skutočnosti boli preukázané v niekoľkých konaniach pred\nEK ako aj v rozsudkoch Všeobecného súdu EÚ (pôvodne SPI) č. T-122/07 až T-124/07 z 03.03.2011\nvo veciach Siemens AG Osterreich, VA Tech Transmission & Distribution GmbH & Co. KEG, Siemens\nTransmission & Distribution Ltd, Siemens Transmission & Distribution SA a Nuova Margini Galileo\nSpA proti Európskej komisii. Napokon samotný krajský súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že\nskutok popísaný vo výroku napadnutého rozhodnutia žalovaného sa stal a že tento skutok je kartelovou\ndohodou, ktorá má protisúťažné účinky aj na slovenskom území.\nSporným zostal postup žalovaného pri určovaní výšky pokuty, pri ukladaní ktorej podľa názoru krajského\nsúdu žalovaný porušil pravidlo zákazu zmeny k horšiemu, nezohľadnil námietky žalobcu voči použitiu\nMetodického pokynu o postupe pri určovaní pokuty, ktorý by bol pre žalobcu priaznivejší najmä s\nohľadom na obrat, použil argumentáciu (tabuľka č. 3 „Výpočet pokuty“), ktorá nezodpovedá reálnemu\n\nstavu, nezdôvodnil jasne pomer zodpovednosti účastníkov konania patriacich do jednej ekonomickej\nskupiny, čo môže vyvolať pocit diskriminácie, neobjasnil, prečo nepokutoval aj iných podnikateľov, ktorí\nsa na Slovensku kartelu zúčastnili, napr. Siemens s.r.o. a napokon že z rozhodnutia vôbec nebolo zrejmé,\nobrat v ktorom rozhodnom období žalovaný považoval u jednotlivých účastníkov za rozhodujúci, a či\njeden a ten istý obrat nebol účastníkom započítaný dvakrát.\nPokiaľ žalovaný namietal, že žalobca v 2. rade (Siemens) nebol účastníkom tohto konania, a preto sa\nzvýšenie pokuty v odvolacom správnom konaní netýka tohto konania, odvolací súd s touto námietkou\nsúhlasí.\nJe zrejmé, že žalobcovi bola druhostupňovým rozhodnutím, v bode 869., pokuta mierne znížená, a\npreto sa námietkami týkajúcimi sa porušenia princípu zákazu zmeny k horšiemu v odvolacom konaní\nnezaoberal.\nNa tomto mieste považuje za potrebné krajskému súdu pripomenúť, aby pri vyhotovovaní rozhodnutí\npostupoval pedantnejšie a neopisoval mechanicky odôvodnenia rozhodnutí, ktoré sa síce týkajú toho\nistého predmetu konania, avšak iných účastníkov. Pokiaľ nespojil veci týkajúce sa všetkých účastníkov\nkartelu na spoločné konanie, čo by bolo podľa názoru odvolacieho súdu vhodné nielen z dôvodu\nkomplexného posúdenia celého prípadu, ale aj z dôvodu hospodárnosti konania, tak ako sa uvádza v\n§ 112 ods. 1 OSP, a o čo napokon žalobca vo svojej žalobe z 20.11.2009 priamo žiadal, potom bolo\njeho povinnosťou byť dôsledný pri vyhotovovaní každého parciálneho rozhodnutia a posúdiť konania\njednotlivých účastníkov osobitne. Vzhľadom k tejto skutočnosti odvolací súd nepovažoval argumenty\nkrajského súdu týkajúce sa postupu žalovaného voči žalobcovi v 2. rade za relevantné pre posúdenie\nzákonnosti postupu žalovaného voči žalobcovi v tomto konaní.\nŽalovaný v odvolaní ďalej namietal záver krajského súdu o tom, že vo svojom rozhodnutí nezohľadnil\nnámietky žalobcu voči použitiu Metodického pokynu o postupe pri určovaní pokuty, ktorý by bol pre\nžalobcu priaznivejší najmä s ohľadom na obrat.\nAj na tomto mieste musel odvolací súd súhlasiť s argumentáciou žalovaného, že kritériá pre ukladanie\nsankcií, ktoré ustanovuje výlučne zákon, v tomto prípade zákon č. 136/2001 Z. z. v znení zákona č.\n465/2002 Z. z. (ďalej len „ZOHS“) sa nijako nemenili.\nPodľa § 38 ods. 1 ZOHS Úrad za porušenie ustanovení § 4 ods. 1, § 5, § 8 ods. 6, § 10 ods. 9, § 25\nods. 4 a § 29 ods. 5 uloží pokutu podnikateľovi do 10 % z obratu podľa § 10 ods. 3 za predchádzajúce\nuzavreté účtovné obdobie a podnikateľovi, ktorý za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie dosiahol\nobrat do 10 000 Sk alebo, ktorý nemal žiadny obrat, alebo podnikateľovi, ktorého obrat nemožno vyčísliť,\npokutu do 10 000 000 Sk.\nPodľa § 10 ods. 3 ZOHS v znení účinnom do 30.09.2002, obrat na účely tohto zákona je súčet\ntržieb, výnosov alebo príjmov z predaja tovaru, ku ktorému sa pripočíta finančná pomoc poskytnutá\npodnikateľovi.\nPodľa § 10 ods. 3 ZOHS v znení účinnom do 30.04.2004, obrat na účely tohto zákona je súčet\ntržieb, výnosov alebo príjmov z predaja tovaru, ku ktorému sa pripočíta finančná pomoc poskytnutá\npodnikateľovi.\nPodľa § 10 ods. 3 ZOHS v znení účinnom do 31.05.2009, obrat na účely tohto zákona je súčet\ntržieb, výnosov alebo príjmov z predaja tovaru, ku ktorému sa pripočíta finančná pomoc poskytnutá\npodnikateľovi.\nZ uvedeného je zrejmé, že ustanovenia ZOHS ohľadom výpočtu výšky sankcie sa v rozhodnom období\nroku 2008 nemenili, naopak, od prijatia ZOHS až do 30.06.2014 bola právna úprava § 10 ods. 3 ZOHS\nnezmenená. Z rozsudku krajského súdu nevyplýva, na základe akých skutočností dospel k záveru, že\nžalovaný použil pri ukladaní pokuty pre žalobcu ako východiskovú sumu celkový obrat (s daňou) za rok\n2006. Tento dôkaz nepredložil ani žalobca, keď vo svojej žalobe tvrdí, že žalovaný mal použiť preňho\n\nmenej prísny postup pre uloženie pokuty a mal vychádzať z výšky dane z obratu za rok 2006 bez dane.\nNaopak, z predloženej Smernice č. 5/2003 o postupe ukladania pokút, účinnej v čase, kedy prvostupňový\nsprávny orgán vydal prvostupňové rozhodnutie nevyplýva, že by obrat, z ktorého má byť vypočítaná\nvýška uloženej pokuty podľa § 10 ods. 3 ZOHS mal byť obratom aj s daňou. Ani vyhláška č. 269/2004 Z. z.\no výpočte obratu, ani Smernica č. 5/2003 nehovorí o obrate (s daňou), ako to v rozsudku uvádza krajský\nsúd. Preto aj podľa názoru odvolacieho súdu Metodický pokyn účinný v čase rozhodovania žalovaného\nnepriniesol priaznivejšiu úpravu pre žalobcu pri ukladaní sankcií.\nOdvolací súd poukazuje aj na neopodstatnenosť tvrdenia krajského súdu o nezákonnosti rozhodnutia\nžalovaného z dôvodu neprípustnosti argumentácie, ktorá nezodpovedá reálnemu stavu veci, s\npoukazom na tabuľku č. 3 „Výpočet pokuty“ a taktiež z dôvodu, že žalovaný nezdôvodnil jasne pomer\nzodpovednosti účastníkov konania patriacich do jednej ekonomickej skupiny, a že z rozhodnutia vôbec\nnebolo zrejmé, obrat v ktorom rozhodnom období žalovaný považoval u jednotlivých účastníkov za\nrozhodujúci.\nOdvolací súd poukazuje na to, že výpočtu pokuty sa žalovaný venuje na stranách 153 až 170\nnapadnutého rozhodnutia, celkom v 93. bodoch, pričom konkrétne žalobcu, okrem všeobecných\nčastí, v ktorých žalovaný objasňuje základné princípy trestania a dôvody uloženia sankcií jednotlivým\núčastníkom kartelu a ekonomickým skupinám, sa týka najmä bod č. 867.\nNeušlo pozornosti odvolacieho súdu, že v tejto časti rozhodnutia sa žalovaný podrobne venuje popisu\nprotisúťažného konania a jeho následkov v súvislosti s uložením pokuty nielen vo vzťahu k jednotlivým\nekonomickým skupinám a v závislosti od ich celkovej ekonomickej sily, ale aj jednotlivým účastníkom\ntýchto skupín a ich celosvetovému obratu (najmä body 819, 820, 822, 823, 827 a 829 rozhodnutia) a\nžalobca bol zaradený do najsilnejšej skupiny. Z rozhodnutia je nad všetky pochybnosti zrejmé, že obrat\nsa týkal roku 2006 a išlo o obrat celosvetový. Tabuľka č. 3 je súčasťou tohto odôvodnenia výpočtu výšky\npokuty, a preto z konštatovania krajského súdu o tom, že táto nezodpovedá reálnemu stavu veci, nie je\nmožné vyhodnotiť, čo tým vlastne krajský súd mal na mysli.\nTaktiež krajským súdom konštatované chýbajúce zdôvodnenie, prečo žalovaný nepokutoval aj iných\npodnikateľov, ktorí sa na Slovensku kartelu zúčastnili, napr. Siemens s.r.o., ktorému chýbajú logické\nsúvislosti, je vo vzťahu k žalobcovi irelevantné, nakoľko predmetom tohto konania je, z dôvodov\nuvedených vyššie, len skúmanie protisúťažného správania sa žalobcu.\nPreto aj námietku žalovaného k tejto časti rozsudku krajského súdu považuje odvolací súd za dôvodnú.\nV kontexte vyššie uvedeného možno potom dospieť k záveru, že rozhodnutie žalovaného je rozsiahle a\npodrobné, žalovaný na 171 stranách vymenúva a vyhodnocuje jednotlivé námietky uvedené v rozklade\nproti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu, vznesené, okrem iných účastníkov, aj žalobcom,\nposudzuje ich opodstatnenosť a podrobne sa s každou jednou vysporadúva, pričom podrobne vysvetľuje\nsvoje postupy aj pri ukladaní pokuty žalobcovi.\nOdvolací súd sa nestotožnil so závermi krajského súdu a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie\nžalovaného je zrozumiteľné, riadne a dostatočne odôvodnené a v súlade s vnútroštátnym právnym\nporiadkom a relevantnou judikatúrou vnútroštátnych súdov, rovnako ako aj s európskou legislatívou a\njudikatúrou SD EÚ a Všeobecného súdu (predtým SPI).\nZ uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalovaného vyhovel a s prihliadnutím\nna všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok Krajského súdu v Bratislave podľa § 220 OSP\nzmenil, nakoľko neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219 OSP), ani na jeho zrušenie (§ 221\nods. 1 OSP) a žalobu podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol, keďže dospel k záveru, že rozhodnutie a postup\nžalovaného v medziach žaloby sú v súlade so zákonom.\nPri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal z ustanovení § 246c ods.\n1, § 224 ods. 1 a § 250k OSP tak, že žalobcovi, ktorý nebol v konaní úspešný náhradu trov konania\nnepriznal a žalovanému právo na náhradu trov konania zo zákona neprináleží.\n\nSenát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od\n01.05.2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "3S/230/2009", "guid": "14f60bb8-4e4f-460b-bdeb-c3a2bd736656:95e61612-3d21-4f59-bd77-552446e11c51", "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}