{"guid": "028db8a5-50b8-49cf-9e96-a0b7e4db76ea:3b7535f6-086e-4bb1-a431-1d6c54bd9e35", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:9013010061.1", "spisova_znacka": "6Sž/10/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sž/10/2013 z 28. 5. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. mája 2014, sp. zn. 6Sž/10/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:9013010061.1", "identifikacne_cislo": "9013010061", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jozef Hargaš", "datum_vydania": "2014-05-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-16.odsek-3.pismeno-l", "nazov": "§ 16 ods. 3 písm. l) zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-16.odsek-3.pismeno-l", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-16"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/308#paragraf-16"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/3b7535f6-086e-4bb1-a431-1d6c54bd9e35", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:9013010061.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:9013010061.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:9013010061.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Sž/10/2013\n9013010061\n28. 05. 2014\nJUDr. Jozef Hargaš\nECLI:SK:NSSR:2014:9013010061.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Hargaša a členiek\nsenátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Zdenky Reisenauerovej , v právnej veci navrhovateľa: MAC\nTV s.r.o., so sídlom Brečtanová 1, Bratislava, IČO: 00 618 322, v zastúpení Advokátska kancelária\nBugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom Drotárska cesta 102, Bratislava, proti odporcovi: Rada pre vysielanie a\nretransmisiu, so sídlom Dobrovičova 8, Bratislava, v konaní o opravnom prostriedku navrhovateľa proti\nrozhodnutiu odporkyne č. RP/022/2013 zo dňa 26. marca 2013, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporcu č. RP/022/2013 zo dňa 26. marca 2013\nt v r d z u j e.\n\npo\n\nNavrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nNavrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok vo výške 500 eur na účet Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky vedený v štátnej pokladnici pre zasielanie súdnych poplatkov a pokút : BÚ depozitný účet neúročený č. 7000061219/8180 v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku.\nodôvodnenie:\nOdporca rozhodnutím č. RP/022/2013 zo dňa 26. marca 2013, vydaným v správnom konaní č. 475PLO/O-5972/2012 postupom podľa ust. § 71 zák. č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii v znení\nneskorších predpisov (ďalej len zákon č. 308/2000 Z. z., alebo zákon o vysielaní a retransmisii) rozhodol\no tom, že navrhovateľ porušil povinnosť ustanovenú v § 16 ods. 3 písm. l) zákona č. 308/2000 Z. z.\ntým, že nedodal Rade na jej vyžiadanie súvislý záznam vysielania programu Súdna sieň zo dňa 17.\nseptembra 2012 odvysielaného o cca 18:00 hod na programovej službe JOJ, za čo mu uložil podľa ust.\n§ 64 ods. 1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z. z. sankciu - pokutu, určenú podľa ust. § 67 ods. 2 písm.\na) zákona č. 308/2000 Z. z. vo výške 1 500 eur. Súčasne vyslovil, že podľa ust. § 64 ods. 5 zákona č.\n308/2000 Z. z. „Uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila“ a v zmysle\nust. § 67 ods. 16 zákona je pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia\na je potrebné ju uhradiť na účet uvedený v rozhodnutí.\nProti uvedenému rozhodnutiu odporcu podal v zákonnej lehote opravný prostriedok navrhovateľ z\ndôvodu, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a v konaní žalovanej bola\nzistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Navrhovateľ má za\nto, že nie je a nebol povinný predložiť Rade záznam z vysielania a to ani na vyžiadanie Rady, nakoľko\ntáto povinnosť neoprávnene zasahuje do práv garantovaných Ústavou SR (čl. 46 Ústavy SR) a práva\nna spravodlivé súdne konanie (čl. 6 Dohovoru) a to v intenciách trestnoprávnej zásady neobviňovať\n\nsamého seba. Navrhovateľ vedomý si rozhodnutí Najvyššieho súdu SR ako i Ústavného súdu SR,\nktorý sa obdobnou problematikou už zaoberali, zotrváva na svojom vyššie prezentovanom názore. K\nzáveru o neexistencii rozhodnutí ESĽP aplikovateľných na skutkové okolnosti zdôraznil, že pre aplikáciu\neurokonformného výkladu ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru, podľa jeho názoru postačuje aplikovať všeobecné\nzávery judikatúry ESĽP, ktorá bola uplatnená v súvislosti so zásadou „nikto nie je povinný sám seba\nobviňovať“, pri konaniach trestnoprávnej, daňovej a administratívnej (správnej) povahy. Judikatúra ESĽP\nje jednoznačná v tom, že nemožno požadovať aktívnu súčinnosť pri získavaní vecných dôkazov, pred\nvznesením obvinenia a na akékoľvek konania, ktoré majú charakter trestného obvinenia. Navrhovateľ\npoukázal na rozhodnutie Funke v. Francúzsko, Allen v. Spojené Kráľovstvo, Marttinen v. Fínsko...\nĎalej má navrhovateľ zato, že účelom ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní nie je kontrola\ndodržovania 45 dňovej lehoty archivácie vysielaných programov ako to mylne naznačuje Ústavný\nsúd SR vo svojom rozhodnutí IV. ÚS/47/2013, ale účelom predmetného ustanovenia je zabezpečenie\npodkladov ku kontrole dodržiavania všetkých povinností podľa zákona o vysielaní a najmä k vedeniu\nsprávnych konaní Rady voči regulovaným subjektom na úseku vysielania a retransmisie. Vysielateľ má\nsíce povinnosť archivovať záznam z vysielania po dobu 45 dní (45 x 24 hod.), ale nie každý záznam\nz vysielania je doručovaný Rade. Doručovanie je už selektívny proces zo strany Rady, ktorého účelom\nnie je evidencia ani archivácia, ale naopak kontrola z hľadiska dodržiavania povinností vyplývajúcich\nzo zákona o vysielaní (príp. následné možné zahájenie správnych konaní). Navrhovateľ zastáva názor,\nže ak je vysielateľ už v čase vyžiadania záznamu osobou „podozrivou“ musia byť garantované jej\nprocesné práva vrátane práva neobviňovať seba samého, čiže neposkytovať aktívnu súčinnosť pri\nprodukovaní dôkazov vo svoj neprospech. Podľa jeho presvedčenia samotná povinnosť aprobovaná\nprávnou normou ju nezbavuje jej možného rozporu s právami Vysielateľa garantovanými Ústavou SR\nalebo Dohovorom. Za rozhodujúci faktor považuje navrhovateľ „charakter“ štátneho donútenia. V tejto\nsúvislosti poukázal navrhovateľ na právny názor prezentovaný v rozhodnutí ESĽP Bykov v. Rusko. Ďalej\nnavrhovateľ uviedol, že štátne donútenie spočíva v povinnosti dodať záznam, pričom jeho nedodanie je\nklasifikované ako správny delikt a navyše finančne sankcionovaný zo strany Rady v zmysle zákona o\nvysielaní. Navrhovateľ má však za to, že nie je relevantné, čí za porušenie povinnosti hrozí trestnoprávna\nsankcia alebo nie, pričom hrozba trestnoprávnej sankcie nie je nevyhnutnou podmienkou na posúdenie\ntoho, či došlo k zásahu do práva na spravodlivé súdne konanie, pretože v Slovenskej republike neexistuje\ntrestnoprávna zodpovednosť právnických osôb. Vo vzťahu k proporcionalite navrhovateľ zdôraznil, že\npokiaľ sa jednoznačne priznáva právo Rade na vyhotovovanie záznamov z vysielania na vlastnom\nnahrávacom zariadení, potom nemôže existovať proporcionalita zásahu do práv vysielateľa na základe\nustanovenia § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní, nakoľko Rada má právo a povinnosť využiť\nvšetky prostriedky na zistenie skutkového stavu veci, čiže aj vyhotovovať záznamy z vysielania na\nvlastnom nahrávacom zariadení. Proporcionalita zásahu nemôže byť v zmysle judikatúry ESĽP tam,\nkde je účel sledovaný obmedzením základného práva možné dosiahnuť iným spôsobom, ktorý v nižšej\nmiere obmedzuje vysielateľa.\nNavrhovateľ vo svojom odvolaní namieta aj neprimerane a neodôvodnene vysokú pokutu za porušenie\npovinnosti a to najmä s prihliadnutím na rozhodovaciu prax Rady v obdobných veciach proti iným\nvysielateľom. Konštatoval, že napadnutým rozhodnutí Rada uložila vysielateľovi pokutu vo výške takmer\n9 násobku sumy pokuty, ktorú bežne udeľuje iným vysielateľom, ktoré majú identické postavenie na\nmediálnom trhu. Takéto konanie Rady považuje navrhovateľ za diskriminačné a predstavuje to takú vadu\nrozhodnutia ktorá má vplyv na jeho zákonnosť. Vzhľadom na uvedené navrhol navrhovateľ odvolaním\nnapadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, zároveň žiadal o náhradu trov konania.\nZ vyjadrenia odporcu k podanému odvolaniu navrhovateľa je zrejmé, že ten považuje svoje rozhodnutie\nza riadne odôvodnené, vydané na základe správnych skutkových a právnych záverov. Výšku uloženej\nsankcie - pokuty považuje rovnako za plne odôvodnenú. V správnom konaní sa riadne vyrovnala s\nargumentmi navrhovateľa. Napadnuté rozhodnutie nevykazuje podľa názoru odporcu žiadne právne ani\nlogické vady, ktoré by mohli mať vplyv na jeho zákonnosť a rovnako ani postup odporkyne v predmetnom\nsprávnom konaní nevykazuje žiadne vady, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého\nrozhodnutia. Vo vzťahu k navrhovateľom uvedeným rozhodnutiam ESĽP Funke proti Francúzsku,\nMarttinen proti Fínsku, Chambaz proti Švajčiarsku, Allen proti Spojenému kráľovstvu odporca zdôraznil,\nže vzhľadom na obsah prejednávaných prípadov pred ESĽP sa tieto na predmetný prípad nevzťahujú,\nnakoľko v čase vyžiadania záznamov sa neviedlo proti navrhovateľovi žiadne konanie v súvislosti s\n\nodvysielaným programom ani nebolo vyslovené žiadne dôvodné podozrenie, že mohol spáchať správny\ndelikt. K vyžiadaniu záznamu došlo z dôvodu zmonitorovania vysielania predmetného programu.\nĎalej odporca v súvislosti s účelom ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní poukázal na\nzákonnosť postupu Rady z dôvodu, že takýto postup zákonodarca upravil priamo v právnom poriadku\nkonkrétne v ust. § 5 ods. 1 písm. m) zákona o vysielaní, na základe ktorého má Rada právo žiadať\nzáznamy vysielania od vysielateľov. Samotným účelom ust. § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní je\nzabezpečiť pre Radu podmienky pre efektívne vykonávanie jej zákonnej kompetencie uvedenej v ust.\n§ 5 ods. 1 písm. g) zákona o vysielaní - dohliadať na dodržiavanie právnych predpisov v oblastiach\nupravených zákonom, čo znamená aj dohliadať na obsah vysielania. Aby mohla Rada túto kompetenciu\nvykonávať efektívne a v súlade so zásadou hospodárnosti, je potrebné, aby jej boli vyžiadané záznamy\ndoručené včas, t. j. v požadovanej lehote a tiež aby bol doručený záznam v celej vyžiadanej dĺžke.\nOdporca opätovne v tejto súvislosti zdôraznil, že v čase vyžiadania záznamu a jeho doručenia nie je voči\nvysielateľovi v súvislosti s obsahom vyžiadaného záznamu vysielania vedené žiadne správne konanie a\nnie je ani vyslovené žiadne dôvodné podozrenie, že mohlo dôjsť k porušeniu zákona. Zo strany odporcu\nsa jedná o kontrolu dodržiavania všetkých povinností, ktoré zo zákona vysielateľovi vyplývajú.\nVo vzťahu namietanej aktívnej súčinnosti ako aj k právu neobviňovať seba samého odporca konštatoval,\nže navrhovateľ vychádza pri formulovaní svojho argumentu z premisy, že záznam vysielania, ktorý\nposkytuje odporkyni, je ako dôkaz preukazujúci spáchanie správneho deliktu použitý proti nemu, čo je\npodľa jeho názoru v rozpore so zásadou „nikto nie je povinný sám seba obviňovať“ a tým aj v rozpore\ns jeho právom na inú právnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Odporca uviedol, že povinnosť\nuchovávať súvisle záznamy vysielania a na vyžiadanie Rady jej ich poskytnúť je upravená v ust. §\n16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní. Záznam vysielania, ktorý poskytuje odporkyni navrhovateľ, nie\nje dôkazom usvedčujúcim ho zo spáchania správneho deliktu. Záznam vysielania je podkladom pre\nrozhodnutie a jeho hodnota spočíva v tom, že (v zásade vždy) presne a úplne zachytáva skutkový\nstav. Jeho poskytnutie však nie je možné považovať za „sebausvedčenie“. Poskytnutie záznamu\nnie je možné podľa názoru odporcu stotožňovať s priznaním sa k spáchaniu správneho deliktu a\nani s poskytnutím dôkazu o spáchaní správneho deliktu. Zdôraznil, že k podobnému názoru dospel\naj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí 4Sž/19/2012, 8Sž/15/2011, 8Sž/29/2011. Taktiež\npoukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 12/2013-10 a IV. ÚS 47/2013-26, ktorý\nsa vyjadroval k povinnosti dodať Rade záznam vysielania. V súvislosti s aktívnou súčinnosťou má\nodporca za to, že v prípade poskytovania záznamov vysielania nejde o aktívne konanie v pravom\nslova zmysle. K obdobnému záveru dospel aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí 3Sž/23/2012 na ktoré\nodporca poukázal. Vo vzťahu k sebaobviňovaniu odporca poukázal na rozhodnutie ESĽP Saunders proti\nVeľkej Británii, pričom skonštatoval, že podľa konštantnej judikatúry ESĽP poskytovanie dokumentov\nnezakladá rozpor s právom neobviňovať seba samého, a teda ani s právom na spravodlivý proces.\nTieto dokumenty (v tomto prípade záznamy z vysielania) už v čase ich vyžiadania objektívne existovali,\nvysielateľ ich vytvoril z vlastnej vôle a nebol k tomu nijakým spôsobom nútený. Rada si teda\nod vysielateľa iba vyžiadala už existujúci záznam vysielania, ktorý vysielateľ predtým dobrovoľne\nprezentoval verejnosti. V tejto súvislosti podporil odporca svoju argumentáciu rozhodnutím Najvyššieho\nsúdu SR sp. zn. 2Sž/25/2012-39. Konštatoval, že predkladanie záznamov vysielania má úplne inú kvalitu\nako „predkladanie dôkazov proti sebe“, pričom rozdiel medzi týmito dvoma inštitútmi je zrejmý aj zo\nsamotnej skutkovej podstaty, ktorú prejednával ESĽP vo veci Bykov proti Rusku. Odporca v súvislosti\ns právom neobviňovať seba samého tiež uviedol, že už zo samotnej podstaty tohto práva je zrejmé, že\nide o právo osôb, ktoré spáchali určitý delikt. Pokiaľ teda podľa navrhovateľa je predmetná povinnosť v\nrozpore s jeho právom neobviňovať seba samého v zásade tým tvrdí, že vo vysielaní, ktorého záznam\nsi Rada od neho vyžiada, porušuje niektorú z povinností ustanovených v zákone o vysielaní, avšak z\nrozhodovacej praxe Rady je zrejmé, že tomu tak v skutočnosti nie je.\nOdporca v súvislosti s namietnutým zásahom do práva na spravodlivé súdne konanie ktorý považuje\nza ústavne neproporcionálny zdôraznil, že hoci smie rada vyhotoviť záznam vysielania pomocou svojho\nnahrávacieho zariadenia, pokiaľ jej vysielateľ záznam nedodá je taktiež oprávnená si záznam vysielania\nod vysielateľa vyžiadať. Táto povinnosť mu vyplýva z ust. § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní a v\ntakom prípade nie je možné ustáliť konkrétne právo navrhovateľa do ktorého by mohlo byť zakotvením\ntejto povinnosti resp. vynucovania jej plnenia zasiahnuté. Nie je teda možné podľa názoru odporcu\nuvažovať o zásahu do konkrétneho práva navrhovateľa. Okrem iného podotkol, že v danom prípade\nzákon ani nedáva priestor na skúmanie proporcionality zásahu do práv navrhovateľa, nakoľko povinnosť\n\nustanovená v ust. § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní je formulovaná jednoznačne. V danom prípade\nvysielateľ Rade záznam vysielania neposkytol, čo automaticky zakladá rozpor so zákonom, akékoľvek\nďalšie skúmanie, do akej miery rozhodnutím Rady dôjde k zásahu do práv navrhovateľa je preto z tohto\npohľadu bezpredmetné.\nVo vzťahu k namietnutej výške pokuty má odporca za to, že sa s výškou uloženej sankcie náležite\nv odôvodnení svojho rozhodnutia vyrovnal. Pri určovaní výšky vychádzal z ust. § 64 ods. 2 zákona\no vysielaní a bral zreteľ na rozsah a dosah vysielania navrhovateľa, mieru jeho zavinenia, trvanie a\nnásledky porušenia povinnosti, závažnosť správneho deliktu a samozrejme predchádzajúce uložené\nsankcie. Okrem iného zdôraznil, že účastník sa správneho deliktu dopustil opakovane. Zdôvodňovanie\nrozdielov medzi výškou uloženej sankcie v rôznych správnych konaniach týkajúcich sa rôznych\núčastníkov konania nie je potrebné ani účelné, nakoľko skutkové stavy boli v jednotlivých správnych\nkonaniach rozdielne. Uložená sankcia podľa názoru odporcu celkom zjavne nevybočuje zo zákonom\nstanoveného rámca (od 167 eur do 6 638 eur), pričom nedosahuje ani štvrtinu stanoveného rozsahu pre\nuloženie sankcie. Na podporu uvedeného záveru poukázal odporca na rozhodnutie Najvyššieho súdu\nSR sp. zn. 5Sž/37/2011 ako i na rozhodnutie 4Sž/25/2012.\nVzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol odporca odvolaním napadnuté rozhodnutie potvrdiť.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nRady na základe podaného opravného prostriedku, preskúmal napadnuté rozhodnutie a jemu\npredchádzajúce správne konanie postupom podľa § 246 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s §§ 250l a\nnasl. O.s.p. v rozsahu dôvodov uvedených v opravnom prostriedku a po oboznámení sa s obsahom\nadministratívneho spisu č. 475-PLO/O-5972/2012, ako aj s obsahom písomných podaní účastníkov\nkonania a po vypočutí zástupcov účastníkov na pojednávaní súdu dňa 28. mája 2014. dospel k záveru,\nže opravný prostriedok navrhovateľa je nedôvodný.\nPredmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup odporcu - správneho orgánu,\nktorým rozhodnutím bola navrhovateľovi uložená sankcia podľa § 64 ods. 1 písm. d) zákona o vysielaní\na retransmisii za porušenie povinnosti podľa § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní a retransmisii.\nZ obsahu administratívneho spisu mal súd za preukázané, že odporca oznámil navrhovateľovi začatie\nsprávneho konania č. 475-PLO/O-5972/2012 vo veci možného porušenia § 16 ods. 3 písm. l) zák. č.\n308/2000 Z. z. v súvislostí s tým, že nedodal Rade na jej vyžiadanie súvislý záznam vysielania programu\nSúdna sieň zo dňa 17. septembra 2012 odvysielaného o cca 18:00 hod na programovej službe JOJ, za\nčo mu uložil podľa ust. § 64 ods. 1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z. z. sankciu - pokutu, určenú podľa ust. §\n67 ods. 2 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. vo výške 1 500 eur. Odvolanie voči uvedenému rozhodnutiu\nje predmetom tohto konania, podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p..\nNajvyšší súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu\nsprávneho orgánu podľa piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 250l a nasl. O.s.p.)\nje posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov\npre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či\nrozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom\npredpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi\nako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená\nzákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. Pri\nrozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie),\npreskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom.\nPodľa ust. § 250i ods. 2 O.s.p., ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej\nprávnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods.\n1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým\nstavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu,\nopätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej\n\nčasti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku. Do uvedenej právnej normy bola transformovaná\npožiadavka tzv. „plnej jurisdikcie“ ako atribútu práva na spravodlivý proces, v zmysle ktorej súd pri svojom\nrozhodovaní nesmie byť obmedzený v skutkových otázkach len tým, čo vo veci zistil správny orgán, a\nto ani čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu a hodnotenia zo známych hľadísk závažnosti,\nzákonnosti a pravdivosti.\nPodľa ust. § 4 ods. 1 až 3 zák. č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č.\n195/2000 Z. z. o telekomunikáciách, poslaním rady je presadzovať záujmy verejnosti pri uplatňovaní\npráva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a vykonávať\nštátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb\nna požiadanie.\nRada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách vysielateľov, ktorí vysielajú\nna základe zákona alebo na základe licencie podľa tohto zákona. Dohliada na dodržiavanie právnych\npredpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na\npožiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych\nmediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom.\nRada je právnická osoba so sídlom v Bratislave. Pri výkone štátnej správy v oblasti vysielania,\nretransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie má postavenie orgánu\nštátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou v rozsahu vymedzenom týmto zákonom a osobitnými\npredpismi. 7)\nPodľa ust. § 5 ods. 1 písm. h), m) zák. č. 308/2000 Z. z. do pôsobnosti rady v oblasti výkonu\nštátnej správy patrí, ukladať sankcie vysielateľom, prevádzkovateľom retransmisie a poskytovateľom\naudiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, ako aj tým, ktorí vysielajú alebo prevádzkujú retransmisiu\nbez oprávnenia, žiadať záznamy vysielania od vysielateľov v prípade potreby.\nPodľa ust. § 16 ods. 3 písm. l) zák. č. 308/2000 Z. z., vysielateľ je povinný uchovávať súvislé záznamy\nvysielania počas 45 dní odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite; na vyžiadanie rady poskytne\nvysielateľ záznam vysielania na zvyčajnom technickom nosiči, ktorého druh určí rada v licencii po dohode\ns vysielateľom.\nPodľa ust. § 64 ods. 1 písm. a), b), c), d), e) zák. č. 308/2000 Z. z., za porušenie povinnosti uloženej\ntýmto zákonom alebo osobitnými predpismi 7)rada ukladá tieto sankcie:\na) upozornenie na porušenie zákona,\nb) odvysielanie oznamu o porušení zákona,\nc) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti,\nd) pokutu,\ne) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.\nPodľa ust. § 67 ods. 2 písm. a) zák. č. 308/2000 Z. z, rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej\nprogramovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 165 eur do 6 638 eur a vysielateľovi\nrozhlasovej programovej služby od 99 eur do 1 659 eur, ak neposkytol rade požadovaný záznam\nvysielania [§ 16 ods. 3 písm. l)],\nPodľa ust. § 71 ods. 1 zák. č. 308/2000 Z. z., na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný\npredpis o správnom konaní 49)okrem ustanovení § 23v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a §\n49, 53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní.\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci dospel k záveru, že rozhodnutie odporcu\nje vecne správne. Navrhovateľ jednak namietal, že rozhodnutie odporcu vychádza z nesprávneho\nprávneho posúdenia a jednak, že v konaní bola zistená taká vada, ktorá mohla mať v vplyv\nna zákonnosť napadnutého rozhodnutia. S uvedeným sa odvolací súd nestotožňuje. Skutkový stav\nnie je medzi účastníkmi konania sporný, preto sa odvolací súd sústredil na odvolacie námietky\nvznesené navrhovateľom. Zo zisteného skutkového stavu nepochybne vyplynulo, že navrhovateľ\nnedodal odporcovi na požiadanie súvislý záznam z vysielania programu Súdna sieň zo dňa 17.\nseptembra 2012 odvysielaného v čase o cca 18:00 hod na programovej službe JOJ, o ktorého dodanie\nodporca požiadal listom zo dňa 18. septembra 2012, pod značkou 4656/2012, doručeného zástupcovi\nnavrhovateľa dňa 20. septembra 2012. K vyžiadaniu predmetného záznamu vysielania došlo na základe\nust. § 5 ods. 1 písm. m) v spojení s ust. § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní. Pokiaľ odporca začal\nsprávne konanie pre porušenie ust. § 16 ods. 3 písm. l) zákona o vysielaní, ktorého porušenie sa na\nzáklade zisteného skutočného stavu aj v správnom konaní preukázalo, postupoval odporca v súlade\nso zákonom, keď navrhovateľa pre porušenie predmetného ustanovenia sankcionoval. Navrhovateľ\nnapriek vedomosti o rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako i Ústavného súdu\nSR v totožných veciach zotrval na svojom názore o tom, že povinnosť predložiť záznamy vysielania\nzasahuje do jeho práv garantovaných Ústavou SR ako i práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6\nDohovoru) v intenciách trestnoprávnej zásady „neobviňovať samého seba“. S uvedeným sa odvolací\nsúd nestotožňuje a ohľadne tejto námietky poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR,\nkonkrétne rozhodnutia vydané pod sp. zn. 5Sž/18/2011, 8Sž/15/2011, 8Sž/29/2011, ktorý sa už s\npredmetnou argumentáciou navrhovateľa dostatočne vysporiadal a odvolací súd v predmetnej veci\nnezistil dôvod, prečo by sa mal odchýliť od ustálenej judikatúry. Okrem uvedeného Najvyšší súd\nSlovenskej republiky vo svojom rozhodnutí vydanom pod sp. zn. 3Sž/28/2012 s čím sa stotožňuje i\nsenát odvolacieho súdu, konštatoval, že „porušenie zákazu donucovania k sebaobviňovaniu (nemo\ntenetur se ipsum accusare) môže podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva viesť\nv určitých prípadoch k porušeniu čl. 6 Dohovoru, avšak v prejednávanej veci išlo o splnenie zákonom\nstanovenej povinnosti, navrhovateľka nekonala ako osoba obvinená, resp. podozrivá zo spáchania\nsprávneho deliktu v priebehu konania o správnom delikte. Preto ani nebol dôvod, aby navrhovateľka\nmusela využiť okolnosť, vylučujúcu protiprávnosť konania, konkrétne v rámci realizácie svojho práva\n„neobviňovať seba samého“.\nZáznam vysielania, ktorý si odporkyňa v súlade so zákonom vyžiadala, presne a úplne zachytáva\nskutkový stav, obsah vysielania. V čase vyžiadania si záznamu ešte neprebiehalo správne konanie voči\nnavrhovateľke. Vyžiadanie si záznamu vysielania ako jednej z foriem výkonu dohľadu nad dodržiavaním\nprávnych predpisov upravujúcich vysielanie a jeho predloženie nie je predložením dôkazu proti sebe,\nale poskytnutím informácií o svojej činnosti, s ktorým počíta všeobecne záväzný právny predpis. Takto\nzískaný záznam, ktorý sa v správnom konaní môže stať podkladom pre rozhodnutie, nie je možné\npovažovať za nezákonný, resp. neprípustný, ako to v podanom odvolaní navodzuje navrhovateľka.“\nOdporca správne vo svojom vyjadrení poukázal na skutočnosť, že samotným účelom ust. § 16 ods. 3\npísm. l) zákona o vysielaní je zabezpečiť pre Radu podmienky pre efektívne vykonávanie jej zákonnej\nkompetencie uvedenej v ust. § 5 ods. 1 písm. g) zákona o vysielaní - dohliadať na dodržiavanie právnych\npredpisov v oblastiach upravených zákonom, čo znamená aj dohliadať na obsah vysielania. Aby mohla\nRada túto kompetenciu vykonávať efektívne a v súlade so zásadou hospodárnosti, je potrebné, aby jej\nboli vyžiadané záznamy doručené včas, t. j. v požadovanej lehote a tiež aby bol doručený záznam v\ncelej vyžiadanej dĺžke. Okrem uvedeného z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva záver,\nže za zanedbateľnú nemožno považovať okolnosť, že záznam vysielania, ktorý je vysielateľ povinný\nposkytnúť, predsa nie je skutočnosťou známou len vysielateľovi, ale ide o komunikát šírený verejne,\nspôsobom umožňujúcim oboznámiť sa s jeho obsahom širokému okruhu recipientov na multiregionálnej\nploche, vysielateľ teda neprodukuje dôkaz, ktorý nie je známy, ide len o podklad pre zákonnú činnosť\nRady, ktorý už všetci videli.\nOdvolací súd taktiež námietku navrhovateľa o neproporcionálnom zásahu do jeho práv vyhodnotil ako\nnedôvodnú. Jednak nie je zrejmé do akého základného práva malo byť Radou zasiahnuté a predkladanie\nzáznamov na vyžiadanie Rady je zákonnou povinnosťou vysielateľa, preto nie je rozhodujúce, či Rada\nvyhotovuje záznamy z vysielania na vlastnom nahrávacom zariadení.\nVo vzťahu k námietke ohľadne neprimerane a neodôvodnene vysokej pokute za porušenie povinnosti\nmá odvolací súd za to, že odporca sa v odôvodnení rozhodnutia relevantným spôsobom vysporiadal\n\nso zákonnými kritériami pre určenie výšky pokuty podľa ust. § 64 ods. 2, 3 zákona o vysielaní. Z\nrozhodnutia je zrejmé, že navrhovateľ bol už za porušenie rovnakej povinnosti sankcionovaný a teda\nsa správneho deliktu dopustil opakovane, taktiež sa jedná o multiregionálneho vysielateľa, pričom\nporušením povinnosti znemožnil odporcovi výkon jeho kompetencií. Ukladanie pokút za správne delikty\nsa uskutočňuje v rámci voľnej úvahy správneho orgánu (tzv. diskrečná právomoc), v ktorom správny\norgán v zákonom stanovenom limite uplatní svoju právomoc a určí výšku sankcie, pričom použitie\nsprávnej úvahy musí byť v súlade so zásadami logického uvažovania. Podľa názoru odvolacieho\nsúdu sa odporca z takto vymedzeného rámca jeho diskrečnej právomoci neodklonil, výšku pokuty\nurčil v rámci zákonného rozpätia a svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil. Podľa názoru odvolacieho\nsúdu porovnávanie výšky uložených pokút navrhovateľom s inými vysielateľmi a tým poukazovanie na\ndiskrimináciu nie je dôvodné, nakoľko skutkové okolnosti sú v každom prejednávanom prípade odlišné a\npokiaľ rozhodnutie obsahuje dostatočné odôvodnenie výšky sankcie pri zohľadnení jej zákonných kritérií\nnemožno to považovať za dôvod nezákonnosti rozhodnutia.\nVzhľadom na vyššie uvedené dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru o správnosti a\nzákonnosti rozhodnutia správneho orgánu a toto ako vecne správne podľa § 250q ods. 2 O.s.p. potvrdil.\nO náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p.. Navrhovateľovi nepriznal náhradu trov\nkonania, pretože bol v konaní neúspešný.\nO povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok za podaný opravný prostriedok vo výške 500 eur súd\nrozhodol podľa § 2 ods. 4 veta druhá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších\npredpisov, podľa ktorého poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu\nsprávneho orgánu a v konaní nebol úspešný. Výška poplatku bola určená podľa položky č. 10 písm. g)\nSadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb..\nSenát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}