{"guid": "eb0fc685-5d51-4c19-b282-3ae6c1d9e146:53522169-cbec-491b-8f8b-94ae2ad7b817", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:9013010107.1", "spisova_znacka": "2Sž/18/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sž/18/2013 z 12. 2. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 12. februára 2014, sp. zn. 2Sž/18/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:9013010107.1", "identifikacne_cislo": "9013010107", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Zuzana Singerová", "sudca_id": 248, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-zuzana-singerova-248", "datum_vydania": "2014-02-12", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-16.odsek-3.pismeno-l", "nazov": "§ 16 ods. 3 písm. l) zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-16.odsek-3.pismeno-l", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-16"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/308#paragraf-16"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/53522169-cbec-491b-8f8b-94ae2ad7b817", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:9013010107.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:9013010107.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:9013010107.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Sž/18/2013\n9013010107\n12. 02. 2014\nJUDr. Elena Kováčová\nECLI:SK:NSSR:2014:9013010107.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej\na členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa:\nMAC TV, s.r.o., Brečtanová č. 1, 843 56, Bratislava, právne zastúpená: Advokátskou kanceláriou BugalaĎurček, s.r.o., so sídlom Drotárska cesta č. 102, Bratislava, proti odporcovi: Rada pre vysielanie a\nretransmisiu, Dobrovičova 8, Bratislava, v konaní o opravnom prostriedku navrhovateľa proti rozhodnutiu\nodporcu č. RP/048/2013 zo dňa 18. júna 2013, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/048/2013 zo dňa 18. júna 2013, p o\ntvrdzuje.\nNavrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nNavrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok vo výške 500 € na účet Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky vedený v štátnej pokladnici pre zasielanie súdnych poplatkov a pokút : BÚ - depozitný účet\nneúročený č. XXXXXXXXXX/XXXX v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku.\nodôvodnenie:\nI.\nNapadnutým rozhodnutím č. RP/048/2013 zo dňa 18. júna 2013 odporca (ďalej aj Rada) rozhodol\npostupom podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000\nZ. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 308/2000 Z. z.“) o tom, že\nnavrhovateľ ako účastník správneho konania č. 155-PLO/O-1614/2013 porušil povinnosť ustanovenú v\n§ 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že nedodal Rade na jej vyžiadanie súvislý záznam\nvysielania programov Noviny o 17 zo dňa 20. decembra 2012 o cca 17:00 hod, Krimi zo dňa 20.\ndecembra 2012 o cca 19:00 hod, Noviny zo dňa 20. decembra 2012 o cca 19:30 hod, Deň nezávislosti\nzo dňa 22. decembra 2012 o cca 10: 50 hod, Noviny zo dňa 26. januára 2013 o cca 19:30 hod, Kuriér zo\ndňa 30. januára 2013 o cca 20:30 hod, Noviny zo dňa 2. februára 2013 o cca 19: 30 hod, odvysielaných\nv rámci programovej služby JOJ a súvislý záznam vysielania programovej služby JOJ PLUS zo dňa 20.\njanuára 2013 v čase od 14:50 hod. do 18:10 hod, zo dňa 20. januára 2013 v čase od 19:50 hod. do\n23:10 hod., zo dňa 27. januára 2013 v čase od 12:50 hod. do 17:10 hod. a zo dňa 27. januára 2013 v\nčase od 19:50 hod. do 23:10 hod., za čo bola navrhovateľovi podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. d/\nzákona č. 308/2000 Z. z. uložená sankcia - pokuta určená podľa § 67 ods. 2 písm. a/ zákona č. 308/2000\nZ. z. vo výške 6000 €.\nRada v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedla, že oznámenie o začatí správneho konania bolo\núčastníkovi konania doručené listom dňa 15. apríla 2013, na základe čoho sa dňom doručenia začalo\n\nsprávne konanie a že súčasne bol navrhovateľ vyzvaný, aby v príslušnej lehote od doručenia oznámenia\nzaslal svoje stanovisko a príp. navrhol dôkazy a vyjadril sa k podkladom pre rozhodnutie v predmetnom\nsprávnom konaní. Vyjadrenie navrhovateľa bolo Rade doručené dňa 25. apríla 2013. Podkladmi pre\nnapadnuté rozhodnutie sú listy č. 6483/2012 a 565/2013, ktorými boli od účastníka vyžiadané predmetné\nzáznamy vysielania, a listy č. 420/2013 a 11 56/2013, ktorými boli predmetné záznamy vysielania\núčastníkom konania doručené Rade, a samotné vyjadrenie účastníka konania.\nRada ďalej uviedla, že sa nestotožnila s argumentáciou navrhovateľa, že pokiaľ od navrhovateľa žiadala\nzáznam vysielania pod hrozbou sankcie podľa § 16 ods. 3 písm. l/ zákona o vysielaní, že by tým porušila\nzákon. Neobstojí argumentácia navrhovateľa, ktorá vychádza z premisy, že záznam vysielania, ktorý\nposkytuje Rade, je akoby dôkaz preukazujúci spáchanie správneho deliktu použitý proti nemu, čo je\npodľa názoru navrhovateľa v rozpore so zásadou ,,nikto nie je povinný sám seba obviňovať“ a tým aj\nv rozpore s jeho právom na inú právnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Rada dôvodila tým, že\npovinnosť uchovávať súvislé záznamy vysielania a na vyžiadanie jej ich poskytnúť, je upravená v §\n16 ods. 3 písm. l/ zákona o vysielaní a teda táto povinnosť vyplýva priamo zo zákona a zabezpečuje\nRade možnosť zistiť obsah toho, čo bolo odvysielané. Preto v prípade, ak na základe obsahu vysielania\nvznikne podozrenie, že mohlo dôjsť k porušeniu niektorej povinnosti stanovenej v zákone, rozhodne\nRada o začatí správneho konania voči vysielateľovi. Poskytnutie záznamu nie je možné stotožňovať s\npriznaním sa k spáchaniu správneho deliktu a ani s poskytnutím dôkazu o spáchaní správneho deliktu.\nV čase vyžiadania záznamu a jeho doručenia nie je vedené žiadne správne konanie voči vysielateľovi\na nie je ani dôvodné podozrenie, že mohlo dôjsť k porušeniu zákona, v tomto čase nie je dožadovaný\nvysielateľ, ale vysielateľ si plní len svoju povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona. V tejto súvislosti odporca\npoukázal na rozhodnutie ESĽP vo veci Bykov proti Rusku, v ktorom prípade sa ESĽP zaoberal i otázkou\na to prípustnosťou dôkazu - nahrávky, získanej pri tajnej akcii, pri ktorej osoba, ktorá mala na objednávku\nzabiť inú osobu, vystupovala ako agent pri komunikácii s objednávateľom vraždy. V danom prípade\nESĽP dospel k záveru, že nedošlo k porušeniu zásady sebaobviňovania, pričom povaha sporného\ndôkazu a spôsob jeho získania boli značne odlišné, ako je to v prípade záznamu vysielania. Čo sa\ntýka problematiky záznamu vysielania, odporca poukázal i na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky, v zmysle ktorej je povinnosťou vysielateľa na výzvu Rady, predložiť jej požadovaný\nzáznam vysielania.\nV dôvodoch svojho rozhodnutia Rada poukázala okrem iného tiež na to, že pri určovaní výšky pokuty za\nporušenie povinností uvedených v zákone o vysielaní vzala do úvahy kritéria ako závažnosť správneho\ndeliktu, mieru zavinenia, rozsah a dosah vysielania, trvanie a následky porušenia povinnosti, spôsob\nporušenia povinnosti. Zo skutkového stavu, ako aj z informácií, ktorými disponuje Rada jednoznačne a\npreukázateľne nevyplýva, že pri naplnení skutkovej podstaty tohto správneho deliktu došlo k získaniu\nbezdôvodného obohatenia, a teda uvedená skutočnosť v konečnom dôsledku nemala vplyv na určenie\nvýšky pokuty. Rada uviedla, že vzala do úvahy najmä fakt, že k samotnému porušeniu povinnosti došlo,\nako aj fakt, že sa jednalo o opakované porušenie tejto povinnosti, jeho závažnosť, trvanie, a následky,\nmieru zavinenia a rozsah a dosah vysielania účastníka konania. Rada uviedla, že sankciu uložila v dolnej\nčasti zákonom stanoveného rozpätia vzhľadom na závažnosť tohto správneho deliktu a túto sankciu\npovažuje za plne odôvodnenú.\nProti rozhodnutiu Rady podal opravný prostriedok navrhovateľ a žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky napadnuté rozhodnutie ako nezákonné zrušil a vec vrátil Rade na ďalšie konanie. Navrhovateľ\nďalej uviedol, že čo sa týka uplatňovania ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l/ zákona o vysielaní, tak\ntoto ustanovenie zákona o vysielaní je potrebné považovať s prihliadnutím na čl. 46 Ústavy SR a čl.\n6 Dohovoru, za porušenie zásady účastníka konania neobviňovať sám seba a ne produkovať dôkazy\nvo svoj neprospech. K uplatneniu trestnoprávnej zásady ,,nikto nie je povinný sám seba obviňovať“\nalebo práva nevypovedať, ESĽP konštatoval, že ide o všeobecne uznané medzinárodné štandardy,\nktoré tvoria právo na spravodlivý súdny proces a ich cieľom je poskytnúť obvinenému ochranu pred\nnesprávnym donútením zo strany orgánov štátu a teda k zabráneniu justičných omylov a zabezpečeniu\núčelu čl. 6 Dohovoru. Právo neobviňovať sám seba sa týka predovšetkým rešpektovania vôle a\npráva obvinenej osoby nevypovedať a na druhej strane predpokladá, že orgán verejnej moci zaťažuje\npovinnosť preukázať vinu obvineného bez uchýlenia sa k dôkazom, získaným metódami donútenia\nalebo nátlaku v rozpore s vôľou obvineného. Pre posúdenie, či postup zasiahol do samotnej podstaty\npráva neobviňovať sám seba, súd musí preskúmať charakter a stupeň donútenia, existenciu nejakých\nrelevantných ochranných procesných postupov a mieru využitia takto získaných dôkazov (napr. Bykov v.\n\nRuská federácia). Navrhovateľ má preto v danom prípade za to, že § 16 ods. 3 písm. l/ zákona o vysielaní\na samotné konanie odporcu, je v priamom rozpore s čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru s prihliadnutím na\na/charakter donútenia b/stupeň donútenia c/ existenciu procesných postupov ochrany d/ mieru využitia\nzískaných dôkazov. V závere svojho opravného prostriedku navrhovateľ uviedol, že rozhodnutie Rady\nje nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov a že v konaní správneho\norgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a že\nnapadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Výška pokuty je v danom\nprípade neprimeraná a poukázal tiež na rozhodovaciu prax parády vo vzťahu vysielateľovi TV MARKÍZA\na vo vzťahu k navrhovateľovi. Vysielateľ ďalej uviedol, že ESĽP vo svojich rozhodnutiach k právu\nneobviňovať sám seba uviedol, že aj keď v článku 6 Dohovoru nie je osobitne uvedené právo mlčať\na právo neprispieť k obvineniu vlastnej osoby, tieto práva sú všeobecne uznávaným medzinárodným\nštandardom, ktorý je jadrom pojmu spravodlivého procesu podľa článku 6 (napr. Saunders v. Spojené\nkráľovstvo). Poukázal ďalej na rozsudky Najvyššieho súdu SR a rozhodnutia Ústavného súdu SR, ktoré\nsa námietkou rozporu so zásadou \"nikto nie je povinný sám seba obviňovať\" zaoberali. V tejto súvislosti\ntaktiež vysielateľ poukázal na podľa neho extenzívny výklad ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l/ zákona o\nvysielaní zo strany Najvyššieho súdu SR, ktorý umožnil Rade, aby bez akéhokoľvek určovania hraníc\nprimeranosti určila vysielateľovi procesnú lehotu na dodanie záznamu a v prípade nesplnia povinnosti\ndodať záznam, sankcionovala vysielateľa a to bez ohľadu na to, či si Rada predmetný záznam bola\nschopná zabezpečiť na vlastnom nahrávacom zariadení. Navrhovateľ videl nesprávne právne posúdenie\nveci v tom, že v danom prípade ide podľa neho o pokračovací správny delikt a v tejto súvislosti poukázal\nna judikatúru Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva a že\naj z predmetných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR vyplýva, že trestnoprávne princípy sa v správnom\ntrestaní v plnom rozsahu aplikujú a že trestanie za správne delikty musí podliehať rovnakému režimu\nako trestný postih za trestné činy. Preto na základe analógie je potrebné aplikovať pravidlá pre triedenie\ntrestných činov z časového hľadiska, t. j. uloženie jednej sankcie za správny delikt spočívajúci vo\nviacerých čiastkových útokoch. V tejto súvislosti podľa navrhovateľa konštantná judikatúra Najvyššieho\nsúdu SR jednoznačne poskytuje návod a rade, akým spôsobom má postupovať pri trestaní účastníkov\nkonania, ktorý sa svojím konaním mali dopustiť \" pokračovacieho správneho deliktu \" a preto bolo v\ndanom prípade úlohou Rady vydať jedno rozhodnutie a uložiť jednu sankciu za všetky čiastkové útoky\na keďže oznámenie o začatí správneho konania bolo navrhovateľovi doručené dňa 15. apríla 2013,\nna základe čoho sa začalo správne konanie, tak z toho vyplýva, že Rada mala všetky čiastkové útoky\nspočívajúce v porušení § 16 ods. 3 písm. l/ zákona o vysielaní, ktoré sa uskutočnili pred 15. aprílom\n2013, posudzovať ako čiastkové útoky jedného správneho deliktu a za tento delikt udeliť jednu sankciu.\nJednotlivé konania mali byť preto spojené a uložená za ne 1 sankcia.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nodporcu na základe podaného opravného prostriedku preskúmal napadnuté rozhodnutie postupom\npodľa § 246 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 250l ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a § 64 ods. 6\nzákona č. 308/2000 Z. z. a na pojednávaní dňa 12. februára 2014 po preskúmaní dôvodov uvedených\nv opravnom prostriedku navrhovateľa a po oboznámení sa s obsahom pripojeného administratívneho\nspisu správneho orgánu, s obsahom rozhodnutia Rady č. RP/048/2013 zo dňa 18. júna 2013 a dospel\nk záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný a to z nasledovných dôvodov:\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\nrozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.).\nV prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti\nneprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p.\n(§ 250l ods. 1 O.s.p.).\nPodľa § 250l ods. 2 O.s.p. pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie\ndruhej hlavy s výnimkou § 250a.\nNajvyšší súd sa v prvom rade zaoberal procesnými dôvodmi opravného prostriedku navrhovateľky.\n\nPodľa § 4 zákona o vysielaní a retransmisii poslaním Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len\n„Rada“) je presadzovať záujmy verejnosti pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva\nna prístup ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania a\nretransmisie, dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a\nposkytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti\nvysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu\nvymedzenom týmto zákonom. Činnosť Rady vyplývajúcu z tohto jej poslania a pôsobnosti, upravenej v\n§ 5 zákona o vysielaní a retransmisii, vykonávajú členovia Rady a úlohy spojené s činnosťou Rady plnia\nzamestnanci Kancelárie Rady pre vysielanie a retransmisiu. V oblasti výkonu štátnej správy zákon o\nvysielaní a retransmisii v ustanovení § 5 ods. 1 písm. m/ v prípade potreby oprávňuje Radu vyžiadať si od\nvysielateľov záznamy vysielania. Vysielateľom v ustanovení § 16 ods. 3 písm. l/ ukladá korešpondujúcu\npovinnosť uchovávať súvislé záznamy vysielania počas 45 dní odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej\nkvalite a na vyžiadanie Rady poskytnúť záznam vysielania na zvyčajnom technickom nosiči, ktorého\ndruh určí Rada v licencii po dohode s vysielateľom.\nPokiaľ ide o samotnú žiadosť o poskytnutie záznamu najvyšší súd k argumentácii navrhovateľky\nuvádza, že Rada neporušila žiadne ustanovenie zákona vyžiadaním si záznamu vysielania a vysielateľ\nposkytnutím záznamu plnil na základe požiadavky Rady svoju zákonom uloženú povinnosť vysielateľa.\nPrevádzkovanie vysielania je licencovanou činnosťou, na ktorú sú kladené osobitné požiadavky a\npredloženie záznamu z vysielania na požiadanie Rady je súčasťou licencie na vysielanie a má evidenčný\na archivačný charakter. Záznam vysielania, ktorý si odporkyňa v súlade so zákonom vyžiadala, presne\na úplne zachytáva skutkový stav a obsah vysielania. V čase vyžiadania si záznamu ešte neprebiehalo\nsprávne konanie voči vysielateľovi. Vyžiadanie si záznamu vysielania ako jednej z foriem výkonu dohľadu\nnad dodržiavaním právnych predpisov upravujúcich vysielanie a jeho predloženie nie je predložením\ndôkazu proti sebe, ako sa mylne domnieva navrhovateľka, ale poskytnutím informácií o svojej činnosti,\ns ktorým počíta všeobecne záväzný právny predpis. Takto získaný záznam, ktorý sa v správnom konaní\nmôže stať podkladom pre rozhodnutie, nie je možné považovať za nezákonný, resp. neprípustný, ako\nto v podanom odvolaní navodzuje navrhovateľka. Samotnú existenciu tejto povinnosti nemožno preto\nvnímať ako rozpornú s čl. 6 Dohovoru, naviac, ide o predloženie pasívneho záznamu právnickou osobou,\nktoré nevykazuje znaky podávania svedectva vo svoj neprospech. Najvyšší súd poukazuje v tejto\nsúvislosti na svoju judikatúru, ktorá sa charakterom záznamu vysielania zaoberala (napríklad rozsudky\nvo veciach 3Sž/23/2012, 5Sž/18/2011, 5Sž/37/2011) a od ktorej nemá dôvod sa v prejednávanom\nprípade odchýliť. Námietka navrhovateľky týkajúca sa použitia nezákonne získaného dôkazu je preto\npodľa názoru najvyššieho súdu neopodstatnená.\nK námietke navrhovateľky ohľadom postupu odporkyne voči navrhovateľke pri vyžiadaní záznamov\nvysielania Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na svoje skoršie rozhodnutia, v ktorých sa už\nobdobnou námietkou vysielateľa podrobne zaoberal. Ide napr. o rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.\n5Sž/18/2011 zo dňa 29. marca 2012, z ktorého vyplýva, že : „Pokiaľ ide o samotnú žiadosť o poskytnutie\nzáznamu najvyšší súd k argumentácii navrhovateľa uvádza, že zákon síce výslovne neupravuje formu\na náležitosti tohto úkonu, ale vzhľadom na skutočnosť, že v podstate ide o výzvu na splnenie povinnosti\nvysielateľa uloženej mu zákonom, považuje doterajší spôsob konania Rady za súladný s účelom tohto\nustanovenia zákona.\nPožiadavka navrhovateľa na vydávanie samostatných rozhodnutí Rady za účelom vyžiadania záznamu\nvysielania v lehote do 45 dní od vysielania, vzhľadom na zloženie Rady (§ 6 zákona č. 308/2000 Z.\nz.), možnú periodicitu jej zasadaní, prípadné námietky vysielateľa proti dôvodom, resp. oprávnenosti\nžiadosti a potrebu rozhodnutia o týchto námietkach, predstavuje zbytočnú formalizáciu postupov, ktorá\nnemá oporu v citovanom zákonnom ustanovení. Preto jej uplatnenie v predmetnej veci prvýkrát ako\nodvolacieho dôvodu, najvyšší súd vychádzajúc jednak z citovaných ustanovení zákona č. 308/2000 Z.\nz., jeho účelu a systematickej súvislosti a jednak z doteraz ustálenej súdnej praxe a judikatúry, vyhodnotil\nako zjavne účelové až špekulatívne.“\nTaktiež aj ústavný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 564/2012 zo dňa 13. novembra 2012 uviedol:\n„K problému formy, akou Rada požadovala záznam vysielania od sťažovateľky, ústavný súd uvádza, že\nide o námietku, ktorá nedosahuje ústavnú relevanciu. Ak zákon formálnu podobu procesného úkonu\nsmerujúceho k realizácii kompetencie správneho orgánu nepredpisuje, potom z ústavného hľadiska\nnie je významné, akou formou správny orgán predmetný procesný úkon uskutoční. Dôležitá je len\n\njeho obsahová stránka tak, aby adresát úkonu bol spôsobilý jednoznačne identifikovať správny orgán\na povinnosť, ktorej splnenie sa od neho očakáva. Sťažovateľka v tomto zmysle žiadne námietky v\nsťažnosti nepredniesla, preto je akceptovateľný spôsob, akým sa najvyšší súd s otázkou formy realizácie\ndotknutého oprávnenia Rady vysporiadal.“\nV súvislosti s námietkou nezákonného procesného postupu a nezákonne získaného dôkazného\nprostriedku najvyšší súd poukazuje na rímskoprávne pravidlo „nullus videtur dolo facere, qui iure suo\nutitur“ (nekoná protiprávne ten, kto využíva svoje práva), podľa ktorého, ak niekto koná v súlade s\nprávom, nemožno takéto konanie považovať za protiprávne, nezákonné. Vysielatelia majú v zmysle §\n16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z. z. povinnosť uchovávať záznamy vysielania počas 45 dní od\nich vysielania a na vyžiadanie ich poskytnúť Rade. Rada má tejto povinnosti zodpovedajúce oprávnenie\npodľa § 5 ods. 1 písm. m/ zákona č. 308/2000 Z. z. žiadať záznamy vysielania od vysielateľov. Je\npravdou, že na administratívne konanie týkajúce sa porušenia zákona č. 308/2000 Z. z. je potrebné\naplikovať zásady trestného konania, avšak je potrebné uviesť, že Rada postupovala v súlade so\nzákonom č. 308/2000 Z. z. a predloženie záznamu vysielania nie je možné považovať za predloženie\ndôkazu vo svoj neprospech. Predloženie záznamu vysielania predstavuje predloženie informácií, ktoré\nje vysielateľ povinný predložiť podľa zákona č. 308/2000 Z. z., je získaný na základe zákonného\nsplnomocnenia a podmienok stanovených pri udelení licencie na vysielanie a preto nie je získaný v\nrozpore so zákonom.\nK problematike ústavnosti § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000 Z. z. sa tiež najvyšší súd vyjadril\nuž viackrát vo svojich rozhodnutiach, napr. rozhodnutie sp. zn. 8Sž/29/2011 zo dňa 24. júla 2012:\n„Porušenie zákazu donucovania k sebaobviňovaniu (nemo tenetur se ipsum accusare) môže podľa\nustálenej judikatúry ESĽP viesť v určitých prípadoch k porušeniu čl. 6 Dohovoru, avšak v prejednávanej\nveci sa jednalo o splnenie zákonom stanovenej povinnosti, navrhovateľka nekonala ako osoba obvinená\nrespektíve podozrivá zo spáchania správneho deliktu v priebehu konania o správnom delikte.“ Obdobne\naj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Sž/19/2012 zo dňa 30. októbra 2012: „Záznam vysielania, ktorý\nsi odporkyňa v súlade so zákonom vyžiadala, presne a úplne zachytáva skutkový stav, obsah vysielania.\nV čase vyžiadania si záznamu ešte neprebiehalo správne konanie voči vysielateľovi. Vyžiadanie\nsi záznamu vysielania ako jednej z foriem výkonu dohľadu nad dodržiavaním právnych predpisov\nupravujúcich vysielanie a jeho predloženie, nie je predložením dôkazu proti sebe, ale poskytnutím\ninformácií o svojej činnosti, s ktorým počíta všeobecne záväzný právny predpis. Takto získaný záznam,\nktorý sa v správnom konaní môže stať podkladom pre rozhodnutie, nie je možné považovať za\nnezákonný, resp. neprípustný, ako to v podanom odvolaní navodzuje navrhovateľ.“\nPre úplnosť senát najvyššieho súdu poukazuje aj na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2Sž/24/2012\nzo dňa 27. marca 2013: „Pokiaľ ide o samotnú žiadosť o poskytnutie záznamu najvyšší súd k\nargumentácii navrhovateľky uvádza, že Rada neporušila žiadne ustanovenie zákona vyžiadaním\nsi záznamu vysielania a vysielateľ poskytnutím záznamu plnil na základe požiadavky Rady svoju\nzákonom uloženú povinnosť vysielateľa. Prevádzkovanie vysielania je licencovanou činnosťou, na\nktorú sú kladené osobitné požiadavky a predloženie záznamu z vysielania na požiadanie Rady je\nsúčasťou licencie na vysielanie a má evidenčný a archivačný charakter. Záznam vysielania, ktorý\nsi odporkyňa v súlade so zákonom vyžiadala, presne a úplne zachytáva skutkový stav a obsah\nvysielania. V čase vyžiadania si záznamu ešte neprebiehalo správne konanie voči vysielateľovi.\nVyžiadanie si záznamu vysielania ako jednej z foriem výkonu dohľadu nad dodržiavaním právnych\npredpisov upravujúcich vysielanie a jeho predloženie nie je predložením dôkazu proti sebe, ako sa\nmylne domnieva navrhovateľka, ale poskytnutím informácií o svojej činnosti, s ktorým počíta všeobecne\nzáväzný právny predpis. Takto získaný záznam, ktorý sa v správnom konaní môže stať podkladom pre\nrozhodnutie, nie je možné považovať za nezákonný, resp. neprípustný, ako to v podanom odvolaní\nnavodzuje navrhovateľka. Samotnú existenciu tejto povinnosti nemožno preto vnímať ako rozpornú s čl.\n6 Dohovoru, naviac, ide o predloženie pasívneho záznamu právnickou osobou, ktoré nevykazuje znaky\npodávania svedectva vo svoj neprospech. Najvyšší súd poukazuje v tejto súvislosti na svoju judikatúru,\nktorá sa charakterom záznamu vysielania zaoberala (napríklad rozsudky vo veciach 3Sž/23/2012,\n5Sž/18/2011, 5Sž/37/2011) a od ktorej nemá dôvod sa v prejednávanom prípade odchýliť. Námietka\nnavrhovateľky týkajúca sa použitia nezákonne získaného dôkazu je preto podľa názoru najvyššieho\nsúdu neopodstatnená.“\n\nRovnako je potrebné poukázať i na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP),\npredovšetkým na tie prípady, keď vnútroštátne právo stanovuje povinnosť poskytnúť štátnym orgánom\nurčité informácie, pričom za nerešpektovanie tejto povinnosti hrozí subjektu uloženie sankcie. Podľa\nESĽP právo neobviňovať sám seba nejde až tak ďaleko, aby zahŕňalo napr. právo (nie povinnosť) podať\ndaňové priznanie, aj keď je nesplnenie tejto povinnosti sankcionované, možno si len ťažko predstaviť\núčinné fungovanie daňových systémov v zmluvných krajinách. Privilégium nebyť nútený k vlastnému\nsebaobviňovaniu nie je podľa ESĽP možné vykladať tak, že ide o poskytnutie určitej imunity pre činy\nmotivované snahou vyhnúť sa sankcionovaniu (bližšie pozri napr. rozsudky Allen proti Spojenému\nkráľovstvu zo dňa 10. septembra 2002; Elomaa proti Fínsku zo dňa 21. apríla 2009; O´ Halloran a\nFrancis proti Spojenému kráľovstvu.\nPokiaľ navrhovateľka namietala, že jej údajné protiprávne konanie malo byť posúdené ako pokračujúci\nsprávny delikt, najvyšší súd z obsahu spisu ani z okolností daného prípadu v kontexte ostatných\nnavrhovateľkou označených správnych konaní nezistil splnenie podmienok pre posúdenie veci ako\npokračujúceho správneho deliktu. V tejto časti sa najvyšší súd stotožnil s argumentáciou odporkyne\nuvedenou v rozhodnutí ako aj vo vyjadrení k odvolaniu, ktoré odporkyňa oprela o citáciu relevantných\nrozhodnutí najvyššieho súdu v obdobných veciach a od ktorej nemá najvyšší súd dôvod sa odkloniť ani\nv prejednávanom prípade. Navrhovateľka svoje tvrdenie v tomto smere ničím neodôvodnila, neoznačila\nživé konania pred najvyšším súdom, s ktorými by bol predmet tohto konania rovnorodý a spojený vecnou\na časovou súvislosťou.\nPokiaľ navrhovateľka namietala nedostatočne odôvodnenú výšku pokuty, najvyšší súd považoval túto\njej námietku za účelovú a neodôvodnenú, nakoľko z napadnutého rozhodnutia odporkyne vyplýva, že\npri rozhodovaní o výške uloženej pokuty zohľadnila závažnosť správneho deliktu, ktorá bola pomerne\nvysoká, nakoľko navrhovateľ sa predmetného správneho deliktu dopustil opakovane, ktorú skutočnosť\nmal najvyšší súd z obsahu administratívneho spisu nepochybne za preukázanú; mieru zavinenia, keďže\nnavrhovateľka v danom prípade zodpovedá objektívne, ale zároveň už bola v minulosti opakovane\nprávoplatne sankcionovaná za porušenie povinnosti ustanovenej v § 16 ods. 3 písm. l/ zákona o\nvysielaní a retransmisii; rozsah a dosah vysielania, navrhovateľka je multiregionálnym vysielateľom;\ntrvanie a následky porušenia povinností, ako aj spôsob porušenia povinnosti, ktorý je uvedený vo\nvýroku rozhodnutia a taktiež sa Rada vysporiadala s otázkou, že nedošlo v danom prípade k získaniu\nbezdôvodného obohatenia a že nebola uložená osobitná sankcia samoregulačným orgánom, nakoľko\nsamoregulačný orgán pre túto oblasť neexistuje a taktiež dôležitou skutočnosťou je tá, že uložená\nsankcia vo výške 6 000 € je vzhľadom na zákonné rozpätie umožňujúce uloženie pokuty vo výške od\n165 € do 6 638 € v súlade so správnou úvahou správneho orgánu, ktorá skutočnosť je v rozhodnutí\nRady náležite zdôvodnená.\nVzhľadom k tomu, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom ako aj v súlade s\nposlaním odporkyne definovaným v § 4 zákona o vysielaní a retransmisii, bolo bez formálnych a\nlogických nedostatkov, riadne odôvodnené a vychádzalo z dostatočne zisteného skutkového stavu,\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že toto ako vecne správne podľa § 250q ods. 2 OSP\npotvrdil.\nO náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2\nO.s.p. tak, že navrhovateľke právo na náhradu trov konania nepriznal, keďže v konaní nemala úspech.\nOdporkyni napriek úspechu vo veci, náhrada trov konania zo zákona neprináleží.\nO povinnosti navrhovateľky zaplatiť súdny poplatok rozhodol najvyšší súd podľa § 2 ods. 4 veta druhá,\n§ 5 ods. 1 písm. h/ a položky 10 písm. g/ Prílohy, zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení\núčinnom od 1. októbra 2012, podľa ktorého je navrhovateľ povinný zaplatiť na účet súdu súdny poplatok\nv sume 500 €.\nPoučenie:\n\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}