Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž/22/2013 z 28. 5. 2014 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. mája 2014, sp. zn. 5Sž/22/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:9013010146.1 Najvyšší súd | 5Sž/22/2013 | ECLI:SK:NSSR:2014:9013010146.1 | 2014-05-28 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 64 ods. 1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z. z., § 67 ods. 5 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z., § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0f6dc028-9106-4c7f-8073-e8430858c143 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:9013010146.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Sž/22/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 9013010146
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Baricová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:9013010146.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a
členov senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Júlie Horskej, v právnej vec navrhovateľky Markízy -
Slovakia, spol. s r. o., Bratislavská 1/A, Bratislava, IČO: 31 444 873, zastúpenej advokátskou kanceláriou
DEDÁK & Partners, s. r. o., so sídlom Mlynské Nivy 45, Bratislava, IČO: 35 906 464, proti odporkyni
Rade pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia odporkyne č. RP/066/2013 z 27. augusta 2013, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne z 27. augusta 2013 č. RP/066/2013 p o t
v r d z u j e .

Navrhovateľka j e p o v i n n á zaplatiť súdny poplatok na účet Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v sume 500 Eur do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Rozhodnutím odporkyne č. RP/066/2013 z 27. augusta 2013, odporkyňa - Rada pre vysielanie a
retransmisiu (ďalej aj „Rada“) v správnom konaní č. 150-PLO/O-1609/2013, ako orgán príslušný podľa §
4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g/ zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona
č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z. z.“) o vysielaní a retransmisii v
znení neskorších predpisov, postupujúc podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z. z., rozhodla, že navrhovateľka
porušila povinnosť podľa ustanovenia § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že v rámci programu
„Vy nám taky, šéfe!“ odvysielaného na programovej službe TV MARKÍZA dňa 30. decembra 2012 o cca
15:15 hod. odvysielal:
- o cca 15:19 hod. zvukovo-obrazový prostriedok oddeľujúci reklamu od iných častí programovej služby
a reklamný blok (ďalej aj ako „reklama“), ktorých priemerná hladina intenzity zvuku bola o 8,933779408
dB vyššia ako priemerná hladina intenzity zvuku päťminútového úseku programu, ktorý po vysielaní
reklamy nasledoval, čím došlo k odvysielaniu reklamy spôsobom, že jej zvuková intenzita bola vyššia
ako zvuková intenzita programu vysielaného v čase tesne nasledujúcom po jej odvysielaní,
- o cca 15:41 hod. reklamu, ktorej priemerná hladina intenzity zvuku bola o 11,82523506 dB vyššia ako
priemerná hladina intenzity zvuku päťminútového úseku programu, ktorý vysielaniu tohto reklamného
bloku predchádzal a o 9,725776832 dB vyššia ako priemerná hladina intenzity zvuku päťminútového
úseku programu, ktorý po vysielaní reklamy nasledoval, čím došlo k odvysielaniu reklamy spôsobom, že
jej zvuková intenzita bola vyššia ako zvuková intenzita programu vysielaného v čase predchádzajúcom
jej vysielaniu ako aj v čase tesne nasledujúcom po jej odvysielaní,
- o cca 16:13 hod. reklamu, ktorej priemerná hladina intenzity zvuku bola o 12,55145526 dB vyššia ako
priemerná hladina intenzity zvuku päťminútového úseku programu, ktorý vysielaniu tohto reklamného



bloku predchádzal a o 9,334832071 dB vyššia ako priemerná hladina intenzity zvuku päťminútového
úseku programu, ktorý po vysielaní reklamy nasledoval, čím došlo k odvysielaniu reklamy spôsobom, že
jej zvuková intenzita bola vyššia ako zvuková intenzita programu vysielaného v čase predchádzajúcom
jej vysielaniu ako aj v čase tesne nasledujúcom po jej odvysielaní,
- o cca 16:46 hod. reklamu, ktorej priemerná hladina intenzity zvuku bola o 11,00904484 dB vyššia ako
priemerná hladina intenzity zvuku päťminútového úseku programu, ktorý vysielaniu tohto reklamného
bloku predchádzal a o 8,955671921 dB vyššia ako priemerná hladina intenzity zvuku päťminútového
úseku programu, ktorý po vysielaní reklamy nasledoval, čím došlo k odvysielaniu reklamy spôsobom,
že jej zvuková intenzita bola vyššia ako aj v čase tesne nasledujúcom po jej odvysielaní, za čo mu bola
uložená pokuta vo výške 5.000 Eur podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z. z. určenú podľa
§ 67 ods. 5 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z..
Ďalej vo výroku rozhodnutia uviedla, že podľa § 64 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z. „uložením sankcie
nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila,“ a že v zmysle § 67 ods. 16 zákona č.
308/2000 Z. z. je pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia splatnosti rozhodnutia a je potrebné
ju uhradiť na účet: XXXXXXXXXX/XXXX, VS XXXXX, KS XXXX.

Svoje rozhodnutie odporkyňa odôvodnila, okrem iného, vyššie uvedenými zákonnými ustanoveniami,
popisom skutkového stavu uvedeným v oznámení o začatí správneho konania, záznamom zvukovej
stopy vysielania programovej služby TV MARKÍZA zo dňa 30. decembra 2012 v čase od cca 15:15
hod. do cca 17:02 hod. vyhotovený zaznamenávacím zariadením Rady, z ktorého bolo vykonané
zistenie rozdielu zvukovej intenzity posudzovaných reklamných blokov (ďalej len „Predmetný záznam“),
vyjadrením účastníka konania a záznamom o vykonaní merania spolu s jeho prílohami.
Pri určovaní sankcie a jej výšky prihliadla odporkyňa na skutočnosť, že u právnických osôb sa
zodpovednosť za správne delikty zakladá zásadne bez ohľadu na zavinenie (objektívna zodpovednosť
pre správny delikt), čo platí aj v prípade zákona č. 308/2000 Z. z.. Odporkyňa rozhodla o uložení
sankcie podľa ustanovenia § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., ktorou je podľa kogentného zákonného
ustanovenia pokuta. Prihliadla na skutočnosť, že účastník sa porušenia § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000
Z. z. dopustil už v minulosti, poslednými rozhodnutiami vo veci porušenia § 34 ods. 3 zákona. č. 308/2000
Z. z. bola účastníkovi konania rozhodnutím č. PL/12/2010 uložená sankcia - upozornenie na porušenie
zákona, rozhodnutím č. RL/40/2010 uložená sankcia - upozornenie na porušenie zákona, rozhodnutím
č. RL/39/2010 uložená sankcia - upozornenie na porušenie zákona, rozhodnutím č. RL/38/2010 uložená
sankcia - upozornenie na porušenie zákona, rozhodnutím č. RL/37/2010 uložená sankcia - upozornenie
na porušenie zákona a rozhodnutím č. RP/48/2010 uložená sankcia - pokuta vo výške 3.320 Eur. Rada
pri určovaní výšky pokuty vzala do úvahy najmä závažnosť správneho deliktu, mieru zavinenia (išlo o
opakované porušenie ustanovenia § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., rozsah a dosah vysielania,
trvanie správneho deliktu, spôsob porušenia povinnosti a následky porušenia povinnosti.

Proti tomuto rozhodnutiu podala navrhovateľka na Najvyššom súde Slovenskej republiky v zákonnej
lehote opravný prostriedok [§250l a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] namietajúc,
že konanie správneho orgánu predchádzajúce rozhodnutiu trpí takými vadami, ktoré malo vplyv na
zákonnosť jeho rozhodnutia.
Navrhovateľka ďalej namietala nedodržanie zásady súčinnosti správneho orgánu s účastníkmi konania,
zásady materiálnej pravdy a zásady materiálnej rovnosti osôb pred zákonom. Odporkyňa sa odvoláva
na svoje rozhodnutie č. RZK/73/2008; navrhovateľka však nebola účastníkom tohto konania, obsah
rozhodnutia nepozná a nenachádza sa ani na internetovej stránke odporkyne. Navrhovateľke nie je
známy žiaden dokument, ktorým by vysielatelia v roku 2008 mali odsúhlasiť metódy merania zvukovej
intenzity. Navrhovateľka sa domnieva, že odporca ako orgán verejnej moci voči nej koná neodôvodnene
represívne, nerešpektuje požiadavky a návrhy navrhovateľky a kladie na ňu neprimerané požiadavky.

Na nariadenom pojednávaní navrhovateľka uviedla, že sa nestotožňuje s metodikou merania intenzity
zvuku odporkyňou založenú na 5 - minútovom časovom úseku pred a po vysielaní reklamy, nakoľko táto
metodika nezodpovedá požiadavke § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., ktorá vychádza z časového
úseku vymedzeného tesne pred a po odvysielaní reklamy. Tieto závery podľa navrhovateľky potvrdil aj
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Sž/19/2012,
tak ako je to uvedené v opravnom prostriedku.
S poukázaním na vyššie uvedené skutočnosti a postup odporkyne ako správneho organu ako aj
na v nadväznosti na poukázané rozhodnutie najvyššie súdu,, navrhla, aby najvyšší súd napadnuté
rozhodnutie odporkyne č. RP/066/2013 zo dňa 27. augusta 2013 zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.



V prípade úspechu si navrhovateľka uplatnila náhradu trov konania.

Odporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení na odvolanie navrhovateľky uviedla, že má za to, že ako
príslušný správny orgán v dostatočnej miere zistila skutkový stav veci, na ktorý správne aplikovala
relevantné ustanovenia zákona. Ďalej mala za to, že jej rozhodnutie má všetky náležitosti ustanovené v
§ 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
len „správny poriadok“), nevykazuje formálne ani logické nedostatky, je riadne odôvodnené a vychádza
zo skutkového stavu zisteného v zmysle ustanovení správneho poriadku, a že navrhovateľka nebola na
svojich právach ukrátená rozhodnutím, ani postupom správneho orgánu, a že napadnuté rozhodnutie
a postup je v súlade so zákonom. Navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s § 250q
ods. 2 OSP napadnuté rozhodnutie odporkyne č. RP/066/2013 zo dňa 27. augusta 2013, ako právne
správne potvrdil.

Na nariadenom pojednávaní sa odporkyňa plne pridržala písomného podaného vyjadrenia, na obsahu
ktorého zotrvala. Poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2Sž/7/2012, ktoré bolo
vydané následne po rozhodnutí vo veci sp. zn. 3Sž/19/2012 a v ktorom najvyšší súd potvrdil správnosť
zvoleného referenčného rámca 5 minút. Na záver uviedla, že metodika, na základe ktorej postupovala
Rada, vychádza zo znenia § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., ktorý zakazuje práve rozdiel hlasitosti
medzi reklamou a programom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 2 písm.
a/ OSP a § 64 ods. 5 a 6 zákona č. 308/2000 Z. z.) preskúmal vec z dôvodov a rozsahu opravného
prostriedku (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) v zmysle ustanovení tretej hlavy
piatej časti OSP, opravný prostriedok prejednal na ústnom pojednávaní (§ 250q ods. 1 OSP) dňa 29.
mája 2014 a oboznámiac sa s vyjadreniami účastníkov a s obsahom administratívneho spisu č. 150-
PLO/O-1609/2013 dospel k záveru, že opravnému prostriedku navrhovateľky nemožno priznať úspech.

Úlohou najvyššieho súdu v zmysle námietok navrhovateľky bolo posúdiť, či navrhovateľka odvysielaním
týchto programov porušila zákonné ustanovenie špecifikované odporkyňou v rozhodnutí, a či teda
sankcia bola uložená v súlade so zákonom. Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal, či napadnuté
rozhodnutie odporkyne nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, či jej závery zodpovedajú
zásadám logického myslenia, a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným
postupom.

Z obsahu spisového materiálu, ktorý bol predložený súdu vyplýva, že v tejto veci bolo začaté správne
konanie oznámením o začatí správneho konania č. 150-PLO/O-1609/2013 zo dňa 26. marca 2013, ktoré
bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľky dňa 15. apríla 2013. V spise sú pripojené obrazovo-
zvukový záznam zvukovej stopy, záznam o vykonaní merania. V pripojenom administratívnom spise
sa ďalej nachádza vyjadrenie navrhovateľky k správnemu konaniu zo dňa 03. mája 2013, ktoré bolo
Rade doručené dňa 09. mája 2013, zápisnica o hlasovaní Rady zo dňa 27. augusta 2013 a napadnuté
rozhodnutie Rady.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP).

V prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti
neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy piatej časti OSP (§
250l ods. 1 OSP).

Podľa § 250l ods. 2 OSP pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie
druhej hlavy s výnimkou § 250a.

Podľa § 250i ods. 2 OSP v spojení s § 2501 ods. 2 OSP, ak správny orgán podľa osobitného zákona
rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných
a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1), alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto
rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo
skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom, alebo
vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.



Citované ustanovenie § 250i ods. 2 OSP je faktickou transpozíciou požiadavky tzv. „plnej jurisdikcie“, ako
atribútu práva na spravodlivý proces. Súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť obmedzený v skutkových
otázkach len tým, čo tu zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu
a hodnotenia zo známych hľadísk závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom samostatne a
nezávisle hodnotí správnosť a úplnosť skutkových zistení urobených správnym orgánom, a ak pritom
zistí skutkové či (procesné) právne deficity, môže reagovať jednak tým, že uloží správnemu orgánu ich
odstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí sám.

Predmetom preskúmavaného konania v danej veci je rozhodnutie a postup odporkyne - správneho
orgánu, ktorým rozhodnutím bola navrhovateľke uložená sankcia podľa § 64 ods. 1 písm. d/ a § 67 ods.
5 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. za porušenie povinnosti podľa § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z..
Podľa § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. vysielaná reklama a telenákup nesmú byť vysielané takým
spôsobom, že zvuková intenzita ich vysielania je vyššia ako zvuková intenzita zložiek programovej
služby vysielaných v čase predchádzajúcom vysielaniu reklamy alebo telenákupu, ako aj v čase tesne
nasledujúcom po ich odvysielaní. Takýto spôsob vysielania sa použije aj pri vysielaní zvukovoobrazových
prostriedkov oddeľujúcich reklamu alebo telenákup od iných častí programovej služby podľa odseku 1.

Podľa ustanovenia § 64 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom
alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie:
a) upozornenie na porušenie zákona,
b) odvysielanie oznamu o porušení zákona,
c) pozastavenie vysielania programu alebo jeho časti,
d) pokutu,
e) odňatie licencie za závažne porušenie povinnosti.

Sankciu podľa odseku 1 písm. d/ Rada uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ retransmisie, poskytovateľ
audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie alebo právnická osoba alebo fyzická osoba podľa § 2
ods. 3 a 4 aj napriek písomnému upozorneniu rady opakovane porušila povinnosť. Rada uloží pokutu
bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená v § 19. Rada môže uložiť
pokutu aj bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená v § 16 ods. 2 písm.
a/ a c/, ods. 3 písm. k/, § 20 ods. 1 a 3, § 30, ako aj v prípade vysielania bez oprávnenia [§ 2 ods. 1
písm. b/] alebo prevádzkovania retransmisie bez oprávnenia [§ 2 ods.1 písm. e/].
Pokutu Rada určí podľa závažnosti veci, spôsobu, trvania a následkov porušenia povinnosti, miery
zavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania, poskytovania audiovizuálnych mediálnych
služieb na požiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné obohatenie a sankciu, ktorú už prípadne
uložil samoregulačný orgán pre oblasť upravenú týmto zákonom v rámci vlastného samoregulačného
systému.
Podľa § 67 ods. 5 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej
programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 3.319 Eur do 165.969 Eur a
vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 497 Eur do 49.790 Eur, ak porušil podmienky na
vysielanie mediálnej komerčnej komunikácie vrátane reklamy a telenákupu.
V zmysle ustanovenia § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. vysielaná reklama a telenákup nesmú byť
vysielané takým spôsobom, že zvuková intenzita ich vysielania je vyššia ako zvuková intenzita zložiek
programovej služby vysielaných v čase predchádzajúcom vysielaniu reklamy alebo telenákupu, ako
aj v čase tesne nasledujúcom po ich odvysielaní. Takýto spôsob vysielania sa použije aj pri vysielaní
zvukovo-obrazových prostriedkov oddeľujúcich reklamu alebo telenákup od iných častí programovej
služby podľa odseku 1. Citované ustanovenie bolo zavedené zákonom č. 13/2007 Z. z. s účinnosťou
od 01. februára 2007. Z dôvodovej správy k zákonu č. 13/2007 Z. z. vyplýva, že „cieľom novely
zákona je odstránenie rušivých momentov pri sledovaní vysielania programových služieb, alebo ďalších
zvukových, obrazových, alebo zvukovoobrazových informácií určených na príjem verejnosťou. Viacerí
vysielatelia zvyšujú zvukovú intenzitu počas vysielania reklamy a oznamu o sponzorstve programu, čím
vysielanie pôsobí rušivo a potiera program vysielaný pred reklamou. Vysielateľ je povinný zabezpečiť,
aby sa nezvyšovala intenzita zvuku počas vysielania reklamy, pri vysielaní zvukovoobrazových
prostriedkov oddeľujúcich reklamu alebo telenákup od iných častí programovej služby a rovnako pri
vysielaní oznamu o sponzorstve programu. Táto novela nemá zámer odstrániť reklamu, či sponzorstvo
z televíznej obrazovky a už vôbec nie je jej cieľom znížiť trh reklám, ktorý je dôležitý pre samotnú
existenciu rôznych televízii. Výsledkom tejto novely má byť len úprava formy a spôsobu uvádzania



reklamy, telenákupu a oznamu o sponzorstve programu tak, aby ich prezentácia bola v štandardnej
forme, v akej sa prezentujú všetky ostatné televízne programy, a teda aby intenzita zvuku bola na
rovnakej úrovni a neobťažovala tak príjemcu, teda samotného diváka. V dnešnej technicky pokročilej
dobe existujú televízne prijímače so zabudovanou ochranou, ktoré tento problém riešia samé, avšak
väčšina slovenských domácností si z finančného hľadiska nákup takejto techniky dovoliť nemôže, a
preto považujeme za správne upraviť tento nepriaznivý stav týmto návrhom novely.“
Z ustanovenia § 34 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. a jeho gramatického a logického výkladu vyplýva,
že sa skúma pomer zvukovej intenzity zložiek programovej služby a zvukovej intenzity reklamy alebo
telenákupu vysielaných v rámci určitej zložky programovej služby. Nejde o vzájomné porovnávanie
zvukovej intenzity jednotlivých reklamných blokov zaradených do zložky programu; inak povedané,
neskúma sa, či viaceré reklamné bloky zaradené do toho istého programu sú rovnakej zvukovej
intenzity alebo rozdielnej zvukovej intenzity. Ide o porovnávanie zvukovej intenzity vysielania reklamy
alebo telenákupu so zvukovou intenzitou programu, ktoré reklame alebo telenákupu bezprostredne
predchádza a ktoré za ním nasleduje, teda v rámci kontinuálneho priebehu programu. Preto je reálne,
že reklamné bloky budú zaradené do častí programu, ktorých zvuková intenzita sa bude líšiť. V takom
prípade je povinnosťou vysielateľa v zmysle § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. zabezpečiť primeranosť
zvukovej intenzity vysielanej reklamy alebo telenákupu vo vzťahu k zvukovej intenzite programu, do
ktorého sú zaradené. Účelom ustanovenia § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. je odstránenie rušivých
momentov pri sledovaní vysielania programových služieb, aby reklama alebo telenákup neobťažovali
príjemcu, teda samotného diváka, nadmerným hlukom v porovnaní so sledovaným programom. Nie je
prijateľné, aby vysielateľ určil stabilnú zvukovú intenzitu reklamy alebo telenákupu bez ohľadu na to, či
budú vysielané v hlučnej časti programu alebo v tichej časti programu. Kým v hlučnej časti programu
zvuková intenzita vysielanej reklamy nemusí predstavovať porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 34 ods.
3 zákona č. 308/2000 Z. z., v tichšej časti programu vysielaná reklama tej istej zvukovej intenzity ako v
hlučnej časti programu už predstavuje porušenie § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. a tým aj vyvodenie
deliktuálnej zodpovednosti vysielateľa za správny delikt. Vychádzajúc z uvedeného, vysielateľ je povinný
zohľadniť zvukovú intenzitu jednotlivých častí programu, do ktorých zaradil vysielanie reklamy alebo
telenákupu, a prispôsobiť tomu aj zvukovú intenzitu reklamy alebo telenákupu. Opačný výklad by bol v
rozpore s účelom ustanovenia § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z..
Najvyšší súd Slovenskej republiky poznamenáva, že sa oboznámil s rozsudkom najvyššieho súdu
vo veci sp. zn. 3Sž/19/2012 z 29. januára 2013, avšak s jeho závermi sa nestotožnil. Z rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sž/19/2012 nie je zrejmé, či sa najvyšší súd zaoberal
aj teleologickým výkladom (e rationie legis) ustanovenia § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., tak, ako
to je v predmetnej právnej veci. Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnej právnej veci zároveň
poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 341/2007 a sp. zn. III. ÚS
274/2007, podľa ktorých „pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné
vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia
viazaný absolútne. Môže, ba dokonca musí sa od neho odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov
vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky).
Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle a svoju interpretáciu právnej
normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia
ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného
ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis
pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom“. Taktiež podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky vo veci sp. zn. I. ÚS 351/2010 z 05. októbra 2011 „k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov
nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v takom prípade, kedy sa text môže javiť ako
jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž v
zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej
normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu,
resp. na jeho doplnenie či upresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy, postavené na roveň
gramatickému výkladu v tomto prípade systematický a teleologický výklad, ktoré sú spôsobilé v kontexte
racionálnej argumentácie predstavovať významný konektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej
právnej normy, a to najmä v prípade, keď existuje - ako v tomto prípade - určité napätie medzi doslovným
a teleologickým či systematickým výkladom“.
Najvyšší súd Slovenskej republiky mal z administratívneho spisu preukázané, že navrhovateľovi bolo
známe rozhodnutie odporcu č. RZK/73/2008, ktorým odporca určil, že k porušeniu § 34 ods. 3
zákona č. 308/2000 Z. z. dochádza až v prípade, ak je rozdiel hladín intenzít vysielania 5 minút



predchádzajúceho reklame alebo po nej nasledujúceho a reklamy väčší ako 6 dB, pretože právna
zástupkyňa navrhovateľky preukázateľne uvedené rozhodnutie prevzala 11. mája 2010 v správnom
konaní č. 119-PLO/O-1808/2010, čo preukazuje v administratívnom spise založená doručenka.
Odporkyňa v uvedenom rozhodnutí uviedla, že prah rozlíšiteľnosti úrovne hlasitosti sa mení v závislosti
od spektrálneho zloženia signálu, ale aj od hlasitosti jeho jednotlivých zložiek; posudzujú sa čisté
osamelé tóny bez maskovania. Pre posúdenie reálneho zvukového signálu treba zobrať do úvahy, že ide
o zmes veľkého počtu tónov s rôznou intenzitou aj s rôznou dobou trvania. Vnímanie rozdielov v intenzite
je subjektívnou záležitosťou, na ktorú majú vplyv napríklad technické parametre vysielaného programu,
spôsob šírenia prenosu a kvalita signálu, kvalita koncového zariadenia diváka, sluch diváka a podobne.
Z uvedených dôvodov bolo potrebné stanoviť prah rozlíšiteľnosti úrovne hlasitosti na takej úrovni, ktorá
na jednej strane bude prihliadať na tieto aspekty a nebude v rozpore s § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.
z.. Odporkyňa po zvážení všetkých uvedených aspektov určila, že zvuková intenzita vysielanej reklamy
a telenákupu bude vyššia ako zvuková intenzita zložiek programovej služby v tom prípade, ak rozdiel
jednotlivých úrovní zvukovej intenzity bude väčší ako 6 dB.
Podľa ustanovenia § 3 ods. 5 druhá veta správneho poriadku v spojení s § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000
Z. z. správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch
nevznikali neodôvodnené rozdiely.
Preto ak odporkyňa v skutkovo zhodnej veci určila, že skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 34
ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. bude zakladať až rozdiel jednotlivých úrovní zvukovej intenzity reklamy
a programovej zložky vyšší ako 6 dB a toto kritérium dodržiava, nie je dôvod meniť ho ani v tejto právnej
veci.
Zároveň Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že ustanovenie § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z.
odporkyne poskytuje možnosť voľnej úvahy v určení výšky zvukovej intenzity, ktorá predstavuje konanie
smerujúce k naplneniu skutkovej podstaty správneho deliktu, nakoľko zákonodarca v ustanovení § 34
ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. uviedol, len slovo „vyššia“ bez numerického vyjadrenia. Pri preskúmavaní
zákonnosti rozhodnutí vydaných na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie),
súd preskúmava iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom; súd
neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2 v spojení s § 250l ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku). Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že správne uváženie
odporkyne v určení výšky zvukovej intenzity vysielanej reklamy a programovej služby nevybočilo z hraníc
stanovených zákonom, je primerané a zodpovedá účelu ustanovenia § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000
Z. z. vyjadrenému zákonodarcom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil porušenie zásady aktívnej súčinnosti s účastníkmi konania
ani zásady materiálnej pravdy. Navrhovateľka bola poučená o možnosti nahliadať do administratívneho
spisu, vyjadrila sa k začatiu správneho konania ako aj k jeho podkladom, mala vedomosť o rozhodnutí
odporkyne č. RZK/73/2008. Navrhovateľka nebola znevýhodnená oproti iným vysielateľom, pretože
odporkyňa aj u iných vysielateľov dodržiava kritérium prekročenia zvukovej intenzity vysielanej reklamy
alebo telenákupu v porovnaní so zvukovou intenzitou programu o 6 dB.
Odporkyňa preto správne rozhodla, že navrhovateľ porušil ustanovenie § 34 ods. 3 zákona č.
308/2000 Z. z., zohľadnila objektívnu zodpovednosť právnickej osoby za správny delikt (teda bez
ohľadu na zavinenie); mieru prekročenia zvukovej intenzity reklamy v porovnaní so zvukovou intenzitou
programovej služby vysielanej bezprostredne pred reklamou čo aj zohľadnila pri ukladaní sankcie v
dolnej hranici zákonnej sadzby pokuty (navrhovateľke bola uložená pokuta vo výške 5.000 Eur v rámci
zákonného rozsahu uloženia pokuty od 3.319 Eur do 165.969 Eur).
Vzhľadom k tomu, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom ako aj v súlade s
poslaním odporkyne definovaným v § 4 zákona č. 308/2000 Z. z., bolo bez formálnych a logických
nedostatkov, riadne odôvodnené a vychádzalo z dostatočne zisteného skutkového stavu, Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozhodol tak, že toto ako vecne správne podľa § 250q ods. 2 OSP potvrdil.
O uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok rozhodol najvyšší súd podľa § 2 ods. 4 veta druhá a § 5
ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkov v znení neskorších predpisov a položky č.
10 písm. g/ sadzobníka súdnych poplatkov ako prílohy k tomuto zákonu.
O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa ustanovenie § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 250l
ods. 2 OSP, tak že navrhovateľke náhradu trov konania nepriznal keďže v konaní nemala úspech a
odporkyni zo zákona náhrada trov konania neprislúcha.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.
mája 2011).



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.