{"guid": "ad8dd6c1-fdae-4283-89d2-2fdb52aa996f:b522936b-6513-4bdd-ae9e-bf68739d6b9b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:1009201750.1", "spisova_znacka": "3Sžhpu/1/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžhpu/1/2013 z 9. 6. 2015", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 9. júna 2015, sp. zn. 3Sžhpu/1/2013, ECLI:SK:NSSR:2015:1009201750.1", "identifikacne_cislo": "1009201750", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Stanislava Padúchová", "sudca_id": 189, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-stanislava-paduchova-189", "datum_vydania": "2015-06-09", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "I. ÚS 505/2015", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:69927bec-2e6f-4616-a9da-ab04e879e73e", "datum": "2016-01-13", "vztah": "porusene"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/136/#paragraf-38.odsek-1", "nazov": "§ 38 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/136/#paragraf-38.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/136-2001/paragraf-38"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/136/#paragraf-4.odsek-1", "nazov": "§ 4 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/136/#paragraf-4.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/136-2001/paragraf-4"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/136#paragraf-38", "/SK/ZZ/2001/136#paragraf-4"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b522936b-6513-4bdd-ae9e-bf68739d6b9b", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:1009201750.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:1009201750.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:1009201750.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n3Sžhpu/1/2013\n1009201750\n09. 06. 2015\nJUDr. Gabriela Gerdová\nECLI:SK:NSSR:2015:1009201750.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu\nJUDr. Gabriely Gerdovej a zo sudcov JUDr. Ivana Rumanu a JUDr. Jany Zemkovej PhD. v právnej\nveci žalobcu: Siemens AG, Wittelsbacherplatz 2, D-80333, Mníchov, Nemecká spolková republika,\nprávne zastúpený: JUDr. Martin Nedelka, Ph.D., advokát, Zámocká 30, Bratislava, proti žalovanému:\nProtimonopolný úrad Slovenskej republiky, Drieňová 24, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia žalovaného č. 2009/KH/R/2/035 zo dňa 14. augusta 2009, konajúc o odvolaní žalovaného\nproti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S/228/2009-408 zo dňa 28. mája 2013, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave\nč. k. 3S/228/2009-408 zo dňa 28. mája 2013 m e n í tak, že žalobu z a m i e t a.\nŽalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\nKrajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 3S/228/2009-408 zo dňa 28.05.2013 zrušil podľa § 250j ods. 2\npísm. d/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) rozhodnutie žalovaného č. 2009/KH/R/2/035\nzo dňa 14.08.2009 v časti týkajúcej sa žalobcu Siemens AG a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie.\nKrajský súd síce dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná v tých častiach, kde je spochybňovaná\nexistencia kartelu, účasť žalobcu na karteli, existencia kartelu ako jedného celku a reálny dopad kartelu\nna slovenské územie a taktiež považoval za preukázané, že skutok sa stal, že tento skutok nesie\nznaky deliktu - kartelovej dohody a je na slovenskom území stíhateľný, avšak podľa názoru krajského\nsúdu napadnuté rozhodnutie bolo potrebné zrušiť z dôvodu, že nie je dostatočne preskúmateľné v časti\nodôvodnenia konkrétnej zodpovednosti žalobcu v súvislosti s jeho potrestaním a určením výšky pokuty.\nZároveň žalobcovi priznal náhradu trov konania v celkovej výške 431,70 €.\nZ odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že z obsahu administratívneho spisu zistil, že\ndňa 28.12.2007 vydal prvostupňový správny orgán rozhodnutie č. 2007/KH/1/1/109 o tom, že konanie\nurčených podnikateľov, medzi inými aj žalobcu, spočívajúce v uzatvorení dohody dňa 15.04.1988 pod\nnázvom GQ-Agreement (ďalej aj „GQ-Zmluva“), na základe ktorej títo podnikatelia koordinovali svoje\nsprávanie na relevantnom trhu výroby a predaja zapuzdrených plynom izolovaných spínacích zariadení\npre aplikácie 72 kV a vyššie, a to určovaním cien, rozdelením trhu, udržiavaním stabilnej úrovne trhových\npodielov na základe vopred odsúhlasených kvót, vzájomným obmedzovaním pri uzatváraní licenčných\nzmlúv s tretími osobami a koluzívnym správaním v procese verejného obstarávania je v období\n- od 01.03.1991 do 31.07.1994 kartelovou dohodou podľa § 3 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ zákona č. 63/1991\nZb. o ochrane hospodárskej súťaže (ďalej len „ZOHS 1991“), ktorá je nedovolená a neplatná,\n\n- od 01.08.1994 do 30.04.2001 dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 3 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ zákona\nč. 188/1994 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZOHS 1994“),\nktorá je zakázaná,\n- od 01.05.2001 do 30.09.2002 dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 4 ods. 3 písm. a/,b/,c/ a f/ zákona\nč. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady\nč. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej\nrepubliky v znení neskorších predpisov, ktorá je zakázaná,\n- od 01.10.2002 do 30.04.2004 dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 4 ods. 3 písm. a/, b/, c/ a f/ zákona\nč. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady\nč. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej\nrepubliky v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 465/2002 Z. z. (ďalej len „ZOHS“), ktorá je\nzakázaná.\nZa vyššie uvedené konanie uložil jednotlivým účastníkom konania pokuty, pričom žalobcovi podľa § 38\nods. 1 ZOHS vo výške 50.000.000 Sk.\nProti prvostupňovému rozhodnutiu podali rozklady všetci účastníci konania s výnimkou spoločnosti ABB\nManagement Services Ltd., ABB Switzerland Ltd. a ABB Ltd., o ktorom rozhodol žalovaný napadnutým\nrozhodnutím tak, že výrok prvostupňového rozhodnutia zmenil tak, že:\nv bode č. 1 uviedol, že na základe dohody pod názvom GQ-Agreement (GQ-Dohoda) zo dňa 15.04.1988,\nktorá trvala do 11.05.2004 a na základe dohody pod názvom E-Group Operation Agreement for GQ\nAgreement (EQ-Dohoda) zo dňa 15.04.1988, ktorá trvala do 11.05.2004, určení podnikatelia, medzi\ninými aj žalobca v čase od 01.03.1991 do 01.09.1999 a od 26.03.2002 do 30.04.2004 koordinovali\nsvoje správanie na relevantnom trhu výroby a predaja zapuzdrených plynom izolovaných spínacích\nzariadení pre aplikácie 72 kV a vyššie (ďalej len ,,GIS”) na území Slovenskej republiky, a to určovaním\ncien, rozdelením trhu, udržiavaním stabilnej úrovne trhových podielov na základe vopred odsúhlasených\nkvót, vzájomným obmedzovaním sa pri uzatváraní licenčných zmlúv s tretími osobami a koluzívnym\nsprávaním v procese verejného obstarávania, čím podľa § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 3 písm. a/, b/,\nc/ a f/ ZOHS uzatvorili dohodu obmedzujúcu súťaž, ktorá je podľa § 4 ods. 1 ZOHS zakázaná;\nbod č. 2 zmenil tak, že žalobcovi zvýšil uloženú pokutu z pôvodných 50.000.000,-Sk na 2.987.450,- €.\nKrajský súd konštatoval, že medzi žalobcom a žalovaným nie je sporné, že skutkovo týmto konaním\núčastníkov administratívneho konania, ktoré bolo predmetom správneho konania, v ktorom bolo vydané\ni napadnuté rozhodnutie žalovaného, sa už v minulosti zaoberala Európska komisia (ďalej len „EK“),\nktorá o ňom rozhodla dňa 24.01.2007 rozhodnutím COMP/F/38.899. Európska komisia pritom rozhodla\nvecne obdobne ako teraz žalovaný; bolo deklarované porušenie zákazu kartelových dohôd vyjadreného\nv čl. 81 Zmluvy o ES (ďalej len „ZES“).\nEurópska komisia zahájila konanie a vydala rozhodnutie podľa čl. 81 ZES, pričom v ňom sledovala\ndopady konaní spoločností, s ktorými konanie viedla na komunitárnom trhu GIS. Žalovaný naproti tomu\nzahájil a viedol správne konanie pre porušenie § 3 ods. 1 ZOHS 1991, § 3 ods. 1 ZOHS 1994 a § 4\nods. 1 ZOHS. Dopad konania účastníkov správneho konania vedeného žalovaným pre obdobie konania\nžalobcov od 01.03.1991 do 30.04.2004 bol podľa žalovaného posudzovaný iba vo vzťahu k územiu\nSlovenskej republiky, resp. k hospodárskej súťaži existujúcej na tunajšom trhu, pretože v tomto období\nbolo na území Slovenskej republiky konanie, ktoré je predmetom správneho konania, postihnuteľné iba\npodľa predchádzajúcich zákonov o ochrane hospodárskej súťaže a následne potom ZOHS a nie podľa\nčl. 81 ZES.\nTýmto konaním sa teda paralelne zaoberala ako EK, tak aj žalovaný, oba súťažné orgány samostatne\ndeklarovali porušenie zákazu kartelových dohôd, oba podľa rôznych právnych poriadkov (EK podľa\nkomunitárneho, inak priamo aplikovateľného i v jednotlivých členských štátoch, žalovaný podľa\nslovenského vnútroštátneho), oba uložili účastníkom konania pokuty.\nKrajský súd poukázal na to, že základné procesné námietky žalobcov smerujú proti porušeniu zásady\nne bis in idem a sú vystavané na tvrdení, žalovaným nespochybňovanom, že tým istým konaním ako\nteraz žalovaný v napadnutom rozhodnutí sa už v minulosti zaoberala EK, ktorá o tom istom konaní\nuž skôr než žalovaný právoplatne rozhodla. Zároveň však dodal, že táto otázka je už plne vyriešená\n\nrozsudkom Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“) zo dňa 14.02.2012 vo veci C-17/10, v\nktorom odpovedal na prejudiciálne otázky položené Krajským súdom v Brne.\nZ predmetného rozsudku vyplýva, že podľa názoru SD EÚ čl. 3 ods. 1 Nariadenia Rady (ES) č. 1/2003\n(ďalej len „Nariadenie č. 1/2003“) a čl. 81 ZES predstavujú hmotnoprávne normy úniového práva. Podľa\nSD EÚ ustanovenia čl. 81 ZES a čl. 3 ods. 1 Nariadenia č. 1/2003 sa majú vykladať v tom zmysle, že\nv rámci konania začatého po 01.05.2004 nie sú uplatniteľné na kartel, ktorý vyvolal účinky na území\nčlenského štátu, ktorý pristúpil k Európskej únii (ďalej len „EÚ“) až 01.05.2004, v obdobiach pred týmto\ndátumom.\nPokiaľ Európska komisia začne konanie proti kartelu na základe kapitoly III. Nariadenia č. 1/2003,\norgán pre hospodársku súťaž dotknutého členského štátu nestráca podľa čl. 11 ods. 6 v spojení s\nčl. 3 ods. 1 Nariadenia č. 1/2003 právomoc na základe vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže\nsankcionovať protisúťažné účinky spôsobené kartelom na území tohto členského štátu počas obdobia\npred pristúpením tohto štátu k EÚ.\nZásada ne bis in idem nebráni tomu, aby vnútroštátny orgán pre hospodársku súťaž dotknutého\nčlenského štátu uložil podnikom, ktoré sa zúčastnia na karteli pokuty, s cieľom sankcionovať účinky\nspôsobené týmto kartelom na území tohto členského štátu pred jeho pristúpením k EÚ, pokiaľ\npokuty uložené členom tohto kartelu rozhodnutím EK prijatým pred vydaním rozhodnutia uvedeného\nvnútroštátneho orgánu pre hospodársku súťaž neboli určené na sankcionovanie tých istých účinkov.\nV podrobnostiach krajský súd odkázal na argumentáciu SD EÚ vo vyššie uvedenej veci a uzavrel, že\nnámietky žalobcov v tejto časti nie sú dôvodné.\nKrajský súd taktiež vyhodnotil námietku žalobcu týkajúcu sa výzvy pred vydaním rozhodnutia v zmysle\n§ 33 ZOHS a 30-dňovej lehoty na vyjadrenie sa k výzve ako nedôvodnú.\nĎalej sa krajský súd zaoberal materiálnymi náležitosťami napadnutého rozhodnutia žalovaného a\npoukázal na to, že v zmysle ustanovenia § 37 ods. 1 ZOHS sa postupuje v konaní na Protimonopolnom\núrade Slovenskej republiky podľa všeobecných predpisov o správnom konaní (Správny poriadok), ak\ntento zákon neustanovuje inak. Z uvedeného vyplýva, že na konanie o správnych deliktoch sa vzťahujú\nustanovenia Správneho poriadku, a to od začatia konania, cez dokazovanie, až po vydanie rozhodnutia.\nZ formálnej stránky musí rozhodnutie správneho orgánu obsahovať náležitosti zakotvené v ustanovení §\n47 ods. 1 Správneho poriadku, t.j. výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Krajský súd sa v súvislosti\nso žalobnými námietkami zaoberal výrokovou časťou rozhodnutia žalovaného a dospel k záveru, že v\npreskúmavanej veci výroková časť napadnutého rozhodnutia zhora uvedené kritéria spĺňa. Žalovaný\nvo výroku preskúmavaného rozhodnutia uviedol miesto spáchania správneho deliktu dostatočne určito,\nkeď ho vymedzil územím Slovenskej republiky. Rovnako aj čas spáchania bol vymedzený obdobím od\n01.03.1991 do 30.04.2004. Je nesporné, že vo výrokovej časti je uvedený aj spôsob spáchania, keď\nžalovaný popísal skutok dostačujúcim spôsobom, pričom žalovaný aj uviedol, ktorými spôsobmi žalobca\nnaplnil znaky skutkovej podstaty. Preto podľa názoru krajského súdu výroková časť napadnutého\nrozhodnutia je formulovaná presne, úplne a dostatočne určito, spôsobom, ktorý vylučuje zameniteľnosť\nskutku s iným.\nPokiaľ ide o námietku týkajúcu sa nesprávneho vymedzenia relevantného trhu krajský súd poukázal na\nto, že z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že relevantný trh bol vymedzený ako trh výroby a predaja\nzapuzdrených plynom izolovaných spínacích zariadení (GIS) pre aplikácie 72 kV a vyššie. Priestorový\nrelevantný trh bol vymedzený územím Slovenskej republiky. Žalovaný analýzou jednotlivých projektov\n(13) popísaných v rozhodnutí preukázal, že kartel rokoval o predaji GIS, pričom rokovanie sa vzťahovalo\naj na územie Slovenskej republiky, pričom vychádzal z písomných dohôd najmä GQ a GQE, Dohody o\nvšeobecných pravidlách pre GE, dôkazy od spoločnosti ABB a z výpovedí svedkov (napr. Elektrovod\nHolding, a. s., Bratislava k projektu NPP Jaslovské Bohunice, či k projektom Ipeľ a Lamač a iné) a\ntiež zisťovaní, aké dopady mali dohody na vymedzený trh, najmä pri posudzovaní ich zákazu podľa\ncitovaných ustanovení ZOHS. Pokiaľ malo konanie žalobcov dopad na trh tak, ako bol vymedzený, je\nlogické, že by malo dopad aj na jednotlivé podrobnejšie vymedzené trhy v rámci vymedzeného celku,\nna ktorých účastníci kartelu pôsobili. Krajský súd pritom vychádzal z rozhodnutia Súdu prvého stupňa\n\n(ďalej len „SPI“) T-44/00 zo dňa 08.07.2007 vo veci „Mannesmannrohren-Werke“, z ktorého vyplýva, že\nprecíznejšie vymedzenie relevantného trhu je potrebné tam, kde bez takéhoto precízneho vymedzenia\ntrhu nie je možné určiť, či je cieľ alebo výsledok dohody protisúťažný, resp. či je v takom rozsahu, že\nmôže byť ním dotknutý obchod medzi členskými štátmi. Krajský súd pripomenul, že zhodne ako v tejto\nveci bol po vecnej stránke vymedzený relevantný trh v konaní o tom istom karteli pred EK, kde to nebolo\nspochybňované.\nV uvedených úvahách žalovaného krajský súd nezistil žiadne zjavné pochybenie pri vecnom vymedzení\nrelevantného trhu, a preto námietku žalobcu týmto smerom považoval za nedôvodnú.\nPokiaľ ide o námietku hmotnoprávnej hodnoty dôkazov zabezpečených žalovaným krajský súd\nvychádzal zo zistení z administratívneho spisu, ktorými bolo podľa jeho názoru preukázané, že\npodkladom rozhodnutia správnych orgánov pre preukázanie skutku bolo predovšetkým prehlásenie\nžiadateľa o Leniency a ním doložené podporné listiny. Z toho odvodzoval žalovaný koordináciu\nspočívajúcu v manipuláciách ponúk. Na toto potom nadväzoval zoznam ponúk dodávok GIS na území\nSlovenskej republiky. Z uvedeného je odvodený dopad konania na slovenskom území. V súhrne je\nnásledne z týchto skutočností odvoditeľné naplnenie zákazu kartelových dohôd s dopadom na slovenské\núzemie.\nJe teda, podľa názoru krajského súdu, zrejmé, že kľúčové skutkové zistenia žalovaného plynú z GQDohody, GQE-Dohody, potvrdenia vyhlasovateľov projektov a informácií o fungovaní kartelu od žiadateľa\no Leniency. Prehlásenie pána W. (ABB) nemôže byť považované (a ani nebolo) za jediný samostatný\ndôkazný prostriedok. Toto prehlásenie totiž nadväzuje a potvrdzuje prehlásenie žiadateľa o Leniency,\na preto je potrebné prihliadať k nemu z hľadiska jeho významu ako súčasti postupných vyjadrení\nsamotného žiadateľa o Leniency.\nVychádzajúc z platnej judikatúry SD EÚ je podľa názoru krajského súdu akceptovateľné, že skutkový\nstav vo všetkých podstatných aspektoch uvádzaného deliktu (koordinácia a manipulácia ponúk) môže\nbyť vybudovaný iba na prehlásení jediného subjektu (medzi inými pozri rozsudok SPI z 08.07.2004,\nT-67/00, T-68/00 vo veci JFE Engineering Corp). Tu bolo tiež zdôraznené, že prehlásenia, ktoré sú v\nrozpore so záujmami prehlasovateľa (napr. ABB), musia byť v zásade považované za zvlášť vierohodné\ndôkazné materiály. Podľa pravidiel všeobecne platných v oblasti dokazovania závisí vierohodnosť, a\nteda aj dôkazná hodnota dokumentu na jeho pôvode, na okolnostiach jeho vypracovania, na osobe,\nktorej je určený a na zmysluplnej a spoľahlivej povahe jeho obsahu (medzi inými pozri rozsudok SPI Tl/89 z 24.10.1991 vo veci Rhône-Poulenc).\nĎalej krajský súd poukázal na to, že pri posudzovaní skutočností vyplývajúcich zo žiadosti o\nLeniency bolo potrebné určiť, či sa GQ-Dohoda týkala aj slovenského územia a to z pohľadu na\nmožný záver, či sa tohto územia týkala EGQ-Dohoda. Krajský súd zdôraznil, že samotní žalobcovia\nnespochybňovali skutočnosť, že GQ-Dohoda stanovila pravidlá manipulácie ponúk na projekty dodávok\nGIS na celosvetovej úrovni. Zahrňovala pritom predovšetkým výmenu informácií o projektoch, či iných\nobdobných procedúrach a uzavretých zákazkách za pomoci štandardizovaných formulácií, prideľovaní\npríslušných kvót pre skupiny európskych a japonských výrobcov, prideľovaných zákaziek v rámci\nkartelu, manipuláciu ponukových konaní a stanovení minimálnych cien. Projekty týkajúce sa Slovenskej\nrepubliky neboli výslovne zaradené medzi výnimky, preto žalovaný v rámci správnej úvahy mal za to,\nže ak v určitej krajine pôsobia potenciálni odberatelia GIS a táto krajina súčasne nebola vyčlenená z\npôsobnosti dohody (všetky krajiny sveta), potom sa na ňu dohoda vzťahuje.\nPodľa názoru krajského súdu v danom prípade žalovaný použil jazykový výklad textu GQ-Dohody, ktorý\nkrajský súd považoval za legitímny najmä preto, lebo ak na slovenskom území existoval dopyt po GIS,\núčinok dohovoru na toto územie nie je nezmyselný. Neobstojí ani tvrdenie, že uvedený dohovor sa\nnetýkal slovenského územia aj z toho dôvodu, že šlo o územie tiež „socialistické“ (1988).\nKrajský súd poukázal na to, že z administratívneho spisu vyplýva, že súčasťou GQ-Dohody je zoznam\nlicenčných zmlúv, kde sa medzi zmluvnými partnermi objavujú aj iní partneri so sídlom na území\nbývalých socialistických štátov (napr. VESEOJ EXP.IMP. z bývalého Sovietskeho zväzu, či Mihel z\nbývalej Juhoslávie), a keďže žalobcovia neprodukovali iné dôkazy, je možné prisvedčiť, že sa týkal\nrovnako aj územia bývalého socialistického bloku všeobecne, a teda aj slovenského územia. Pokiaľ\n\nžalobca argumentuje tak, že GQ-Dohoda, resp. jeho účasť na tejto zmluve, nemohla mať žiadne účinky\nna slovenský trh z dôvodu existencie prekážok vstupu na tento trh, tak uvedená argumentácia podľa\nnázoru krajského súdu neobstojí aj preto, že potom by bolo nelogické samotné uzavretie GQ-Dohody,\nktorého podstatou bolo určenie pravidiel pri vymedzovaní príslušných kvót pre skupiny európskych a\njaponských výrobcov, teda forma vyčlenenia európskeho trhu. Nemožno potom „rozumne“ vysvetliť,\nprečo za tejto situácie by japonskí výrobcovia vôbec GQ-Dohodu uzatvárali.\nPodľa názoru krajského súdu všetci účastníci kartelu podieľajúci sa na mechanizme podľa GQ-Dohody,\nsa dobrovoľne vzdávali i potenciálnej možnosti na trh vstúpiť v rámci férovej súťaže.\nZ uvedeného mal krajský súd za to, že v tejto súvislosti žalovaný dostatočne preukázal, že prekážky\nvstupu japonských producentov GIS na slovenské územie nemohli byť absolútne a preto nebolo\npotrebné uvedené skutočnosti preukazovať inými odbornými vyjadreniami predkladanými, okrem iných\naj žalobcom, z ktorých by mal byť preukazovaný opak. Pokiaľ sa projektov v Slovenskej republike\nzúčastnili len európski producenti a japonskí producenti nie, potom to môže byť vnímané ako dôsledok\nich záväzku podľa GQ-Dohody.\nKeďže ani SD EÚ nespochybňoval aplikovateľnosť GQ-Dohody na slovenskom území, potom podľa\nnázoru krajského súdu na EGQ-Dohodu je potrebné prihliadnuť ako na vykonávaciu zmluvu ku GQDohode. Uvedené vyplýva jednak z jej samotného označenia, ako aj preambuly, podľa ktorej EGQDohoda je použiteľná na výkon GQ-Dohody, resp. v nej dohodnuté pravidlá majú prednosť pred GQDohodou. V čl. 4 a 8 EGQ-Dohody je upravený postup pri prerozdeľovaní spoločnej európskej kvóty\nmedzi európskymi výrobcami.\nZ uvedených skutočností mal krajský súd za preukázané, že pravidlá kartelu zakotvené v GQ-Dohode a\njeho aplikovaný mechanizmus na území Slovenskej republiky (preukázané v skúmaných 13 projektoch,\nktoré boli na území SR realizované) sa na toto územie vzťahovalo a preto aj v tejto časti sa stotožnil\ns právnym názorom žalovaného.\nĎalej krajský súd poukázal na to, že SD EÚ vo svojich rozhodnutiach judikoval, že cenové horizontálne\nkartelové dohody môžu byť kvalifikované ako veľmi závažné protiprávne konania (napr. pri úvahe o výške\npokuty) čo i len na základe ich povahy, bez potreby preukazovania skutočného dopadu protiprávneho\nkonania na trh (napr. rozsudok SD EÚ C-534/07 P z 03.09.2009 vo veci Prym a Prym Consumer).\nPokiaľ teda žalobca odmieta svoju účasť na karteli vo vzťahu k slovenskému trhu, potom ide o\nargumentáciu, ktorá nespochybňuje konštrukciu, podľa ktorej na slovenskom území existoval dopyt po\ndodávkach GIS, čo bolo aj uspokojované. Pokiaľ sa jednotliví členovia kartelu podieľali na globálnej\nkoordinácii (primárne rozdeľujúcej územie na európske a na japonské a následne koordinujúce ich\npostupy v rámci týchto dvoch základných skupín), potom sa uskutočňovali na slovenskom území\ndodávky produktu, ktorého sa táto koordinácia týkala, musela sa koordinácia ako celok na slovenskom\núzemí prejaviť a to aj bez faktickej prítomnosti niektorých účastníkov kartelu na slovenskom trhu.\nKartel, ktorého pôsobnosť je založená na globálnej koordinácii, za predpokladu, že z ničoho neplynie,\nže by niektoré územie bolo z jeho účinku vylúčené, má rozhodne účinok vo vzťahu k tomu územiu\nkde s produktom, ktorý je predmetom kartelu, obchoduje aspoň jeden účastník kartelu. Toto práve v\nposudzovanej veci preukázané bolo.\nZa preukázané považoval krajský súd, že skutok popísaný vo výroku napadnutého rozhodnutia\nžalovaného sa stal a že tento skutok je kartelovou dohodou, ktorá má protisúťažné účinky aj na\nslovenskom území.\nPokiaľ žalovaný poukazoval na protisúťažný dopad kartelu ako celku, potom mu treba dať za pravdu\npredovšetkým v tom, že bola preukázaná existencia komplexného systému cenových dohôd, dohôd o\nrozdelení trhu a dohôd o obmedzovaní počtu súťažiteľov na trhu, čo narušuje súťažné prostredie už zo\nsvojej podstaty.\nŽalobcom spochybňovanú účasť na karteli v jednotlivých obdobiach kartelu a otázku totožnosti kartelu\nako jediného konania krajský súd nepovažoval za dôvodnú. V tejto súvislosti vychádzal z rozhodnutia\nSD EÚ C-49/92 PO z 08.07.1999 vo veci Anic Partecipazioni, podľa ktorého ten súťažiteľ, ktorý\n\nsa zúčastnil protiprávneho konania tvoreného komplexom úkonov niekoľkých súťažiteľov tým, že k\nfungovaniu kartelu svojim konaním priebežne prispieval, principiálne nesie zodpovednosť behom celého\nobdobia svojej účasti na uvedenom protiprávnom konaní za správanie sa ostatných súťažiteľov v\nrámci totožného protiprávneho konania ak je preukázané, že tento súťažiteľ vedel o protiprávnom\nkonaní ostatných účastníkov alebo ich mohol rozumne predvídať a bol pripravený prijať z toho plynúce\nriziko. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného je podľa názoru krajského súdu dostatočne preukázaná\nskutočnosť, že japonskí a európski výrobcovia GIS sa zúčastnili jedného kartelu ako celku. Z toho\nplynie, že japonskí výrobcovia, ktorí sa kartelu zúčastnili na jeho začiatku (01.03.1991) museli vedieť, že\neurópske projekty sú vyhradené európskym výrobcom. Pokiaľ sa teda japonskí výrobcovia kedykoľvek\npočas obdobia, ktorého sa mal kartel týkať (za situácie, že sa od kartelu jednoznačne nedištancovali),\nnepodieľali na dodávkach na slovenské územie, zodpovedá to pravidlám kartelu, pretože pokiaľ bolo\nslovenské územie súčasťou územia európskeho (a ako dopadla EGQ-Dohoda na toto územie je\nuvádzané vyššie), potom práve taká bola myšlienka kartelu, t. j. rozdeliť územie. Ak teda bol kartel\nrealizovaný podľa pravidiel, nebola účasť japonských výrobcov na slovenskom území potrebná, naopak\nje možné z uvedeného logicky vyvodiť, že pravidlá kartelu rešpektovali a práve touto pasívnou formou\nsa kartelu zúčastnili.\nV danom konaní podľa názoru krajského súdu žalobca nijako nepreukázal, že by kartel skutočne\npo nejakú dobu vôbec nefungoval, resp. že sa ku koncu roku 2000 rozpadol. I napriek tomu, že sa\nneskorších stretnutí zúčastnili len niektorí členovia, boli medzi nimi prítomní i niektorí predchádzajúci\neurópski a japonskí výrobcovia. Rokovania pred rokom 1999 i po roku 2002 boli vedené s rovnakým\nzámerom - manipulovať dodávky a tieto sa týkali totožného produktu. Napadnuté rozhodnutie konštatuje,\nže niektorí z účastníkov kartelu svoju účasť na karteli v určitých obdobiach prerušili - tomu napokon\nzodpovedá aj výrok napadnutého rozhodnutia. Preto nie je možné tu namietať, že by sa s touto\notázkou žalovaný dostatočne pozorne nevysporiadal, pričom v tejto časti sa krajský súd s podrobnou\nargumentáciou žalovaného stotožnil a poukázal na ňu. Pokiaľ žalobca namietal dobu účasti na karteli a\nargumentoval tým, že z kartelu vystúpil za jeho trvania, bez toho, že by o tom vykonal akékoľvek oficiálne\nprehlásenie alebo by sa od obsahu kartelu verejne dištancoval, potom túto okolnosť možno vyhodnotiť\nlen tak, že s ním naďalej súhlasil, resp. že sa ním bude naďalej riadiť. Navyše podľa žiadateľa o Leniency\nbol rozpad kartelu iba predstieraný. Dôvodom mal byť záujem na pokračovaní kartelu bez „VA Tech“,\npre ktorého bol kartel dlhodobo najvýhodnejší. S otázkou zodpovednosti a vymedzenia deliktuózneho\nkonania sa zaoberala aj EK, ktorá o ňom rozhodla dňa 24.01.2007 rozhodnutím COMP/F/38.899.\nKrajský súd preto vyššie uvedený okruh žalobných námietok nepovažoval za dôvodný.\nZa dôvodné však považoval žalobné argumenty súvisiace s určovaním pokút.\nS poukazom na čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ods. 2, čl. 154c,\nnálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. ÚS 17/199 9 z 22.09.1999, I.\nÚS 44/1999 z 13.10.1999), na čl. 6 ods. 1 prvá veta Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd (ďalej len „Dohovor“), na Odporúčanie výboru ministrov č. R(91) pre členské štáty o\nsprávnych sankciách, judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ako aj judikatúru\nslovenských súdov krajský súd zopakoval, že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty\nprávnických osôb a správne delikty fyzických osôb podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu\nako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú\nobvinenému z trestného činu. Hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a deliktami,\nza ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené\nprirodzenými právnymi princípmi.\nSkutková otázka vymedzenia trvania konania, ktoré je následne kvalifikované ako protiprávne, je v rámci\nsprávneho trestania vždy jednou z kľúčových. To platí o to viac, či je posudzované konanie správnym\ndeliktom trvajúcim, v tomto prípade, či presiahlo dátum 01.05.2004, od ktorého je potrebné prednostne\naplikovať komunitárne súťažné právo - t.j. zákaz kartelových dohôd vyjadrený v čl. 81 ZES (k 01.05.2004\nsa stalo účinným Nariadenie č. 1/2003 o výkone pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v čl. 81 a čl.\n82 ZES, ktoré kodifikovalo prednostnú aplikovateľnosť čl. 81 ZES pred vnútroštátnym zákonodarstvom,\nt.j. pred § 3 a nasl. ZOHS) a ak bolo samotné správne konanie, ukončené vydaním napadnutého\nrozhodnutia, zahájené až po 01.05.2004, teda za procesnoprávneho stavu upraveného Nariadením č.\n1/2003.\n\nV rámci posúdenia žalobných námietok krajský súd vychádzal zo zásad aplikovateľných v oblasti\npráva trestného, nakoľko do oblasti deliktuálneho práva správneho je potrebné nepochybne zaradiť aj\nprotikartelové právo uvedené v § 3 a nasl. ZOHS. Tento záver jasne vyplýva, napr. z rozhodnutia ESĽP\nvo veci Stenuit zo dňa 27.02.1992.\nTrestné právo rozlišuje od jednorazových trestných činov z hľadiska časového úseku, v ktorom boli\nspáchané, trestné činy pokračujúce, trvajúce a hromadné (kolektívne). Je pre ne spoločné, že trestná\nčinnosť trvá po dlhší čas a skladá sa buď z rady čiastkových útokov, resp. spočíva v udržovaní\nprotiprávneho stavu. Trvajúci trestný čin býva pravidelne charakterizovaný ako čin, ktorým páchateľ\nvyvolá protiprávny stav ktorý potom udržiava, prípadne ho udržiava bez toho, aby ho vyvolal ak zákonné\nustanovenie nevyžaduje, aby ho vyvolal. Trvajúce trestné činy sa posudzujú ako jediné konanie, ktoré\ntrvá tak dlho, kým páchateľ udržuje protiprávny stav; ide o jediný skutok a jediný trestný čin, ktorý je\nukončený až okamihom odstránenia protiprávneho stavu. Trvajúci trestný čin sa považuje za spáchaný\nza účinnosti novej právnej úpravy, pokiaľ aspoň časť protiprávneho konania, ktorým bol udržovaný\nprotiprávny stav, sa odohral za účinnosti novej právnej úpravy, a to za podmienky, že toto konanie bolo\ntrestným činom i podľa predchádzajúcej právnej úpravy.\nZ uvedeného vyplýva, že vyššie uvádzané konanie spočívajúce v uzatvorení a plnení kartelovej dohody\nje konaním, ktorým páchateľ vyvolal protiprávny stav, ktorý následne udržuje, t.j. je iným správnym\ndeliktom trvajúcim. Takto čin charakterizoval aj žalovaný.\nV ďalšej časti odôvodnenia rozsudku krajský súd poukázal na to, že od 01.05.2004 v dôsledku účinnosti\nNariadenia č. 1/2003 bolo povinne použiteľným nové pravidlo jednotnej a decentralizovanej aplikácie\nsúťažného práva všetkými súťažnými úradmi v celom komunitárnom priestore, ktoré sa v období pred\n01.05.2004 neuplatňovalo. Nariadenie č. 1/2003 je predpisom procesným. Bod 1. preambuly Nariadenia\nč. 1/2003, zdôvodňujúci význam jeho prijatia poukazuje na to, že ide o nariadenie, ktoré „...zodpovedá\nvýzvam jednotného trhu...“.\nPokiaľ je teda trh už jednotný a bola táto skutočnosť východiskom a dôvodom prijatia Nariadenia č.\n1/2003, potom tejto skutočnosti musí zodpovedať aj jednotný postup pri jeho ochrane, čiže postup\nspoločný, decentralizovaný a vzájomne koordinovaný. Preto postup žalovaného týmto smerom krajský\nsúd považuje za legitímny.\nPodľa vyššie uvádzaných princípov žalovaný pri posudzovaní trestnosti činu a pri ukladaní trestu v\nzásade prihliada na to, čo je pre páchateľa (súťažiteľa) priaznivejšie (§ 2 a nasl. Tr. zák.).\nV danom prípade však žalovaný podľa uvedených pravidiel dôsledne nepostupoval. Jednak porušil\npravidlo „zákazu zmeny k horšiemu“, keď zvýšil v napadnutom rozhodnutí pokutu (cca o 40%) členovi\nskupiny Siemens (str. 166, bod 864).\nTaktiež nebolo krajskému súdu zrejmé, prečo žalovaný nezohľadnil argumentáciu účastníkov, ktorým\nnamietali použitý Metodický pokyn o postupe pri určovaní pokút v prípadoch zneužívania dominantného\npostavenia a dohôd obmedzujúcich súťaž najmä s ohľadom na obrat (celkový obrat s daňou), z ktorého\nbola vypočítaná pokuta. V čase rozhodovania žalovaného bol už účinný aktuálny Metodický pokyn,\npodľa ktorého východiskom pri určovaní pokuty je obrat (bez daní) dosiahnutý podnikateľom z predaja\ntovarov a služieb, ktorých sa narušenie alebo obmedzenie súťaže priamo alebo nepriamo dotýka a\nto na vymedzenom priestorovom relevantnom trhu. Preto neobstojí tvrdenie žalovaného, že aktuálny\nMetodický pokyn nebolo možné použiť, lebo mohol vychádzať len z Metodického pokynu účinného v\nčase vydaného prvostupňového rozhodnutia. Rozhodnutie žalovaného tvorí jeden celok s rozhodnutím\nprvostupňového orgánu a preto žalovaný mohol a bol povinný zohľadniť spôsob výpočtu, ktorý je pre\ndelikventov priaznivejší. Rovnako krajský súd považoval za neprípustné, aby správny orgán pri vydávaní\nrozhodnutia použil argumentáciu (tabuľka č. 3 „Výpočet pokuty“), ktorá nezodpovedá reálnemu stavu\nveci lebo týmto spôsobom sa stáva nepreskúmateľná.\nPokiaľ ide o namietanú deľbu zodpovednosti medzi členmi jednotlivých skupín (koncerny, materské\nspoločnosti a dcérske spoločnosti), krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že\nvychádzal zo zásady osobnej zodpovednosti každého z delikventov za konanie, ktorým porušuje zákaz\n\nkartelových dohôd avšak v rámci postihu za protiprávne konanie je potrebné v prípadoch, ako je tento,\npostupovať tak, aby nikto neutrpel ujmu v dôsledku toho, že je súčasťou skupiny (koncernu), ktorá\nje tvorená viacerými subjektmi pôsobiacimi na trhu, ktorý je zasiahnutý kartelom, ktorého tvorcami sú\nsamotné skupiny (koncerny) - a teda vo výsledku aby nedošlo ku kumulácii pokút, ktorá by diskriminačne\nzasahovala do majetkovej sféry skupiny (koncernu). Iný postup nemôže byť zákonnou aplikáciou\npravidiel správneho trestania v prípade účasti na kartelových dohodách.\nZ doloženého administratívneho spisu mal krajský súd za preukázané skôr hodnotenie dôkazov vo\nvzťahu k preukázaniu kartelu ako celku v oboch rozhodnutiach, kde sa v zásade nediferencujú dôkazy\nbezprostredne proti jednotlivým účastníkom ale proti skupinám, ku ktorým títo účastníci patria, pričom\nkonkrétny mechanizmus pre zdôvodnenie zodpovednosti konkrétnych subjektov v rámci jednotlivých\nskupín (koncernov) neplynie ani z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí, ani z administratívneho spisu.\nAko príklad krajský súd uviedol kódové označenia a súvisiace listiny, ktoré sa týkali jednotlivých skupín\n(koncernov) a nie konkrétnych subjektov, prehľady jednotlivých schôdzí, v ktorých sú uvádzaní účastníci\nza jednotlivé skupiny (koncerny) a nie za jednotlivé subjekty v rámci týchto skupín (koncernov), ako aj\nzmieňované účasti vo výbore.\nAni z elektronickej korešpondencie nie je možné spoľahlivo identifikovať konkrétny subjekt v rámci\nskupín. Aj žiadateľ o Leniency vo vzťahu ku skupine „Siemens“ zmieňuje len „spoločnosť Siemens“, ktorá\npodľa ďalších informácií v Slovenskej republike pôsobí prostredníctvom, napr. dcérskych spoločností.\nZ napadnutého rozhodnutia nie je jasne zdôvodnený pomer zodpovednosti, čo v skutočnosti môže\nvyvolať pocit diskriminácie. Z rozhodnutia vyplýva, a žalovaný to vo svojom vyjadrení aj uvádza, že zobral\nna zodpovednosť a pokutoval každého, kto sa daného protisúťažného konania zúčastnil. Nie je potom\npodľa jasné, prečo neboli pokutovaní aj tí, čo sa kartelu zúčastnili na Slovensku, napr. Siemens s.r.o. Ak\nje však kľúčovým kritériom pre úvahy o zákonnosti a primeranosti pokút ich výška vo vzťahu k obratu,\nmusí byť celkom jasné, či žalovaný berie za základ obraty jednotlivých subjektov alebo obraty skupín,\nku ktorým subjekty patria. V oboch prípadoch musí byť zrejmé, že pri ukladaní pokuty žiadnemu zo\nsubjektov nebol jeden a ten istý obrat započítaný dvakrát, a obrat v ktorom konkrétnom období považoval\nžalovaný za rozhodujúci, čo z napadnutého rozhodnutia nevyplýva.\nII.\nVčas podaným odvolaním, doplneným podaním z 21.07.2014 žiadal žalovaný, aby odvolací súd\nrozsudok krajského súdu zmenil a žalobu zamietol.\nV dôvodoch odvolania uviedol, že rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný pre nedostatok\ndôvodov, zmätočnosť a nesprávne právne posúdenie veci a je založený na rovnakých zrušujúcich\ndôvodoch, ako rozsudky Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.01.2013 sp. zn. 4S/213/09 a zo dňa\n14.05.2013 sp. zn. 3S/229/2009, 3S/230/09 a 3S/231/09. Súdne konanie vo veci žalobcu však bolo\nzaložené na osobitne podanej žalobe, ktorá nebola spojená do jedného súdneho konania s ďalšími\nžalobami.\nPodľa názoru žalovaného je rozsudok súdu vo vzťahu ku konaniu úradu proti žalobcovi nedostatočne\nindividualizovaný. Krajský súd na jednej strane vyčítal žalovanému, že vykonal hodnotenie k preukázaniu\nkartelu ako celku a nediferencoval dôkazy smerujúce proti jednotlivým účastníkom a na druhej strane\nsám svoj rozsudok nijako vo vzťahu k žalobcovi neindividualizuje. Fakt, že krajský súd rozsudkom v inej\nveci rozhodnutie žalovaného vo vzťahu k niektorým účastníkom zrušil nie je dôvodom na to, aby bez\nriadneho odôvodnenia zrušil rozhodnutie žalovaného vo vzťahu k ďalším účastníkom s poukazom na\nskôr vydaný rozsudok. Naopak, rozhodnutie súdu by malo byť riadne odôvodnené a riadne by sa malo\nvysporiadať so všetkými argumentmi žalobcu a žalovaného vzhľadom na to, že rozhodnutie žalovaného\nbolo zrušené pre nedostatky pri ukladaní pokuty. Krajský súd mal uviesť, v čom videl nedostatky v\npostupe žalovaného pri uložení pokuty žalobcovi. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru najvyššieho\nsúdu, napr. uznesenie z 29.02.2012, sp. zn. 2Sžhpu/1/2011 a uviedol, že v prípade právoplatného\nvrátenia veci na nové konanie nemá žalovaný jasne daný právny názor, ako má vo veci žalobcu ďalej\npokračovať.\nPokiaľ ide o ďalšie dôvody, žalovaný v odvolaní poukázal na napadnuté administratívne rozhodnutie,\nže spoločnosť Siemens AG poskytovala ostatným členom kartelu nadštandardné služby a aj vzhľadom\n\nna ekonomickú silu tejto spoločnosti, dobu porušovania a význam funkcie tajomníka kartelu, ktorá\nje považovaná za priťažujúcu skutočnosť, bolo potrebné rozhodnúť o zvýšení pokuty pre materskú\nspoločnosť Siemens AG z 50 miliónov Sk (1.659.695,94 €) na 2.987.450,- € (89.999.918,70 Sk). Navyše\npoukázal na to, že všeobecnú platnosť zákazu reformatio in peius bez výslovného ustanovenia zákona\nnemožno z pozitívneho práva dovodiť. Zákaz takéhoto postupu nie je zakotvený ani v Správnom\nporiadku, ani v ZOHS, preto táto zásada v konaní pred úradom neplatí (napr. Nález Ústavného\nsúdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 880/08 z 28.01.2009, v ktorom sa okrem iného uvádza, že pre\noblasť správneho trestania nie je možné z ústavnoprávnych predpisov odvodiť všeobecný zákaz zmeny\nrozhodnutia v neprospech odvolateľa (zákaz reformatio in peius)). Taký zákaz podľa Ústavného súdu\nČeskej republiky (ďalej len „ÚS ČR“) nemožno odvodiť ani z práva na spravodlivý proces, zakotveného v\nčl. 6 ods. 1 Dohovoru, ani z čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva a slobôd, ani z čl. 2 ods. 1 Dodatkového\nprotokolu č. 7 k Dohovoru. ÚS ČR v tejto súvislosti odkazuje aj na uznávané autority českej právnej vedy\nako aj na Judikatúru ESĽP. ÚS ČR sa pritom v danom konaní zaoberal práve zákonom č. 71/1967 Zb. o\nsprávnom konaní aplikovaným v Českej republike v čase, keď pravidlo reformatio in peius nebolo v ňom\nzakotvené, teda rovnakou právnou situáciou ako v čase vydania preskúmavaného rozhodnutia úradom.\nŽalovaný tiež poukázal na rozhodovaciu prax slovenských súdov v tejto súvislosti, a to napr. na\nuznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžo/14/2011 zo dňa 29.02.2012 a sp. zn.\n7Sž/110/02 zo dňa 10.12.2002, ktoré sú v súlade s vyššie uvedenými tvrdeniami a v oboch Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“) konštatuje, že odvolací orgán môže rozhodnúť aj\nv neprospech odvolateľa, pričom výslovne uvádza, že v správnom konaní zásada reformatio in peius\nneplatí.\nPokiaľ ide o aplikovaný Metodický pokyn o ukladaní pokút, žalovaný uviedol, že Rada úradu\npreskúmavala postup prvostupňového orgánu, ktorý aplikoval právnu úpravu platnú a účinnú v čase jeho\nrozhodovania. V tejto súvislosti je teda potrebné vyriešiť otázku, či neskoršia právna úprava v oblasti\nukladania pokút, účinná v čase rozhodovania Rady úradu, bola pre účastníkov konania priaznivejšia\na preto bola Rada úradu povinná na ňu prihliadať v tom smere, ako na to poukazuje krajský súd.\nŽalovaný zdôraznil, že počas rozhodovania Rady úradu nedošlo k zmene zákonnej úpravy sankcií a\nkritéria pre ukladanie sankcií, ktoré ustanovuje výlučne zákon, sa nijako nemenili. V roku 2008 bol\nprijatý nový Metodický pokyn úradu upravujúci ukladanie pokút, ktorý je jeho interným predpisom a\nktorý iba bližšie objasňuje ustanovenia zákona a nemôže ísť nad jeho rámec. Metodický pokyn účinný\nv čase rozhodovania Rady úradu nepriniesol (a ani nemohol priniesť) priaznivejšiu úpravu pri ukladaní\nsankcií. Navyše obrat, ktorý je základom pre výpočet pokuty, je všeobecne vnímaný ako obrat bez daní.\nSkutočnosť, že Metodický pokyn z roku 2008 uvedenú skutočnosť expresiss verbis uvádza neznamená,\nže úrad tak nepostupoval aj do jeho prijatia. Ako dôkaz žalovaný predložil už neúčinnú Smernicu úradu o\npostupe pri ukladaní pokút č. 5/2003, účinnú od 01.01.2004, ktorá bola nahradená metodickým pokynom\nz roku 2008, a ktorá neobsahuje žiadne ustanovenia v tom smere, že by bol obrat vnímaný ako obrat\ns daňou.\nPokiaľ krajský súd vytkol úradu, že použil argumentáciu nezodpovedajúcu reálnemu stavu, žalovanému\nnie je zrejmé, v čom popis faktorov v tabuľke, ktorá sumarizuje, akou mierou sa jednotlivé zohľadňované\nfaktory podieľali na celkovej výške uloženej pokuty, nezodpovedá reálnemu stavu. V napadnutom\nrozhodnutí je presne uvedené ako bola pokuta určovaná, t.j. aká suma bola určená za závažnosť,\ndĺžku konania a poľahčujúce, či priťažujúce okolnosti. Spôsob výpočtu pokuty bol detailne popísaný\nv rozhodnutí a vychádzal zo zisteného a preukázaného skutkového stavu. Z pohľadu žalovaného\nspomínaná tabuľka práve sprehľadnila to, čo bolo detailne popísané v odôvodnení rozhodnutia. Záver\nkrajského súdu, že argumentácia nezodpovedá reálnemu stavu nie je nijako bližšie zdôvodnený, preto\nžalovaný túto časť rozsudku považuje za zmätočnú a nepreskúmateľnú, rovnako tak aj záver o tom, že\núrad použil argumentáciu (tabuľka č. 3 „Výpočet pokuty“), ktorá nezodpovedá reálnemu stavu veci za\nnesprávne skutkové zistenie.\nK časti odôvodnenia rozsudku, že v napadnutom rozhodnutí nie je jasne zdôvodnený pomer\nzodpovednosti jednotlivých účastníkov konania patriacich do jednej ekonomickej skupiny, čo v\nskutočnosti môže vyvolať pocit diskriminácie žalovaný uviedol, že krajský súd potvrdil skutkové zistenia\núradu a považoval za dostačujúce dôkazy, ktorými svoje závery úrad podporil, t.j. aj to, že niektoré\ndôkazy, tak ako uvádza aj krajský súd, nebolo možné rozčleniť tak, aby bolo zrejmé, ktorej konkrétnej\nspoločnosti zo skupiny, napr. Siemens sa týkajú. Popis, ako sa jednotlivé spoločnosti zúčastnili na\n\ndohode je súčasťou odôvodnenia rozhodnutí úradu, ktoré krajský súd potvrdil a preto nedošlo k situácii,\nže by účastníci nevedeli v čom žalovaný vidí ich zodpovednosť, resp. za aké správanie sú postihovaní.\nŽalovaný jednoznačne preukázal účasť všetkých účastníkov konania na dohode obmedzujúcej súťaž,\nčo krajský súd nijako nespochybnil, a na druhej strane žiaden z účastníkov nijako nepreukázal, že\njeho účasť na zakázanej dohode bola iba pasívna, resp. obmedzená. Aj z judikatúry európskych súdov\nvyplýva záver, že skutočnosť, že viacerí podnikatelia zohrávali rôzne úlohy v dosahovaní spoločného\ncieľa neznamená, že neexistoval jednotný protisúťažný cieľ a teda porušenie, a to za predpokladu, že\nkaždý podnikateľ prispieval na jeho vlastnej úrovni k dosahovaniu daného spoločného cieľa [Rozsudok\nVšeobecného súdu 2004 II- vo veci T-67/00, T-68/00, T-71/00 a T-78/00 JFE Engineering Corp. V\nKomisia Zb. (2004), s. II - 02501, ods. 370].\nNapadnuté rozhodnutie dostatočne popisuje pomer zodpovednosti jednotlivých účastníkov konania\nvrátane tých, ktorí patria do jednej ekonomickej skupiny, a preto rozhodnutie ani nevytvára priestor pre\ndiskrimináciu. Zodpovednosť účastníkov konania za uzatvorenie a realizáciu protisúťažnej dohody bola\nvyhodnotená ako rovnaká u všetkých členov kartelu s tým, že v jednotlivých prípadoch boli zohľadnené\npriťažujúce a poľahčujúce okolnosti. Vo vzťahu k žalobcovi žalovaný zobral na zreteľ tú skutočnosť,\nže subjekty sú vo vzťahu ekonomickej prepojenosti a nebolo preukázané, že by dcérska spoločnosť\nkonala nezávisle od materskej. V takom prípade existuje zodpovednosť materskej spoločnosti popri\nzodpovednosti dcérskej spoločnosti.\nŽalovanému tiež z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, akým spôsobom sa jeho závery ohľadom toho,\nže účastníkom konania nie je spoločnosť Siemens, s.r.o., majú dotýkať práve žalobcu. Pokiaľ ide o\nspoločnosti, ktoré úrad pribral za účastníkov konania a otázku súdu, prečo účastníkom konania nebola\naj spoločnosť Siemens, s.r.o., úrad vychádzal z dôkazov predložených v konaní vo vzťahu k jednotlivým\nspoločnostiam vrátane písomného vyjadrenia leniency žiadateľa, ktoré neobsahovali obvinenia voči tejto\nspoločnosti.\nŽalovaný napokon poukázal na to, že v napadnutom rozhodnutí na viacerých miestach odôvodnenia\nuvádza, z akého obratu sa pri výpočte pokuty vychádzalo. V bode 819 rozhodnutia je uvedené:\n„následne Rada úradu účastníkov konania zoradila podľa ich ekonomickej sily, t.j. podľa dosiahnutých\ncelosvetových obratov za rok 2006, v prípade ekonomických skupín podľa celosvetových obratov ich\nčlenov - jednotlivých účastníkov konania“. V bode 822 sa uvádza, že: „Rada úradu síce na účely\nstanovenia základnej výšky pokuty za závažnosť prihliadala na ekonomickú silu ekonomickej skupiny,\nale výška pokuty bola stanovovaná pre každého člena skupiny - účastníka konania zvlášť vychádzajúc\nz jeho celosvetového obratu za rok 2006“. V bode 833 sa uvádza, že: „Rada úradu tiež zisťovala, či\nnedošlo zo strany úradu v prvostupňovom rozhodnutí k prekročeniu zákonom stanovenej hranice pre\nuloženie pokuty, a to 10% z obratu každého jednotlivého účastníka konania“. V bode 844 sa uvádza, že :\n„Spoločnosť Siemens namieta, že nie je zrejmé z akého obratu úrad pri stanovovaní pokuty vychádzal,\nale pravdepodobne z konsolidovaného obratu skupiny VA TECH, čo bol nesprávny postup, keďže došlo k\ndvojitému trestaniu jednotlivých navrhovateľov, keďže konsolidovaný obrat skupiny VA TECH zohľadňuje\nobraty ďalších navrhovateľov. Rada úradu konštatuje, že prvostupňový orgán vychádzal z celosvetového\nobratu každého jednotlivého účastníka konania za rok 2006, čo bol v tomto prípade správny postup“.\nJe zrejmé, že žalovaný prihliadal na to, že niektorí účastníci konania sú súčasťou ekonomických skupín\na mal záujem uložiť pokutu v súlade s princípom proporcionality a primeranosti. Pri výpočte pokuty\nvychádzal z celosvetového obratu každého účastníka konania a preto nemohlo dôjsť, a ani nedošlo k\ndvojitému započítaniu obratov.\nV ďalšej časti odvolania žalovaný uviedol, že už vo vyjadrení zo dňa 21.07.2014 v súvislosti s uplatnením\nzásady zákazu reformatio in peius poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžhpu/1/2009 zo\ndňa 30.12.2013, v ktorom najvyšší súd upozornil na odlišnosti správneho a trestného trestania a na\nnemožnosť univerzálnej aplikácie všetkých trestných zásad na oblasť správneho trestania. Osobitne\nupozornil na odlišnosti pri ukladaní sankcií.\nOhľadom aplikácie Metodického pokynu z roku 2008 žalovaný argumentoval, že tento nemohol priniesť\n„priaznivejšiu právnu úpravu“ pokiaľ ide o ukladanie pokút a nejde ani o priaznivejší výklad právnej\núpravy, ale o stransparentnenie postupu požívaného žalovaným pri ukladaní sankcií. Metodický pokyn\n\nupravujúci ukladanie pokút je iba interným predpisom bližšie objasňujúcim ustanovenia zákona a\nnemôže ísť nad jeho rámec. Pri absencii údajov o relevantnom obrate žalovaný je i v zmysle Metodického\npokynu z roku 2008 oprávnený použiť iné údaje a okrem toho prihliada pri ukladaní sankcie na postavenie\npodnikateľa na trhu a na to, aby bol zachovaný optimálny preventívny a represívny účinok ukladanej\nsankcie. Metodický pokyn z roku 2003 používal odlišnú metodiku výpočtu pokút, avšak nie je možné prísť\nautomaticky k záveru, že by použitie Metodického pokynu z roku 2008 bolo pre žalobcu priaznivejšie.\nKrajský súd však tieto okolnosti vôbec nevzal do úvahy.\nK použitiu tabuľky obsahujúcej prehľad základných kritérií, ktoré sa podieľali na pokutách uložených\nžalobcom (tabuľka č. 3 „Výpočet pokuty“) žalovaný uviedol, že predmetná tabuľka zobrazuje prehľad\nfaktorov podieľajúcich sa na celkovej výške pokuty. Číselné údaje v nej však neslúžili ako podklad pre\nvýpočet pokuty uvedenej vo výroku rozhodnutia, iba sprehľadnili čo bolo uvedené v ďalších častiach\nrozhodnutia. V druhostupňovom rozhodnutí bolo presne uvedené ako bola pokuta určovaná, t.j. aká\nsuma bola určená za závažnosť, dĺžku konania a poľahčujúce či priťažujúce okolnosti. Spôsob výpočtu\npokuty bol detailne popísaný v rozhodnutí a vychádzal z riadne zisteného skutkového stavu.\nV časti druhostupňového rozhodnutia „Účastníci konania - zodpovednosť“ popísal žalovaný\nzákladné princípy vychádzajúce z judikatúry, na základe ktorých určil zodpovednosť jednotlivých\npodnikateľov v rámci kartelu a tiež v rámci ekonomických skupín a v predmetnom prípade aplikoval\nkoncept ekonomického nástupníctva a koncept zodpovednosti materskej spoločnosti za konanie\ndcérskej spoločnosti, ktoré koncepty sú potvrdené judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie a\njudikatúrou slovenských súdov. Druhostupňové rozhodnutie bolo vo vzťahu k žalobcom dostatočne\nindividualizované, žalovaný ukladal sankciu individuálnym subjektom a nie jednotlivým ekonomickým\nskupinám, pri ukladaní pokuty postupoval v zmysle kritérií určených zákonom a uložil pokutu za celé\nobdobie trvania protisúťažného správania. Slovenský právny poriadok neumožňuje uložiť viacerým\npodnikateľom pokutu, za ktorú by boli zodpovední spoločne a nerozdielne tak, ako tento postup využíva\nEurópska komisia. Individuálne uloženie sankcie každému podnikateľovi však nespôsobilo kumuláciu\nuložených sankcií. Každému subjektu bola uložená osobitná pokuta, pričom žalovaný vychádzal z\ninformácií o obrate predložených žalobcami podľa § 10 ods. 3 ZOHS. Európska komisia síce používa\npri výpočte pokút ukladaných podnikom v rámci jednej ekonomickej skupiny odlišný postup, avšak tento\npostup neznamená akékoľvek znižovanie sankcie (resp. delenie zodpovednosti) z dôvodu, že sa podniky\nzúčastnili na porušení v rámci ekonomických skupín. Žalovaný použil taký postup, kde uložená sankcia\nnajlepšie odrážala postavenie podnikateľov na trhu a tak, aby bol dosiahnutý optimálny preventívny\na represívny účinok pokuty. Okrem toho judikatúra týkajúca sa kumulácie pokút, na ktorú žalobcovia\npoukazujú, sa vôbec netýkala ukladania pokút jednotlivým subjektom v rámci ekonomických skupín, ale\nukladania sankcií Európskou komisiou v prípade, ak sankciu za obdobné správanie uložila americká\nsúťažná autorita a v prípade uloženia sankcií za viacero deliktov. Žalobcove námietky v tomto prípade\nvšak Všeobecný súd zamietol. Nie je zrejmé, aký postup by žalobcovia považovali za spravodlivejší a\nani krajský súd v rozsudku neuviedol konkrétne výhrady, resp. návrhy, pokiaľ ide o postup pri ukladaní\nsankcií.\nNa záver uviedol, že v súvislosti s otázkou uplatnenia reformatio in peius poukázal v podaní zo\ndňa 23.02.2015 na rozsudok Krajského súdu v Brne č. k. 29Af/64/2012-147 zo dňa 26.06.2014, z\nktorého vyplýva, že zákaz zmeny k horšiemu nie je v rozpore s princípom právnej istoty a princípom\nspravodlivého procesu v zmysle čl. 6 Dohovoru. Z tohto článku a ani z iného článku Dohovoru nie\nje možné dovodiť, že by členské štáty mali aplikovať zákaz zmeny k horšiemu v konaní o správnych\ndeliktoch. Takýto postup nevyplýva ani z doterajšej rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské\npráva. Všeobecnú platnosť zákazu reformatio in peius v správnom trestaní nie je možné bez výslovného\nustanovenia zákona z pozitívneho práva odvodiť. V tomto podaní tiež uviedol, že žalobca tvrdí, že\nžalovaný mal v prípade žalobcu aplikovať maximálnu hranicu pokuty vo výške 330.000,- €, keďže\nžalobca nedosiahol žiadny obrat na území Slovenskej republiky a taktiež, že žalovaný by v zmysle\nMetodického pokynu z roku 2008 nemohol použiť miesto relevantného obratu údaje o „celkovom obrate“.\nV tejto súvislosti žalovaný poukázal na ustanovenia § 38 ods. 1, § 10 ods. 3 ZOHS a uviedol, že\nustanovenie § 38 ods. 1 ZOHS sa nevzťahuje na prípady, kedy podnikateľ nedosiahol žiadny relevantný\nobrat, ale na prípady, ak nedosiahol žiadny obrat (čo nebol žalobcov prípad). Aplikuje sa definícia obratu\nstanovená v § 10 ods. 3 ZOHS a nie definícia relevantného obratu uvedená v Metodickom pokyne z\nroku 2008. Ak podnikateľ dosahuje akýkoľvek obrat nad 330,- €, aplikuje sa 10% maximálna hranica z\nobratu, a to aj v prípadoch, keď podnikateľ žiadny relevantný obrat nedosiahol. Relevantný obrat (obrat /\n\nbez daní/ dosiahnutý podnikateľom z predaja tovarov a služieb, ktorých sa narušenie alebo obmedzenie\nsúťaže priamo alebo nepriamo dotýka, a to na vymedzenom priestorovom relevantnom trhu) sa v zmysle\nMetodického pokynu z roku 2008 používa ako základ pre výpočet pokuty (nie pre určenie maximálnej\nvýšky pokuty), avšak v prípadoch, ak podnikateľ nedosiahol žiadny obrat je možné použiť údaje o\ncelkovom obrate, čo je priamo uvedené v Metodickom pokyne.\nDňa 05.06.2015 žalovaný doručil NS SR podanie, v ktorom uviedol, že Krajský súd v Brne sa v\nrozsudku č. k. 29Af/64/2012-147 vo všeobecnosti vyjadroval ku konformnosti nepoužitia zmeny k\nhoršiemu v správnom konaní s ústavne garantovanými právami. V odôvodnení rozhodnutia poukazoval\nna rozhodovaciu prax Ústavného súdu Českej republiky z ktorej vyplýva, že pre oblasť správneho\ntrestania nie je možné z ústavnoprávnych predpisov dovodiť všeobecný zákaz zmeny rozhodnutia v\nneprospech odvolateľa (zákaz reformatio in peius). Zákaz reformatio in peius môžu upravovať špeciálne\nprávne normy, napr. zákon o priestupkoch, ktoré sa však na iné správne delikty nevzťahujú. Tento záver\npotvrdil aj Ústavný súd Českej republiky v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 2252/10 zo dňa 23.02.2011 aj pre\noblasť ochrany hospodárskej súťaže. Slovenský zákon o ochrane hospodárskej súťaže síce aplikáciu\nzásady zákazu zmeny k horšiemu nevylučuje, avšak ani nemá dôvod, keďže správny poriadok jej\npoužitie v správnom konaní neukladá. Závery českých súdov sú preto aplikovateľné i na tento prípad.\nIII.\nŽalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok\nsúdu prvého stupňa potvrdil a odvolanie žalovaného zamietol. S jeho závermi nesúhlasí a podľa\njeho názoru je rozsudok vo vzťahu k nemu dostatočne individualizovaný. Nie je mu jasné, ako\nby individualizácia rozsudku vo vzťahu k žalobcovi mala ďalej vyzerať. Pochybenia, pre ktoré súd\nnapadnuté rozhodnutie zrušil sú totiž takého charakteru, že žiadnu ďalšiu individualizáciu než aká je\nobsiahnutá v rozsudku nepripúšťajú.\nPokiaľ ide o námietku žalovaného, že súd pochybil keď vytkol žalovanému, že v rozhodnutí neaplikoval\npri zvýšení pokuty v druhom stupni zákaz reformatio in peius, a že je nesprávny aj záver súdu,\nže žalovaný pochybil, keď pri stanovovaní pokút neaplikoval svoj Metodický pokyn o postupe pri\nurčovaní pokút v prípadoch zneužívania dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaž (ďalej\nlen „Metodický pokyn“), pretože stanovenie pokuty podľa Metodického pokynu by bolo pre žalobcu\npriaznivejšie, tak žalobca k otázke aplikácie zákazu reformatio in peius je toho názoru, že záver súdu\nv rozsudku je správny a žalovaný mal v tomto prípade zákaz aplikovať. Dôvodom je skutočnosť,\nže správne konanie pred žalovaným je konaním kvázitrestným, aplikujú sa preto naňho aj zásady\ntrestného práva, vrátane zásady zákazu reformatio in peius. Túto skutočnosť pritom judikoval nielen\nsúd v rozsudku (viď str. 25 a nasl.), ale aj iné súdy, vrátane najvyššieho súdu, napr. v rozsudku sp.\nzn. 3Sžh/3/2010. V uvedenom rozsudku, ktorý sa týkal konania pred žalovaným v inej veci, Najvyšší\nsúd výslovne konštatoval, že na správne konanie pred žalovaným sa uplatňuje základná zásada\ntrestného práva nulla poena sine lege. Tým potvrdil, že sa na správne konanie pred žalovaným musia\naplikovať zásady trestného práva vrátane zásady zákazu reformatio in peius. Ďalej žalobca odkázal\nna rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6Sžo/208/2010, v ktorom výslovne pripustil aplikáciu zákazu\nreformatio in peius na správne trestanie v súvislosti s dopravným priestupkom. Napokon odkazuje aj na\nnález Ústavného súdu SR vo veci sp. zn. III. ÚS 392/2010, kde Ústavný súd takisto pripustil aplikáciu\ntejto zásady v rámci správneho trestania. Judikatúra slovenských súdov, na ktorú odkazuje na str. 6\nodvolania žalovaný, naopak nie je v predmetnej veci relevantná, pretože neberie do úvahy kvázitrestný\ncharakter konania pred žalovaným. Jedno rozhodnutie najvyššieho súdu sa týka pozemkového práva\n(5Sžo/14/2011) a druhé práva stavebného (5Sžh/19/2011). Ten istý záver platí aj pre judikatúru českých\nsúdov zmienenú žalovaným na str. 6 odvolania. Navyše, ako aj sám žalovaný pripúšťa v poznámke 4,\nsprávny poriadok v súčasnosti platný v Českej republike (zákon č. 500/2004 Sb.) zákaz reformatio in\npeius výslovne upravuje. Súčasná právna úprava v Českej republike v oblasti správneho trestania tak\nvýslovne potvrdzuje kvázitrestný charakter správnych konaní, pri ktorých sa ukladá sankcia a aplikáciu\ntrestných princípov v rámci takýchto konaní. Pokiaľ ide o aplikáciu Metodického pokynu, neobstojí\nnámietka žalovaného, že sa v čase ?ukladania pokuty nezmenila právna úprava ukladania pokút, ktorá\nby bola pre žalobcu priaznivejšia. Pre aplikáciu zásady priaznivejšej právnej úpravy nie je potrebná\nvýslovná zmena právnej úpravy. Na základe zásady analógie sa tento princíp vzťahuje aj na prípady,\nkedy sa zmení výklad platnej právnej úpravy na priaznivejší. Vôbec nie je pravdivý záver žalovaného,\nže Metodický pokyn nezaviedol priaznivejší výklad pravidiel žalovaného pre ukladanie pokút, a že by\npri aplikácii tohto pokynu musel žalobcovi uložiť pokutu v podstatne nižšej výške. Metodický pokyn\n\nobsahoval podrobnejšie pravidlá, ktorými sa žalovaný musí riadiť pri ukladaní pokút a navyše tieto\npravidlá viedli k tomu, že by žalovaný musel žalobcovi uložiť nižšiu pokutu.\nŽalobca nesúhlasí ani s námietkou žalovaného, ktorý považuje záver súdu na str. 28 rozsudku o\nnesprávnom použití tabuľky č. 3 v napadnutom rozhodnutí za nesprávne skutkové zistenie súdu a\nnaopak, so záverom súdu sa v plnom rozsahu stotožňuje. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí údaje\nobsiahnuté v uvedenej tabuľke dostatočne nevysvetľuje aj keď na základe zásady presvedčivosti a\nzrozumiteľnosti správneho rozhodnutia mal jasne vysvetliť, akými úvahami sa pri ukladaní pokuty riadil,\nakým spôsobom stanovil jej výšku a o čom vypovedajú údaje v tabuľke.\nNámietku žalovaného so závermi súdu, že z napadnutého rozhodnutia nevyplýva jasne zdôvodnený\npomer zodpovednosti účastníkov konania patriacich do jednej ekonomickej skupiny ako aj to, prečo\nneboli pokutovaní tí, čo sa kartelu mali podľa správneho spisu zúčastniť na Slovensku, napríklad\nspoločnosť Siemens, s.r.o., považuje žalobca za najzásadnejšie pochybenie žalovaného a v tejto\nsúvislosti pripomína, že pokiaľ ide o deliktuálnu zodpovednosť, tú nie je možné dovodzovať u koncernu,\nktorý nie je právnym subjektom, ale iba u jednotlivých podnikateľských subjektov patriacich k takému\nkoncernu. Pokiaľ ide o dovodenie zodpovednosti u jednotlivých subjektov, ktoré žalovaný pokutoval v\nnapadnutom rozhodnutí, potom je treba za podstatné východisko k dovodeniu zodpovednosti považovať\nzávery Tribunálu napríklad vo veciach DSG (rozsudok zo dňa 29.06.2000, T-234/95), EniChem Anic\n(rozsudok zo dňa 17.12.1991, T-6/89) a DaimlerChrysler (rozsudok zo dňa 15.09.2005, T- 325/01). Z\nuvedenej judikatúry vyplýva, že pojem ,,podnik“ je treba chápať ako pojem označujúci hospodársku\njednotku z hľadiska predmetu dotknutého protiprávneho konania, pričom zákaz kartelových dohôd\nupravený v komunitárnej alebo národnej právnej úprave je treba chápať ako pravidlá aplikovateľné na\nrozličné hospodárske entity, kde každá takáto entita je tvorená svojbytnou ?organizáciou osobných,\nhmotných a nehmotných zložiek, ktorá dlhodobo sleduje určitý hospodársky cieľ. Taktiež z aplikovateľnej\njudikatúry (napríklad rozsudku Tribunálu zo dňa 20.04.1999, PVC II, T-305-307/94) vyplýva, že v\nrozhodnutí o založení zodpovednosti za kartel treba takúto zodpovednosť smerovať voči konkrétnym\nsubjektom. V rozhodnutí teda musí byť identifikovaný konkrétny subjekt, ktorému bude zodpovednosť\nza protisúťažné konanie prirátaná. Takýto subjekt je možné nájsť na základe pravidla kontroly v rámci\njednotlivých koncernových skupín (viď rozsudok SDEÚ zo dňa 16.11.2000, SCA Holding, C-297/98 PJ).\nPri skúmaní zodpovednosti v rámci koncernovej skupiny pritom býva zvažovaná miera priamej a aktívnej\núčasti jednotlivých spoločností koncernu na posudzovanom protisúťažnom konaní (viď rozhodnutie\nEurópskej komisie vo veci 2006/902 Rubber Chemicals). Komunitárna judikatúra zároveň nevylučuje,\naby jednotliví členovia koncernovej skupiny niesli za protisúťažné konanie spoločnú zodpovednosť bez\nnutnosti akejkoľvek deľby tejto zodpovednosti (viď napr. rozsudok SDEÚ zo dňa 06.03.1974, Commercial\nSolvents, (C-6-7/73). Takýto postup však nemôže znamenať, že zodpovednosť za protisúťažné konanie\nbude stanovená na kumulatívnom princípe, namiesto toho, aby bola stanovená na princípe solidárnom.\nOpačný postup by sa totiž odrazil na kumulácii pokút za protisúťažné konanie (viď rozsudok Tribunálu zo\ndňa 15.06.2005, Tokai Carbon, T-71/03, T-74/03, T-87/03, T-91/03). Z uvedenej judikatúry, teda podľa\nžalobcu vyplýva, že spôsobov, akými pri stanovovaní zodpovednosti a sankcionovania protisúťažného\nkonania zohľadniť koncepciu ,,jednej hospodárskej jednotky“ je niekoľko. Je vždy treba zvoliť taký\nspôsob, ktorý zodpovedá koncepcii kartelu a zmysluplnému postihu za jeho uzatvorenie. Zároveň však\ntakýto spôsob nesmie byť bezdôvodne diskriminačný k niektorým účastníkom kartelu. V niektorých\nprípadoch je naozaj nevyhnutné dovodiť konkrétnu mieru účasti každého jednotlivého subjektu na\nkarteli, v iných prípadoch je možné jednotlivé subjekty v rámci jednotlivých podnikateľských skupín\npovažovať iba za nástroj myšlienky kartelu fungujúceho medzi skupinami (koncernami). Potom je možné\ndovodzovať zodpovednosť za protisúťažné konanie iba u materských spoločností a nie kumulovať\nzodpovednosť tak, že bude za účasť v karteli postihnutá nielen materská spoločnosť, ale aj príslušné\ndcérske spoločnosti, ktoré vôľu materskej spoločnosti v rámci kartelu vykonávali.\nZ napadnutého rozhodnutia nevyplýva, na základe akých princípov žalovaný zodpovednosť v rámci\njednotlivých podnikateľských skupín, ktoré sa podľa žalovaného mali na protisúťažnom konaní zúčastniť,\ndovodzoval. Dovodenie zodpovednosti jednotlivých subjektov vyplývajúce z napadnutého rozhodnutia\nnavyše nezodpovedá ani popisu vnútorných štruktúr jednotlivých podnikateľských skupín a postup\nžalovaného vo vzťahu k jednotlivým podnikateľským skupinám a dovodenie ich zodpovednosti za\nprotisúťažné konanie nie je ani postupom jednotným. Z napadnutého rozhodnutia nie je tiež jasné, prečo\nžalovaný u niektorých podnikateľských skupín dovodil zodpovednosť nielen materských spoločností, ale\naj spoločností dcérskych, zároveň však nepostihol za údajné protisúťažné konanie dcérske spoločnosti\n\nso sídlom v Slovenskej republike, ktoré v oblasti PISU podnikajú a mali sa na základe správneho spisu\nna protisúťažnom konaní v Slovenskej republike zúčastniť, napr. spoločnosť Siemens s.r.o.. Žalobca\ntak uzatvára, že žalovaný bol povinný v napadnutom rozhodnutí u každého sankcionovaného subjektu\nuviesť jasné a zrozumiteľné dôvody pre záver o jeho účasti na protisúťažnom konaní a uviesť aj jasné\ndôkazy pre takýto záver.\nToto konštatovanie platí aj pre prípady, kedy postihnutý subjekt je súčasťou podnikateľskej skupiny, ktorej\nniektorí členovia sa mali zúčastniť protisúťažného konania šetreného žalovaným. I v takom prípade nie\nje možné upustiť od popisu, akým spôsobom bola dovodená zodpovednosť za protisúťažné konanie\njednotlivých spoločností spadajúcich do takejto podnikateľskej skupiny.\nV neposlednom rade žalobca namieta, že pokiaľ ide o dôkazy o údajnom protisúťažnom konaní\njednotlivých účastníkov konania, napadnuté rozhodnutie nehovorí o dôkazoch bezprostredne proti\njednotlivým účastníkom konania ale o dôkazoch proti podnikateľským skupinám, ku ktorým títo účastníci\npatria. Rovnako táto skutočnosť preukazuje, že žalovaný rezignoval na preukázanie individuálnej\nzodpovednosti jednotlivých účastníkov konania.\nK obdobným záverom dospel v identickej veci aj Krajský súd v Brne v rozsudku zo dňa 14.06.2012 č. k.\n62Ca 22/2007-2067. Správnosť týchto záverov pritom následne potvrdil aj český Nejvyšší správní soud\nČR v rozsudku zo dňa 24.04.2013 č. k. 2Afs 50/2012-241, ktorým zamietol kasačnú sťažnosť českého\nsúťažného orgánu.\nNesúhlas žalovaného so záverom súdu, že z napadnutého rozhodnutia nevyplýva či pri ukladaní pokuty\npokutovaným subjektom nebol jeden a ten istý obrat započítaný dvakrát nie je podľa žalobcu dôvodný.\nVysvetlenie poskytnuté žalovaným k tomuto záveru súdu nie je dostatočné.\nIV.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok\nkrajského súdu a konanie mu predchádzajúce v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods.\n1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 a § 214\nO.s.p. v spojení s § 246c ods.1 veta prvá O.s.p.) a po tom, čo deň verejného vyhlásenia rozhodnutia\nbol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk/>, rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3\nO.s.p.).\nPodľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných\nprostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.\nPodľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcej „Rozhodovanie o žalobách\nproti rozhodnutiam a postupom orgánov verejnej správy“) sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická\nalebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho\norgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O.s.p.).\nPri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase\nvydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 veta prvá O.s.p.).\nPredmetom súdneho prieskumu v danej veci je rozhodnutie žalovaného č. 2009/KH/R/2/035 zo dňa\n14.08.2009, ktorým žalovaný rozhodol, že na základe dohody pod názvom GQ-Agreement (GQ-Dohoda)\nzo dňa 15.04.1988, ktorá trvala do 11.05.2004 a na základe dohody pod názvom E-Group Operation\nAgreement for GQ Agreement (EQ-Dohoda) zo dňa 15.04.1988, ktorá trvala do 11.05.2004, určení\npodnikatelia, medzi inými aj žalobca v čase od 01.01.2000 do 13.12.2000 a od 01.04.2002 do 30.04.2004\nkoordinovali svoje správanie na relevantnom trhu GIS na území Slovenskej republiky a to určovaním\ncien, rozdelením trhu, udržiavaním stabilnej úrovne trhových podielov na základe vopred odsúhlasených\nkvót, vzájomným obmedzovaním sa pri uzatváraní licenčných zmlúv s tretími osobami a koluzívnym\nsprávaním v procese verejného obstarávania, čím podľa § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 3 písm. a/, b/,\nc/ a f/ ZOHS uzatvorili dohodu obmedzujúcu súťaž, ktorá je podľa § 4 ods. 1 ZOHS zakázaná.\n\nZa toto správanie žalovaný v bode č. 2 výroku napadnutého rozhodnutia pôvodne uloženú pokutu\nžalobcovi prvostupňovým správnym orgánom vo výške 50.000.000,-SK zmenil a žalobcovi uložil\npeňažnú pokutu 2.987.450,- €.\nMedzi podstatné námietky žalobcu uvedené v odvolaní patrí námietka týkajúca sa aplikácie zásady\nzákazu reformatio in peius v správnom trestaní.\nTreba poznamenať, že aplikáciou zásady zákazu reformatio in peius v správnom trestaní sa už zaoberali\nsúdy vo viacerých rozhodnutiach. Napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (R 33/2004),\nsp. zn. 7Sž/110/02 zo dňa 10.12.2002, ktorý vyslovil tento právny názor: „Z dikcie ustanovenia § 59 ods.\n1 a 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní je zrejmé, že odvolací orgán má rozsiahle oprávnenia\nnielen čo do rozsahu prieskumnej činnosti, ale aj vo vzťahu k spôsobu rozhodnutia o odvolaní. Odvolací\norgán pri svojom rozhodovaní nie je viazaný návrhmi odvolateľa. Naopak, zákon mu ukladá povinnosť\nzrušiť, resp. zmeniť každé nezákonné rozhodnutie, a to aj mimo rámca dôvodov odvolania. Pri zmene\nrozhodnutia v dôsledku toho môže preskúmavané rozhodnutie zmeniť aj v neprospech odvolateľa (t.j.\nneuplatňuje sa zákaz reformatio in peius), ba dokonca môže rozhodnúť aj nad rámec návrhov odvolateľa\n(reformatio in melius).“\nV tomto prípade išlo o uloženie pokuty za porušenie povinností ustanovených v § 5, § 7 ods. 1, § 9 ods.\n1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Pôvodne bola prvostupňovým správnym orgánom\nuložená pokuta vo výške 4.500,-Sk a následne na to bola druhostupňovým správnym orgánom táto\npokuta zvýšená na sumu 25.000,-Sk. Z uvedeného vyplýva, že predmetná vec mala taktiež charakter\nsprávneho trestania a aj v tomto prípade dospel najvyšší súd k záveru, že sa v správnom trestaní zákaz\nreformatio in peius neuplatňuje.\nVzhľadom na obsah odsekov 2 a 3 zákona č. 71/1967 Zb. možno odvodiť, že zákonodarca uprednostňuje\ntaký postup, aby všade, kde je to možné, odvolací orgán rozhodol vo veci samej. Postup podľa odseku\n3 by mal byť preto viac-menej výnimočný. Zmena rozhodnutia je vhodná vždy, keď prvostupňový orgán\nnesprávne použil hmotnoprávny predpis alebo oprel svoje rozhodnutie o nedostatočne zistený skutkový\nstav veci (odvolací orgán má podľa odseku 1 povinnosť doplnením konania získať spoľahlivý podklad\npre svoje rozhodnutie), ďalej keď prvostupňový orgán neúplne alebo nesprávne zhodnotil vykonané\ndôkazy (môže spočívať vo vecnom pochybení pri vyvodzovaní záverov v odborných otázkach, napr.\nchybný výpočet, nesprávne vyhodnotenie technických údajov, ekonomických javov a pod.), alebo keď\nsprávny orgán prvého stupňa nerešpektoval pri nezmenených skutkových okolnostiach právny názor\n(napr. vyslovený v predchádzajúcom odvolacom konaní druhostupňovým orgánom podľa § 59 ods. 3\nalebo v súdnom konaní v prípade, keď súd podľa § 250j ods. 2 O.s.p. zrušil aj rozhodnutie správneho\norgánu prvého stupňa. Odvolací orgán je povinný zmeniť každé nezákonné rozhodnutie, a to aj v\nneprospech odvolateľa (pokiaľ to výslovne nevylučuje osobitný zákon) alebo aj nad rámec jeho návrhov.\nTo znamená, že jednak môže účastníkovi konania „dať viac“ než sám žiada, jednak môže jeho situáciu v\nporovnaní s rozhodnutím orgánu prvého stupňa zhoršiť. Táto jeho právomoc vyplýva z cieľa odvolacieho\nkonania, ako i z úlohy odvolacieho orgánu v ňom (jeho rozhodovanie nie je viazané na závery orgánu\nprvého stupňa, má právomoc samostatne hodnotiť podklady pre rozhodnutie, posudzovať vec po právnej\nstránke a samostatne rozhodnúť i na základe nových zistených skutočností). (Košičiarová, S.: Správny\nporiadok - Komentár s novelou účinnou od 01.01.2004, prvé vydanie, Šamorín, Heuréka, 2004, s. 247,\n248).\nVo vzťahu ku správnemu procesu má osobitný význam koncepcia práva na spravodlivý proces, ktorej\npodstatu predstavuje zachovávanie právnych požiadaviek v priebehu konania pred orgánom verejnej\nmoci. Jej pôvodný význam nachádzame v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd v čl. 6 ods. 1, podľa ktorého má každý právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne, v\nprimeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o\njeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom obvinení. Rozsudok musí byť\nvyhlásený verejne. Postupne sa, najmä na základe judikatúry súdov, ktorá nadviazala na rozhodovaciu\nčinnosť Európskeho súdu pre ľudské práva, rozšírilo právne povedomie nielen zamestnancov správnych\norgánov, ale aj účastníkov správnych konaní. Koncepciou práva na spravodlivý proces sa spravuje čoraz\nširší okruh správnych konaní a tiež v praxi je možné sledovať, že ich účastníci sa dovolávajú záruk\nna spravodlivý proces. A to aj napriek tomu, že konanie, ktoré uskutočňuje správny orgán nemôže\nbyť „spravodlivé(fair)“ v zmysle čl. 6 Dohovoru. Pôvodná myšlienka obsiahnutá v Dohovore poslúžila\n\nako základ pre ďalšie dokumenty Rady Európy, ktoré sa týkajú aj správneho konania. Rezolúcie a\nodporúčania síce nie sú pre členské štáty Rady Európy záväzné, vyjadrujú však všeobecne uznávanú\núroveň ochrany ľudských práv a vyjadrujú, že koncepcia spravodlivého procesu sa má uplatňovať aj na\nkonanie pred správnymi orgánmi. Pritom je však potrebné dbať na to, aby bola zachovaná určitá miera\nich zlučiteľnosti so správnym konaním a s jeho charakterom. (Srebalová, M.: Limity aplikácie zásad\nsprávneho trestania v praxi. In: Přestupky a řízení o nich z pohledu teorie a praxe, Praha, Policejní\nakademie ČR, s. 235 - 244.)\nV tejto súvislosti je možné poukázať aj na uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS\n880/08 zo dňa 28.01.2009, ktorý sa zaoberal aplikáciou zákazu reformatio in peius v správnom trestaní,\nkeď bola ešte v Českej republike rovnaká právna úprava správneho konania ako na Slovensku - zákon\nč. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) a dospel k záveru, že zákaz reformatio in peius\nsa v správnom poriadku nenachádzal a túto zásadu nebolo možné analogicky dovodiť na aplikáciu\nvo veciach správneho trestania. Ústavný súd ČR tiež uviedol, že pre oblasť správneho trestania nie\nje možné z ústavnoprávnych predpisov dovodiť všeobecný zákaz zmeny rozhodnutia v neprospech\nodvolateľa. Takýto zákaz nemožno odvodiť ani z práva na spravodlivý proces zakotveného v čl. 6 ods.\n1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ani z čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a\nslobôd a ani z čl. 2 ods. 1 Dodatkového protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd. Ústavný súd ČR taktiež odkázal na publikované doktrinálne názory uznávaných autorít českej\nprávnej vedy, napr. J. Pražák a J. Hoetzel, ktorí uznávali možnosť zmeny v neprospech odvolateľa v\nprípadoch, keď nebol prvostupňovým rozhodnutím dostatočne chránený verejný záujem.\nRovnako aj Najvyšší správny súd ČR vo svojich rozhodnutiach, napr. č. k. 6As/63/2006-102 zo\ndňa 20.12.2007, 1As/26/2008-69 zo dňa 18.06.2008 a Krajský súd v Brne rozhodnutím č. k.\n29Af/64/2012-147 zo dňa 26.06.2014 dospeli k rovnakému záveru a teda, že zákaz zmeny k horšiemu\nv neprospech odvolateľa nie je možné pre oblasť správneho trestania dovodiť z ústavnoprávnych\npredpisov, ani z práva na spravodlivý proces zakotveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Taktiež Ústavný súd\nČR vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 2252/10 zo dňa 23.02.2011 uviedol, že vo veciach hospodárskej\nsúťaže sa neuplatňuje zákaz zmeny napadnutého rozhodnutia v neprospech odvolateľa garantovaný v\nnovej úprave správneho konania v § 90 ods. 3 zákona č. 500/2004 Sb.\nV súvislosti s analógiou v správnom práve, ako jedným z interpretačných postupov, bola doktrína dosť\nnejednoznačná, čo zhrnul Ústavný súd ČR v náleze Pl. ÚS 21/04 zo dňa 26.04.2005: „Absenci procesní\núpravy správního řízení lze rozhodovací činností správních orgánů a judikaturou soudů kompenzovat\npoužitím analogie. Doktrína zastává ale v této souvislosti velmi nejednoznačná stanoviska. Petr Průcha\nanalogii v obecnosti odmítá: \"Pro aplikaci a interpretaci norem správního práva platí, že použití analogie\nu nich nepřichází v úvahu, což svým způsobem vyplývá přímo z jejich povahy.\" (P. Průcha, Správní\nprávo. Obecná část. Brno 2003, s. 70). Zdrženlivý postoj k analogii ve správním právu zastává i\nPetr Hajn: \"analogie jakožto právní institut slouží k vykrývání mezer v právu a uplatní se zejména\nv právu soukromém. Ve veřejném právu a ve správním řízení si při použití tohoto institutu musíme\nukládat značnou rezervovanost.\" (P. Hajn, Analogie jako právní institut a jako způsob usuzování. Několik\npoznámek k analogii v právu (nejen) správním. Právník, č. 2, 2003, s. 123). S ohledem na čl. 2 odst. 3\nÚstavy a čl. 2 odst. 2 Listiny Milan Kindl formuluje zásadu, dle níž \"analogie ve veřejném právu nelze\npoužít v neprospěch toho, kdo vykonavatelem veřejné moci není\", z čehož plyne, že \"jí může být užito v\njeho prospěch\" (M. Kindl, Malá úvaha o analogii ve veřejném právu. Právník, č. 2, 2003, s. 133). Obdobné\nstanovisko zastává i Vladimír Sládeček: \"Může se zdát, že prostor pro použití analogie ve správním,\nresp. veřejném právu je beznadějně omezen či spíše zcela vyprázdněn zakotvením ústavních principů\n- limitů uplatňování veřejné (státní) moci (zejm. čl. 2 odst. 3 Ústavy, čl. 2 odst. 2 a čl. 4 odst. 1 Listiny)\n…, to však neznamená holou nemožnost její aplikace, byť by se patrně nemělo jednat o úkaz častý ..\npoužití analogie zákona nebo analogie práva ve správním právu (ať již hmotném nebo procesním)\npřichází v úvahu, jestliže přinese (jednoznačný) prospěch účastníku řízení či právního vztahu správního\npráva.\" (V. Sládeček, Obecné správní právo. Praha 2005, s. 130). Dle Vladimíra Vopálky \"pokud je\núprava nedostatečná, nezbývá než se opřít podle analogie i o některé instituty správního řádu, pokud to\novšem povaha věci nevylučuje, a o obecné zásady správního (procesního) práva (D. Hendrych a kol.,\nSprávní právo. Obecná část. 5. vyd., Praha 2003, s. 359).“\nAnalógiou v správnom trestaní sa zaoberal aj Najvyšší správny súd ČR v rozsudku 1As/27/2008-67 zo\ndňa 16.04.2008 a uviedol: „Použití analogie ve správním trestání je přípustné, a to v omezeném rozsahu,\n\npouze tam, kdy to, co má být aplikováno, určitou otázku vůbec neřeší, nevede-li takový výklad k újmě\núčastníka řízení a ani k újmě na ochraně hodnot, na jejichž vytváření a ochraně je veřejný zájem“.\n„Na použitie analógie v správnom trestaní by teda mali existovať tri kumulatívne podmienky:\nmedzera v zákone, použitím analógie neutrpí páchateľ a zároveň jej použitím neutrpí príslušný\nchránený záujem.“ (Kukliš, Ľ.: Správne trestanie v judikatúre NS SR (súčasný vývoj). In: Správne\nsúdnictvo a rekodifikácia civilného práva procesného. Pôsobnosť a organizácia správneho súdnictva v\nSlovenskej republike. Zborník príspevkov z medzinárodnej vedeckej konferencie, Bratislava, Univerzita\nKomenského v Bratislave, právnická fakulta, 2012, s. 327 - 336.)\nNa druhej strane, k aplikácii zásady zákazu reformatio in peius existuje aj odlišná judikatúra súdov, napr.\nrozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 392/2010 zo dňa 08.02.2011, ktorý uviedol: „Konanie\npred disciplinárnym súdom upravuje tretia časť zákona o sudcoch a podľa § 150 ods. 2 (Spoločné\nustanovenia) tohto zákona sa na disciplinárne konanie primerane vzťahujú ustanovenia osobitného\npredpisu (Trestný poriadok), ak tento zákon neustanovuje inak alebo ak z povahy veci nevyplýva niečo\niné.\nSúčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je\ndodržiavanie zásady zákazu reformatio in peius, ktorá sa podľa názoru ústavného súdu musí dodržiavať\nnielen v trestných veciach, resp. správnych veciach, ale i v disciplinárnych konaniach vedených proti\nsudcom ako predstaviteľom nezávislej súdnej moci, ktorým hrozí pozbavenie osobnej slobody, alebo aj\niná závažná ujma, napr. zbavenie funkcie sudcu, trestné stíhanie sudcu a pod., keďže na toto konanie\nsa primerane vzťahujú a aplikujú aj príslušné ustanovenia Trestného poriadku [kde je táto zásada v\nsúčasnosti premietnutá napr. v ustanoveniach § 195 ods. 1 (pri väzbe) alebo v § 308 ods. 1 a § 322\nods. 1 a nasl. Trestného poriadku].\nTáto zásada má základ už v rímskom práve (Reformatio in peius iudici appelato non licet - porovnaj\nDigesta 49, 1, 1, pr. - Ulpianus) a je plne aplikovaná aj v súčasnosti v právnom poriadku Slovenskej\nrepubliky. Podstatou tejto zásady je garantovať možnosť (obvineného) napadnúť rozhodnutie opravným\nprostriedkom bez obáv a rizika, že sa jeho situácia zhorší (Šámal, P. a kolektív: Trestný poriadok,\nkomentár. II. diel, 5. vydanie. Praha: C. B. Beck, 2005. s. 1959), teda garantovať slobodu odvolacieho\npráva zaručeného v druhej hlave (siedmy oddiel ústavy) a v dôsledku toho i základného práva na\nobhajobu. Túto zásadu je potrebné dodržiavať, ako aj aplikovať, pokiaľ možno vždy najširšie a vždy iba\nmateriálne, nie formálne.“\nTaktiež de lege ferenda, v zmysle pripravovanej rekodifikácie a nového Správneho súdneho poriadku\nsa uvažuje, že konanie a rozhodovanie o administratívnych sankciách sa bude riadiť zásadami, ktoré sa\nuplatňujú v trestnom konaní - zákaz reformatio in peius a beneficium cohesionis, ukladanie trestov pri\nsúbehu správnych deliktov a pri pokračovacom správnom delikte a pod. Konanie vo veciach správneho\ntrestania bude založené na zásade plnej jurisdikcie správneho súdu a revíznej právomoci správnych\nsúdov s možnosťou využitia moderačného práva. V zmysle § 195 Správneho súdneho poriadku správny\nsúd nebude vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby ak pôjde o základné\nzásady trestného konania, ktoré je potrebné použiť na správne trestanie a na ukladanie sankcií v rámci\nsprávneho trestania. Z pripravovanej legislatívy je možné badať, že zákonodarca prejavil vôľu zjednotiť\njudikatúru v tom smere, že aj v správnom trestaní sa majú uplatňovať zásady trestného práva. Týmto\nmá pravdepodobne za cieľ, z hľadiska zrejmej rôznorodosti praxe, prispieť k jej zjednoteniu.\nZ historického hľadiska už v prvom správnom poriadku platnom na území bývalej Československej\nrepubliky vládneho nariadenia č. 8/1928 Zb. o konaní vo veciach patriacich do pôsobnosti politických\núradov (správne konanie) bolo v ustanovení § 81 ods. 2 uvedené: „Ve věci, na jejímž konečném vyřízení\nnení veřejný zájem zúčastněn, jest odvolací úřad, pokud není jinak stanoveno, vázán návrhem odvolání a\nmůže změniti rozhodnutí v neprospěch odvolatele jen k odvolání odpůrcovu souběžně projednávanému.“\nTo znamená, že v neprospech odvolateľa bolo možné rozhodnúť len s ohľadom na verejný záujem.\nJudikatúra bývalého Najvyššieho správneho súdu vykladala možnosť zmeniť rozhodnutie v neprospech\nodvolateľa reštriktívne.\nPri uvažovaní o aplikácii zásad trestného práva vo veciach správneho trestania, konkrétne v tomto\nprípade aplikácie zásady zákazu reformatio in peius, je potrebné vziať do úvahy aj Engelové kritériá v\n\nzmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok vo veci Engel a ďalší v. Holandsko č.\n5100/71 zo dňa 08.06.1976), ktoré boli formulované vo vzťahu k posudzovaniu „trestného obvinenia“ a\nzáruk spravodlivého procesu, ktorými sú kvalifikácia deliktu podľa vnútroštátneho práva, povaha deliktu\nz hľadiska chráneného záujmu a účel ukladanej sankcie a jej závažnosť.\nZ hľadiska prvého kritéria, a teda kvalifikácie deliktu vo vnútroštátnom práve - správny delikt týkajúci\nsa zákazu uzavretia dohody obmedzujúcej súťaž je upravený v § 4 ZOHS, ktorého sankcionovanie je\nupravené v § 38 ods. 1 ZOHS, a teda uvedené konanie nie je v slovenskom právnom poriadku definované\nako trestný čin.\nDruhé kritérium - povaha deliktu. V tejto súvislosti je potrebné vysporiadať sa s otázkami, či je právna\nnorma adresovaná všetkým alebo len určitej skupine ľudí so špecifickým postavením. V danej veci je\nprávna norma uvedená v § 4 ZOHS adresovaná podnikateľom. Podnikateľom na účely tohto zákona\nje podnikateľ podľa osobitného predpisu (§ 2 Obchodného zákonníka) a ďalej fyzická a právnická\nosoba, ich združenie a združenie týchto združení, ak ide o ich činnosti a konania, ktoré súvisia alebo\nmôžu súvisieť so súťažou bez ohľadu na to, či tieto činnosti a konania sú alebo nie sú zamerané\nna dosahovanie zisku (§ 3 ods. 1 ZOHS). V zmysle tohto kritéria možno vyvodiť, že právna norma\nzakazujúca uzatváranie dohôd, ktoré majú za cieľ alebo môžu mať za následok obmedzovanie súťaže je\nadresovaná len špecifickému okruhu ľudí, a teda podnikateľom. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské\npráva (príp. aj pôvodnej Európskej komisie pre ľudské práva) vyplýva, že takéto špeciálne postavenie\nbolo priznané napr. vojakom (Engel a ďalší v. Holandsko), advokátom (Brown v. Spojené kráľovstvo,\nrozhodnutie č. 38644/97 zo dňa 24.11.1998), štátnym úradníkom v širšom zmysle slova (Kremzow v.\nRakúsko, rozhodnutie č. 16417/90 zo dňa 07.11.1990), lekárom (Wickramsinghe v. Spojené kráľovstvo,\nrozhodnutie č. 31503/96 zo dňa 09.12.1997).\nZ hľadiska povahy deliktu je potrebné vysporiadať sa aj s tým, keďže podstatou v danej veci je\notázka sankcie - pokuty, či účel sankcie, ktorá sa ukladá za správny delikt je preventívno-represívny\nalebo či má reparačnú povahu. Pokuta je principiálny nástroj na vynucovanie súťažného práva a na\nzabezpečenie nápravy. Cieľom pokuty uloženej Protimonopolným úradom SR za porušenie zákazu\nuzatvárania dohôd obmedzujúcich súťaž je na jednej strane zabezpečiť ukončenie protisúťažného\nsprávania a potrestať porušovateľa (represívny účinok), zabrániť recidíve (preventívny účinok) a donútiť\npáchateľa - porušovateľa, rešpektovať zákon. Uložená sankcia však neplní preventívny účinok len voči\núčastníkovi konania, ale prispieva tiež k všeobecnému rozširovaniu súťažného povedomia a súťažnej\nkultúry aj vo vzťahu k ďalším podnikateľom. Pri ukladaní pokuty Protimonopolný úrad SR posudzuje\nzávažnosť a dĺžku trvania porušovania zákona. Pri posudzovaní závažnosti porušovania berie do úvahy\njeho povahu, skutočný dopad na trh a tam, kde je to účelné, veľkosť relevantného trhu. Žalovaný v\nnapadnutom rozhodnutí uviedol, že dohoda, ktorá bola predmetnom správneho konania patrí už svojou\npovahou medzi najzávažnejšie typy porušenia súťažných pravidiel. Aj rozhodovacia prax európskych\nsúdov potvrdila, že horizontálnu dohodu obmedzujúcu súťaž takého charakteru, aká bola predmetom\nsprávneho konania, je možné považovať za veľmi závažné a škodlivé porušenie už na základe povahy\ntakéhoto porušenia bez potreby skúmania konkrétnych dopadov na trh, keďže ide o druh porušenia,\nktorý narúša súťaž v jej hlavných parametroch.\nTretie kritérium - prísnosť sankcie, ktorá môže byť v danom prípade uložená. To znamená, že treba\nposudzovať nie reálne uloženú sankciu, ale tú ktorú je možné za tento správny delikt uložiť.\nZ doposiaľ uvedeného je zrejmé, že nie je možné jednoznačne určiť, či sa má v správnom trestaní\nuplatňovať zásada trestného práva zákazu reformatio in peius, ale v každom jednotlivom prípade je\npotrebné zvážiť všetky osobitosti danej veci.\nV prejednávanom prípade senát odvolacieho súdu preskúmal napadnuté administratívne rozhodnutia\na dospel k záveru, že žalovaný postupoval v súlade so zákonom, keď napadnutým rozhodnutím\nrozhodol o zvýšení pokuty pre žalobcu po tom, čo dospel k záveru, že prvostupňový správny orgán\nnedostatočne zohľadnil priťažujúcu skutočnosť a to, že žalobca plnil funkciu tajomníka kartelu, čo malo\npre fungovanie a chod kartelu značný význam. Žalobca ostatným členom kartelu poskytoval zakódované\nmobilné telefóny a platil im náklady na komunikáciu. Európsky tajomník kartelu taktiež sprostredkovával\nkomunikáciu medzi európskymi účastníkmi kartelu a komunikoval v mene európskych podnikateľov s\njaponským sekretárom. Žalobca mal taktiež vyhotoviť písomnú formu kartelovej dohody - Dohody GQ a\n\nDohody GQE, na ktorej sa jej zakladatelia dohodli. Všetky uvedené skutočnosti žalovaný vyhodnotil ako\npriťažujúce a dospel k záveru, že pokuta uložená prvostupňovým správnym orgánom nebola dostatočná,\na preto rozhodol o zvýšení pokuty pre materskú spoločnosť - žalobcu z 50 miliónov SK (1.659.695,94\n€) na 2.987.450,- € (89.999.918,70 Sk).\nSenát odvolacieho súdu pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia vzal do úvahy aj judikatúru\nEurópskeho súdu pre ľudské práva, ktorý trestný charakter vnútroštátnych sankcií posudzuje\nautonómne, najmä pomocou Engelových kritérií (uvedené kritériá boli ďalej rozvinuté judikatúrou\nEurópskeho súdu pre ľudské práva, napr. rozsudok vo veci Őztürk v. Nemecko zo dňa 21.02.1984\nč. 8544/79, rozsudok vo veci Ziliberberg v. Moldavsko zo dňa 01.02.2005 č. 61821/00, rozsudok vo\nveci Jussila v. Fínsko zo dňa 23.11.2006 č. 73053/01). S ohľadom na oblasť hospodárskej súťaže a\ntrestný charakter týchto deliktov nie je judikatúra ESĽP jednoznačná. Senát odvolacieho súdu poukazuje\nna rozhodnutie vo veci OOO Neste St. Petersburg a ďalší v. Rusko, rozhodnutie č. 69042/01 zo dňa\n03.06.2004, v ktorom Európsky súd pre ľudské práva uviedol, že opatrenie majúce za cieľ odstrániť\nnežiaduce obmedzenie hospodárskej súťaže nie je trestným obvinením. Uvedené rozhodnutie však v\nsebe zahŕňa špecifický charakter ruskej legislatívy týkajúcej sa súťažného práva. Rozhodnutie vo veci\nLilly France S.A. v. Francúzsko, zo dňa 03.12.2002 č. 53892/00 však vyjadruje opačný názor, ktorý\nspočíva v dôsledku charakteru sankcie, ktorej cieľom bolo nielen naprávať nežiaduci stav, ale aj trestať.\nV zmysle § 38 ods. 1 ZOHS v znení účinnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia žalovaného\nje možné za porušenie ustanovení zákona, sankcionovaných v napadnutom rozhodnutí, uložiť pokutu\ndo výšky 330.000,- € alebo 10% z obratu. Vzhľadom na výšku možnej sankcie nie je možné namietať\ntomu, že by sankcie za spáchanie uvedeného správneho deliktu nemali závažný charakter. V tejto\nsúvislosti je však potrebné prihliadať aj na to, že Európsky súd pre ľudské práva rozlišuje medzi tzv.\n„tvrdým trestným právom“, kde ide o obvyklé trestné konanie proti fyzickej osobe s vysokým stupňom\nspoločenskej nebezpečnosti, za ktoré môže byť uložený aj trest odňatia slobody a medzi „ostatnými\ndeliktami“, medzi ktoré Európsky súd pre ľudské práva zaradil aj porušenie súťažného práva, pri ktorých\nnie je nevyhnutné uplatňovať trestnoprávne záruky v plnom rozsahu (bližšie pozri: Petr., M.: K povaze\nřízení ve věcech hospodářské soutěže. Antitrust. 2/2010). K obdobnému záveru dospela aj generálna\nadvokátka Eleanor Sharpston vo svojom návrhu vo veci C-272/09 P KME Germany AG a spol. proti\nKomisii: „Hoci teda konanie týkajúce sa uloženia pokút v prejednávanej veci patrí na účely EDĽP (a\nCharty) do oblasti trestného práva, súhlasím s tým, že, ako sa uvádza v rozsudku Jussila, toto konanie sa\nodlišuje od tvrdého jadra trestného práva; v dôsledku toho sa trestnoprávne záruky nebudú nevyhnutne\nuplatňovať v celom rozsahu.“\nZ vyššie uvedeného vyplýva, že značná časť procesných práv, ktoré prislúchajú obvinenému v trestnom\nkonaní sa prostredníctvom judikatúry aplikuje aj vo veciach správneho trestania. To však neznamená,\nže sa v rámci správneho trestania majú aplikovať úplne všetky práva obvineného, ktoré sa uplatňujú\nv trestnom konaní. Trestné konanie a správne trestanie sú dve samostatné oblasti, v rámci ktorých by\nbolo možné jednotlivé inštitúty akokoľvek navzájom dopĺňať a nahrádzať. Správne trestanie umožňuje\njednoduchšie a menej formálne postupy, než tie ktoré sa uplatňujú v trestnom konaní. Uvedené platí aj na\nzásadu zákazu reformatio in peius v správnom trestaní, pričom v trestnom konaní má svoje stále miesto.\nV správnom trestaní neplatí táto zásada neobmedzene (najmä s ohľadom na § 59 Správneho poriadku,\ncieľov odvolacieho konania, ako i z úlohy odvolacieho orgánu, ktorého rozhodovanie nie je viazané\nna závery orgánu prvého stupňa a je oprávnený samostatne hodnotiť podklady pre rozhodnutie atď.),\nale je potrebné v každom jednotlivom prípade zohľadniť všetky skutočnosti aj s ohľadom na judikatúru\nEurópskeho súdu pre ľudské práva a judikatúru súdnych inštitúcií Európskej únie.\nAj v Odporúčaní Výboru ministrov Rady Európy č. (91) 1 členským štátom o správnych sankciách sú\nuvedené nasledovné zásady: zásada zákonnosti (sankcie, ktoré je možné uložiť, ako aj okolnosti, za\nktorých môžu byť uložené musia byť stanovené zákonom), zásada retroaktivity (žiadna správna sankcia\nnemôže byť uložená za konanie, ktoré v čase, keď sa stalo, nebolo v rozpore s platným zákonom;\ntam, kde v čase, keď sa stal skutok, bola platná miernejšia sankcia, nemôže byť uložená prísnejšia\nsankcia, ktorá bola zavedená neskôr; zavedenie miernejšieho represívneho ustanovenia, ktoré vstúpilo\ndo platnosti potom čo sa stal skutok, má byť na prospech osoby, ktorej správny orgán zamýšľa uložiť\nsankciu), zásada ne bis in idem (osoba nemôže byť správne potrestaná dvakrát za ten istý skutok, na\nzáklade toho istého zákona alebo zákonov chrániacich ten istý spoločenský záujem; ak ten istý skutok\numožňuje začať konať dvom alebo viacerým správnym orgánom, na základe ustanovení chrániacich\nrôzne spoločenské záujmy, každý z týchto orgánov musí vziať do úvahy každú sankciu predtým\n\nuloženú za ten istý skutok), zásada rýchlosti konania (každé konanie správneho orgánu namierené voči\nsprávaniu, ktoré je v rozpore s platným právom, má byť uskutočnené v primeranom čase; ak správny\norgán začal konanie, ktoré môže vyústiť do uloženia správnej sankcie, mal by konať primerane rýchlo\nvzhľadom na okolnosti prípadu), zásada ukončenia každého konania rozhodnutím (každé konanie, ktoré\nmôže mať za následok uloženie správnej sankcie, ktoré bolo začaté vo vzťahu k osobe, má vyústiť\ndo vydania rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí), dodržiavanie procesných záruk (popri princípoch\nspravodlivého správneho konania zakotvených v Rezolúcii (77) 31, ktoré zastrešujú správne konanie,\nby sa mali vo vzťahu k ukladaniu správnych sankcií aplikovať aj nasledovné zásady: každá osoba, ktorá\nčelí správnej sankcii má byť informovaná o obvinení proti nej; mal by jej byť daný dostatočný čas na\nprípravu prípadu s tým, že do úvahy sa vezme zložitosť veci, ako aj tvrdosť sankcie, ktorá mohla byť\nuložená; osoba, príp. jej zástupca má byť informovaná o povahe dôkazov proti nej; má dostať možnosť\nvyjadriť sa predtým ako sa prijme akékoľvek rozhodnutie; správny akt, ktorým sa ukladá sankcia, má\nobsahovať dôvody, na ktorých sa zakladá. So súhlasom dotknutej osoby a v súlade so zákonom, v\nprípadoch menšej dôležitosti je možné upustiť od zásad stanovených v ods. 1, ak by tieto mohli byť\nprekážkou pri peňažných trestoch. V každom prípade, ak má dotknutá osoba námietky voči navrhovanej\nsankcii, musia sa dodržať všetky zásady stanovené v odseku 1), vyšetrovacia zásada (bremeno dôkazu\nje na správnom orgáne), zásada prieskumu administratívnoprávnych rozhodnutí nezávislými súdmi\n(akt, ktorým sa ukladá sankcia má byť, v záujme dodržiavania zákonnosti, preskúmateľný na základe\nzákona nezávislým a nestranným súdom). Senát najvyššieho súdu uvádza, že všetky zásady uvedené\nv predmetnom Odporúčaní Výboru ministrov Rady Európy sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej\nrepubliky a aplikujú sa aj v oblasti správneho trestania. V predmetnom Odporúčaní Výboru ministrov\nRady Európy sa nenachádza požiadavka na to, aby sa pomocou analógie aplikovali na oblasť správneho\ntrestania bez výhrad všetky ustanovenia týkajúce sa trestného práva.\nZáverom je potrebné podotknúť, že zásadu zákazu reformatio in peius v správnom trestaní nie je možné\nbez všetkého aplikovať, ale ani a priori vylúčiť, uvedené záleží od posúdenia konkrétnych okolností\nprejednávaného prípadu. Druhostupňový správny orgán musí dostatočne prípadné zvýšenie sankcie\noproti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu odôvodniť a zvážiť všetky skutkové okolnosti. Keďže\nzásada zákazu zmeny k horšiemu nie je výslovne v Správnom poriadku upravená, je potrebné pri jej\nanalogickom použití aplikovať taký výklad, ktorý nebude na ujmu účastníka konania, avšak ani na ujmu\nochrany hodnôt, v ktorých spočíva príslušný chránený verejný záujem. V danom prípade verejný záujem\nspočíva v tom, že dohody obmedzujúce súťaž prinášajú výhody výlučne jej účastníkom a poškodzujú\nkonkurenciu a následne aj konečného spotrebiteľa, čo nie je v trhovej ekonomike. Zásada zákazu\nreformatio in peius má slúžiť najmä na to, aby účastníci správneho konania mohli bez obáv zo zhoršenia\nsvojej situácie využiť právo na podanie opravného prostriedku. Avšak podľa názoru odvolacieho súdu,\naplikácia tejto zásady v správnom konaní bez obmedzenia, a to ani pri ochrane verejného záujmu\n(napr. aj v prvom správnom poriadku - vládnom nariadení č. 8/1928 Zb. o konaní vo veciach patriacich\ndo pôsobnosti politických úradov (správne konanie) bolo možné zmeniť rozhodnutie v neprospech\nodvolateľa, ak bol na danej veci verejný záujem) by bola v rozpore s úlohou odvolacieho orgánu, ktorého\nrozhodovanie nie je viazané na závery orgánu prvého stupňa. V tejto súvislosti senát odvolacieho súdu\npoukazuje aj na kontradiktórnosť trestného konania, kde takýto verejný záujem chráni prokurátor, ktorý\nsa má možnosť odvolať a tak dosiahnuť uloženie prísnejšieho trestu pre páchateľa, ak je to potrebné. V\nsprávnom konaní v rámci správneho trestania takáto možnosť odvolania sa prokurátora odpadá, a preto\njedine správny orgán druhého stupňa môže v tomto prípade ochrániť verejný záujem.\nK záveru, že v oblasti súťažného práva nie je a priori zmena k horšiemu druhostupňovým správnym\nrozhodnutím vylúčená dospel senát odvolacieho súdu aj v súvislosti s rozsudkom Súdu prvého stupňa\n(druhá komora) z 12. decembra 2007 v spojených veciach T-101/05 a T-111/05 BASF AG a UCB\nSA proti Komisii Európskych spoločenstiev, v ktorom došlo k zvýšeniu pokuty účastníkovi kartelovej\ndohody Súdom prvého stupňa. Rovnaký záver konštatovala aj generálna advokátka Eleanor Sharpston\nvo svojom návrhu vo veci C-272/09 P KME Germany AG a spol. proti Komisii v bode 16, že Súdny dvor\nbude mať neobmedzenú právomoc v zmysle článku [229 ES/261 ZFEÚ] pri revízii rozhodnutí, ktorými\nKomisia stanovila pokutu alebo periodickú penalizačnú platbu; môže zrušiť, znížiť alebo zvýšiť uloženú\npokutu alebo periodickú penalizačnú platbu.\nTreba zdôrazniť, že povinnosťou všetkých orgánov štátnej moci je svojou činnosťou napĺňať legitímne\nočakávanú predstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je i právna istota\na s princípom právnej istoty v rozhodovacej činnosti súdov korešponduje potom i zásada rozhodovania\nsúdov v obdobných veciach rovnakým spôsobom.\n\nUvedená zásada je pre oblasť správneho súdnictva legislatívne zakotvená prostredníctvom ustanovenia\n§ 250ja ods. 7 O.s.p., podľa ktorého: „Ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd\nv obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať\nuž len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie“.\nNa základe citovaného ustanovenia odkazuje Najvyšší súd SR na svoj rozsudok sp. zn. 8Sžhpu/4/2013\nzo dňa 26.02.2015, zverejnený v plnom rozsahu na internetovej stránke najvyššieho súdu <http://\nwww.nsud.sk/data/att/40587_subor.pdf>, ktorého odôvodnenie ďalej v príslušnom rozsahu uvádza:\n„Medzi účastníkmi nebolo sporné, že došlo k vzniku zakázanej dohody obmedzujúcej hospodársku\nsúťaž, ktorej sa zúčastnil aj žalobca, nakoľko tieto skutočnosti boli preukázané v niekoľkých konaniach\npred EK, ako aj v rozsudkoch Všeobecného súdu EÚ (pôvodne SPI) č. T-122/07 až T-124/07 z\n03.03.2011 vo veciach Siemens AG Osterreich, VA Tech Transmission & Distribution GmbH & Co.\nKEG, Siemens Transmission & Distribution Ltd, Siemens Transmission & Distribution SA a Nuova\nMargini Galileo SpA proti Európskej komisii. Napokon samotný krajský súd v napadnutom rozsudku\nkonštatoval, že skutok popísaný vo výroku napadnutého rozhodnutia žalovaného sa stal a že tento\nskutok je kartelovou dohodou, ktorá má protisúťažné účinky aj na slovenskom území.\nSporným zostal postup žalovaného pri určovaní výšky pokuty, pri ukladaní ktorej podľa názoru krajského\nsúdu žalovaný porušil pravidlo zákazu zmeny k horšiemu, nezohľadnil námietky žalobcu voči použitiu\nMetodického pokynu o postupe pri určovaní pokuty, ktorý by bol pre žalobcu priaznivejší najmä s\nohľadom na obrat, použil argumentáciu (tabuľka č. 3 „Výpočet pokuty“), ktorá nezodpovedá reálnemu\nstavu, nezdôvodnil jasne pomer zodpovednosti účastníkov konania patriacich do jednej ekonomickej\nskupiny, čo môže vyvolať pocit diskriminácie, neobjasnil, prečo nepokutoval aj iných podnikateľov, ktorí\nsa na Slovensku kartelu zúčastnili, napr. Siemens s.r.o. a napokon že z rozhodnutia vôbec nebolo zrejmé,\nobrat v ktorom rozhodnom období žalovaný považoval u jednotlivých účastníkov za rozhodujúci, a či\njeden a ten istý obrat nebol účastníkom započítaný dvakrát.\nK námietke žalovaného v odvolaní o tom, že vo svojom rozhodnutí nezohľadnil námietky žalobcu voči\npoužitiu Metodického pokynu o postupe pri určovaní pokuty, ktorý by bol pre žalobcu priaznivejší najmä\ns ohľadom na obrat, musel odvolací súd súhlasiť s argumentáciou žalovaného, že kritériá pre ukladanie\nsankcií, ktoré ustanovuje výlučne zákon, v tomto prípade zákon č. 136/2001 Z. z. v znení zákona č.\n465/2002 Z. z. (ZOHS) sa nijako nemenili.\nPodľa § 38 ods. 1 ZOHS Úrad za porušenie ustanovení § 4 ods. 1, § 5, § 8 ods. 6, § 10 ods. 9, § 25\nods. 4 a § 29 ods. 5 uloží pokutu podnikateľovi do 10% z obratu podľa § 10 ods. 3 za predchádzajúce\nuzavreté účtovné obdobie a podnikateľovi, ktorý za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie dosiahol\nobrat do 10 000 Sk alebo, ktorý nemal žiadny obrat, alebo podnikateľovi, ktorého obrat nemožno vyčísliť,\npokutu do 10.000.000 Sk.\nPodľa § 10 ods. 3 ZOHS v znení účinnom do 30.09.2002, obrat na účely tohto zákona je súčet\ntržieb, výnosov alebo príjmov z predaja tovaru, ku ktorému sa pripočíta finančná pomoc poskytnutá\npodnikateľovi.\nPodľa § 10 ods. 3 ZOHS v znení účinnom do 30.04.2004, obrat na účely tohto zákona je súčet\ntržieb, výnosov alebo príjmov z predaja tovaru, ku ktorému sa pripočíta finančná pomoc poskytnutá\npodnikateľovi.\nPodľa § 10 ods. 3 ZOHS v znení účinnom do 31.05.2009, obrat na účely tohto zákona je súčet\ntržieb, výnosov alebo príjmov z predaja tovaru, ku ktorému sa pripočíta finančná pomoc poskytnutá\npodnikateľovi.\nZ uvedeného je zrejmé, že ustanovenia ZOHS ohľadom výpočtu výšky sankcie sa v rozhodnom období\nroku 2008 nemenili, naopak, od prijatia ZOHS až do 30.06.2014 bola právna úprava § 10 ods. 3 ZOHS\nnezmenená. Z rozsudku krajského súdu nevyplýva, na základe akých skutočností dospel k záveru, že\nžalovaný použil pri ukladaní pokuty pre žalobcu ako východiskovú sumu celkový obrat (s daňou) za rok\n2006. Tento dôkaz nepredložil ani žalobca, keď vo svojej žalobe tvrdí, že žalovaný mal použiť preňho\n\nmenej prísny postup pre uloženie pokuty a mal vychádzať z výšky dane z obratu za rok 2006 bez dane.\nNaopak, z predloženej Smernice č. 5/2003 o postupe ukladania pokút, účinnej v čase, kedy prvostupňový\nsprávny orgán vydal prvostupňové rozhodnutie nevyplýva, že by obrat, z ktorého má byť vypočítaná\nvýška uloženej pokuty podľa § 10 ods. 3 ZOHS mal byť obratom aj s daňou. Ani vyhláška č. 269/2004 Z. z.\no výpočte obratu, ani Smernica č. 5/2003 nehovorí o obrate (s daňou), ako to v rozsudku uvádza krajský\nsúd. Preto aj podľa názoru odvolacieho súdu Metodický pokyn účinný v čase rozhodovania žalovaného\nnepriniesol priaznivejšiu úpravu pre žalobcu pri ukladaní sankcií.\nPokiaľ ide o tvrdenie krajského súdu o nezákonnosti rozhodnutia žalovaného z dôvodu neprípustnosti\nargumentácie, ktorá nezodpovedá reálnemu stavu veci, s poukazom na tabuľku č. 3 „Výpočet pokuty“\na taktiež z dôvodu, že žalovaný nezdôvodnil jasne pomer zodpovednosti účastníkov konania patriacich\ndo jednej ekonomickej skupiny, a že z rozhodnutia vôbec nebolo zrejmé, obrat v ktorom rozhodnom\nobdobí žalovaný považoval u jednotlivých účastníkov za rozhodujúci, s týmto názorom sa najvyšší súd\nnestotožňuje.\nVýpočtu pokuty sa žalovaný venuje na stranách 153 až 170 napadnutého rozhodnutia, celkom v 93.\nbodoch, pričom konkrétne žalobcu, okrem všeobecných častí, v ktorých žalovaný objasňuje základné\nprincípy trestania a dôvody uloženia sankcií jednotlivým účastníkom kartelu a ekonomickým skupinám,\nsa týkajú najmä body č. 860 - 864.\nNeušlo pozornosti odvolacieho súdu, že v tejto časti rozhodnutia sa žalovaný podrobne venuje popisu\nprotisúťažného konania a jeho následkov v súvislosti s uložením pokuty nielen vo vzťahu k jednotlivým\nekonomickým skupinám a v závislosti od ich celkovej ekonomickej sily, ale aj jednotlivým účastníkom\ntýchto skupín a ich celosvetovému obratu (najmä body 819, 820, 822, 823, 827 a 829 rozhodnutia) a\nžalobca bol zaradený do najsilnejšej skupiny. Z rozhodnutia je nad všetky pochybnosti zrejmé, že obrat\nsa týkal roku 2006 a išlo o obrat celosvetový. Tabuľka č. 3 je súčasťou tohto odôvodnenia výpočtu výšky\npokuty, a preto z konštatovania krajského súdu o tom, že táto nezodpovedá reálnemu stavu veci, nie je\nmožné vyhodnotiť, čo tým vlastne krajský súd mal na mysli.\nTaktiež krajským súdom konštatované chýbajúce zdôvodnenie, prečo žalovaný nepokutoval aj iných\npodnikateľov, ktorí sa na Slovensku kartelu zúčastnili, napr. Siemens s.r.o., ktorému chýbajú logické\nsúvislosti, je vo vzťahu k žalobcovi irelevantné, nakoľko predmetom tohto konania je, z dôvodov\nuvedených vyššie, len skúmanie protisúťažného správania sa žalobcu.\nPreto aj námietku žalovaného k tejto časti rozsudku krajského súdu považuje odvolací súd za dôvodnú.\nV kontexte vyššie uvedeného možno potom dospieť k záveru, že rozhodnutie žalovaného je rozsiahle a\npodrobné, žalovaný na 171 stranách vymenúva a vyhodnocuje jednotlivé námietky uvedené v rozklade\nproti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu, vznesené, okrem iných účastníkov, aj žalobcom,\nposudzuje ich opodstatnenosť a podrobne sa s každou jednou vysporadúva, pričom podrobne vysvetľuje\nsvoje postupy aj pri ukladaní pokuty žalobcovi.\nOdvolací súd sa nestotožnil so závermi krajského súdu a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie\nžalovaného je zrozumiteľné, riadne a dostatočne odôvodnené a v súlade s vnútroštátnym právnym\nporiadkom a relevantnou judikatúrou vnútroštátnych súdov, rovnako ako aj s európskou legislatívou a\njudikatúrou SD EÚ a Všeobecného súdu (predtým SPI).\nZ uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalovaného vyhovel a s prihliadnutím\nna všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok Krajského súdu v Bratislave podľa § 220\nO.s.p. zmenil, nakoľko neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219 O.s.p.), ani na jeho zrušenie\n(§ 221 ods. 1 O.s.p.) a žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol, keďže dospel k záveru, že rozhodnutie\na postup žalovaného v medziach žaloby sú v súlade so zákonom.\nPri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal z ustanovení § 246c ods.\n1, § 224 ods. 1 a § 250k O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý nebol v konaní úspešný náhradu trov konania\nnepriznal a žalovanému právo na náhradu trov konania zo zákona neprináleží“.\n\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"stav": {"sz": "I. ÚS 505/2015", "sud": "Ústavný súd Slovenskej republiky", "typ": "ustavny", "guid": "ussr:69927bec-2e6f-4616-a9da-ab04e879e73e", "datum": "2016-01-13", "vztah": "porusene"}, "vyrok_vztahy": [{"sz": "3S/228/2009", "guid": "edab2b4f-0852-4518-9f87-6f9ecc3cb324:e55d2b47-fd17-4b72-8abc-0a50b5da86e8", "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1395a48d-133c-4512-9dd0-90a9330c97ae", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 392/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 392/2010 z 8. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-08", "citacie_n": 29, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1395a48d-133c-4512-9dd0-90a9330c97ae"}], "citovane_v": []}