{"guid": "a99df4f6-54df-4d6e-9f2f-c83e5ae0a93a:adb2a77c-d36a-473f-8044-b18ff61f2209", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:1009201624.1", "spisova_znacka": "8Sžhpu/1/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžhpu/1/2013 z 26. 2. 2015", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. februára 2015, sp. zn. 8Sžhpu/1/2013, ECLI:SK:NSSR:2015:1009201624.1", "identifikacne_cislo": "1009201624", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Peter Melicher", "sudca_id": 14, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-peter-melicher-14", "datum_vydania": "2015-02-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1991/63/#paragraf-3.odsek-2.pismeno-a", "nazov": "§ 3 ods. 2 písm. a) zákona č. 63/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/63/#paragraf-3.odsek-2.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/63-1991/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/63/#paragraf-3.odsek-2.pismeno-b", "nazov": "§ 3 ods. 2 písm. b) zákona č. 63/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/63/#paragraf-3.odsek-2.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/63-1991/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/63/#paragraf-3.odsek-2.pismeno-c", "nazov": "§ 3 ods. 2 písm. c) zákona č. 63/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/63/#paragraf-3.odsek-2.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/63-1991/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1994/188/#paragraf-3.odsek-2.pismeno-a", "nazov": "§ 3 ods. 2 písm. a) zákona č. 188/1994 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1994/188/#paragraf-3.odsek-2.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/188-1994/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1994/188/#paragraf-3.odsek-2.pismeno-b", "nazov": "§ 3 ods. 2 písm. b) zákona č. 188/1994 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1994/188/#paragraf-3.odsek-2.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/188-1994/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/1994/188/#paragraf-3.odsek-2.pismeno-c", "nazov": "§ 3 ods. 2 písm. c) zákona č. 188/1994 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1994/188/#paragraf-3.odsek-2.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/188-1994/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/136/#paragraf-4.odsek-3.pismeno-a", "nazov": "§ 4 ods. 3 písm. a) zákona č. 136/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/136/#paragraf-4.odsek-3.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/136-2001/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/136/#paragraf-4.odsek-3.pismeno-b", "nazov": "§ 4 ods. 3 písm. b) zákona č. 136/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/136/#paragraf-4.odsek-3.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/136-2001/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/136/#paragraf-4.odsek-3.pismeno-c", "nazov": "§ 4 ods. 3 písm. c) zákona č. 136/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/136/#paragraf-4.odsek-3.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/136-2001/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/136/#paragraf-4.odsek-3.pismeno-f", "nazov": "§ 4 ods. 3 písm. f) zákona č. 136/2001 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/136/#paragraf-4.odsek-3.pismeno-f", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/136-2001/paragraf-4"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1991/63#paragraf-3", "/SK/ZZ/1994/188#paragraf-3", "/SK/ZZ/2001/136#paragraf-4"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/adb2a77c-d36a-473f-8044-b18ff61f2209", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:1009201624.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:1009201624.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2015:1009201624.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Sžhpu/1/2013\n1009201624\n26. 02. 2015\nMgr. Peter Melicher\nECLI:SK:NSSR:2015:1009201624.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Petra Melichera a členiek\nsenátu JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. a JUDr. Evy Babiakovej, CSc., v právnej veci žalobcov: v 1.\nrade Toshiba Corporation, so sídlom 1-1, Shibaura 1 - chome, Minato-ku, Tokio 105-8001, Japonsko,\nprávne zastúpený: SB Legal, s.r.o., so sídlom Hlavné námestie 5, Bratislava a na základe substitučného\nplnomocenstva AK Michal Pališin, s.r.o., so sídlom Hlavné námestie 5, Bratislava, v 2. rade Siemens\nTransmission and Distribution Limited, so sídlom Siemens House, Bracknell, Berkshire RG12 8 FZ, Veľká\nBritánia, právne zastúpený: JUDr. Martin Nedelka, Ph.D., advokátska kancelária Schönherr, Nám. 1.\nmája 18, Bratislava, v 3. rade Mitsubishi Electric Corporation, so sídlom 2-7-3, Marunouchui, Chiyodaku, Tokyo 100-8310, Japonsko, právne zastúpený: JUDr. Alexander César, so sídlom Klimentská 46,\nPraha 1, ČR, proti žalovanému: Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, so sídlom Drieňová 24,\nBratislava, za účasti: v 1. rade ABB Management Services Ltd., so sídlom Affolternstrasse 44, P.O.Box\n8131, CH-8050, Zürich, Švajčiarsko, v 2. rade ABB Switzerland Ltd., so sídlom Brown Boveri Strasse 6,\nCH-5400, Baden, Švajčiarsko, v 3. rade ABB Ltd., so sídlom Affolternstrasse 44, P.O.Box 8131 CH-8050,\nZürich, Švajčiarsko, 1. - 3. právne zastúpení: PRK Partners s.r.o., so sídlom Hurbanovo námestie 3,\nBratislava, v 4. rade ALSTOM (Société Anonyme), so sídlom 3 Avenue Malraux, La sextant, 92309\nLevallois - Perret, Cedex, Francúzko, právne zastúpený: JUDr. Erika Csekes, advokátska kancelária\nRužička Csekes s.r.o., so sídlom Vysoká 2B, Bratislava, v 5. rade AREVA T&D SA, so sídlom 1 Place\nde la Couple, 92084 Paríž-La Défence, Francúzsko, v 6. rade AREVA T&D Holding SA, so sídlom\n33, rue la Fayette, 75009 Paríž, Francúzsko, v 7. rade AREVA T&D AG, so sídlom Carl Sprecher\nStrasse, 15036 Oberentfelden, Švajčiarsko, 5. - 7. právne zastúpení: Mgr. Tomáš Maretta, Štúrova\n4, Bratislava, v 8. rade Schneider Electric SA, so sídlom 43-45, boulevard Franklin Roosvelt, 92500\nRueil - Malmaison, Francúzsko, právne zastúpený: Mgr. Dušanom Nitschneiderom, Cintorínska 3/A,\nBratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. 2009/KH/R/2/035 zo dňa 14. augusta 2009, o\nodvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S 213/2009-841, 4S 230/2009 a\n4S 232/2009 zo dňa 25. januára 2013, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S 213/2009-841, 4S\n230/2009, 4S 232/2009 zo 25. januára 2013 m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .\nÚčastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nKrajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 4S 213/2009-841, 4S 230/2009, 4S 232/2009 zo dňa 25.\njanuára 2013 zrušil, podľa § 250j ods. 2 písm. d/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)\nrozhodnutie žalovaného č. 2009/KH/R/2/035 zo dňa 14.08.2009 v časti proti žalobcom v 1., 2. a 3.\nrade a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie, keď síce dospel k záveru, že žaloby\nnie sú dôvodné v tých častiach, kde je spochybňovaná existencia kartelu, účasť žalobcov (jednotlivých\n\nskupín - koncernov) na karteli, existencia kartelu ako jedného celku a reálny dopad kartelu na slovenské\núzemie a v týchto žalovaný aplikoval správne právne predpisy a správnu právnu normu, ktorú s\nohľadom na zistený skutkový stav správne vyložil. Súd taktiež považoval za preukázané, že skutok\nsa stal, že tento skutok nesie znaky deliktu - kartelovej dohody a mal dopad na slovenské územie a\nje na slovenskom území stíhateľný. Za nedôvodné považoval súd prvého stupňa aj námietky týkajúce\nsa procesných pochybení v priebehu konania pred žalovaným, avšak podľa názoru krajského súdu\nnapadnuté rozhodnutie bolo potrebné zrušiť z dôvodu, že nie je dostatočne preskúmateľné v časti\nodôvodnenia konkrétnej zodpovednosti žalobcov v súvislosti s ich potrestaním a určením výšky pokuty.\nZároveň žalobcom priznal náhradu trov konania v celkovej výške žalobcovi v 1. rade 526,40 €, žalobcovi\nv 2. rade 413,70 € a žalobcovi v 3. rade 361,27 €.\nZ odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že z obsahu administratívneho spisu krajský\nsúd zistil, že dňa 28.12.2007 bolo prvostupňovým správnym orgánom vydané rozhodnutie č. 2007/\nKH/1/1/109, ktorým bolo rozhodnuté, že konanie určených podnikateľov, medzi inými aj žalobcov v 1 až\n3. rade, spočívajúce v uzatvorení dohody dňa 15.04.1988 pod názvom E-Group Operation Agreement\nfor GQ-Agreement na základe ktorej títo podnikatelia koordinovali svoje správanie na relevantnom trhu\nvýroby a predaja zapuzdrených plynom izolovaných spínacích zariadení pre aplikácie 72 kV a vyššie, a\nto určovaním cien, rozdelením trhu, udržiavaním stabilnej úrovne trhových podielov na základe vopred\nodsúhlasených kvót, vzájomným obmedzovaním pri uzatváraní licenčných zmlúv s tretími osobami a\nkoluzívnym správaním v procese verejného obstarávania je v období\n- od 01.03.1991 do 31.07.1994 kartelovou dohodou podľa § 3 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ zákona č. 63/1991\nZb. o ochrane hospodárskej súťaže (ďalej len „ZOHS 1991“), ktorá je nedovolená a neplatná,\n- od 01.08.1994 do 30.04.2001 dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 3 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ zákona\nč. 188/1994 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZOHS 1994“),\nktorá je zakázaná,\n- od 01.05.2001 do 30.09.2002 dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 4 ods. 3 písm. a/, b/, c/ a f/ zákona\nč. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady\nč. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej\nrepubliky v znení neskorších predpisov, ktorá je zakázaná\n- od 01.10.2002 do 30.04.2004 dohodou obmedzujúcou súťaž podľa § 4 ods. 3 písm. a/, b/, c/ a f/\nzákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej\nnárodnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy\nSlovenskej republiky v znení neskorších predpisov v znení zákona 465/2002 Z. z. (ďalej len „ZOHS“),\nktorá je zakázaná.\nZa vyššie uvedené konanie uložil jednotlivým účastníkom konania pokuty, pričom žalobcovi v 1. rade\npodľa § 38 ods. 1 ZOHS vo výške 35 000 000 Sk, žalobcovi v 2. rade vo výške 20 000 000 Sk a žalobcovi\nv 3. rade 35 000 000 Sk.\nProti prvostupňovému rozhodnutiu podali rozklad všetci účastníci konania, o ktorom rozhodol žalovaný\nnapadnutým rozhodnutím tak, že výrok prvostupňového rozhodnutia zmenil tak, že:\nv bode č. 1 uviedol, že na základe dohody pod názvom GQ-Agreement (GQ-Dohoda) zo dňa 15.04.1988,\nktorá trvala do 11.05.2004 a na základe dohody pod názvom E-Group Operation Agreement for Gq\nAgreement (EQ-Dohoda) zo dňa 15.04.1988, ktorá trvala do 11.05.2004, určení podnikatelia, medzi\ninými aj žalobcovia v 1. a 3. rade v čase od 01.03.1991 do 30.04.2004 a žalobca v 2. rade od\n01.03.1991 do 13.12.2000 a od 01.04.2002 do 30.04.2004 koordinovali svoje správanie na relevantnom\ntrhu výroby a predaja zapuzdrených plynom izolovaných spínacích zariadení pre aplikácie 72 kV a vyššie\n(ďalej len ,,GIS”) na území Slovenskej republiky, a to určovaním cien, rozdelením trhu, udržiavaním\nstabilnej úrovne trhových podielov na základe vopred odsúhlasených kvót, vzájomným obmedzovaním\nsa pri uzatváraní licenčných zmlúv s tretími osobami a koluzívnym správaním v procese verejného\nobstarávania, čím podľa § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 3 písm. a/, b/, c/ a f/ ZOHS uzatvorili dohodu\nobmedzujúcu súťaž, ktorá je podľa § 4 ods. 1 ZOHS zakázaná;\n\nbod č. 2 zmenil tak, že žalobcom v 1. a 3 rade zachoval uloženú pokutu z pôvodných 35 000 000 Sk na\n1 161 780 € a žalobcovi v 2 rade znížil uloženú pokutu z pôvodných 20 000 000 Sk na 331 930 €.\nŽalobcovia sa jednotlivými žalobami podanými Krajskému súdu v Bratislave v zákonnej lehote domáhali,\naby súd preskúmal zákonnosť rozhodnutia Rady Protimonopolného úradu SR č. 2009/KH/R/2/035\nzo dňa 14.08.2009, ktorým bolo zmenené rozhodnutie Protimonopolného úradu SR, odboru dohôd\nobmedzujúcich súťaž č. 2007/KH/1/1/109 zo dňa 27.12.2007. Žaloby boli od počiatku vedené v troch\nsamostatných konaniach na tunajšom súde v senáte 4S a to: pod sp. zn. 4S/213/2009, 4S/230/2009,\n4S/232/2009 a dňa 13.12.2012 boli spojené na spoločné konanie s tým, že konanie bude ďalej vedené\npod spisovou značkou 4S/213/2009. Uznesením č. k. 4S/213/2009-452 zo dňa 28.01.2010 postupom\nv zmysle § 250 ods. 1 O.s.p. súd pribral do konania účastníkov správneho konania spoločnosti ABB\nManagemnet Services, ABB Switzerland, ABB Ltd., ALSTOM, AREVA T&D, AREVA T&D, AREVA\nT&D AG a Schneider. Nepribral do tohto konania tých účastníkov správneho konania, ktorí majú z\ntitulu žalobcov garantované práva vo veciach evidovaných tunajším súdom u senátov 1S (Fuji Electric\nHoldings Co., Ltd., Japonsko a Fuji Electric Systems Co., Ltd., Japonsko, sp. zn. 1S 180/09 a Siemens\nAktiengesellschaft Osterreich, Rakúsko sp.zn. 1S 182/09) a 3S (Siemens AG, NSR, sp. zn. 3S 228/09,\nVA Tech T&D, Rakúsko, sp. zn. 3S 229/09, Nuova Magrini Galileo S.p.A, Taliansko, sp. zn. 3S 230/09\na Hitachi Ltd., Japonsko, Hitachi Europe Limited, Veľká Británia a JAEPS Co., Japonsko, sp. zn. 3S\n231/09 ).\nKrajský súd uviedol, že žalobcovia sa žalobami domáhali zrušenia napadnutého rozhodnutia ako\naj prvostupňového rozhodnutia v plnom rozsahu v zmysle § 250j ods. 2 OSP, pričom dôvody pre\nzrušenie uvedených rozhodnutí vyplývali z nepríslušnosti slovenských orgánov konať vo veci v zmysle\nNariadenia č. 1/2003 a porušenie zásady ne bis in idem, a že žalovaný mal na konanie aplikovať právny\npredpis účinný v čase, keď začal vo veci správne konanie. Tiež sa domnievali, že vzhľadom na to, že\nžalovaný posúdil ich konanie ako trvajúci správny delikt, mal pri posudzovaní tohto konania postupovať\nminimálne tak, že bude aplikovať právny predpis účinný v čase, keď došlo k odstráneniu protiprávneho\nstavu. To znamená, že žalovaný mal na toto konanie aplikovať čl. 3 ods. 1 Nariadenia Rady (ES) č.\n1/2003 zo 16.12.2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v čl. 81 a 82 Zmluvy\n(ďalej len „Nariadenie č. 1/2003“). V tejto súvislosti žalobcovia tiež uviedli, že zo strany žalovaného\nbola nesprávnou a nezrozumiteľnou aj interpretácia a aplikácia čl. 3 ods. 2 Nariadenia č. 1/2003, a\nže žalovaný vôbec neuviedol žiadne relevantné dôvody, prečo by sa na aplikáciu tohto článku mali\nvzťahovať temporálne pravidlá platné pre hmotnoprávne ustanovenia. Žalobcovia boli toho názoru, že\nčl. 3 ods. 2 Nariadenia č. 1/2003 slúži ako konvergenčná norma, ktorá má zabrániť situáciám, v ktorých\nby aplikáciou ustanovení vnútroštátneho práva, mohlo dôjsť k zákazu dohôd, ktoré sú povolené v zmysle\nkomunitárneho práva. Namiesto nesprávnej aplikácie čl. 3 ods. 2 Nariadenia č. 1/2003 mal žalovaný v\nkonaní striktne aplikovať čl. 3 ods. 1 v spojitosti s čl. 11 ods. 6 Nariadenia č. 1/2003 a konanie zastaviť\nz dôvodu, že žalovaný stratil svoju právomoc konať v danej veci, keďže si túto právomoc atrahovala\nEurópska komisia (ďalej len ,,Komisia“). Žalobcovia mali za to, že v súlade s princípom legality a priamej\naplikovateľnosti komunitárneho práva bol žalovaný pri začatí konania povinný v zmysle čl. 3 ods. 1\nNariadenia č. 1/2013 aplikovať v prípade praktík, ktoré by mohli mať skutočný alebo potenciálny vplyv na\ncezhraničný obchod medzi členskými štátmi, okrem slovenských súťažných noriem aj čl. 81 Zmluvy ES.\nŽalobcovia mali za to, že žalovaný nebol v tejto veci oprávnený aplikovať slovenské súťažné právo, a to\nz dôvodu, že cieľ slovenských súťažných noriem aplikovaných žalovaným v konaní bol totožný s cieľom\nsledovaným čl. 81 Zmluvy ES aplikovaným Komisiou. Žalobca v 1. rade uviedol, že pre určenie toho, či sa\nna dané konanie mali vzťahovať ustanovenia Nariadenia č. 1/2003 alebo nie, bol rozhodujúci deň, kedy\nžalovaný začal vo veci konať, t.j. 28.06.2007. V danom čase už Nariadenie č. 1/2003 bolo v Slovenskej\nrepublike priamo aplikovateľné a žalovaný bol povinný ho aplikovať v plnom rozsahu. Nariadenie podľa\nžalobcov nerobí žiadny rozdiel medzi postupom týkajúcim sa protisúťažného konania pred vstupom\nalebo po vstupe do Európskej únie, ak raz Komisia aplikovala čl. 81 Zmluvy ES na určité konanie, ktoré\nmalo vplyv na spoločný trh, žalovaný bol od tohto momentu automaticky zbavený právomoci konať\nohľadom takého protisúťažného konania. V súvislosti s retroaktivitou čl. 81 Zmluvy ES žalobca v 1. rade\npoukázal na Stanovisko generálneho advokáta Geelhoeda vo veci Asnef-Equifax. Ďalej žalobca v 3.\nrade sa v tejto súvislosti odvolával na rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci Saldanha, rozsudok\nvo veci Konle, vo veci Beck a vo veci Data Delecta. Žalobca v 1. rade tiež namietal použitie rozsudku\nvo veci SGL Carbon AG v. Komisia, v ktorom Európsky súdny dvor zdôraznil, že štáty mimo Európskej\núnie vykonávajú právomoc výlučne v rámci ich teritória sledujúc ochranu ich vlastných záujmov. Podľa\n\nžalobcov bez ohľadu na záver o prípustnosti retroaktívnej aplikácie čl. 81 došlo zo strany žalovaného\nk porušeniu zásady ne bis in idem, čo odôvodnili tým, že konanie pred Komisiou, ako aj konanie pred\nslovenskými orgánmi boli totožné v skutkovom stave prešetrovanej veci, v okruhu páchateľov a takisto aj\nv chránenom právnom záujme. Rovnako ako fakty, sú v obidvoch prípadoch rovnakí aj účastníci konania,\nako aj žiadateľ o neuloženie pokuty - ABB. Ďalej tak komunitárne súťažné právo, ako aj slovenské\nsúťažné právo chránia rovnaký právny záujem.\nŽalobcovia v 2. a 3. rade ďalej podotkli, že ešte pred vydaním prvostupňového rozhodnutia žalovaným\nvydal dňa 26.04.2007 svoje rozhodnutie č. R 059-070,075-078/2007/01-08115/2007/310 v rovnakej\nveci aj český Úřad pro ochranu hospodářské soutěže. Rozhodnutie českého súťažného úradu\npokrývalo aj obdobie od 01.03.1991 do 31.12.1992, teda obdobie, kedy Slovenská republika a Česká\nrepublika tvorili jediný štát. Územie Československa pritom predstavovalo jediný homogénny trh, v\nrámci ktorého neexistovali žiadne prekážky, ako clá alebo poplatky, jazykové bariéry ani odlišné\npreferencie zákazníkov. Rozhodnutie českého súťažného orgánu sa tak do 31.12.1992 vzťahovalo aj\nna územie dnešnej Slovenskej republiky. Žalovaný preto vzhľadom na zásadu ne bis in idem nemal na\nzáklade uvedeného rozhodnutia českého súťažného orgánu pre obdobie od 01.03.1991 do 31.12.1992\nprávomoc posudzovať údajné protisúťažné konanie žalobcu a ostatných účastníkov konania.\nŽalobcovia v 1. až 3. rade ďalej namietali nedostatky týkajúce sa zistenia skutkového stavu a\njeho právneho posúdenia zo strany žalovaného, nakoľko podľa ich názoru žalovaný dostatočne\nnepreukázal porušenie pravidiel hospodárskej súťaže žalobcom na slovenskom trhu. Žalovaný mal\nv konaní povinnosť predložiť dôkazy preukazujúce dostatočným spôsobom, že sa žalobca podieľal\nna protisúťažnom konaní na trhu v Slovenskej republike a nie dôkazy o údajnom protisúťažnom\nkonaní na iných trhoch. GQ-Dohoda nemôže byť použitá ako dôkaz, ktorý by preukazoval údajné\nporušenie slovenských súťažných noriem, a to preto, že jej účelom nikdy nebolo a ani sa nikdy netýkala\nprideľovania projektov v Slovenskej republike. Z toho dôvodu by ani akékoľvek údajné protisúťažné\nkonanie, ku ktorému mohlo dôjsť na jej základe a dôkazy s tým súvisiace, nemohli byť vo vzťahu k\nSlovenskej republike relevantné. Rovnako sa žalobca v 1. rade odvolával na to, že koluzívne správanie\ntýkajúce sa Slovenskej republiky mohli uskutočňovať európske spoločnosti na základe GQE-Dohody,\nžalobca však nikdy nebol jej členom. Žalobca v 2. rade bol toho názoru, že z textu GQ-Zmlúv jasne\nvyplýva, že sa tieto nemajú vzťahovať na Slovenskú republiku. Slovenská republika v týchto zmluvách\nvôbec nie je uvádzaná a ani nie je možné inak odvodiť, že by sa na ňu zmluvy mali vzťahovať. Taktiež\nžalobca v 3. rade v žalobe tvrdil, že protisúťažná dohoda sa nevzťahovala na územie Slovenskej\nrepubliky. Z GQ-Dohody vyplývali následky výlučne v rámci trhov mimo Európy a nevzťahovali sa na\nslovenský trh. Takéto konanie potom nie je možné podľa žalobcu posúdiť v zmysle § 2 ods. 4 zákona č.\n136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady\nč. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej\nrepubliky v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 465/2002 Z. z. (ďalej len ,,ZOHS“).\nŽalobca v 1. rade považoval za potrebné uviesť aj to, že okrem toho, že dôkazy predložené spoločnosťou\nABB v rámci žiadosti o neuloženie pokuty, nepreukazujú žiadne porušenie slovenských súťažných\nnoriem zo strany žalobcu, došlo zo strany žalovaného tým, že tieto dôkazy nepreveril, k porušeniu jeho\npovinností vyplývajúcich zo zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov\n(ďalej len ,,správny poriadok“). Navyše skutočnosť, že sa žalovaný v takomto značnom rozsahu spoliehal\nna tieto dôkazy bolo v rozpore so zásadou materiálnej pravdy. V prípade dôkazov predložených\núčastníkom konania ABB žalobca v 2. rade uviedol, že vo svojej podstate predstavujú iba jediný\ndôkaz, a to výpoveď účastníka konania ABB. Všetky tieto dokumenty totiž majú spoločné to, že boli\núčelovo vytvorené spoločnosťou ABB v rámci jej žiadosti o Leniency. Všetky dokumenty vytvorené\núčastníkom konania ABB preto žalovaný bol povinný zohľadniť ako jedinú výpoveď účastníka konania a\nnie ako jednotlivé listinné dôkazy v zmysle § 34 ods. 2 správneho poriadku. E-mailová korešpondencia\nnaopak podľa žalobcu v 2. rade v porovnaní s predchádzajúcimi dôkazmi predstavuje samostatný\ndôkaz, ktorý bol žalovaný oprávnený vykonať samostatne. V tomto prípade sa však žalovaný dopustil\npochybenia, keď tento dôkaz nesprávne vyhodnotil. Žalobca v 2. rade má za to, že jediný dôkaz, ktorý\nžalovaný získal z iných zdrojov ako z výpovede účastníka konania ABB, je výpoveď účastníkov konania\nHitachi Ltd., Hitachi Europe a JAEPS týkajúca sa stretnutia dňa 11.05.2004. Pretože však žalovaný v\nsprávnom konaní dospel k záveru, že jeho právomoc k šetreniu údajného protisúťažného konania je\ndaná iba do 30.04.2004, nebol oprávnený pre účely svojho správneho konania prihliadať k dôkazom a\nskutočnostiam, ktoré nastali až po tomto dátume. Žalobca v 3. rade tvrdil, že jediný dôkaz zhromaždený\n\nžalovaným v správnom konaní ukazuje, že iba európski dodávatelia GIS - strany GQE-Dohody - mali\nvo vzťahu k Slovensku údajnú kartelovú dohodu. Taktiež neexistuje žiadny dôkaz, že sa žalobca v\n3. rade zúčastnil dohody spôsobom ustanoveným v GQ-Dohode. Žalobca v 3. rade sa naproti tomu\ndomnieval, že existuje dostatočný dôkaz, že žalobca nebol aktívny na slovenskom trhu v súlade s\nGQ-Dohodou, keďže jeho konanie alebo skôr nekonanie na slovenskom trhu GIS, bolo založené na\nlegitímnych komerčných úvahách a nebolo nijakým spôsobom spojené s postupmi predpokladanými v\nGQ-Dohode.\nŽalobcovia ďalej namietali dôkaznú relevanciu zoznamu GIS projektov na Slovensku, predložených\nv rámci žiadosti o Leniency spoločnosťou ABB. Žalobca v 1. rade k tomu uviedol, že tento zoznam\nnemá vo vzťahu k preukázaniu údajného protiprávneho konania žalobcu žiadnu dôkaznú hodnotu,\nkeďže samotný zoznam nepreukazuje, že žalobca vedel o slovenských projektoch a vo vzťahu k\ntýmto projektom podnikal akékoľvek kroky, pričom na druhej strane skôr preukazuje, že o uvedených\nslovenských projektoch rokovali výlučne európske spoločnosti, ktoré sú v ňom výslovne uvedené.\nŽalobca v 1. rade podotkol, že okrem tvrdení spoločnosti ABB, že všetci účastníci správneho konania\nrokovali o slovenských projektoch, sa v spise nenachádza žiadny dôkaz, ktorý by túto skutočnosť\npreukazoval. Žalobca v 2. rade ďalej poznamenal, že zoznam navyše obsahuje verejne dostupné\núdaje a spoločnosť ABB tak zoznam mohla vytvoriť bez ohľadu na to, či skutočne bola prítomná pri\nprerokovaní v nich uvedených projektoch v rámci údajného protisúťažného konania. Žalobca v 2. rade\nnajmä namietal, že sa v rámci projektu Vajnorská nedopustil a ani nemohol dopustiť akéhokoľvek\nprotisúťažného konania, pretože dodávku GIS realizoval v rámci svojho vlastného koncernu. Vzťahy\nmedzi spoločnosťami patriacimi do jednej podnikateľskej skupiny totiž nie sú vzťahmi konkurenčnými, a\npreto nemôžu mať žiaden vplyv na hospodársku súťaž na relevantnom trhu GIS. Ďalej projekt uvedený\nv bode 523 rozhodnutia o rozklade pod názvom „SLOVENSKÉ ELEKTRÁRNE: Projekt NPP Jaslovské č. 1422“ (ďalej len ,,projekt Jaslovské“) bol podľa informácií žalobcu v 2. rade od počiatku zadávaný ako\nvzduchom izolované spínacie zariadenie (AIS). Jeho realizácia sa preto žiadnym spôsobom nemohla\ndotknúť hospodárskej súťaže na relevantnom trhu GIS v Slovenskej republike. Žalobca v 3. rade\nuviedol taktiež, že nikdy nedodával produkty GIS na slovenský trh. Preto neexistuje žiadny dôkaz o\núdajnej nezákonnej činnosti žalobcu na slovenskom trhu. Dôkaz predložený spoločnosťou ABB iba\npodporuje, že európski dodávatelia GIS viedli svoje vlastné diskusie o projektoch GIS v súvislosti s\neurópskymi projektmi. Žalobca v. 3. rade poukázal tiež na to, že žiadni iní neeurópski výrobcovia GIS\n(ktorí neboli účastníkmi GQ-Dohody alebo GQE-Dohody) neboli alebo nie sú aktívni na slovenskom\ntrhu, ako napr. výrobcovia z Južnej Kórei alebo Taiwanu. Žalovaný nezhromaždil žiadny dôkaz, ktorý by\nukázal prítomnosť týchto ázijských výrobcov na Slovensku.\nŽalobcovia v 1. a 3. rade uviedli, že rozhodnutie nevstúpiť na slovenský trh s GIS, spočívalo v rôznych\nprekážkach právneho a obchodného charakteru, ktoré značne sťažovali vstup žalobcu na tento trh.\nŽalobcovia v 1. a 3. rade ďalej v žalobe konkretizovali dôvody, pre ktoré sa rozhodli na európsky\ntrh nevstupovať. Podľa žalobcu v 3. rade prekážky sa týkajú najmä výrobných nákladov, nákladov\nna dopravu a prepravu, námorného poistenia a pri technických bariérach žalobca poukázal, že sa\nšpecializuje na vysokonapäťové GIS a na trhy v Ázii a na Blízkom východe, jeho produktové rady\nGIS boli vyrobené tak, aby spĺňali požiadavky japonského a ázijského trhu. Žalovaný nepredložil ani\njeden dôkaz na podporu záverov, že neexistovali žiadne prekážky, a že žalobca v 3. rade nemohol\nsúťažiť s európskymi výrobcami GIS na ich dodávanie na európsky a slovenský trh. Počas správneho\nkonania prvého stupňa žalovaný nevykonal (hoci to žalobca v 3. rade navrhol) svoje vlastné vyšetrovanie\nna dokázanie skutočností zistených žalobcom, t.j. že závery štúdií predložených žalobcom sa na\nSlovensko neuplatňujú. Naopak žalovaný ignoroval svedeckú výpoveď spoločnosti ABB a znalecké\nposudky pripravené CRA International, JRM a prof. O. a dopustil sa tiež zásadného pochybenia v tom,\nže vybral len také pasáže zo žiadosti spoločnosti ABB o neuloženie pokuty, ktoré spĺňajú jeho vlastnú\nteóriu a účely.\nŽalobca v 1. rade tiež namietal, že žalovaný v konaní nevykonal vlastnú analýzu tovarového a\npriestorového relevantného trhu. Konkrétne, namiesto spoľahnutia sa na zistenia uvedené v rozhodnutí\nKomisie, na GQ-Dohodu, resp. na dôkazy predložené zo strany spoločnosti ABB, bol žalovaný povinný\npri určovaní priestorového a tovarového relevantného trhu nezávisle vykonať svoje vlastné zisťovanie,\na to s použitím štandardných techník pre určovanie relevantného trhu (napr. test zastupiteľnosti\njednotlivých produktov). V tomto smere preto podľa žalobcu v 1. rade došlo k porušeniu povinnosti\nžalovaného zistiť presne a úplne skutočný stav veci.\n\nŽalobca v 2. rade ďalej podotkol, že z postupu žalovaného navyše vyplýva, že v správnom konaní\nnesprávne postupoval podľa zásady formálnej pravdy, ktorá sa uplatňuje, napr. v civilnom súdnictve. Na\nviacerých miestach v rozhodnutí o rozklade sa totiž uvádza, že má určitú skutočnosť za preukázanú,\nkeďže ju účastníci konania podľa jeho názoru nepopreli, či nevyvrátili. Takýto postup je v priamom\nrozpore so zásadou materiálnej pravdy zakotvenou v § 32 ods. 1 správneho poriadku. Pretože žalovaný\nnebol schopný žalobcovi na základe presne a úplne zisteného skutkového stavu preukázať porušenie\nZOHS, nebol v súlade s § 32 ods. 1 správneho poriadku ani oprávnený žalobcu potrestať.\nČo sa týka dôkazov o dĺžke trvania údajného protisúťažného konania, žalobca v 1. rade trval na tom, že\ntieto dôkazy sú nedostatočné a v žiadnom prípade nepreukazujú účasť žalobcu na akomkoľvek karteli\nvo vzťahu k Slovenskej republike a už vôbec nie v súlade s požadovaným dôkazným štandardom. Pokiaľ\nide o dĺžku trvania GQ-Dohody, žalobca v 1. rade namietal, že žalovaný nezohľadnil to, že v období od\napríla 1999 do marca 2002 došlo k prerušeniu účinnosti GQ-Dohody a žalobca v 1. rade sa v tomto\nobdobí nemohol ani zúčastniť protisúťažného konania. Ďalej žalobca v 1. rade tvrdil, že po apríli 1999 sa\nneuskutočnili žiadne relevantné diskusie. Pre obdobie po 25.03.2002 v spise neexistuje absolútne žiadny\ndôkaz o akomkoľvek koluzívnom konaní vo vzťahu k slovenskému trhu. Z toho dôvodu podľa žalobcu v\n1. rade nie je možné preukázať, že koluzívne konanie vo vzťahu k Slovenskej republike pretrvávalo aj\npo tomto dátume. Žalobca v 2. rade na druhej strane uviedol, že žalovaný nepreukázal, akú dlhú dobu\nsa spoločnosti skupiny Siemens podieľali na údajnom protisúťažnom konaní v Slovenskej republike, a to\nnajmä na okamih začatia ich protisúťažného konania. Žalovaný u spoločností Nuova Magrini a VA TECH\nT&D dokonca stanovil ich zodpovednosť za protisúťažné konanie vo väčšom rozsahu ako zistil ich účasť\nna protisúťažnom konaní. Žalobca v 2. rade zdôraznil, že žalovaný vôbec neberie do úvahy objektívnu\nnemožnosť spoločností patriacich pôvodne do podnikateľskej skupiny VA Tech (dnes súčasť skupiny\nSiemens) zúčastniť sa na protisúťažnom konaní v Slovenskej republike. Podnikateľská skupina VA Tech\nnebola v oblasti GIS vôbec činná až do roku 1995, kedy prevzala holandskú spoločnosť Holec High\nVoltage B.V. Až do roku 1995 je preto účasť podnikateľskej skupiny VA Tech na akejkoľvek kartelovej\ndohode týkajúcej sa projektov GIS s účinkami v Slovenskej republike úplne vylúčená. Žalobca v 3. rade\nbol toho názoru, že platnosť GQ-Dohody bola ukončená po odstúpení spoločnosti Siemens v roku 1999,\na že GQ-Dohoda už nebola uplatniteľná najneskôr v roku 1999 a každá ďalšia dohoda pojednávala iba\no Ázii a Blízkom východe. Žalovaný preto pokutoval žalobcu v 3. rade za obdobie rokov 1999 až 2004,\nkedy GQ-Dohoda, ktorú žalovaný považuje za primárny dôkaz porušenia zákona, už prestala existovať,\npričom žalovaný ani nepredložil žiaden dostatočný dôkaz, že údajné porušenie pokračovalo po roku\n1999, a teda nemôže uložiť pokutu.\nŽalobca v 2. rade bol ďalej toho názoru, že závery žalovaného o zodpovednosti materskej spoločnosti\nza dcérsku je možné uplatniť iba v európskom práve. Z pohľadu slovenského práva je totiž k dôvodeniu\nzodpovednosti nedostatočné, že materská spoločnosť vykonávala rozhodujúci vplyv na spoločnosť\ndcérsku, ako tomu je v európskom práve. Pre dôvodenie zodpovednosti podľa ZOHS za spáchanie\nsprávneho deliktu je nutné, aby boli kumulatívne splnené znaky jeho skutkovej podstaty: objekt,\nobjektívna stránka, subjekt a subjektívna stránka. Pri dôvodení zodpovednosti materskej spoločnosti\nza dcérsku iba zo záveru, že táto vykonáva rozhodujúci vplyv na dcérsku spoločnosť, nie je splnený\nznak zavinenia a tým pádom ani subjektívna stránka správneho deliktu. Podľa slovenského práva tak je\nmožné dôvodiť zodpovednosť materskej spoločnosti iba vtedy, keď sa materská spoločnosť podieľala\nna deliktnom konaní svojej dcérskej spoločnosti.\nŽalobcovi ďalej namietali procesné pochybenia žalovaného, keď žalobca v 1. rade mal za to, že\nslovenské súťažné právo podobne ako európske súťažné právo vyžaduje, aby výzva pred vydaním\nrozhodnutia, resp. oznámenie o výhradách v dostatočnej miere určovala konanie, voči ktorému smerujú\nvýhrady žalovaného, resp. komisie a to tak, aby bolo účastníkovi konania umožnené riadne sa voči\nuvedeným tvrdeniam brániť. Žalobca v 1. rade tvrdil, že okrem toho, že druhá výzva bola vágna, na\nviacerých miestach boli nesprávne použité niektoré pojmy a uvedené nesprávne informácie, čo malo\nza následok zmätočnosť ohľadom toho, z čoho bol žalobca vlastne obvinený a dôkazov, na ktorých sa\nobvinenia voči žalobcovi zakladali. V druhej výzve žalovaný nielenže riadne neoboznámil žalobcu v 1.\nrade s právnou kvalifikáciou konania, ktoré mu kládol za vinu, namiesto toho žalobcu v 1. rade v tomto\nsmere závažne zaviedol, keď v druhej výzve neinformoval dostatočným spôsobom (resp. vôbec) žalobcu\no spôsobe (re)kalkulácie pokuty žalobcovi, ktorý bol následne detailne prezentovaný v druhostupňovom\nrozhodnutí.\n\nĎalej žalobcovia v 1. a 3. rade namietali neunesenie bremena dokazovania a to najmä pokiaľ ide o\npreukázanie protisúťažného konania vo vzťahu k Slovenskej republike. Podľa žalobcu v 3. rade žalovaný\nnepreukázal v požadovanom štandarde, že bol žalobca zapojený do údajných nezákonných činností\nna slovenskom trhu. Nebola preukázaná ani existencia údajnej ústnej dohody o rozdelení trhov medzi\njaponských a európskych členov GQ-Dohody. Žalovaný presunul dôkazné bremeno na žalobcu, aby\npreukázal negatívnu skutočnosť, t.j. že konanie, jeho povinnosť, jeho správanie a/alebo motívy jeho\nsprávania neexistovali, a tým žalovaný porušil zásadu prezumpcie neviny. Dôkazy zhromaždené v spise,\nmenovite GQ-Dohoda, GQE-Dohoda a iné dokumenty, ako napríklad zoznam slovenských projektov,\nnepredstavujú dostatočný dôkaz, na základe ktorého by žalovaný mohol usúdiť, že bol žalobca v 3. rade\nzapojený do údajnej zakázanej dohody alebo koordinácie vo vzťahu k Slovenskej republike. Okrem toho\nžalobca v 3. rade trval na tom, že žalovaný ignoroval tú skutočnosť, že okrem GQ-Dohody neexistuje\nžiadny iný dôkaz, ktorý by akýmkoľvek spôsobom čokoľvek naznačoval o žalobcovi.\nPodľa žalobcu v 1. rade výrok druhostupňového rozhodnutia trpí nedostatkami. Žalovaný vo výroku\ndruhostupňového rozhodnutia dostatočne presne a jednoznačne nevymedzil skutok - protisúťažné\nkonanie, ktorého sa mal žalobca údajne dopustiť, a najmä presne neopísal spôsob, akým malo údajne\nk spáchaniu protisúťažného konania dôjsť. Okrem toho sa vo výroku druhostupňového rozhodnutia\npresne a jednoznačne neuvádza miesto, resp. miesta a časy, kedy k tejto koordinácii malo dochádzať\ntakým spôsobom, aby tento skutok nemohol byť zamenený v budúcnosti s inými. Taktiež žalobca v\n2. rade namietal, že z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí vôbec nevyplýva, aký konkrétny postup\nžalobcu považuje žalovaný za jednotlivé typy protisúťažného konania uvedené vo výrokových častiach\nnapadnutých rozhodnutí. Žalovaný v odôvodneniach napadnutých rozhodnutí ani žiadnym spôsobom\nnepreukazuje, že by určitý konkrétny postup žalobcu v 2. rade a ostatných účastníkov konania naplňoval\nskutkové znaky týchto jednotlivých typov protisúťažných konaní. Žalobca v 3. rade bol tiež toho názoru,\nže žalovaný si nesplnil povinnosť odôvodniť napadnuté rozhodnutia. V napadnutých rozhodnutiach sa\nžalovaný takmer vôbec nezaoberá podľa žalobcu v 3. rade žiadnou z jeho námietok, úplne ignoruje\nväčšinu z nich a vyvracia argument žalobcu v 3. rade veľmi jednoduchým spôsobom. Na podporu svojho\ntvrdenia sa žalobca v 3. rade odvolával na rozsudok Ústavného súdu SR (sp. zn. ÚS 56/01 z 10.07.2002).\nŽalobca v 1. rade tiež argumentoval, že došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu, keďže mu nebol\nposkytnutý dostatočný čas na vyjadrenie sa k druhej výzve pred vydaním rozhodnutia. S prihliadnutím\nna rozsah a závažnosť skutočností uvedených v druhej výzve a potrebu informovať prostredníctvom\nprávneho zástupcu o týchto skutočnostiach žalobcu, ktorý má sídlo v Japonsku, bola lehota na\npredloženie vyjadrenia k druhej výzve aj napriek predĺženiu lehoty, ku ktorej došlo na základe žiadostí\núčastníkov konania, neadekvátna. Uvedené predstavuje podľa žalobcu porušenie práva žalobcu na\nobhajobu zakotveného v čl. 6 ods. 3 písm. a/, b/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\na v čl. 50 ods. 3 Ústavy SR a takisto porušenie § 3 ods. 2 správneho poriadku.\nŽalobca v 2. rade namietal, že podľa dátumu vyznačeného na rozhodnutí o rozklade mal žalovaný vydať\nrozhodnutie o rozklade dňa 14.08.2009, teda deň pred uplynutím predĺženej lehoty v zmysle § 30 v\nspojení s § 34 ods. 2 ZOHS. Rozhodnutie o rozklade však bolo žalobcovi doručené až 24.09.2009,\nteda takmer mesiac a pol od uplynutia lehoty. Podľa názoru žalobcu časový rozdiel medzi vydaním\na doručením rozhodnutia o rozklade nie je možné považovať ani za primeranú lehotu pre vypravenie\nrozhodnutia účastníkom konania.\nŽalobcovia v 1. až 3. rade namietali ďalej pokutu pričom žalobca v 1. rade namietal, že zo strany\nžalovaného malo dôjsť k zníženiu pokuty uloženej žalobcovi, a to z dôvodu, že žalovaný nebol\noprávnený uložiť žalobcovi pokutu za protisúťažné konanie, ktoré sa uskutočnilo pred 01.05.2001, kedy\nnadobudol účinnosť súčasný zákon o ochrane hospodárskej súťaže. Je tomu tak preto, že v zmysle\npredchádzajúcich zákonov mohol žalovaný uložiť pokuty podnikateľom len v priebehu troch rokov od\nroku, kedy nastalo ich porušenie. Žalobca v 3. rade tiež trval na tom, že na základe prechodných\nustanovení zákona č. 63/1991 Zb. o ochrane hospodárskej súťaže a zákona č. 188/1994 Z. z. o ochrane\nhospodárskej súťaže v znení neskorších predpisov žalovaný nemá právomoc uložiť pokutu žalobcovi\nza údajné porušenie zákona počas obdobia od 01.03.1991 do 30.04.2001. Podľa žalobcu možnosť\nžalovaného uložiť pokutu za údajné porušenie zákona počas obdobia od 01.03.1991 do 30.04.2001, t.\nj. dátumu, kedy obidva akty stratili účinnosť, uplynula k 30.04.2004, t. j. tri roky od dátumu, kedy zákon\nč. 188/1994 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č.\n188/1994 Z. z.“) stratil účinnosť.\n\nRovnako žalobca v 1. rade argumentoval tak, že žalovaný porušil jeho právo na oboznámenie sa s\npodkladmi pre rozhodnutie a žalobca bol vystavený právnej neistote ohľadom spôsobu výpočtu pokuty\ntým, že žalovaný v prvostupňovom rozhodnutí neuviedol, z ktorého Metodického pokynu o postupe\npri určovaní pokút v prípadoch zneužívania dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaž\n(ďalej len „Metodický pokyn“) vychádzal pri ukladaní pokút, následne žalovaný v rámci druhej výzvy pred\nvydaním rozhodnutia zmätočne odkázal na Metodický pokyn z roku 2008, ako aj tým, že výška pokuty v\ndruhostupňovom rozhodnutí bola žalovaným pravdepodobne prepočítaná na základe internej Smernice\no postupe pri ukladaní pokút č. 5/2003 účinnej od 01.01.2004. Žalobca v 2. rade poukazoval aj na to, že\nv oblasti správneho trestania sa ukladá sankcia účinná v dobe spáchania správneho deliktu. Pokiaľ je\nale v dobe rozhodovania o správnom delikte účinná sankcia, ktorá je pre páchateľa miernejšia, je nutné\nuložiť túto nižšiu sankciu. Pri stanovovaní sankcie v rozhodnutí o rozklade je tak nutné posúdiť, či sankcia\núčinná v dobe rozhodovania o rozklade je miernejšia ako sankcia účinná v dobe spáchania správneho\ndeliktu. V záujme zachovania tejto zásady bol preto žalovaný povinný použiť pri stanovení sankcie\nmetodický pokyn žalovaného pre stanovovanie sankcií účinný v dobe vydania rozhodnutia o rozklade\n- Metodický pokyn o postupe pri určovaní pokút v prípadoch zneužívania dominantného postavenia a\ndohôd obmedzujúcich súťaž.\nŽalobca v 1. rade mal tiež za to, že rozhodnutie v časti týkajúcej sa pokuty je nepreskúmateľné, pričom\nuvádza viacero dôvodov. Predovšetkým z druhostupňového rozhodnutia nie je možné vyvodiť metódu\nresp. spôsob, aký žalovaný použil pri určení základnej sumy pokuty uloženej žalobcovi. Odôvodnenie\ndruhostupňového rozhodnutia nasvedčuje tomu, že žalovaný svojvoľne, bez uvedenia konkrétnej\nmetodológie, rozdelil pokutu na časť uloženú za závažnosť údajného porušenia súťažných noriem a na\nčasť, ktorá zodpovedá dĺžke údajného porušenia tak, aby výška pokuty dosiahnutá takýmto rozdelením,\nzodpovedala celkovej výške pokuty udelenej zo strany prvostupňového správneho orgánu, čo je\nneprípustné a zároveň v rozpore s § 47 ods. 3 správneho poriadku. Rovnako aj podľa žalobcu v 2. rade\nstanovenie dĺžky údajného protisúťažného konania žalovaným nemá podklad vo vykonaných dôkazoch.\nŽalovaný preto nebol oprávnený pri stanovovaní pokuty zohľadniť dĺžku údajného protisúťažného\nkonania, ktorá podľa neho bola značná.\nŽalobca v 2. rade sa nestotožnil ani s názorom žalovaného, že závažnosť správneho deliktu je nutné\nurčiť podľa ekonomickej sily, t. j. podľa obratu každého z účastníkov správneho konania. Zo samotnej\nlogiky veci totiž vyplýva, že obrat je kritérium, ktoré nemôže mať žiadny vplyv na závažnosť protiprávneho\nkonania. Na jeho závažnosť môže mať vplyv iba povaha porušenia, skutočný účinok na trh a veľkosť\nrelevantného trhu. Zohľadnenie obratu vedie k diskriminácii. Žalobca v 3. rade sa domnieval, že\nvýška pokuty nie je oprávnená a je neprimerane vysoká. Dôkazy zhromaždené žalovaným bezpochyby\npreukazujú, že žalobca v 3. rade sa nikdy nezúčastnil na žiadnej dohode alebo koordinácii, pokiaľ ide\no slovenský trh. V tomto ohľade je pokuta uložená žalobcovi v 3. rade neprimerane vysoká v porovnaní\ns pokutami uloženými európskym členom kartelu, ktorí mohli a pravdepodobne aj mali skutočný dopad\nna slovenský trh a hospodársku súťaž. Žalovaný si tiež nesplnil ani povinnosť uviesť dôvody vo vzťahu\nk výške pokuty, hlavne čo sa týka presných kritérií, váh a metód na vypočítanie pokuty.\nŽalobca v 1. rade sa tiež domáhal toho, aby žalovaný pri posudzovaní/výpočte pokuty prihliadol na\nveľkosť relevantného trhu a jeho vplyvom na určenie základnej sadzby pokuty. Ak posúdenie veľkosti\nrelevantného trhu žalovaný v danej veci nepovažoval za účelné, mal aspoň uviesť dôvody, ktoré ho\nviedli k danému záveru. Žalovaný sa tiež dostatočne a jednotlivo nezaoberal ďalšími faktormi, ktoré mal\nzohľadniť pri posudzovaní výšky pokuty v súlade s § 38 ods. 10 ZOHS, ako aj na skutočnosť, že mu\ndoteraz žalovaným nikdy nebola uložená pokuta.\nŽalobca v 3. rade uviedol, že aj keby spáchal delikt vo vzťahu k slovenskému územiu, je tu niekoľko\nzásadných poľahčujúcich okolností, a to že údajné porušenie zákona nastalo z nedbanlivosti, žalobca v\n3. rade bol v pasívnej úlohe, pokiaľ ide o slovenský trh, a nikdy nezačal ani sa nedopustil akéhokoľvek\nporušenia zákona vo vzťahu k trhu a napokon účasť žalobcu v 3. rade na činnostiach údajne porušujúcich\nzákon vo vzťahu k slovenskému trhu bola veľmi nepatrná, ak nie neexistujúca. Z toho dôvodu žalobca\nv 3. rade tvrdil, že žalovaný pochybil, keď nevzal do úvahy tieto poľahčujúce okolnosti pri posudzovaní\nvýšky pokuty a žiadal súd o zníženie pokuty.\nĎalej podľa žalobcov v 1. a 3. rade bol zo strany žalovaného porušený princíp primeranosti, keď\nposudzoval pokutu uloženú žalobcom v 1. a 3. rade za zapojenie do GQ-Dohody rovnakým spôsobom,\nako pri európskych výrobcoch, ktorí boli zapojení do obidvoch dohôd - GQ-Dohody aj GQE-Dohody.\n\nŽalobca v 1. rade je toho názoru, že došlo zo strany žalovaného aj k diskriminačnému zaobchádzaniu\nvo vzťahu k nemu v porovnaní s európskymi spoločnosťami, keďže mu bola uložená druhá najvyššia\npokuta z pomedzi všetkých účastníkov a to aj napriek tomu, že európske spoločnosti boli účastníkmi GQDohody, podieľali sa na európskych aktivitách na základe GQ-Dohody, zatiaľ čo japonské spoločnosti\nboli len účastníkmi GQ-Dohody.\nKrajský súd konštatoval, že medzi žalobcami a žalovanými nie je sporu o tom, že skutkovo týmto konaním\nžalobcov, ktoré bolo predmetom správneho konania, v ktorom bolo vydané i napadnuté rozhodnutie\nžalovaného, sa už v minulosti zaoberala Európska komisia (ďalej len „EK“), ktorá o ňom rozhodla dňa\n24.01.2007 rozhodnutím COMP/F/38.899. Európska komisia pritom rozhodla vecne obdobne ako teraz\nžalovaný; bolo deklarované porušenie zákazu kartelových dohôd vyjadreného v čl. 81 Zmluvy o ES\n(ďalej len „ZES“).\nEurópska komisia zahájila konanie a vydala rozhodnutie podľa čl. 81 ZES, pričom v ňom sledovala\ndopady konaní spoločností, s ktorými konanie viedla, na komunitárnom trhu GIS. Žalovaný naproti tomu\nzahájil a viedol správne konanie pre porušenie § 3 ods. 1 zákona č. 63/1991 Zb., § 3 ods. 1 zákona č.\n188/1994 Z. z. a § 4 ods. 1 ZOHS. Dopad konania účastníkov správneho konania vedeného žalovaným\npre obdobie konania žalobcov od 01.03.1991 do 30.04.2004 bol podľa žalovaného posudzovaný iba vo\nvzťahu k územiu Slovenskej republiky, resp. k hospodárskej súťaži existujúcej na tunajšom trhu, pretože\nv tomto období bolo na území Slovenskej republiky konanie, ktoré je predmetom správneho konania,\npostihnuteľné iba podľa predchádzajúcich zákonov o ochrane hospodárskej súťaže a následne potom\nZOHS a nie podľa čl. 81 ZES.\nTýmto konaním sa teda paralelne zaoberala ako EK, tak žalovaný, oba súťažné orgány samostatne\ndeklarovali porušenie zákazu kartelových dohôd, oba podľa rôznych právnych poriadkov (EK podľa\nkomunitárneho, inak priamo aplikovateľného i v jednotlivých členských štátoch, žalovaný podľa\nslovenského vnútroštátneho), oba uložili účastníkom konania pokuty.\nKrajský súd poukázal na to, že základné procesné námietky žalobcov smerujú proti porušeniu zásady\nne bis in idem a sú vystavené na tvrdení, žalovaným nespochybňovanom, že tým istým konaním ako\nteraz žalovaný v napadnutom rozhodnutí sa už v minulosti zaoberala EK, ktorá o tom istom konaní\nuž skôr než žalovaný právoplatne rozhodla. Zároveň však dodal, že táto otázka je už plne vyriešená\nrozsudkom Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“) zo dňa 14.02.2012 vo veci C-17/10, v\nktorom odpovedal na prejudiciálne otázky položené Krajským súdom v Brne.\nZ predmetného rozsudku vyplýva, že podľa názoru SD EÚ, čl. 3 ods. 1 Nariadenia č. 1/2003 a čl. 81 ZES\npredstavujú hmotnoprávne normy úniového práva. Podľa SD EÚ ustanovenia čl. 81 ZES a čl. 3 ods. 1\nNariadenia č. 1/2003 sa majú vykladať v tom zmysle, že v rámci konania začatého po 01.05.2004 nie\nsú uplatniteľné na kartel, ktorý vyvolal účinky na území členského štátu, ktorý pristúpil k Európskej únii\n(ďalej len „EÚ“) až 01.05.2004, v obdobiach pred týmto dátumom.\nPokiaľ Európska komisia začne konanie proti kartelu na základe kapitoly III. Nariadenia č. 1/2003,\norgán pre hospodársku súťaž dotknutého členského štátu nestráca podľa čl. 11 ods. 6 v spojení s\nčl. 3 ods. 1 Nariadenia č. 1/2003 právomoc na základe vnútroštátneho práva hospodárskej súťaže\nsankcionovať protisúťažné účinky spôsobené kartelom na území tohto členského štátu počas obdobia\npred pristúpením tohto štátu k EÚ.\nZásada ne bis in idem nebráni tomu, aby vnútroštátny orgán pre hospodársku súťaž dotknutého\nčlenského štátu uložil podnikom, ktoré sa zúčastnia na karteli pokuty, s cieľom sankcionovať účinky\nspôsobené týmto kartelom na území tohto členského štátu pred jeho pristúpením k EÚ, pokiaľ\npokuty uložené členom tohto kartelu rozhodnutím EK prijatým pred vydaním rozhodnutia uvedeného\nvnútroštátneho orgánu pre hospodársku súťaž neboli určené na sankcionovanie tých istých účinkov.\nV podrobnostiach krajský súd odkázal na argumentáciu SD EÚ vo vyššie uvedenej veci a uzavrel, že\nnámietky žalobcov v tejto časti nie sú dôvodné.\nKrajský súd taktiež vyhodnotil námietku žalobcu v 2. rade o tom, že rozhodnutie o rozklade mu bolo\ndoručené až po mesiaci a pol od uplynutia lehoty v zmysle § 30 v spojení s § 34 ods. 2 ZOHS,\n\nza nespôsobilú vyvolať nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zákon z hľadiska materiálneho a\nprocesného, podľa názoru krajského súdu, žiadne takéto účinky pre daný prípad neupravuje.\nĎalej sa krajský súd zaoberal materiálnymi náležitosťami napadnutého rozhodnutia žalovaného a\npoukázal na to, že v zmysle ustanovenia § 37 ods. 1 ZOHS sa postupuje v konaní na Protimonopolnom\núrade Slovenskej republiky podľa všeobecných predpisov o správnom konaní (Správny poriadok), ak\ntento zákon neustanovuje inak. Z uvedeného vyplýva že na konanie o správnych deliktoch sa vzťahujú\nustanovenia Správneho poriadku, a to od začatia konania, cez dokazovanie, až po vydanie rozhodnutia.\nZ formálnej stránky musí rozhodnutie správneho orgánu obsahovať náležitosti zakotvené v ustanovení §\n47 ods. 1 Správneho poriadku, t.j. výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Krajský súd sa v súvislosti\nso žalobnými námietkami zaoberal výrokovou časťou rozhodnutia žalovaného a dospel k záveru, že v\npreskúmavanej veci výroková časť napadnutého rozhodnutia zhora uvedené kritéria spĺňa. Žalovaný\nvo výroku preskúmavaného rozhodnutia uviedol miesto spáchania správneho deliktu dostatočne určito,\nkeď ho vymedzil územím Slovenskej republiky. Rovnako aj čas spáchania bol vymedzený obdobím od\n01.03.1991 do 30.04.2004. Je nesporné, že vo výrokovej časti je uvedený aj spôsob spáchania, keď\nžalovaný popísal skutok dostačujúcim spôsobom, pričom žalovaný aj uviedol, ktorými spôsobmi žalobca\nnaplnil znaky skutkovej podstaty. Preto podľa názoru krajského súdu výroková časť napadnutého\nrozhodnutia je formulovaná presne, úplne a dostatočne určito, spôsobom, ktorý vylučuje zameniteľnosť\nskutku s iným.\nPokiaľ ide o námietku týkajúcu sa nesprávneho vymedzenia relevantného trhu krajský súd poukázal na\nto, že z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že relevantný trh bol vymedzený ako trh výroby a predaja\nzapuzdrených plynom izolovaných spínacích zariadení (GIS) pre aplikácie 72 kV a vyššie. Priestorový\nrelevantný trh bol vymedzený územím Slovenskej republiky. Žalovaný analýzou jednotlivých projektov\n(13) popísaných v rozhodnutí preukázal, že kartel rokoval o predaji GIS, pričom rokovanie sa vzťahovalo\naj na územie Slovenskej republiky, pričom vychádzal z písomných dohôd najmä GQ a GQE, Dohody o\nvšeobecných pravidlách pre GE, dôkazy od spoločnosti ABB a z výpovedí svedkov (napr. Elektrovod\nHolding, a. s., Bratislava k projektu NPP Jaslovské Bohunice, či k projektom Ipeľ a Lamač a iné) a\ntiež zisťovaní, aké dopady mali dohody na vymedzený trh, najmä pri posudzovaní ich zákazu podľa\ncitovaných ustanovení ZOHS. Pokiaľ malo konanie žalobcov dopad na trh, tak, ako bol vymedzený, je\nlogické, že by malo dopad aj na jednotlivé podrobnejšie vymedzené trhy v rámci vymedzeného celku,\nna ktorých účastníci kartelu pôsobili. Krajský súd pritom vychádzal z rozhodnutia Súdu prvého stupňa\n(ďalej len „SPI“) T-44/00, zo dňa 08.07.2007 vo veci „Mannesmannrohren-Werke“, z ktorého vyplýva, že\nprecíznejšie vymedzenie relevantného trhu je potrebné tam, kde bez takéhoto precízneho vymedzenia\ntrhu nie je možné určiť, či je cieľ alebo výsledok dohody protisúťažný, resp. či je v takom rozsahu, že\nmôže byť ním dotknutý obchod medzi členskými štátmi. Krajský súd pripomenul, že zhodne ako v tejto\nveci bol po vecnej stránke vymedzený relevantný trh v konaní o tom istom karteli pred EK, kde to nebolo\nspochybňované.\nV uvedených úvahách žalovaného krajský súd nezistil žiadne zjavné pochybenie pri vecnom vymedzení\nrelevantného trhu, a preto námietky žalobcov týmto smerom považoval za nedôvodné.\nPokiaľ ide o námietku hmotnoprávnej hodnoty dôkazov zabezpečených žalovaným krajský súd\nvychádzal zo zistení z administratívneho spisu, ktorými bolo podľa jeho názoru preukázané, že\npodkladom rozhodnutia správnych orgánov pre preukázanie skutku bolo predovšetkým prehlásenie\nžiadateľa o Leniency a ním doložené podporné listiny. Z toho odvodzoval žalovaný koordináciu\nspočívajúcu v manipuláciách ponúk. Na toto potom nadväzoval zoznam ponúk dodávok GIS na území\nSlovenskej republiky. Z uvedeného je odvodený dopad konania na slovenskom území. V súhrne je\nnásledne z týchto skutočností odvoditeľné naplnenie zákazu kartelových dohôd s dopadom na slovenské\núzemie.\nJe teda, podľa názoru krajského súdu, zrejmé, že kľúčové skutkové zistenia žalovaného plynú s GQDohody, GQE-Dohody, potvrdenia vyhlasovateľov projektov a informácií o fungovaní kartelu od žiadateľa\no Leniency. Prehlásenie pána W. (ABB) nemôže byť považované (a ani nebolo) za jediný samostatný\ndôkazný prostriedok. Toto prehlásenie totiž nadväzuje a potvrdzuje prehlásenie žiadateľa o Leniency,\na preto je potrebné prihliadať k nemu z hľadiska jeho významu ako súčasti postupných vyjadrení\nsamotného žiadateľa o Leniency.\n\nVychádzajúc z platnej judikatúry SD EÚ, je podľa názoru krajského súdu, akceptovateľné, že skutkový\nstav vo všetkých podstatných aspektoch uvádzaného deliktu (koordinácia a manipulácia ponúk) môže\nbyť vybudovaný iba na prehlásení jediného subjektu (medzi inými pozri rozsudok SPI z 08.07.2004,\nT-67/00, T-68/00 vo veci JFE Engineering Corp). Tu bolo tiež zdôraznené, že prehlásenia, ktoré sú v\nrozpore so záujmami prehlasovateľa (napr. ABB), musia byť v zásade považované za zvlášť vierohodné\ndôkazné materiály. Podľa pravidiel všeobecne platných v oblasti dokazovania závisí vierohodnosť a teda\naj dôkazná hodnota dokumentu na jeho pôvode, na okolnostiach jeho vypracovania, na osobe ktorej\nje určený a na zmysluplnej a spoľahlivej povahe jeho obsahu (medzi inými pozri rozsudok SPI T-l/89 z\n24.10.1991 vo veci Rhône-Poulenc).\nĎalej krajský súd poukázal na to, že pri posudzovaní skutočností vyplývajúcich zo žiadosti o\nLeniency bolo potrebné určiť, či sa GQ-Dohoda týkala aj slovenského územia a to z pohľadu na\nmožný záver, či sa tohto územia týkala EGQ-Dohoda. Krajský súd zdôraznil, že samotní žalobcovia\nnespochybňovali skutočnosť, že GQ-Dohoda stanovila pravidlá manipulácie ponúk na projekty dodávok\nGIS na celosvetovej úrovni. Zahrňovala pritom predovšetkým výmenu informácií o projektoch, či iných\nobdobných procedúrach a uzavretých zákazkách za pomoci štandardizovaných formulácií, prideľovaní\npríslušných kvót pre skupiny európskych a japonských výrobcov, prideľovaných zákaziek v rámci\nkartelu, manipuláciu ponukových konaní a stanovení minimálnych cien. Projekty týkajúce sa Slovenskej\nrepubliky neboli výslovne zaradené medzi výnimky, preto žalovaný v rámci správnej úvahy mal za to,\nže ak v určitej krajine pôsobia potenciálni odberatelia GIS a táto krajina súčasne nebola vyčlenená z\npôsobnosti dohody (všetky krajiny sveta), potom sa na ňu dohoda vzťahuje.\nPodľa názoru krajského súdu, v danom prípade žalovaný použil jazykový výklad textu GQ-Dohody,\nktorý krajský súd považoval za legitímny najmä preto, lebo ak na slovenskom území existoval dopyt\npo GIS, účinok dohovoru na toto územie nie je nezmyselný. Neobstojí ani tvrdenie, že uvedený\ndohovor sa netýkal slovenského územia aj z toho dôvodu, že šlo o územie tiež „socialistické“ (1988).\nKrajský súd poukázal na to, že z administratívneho spisu vyplýva, že súčasťou GQ-Dohody je zoznam\nlicenčných zmlúv, kde sa medzi zmluvnými partnermi objavujú aj iní partneri so sídlom na území\nbývalých socialistických štátov (napr. VESEOJ EXP.IMP. z bývalého Sovietskeho zväzu, či Mihel z\nbývalej Juhoslávie) a keďže žalobcovia neprodukovali iné dôkazy, je možné prisvedčiť, že sa týkal\nrovnako aj územia bývalého socialistického bloku všeobecne, a teda aj územia slovenského. Pokiaľ\nžalobca argumentuje tak, že GQ-Dohoda, resp. jeho účasť na tejto zmluve, nemohla mať žiadne účinky\nna slovenský trh z dôvodu existencie prekážok vstupu na tento trh, tak uvedená argumentácia podľa\nnázoru krajského súdu neobstojí aj preto, že potom by bolo nelogické samotné uzavretie GQ-Dohody,\nktorého podstatou bolo určenie pravidiel pri vymedzovaní príslušných kvót pre skupiny európskych a\njaponských výrobcov, teda forma vyčlenenia európskeho trhu. Nemožno potom „rozumne“ vysvetliť,\nprečo za tejto situácie by japonskí výrobcovia vôbec GQ-Dohodu uzatvárali.\nPodľa názoru krajského súdu všetci účastníci kartelu, ktorí sa podieľali na mechanizme podľa GQDohody, sa dobrovoľne vzdávali i potenciálnej možnosti na trh vstúpiť v rámci férovej súťaže.\nZ uvedeného mal krajský súd za to, že žalovaný dostatočne v tejto súvislosti preukázal, že prekážky\nvstupu japonských producentov GIS na slovenské územie nemohli byť absolútne, a preto nebolo\npotrebné uvedené skutočnosti preukazovať inými odbornými vyjadreniami predkladanými, okrem iných,\naj žalobcom, z ktorých by mal byť preukazovaný opak. Pokiaľ sa projektov v Slovenskej republike\nzúčastnili len európski producenti a japonskí producenti nie, potom to môže byť vnímané ako dôsledok\nich záväzku podľa GQ-Dohody.\nKeďže ani SD EÚ nespochybňoval aplikovateľnosť GQ-Dohody na slovenskom území, potom, podľa\nnázoru krajského súdu, na EGQ-Dohodu je potrebné prihliadnuť ako na vykonávaciu zmluvu ku GQDohode. Uvedené vyplýva jednak z jej samotného označenia ako aj preambuly, podľa ktorej EGQDohoda je použiteľná na výkon GQ-Dohody, resp. v nej dohodnuté pravidlá majú prednosť pred GQDohodou. V čl. 4 a 8 EGQ-Dohody je upravený postup pri prerozdeľovaní spoločnej európskej kvóty\nmedzi európskymi výrobcami.\nZ uvedených skutočností mal krajský súd za preukázané, že pravidlá kartelu zakotvené v GQ-Dohode a\njeho aplikovaný mechanizmus na území Slovenskej republiky (preukázané v skúmaných 13 projektoch,\nktoré boli na území SR realizované) sa na toto územie vzťahovalo, a preto aj v tejto časti sa stotožnil\ns právnym názorom žalovaného.\n\nĎalej krajský súd poukázal na to, že SD EÚ vo svojich rozhodnutiach judikoval, že cenové horizontálne\nkartelové dohody môžu byť kvalifikované ako veľmi závažné protiprávne konania (napr. pri úvahe o výške\npokuty), čo i len na základe ich povahy, bez potreby preukazovania skutočného dopadu protiprávneho\nkonania na trh, (napr. rozsudok SD EÚ C-534/07 P z 03.09.2009 vo veci Prym a Prym Consumer).\nPokiaľ teda žalobca odmieta svoju účasť na karteli vo vzťahu k slovenskému trhu, potom podľa názoru\nkrajského súdu ide o argumentáciu, ktorá nespochybňuje konštrukciu, podľa ktorej na slovenskom\núzemí existoval dopyt po dodávkach GIS, čo bolo aj uspokojované. Pokiaľ sa jednotliví členovia\nkartelu podieľali na globálnej koordinácii (primárne rozdeľujúcej územie na európske a na japonské a\nnásledne koordinujúce ich postupy v rámci týchto dvoch základných skupín), potom sa uskutočňovali\nna slovenskom území dodávky produktu, ktorého sa táto koordinácia týkala, musela sa koordinácia ako\ncelok na slovenskom území prejaviť a to aj bez faktickej prítomnosti niektorých účastníkov kartelu na\nslovenskom trhu. Kartel, ktorého pôsobnosť je založená na globálnej koordinácii, za predpokladu, že z\nničoho neplynie, že by niektoré územie bolo z jeho účinku vylúčené, má rozhodne účinok vo vzťahu k\ntomu územiu, kde s produktom, ktorý je predmetom kartelu, obchoduje aspoň jeden účastník kartelu.\nToto práve v posudzovanej veci preukázané bolo.\nPreto krajský súd považoval za preukázané, že skutok popísaný vo výroku napadnutého rozhodnutia\nžalovaného sa stal a že tento skutok je kartelovou dohodou, ktorá má protisúťažné účinky aj na\nslovenskom území.\nPokiaľ žalovaný poukazoval na protisúťažný dopad kartelu ako celku, potom mu treba podľa názoru\nkrajského súdu dať za pravdu predovšetkým v tom, že bola preukázaná existencia komplexného\nsystému cenových dohôd, dohôd o rozdelení trhu a dohôd o obmedzovaní počtu súťažiteľov na trhu, čo\nnarušuje súťažné prostredie už zo svojej podstaty.\nŽalobcami spochybňovanú účasť na karteli v jednotlivých obdobiach kartelu, ako aj otázku totožnosti\nkartelu ako jediného konania, krajský súd nepovažoval za dôvodnú. V tejto súvislosti krajský súd\nvychádzal z rozhodnutia SD EÚ C-49/92 PO z 08.07.1999 vo veci Anic Partecipazioni, podľa ktorého\nten súťažiteľ, ktorý sa zúčastnil protiprávneho konania, tvoreného komplexom úkonov niekoľkých\nsúťažiteľov tým, že k fungovaniu kartelu svojim konaním priebežne prispieval, principiálne nesie\nzodpovednosť behom celého obdobia svojej účasti na uvedenom protiprávnom konaní za správanie sa\nostatných súťažiteľov v rámci totožného protiprávneho konania, ak je preukázané, že tento súťažiteľ\nvedel o protiprávnom konaní ostatných účastníkov alebo ich mohol rozumne predvídať a bol pripravený\nprijať z toho plynúce riziko. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného je podľa názoru krajského súdu\ndostatočne preukázaná skutočnosť, že japonskí a európski výrobcovia GIS sa zúčastnili jedného\nkartelu ako celku. Z toho plynie, že japonskí výrobcovia, ktorí sa kartelu zúčastnili na jeho začiatku\n(01.03.1991), museli vedieť, že európske projekty sú vyhradené európskym výrobcom. Pokiaľ sa teda\njaponskí výrobcovia kedykoľvek počas obdobia, ktorého sa mal kartel týkať (za situácie, že sa od\nkartelu jednoznačne nedištancovali), nepodieľali na dodávkach na slovenské územie, zodpovedá to\npravidlám kartelu, pretože pokiaľ bolo slovenské územie súčasťou územia európskeho (a ako dopadla\nEGQ-Dohoda na toto územie je uvádzané vyššie), potom práve taká bola myšlienka kartelu, t.j. rozdeliť\núzemie. Ak teda bol kartel realizovaný podľa pravidiel, nebola účasť japonských výrobcov na slovenskom\núzemí potrebná, naopak je možné z uvedeného logicky vyvodiť, že pravidlá kartelu rešpektovali a práve\ntouto pasívnou formou sa kartelu zúčastnili.\nV danom konaní podľa názoru krajského súdu žalobcovia nijako nepreukázal, že by kartel skutočne\npo nejakú dobu vôbec nefungoval, resp. že sa ku koncu roku 2000 rozpadol. I napriek tomu, že sa\nneskorších stretnutí zúčastnili len niektorí členovia, boli medzi nimi prítomní i niektorí predchádzajúci\neurópski a japonskí výrobcovia. Rokovania pred rokom 1999 i po roku 2002 boli vedené s rovnakým\nzámerom - manipulovať dodávky a tieto sa týkali totožného produktu. Napadnuté rozhodnutie konštatuje,\nže niektorí z účastníkov kartelu svoju účasť na karteli v určitých obdobiach prerušili - tomu napokon\nzodpovedá aj výrok napadnutého rozhodnutia. Preto nie je možné tu namietať, že by sa s touto\notázkou žalovaný dostatočne pozorne nevysporiadal, pričom v tejto časti sa krajský súd s podrobnou\nargumentáciou žalovaného stotožnil a poukázal na ňu.\nKrajský súd preto vyššie uvedený okruh žalobných námietok nepovažoval za dôvodné.\nZa dôvodné však krajský súd považoval žalobné argumenty súvisiace s určovaním pokút.\n\nS poukazom na čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ods. 2, čl. 154c,\nnálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. ÚS 17/199 9 z 22.09.1999, I.\nÚS 44/1999 z 13.10.1999), na čl. 6 ods. 1 prvá veta Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd (ďalej len „Dohovor“), na Odporúčanie výboru ministrov č. R(91) pre členské štáty o\nsprávnych sankciách, judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ako aj judikatúru\nslovenských súdov krajský súd zopakoval, že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty\nprávnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu\nako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska treba vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú\nobvinenému z trestného činu. Hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a deliktami\nza ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené\nprirodzenými právnymi princípmi.\nKrajský súd poukázal na to, že skutková otázka vymedzenia trvania konania, ktoré je následne\nkvalifikované ako protiprávne, je v rámci správneho trestania vždy jednou z kľúčových. To platí o to\nviac, či je posudzované konanie správnym deliktom trvajúcim, v tomto prípade či presiahlo dátum\n01.05.2004, od ktorého je potrebné prednostne aplikovať komunitárne súťažné právo - t. j. zákaz\nkartelových dohôd vyjadrený v čl. 81 ZES (k 01.05.2004 sa stalo účinným Nariadenie č. 1/2003, o\nvýkone pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v čl. 81 a 82 ZES, ktoré kodifikovalo prednostnú\naplikovateľnosť čl. 81 ZES pred vnútroštátnym zákonodarstvom, t. j. pred § 3 a nasl. ZOHS), a ak bolo\nsamotné správne konanie, ukončené vydaním napadnutého rozhodnutia, zahájené až po 01.05.2004,\nteda za procesnoprávneho stavu upraveného Nariadením č. 1/2003.\nV rámci posúdenia žalobných námietok krajský súd vychádzal zo zásad aplikovateľných v oblasti\npráva trestného, nakoľko do oblasti deliktuálneho práva správneho je potrebné nepochybne zaradiť aj\nprotikartelové právo, uvedené v § 3 a nasl. ZOHS. Tento záver podľa názoru krajského súdu jasne\nvyplýva, napr. z rozhodnutia ESĽP vo veci Stenuit zo dňa 27.02.1992.\nTrestné právo rozlišuje od jednorazových trestných činov z hľadiska časového úseku, v ktorom boli\nspáchané, trestné činy pokračujúce, trvajúce a hromadné (kolektívne). Je pre ne spoločné, že trestná\nčinnosť trvá po dlhší čas a skladá sa buď z rady čiastkových útokov, resp. spočíva v udržovaní\nprotiprávneho stavu. Trvajúci trestný čin býva pravidelne charakterizovaný ako čin, ktorým páchateľ\nvyvolá protiprávny stav, ktorý potom udržiava, prípadne ho udržiava bez toho, aby ho vyvolal ak zákonné\nustanovenie nevyžaduje, aby ho vyvolal. Trvajúce trestné činy sa posudzujú ako jediné konanie, ktoré\ntrvá tak dlho, kým páchateľ udržuje protiprávny stav; ide o jediný skutok a jediný trestný čin, ktorý je\nukončený až okamžikom odstránenia protiprávneho stavu. Trvajúci trestný čin sa považuje za spáchaný\nza účinnosti novej právnej úpravy, pokiaľ aspoň časť protiprávneho konania, ktorým bol udržovaný\nprotiprávny stav, sa odohral za účinnosti novej právnej úpravy, a to za podmienky, že toto konanie bolo\ntrestným činom i podľa predchádzajúcej právnej úpravy.\nZ uvedeného podľa názoru krajského súdu vyplýva, že vyššie uvádzané konanie, spočívajúce v\nuzatvorení a plnení kartelovej dohody, je konaním, ktorým páchateľ vyvolal protiprávny stav, ktorý\nnásledne udržuje, t. j. je iným správnym deliktom trvajúcim. Takto čin charakterizoval aj žalovaný.\nKrajský súd poukázal na to, že od 01.05.2004, v dôsledku účinnosti Nariadenia č. 1/2003, bolo povinne\npoužiteľným nové pravidlo jednotnej a decentralizovanej aplikácie súťažného práva všetkými súťažnými\núradmi v celom komunitárnom priestore, ktoré sa v období pred 01.05.2004 neuplatňovalo. Nariadenie\nč. 1/2003 je predpisom procesným. Bod 1. preambuly Nariadenia č. 1/2003, zdôvodňujúci význam jeho\nprijatia, poukazuje na to, že ide o Nariadenie, ktoré „...zodpovedá výzvam jednotného trhu...“.\nPokiaľ je teda trh už jednotný a bola táto skutočnosť východiskom a dôvodom prijatia Nariadenia č.\n1/2003, potom tejto skutočnosti musí zodpovedať aj jednotný postup pri jeho ochrane, čiže postup\nspoločný, decentralizovaný a vzájomne koordinovaný. Preto postup žalovaného týmto smerom krajský\nsúd považuje za legitímny.\nPodľa vyššie uvádzaných princípov, žalovaný pri posudzovaní trestnosti činu a pri ukladaní trestu v\nzásade prihliada na to, čo je pre páchateľa (súťažiteľa) priaznivejšie (§ 2 a nasl. Tr. zák.).\n\nV danom prípade však podľa názoru krajského súdu žalovaný podľa uvedených pravidiel dôsledne\nnepostupoval. Jednak porušil pravidlo „zákazu zmeny k horšiemu“, keď zvýšil v napadnutom rozhodnutí\npokutu (cca o 40 %) členovi skupiny žalobcu v 2. rade (str. 166, bod 864).\nTaktiež nebolo krajskému súdu zrejmé, prečo žalovaný nezohľadnil argumentáciu účastníkov (najmä\nžalobcu v 2. rade), ktorým namietali použitý Metodický pokyn o postupe pri určovaní pokút v prípadoch\nzneužívania dominantného postavenia a dohôd obmedzujúcich súťaž najmä s ohľadom na obrat\n(celkový obrat s daňou) z ktorého bola vypočítaná pokuta. Krajský súd poukázal na to, že v čase\nrozhodovania žalovaného bol už účinný aktuálny Metodický pokyn podľa ktorého východiskom pri\nurčovaní pokuty je obrat (bez daní) dosiahnutý podnikateľom z predaja tovarov a služieb, ktorých sa\nnarušenie alebo obmedzenie súťaže priamo alebo nepriamo dotýka, a to na vymedzenom priestorovom\nrelevantnom trhu. Preto podľa názoru krajského súdu neobstojí tvrdenie žalovaného, že aktuálny\nMetodický pokyn nebolo možné použiť, lebo mohol vychádzať len z Metodického pokynu účinného v\nčase vydaného prvostupňového rozhodnutia. Rozhodnutie žalovaného tvorí jeden celok s rozhodnutím\nprvostupňového správneho orgánu, a preto žalovaný mohol a bol povinný zohľadniť spôsob výpočtu,\nktorý je pre delikventov priaznivejší. Rovnako krajský súd považoval za neprípustné, aby správny\norgán pri vydávaní rozhodnutia použil argumentáciu (tabuľka č. 3 „Výpočet pokuty“), ktorá nezodpovedá\nreálnemu stavu veci lebo týmto spôsobom sa stáva nepreskúmateľná.\nPokiaľ ide o namietanú deľbu zodpovednosti medzi členmi jednotlivých skupín (koncerny, materské\nspoločnosti a dcérske spoločnosti), krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol, že vychádzal zo zásady\nosobnej zodpovednosti každého z delikventov za konanie, ktorým porušuje zákaz kartelových dohôd,\navšak v rámci postihu za protiprávne konanie je potrebné v prípadoch, ako je tento, postupovať tak,\naby nikto neutrpel ujmu v dôsledku toho, že je súčasťou skupiny (koncernu), ktorá je tvorená viacerými\nsubjektmi pôsobiacimi na trhu, ktorý je zasiahnutý kartelom, ktorého tvorcami sú samotné skupiny\n(koncerny) - a teda vo výsledku aby nedošlo ku kumulácii pokút, ktorá by diskriminačne zasahovala do\nmajetkovej sféry skupiny (koncernu). Iný postup nemôže byť zákonnou aplikáciou pravidiel správneho\ntrestania v prípade účasti na kartelových dohodách.\nKrajský súd z doloženého administratívneho spisu mal preukázané skôr hodnotenie dôkazov vo\nvzťahu k preukázaniu kartelu ako celku v oboch rozhodnutiach, kde sa v zásade nediferencujú dôkazy\nbezprostredne proti jednotlivým žalobcom, ale proti skupinám, ku ktorým títo žalobcovia patria, pričom\nkonkrétny mechanizmus pre zdôvodnenie zodpovednosti konkrétnych subjektov v rámci jednotlivých\nskupín (koncernov) neplynie, podľa názoru krajského súdu, ani z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí,\nani z administratívneho spisu. Ako príklad krajský súd uviedol kódové označenia a súvisiace listiny, ktoré\nsa týkali jednotlivých skupín (koncernov) a nie konkrétnych subjektov, prehľady jednotlivých schôdzí, v\nktorých sú uvádzaní účastníci za jednotlivé skupiny (koncerny) a nie za jednotlivé subjekty v rámci týchto\nskupín (koncernov), ako aj zmieňované účasti vo výbore.\nPodľa názoru krajského súdu, ani z elektronickej korešpondencie nie je možné spoľahlivo identifikovať\nkonkrétny subjekt v rámci skupín. Aj žiadateľ o Leniency vo vzťahu ku skupine „Siemens“ (žalobca v 2.\nrade) zmieňuje len „spoločnosť Siemens“, ktorá podľa ďalších informácií v Slovenskej republike pôsobí\nprostredníctvom, napr. dcérskych spoločností.\nZ napadnutého rozhodnutia nie je, podľa názoru krajského súdu, jasne zdôvodnený pomer\nzodpovednosti, čo v skutočnosti môže vyvolať pocit diskriminácie. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva\na žalovaný to vo svojom vyjadrení aj uvádza, že zobral na zodpovednosť a pokutoval každého, kto sa\ndaného protisúťažného konania zúčastnil. Nie je potom podľa názoru krajského súdu jasné, prečo neboli\npokutovaní aj tí, čo sa kartelu zúčastnili na Slovensku, napr. Siemens s.r.o.\nAvšak, podľa názoru krajského súdu, kľúčovým kritériom pre úvahy o zákonnosti a primeranosti pokút je\nich výška vo vzťahu k obratu. Musí byť však celkom jasné, či žalovaný berie za základ obraty jednotlivých\nsubjektov alebo obraty skupín, ku ktorým subjekty patria. V oboch prípadoch musí byť zrejmé, že pri\nukladaní pokuty žiadnemu zo subjektov nebol jeden a ten istý obrat započítaný dvakrát, a obrat v\nktorom konkrétnom období považoval žalovaný za rozhodujúce. Toto podľa názoru krajského súdu z\nnapadnutého rozhodnutia nevyplýva.\nNa záver krajský súd zhrnul, že žaloby sú nedôvodné v tých častiach, kde je spochybňovaná existencia\nkartelu, účasť žalobcov (jednotlivých skupín - koncernov) na karteli, existencia kartelu ako jedného celku\n\na reálny dopad kartelu na slovenské územie. V týchto otázkach podľa názoru krajského súdu žalovaný\naplikoval správne právne prepisy (ZOHS), v ich rámci správnu právnu normu, ktorú s ohľadom na\nzistený skutkový stav správne vyložil. Krajský súd zhodnotil nosné dôvody, pre ktoré považuje napadnuté\nrozhodnutie za zákonné a vecne správne; za preukázané má, že sa skutok stal, že tento skutok nesie\nznaky deliktu - kartelovej dohody, že mal dopad na slovenské územie a že je na slovenskom území\nstíhateľný.\nNa druhej strane však krajský súd skonštatoval, že napadnuté rozhodnutie nie je dostatočne\npreskúmateľné v časti odôvodnenia konkrétnej zodpovednosti žalobcov v súvislosti s ich trestaním a\nurčením výšky pokuty, tak ako to už bolo vyššie uvedené.\nZ uvedených dôvodov bolo napadnuté rozhodnutie zrušené a vec vrátená žalovanému na ďalšie\nkonanie. K zrušeniu predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia krajský súd nevzhliadol dôvody.\nO trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že úspešným žalobcom priznal\nnáhradu trov právneho zastúpenia podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov\nza poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“). Žalovaný uhradí žalobcom súdny poplatok vo\nvýške 66 € a trovy právneho zastúpenia podľa ich vyčíslenia v rozsudku.\nProti uvedenému rozsudku podal žalovaný včas odvolanie a uviedol, že podáva odvolanie voči rozsudku\nKrajského súdu v časti rozhodnutia vo veci ako aj proti výroku o trovách konania odvolanie s odkazom\nna § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ OSP, pretože rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave vychádza z\nnesprávneho právneho posúdenia veci, a to z nasledovných dôvodov, že žalovaný zvýšil pokutu iba v\nprípade spoločnosti Siemens AG. Rada úradu v tejto súvislosti konštatovala, že: ,,považuje za potrebné,\nvzhľadom na ekonomickú silu spoločnosti Siemens AG s dobu porušovania a význam funkcie tajomníka\nkartelu a vzhľadom na nadštandardné služby, ktoré spoločnosť Siemens AG poskytovala ostatným\nčlenom kartelu, pokutu pre túto spoločnosť zvýšiť. Rada úradu má za to, že funkcia tajomníka kartelu bola\nvýznamnou funkciou pre chod kartelu a je priťažujúcou skutočnosťou, ktorú úrad v pokute nezohľadnil\ndostatočne. Rada úradu preto rozhodla o zvýšení pokuty pre materskú spoločnosť Siemens AG z 50\nmiliónov Sk (1 659 695,94 Eur) uložených úradom, na 2 987 450 Eur (89 999 918,70 Sk)“. Rada úradu\nteda dostatočne zdôvodnila, prečo takto postupovala. Otázkou je tu potom skôr prípustnosť reformatio\nin peius v správnom konaní. Rada úradu v tejto súvislosti vychádzala z rozhodovacej praxe súdov v\nSlovenskej aj v Českej republike ako aj z dostupnej právnej teórie.\nŽalovaný má za to, že všeobecnú platnosť zákazu reformatio in peius bez výslovného ustanovenia\nzákona nemožno z pozitívneho práva dovodiť. Zákaz takéhoto postupu nie je zakotvený ani v správnom\nporiadku, ani v zákone o ochrane hospodárskej súťaže, preto táto zásada v konaní pred úradom neplatí.\nŽalovaný v tejto súvislosti poukazuje napr. na Nález Ústavného súdu Českej republiky III. ÚS 880/08 z\n28.01.2009, v ktorom ústavný súd okrem iného uvádza, že pre oblasť správneho trestania nie je možné\nz ústavnoprávnych predpisov dovodiť všeobecný zákaz zmeny rozhodnutia v neprospech odvolateľa\n(zákaz reformatio in peius). Taký zákaz podľa Ústavného súdu Českej republiky nemožno dovodiť ani z\npráva na spravodlivý proces, zakotveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane Ľudských práv a základných\nslobôd, ani z čl. 36 ods. 1 Listiny základných práva a slobôd, ani z čl. 2 ods. 1 Dodatkového protokolu č.\n7 k Dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na uznávané autority českej právnej vedy ako\naj na judikatúru Európskeho súdu pre Ľudské práva. Ústavný súd sa pritom v danom konaní zaoberal\npráve zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní aplikovaným v Českej republike v čase, keď pravidlo\nreformatio in peius nebolo v ňom zakotvené, teda rovnakou právnou situáciou ako v čase vydania\npreskúmavaných rozhodnutí úradom.\nŽalovaný tiež poukazuje na rozhodovaciu prax slovenských súdov v tejto súvislosti, a to napr. na\nUznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/14/2011 zo dňa 29.02.2012 (viď príloha č. 1) a\nRozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sž/110/02 (viď príloha č. 2), ktoré sú v súlade s vyššie\nuvedenými tvrdeniami a v oboch Najvyšší súd SR konštatuje, že odvolací orgán môže rozhodnúť aj\nv neprospech odvolateľa, pričom výslovne uvádza, že v správnom konaní zásada reformatio in peius\nneplatí.\n\nŽalovaný tiež uviedol, že pokiaľ ide o aplikovaný Metodický pokyn o ukladaní pokút, Rada úradu\npreskúmavala postup prvostupňového orgánu, ktorý aplikoval právnu úpravu platnú a účinnú v čase jeho\nrozhodovania. V tejto súvislosti je teda potrebné vyriešiť otázku, či neskoršia právna úprava v oblasti\nukladania pokút účinná v čase rozhodovania Rady úradu bola pre účastníkov konania priaznivejšia, a\npreto bola Rada úradu povinná na ňu prihliadať v smere, ako na to poukazuje súd. V prvom rade je\npotrebné uviesť, že počas rozhodovania Rady úradu nedošlo k zmene zákonnej úpravy sankcií. Kritéria\npre ukladanie sankcií, ktoré ustanovuje výlučne zákon sa nijako nemenili. V roku 2008 bol prijatý nový\nmetodický pokyn úradu upravujúci ukladanie pokút, ktorý je jeho interným predpisom. Interný predpis iba\nbližšie objasňuje ustanovenia zákona a nemôže ísť teda nad jeho rámec. V tejto súvislosti je potrebné\nzdôrazniť, že metodický pokyn účinný v čase rozhodovania Rady úradu nepriniesol (a ani nemohol\npriniesť) priaznivejšiu úpravu pri ukladaní sankcií. Naviac obrat, ktorý je základom pre výpočet pokuty je\nvšeobecne vnímaný ako obrat bez daní, keďže dane nie sú príjmom podnikateľa, ale sú odvádzané do\nštátneho rozpočtu. To, že metodický pokyn z roku 2008 uvedenú skutočnosť expressis verbis uvádza,\nneznamená, že úrad tak nepostupoval aj do jeho prijatia.\nŽalovaný ako dôkaz úrad priložil už neúčinnú Smernicu úradu o postupe pri ukladaní pokút č. 5/2003,\núčinnú od 01.01.2004 (príloha č. 3), ktorá bola nahradená Metodickým pokynom z roku 2008, a ktorá\nneobsahuje žiadne ustanovenia v tom smere, že by bol obrat vnímaný ako obrat s daňou.\nŽalovaný namietal, že pokiaľ súd vytkol úradu, že použil argumentáciu, ktorá nezodpovedá reálnemu\nstavu. Úradu nie je zrejmé, v čom popis faktorov v tabuľke, ktorá, sumarizuje, akou mierou sa jednotlivé\nzohľadňované faktory podieľali na celkovej výške uloženej pokuty nezodpovedá reálnemu stavu, a\npreto je obtiažne sa k tomuto záveru súdu vyjadriť. V rozhodnutí Rady úradu je presne uvedené,\nako bola pokuta určovaná, t. j. aká suma bola určená za závažnosť, dĺžku konania a poľahčujúce,\nči priťažujúce okolnosti. Spôsob výpočtu pokuty bol detailne popísaný v rozhodnutí a vychádzal zo\nzisteného a preukázaného skutkového stavu. Z pohľadu úradu tabuľka práve sprehľadnila to, čo bolo\ndetailne popísané v odôvodnení rozhodnutia. Záver súdu, že argumentácia nezodpovedá reálnemu\nstavu nie je súdom nijako bližšie zdôvodnený a úrad túto časť rozhodnutia súdu považuje za zmätočnú\na nepreskúmateľnú. Záver súdu o tom, že úrad použil argumentáciu (tabuľka č. 3 ,,Výpočet pokuty“),\nktorá nezodpovedá reálnemu stavu veci považujeme za nesprávne skutkové zistenie.\nŽalovaný ďalej uviedol, že tvrdenie súdu o tom, že v napadnutom rozhodnutí nie je jasne zdôvodnený\npomer zodpovednosti jednotlivých účastníkov konania patriacich do jednej ekonomickej skupiny, čo v\nskutočnosti môže vyvolať pocit diskriminácie. Žalovaný poukazuje na to, že súd potvrdil skutkové zistenia\núradu a považoval za dostačujúce dôkazy, ktorými svoje závery úrad podporil, t. j. aj to, že niektoré\ndôkazy, tak ako uvádza aj súd, nebolo možné rozčleniť tak, aby bolo zrejmé, ktorej konkrétnej spoločnosti\nzo skupiny, napr. Siemens sa týkajú. Popis ako sa jednotlivé spoločnosti zúčastnili na dohode je súčasťou\nodôvodnenia rozhodnutí úradu, ktoré súd potvrdil a úrad nemá za to, že by účastníci nevedeli, v čom\núrad vidí ich zodpovednosť, resp. za aké správanie sú postihovaní.\nŽalovaný podľa svojho tvrdenia jednoznačne preukázal účasť všetkých účastníkov konania na dohode\nobmedzujúcej súťaž, čo súd nijako nespochybnil. Žiaden z účastníkov konania na druhej strane\nnijako nepreukázal, že jeho účasť na zakázanej dohode bola iba pasívna, resp. obmedzená. Aj z\njudikatúry európskych súdov vyplýva záver, že skutočnosť, že viacerí podnikatelia zohrávali rôzne úlohy\nv dosahovaní spoločného cieľa neznamená, že neexistoval jednotný protisúťažný cieľ, a teda porušenie,\na to za predpokladu, že každý podnikateľ prispieval na jeho vlastnej úrovni k dosahovaniu daného\nspoločného cieľa. Každý z účastníkov konania v preskúmavanom prípade, aj v prípade plnenia odlišných\núloh prispieval k naplneniu spoločného cieľa dohody.\nPodľa žalovaného z uvedeného možno preto dovodiť rovnakú zodpovednosť všetkých účastníkov\nkonania, čo Rada úradu aj uvádza vo svojom odôvodnení. Rada úradu, napr. v bode 814 konštatuje, že\nzávažnosť formy konania je u všetkých účastníkov kartelu rovnaká, keďže sa všetci dopustili rovnakého\nzakázaného konania určovaním cien, rozdelením trhu, udržiavaním stabilnej úrovne trhových podielov\nna základe vopred odsúhlasených kvót, vzájomným obmedzovaním sa pri uzatváraní licenčných\nzmlúv s tretími osobami a koluzívnym správaním v procese verejného obstarávania. Odlišná dĺžka\nprotisúťažného správania bola u každého účastníka konania v rozhodnutí vyhodnotená. Tam, kde\nRada úradu dospela k záveru, že je potrebné zohľadniť nejaké poľahčujúce alebo priťažujúce okolnosti\nvo vzťahu ku konkrétnemu účastníkovi konania, uviedla to v rozhodnutí. V bode 851 Rada úradu\ntiež spresnila, že ,,pri určovaní výšky pokuty je však potrebné brať zreteľ na tú skutočnosť, že tieto\n\nsubjekty sú vo vzťahu ekonomickej prepojenosti, pričom nebolo preukázané, že by dcérska spoločnosť\nkonala nezávisle od materskej a v takom prípade existuje zodpovednosť materskej spoločnosti popri\nzodpovednosti dcérskej spoločnosti. Rada úradu pri určovaní výšky pokuty rozdelila podnikateľov podľa\nekonomických skupín a pri vyhodnocovaní závažnosti prihliadala na silu ekonomickej skupiny a tiež na\nto, že tieto spoločnosti vystupovali v karteli ako jeden člen“.\nŽalovaný zastáva názor, že rozhodnutie Rady úradu dostatočne popisuje pomer zodpovednosti\njednotlivých účastníkov konania vrátane tých, ktorí patria do jednej ekonomickej skupiny, a preto\nrozhodnutie ani nevytvára priestor pre diskrimináciu. Zodpovednosť účastníkov konania za uzatvorenie\na realizáciu protisúťažnej dohody bola vyhodnotená ako rovnaká u všetkých členov kartelu s tým, že v\njednotlivých prípadoch boli zohľadnené priťažujúce a poľahčujúce okolnosti.\nŽalovaný ďalej uviedol, že pokiaľ ide o spoločnosti, ktoré úrad pribral za účastníkov konania a otázku\nsúdu, prečo účastníkom konania nebola aj spoločnosť Siemens s.r.o. je potrebné uviesť, že úrad\nvychádzal z dôkazov predložených v konaní vo vzťahu k jednotlivým spoločnostiam vrátane písomného\nvyjadrenia Leniency žiadateľa, ktoré neobsahovali obvinenia voči tejto spoločnosti. Súd pritom otázku v\nsúvislosti so spoločnosťou Siemens s.r.o. otvára iba v súvislosti s pokutou a súčasne ostatné zistenia\núradu potvrdzuje, t. j. aj vymedzenie okruhu účastníkov konania. Súd preto ani neuvádza konkrétne\nskutočnosti, na základe ktorých má za to, že daná spoločnosť tiež mala byť účastníkom konania. Úrad sa\npreto nevie v ďalšom konaní riadiť týmto záverom súdu a považuje ho za nepreskúmateľný a v rozpore\ns obsahom administratívneho spisu úradu.\nZáverom žalovaný poukazuje na to, že Rada úradu na viacerých miestach odôvodnenia uvádza, z\nakého obratu sa pri výpočte pokuty vychádzalo. V bode 819 rozhodnutia Rady úradu sa uvádza,\nže: ,,následne Rada úradu účastníkov konania zoradila podľa ich ekonomickej sily, t. j. podľa\ndosiahnutých celosvetových obratov za rok 2006, v prípade ekonomických skupín podľa celosvetových\nobratov ich členov - jednotlivých účastníkov konania“. V bode 822 sa uvádza, že: ,,Rada úradu síce\nna účely stanovenia základnej výšky pokuty za závažnosť prihliadala na ekonomickú silu ekonomickej\nskupiny, ale výška pokuty bola stanovovaná pre každého člena skupiny - účastníka konania zvlášť\nvychádzajúc z jeho celosvetového obratu za rok 2006“. V bode 833 sa uvádza, že : ,,Rada úradu tiež\nzisťovala, či nedošlo zo strany úradu v prvostupňovom rozhodnutí k prekročeniu zákonom stanovenej\nhranice pre uloženie pokuty, a to 10% z obratu každého jednotlivého účastníka konania“. V bode 844 sa\nuvádza, že : ,,Spoločnosť Siemens namieta, že nie je zrejmé z akého obratu úrad pri stanovovaní pokuty\nvychádzal, ale pravdepodobne z konsolidovaného obratu skupiny VA TECH, čo bol nesprávny postup,\nkeďže došlo k dvojitému trestaniu jednotlivých navrhovateľov, keďže konsolidovaný obrat skupiny\nVA TECH zohľadňuje obraty ďalších navrhovateľov. Rada úradu konštatuje, že prvostupňový orgán\nvychádzal z celosvetového obratu každého jednotlivého účastníka konania za rok 2006, čo bol v tomto\nprípade správny postup“. Rada úradu pri výpočte pokuty na viacerých miestach uvádza, že prihliadala na\nto, že niektorí účastníci konania sú súčasťou ekonomických skupín, a to v záujme uložiť pokutu v súlade\ns princípom proporcionality a primeranosti. Pri výpočte pokuty sa vychádzalo z celosvetového obratu\nkaždého účastníka konania a nedošlo k dvojitému započítaniu obratov, ako to uvádzajú žalobcovia.\nPokiaľ išlo o trovy konania aj súd prvého stupňa strane 33 rozsudku uviedol, že zhodnotil nosné dôvody,\npre ktoré považuje napadnuté rozhodnutie za zákonné a vecne správne; za preukázané má, že sa skutok\nstal, že tento skutok nesie znaky deliktu kartelovej dohody, že mal dopad na slovenské územie, a že je\nna slovenskom území stíhateľný. Súd teda uznal, že skutok sa stal, tento bol preukázaný, a ako taký je\nsankcionovateľný. Súd však videl nepreskúmateľnosť rozhodnutia úradu v časti rozhodnutia o pokute.\nOdhliadnuc od skutočnosti, že súd niektoré skutočnosti nesprávne vyhodnotil alebo došiel k nesprávnym\nzáverom, ktoré nezodpovedajú obsahu spisu, k čomu sa úrad vyjadril vyššie, máme za to, že v takom\nprípade nemal žalobca vo veci úspech a nemožno mu náhradu trov konania priznať.\nNepreskúmateľné a porušujúce právo sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane Ľudských práv\na základných slobôd je také rozhodnutie všeobecného súdu, z odôvodnenia ktorého nemožno zistiť,\naké právne úvahy ho v otázke trov konania štátu viedli k právnemu záveru, ktorý je v rozpore s prima\nfacie významom ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, na ktoré sa odvolal (nález Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky z 23.08.2006, sp. zn. III. ÚS 53/06). Vzhľadom na skutočnosť, že súd\nsa stotožnil s rozhodnutím úradu v časti, že kartelová dohoda medzi žalobcami existovala a takáto\ndohoda odporuje ustanoveniam zákona o ochrane hospodárskej súťaže, pričom konanie je stíhateľné\n\nna území Slovenskej republiky, nepovažujeme rozsudok súdu, ktorým zrušil rozhodnutie úradu za\núspech na strane žalobcu. Rozsudok, ktorým súd zrušil nepreskúmateľné rozhodnutie úradu z dôvodu\nnezrozumiteľnosti v časti rozhodnutia o pokute konkrétnych žalobcov a určenia výšky pokuty nemožno\npovažovať za úspech. Pričom súd napadol len niektoré skutočnosti v rámci ukladania pokuty, pričom\nv odôvodnení absentuje konkretizácia v čom spočíval nesprávny postup pri vyhodnocovaní a použití\nsprávnej úvahy pri ukladaní pokuty, keď dodržal zákonný rámec vymedzený zákonom o ochrane\nhospodárskej súťaže. Súd nekonštatoval, že by úrad pri ukladaní pokuty vybočil v rámci správnej úvahy\nz medzí stanovených zákonom.\nŽalovaný má za to, že nie je odôvodnené a v súlade s významom ustanovení OSP, že úrad ako\nštátny orgán napĺňajúci verejný záujem ochrany hospodárskej súťaže, ktorý uniesol dôkazné bremeno\na preukázal porušenie zákona a súd mu iba čiastočne vytkol určité závery v súvislosti s pokutou musí\nhradiť trovy konania účastníkovi konania, ktorý preukázateľne porušil ustanovenia zákona, čo nemôže\nprispievať k dôvere v spravodlivý výkon práva. Krajský súd v rozsudku jednoznačne potvrdil rozhodnutie\núradu o tom, že kartel existoval a mal negatívny dopad na fungovanie hospodárskej súťaže. Bolo\npreukázané konanie obmedzujúce hospodársku súťaž v zmysle § 4 ods. 1/ a 3/ zákona o ochrane\nhospodárskej súťaže. Práve z tohto dôvodu považujeme priznanie náhrady trov konania za nesprávne.\nSúd zrušil napadnuté rozhodnutie úradu a vrátil vec na ďalšie konanie podľa § 250j ods. 2 písm. d/ OSP,\npretože je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. Úrad má za to, že\nneboli splnené podmienky pre postup súdu podľa § 250j ods. 2 písm. d/ OSP.\nVzhľadom na vyššie uvedené žalovaný navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok\nKrajského súdu Slovenskej republiky č. k. 4S 213/2009-841 zo dňa 25.01.2013 tak, že žaloby v celom\nrozsahu podľa § 250ja ods. 3 v spojení s § 220 OSP zamietol a žalobcom sa náhrada trov konania\nnepriznáva.\nŽalobca v 1. rade sa k odvolaniu žalovaného vyjadril tak, že žiadal rozsudok krajského súdu potvrdiť.\nUviedol, že víta zrušenie rozhodnutia žalovaného a nesúhlasí s argumentmi, ktoré boli proti zrušeniu\nrozhodnutia žalovaného uvedené v odvolaní. V kontexte podania tohto vyjadrenia k odvolaniu však\nžalobca v 1. rade považuje za potrebné zdôrazniť, že hoci súhlasí so zrušením rozhodnutia žalovaného,\nnestotožňuje sa so závermi krajského súdu, v ktorých súd naznačuje, že žalovaný preukázal porušenie\nslovenských pravidiel na ochranu hospodárskej súťaže zo strany žalobcu v 1. rade. V tejto súvislosti si\nžalobca v 1. rade dovoľuje uviesť, že nič z toho, čo je uvedené v tomto vyjadrení k odvolaniu, nemožno\npokladať za jeho uznanie zodpovednosti za údajné porušenie slovenských súťažných predpisov v\nsúvislosti s údajným kartelom týkajúcim sa zapuzdrených plynom izolovaných spínacích zariadení (GIS).\nŽalobca v 1. rade poukázal na to, že v súčasnosti napríklad pred Európskym súdnym dvorom (ďalej\nlen ,,ESD“) prebieha konanie (Prípad C-498/11 P) týkajúce sa žalobcovho odvolania voči rozsudku\nVšeobecného súdu Európskej únie (ďalej len ,,Všeobecný súd“) v súvislosti s pôvodným rozhodnutím\nEurópskej komisie (ďalej len ,,Komisia“) COMP/F/38.899 vo veci GIS na úrovni Európskej únie (ďalej\nlen ,,EÚ“) (ďalej len ,,Pôvodné rozhodnutie“). Na Všeobecnom súde prebieha aj ďalšie konanie vo\nveci žaloby, ktorú Žalobca podal voči rozhodnutiu Komisie (rozhodnutie COMP/39.966), ktoré bolo\nKomisiou opakovane prijaté potom, čo Všeobecný súd čiastočne zrušil Pôvodné rozhodnutie (Prípad\nT-404/12). Rovnako, vo veci GIS v Českej republike aktuálne prebieha na Najvyššom správnom súde\nČeskej republiky konanie o kasačnej sťažnosti českého Úradu na ochranu hospodárskej súťaže voči\nrozsudku Krajského súdu v Brne, ktorým došlo k zrušeniu jeho rozhodnutia vo veci GIS. Súd správne\nrozhodol, že Rada pochybila, keď namiesto Metodického pokynu z roku 2008 zohľadnila Smernicu z\nroku 2003. Žalobca sa stotožňuje s názorom súdu a v súlade so svojou argumentáciou uvedenou v\nžalobe trvá na tom, že v rámci prieskumu prvostupňového rozhodnutia žalovaného č. 2007/KH/1/1/109\nzo dňa 27.12.2007 mal žalovaný použiť Metodický pokyn z roku 2008. Správne použitie tohto pokynu\nby následne iste viedlo k priaznivejšiemu výsledku pre neho (a ďalších účastníkov Konania) a výrazne\nby znížilo pokutu mu uloženú. Podľa jeho názoru účastníci konania mohli legitímne očakávať, že sa\nžalovaný vo vzťahu k stanoveniu pokuty bude riadiť novšou, priaznivej šou metodikou vyplývajúcou z\nnajaktuálnejšieho pokynu.\n\nAk by žalovaný pri výpočte pokuty použil namiesto celkového celosvetového obratu ,,relevantný obrat“ v\nzmysle Metodického pokynu z roku 2008, ,,relevantný obrat“ žalobcu v 1. a 3. rade v Slovenskej republiky\nby bol nulový (ako vyplýva zo správneho spisu, žalobca nikdy nepredával GIS v Slovenskej republike)\na maximálna výška jeho pokuty by mohla byť 330 000 € (v porovnaní s pokutou vo výške 1 161 780 €,\nktorú uložil žalovaný a Rada ju potvrdila).\nPodľa žalobcu v 1. rade súd správne rozhodol, že žalovaný pochybil, keď použil argumentáciu,\nktorá nezodpovedá reálnemu stavu, čo prispelo k nepreskúmateľnosti rozhodnutia o pokute\na súhlasí s námietkami súdu ohľadom nesprávnosti použitia argumentácie/skutočností/, ktoré\nnezodpovedajú reálnemu stavu, pričom tieto námietky považuje za jasné, opodstatnené a podporujúce\nargumenty žalobcu ohľadom celkovej nepreskúmateľnosti rozhodnutia o pokute, ktoré žalobca\nuviedol vo svojej žalobe a vo svojom vyjadrení a súd správne rozhodol, že žalovaný dostatočne\nnepreukázal zodpovednosť jednotlivých účastníkov konania nakoľko v rozhodnutiach nie je uvedený\nkonkrétny mechanizmus pre zdôvodnenie zodpovednosti konkrétnych subjektov v rámci jednotlivých\nekonomických skupín (koncernov), do ktorých žalobcovia - žalobca, spoločnosti Mitsubishi, Siemens\nT&D (a ďalší účastníci konania) patria.\nŽalobca v 1. rade má za to, že vyššie uvedené závery súdu o tom, že v rozhodnutiach nie je uvedený\nkonkrétny mechanizmus pre zdôvodnenie zodpovednosti konkrétnych subjektov v rámci jednotlivých\nekonomických skupín (koncernov) sú správne a opodstatnené, a že žalovaný si rozsudok vykladá\nnesprávne, keď tvrdí, že sa súd stotožnil s jeho vymedzením okruhu účastníkov konania, a že súd\nakceptoval, že žalovaný nemohol rozčleniť niektoré dôkazy tak, aby bolo zrejmé, ktorej konkrétnej\nspoločnosti zo skupiny sa týkajú.\nŽalobca v 1. rade poukázal najmä na to, že z rozhodnutia žalovaného nie je vôbec zrejmé, akým\nspôsobom žalovaný pri stanovovaní pokuty zohľadnil skutočnosť, že od októbra 2002 aktivity v oblasti\nGIS nevykonával žalobca v 1. rade, ale tieto boli vykonávané len spoločným podnikom - TM T&D\nzaloženým spoločne so spoločnosťou Mitsubishi.\nŽalobca v 1. rade poukázal na fakt, že z ustálenej judikatúry konkrétne vyplýva, že protisúťažné konanie\npodniku možno prisúdiť druhému podniku, ak, najmä s ohľadom na ekonomické a právne prepojenie\ndaných podnikov, sa prvý podnik samostatne nerozhodoval ako bude konať na trhu, ale plnil vo všetkých\npodstatných ohľadoch pokyny, ktoré mu dal druhý podnik, a teda s druhým podnikom tvoril jednu\nhospodársku jednotku. S poukazom na uvedené - povinnosťou orgánu na ochranu hospodárskej súťaže\nna základe vecných dôkazov preukázať, že materská spoločnosť fakticky vykonávala rozhodujúci vplyv\nnad konaním svojej dcérskej spoločnosti na trhu, vrátane preukázania uplatňovania riadiacich funkcií.\nPodľa žalobcu v 1. rade súd správne rozhodol, že Rozhodnutia obsahovali nejasnosti ohľadom obratov z\nakých sa vychádzalo pri výpočte pokuty, čo taktiež prispelo k nepreskúmateľnosti rozhodnutia o pokute.\nŽalobca v 1. rade si dovoľuje uviesť, že rozhodnutie malo byť zrušené nielen z dôvodov, ktoré sú uvedené\nv rozsudku, a ktorými sa žalobca zaoberal vyššie, ale aj z ďalších dôvodov, ktoré žalobca v 1. rade\nuviedol vo svojej žalobe a doplnení a zhrnul vo vyjadrení a to najmä pre nedostatočné, nezrozumiteľné\na vnútorne rozporné výroky a odôvodnenia rozhodnutia. Žalovaný ani prvostupňový orgán nepreukázali\nmimo rozumnú pochybnosť, že by žalobca bol účastníkom dohody, ktorá mala za cieľ alebo za následok\nobmedzenie hospodárskej súťaže na slovenskom trhu s GIS a nepreukázali, že by sa podieľal na kolúzii\nvo verejných obstarávaniach, určovaní cien, udržiavaní trhových podielov alebo obmedzovaní sa pri\nuzatváraní licenčných zmlúv s tretími osobami v súvislosti so slovenským trhom GIS, a že by sa zaviazal\nnevstúpiť na slovenský trh a žalovaný a prvostupňový orgán pochybili pri vymedzení relevantného trhu\na nezohľadnili uplynutie premlčacích lehôt podľa predchádzajúcich predpisov.\nŽalobca v 2. rade sa k odvolaniu žalovaného vyjadril svojim podaním z 10.05.2013 tak, že žiadal\nodvolanie žalovaného zamietnuť, pričom uviedol, že odkazuje na svoju žalobu a súhlasí so závermi\nkrajského súdu, ktorým boli zdôvodnené pochybenia žalovaného, avšak nesúhlasil so závermi súdu o\nzodpovednosti účastníkov konania patriacich do jednej ekonomickej skupiny. Zároveň doložil rozsudok\nNSS ČR č. k. 2Afs 50/2012-241 z 24.04.2013.\n\nŽalobca v 3. rade sa k uvedenému odvolaniu vyjadril tak, že považuje kasačnú sťažnosť žalovaného č.\n683/PMÚ STR/2013 za neopodstatnenú a poukázal taktiež na rozsudok NSS ČR č. k. 2Afs 50/2012-241\nz 24.04.2013.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 OSP preskúmal napadnutý\nrozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení\ns § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania, podľa § 250ja ods. 2 a § 214 OSP v\nspojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený\nminimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk> a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného je potrebné\nvyhovieť.\nRozsudok bol verejne vyhlásený dňa 26.02.2015 podľa § 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods.\n1 veta prvá OSP.\nPredmetom súdneho preskúmavacieho konania je rozhodnutie žalovaného č. 2009/KH/R/2/035 zo dňa\n14.08.2009, ktorým žalovaný rozhodol, že na základe dohody pod názvom GQ-Agreement (GQ-Dohoda)\nzo dňa 15.04.1988, ktorá trvala do 11.05.2004 a na základe dohody pod názvom E-Group Operation\nAgreement for Gq Agreement (EQ-Dohoda) zo dňa 15.04.1988, ktorá trvala do 11.05.2004, určení\npodnikatelia, medzi inými aj žalobca v čase od 01.01.2000 do 13.12.2000 a od 01.04.2002 do 30.04.2004\nkoordinovali svoje správanie na relevantnom trhu GIS na území Slovenskej republiky, a to určovaním\ncien, rozdelením trhu, udržiavaním stabilnej úrovne trhových podielov na základe vopred odsúhlasených\nkvót, vzájomným obmedzovaním sa pri uzatváraní licenčných zmlúv s tretími osobami a koluzívnym\nsprávaním v procese verejného obstarávania, čím podľa § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 3 písm. a/, b/,\nc/ a f/ ZOHS uzatvorili dohodu obmedzujúcu súťaž, ktorá je podľa § 4 ods. 1 ZOHS zakázaná.\nZa toto správanie potvrdil pokutu, pôvodne uloženú žalobcom v 1. a 3. rade prvostupňovým správnym\norgánom vo výške 35 000 000 SK, 1 161 780 € a žalobcovi v 2. rade znížil uloženú pokutu z pôvodných\n20 000 000 Sk na 331 930 €.\nV odvolaní žalovaný predovšetkým namietal, že krajský súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil.\nV zmysle ustálenej judikatúry najvyššieho súdu pre posúdenie arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého\nrozsudku považoval odvolací súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým krajský súd odôvodnil svoje\nrozhodnutie, je ústavne a zákonne konformný. Inými slovami povedané, úlohou najvyššieho súdu\nbolo zistiť, či spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení, ktorým krajský súd zdôvodnil svoje\nrozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav, nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne a zákonne\nneudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy\n(mutatis mutandis rozhodnutie II. ÚS 127/07).\nAko vyplýva z konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR (napríklad II. ÚS 127/07, I. ÚS 110/02), o\nsvojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len\nv prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel\na význam.\nSkutočnosť, že sa odvolateľ s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k\nzáveru o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napríklad II.\nÚS 87/07-10). Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína, a najvyšší súd sa s tým v\nplnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom\nkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a\nprávny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi\nkonania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a\nprávny základ rozhodnutia, postačuje pre záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo\núčastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05,\nIV. ÚS 112/05).\n\nV predmetnej právnej veci však výklad príslušných ustanovení ZOHS v kontexte európskej legislatívy a\njudikatúry SD EÚ a SPI týkajúcej sa kartelových dohôd, najmä ukladania pokút za tieto dohody a spôsob,\nakým tieto krajský súd v predmetnej veci aplikoval si v skutočnosti protirečia. Krajský súd v podstatnej\nčasti odôvodnenia napadnutého rozsudku konštatuje zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného,\navšak na záver uvádza, ako dôvod na zrušenie rozhodnutia žalovaného vo vzťahu k žalobcom v1. až\n3. rade, pochybenie v postupe žalovaného voči žalobcovi v druhom rade - porušenie pravidla „zákazu\nzmeny k horšiemu“, pritom žalobca v druhom rade nie je účastníkom tohto konania a v preskúmavanom\nrozhodnutí žalovaný pokutu uloženú žalobcom naopak nechal na rovnakej úrovni a žalobcovi v 2. rade\npokutu znížil. Nie je preto odvolaciemu súdu zrejmé, na základe akých skutočností krajský súd dospel\nk tomuto záveru.\nNavyše, krajský súd dospel k záveru, že napadnutým rozhodnutím, v časti proti žalobcom v 1. až 3.\nrade, správny orgán porušil zákon, a preto zo zrušujúceho rozsudku musí byť zrejmé, akým spôsobom k\nporušeniu došlo. Nepostačí len samotné a všeobecné konštatovanie, že rozhodnutie je nezrozumiteľné\npre nedostatok dôvodov; aj správny orgán má právo na zrozumiteľné a nespochybniteľné rozhodnutie\nobsahujúce všetky atribúty riadneho odôvodnenia, aby sa v budúcej praxi podobných pochybení\nvyvaroval.\nV tejto súvislosti preto najvyšší súd konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu nie je riadne\nodôvodnený a signalizuje možnosť porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy. Úvahy krajského súdu nevychádzajú\nz konkrétnych faktov, na viacerých miestach im chýba vnútorná logika, a preto možno skonštatovať, že\nvykazuje znaky arbitrárnosti.\nUž tieto zistené nedostatky by samé osebe mohli byť dôvodom na zrušenie rozhodnutia krajského\nsúdu a vrátenie mu veci na ďalšie konanie a opätovné rozhodnutie. Avšak, vzhľadom na dĺžku trvania\ncelého sporu, ako aj samotnú jeho podstatu, považoval odvolací súd za potrebné zaoberať sa aj vecnou\nstránkou prípadu, a preto sa vysporiadal aj s ostatnými relevantnými námietkami žalovaného.\nTaktiež nebolo sporné, že došlo k vzniku zakázanej dohody obmedzujúcej hospodársku súťaž, ktorej\nsa zúčastnili aj žalobcovia v 1. až 3. rade, nakoľko tieto skutočnosti boli preukázané v niekoľkých\nkonaniach pred EK ako aj v rozsudkoch Všeobecného súdu EÚ (pôvodne SPI) č. T-122/07 až T-124/07\nz 03.03.2011 vo veciach Siemens AG Osterreich, VA Tech Transmission & Distribution GmbH & Co.\nKEG, Siemens Transmission & Distribution Ltd, Siemens Transmission & Distribution SA a Nuova\nMargini Galileo SpA proti Európskej komisii. Napokon samotný krajský súd v napadnutom rozsudku\nkonštatoval, že skutok popísaný vo výroku napadnutého rozhodnutia žalovaného sa stal, a že tento\nskutok je kartelovou dohodou, ktorá má protisúťažné účinky aj na slovenskom území.\nSporným zostal postup žalovaného pri určovaní výšky pokuty, pri ukladaní ktorej podľa názoru krajského\nsúdu žalovaný porušil pravidlo zákazu zmeny k horšiemu, nezohľadnil námietky žalobcov v 1. až\n3. rade voči použitiu Metodického pokynu o postupe pri určovaní pokuty, ktorý by bol pre žalobcu\npriaznivejší najmä s ohľadom na obrat, použil argumentáciu (tabuľka č. 3 „Výpočet pokuty“), ktorá\nnezodpovedá reálnemu stavu, nezdôvodnil jasne pomer zodpovednosti účastníkov konania patriacich\ndo jednej ekonomickej skupiny, čo môže vyvolať pocit diskriminácie, neobjasnil, prečo nepokutoval\naj iných podnikateľov, ktorí sa na Slovensku kartelu zúčastnili, napr. Siemens s r.o. a napokon, že z\nrozhodnutia vôbec nebolo zrejmé, obrat v ktorom rozhodnom období žalovaný považoval u jednotlivých\núčastníkov za rozhodujúci, a či jeden a ten istý obrat nebol účastníkom započítaný dvakrát.\nPokiaľ žalovaný namietal, že žalobca v 2. rade nebol účastníkom tohto konania, a preto sa zvýšenie\npokuty v odvolacom správnom konaní netýka tohto konania, odvolací súd s touto námietkou súhlasí.\nJe zrejmé, že žalobcom v 1. a 3. rade bola druhostupňovým rozhodnutím, pokuta potvrdená a žalobcovi\nv 2. rade bola pokuta podstatne znížená, a preto sa námietkami týkajúcimi sa porušenia princípu zákazu\nzmeny k horšiemu v odvolacom konaní súd nezaoberal.\nŽalovaný v odvolaní ďalej namietal záver krajského súdu o tom, že vo svojom rozhodnutí nezohľadnil\nnámietky žalobcu voči použitiu Metodického pokynu o postupe pri určovaní pokuty, ktorý by bol pre\nžalobcu priaznivejší najmä s ohľadom na obrat.\n\nAj na tomto mieste musel odvolací súd súhlasiť s argumentáciou žalovaného, že kritériá pre ukladanie\nsankcií, ktoré ustanovuje výlučne zákon, v tomto prípade zákon č. 136/2001 Z. z. v znení zákona č.\n465/2002 Z. z. (ďalej len „ZOHS“) sa nijako nemenili.\nPodľa § 38 ods. 1 ZOHS Úrad za porušenie ustanovení § 4 ods. 1, § 5, § 8 ods. 6, § 10 ods. 9, § 25\nods. 4 a § 29 ods. 5 uloží pokutu podnikateľovi do 10 % z obratu podľa § 10 ods. 3 za predchádzajúce\nuzavreté účtovné obdobie a podnikateľovi, ktorý za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie dosiahol\nobrat do 10 000 Sk, alebo ktorý nemal žiadny obrat, alebo podnikateľovi, ktorého obrat nemožno vyčísliť,\npokutu do 10 000 000 Sk.\nPodľa § 10 ods. 3 ZOHS v znení účinnom do 30.09.2002, obrat na účely tohto zákona je súčet\ntržieb, výnosov alebo príjmov z predaja tovaru, ku ktorému sa pripočíta finančná pomoc poskytnutá\npodnikateľovi.\nPodľa § 10 ods. 3 ZOHS v znení účinnom do 30.04.2004, obrat na účely tohto zákona je súčet\ntržieb, výnosov alebo príjmov z predaja tovaru, ku ktorému sa pripočíta finančná pomoc poskytnutá\npodnikateľovi.\nPodľa § 10 ods. 3 ZOHS v znení účinnom do 31.05.2009, obrat na účely tohto zákona je súčet\ntržieb, výnosov alebo príjmov z predaja tovaru, ku ktorému sa pripočíta finančná pomoc poskytnutá\npodnikateľovi.\nZ uvedeného je zrejmé, že ustanovenia ZOHS ohľadom výpočtu výšky sankcie sa v rozhodnom období\nroku 2008 nemenili, naopak, od prijatia ZOHS až do 30.06.2014 bola právna úprava § 10 ods. 3 ZOHS\nnezmenená. Z rozsudku krajského súdu nevyplýva, na základe akých skutočností dospel k záveru, že\nžalovaný použil pri ukladaní pokuty pre žalobcu ako východiskovú sumu celkový obrat (s daňou) za rok\n2006. Z predloženej Smernice č. 5/2003 o postupe ukladania pokút, účinnej v čase, kedy prvostupňový\nsprávny orgán vydal prvostupňové rozhodnutie nevyplýva, že by obrat, z ktorého má byť vypočítaná\nvýška uloženej pokuty podľa § 10 ods. 3 ZOHS mal byť obratom aj s daňou. Ani vyhláška č. 269/2004 Z. z.\no výpočte obratu, ani Smernica č. 5/2003 nehovorí o obrate (s daňou), ako to v rozsudku uvádza krajský\nsúd. Preto aj podľa názoru odvolacieho súdu Metodický pokyn účinný v čase rozhodovania žalovaného\nnepriniesol priaznivejšiu úpravu pre žalobcu pri ukladaní sankcií.\nOdvolací súd poukazuje aj na neopodstatnenosť tvrdenia krajského súdu o nezákonnosti rozhodnutia\nžalovaného z dôvodu neprípustnosti argumentácie, ktorá nezodpovedá reálnemu stavu veci, s\npoukazom na tabuľku č. 3 „Výpočet pokuty“ a taktiež z dôvodu, že žalovaný nezdôvodnil jasne pomer\nzodpovednosti účastníkov konania patriacich do jednej ekonomickej skupiny a že z rozhodnutia vôbec\nnebolo zrejmé, obrat v ktorom rozhodnom období žalovaný považoval u jednotlivých účastníkov za\nrozhodujúci.\nOdvolací súd poukazuje na to, že výpočtu pokuty sa žalovaný venuje na stranách 153 až 170\nnapadnutého rozhodnutia, celkom v 93 bodoch, pričom konkrétne žalobcov v 1., 2. a 3. rade, okrem\nvšeobecných častí, v ktorých žalovaný objasňuje základné princípy trestania a dôvody uloženia sankcií\njednotlivým účastníkom kartelu a ekonomickým skupinám, sa týka najmä bod č. 870 (žalobca v 1. rade),\nč. 868 (žalobca v 2. rade) a č. 872 (žalobca v 3. rade).\nNeušlo pozornosti odvolaciemu súdu, že v tejto časti rozhodnutia sa žalovaný podrobne venuje popisu\nprotisúťažného konania a jeho následkov v súvislosti s uložením pokuty nielen vo vzťahu k jednotlivým\nekonomickým skupinám a v závislosti od ich celkovej ekonomickej sily, ale aj k jednotlivým účastníkom\ntýchto skupín a ich celosvetovému obratu (najmä body 819, 820, 823, 827 a 829 rozhodnutia). Z\nrozhodnutia je nad všetky pochybnosti zrejmé, že obrat sa týkal roku 2006 a išlo o obrat celosvetový.\nTabuľka č. 3 je súčasťou tohto odôvodnenia výpočtu výšky pokuty, a preto z konštatovania krajského\nsúdu o tom, že táto nezodpovedá reálnemu stavu veci, nie je možné vyhodnotiť, čo tým vlastne krajský\nsúd mal na mysli.\nTaktiež krajským súdom konštatované chýbajúce zdôvodnenie, prečo žalovaný nepokutoval aj iných\npodnikateľov, ktorí sa na Slovensku kartelu zúčastnili, napr. Siemens s.r.o., ktorému chýbajú logické\n\nsúvislosti, je vo vzťahu k žalobcovi irelevantné, nakoľko predmetom tohto konania je, z dôvodov\nuvedených vyššie, len skúmanie protisúťažného správania sa žalobcu.\nPreto aj námietku žalovaného k tejto časti rozsudku krajského súdu považuje odvolací súd za dôvodnú.\nV kontexte vyššie uvedeného možno potom dospieť k záveru, že rozhodnutie žalovaného je rozsiahle a\npodrobné, žalovaný na 171. stranách vymenúva a vyhodnocuje jednotlivé námietky uvedené v rozklade\nproti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu, vznesené, okrem iných účastníkov, aj žalobcami\nv 1. až 3. rade, posudzuje ich opodstatnenosť a podrobne sa s každou jednou vysporiadava, pričom\npodrobne vysvetľuje svoje postupy aj pri ukladaní pokuty žalobcom v 1. až 3. rade.\nOdvolací súd sa nestotožnil so závermi krajského súdu a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie\nžalovaného je zrozumiteľné, riadne a dostatočne odôvodnené a v súlade s vnútroštátnym právnym\nporiadkom a relevantnou judikatúrou vnútroštátnych súdov, rovnako ako aj s európskou legislatívou a\njudikatúrou SD EÚ a Všeobecného súdu (predtým SPI).\nZ uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalovaného vyhovel a s prihliadnutím\nna všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok Krajského súdu v Bratislave podľa § 220 OSP\nzmenil, nakoľko neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219 OSP), ani na jeho zrušenie (§ 221\nods. 1 OSP) a žalobu podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol, keďže dospel k záveru, že rozhodnutie a postup\nžalovaného v medziach žaloby sú v súlade so zákonom.\nPri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal z ustanovení § 246c ods.\n1, § 224 ods. 1 a § 250k OSP tak, že žalobcom v 1. až 3. Rade, ktorí neboli v konaní úspešní náhradu\ntrov konania nepriznal a žalovanému právo na náhradu trov konania zo zákona neprináleží.\nSenát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od\n01.05.2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}