{"guid": "9baeef28-b329-42a3-a15b-7d9aa2bcafab:7d60a7ca-3491-4025-8b66-432cd9f8b584", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:9013010065.1", "spisova_znacka": "6Sž/11/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sž/11/2013 z 19. 3. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 19. marca 2014, sp. zn. 6Sž/11/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:9013010065.1", "identifikacne_cislo": "9013010065", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Pavel Ištók", "datum_vydania": "2014-03-19", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-35.odsek-3", "nazov": "§ 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-35.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-35"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/308#paragraf-35"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7d60a7ca-3491-4025-8b66-432cd9f8b584", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:9013010065.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:9013010065.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:9013010065.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Sž/11/2013\n9013010065\n19. 03. 2014\nJUDr. Zdenka Reisenauerová\nECLI:SK:NSSR:2014:9013010065.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej\na členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Aleny Adamcovej, v právnej veci navrhovateľa: MAC TV,\ns.r.o., so sídlom Brečtanová 1, 831 01 Bratislava, IČO: 00 618 322, zastúpený Advokátskou kanceláriou\nBugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom Drotárska cesta 102, 811 02 Bratislava, proti odporcovi: Rada pre\nvysielanie a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova 8, P.O.BOX 155, Bratislava, v konaní o opravnom\nprostriedku navrhovateľa na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu zo dňa 26. marca 2013, č.\nRP/024/2013, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporcu zo dňa 26. marca 2013, č. RP/024/2013\no t v r d z u j e.\n\np\n\nNavrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nNavrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok vo výške 500 eur na účet Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky vedený v štátnej pokladnici pre zasielanie súdnych poplatkov a pokút: BÚ depozitný účet neúročený č. XXXXXXXXXX/XXXX v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku.\nodôvodnenie:\nRada pre vysielanie a retransmisiu rozhodnutím zo dňa zo dňa 26. marca 2013, č. RP/024/2013\nvydaným v správnom konaní č.: 505-PLO/O-6419/2012 ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a\n§ 5 ods.1, písm. g/, h/, postupom podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o\nzmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisoch (ďalej len zákon č.\n308/2000 Z. z. alebo zákon o vysielaní a retransmisii) rozhodla tak, že navrhovateľovi ukladá podľa § 64\nods.1, písm. d/ zákona o vysielaní a retransmisii pokutu určenú podľa § 67 ods.5, písm. a/ uvedeného\nzákona vo výške 3.319 € za porušenie povinnosti ustanovenej v § 35 ods. 3 tohto zákona tým, že časový\núsek od cca 16:25 hod do cca 16:55 hod a časový úsek od cca 17:25 hod do cca 17:55 hod programu\nŠerif Ned Blessing odvysielaného v rámci programovej služby JOJ PLUS dňa 23. septembra 2012 so\nzačiatkom o cca 16:25 hod, ktorý zodpovedá prvému a tretiemu 30 minútového časovému úseku trvania\npredmetného programu dva krát prerušil zaradením reklamných blokov, a to o cca 16:34 hod, 16:52 hod\na o cca 17:32 hod a 17:49 hod. Súčasne Rada vyslovila, že podľa § 64 ods. 5 zákona o vysielaní a\nretransmisii „Uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila\" a podľa § 67\nods.16 zákona o vysielaní a retransmisii je pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti\nrozhodnutia a je potrebné ju uhradiť na účet uvedený v rozhodnutí.\nProti uvedenému rozhodnutiu odporcu v zákonnej lehote podal opravný prostriedok navrhovateľ. Žiadal,\naby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie\nkonanie. Súčasne žiadal náhradu trov konania.\n\nV dôvodoch opravného prostriedku tvrdil, že napadnutým rozhodnutím bol ukrátený na svojich\nprávach. Namietal, že napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie je\nv rozpore s obsahom spisov, zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci a v\nkonaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého\nrozhodnutia.\nNavrhovateľ uviedol, že Rada vo svojom oznámení o začatí správneho konania ako aj v napadnutom\nrozhodnutí uviedla, že podkladmi pre vydanie napadnutého rozhodnutia sú záznam z vysielania\nprogramu, prepis/popis skutkového stavu a písomné vyjadrenie účastníka konania. Poukazom na\nprávnu úpravu ustanovenú v paragrafe 71 ods. 1 zákona o vysielaní v spojení s § 34 ods. 2 a 4\nsprávneho poriadku a § 22 ods. 1,2,3 správneho poriadku namietal, že Rada ako správny orgán\nnevykonala dôkaz - ohliadku záznamu z vysielania predmetného programu, resp. pri vykonaní tohto\ndôkazu postupovala v rozpore s uvedenými ustanoveniami správneho poriadku, nakoľko o vykonaní\ntohto dôkazu nevyhotovila zápisnicu. Argumentáciu Rady, že sa pred vydaním rozhodnutia s podkladmi\noboznámila, považoval v priamom rozpore s odôvodnením napadnutého rozhodnutiu, ako aj v rozpore\ns administratívnym spisom, keďže z vykonania tohto dôkazu neexistuje žiaden záznam - zápisnica,\npoukazom na to, že z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, akým spôsobom tak urobila, keby tak\nurobila, kto bol pri tomto úkone prítomný, akým spôsobom vykonanie tohto dôkazu prebiehalo atď.\nDôvodil, že zo samotnej povahy ohliadky ako procesného úkonu v správnom konaní vyplýva že práve\nbezprostrednosť a priamosť pozorovania je nenahraditeľným rysom v konaní pred Radou a nie je možné\nsa mu vyhnúť odkazom na sprostredkovanú analýzu/prepis/popis bez toho, aby členovia Rady obrazovo\nzvukový záznam, za ktorý môžu udeliť sankciu, na vlastné oči videli. Tvrdil, že vykonanie dôkazov\nresp. vyhotovenie zápisnice o vykonaní dôkazov (ohliadky predmetného záznamu z vysielania) má\npre vysielateľa ako účastníka správneho konania zásadný význam. Považoval za veľmi podstatnú aj\nskutočnosť, že nielen hodnotenie, ale aj samotná selekcia do analýzy/ prepisu/ popisu je prejavom\nsubjektívneho náhľadu na vec, takže by v prípade, ak by analýza nahradila zápisnicu, došlo by k situácii,\nkedy by de facto rozhodovali nikým nevolení úradníci/ zamestnanci namiesto osobného rozhodovania\nčlenov Rady. Namietal, že vzhľadom k uvedenému Rada pri vykonávaní dôkazov postupovala v\nrozpore so správnym poriadkom, čim nedostatočne zistila skutkový stav veci, zistený skutkový stav\nje v rozpore s obsahom spisov a v konaní Rady bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na\nzákonnosť napadnutého rozhodnutia. V danej súvislosti dal do pozornosti Uznesenie rozšíreného senátu\nNajvyššího správního soudu ČR sp. zn. 7As/57/2010 - 82 z 3. apríla 2012.\nĎalej navrhovateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci, nepreskúmateľnosť rozhodnutia a vadu\nkonania. Citujúc právnu úpravu ustanovenú v § 35 ods. 3 zákona o vysielaní tvrdil, že jazykový\nvýklad predmetného ustanovenia je nejednoznačný a je z neho možné vyvodiť viacero interpretácií,\npoukazom na to, že jednou z nich je výklad, ktorý bez ďalšieho zdôvodnenia uplatnila Rada, avšak\npredmetné ustanovenie rovnako umožňuje vyvodiť záver, že vysielateľ je oprávnený prerušiť program\nľubovoľným počtom „reklamných\" prerušení v ľubovoľnom časovom rozstupe, za súčasného dodržania\npodmienky, že počet prerušení zodpovedá počtu 30 -minútových úsekov vysielaného programu a\nzároveň, že čas vysielaný, čas venovaný „mediálnej komerčnej komunikácii\" nepresiahne časový úsek\n12 minút počas jednej hodiny vysielania, v ktorom prípade vysielateľ predmetné ustanovenie zákona\no vysielaní neporušil, nakoľko z možných štyroch, resp. piatich 30 minútových úsekov vysielaného\nprogramu program prerušil 4 krát, čiže plne v súlade so zákonom. Poukazom na právnu úpravu Smernice\n2007/65/ES a Smernice 2010/13/EÚ vytýkal Rade, že sa v napadnutom rozhodnutí nezaoberala\nnejednoznačnosťou tohto ustanovenia a bez akýchkoľvek relevantných dôvodov len konštatuje, že\nmusí ísť o jedno reklamné prerušenie v každom 30 minútovom úseku a to bez toho, aby priblížila svoj\nvýklad relevantným ustanoveniam príslušných smerníc, ktoré obsahujú úpravu prerušovania vysielaných\nprogramov, alebo predložila ďalšie dôkazy na podporu svojho tvrdenia o predmetnom výklade\nuvedeného ustanovenia zákona o vysielaní, majúce za následok nepreskúmateľnosť napadnutého\nrozhodnutia pre jeho nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.\nĎalej dôvodil, že v danom prípade ide o zásah správneho orgánu do základného práva vysielateľa\nna slobodu prejavu, ktorá sa rovnako vzťahuje aj na vysielanie komerčných komunikátov (reklama).\nPoukázal na konštantnú judikatúru ESĽP, ako aj na nález Ústavného súdu SR z 2. júna 2009 sp.\nzn. III ÚS 42/09-77, v zmysle ktorého „ustanovenie čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy ako aj čl. 10 ods. 1\nDohovoru zaručujú ochranu pred zasahovaním orgánov verejnej moci do výkonu práva na slobodu\nprejavu. Pokiaľ orgán verejnej moci do výkonu uvedeného práva zasiahne, je na ňom aby preukázal,\nže zásah zodpovedá kritériám zákonností legitimity a proporcionality.\" Vytýkal Rade sa posúdením\nkritérií legality a legitimity a proporcionality zásahov zaoberala nedostatočne, tieto kritéria vyhodnotila\n\nnesprávne, resp. kritérium legitimity a proporcionality v napadnutom rozhodnutí nijakým spôsobom\nneskúmala a ich existenciu nijako neodôvodnila, čím je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné pre\nnedostatok dôvodov a nezrozumiteľnosť a súčasne Rada týmto konaním mu odňala možnosť konať\npred orgánom verejnej moci a súdom. Poukazom na rozhodnutie ESĽP vo veci Amann proti Švajčiarsku\n(rozhodnutie č. 27798/95) tvrdil, že podľa ustálenej judikatúry Súdu je určitá norma „predvídateľná\"\nvtedy, ak je formulovaná dostatočne presne na to, aby umožnila každej osobe v prípade potreby za\npomoci odborných poradcov prispôsobiť chovanie. Dôvodil, že obmedzenie prerušenia vysielaného\nobsahu programovej služby síce vyplýva zo zákonného ustanovenia § 35 ods. 3 zákona o vysielaní,\navšak predvídateľnosť tohto ustanovenia je absolútne nedostatočná, nakoľko umožňuje mnohopočetný\na nejednoznačný výklad. Zdôraznil, že takýto nedostatok právnej normy nie je možné odstrániť ani\naplikačnou a interpretačnou praxou Rady, nakoľko nedostatok presnej špecifikácie právnej povinnosti\nvysielateľa v právnej norme nie je možné nahradiť správnou úvahou orgánu výkonnej moci. Vyslovil\nnázor, že je viac ako jednoznačné, že vzhľadom na absenciu presného, jasného a špecifického\nzákonného ustanovenia sa takáto povinnosť stáva pochybnou a teda pri jej hodnotení je potrebné\naplikovať zásadu in dubio mitius, v rozsahu menej obmedzujúceho spôsobu splnenia povinností\nvyplývajúcich zo zákona o vysielaní, ktorú je Rada povinná na predmetnú vec aplikovať. Mal za to,\nže ustanovenie článku 20 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/13/EÚ z 10. marca\n2010, ktoré bolo transponované do zákona o vysielaní, nedáva jasnú odpoveď na otázku, či je možné v\nrámci 30 minútového časového úseku prerušiť vysielaný program jedným alebo viacerými reklamnými\nprerušeniami, resp. či v prípade, ak vysielateľ v 30 minútovom časovom úseku program nepreruším,\ntak automaticky stráca právo na prerušenie programu v inom 30 minútovom časovom úseku. Uviedol,\nže nakoľko ustanovenie § 35 ods. 3 zákona o vysielaní predstavuje transpozíciu ustanovenia článku\n20 ods. 2 Smernice Rada ako aj Najvyšší súd SR sú povinní na prejednávanú vec aplikovať príslušné\nustanovenia zákona o vysielaní v súlade správnymi aktmi EÚ, pričom možná aplikácia predmetného\nnejasného ustanovenia v prejednávanej veci však znamená výklad práva EÚ, ku ktorému je vecne\noprávnený jedine Súdny dvor EÚ. Žiadal, aby Najvyšší súd SR predmetné odvolacie konanie prerušil\na obrátil sa na Súdny dvor EÚ s požiadavkou o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke k výkladu a\naplikácie ustanovenia článku 20 ods. 2 Smernice.\nĎalej namietal že Rada uložila vysielateľovi sankciu bez predchádzajúceho upozornenia na opakované\nporušenia namietanej povinností, keďže rozhodnutia, ktorými ho Rada upozornila na porušenie\npovinností - rozhodnutia rady RL/39/2011, RL/40/2011 a RL/ 86/2011 boli napadnuté žalobou na\nKrajskom súde v Bratislave, pričom do dnešného dňa nedošlo k právoplatnému rozhodnutiu o tom, či\npredmetné rozhodnutia boli zákonné alebo nie, v dôsledku čoho Rada vec nesprávne právne posúdila\na konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia trpí takou vadou, ktorá mala vplyv\nna zákonnosť napadnutého rozhodnutia. V danej súvislosti dal do pozornosti Uznesenie rozšíreného\nsenátu Najvyššieho správneho súdu ČR z 3. apríla 2012 sp. zn. 6 As/26/2010.\nOdporca k opravnému prostriedku navrhovateľa sa vyjadril tak, že navrhoval napadnuté rozhodnutie\npotvrdiť.\nZ dôvodov vyjadrenia vyplýva, že odporca nesúhlasil s námietkami navrhovateľa uvedenými v opravnom\nprostriedku. Zastával názor, že ako príslušný správny orgán v dostatočnej miere zistil skutkový stav veci,\nna ktorý správne aplikoval relevantné ustanovenia zákona, ďalej mal za to, že jeho rozhodnutie je riadne\nodôvodnené vydané na základe správnych skutkových a právnych záverov. Výšku uloženej sankcie pokuty, považoval rovnako za plne odôvodnenú tvrdiac, že v predmetnom správnom konaní sa riadne\nvyrovnal s argumentmi navrhovateľa, napadnuté rozhodnutie nevykazuje žiadne právne a nelogické\nvady, ktoré by mohli mať vplyv na jeho zákonnosť a rovnako ani jeho postup v predmetnom správnom\nkonaní nevykazuje žiadne vady, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.\nK námietke navrhovateľa vo vzťahu k nezákonnosti vykonania dôkazu uviedol, že podkladom pre\nvydanie rozhodnutia sú podľa správneho poriadku všetky skutočnosti, ktoré môžu prispieť k zisteniu\nskutočného stavu veci, záznam z vysielania je jedným z podkladov pre rozhodnutie v správnom\nkonaní, na ktorom je jednoznačne zaznamenaný skutkový stav, pričom rozsah a spôsob zisťovania\npodkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Uviedol, že vzhľadom na právnu úpravu ustanovenú\nv § 34 ods. 3 správneho poriadku bol navrhovateľ povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení\nuvedených vo vyjadrení k správnemu konaniu dôkazy, ktoré sú mu známe. Poukazom na skutkové\nzistenia vyplývajúce z administratívneho spisu, mal za to, že Rada poskytla navrhovateľovi možnosť\nvyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a spôsobu ich zistenia a navrhnúť dôkazy na podporu svojich\ntvrdení, pričom navrhovateľ bol súčasne poučený, že pokiaľ svoje práva nevyužije Rada rozhodne aj\nbez jeho stanoviska. Konštatoval, že z povahy podkladu pre rozhodnutie - záznamu z vysielania, je\n\nzrejmé, že je možné sa s ním oboznámiť len jeho zhliadnutí a spochybnenie sledovania programu,\nktorého obsah je predmetom správneho konania členmi Rady, nemá racionálny základ a uvedené\nnámietky zo strany navrhovateľa sú len nepodloženými tvrdeniami, ktoré sú navyše aj zavádzajúce.\nSúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že písomný prepis/popis skutkového stavu nie je možné zamieňať ani\nstotožňovať so zápisnicou o vykonaní dôkazov, nakoľko písomný prepis/popis skutkového stavu je iba\nnevyhnutným prejavom zásady písomnosti správneho konania, keď písomný popis skutkového stavu\nslúži na zachytenie obsahu skutkového stavu zaznamenaného na technickom nosiči, pričom skutkový\nstav v tej najhodnovernejšej podobe je zachytený aj v podobe záznamu vysielania, avšak vzhľadom na\npísomnú formu správneho konania, ako aj jeho konečného výstupu vo forme písomného rozhodnutia,\nje nutné tento obsah preniesť do písomnej podoby, v ktorej je zaznamenaný text a popísané dianie,\nktoré sa vyskytne v obrazovej zložke. Mal zato, že keďže navrhovateľ v rámci správneho konania ani vo\nsvojom písomnom stanovisku k predmetu správneho konania neuviedol žiadne konkrétne námietky voči\npodkladom pre rozhodnutie, nepovažoval záznam vysielania programu a jeho prepis/popis za sporný\ns poukazom na to, že ani sám navrhovateľ nenamietal rozpor medzi skutkovým stavom popísaným\nv napadnutom rozhodnutí a predmetným záznamom vysielania. V danej súvislosti dal do pozornosti\nrozhodnutia Najvyššieho súdu č. 2Sž/3/2009, 3Sž/66/2009, 5Sž/8/2010, 3Sž/22/2012.\nOdporca k ďalšej námietke týkajúcej sa výkladu § 35 ods. 2 zákona č. 38/2000 Z. z. uviedol, že\nnesúhlasí ani s touto ďalšou námietkou navrhovateľa, teda že jazykový výklad ustanovenia § 35 ods.\n3 zákona č. 308/2000 Z. z. je nejednoznačný. Argumentoval, že z gramatického výkladu slovného\nspojenia „jedno prerušenie na každý 30 -minútový časový úsek\" vyplýva, že v každom jednom 30 minútovom časovom úseku môže byť zaradené len jedno reklamné prerušenie, poukazom na to, že\ntakáto formulácia predmetného ustanovenia teda okrem počtu povolených prerušení reguluje aj spôsoby\nzaraďovania a takýto výklad je navyše aj v súlade s účelom tohto ustanovenia - t.j. je zabezpečiť\ncelistvosť programu a chrániť tak spotrebiteľa (teda diváka) pred príliš frekventovaným prerušovaním\nprogramov, ktoré by pôsobilo rušivo. V danej súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu Bratislave\nsp. zn. 2S/114/11, na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sž/7/2012. Konštatoval,\nže ustanovenie § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. rovnako ako aj znenie článku 20 ods. 2 Smernice\no AVMS je nejednoznačné len v tom, že z ich znenia nie je zrejmé, či sa trvaním audivizuálneho diela\nmyslí čistý čas diela (t. j. iba časť trvania diela bez reklamných prerušení), alebo hrubý čas diela (t. j. aj\ns reklamnými prerušeniami), poukazom na to, že Rada v tomto prípade postupovala v zmysle judikatúry\nEurópskeho súdneho dvora konkrétne rozhodnutia vo veci ARD v. PRO Sieben Media AG, sp. zn.\nC-6/98.\nOdporca nesúhlasil ani s tvrdením navrhovateľa, že Rada sa v napadnutom rozhodnutí nezaoberala\nkritériami legality a legitimity a proporcionality, keďže Rada sa so všetkými tromi kritériami vysporiadala\nna strane 5 napadnutého rozhodnutia. Taktiež nesúhlasil s tým, že by Rada pochybila pri posudzovaní\nnaplnenia kritéria podľa článku 26 ods. 4 Ústavy SR, keď skúmala predmetný program z hľadiska jeho\ndĺžky a počtu prerušení zaradením reklamy, aby zistila, či sú splnené dôvody pre uloženie sankcie za\nporušenie § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z.. Poukazom na rozhodnutie ESĽP vo veci Amann proti\nŠvajčiarsku uviedol, že požiadavka obmedziť zaraďovanie reklamy v rámci vysielania audiovizuálnych\ndiel zakotvená v ustanoveniach zákona č. 308/2000 Z. z. vychádza z potreby ochrany diváka pred\nnadmerným reklamným tlakom a tiež zachovania integrity audiovizuálnych diel, čo je v záujme ako i\nautorov daných diel, tak aj samotných divákov sledujúcich tieto diela, doplniac, že táto požiadavka je\njasne postulovaná Smernicou o AVMS a taktiež jednoznačne zakotvená v právnom poriadku Slovenskej\nrepubliky. Uviedol, že právo na slobodu prejavu je teda celkom zrejme obmedzené osobitnou ochranou\ndivákov a autorov audiovizuálny diel a to na základe zákona, konkrétne ustanoveniami § 35 zákona č.\n308/2000 Z. z., a práve takéto obmedzenie slobody prejavu umožňuje ustanovenie článku 26 ods. 4\nÚstavy SR. Mal za to, že postupom Rady nebola navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred orgánom\nverejnej moci ani súdom.\nNávrh navrhovateľa na prerušenie odvolacieho konania a obrátiť sa na Súdny dvor EÚ s požiadavkou\no vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v súvislosti s výkladom článku 20 ods. 2 Smernice o AVMS\nodporca nepovažoval za nedôvodný. Vyslovil názor, že predmetná povinnosť je stanovená jednoznačne\na neumožňuje mnohopočetný výklad.\nNesúhlasil ani s námietkou navrhovateľa, že tým, že Rada sankcionovala vysielateľa bez\npredchádzajúceho upozornenia na opakované porušenie namietanej povinnosti, vec nesprávne právne\nposúdila a konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia trpí takou vadou, ktorá\nmala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Uviedol, že Rada pri ukladaní sankcie sa riadila\nvšetkými zákonnými kritériami, pričom uloženie sankcie náležite zdôvodnila na strane 7 a 8 napadnutého\nrozhodnutia. Poukázal na to, že rozhodnutia Rady č. RL/39/2011 a RL/40/2011 nadobudli právoplatnosť\n\ndňa 8. júna 2011 a rozhodnutie Rady č. RL/86/2011 dňa 13. októbra 2011, pričom k spáchaniu správneho\ndeliktu došlo v predmetnom správnom konaní dňa 23. septembra 2012, z čoho je zrejmé, že v čase\nspáchania správneho deliktu boli všetky vyššie uvedené rozhodnutia právoplatné, a preto pokiaľ ich\nkrajský súd alebo Najvyšší súd Slovenskej republiky právoplatným rozhodnutím nezruší, nie je ich možné\nza iné ako právoplatné ani považovať, a samotná skutočnosť, že sú uvedené rozhodnutia predmetom\nsúdneho prieskumu, nie je pre predmetné správne konanie relevantná. V danej súvislosti poukázal na\nrozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sž/28/2011.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nRady na základe podaného opravného prostriedku, preskúmal napadnuté rozhodnutie a jemu\npredchádzajúce správne konanie postupom podľa § 246 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s §§ 250l a\nnasl. v rozsahu dôvodov uvedených v opravnom prostriedku, na pojednávaní súdu dňa 19. marca 2014\noboznámil obsah spisu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis č.: 505-PLO/O-6419/2012 a vypočul\nzástupcov účastníkov konania.\nZástupca navrhovateľa na pojednávaní súdu uviedol že v celosti trvá na dôvodoch uvedených v\npísomne podanom opravnom prostriedku a zdôrazňuje tri dôvody, pre ktoré napadnuté rozhodnutie\nRady považuje za nezákonné a to predovšetkým, že Rada nevyhotovila zápisnicu o vykonaní dôkazu\nvzhliadnutím vysielaného záznamu, čím postupovala v rozpore s § 22 ods. 2 a 3 správneho poriadku,\nktorú skutočnosť dáva do pozornosti z dôvodu, že má vážne podozrenie o tom, že Rada ako kolektívny\norgán postupuje len na základe prepisu/popisu záznamu, ktorý vypracúva jej kancelária. Ďalej zdôraznil\nnejednoznačnosť § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. poukazom na to, že do tohto ustanovenia\nbola transformovaná smernica, avšak jej aplikácia poskytuje podľa jeho názoru rozdielne výklady a\ntiež poukazom na predchádzajúcu právnu úpravu zákona platného do 14. decembra 2009. Súčasne\nzdôraznil, že v zmysle platnej právnej úpravy Rada môže uložiť sankciu len vtedy, pokiaľ na porušenie\nprávnej povinnosti vysielateľa upozornila, i keď je pravdou, že v danom prípade Rada vysielateľa\nupozornila v troch prípadoch uvádzaných v napadnutom rozhodnutí, avšak o žalobách ktorými napadol\nnezákonnosť týchto rozhodnutí nebolo právoplatne rozhodnuté.\nZástupca odporcu na pojednávaní súdu uviedol, že sa v celosti pridržiava písomných dôvodov\nuvedených vo vyjadrení, v ktorom sa zaoberal aj námietkami odvolateľa zdôraznenými na pojednávaní\nsúdu. Dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR 2Sž/27/2012, v ktorej veci sa najvyšší\nsúd zaoberá obdobným prípadom a v ktorom k vznesenej námietke navrhovateľa týkajúcej sa\nnejednoznačnosti § 35 ods. 3 zákona zaujal jednoznačný názor a rozhodnutie Rady potvrdil.\nPredmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho\norgánu, ktorým rozhodnutím bola navrhovateľovi uložená sankcia podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona o\nvysielaní a retransmisie za porušenie povinností podľa § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisie.\nPodľa § 4 ods.1 až 4 zákona o vysielaní a retransmisii poslaním rady je presadzovať záujmy verejnosti\npri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a\nvzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych\nmediálnych služieb na požiadanie.\nRada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách vysielateľov, ktorí vysielajú\nna základe zákona alebo na základe licencie podľa tohto zákona. Dohliada na dodržiavanie právnych\npredpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na\npožiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych\nmediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom.\nRada je právnická osoba so sídlom v Bratislave. Pri výkone štátnej správy v oblasti vysielania,\nretransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie má postavenie orgánu\nštátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou v rozsahu vymedzenom týmto zákonom a osobitnými\npredpismi.\nČinnosť rady vyplývajúcu z jej poslania (odseky 1 a 2) a z jej pôsobnosti (§ 5) vykonávajú členovia rady a\núlohy spojené s činnosťou rady plnia zamestnanci Kancelárie Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej\nlen \"kancelária\").\nPodľa § 5 ods. 1, písm. g/, h/, m/, n/ zákona o vysielaní a retransmisii do pôsobnosti rady v\noblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa tohto zákona a podľa\nosobitných predpisov, ukladať sankcie vysielateľom, prevádzkovateľom retransmisie a poskytovateľom\naudiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, ako aj tým, ktorí vysielajú alebo prevádzkujú retransmisiu\n\nbez oprávnenia, žiadať záznamy vysielania od vysielateľov v prípade potreby, vybavovať sťažnosti na\nporušenie tohto zákona podľa § 14a.\nPodľa § 35 ods. 1,3 zákona o vysielaní a retransmisii reklama a telenákup sa zaraďujú do vysielania\nmedzi jednotlivé programy.\nPri vysielaní spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela, (§ 5 ods. 2 zákona č. 618/2003\nZ. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom, autorský zákon), okrem seriálu,\nsérie, dokumentárneho filmu, programu pre maloletých a bohoslužieb, sa povoľuje jedno prerušenie\nzaradením reklamy alebo telenákupu na každý 30-minútový časový úsek, a to aj v prípade, ak plánované\ntrvanie tohto spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela nepresahuje 30 minút; pri vysielaní\nseriálu, série a dokumentárneho filmu sa povoľuje prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu bez\nohľadu na ich trvanie.\nPodľa § 64 ods. 1 až 4 zákona o vysielaní a retransmisie za porušenie povinnosti uloženej týmto\nzákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie: a) upozornenie na porušenie zákona,\nb) odvysielanie oznamu o porušení zákona, c) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu\nalebo jeho časti, d) pokutu, e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.\nSankciu podľa odseku 1 písm. d) rada uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ retransmisie, poskytovateľ\naudiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie alebo právnická osoba alebo fyzická osoba podľa § 2\nods. 3 a 4 aj napriek písomnému upozorneniu rady opakovane porušila povinnosť. Rada uloží pokutu\nbez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená v § 19. Rada môže uložiť\npokutu aj bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená v § 16 ods. 2 písm.\na) a c), ods. 3 písm. k), § 20 ods. 1 a 3, § 30, ako aj v prípade vysielania bez oprávnenia [§ 2 ods. 1\npísm. b)] alebo prevádzkovania retransmisie bez oprávnenia [§ 2 ods.1 písm. e)].\nPokutu rada určí podľa závažnosti veci, spôsobu, trvania a následkov porušenia povinnosti, miery\nzavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania, poskytovania audiovizuálnych mediálnych\nslužieb na požiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné obohatenie a sankciu, ktorú už prípadne\nuložil samoregulačný orgán pre oblasť upravenú týmto zákonom v rámci vlastného samoregulačného\nsystému.\nRada o uložení sankcie rozhodne do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa o porušení povinnosti podľa\nodseku 1 dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď bola povinnosť porušená. Za deň,\nkeď sa rada dozvedela o porušení povinnosti podľa odseku 1, sa považuje deň prerokovania správy o\nkontrole dodržiavania povinností podľa tohto zákona na zasadnutí rady.\nPodľa § 67 ods. 5, písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisie Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej\nprogramovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 3 319 eur do 165 969 eur a\nvysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 497 eur do 49 790 eur, ak porušil podmienky na\nvysielanie mediálnej komerčnej komunikácie vrátane reklamy a telenákupu.\nPodľa § 71 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje\nvšeobecný predpis o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších\npredpisov - správny poriadok) okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a §\n49, 53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní.\nPodľa § 3 ods.1 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými\nprávnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a\nprávnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.\nPodľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav\nveci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi\núčastníkov konania.\nPodľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi\npredpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a\nmusí obsahovať predpísané náležitosti.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci dospel k záveru, že žalovaný správny orgán v\npredmetnej veci náležite postupoval v zmysle citovaných právnych noriem, vo veci si zadovážil dostatok\n\nskutkových okolností relevantných pre vydanie rozhodnutia, zistil skutočný stav veci, v konaní postupoval\nv súčinnosti s navrhovateľom ako s účastníkom konania a vo veci sa nedopustil ani takej vady, ktorá\nby mala za následok nezákonnosť rozhodnutia, z ktorých dôvodov napadnuté rozhodnutie žalovaného\nsprávneho orgánu považoval za súladné so zákonom.\nNajvyšší súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu\nsprávneho orgánu podľa piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 250l a nasl. O.s.p.)\nje posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov\npre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či\nrozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom\npredpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi\nako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená\nzákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia.\nV rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané\nv žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym\norgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).\nPodľa § 250i ods. 2 O.s.p. ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej\nprávnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods.\n1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým\nstavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu,\nopätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti\ndruhej hlavy.\nPri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne\nuváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených\nzákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.(§ 245 ods.2 O.s.p.).\nNajvyšší súd zastáva názor, že v administratívnom konaní, predmetom ktorého je zisťovanie správneho\ndeliktu a uloženie sankcie zaň, je teda podstatné, či účastník správneho konania, ktorý sa mal svojim\npostupom dopustiť porušenia zákona, správny delikt spáchal a podmienky, za ktorých k spáchaniu\ndošlo, ako aj následky ním vzniknuté môžu mať vplyv len na výšku sankcie, ktorú zákon predpokladá za\nspáchanie správneho deliktu. Zodpovednosť u právnických osôb za správny delikt sa zakladá na zásade\nobjektívnej zodpovednosti, ktorá vyplýva aj z ustanovení zákona o vysielaní a retransmisii.\nZ obsahu administratívneho spisu najvyšší súd v danej veci mal preukázané, že žalovaný správny orgán\nnavrhovateľovi napadnutým rozhodnutím uložil sankciu za porušenie povinnosti ustanovenej v 35 ods.3\nzákona č. 308/2000 Z. z. výške 3.319 € tým, že časový úsek od cca 16:25 hod do cca 16:55 hod a\nčasový úsek od cca 17:25 hod do cca 17:55 hod programu Šerif Ned Blessing odvysielaného v rámci\nprogramovej služby JOJ PLUS dňa 23. septembra 2012 so začiatkom o cca 16:25 hod, ktorý zodpovedá\nprvému a tretiemu 30 minútového časovému úseku trvania predmetného programu dva krát prerušil\nzaradením reklamných blokov, a to o cca 16:34 hod, 16:52 hod a o cca 17:32 hod a 17:49 hod. Súčasne\nRada vyslovila, že podľa § 64 ods.5 zákona o vysielaní a retransmisii „Uložením sankcie nezaniká\npovinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila\" a podľa § 67 ods.16 zákona o vysielaní a retransmisii\nje pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia a je potrebné ju uhradiť\nna účet uvedený v rozhodnutí.\nĎalej najvyšší súd zistil, že odporca Oznámením o začatí správneho konania zo dňa 18. decembra\n2012 oznámil navrhovateľovi, že voči nemú začína správne konanie vo veci možného porušenia § 35\nods.3 zákona č. 308/2000 Z. z. a súčasne ho vyzval, aby k predmetu správneho konania zaslal svoje\nstanovisko, prípadne navrhol dôkazy v súlade s § 32 ods. 2 a 3 v nadväznosti na § 33 ods. 1 a 34\nods. 3 správneho poriadku najneskôr do 10 dní odo dňa doručenia tohto oznámenia, v ktorej lehote sa\ntiež vyjadril k podkladom pre rozhodnutie v správnom konaní, ktorými sú záznam vysielania programu\nŠerif Ned Blessing odvysielaný na televíznej programovej službe JOJ Plus dňa 23. septembra 2012 v\nčase o cca 15:50 hod. a prepis/popis skutkového stavu, ktorý tvorí prílohu tohto oznámenia. Oznámenie\ns výzvou na vyjadrenie zo dňa 18. decembra 2012 bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa\ndňa 14. januára 2013. Navrhovateľ v určenej lehote vyjadrenie odporcovi nezaslal. Odporca opätovnou\nvýzvou na vyjadrenie k podkladom pre rozhodnutie v predemetnom správnom konaní zo dňa 19. februára\n2013 opätovne vyzval navrhovateľa k podaniu stanoviska, k čomu mu určil lehotu 5 dní, ktorá výzva\nbola doručená právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 26. februára 2013. V oboch výzvach odporca\npoučil navrhovateľa, že pokiaľ svoje práva v stanovenej lehote nevyužije, Rada môže rozhodnúť vo\n\nveci aj bez jeho stanoviska, pokiaľ uzná, že podklady a dôkazy zhromaždené v správnom konaní sú\ndostačujúce podľa § 46 správneho poriadku. Dňa 25. marca 2013 bolo odporcovi doručené vyjadrenie\nnavrhovateľa, v dôvodoch, ktorého navrhovateľ zameral svoju pozornosť len k výkladu ustanovenia § 35\nods. 3 zákona o vysielaní a práva vysielateľa na slobodu prejavu na základe čl. 10 Dohovoru. Jazykový\nvýklad ustanovenia § 35 ods.3 zákona o vysielaní považoval za nejednoznačný. Tvrdil, že nedostatok\nprávnej normy nie je možné odstrániť ani aplikačnou a interpretačnou praxou Rady, nakoľko nedostatok\npresnej špecifikácie právnej povinnosti vysielateľa v právnej norme, nie je môžné nahradiť správnou\núvahou orgánu výkonnej moci, poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci\nAmann proti Švajčiarsku (rozhodnutie č. 27798/95) a nález Ústavného súdu SR z 2. júna 2009 sp. zn. III.\nÚS 42/09 - 77. Uviedol, že keďže je viac ako jednoznačné, že vzhľadom na absenciu presného, jasného\na špecifického zákonného ustanovenia sa takáto povinnosť stáva pochybnou, a teda pri jej hodnotení je\npotrebné aplikovať zásadu in dubio mitius, v rozsahu menej obmedzujúceho spôsobu plnenia povinností\nvyplývajúcich zo zákona o vysielaní, ktorú je Rada povinná na predmetnú vec aplikovať. Vyslovil názor,\nže nie sú splnené zákonné predpoklady na vedenie správneho konania a prípadné rozhodnutie o\nporušení povinnosti v zmysle § 35 ods. 3, a preto navrhoval, aby Rada predmetné správne konanie\nproti nemu zastavila. Rada na zasadnutí, konanom dňa 26. marca 2013, prijala uznesenie, ktorým\nrozhodla o porušení právnej povinnosti navrhovateľa ustanovenej v § 35 ods.3 zákona č. 308/2000 Z.\nz. predmetným skutkom a uložila mu sankciu, o čom spísal zápisnicu o hlasovaní.\nPokiaľ navrhovateľ namietal, že Rada pri vykonávaní dôkazov postupovala v rozpore so správnym\nporiadkom, keď nevyhotovila zápisnicu svedčiacu o tom, že vzhliadnutím záznamu predmetného\nvysielania sa oboznámila bezprostredne priamym pozorovaním s jeho obsahom, poukazom na právnu\núpravu ustanovenú v § 71 ods. 1 zákona o vysielaní v spojení s § 34 ods. 2 a 4 správneho poriadku\na § 22 ods. 1,2,3 správneho poriadku, čim nedostatočne zistila skutkový stav veci, zistený skutkový\nstav je v rozpore s obsahom spisov a v konaní Rady bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na\nzákonnosť napadnutého rozhodnutia, v ktorej súvislosti dal do pozornosti Uznesenie rozšíreného senátu\nNajvyššího správního soudu ČR sp. zn. 7As/57/2010 - 82 z 3. apríla 2012, najvyšší súd nepovažoval\njeho námietku za dôvodnú.\nPodľa § 22 ods.1 správneho poriadku o ústnych podaniach a o dôležitých úkonoch v konaní, najmä o\nvykonaných dôkazoch, o vyjadreniach účastníkov konania, o ústnom pojednávaní a o hlasovaní správny\norgán spíše zápisnicu.\nV citovanej právnej úprave zákonodarca ustanovuje, že správny orgán spisuje zápisnicu pri ústnom\npodaní, pri dôležitom úkone v konaní, pri ústnom pojednávaní a ak vo veci koná a rozhoduje kolektívny\nsprávny orgán pri hlasovaní. Podľa okolností prípadu je na zvážení správneho orgánu, ktoré úkony\nv konaní bude považovať za dôležité, čo vyplýva z dikcie zákonom stanovenej „najmä\". Zápisnica\npredstavuje písomný záznam o vykonanom procesnom úkone, resp. konaní o jeho výsledkoch, ktorý\nvyhotovuje zamestnanec správneho orgánu. Dôležitosť zápisnice spočíva v tom, že má dôkaznú moc\nverejnej listiny (§ 37), pričom zápisnica je len jeden z možných dôkazov v správnom konaní (34 ods. 2),\na preto nemá vyššiu dôkaznú hodnotu než iné dôkazy a správny orgán je povinný ju hodnotiť v súlade\ns § 34 ods. 5.\nVychádzajúc zo skutkových zistení v danej veci je zrejmé, že navrhovateľ v stanovisku k začatiu\nsprávneho konania nevzniesol námietku, v ktorej by vyjadril pochybnosti k podkladom pre rozhodnutie\nv správnom konaní, uvedených v oznámení o začatí správneho konania - záznam z vysielania a prepis/\npopis skutkového stavu tvoriaceho prílohu oznámenia, vo vyjadrení taktiež nenavrhoval vykonanie\nžiadneho dôkazu a nevyjadril ani pochybnosti o tom, že by odporca v predmetnom konaní postupoval\nlen z prepisu/popisu vypracovaného kanceláriou Rady bez bezprostredného vzhliadnutia odvysielaného\nprogramu. Odporca sa k uvedenej námietke navrhovateľa vyjadril v písomnom vyjadrení k opravnému\nprostriedku tak, že uviedol, že z povahy podkladu pre rozhodnutie - záznamu z vysielania, je zrejmé, že\nje možné sa s ním oboznámiť len jeho zhliadnutí a spochybnenie sledovania programu, ktorého obsah\nje predmetom správneho konania členmi Rady, nemá racionálny základ a uvedené námietky zo strany\nnavrhovateľa sú len nepodloženými tvrdeniami, ktoré sú navyše aj zavádzajúce.\nVzhľadom k uvedenému najvyšší súd dospel k záveru že nevyhotovenie zápisnice resp. iného záznamu\nodporcom o oboznámení sa so záznamom z predmetného vysielania v danom prípade nie je možné\npovažovať za takú vadu konania, ktorá by mala za následok nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia\nv zmysle § 250i ods.3 O.s.p.. Pokiaľ navrhovateľ v danej súvislosti dal do pozornosti Uznesenie\nrozšíreného senátu Najvyššího správního soudu ČR sp. zn. 7As/57/2010 - 82 z 3. apríla 201, najvyšší\nsúd zastáva názor, že nie je možné vychádzať z právneho názoru Najvyššího správního soudu ČR\n\nuvedeného v tomto rozhodnutí, keďže jeho právny názor bol ustálený na inej právnej úprave vyplývajúcej\nz § 18 odst. 1 správního řádu.\nNajvyšší súd nesúhlasil ani s ďalšou námietkou navrhovateľa, ktorou namietal nesprávne právne\nposúdenie veci, nepreskúmateľnosť rozhodnutia a vadu konania, keď citujúc právnu úpravu ustanovenú\nv § 35 ods. 3 zákona o vysielaní tvrdil, že jazykový výklad predmetného ustanovenia je nejednoznačný\na je z neho možné vyvodiť viacero interpretácií, nesúhlasiac s výkladom Rady.\nPodľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republiky je zvrchovaný, demokratický a právny\nštát.\nPodľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej\nmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nPodľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a\nostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\nZ citovanej ústavnej úpravy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych\npredpisov musia byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v\nčinnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou\nchránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej\nprávnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej\nregulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je\npodmienkou zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ako individuálneho správneho aktu.\nZákonodarca v zákone č. 308/2000 Z. z. upravuje postavenie a pôsobnosť Rady pre vysielanie\na retransmisiu, práva a povinnosti vysielateľa, prevádzkovateľa retransmisie, poskytovateľa\naudiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie a právnických osôb alebo fyzických osôb uvedených v\n§ 2 ods. 3 a 4 (§ 1).\nPodľa § 35 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii pri vysielaní spravodajského programu alebo\naudiovizuálneho diela, (§ 5 ods. 2 zákona č. 618/2003 Z.z.o autorskom práve a právach súvisiacich\ns autorským právom (autorský zákon), okrem seriálu, série, dokumentárneho filmu, programu pre\nmaloletých a bohoslužieb, sa povoľuje jedno prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu na každý\n30-minútový časový úsek, a to aj v prípade, ak plánované trvanie tohto spravodajského programu alebo\naudiovizuálneho diela nepresahuje 30 minút; pri vysielaní seriálu, série a dokumentárneho filmu sa\npovoľuje prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu bez ohľadu na ich trvanie.\nPodľa článok 20 ods.1,2 smernice 2010/13/EÚ členské štáty zabezpečia, aby pri zaraďovaní televíznej\nreklamy alebo telenákupu do programov nebola pri zohľadnení prirodzených prestávok, dĺžky a povahy\ndaného programu narušená integrita programov a neboli dotknuté práva držiteľov práv.\nVysielanie filmov vyrobených pre televíziu (okrem viacdielnych sérií, seriálov a dokumentárnych\nprogramov), kinematografických diel a spravodajských programov možno prerušovať televíznou\nreklamou a/alebo telenákupom jeden krát za každé plánované obdobie v dĺžke najmenej 30 minút.\nVysielanie detských programov možno prerušovať televíznou reklamou a/alebo telenákupom jeden krát\nza každé plánované obdobie v dĺžke najmenej 30 minút v prípade, že plánovaná dĺžka trvania tohto\nprogramu je viac ako 30 minút. Počas bohoslužieb nie je možné zaraďovať do vysielania televíznu\nreklamu ani telenákup.\nVychádzajúc z uvedenej právnej úpravy je zrejmý účel zákonodarcu stanoviť podmienky povinnosti\nvysielateľa pri prerušovaní vysielania spravodajského programu alebo audiovizuálneho programu\ntelevíznou reklamou alebo telenákupom sledujúc cieľ ochrany divákov pred nadmerným prerušovaním\nsledovaného programu a v neposlednom rade aj autorov diela, spracovaného vo vysielanom programe.\nNa základe gramatického a logického výkladu citovanej právnej normy - § 35 ods.3 zákona o vysielaní\nv súlade s cieľom zákona je možné vykladať uvedenú právnu normu len tak, že zákonodarca povoľuje\nvysielateľovi prerušiť vysielanie spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela televíznou\nreklamou alebo telenákupom jedným prerušením na každý 30 - minutový úsek.\n\nNajvyšší súd súhlasí s tvrdením navrhovateľa, že nedostatok právnej normy nie je možné odstrániť ani\naplikačnou a interpretačnou praxou Rady, nakoľko nedostatok presnej špecifikácie právnej povinnosti\nvysielateľa v právnej norme nie je možné nahradiť správnou úvahou orgánu výkonnej moci. Taktiež\nsúhlasil s jeho názorom, že ak je jednoznačné, že vzhľadom na absenciu presného, jasného a\nšpecifického zákonného ustanovenia sa takáto povinnosť stáva pochybnou a teda pri jej hodnotení\nje potrebné aplikovať zásadu in dubio mitius, v rozsahu menej obmedzujúceho spôsobu splnenia\npovinností vyplývajúcich zo zákona o vysielaní.\nSenát najvyššieho súdu však nesúhlasí s názorom navrhovateľa, že znenie právnej úpravy ustanovenej\nv § 35 ods.3 zákona č. 308/2000 Z. z. je nepresné, nejasné a nedostatočne špecifikované, čo umožňuje\njeho mnohostrannú interpretáciu. Taktiež nemôže súhlasiť s tvrdením navrhovateľa, že ustanovenie\nčlánku 20 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/13/EÚ z 10. marca 2010, ktoré bolo\ntransponované do zákona o vysielaní, je taktiež nejednoznačné.\nUstanovenie § 35 ods. 3 zákona o vysielaní predstavuje transpozíciu ustanovenia článku 20 ods. 2\nSmernice. Podľa názoru najvyššieho súdu právna úprava uvedenej povinnosti ustanovenej v § 35\nods.3 zákona č. 308/2000 Z. z. ako aj v čl. 20 uvedenej smernice je stanovená jasným a určitým\nspôsobom a teda jednoznačne a nedovoľujúc mnohostranný výklad. Výklad právnej úpravy nastolený\nnavrhovateľom, podľa ktorého predmetné ustanovenie rovnako umožňuje vyvodiť záver, že vysielateľ\nje oprávnený prerušiť program ľubovoľným počtom „reklamných\" prerušení v ľubovoľnom časovom\nrozstupe, za súčasného dodržania podmienky, že počet prerušení zodpovedá počtu 30 -minútových\núsekov vysielaného programu, podľa názoru súdu nevychádza z obsahu právnej úpravy ustanovenej v\ncitovaných právnych normách - § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., čl. 20 Smernice a navrhovateľ týmto\nvýkladom neprimeraným spôsobom vybočuje z rámca obsahu ich znenia, zavádzajúcim spôsobom ich\ndopĺňa. Najvyšší súd výklad navrhovateľa považoval za účelový.\nVychádzajúc z uvedeného najvyšší súd aj návrh navrhovateľa, aby Najvyšší súd SR predmetné\nodvolacie konanie prerušil a obrátil sa na Súdny dvor EÚ s požiadavkou o vydanie rozhodnutia o\npredbežnej otázke k výkladu a aplikácie ustanovenia článku 20 ods. 2 Smernice, považoval za\nnedôvodný, keď dospel k záveru, že právna úprava ustanovená v čl. 20 je jednoznačná a Rada v\npreskúmavanom rozhodnutí porušenie právnej povinnosti navrhovateľom posúdila správne a v súlade s\n§ 35 ods.3 zákona č. 308/2000 Z. z., ktoré ustanovenie si vyložila správne a v súlade s čl. 20 uvedenej\nsmernice.\nNajvyšší súd nesúhlasil ani s námietkou navrhovateľa, že Rada v danom prípade zasiahla do základného\npráva vysielateľa na slobodu prejavu, poukazom na konštantnú judikatúru ESĽP, ako aj na nález\nÚstavného súdu SR z 2. júna 2009 sp. zn. III ÚS 42/09-77, v zmysle ktorého „ustanovenie čl. 26\nods. 1 a 2 ústavy ako aj čl. 10 ods. 1 Dohovoru zaručujú ochranu pred zasahovaním orgánov\nverejnej moci do výkonu práva na slobodu prejavu, vytýkajúc Rade, že sa posúdením kritérií legality\na legitimity a proporcionality zásahov zaoberala nedostatočne, tieto kritéria vyhodnotila nesprávne,\nresp. kritérium legitimity a proporcionality v napadnutom rozhodnutí nijakým spôsobom neskúmala a ich\nexistenciu nijako neodôvodnila, čím je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov\na nezrozumiteľnosť a súčasne Rada týmto konaním mu odňala možnosť konať pred orgánom verejnej\nmoci a súdom.\nSloboda prejavu je jedným z hlavných základov demokratickej spoločnosti, jednou z prvoradých\npodmienok jej pokroku a rozvoja každého jednotlivca, zahŕňa však nielen slobodu názoru a prijímania a\nrozširovania informácii a myšlienok, ale obsahuje aj povinnosť a zodpovednosť. Právo slobody prejavu\npatrí medzi základné politické práva v právnom poriadku každej demokratickej spoločnosti a v právnom\nporiadku Slovenskej republiky je zakotvené v čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky. V zmysle čl. 7 ods.5\nÚstavy Slovenskej republiky Dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd (oznámenie Federálneho\nministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.) je pre orgány verejnej moci pri výkone činnosti v rozsahu\nich kompetencie záväzným právnym predpisom, majúcim prednosť pred zákonom. Dohovor slobodu\nprejavu a informácií ustanovuje v čl. 10.\nPodľa čl. 26 ods.1 až 4 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.\nKaždý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako\naj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie\ntlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na\npovolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.\n\nCenzúra sa zakazuje.\nSlobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia\nv demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného\nporiadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.\nPodľa čl.10 ods.1,2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu\nprejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky\nbez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali\nudeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.\nVýkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám,\npodmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v\ndemokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania\nnepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu\núniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.\nZ uvedenej právnej úpravy zakotvenej v Ústave Slovenskej republiky ako aj v Dohovore vyplýva, že\nje v právomoci štátu zákonom ustanoviť také právne prostriedky, ktorými môže obmedziť právo na\nslobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti\nnevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných (čl. 26 ods.2 Ústavy SR), bezpečnosť štátu, verejného\nporiadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti,\npredchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv\niných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci(čl.\n10 ods.2 Dohovoru).\nV právnom poriadku Slovenskej republike zákonodarca výkon týchto slobôd obmedzuje vo viacerých\nzákonoch sledujúc cieľ ochrany pred zneužitím týchto slobôd, keďže ich výkon zahŕňa aj povinnosti\na aj zodpovednosť. Takáto právna úprava z dôvodov vyššie uvedených je ustanovená aj v zákone č.\n308/2000 Z. z., pričom rozsah „nevyhnutnosti\" v demokratickej spoločnosti sa musí posudzovať ad hoc\ns legitímnym cieľom, čo vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.\nZákonodarca zákonom č. 308/2000 Z. z. zveruje do právomoci Rade presadzovať záujmy verejnosti\npri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a\nvzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych\nmediálnych služieb na požiadanie. Dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich\nvysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva\nštátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb\nna požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom (§ 4 ods.1,2 zákona č. 308/2000 Z. z.). Do\npôsobnosti Rady v oblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa\nzákona o vysielaní a retransmisii a podľa osobitných predpisov, ako aj ukladať sankcie vysielateľom za\nporušenie právnej povinnosti (§ 5 ods.1 zákona č. 308/2000 Z. z.).\nVzhľadom k uvedenému najvyšší súd považoval za nedôvodné námietky navrhovateľa, keďže z\nodôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Rada sa kritériami podmieňujúcimi obmedzenie\npráva slobody prejavu vysielateľa zaoberala a aj dostatočne vyporiadala. Právo na slobodu prejavu nie\nje absolutné. Článok 26 ods. 4 Ústavy SR. ako aj čl. 10 ods.2 Dohovoru umožňuje obmedzenie tohto\npráva na základe zákona, ktorým v tomto prípade je právna úprava ustanovená v § 35 ods.3 zákona č.\n308/2000 Z. z., sledujúc práva iných a to ochranu divákov pred nadmerným reklamným tlakom, ako aj\nautorov audiovizuálny diel zachovaním integrity týchto diel. Podľa názoru súdu postupom Rady nebola\nnavrhovateľovi odňatá možnosť konať pred orgánom verejnej moci a ani pred súdom.\nPokiaľ navrhovateľ namietal, že Rada uložila vysielateľovi sankciu bez predchádzajúceho upozornenia\nna opakované porušenia namietanej povinností, keďže rozhodnutia, ktorými ho Rada upozornila na\nporušenie povinností - rozhodnutia rady RL/39/2011, RL/40/2011 a RL/ 86/2011 boli napadnuté žalobou\nna Krajskom súde v Bratislave, o ktorých doposiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté.\nZo skutkových zistení v danej veci vyplýva, že rozhodnutia Rady č. RL/39/2011 a RL/40/2011 nadobudli\nprávoplatnosť dňa 8. júna 2011 a rozhodnutie Rady č. RL/86/2011 dňa 13. októbra 2011 a k spáchaniu\nsprávneho deliktu, kladeného navrhovateľovi za vinu, došlo v predmetnom správnom konaní dňa 23.\nseptembra 2012.\n\nZ právnej úpravy ustanovenej v § 64 ods.6 vyplýva, že proti rozhodnutiu o uložení sankcie podľa odseku\n1 písm. c) až e) možno podať opravný prostriedok na najvyšší súd do 15 dní odo dňa doručenia\nrozhodnutia rady. V zmysle uvedenej právnej úpravy je teda zrejmé, že proti rozhodnutiu Rady, ktorým\nbola vysielateľovi uložená sankcia „upozornenie na porušenie zákona\" podľa § 64 ods.1, písm. a/, nie\nje možné podať opravný prostriedok a teda rozhodnutie nadobúda právoplatnosť okamihom doručenia.\nTakéto rozhodnutie je preskúmateľné súdom postupom podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho\nsúdneho poriadku na základe žaloby (§§ 247 a nasl.).\nVzhľadom k uvedenému v danom prípade podmienka ustanovená v ust. § 64 ods. 2 zákona č. 308/2000\nZ. z., v zmysle ktorej pokutu Rada uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ retransmisie, poskytovateľ\naudiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie alebo právnická osoba alebo fyzická osoba podľa § 2\nods. 3 a 4 aj napriek písomnému upozorneniu rady opakovane porušila povinnosť, bola splnená. V danej\nsúvislosti súd dáva do pozornosti právnu úpravu ustanovenú v § 250l ods. 1 v spojení s ust. § 250i ods.\n1 O.s.p., podľa ktorej pre súd je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého\nrozhodnutia. Keďže v čase vydania napadnutého rozhodnutia navrhovateľ opakovane porušil uvedenú\npovinnosť, nemôže súd v rámci prieskumu predmetnej veci na uvedenú námietku prihliadnuť.\nPokiaľ navrhovateľ záverom namietal, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre\nnezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov, v konaní správneho orgánu bola zistená taká\nvada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a rozhodnutie vychádzalo z\nnesprávneho právneho posúdenia veci, najvyšší súd vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z\nadministratívneho spisu ani tieto námietky nepovažoval za dôvodné.\nVo vzťahu k týmto námietkam najvyšší súd konštatuje, že dôvody rozhodnutia odporcu považuje za\nlogické, vyúsťujúce zo skutkových zistení danej veci, Rada skutkové zistenia kvalifikovala správne,\nkeď konštatovala že predmetným skutkom boli naplnené znaky porušenia zákona podľa uvedeného\nzákonného ustanovenia. Odporca dostatočne a zrozumiteľne zdôvodnil svoje skutkové závery a správne\núvahy, ktorého viedli k záveru uvedenému v preskúmavanom rozhodnutí. Záver Rady súd považoval za\nurčitý a zrozumiteľný. Z uvedených dôvodov napadnuté rozhodnutie odporcu nie je možné považovať\nza nezrozumiteľné pre nedostatok dôvodov. Súčasne podľa názoru súdu sa Rada nedopustila v konaní\ntakej vady, ktorá by mohla mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.\nNajvyšší súd z uvedených dôvodov nepovažoval námietky navrhovateľa uvedené v jeho opravnom\nprostriedku proti rozhodnutiu Rady za relevantné na vyhovenie jeho odvolacieho návrhu.\nVzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho\norgánu ako vecne správne a v súlade so zákonom potvrdil podľa § 250q ods.2 O.s.p..\nO náhrade trov konania súd rozhodoval podľa § 250k ods.1 O.s.p. v spojení s § 250l ods.2.\nNavrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania, pretože bol v konaní neúspešný.\nO povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok za podaný opravný prostriedok súd rozhodol podľa\n§ 2 ods. 4 veta druhá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, podľa\nktorého poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a\nv konaní nebol úspešný.\nSenát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}