{"guid": "09f84705-b3df-4eef-946f-e4c4c4a34b8a:eb7f8c6e-c76f-4923-8fd8-f1cdb3bbb331", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:9013010037.1", "spisova_znacka": "2Sž/7/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sž/7/2013 z 21. 5. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. mája 2014, sp. zn. 2Sž/7/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:9013010037.1", "identifikacne_cislo": "9013010037", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Štefan Juhás", "sudca_id": 339, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-stefan-juhas-339", "datum_vydania": "2014-05-21", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/308", "nazov": "zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-32.odsek-4.pismeno-a", "nazov": "§ 32 ods. 4 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-32.odsek-4.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-32"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/308#paragraf-32"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/eb7f8c6e-c76f-4923-8fd8-f1cdb3bbb331", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:9013010037.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:9013010037.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:9013010037.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Sž/7/2013\n9013010037\n21. 05. 2014\nJUDr. Alena Poláčková\nECLI:SK:NSSR:2014:9013010037.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej a\nčlenov senátu JUDr. Aleny Poláčkovej PhD. a JUDr. Jozefa Milučkého, v právnej veci navrhovateľa: J..,\nso sídlom U. zast. Mgr. Peter Ďurček, advokát, AK Bugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom Drotárska cesta\nč. 102, 811 02 Bratislava, proti odporcovi: N. so sídlom D., o odvolaní navrhovateľa proti rozhodnutiu\nodporu č. RP/011/2013 z 29. januára 2013 takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie odporcu č. RP/011/2013 z 29. januára 2013\npotvrdzuje.\nÚčastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nNavrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť na účet Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vedený v T. č.\nXXXXXXXXXX/XXXX, súdny poplatok vo výške 500,- € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozhodnutím č. RP/011/2013 z 29. januára 2013 odporca uložil navrhovateľovi zaplatiť v\nsúlade s § 64 ods. 1 písm. d/ a ods. 5 v spojení s § 67 ods. 5 písm. a/ a ods. 16 zákona č. 308/2000 Z.z.\no vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“) pokutu vo výške 3 319,- eur za porušenie\npovinnosti uloženej v § 32 ods. 4 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii tým, že v rámci programovej\nslužby JOJ odvysielal dňa 25. júla 2012 o cca 11:15 hod. upútavku na program Extrémne prípady, ktorá\nnaplnila definíciu vlastnej propagácie podľa § 37a ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii a zároveň\nreklamy podľa § 32 ods. 1 tohto zákona, pri ktorej však navrhovateľ nezabezpečil, aby bola reklama\nslušná.\nOdporca videl pochybenie navrhovateľa najmä v tom, že ako účastník správneho konania v programe\nzo dňa 25.7.2012 odvysielal upútavku, ktorá trvala cca 30 sekúnd a ktorá sa svojím obsahom vymykala\nz bežného rámca všeobecne spoločensky akceptovateľného správania.\nZ odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odporca na svojom zasadnutí dňa 09.10.2012\nprijal uznesenie o začatí správneho konania voči navrhovateľovi vo veci možného porušenia § 32 ods.\n4 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii v súvislosti s tým, že dňa 25.7.2012 o cca 11:15 hod.\nodvysielal v rámci programovej služby JOJ, upútavku na program Extrémne prípady, v ktorej mohlo dôjsť\nk nezabezpečeniu povinnosti, aby bola reklama čestná a slušná. Oznámenie o začatí správneho konania\nbolo navrhovateľovi doručené dňa 19.10.2012, na základe čoho sa začalo správne konanie č. 378-\n\nPLO/0-5104/2012. Navrhovateľ bol súčasne vyzvaný, aby v lehote do 10 dní od doručenia oznámenia\nv súlade s § 33 ods. 1 a § 34 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny\nporiadok“) k oznámeniu zaslal svoje stanovisko, prípadne navrhol dôkazy a vyjadril sa k podkladom\npre rozhodnutie v predmetnom správnom konaní. Súčasne bol upozornený, že pokiaľ svoje práva v\nstanovenej lehote nevyužije, odporca môže rozhodnúť vo veci aj bez jeho stanoviska, pokiaľ uzná, že\npodklady a dôkazy zhromaždené v správnom konaní sú dostačujúce podľa ustanovenia § 46 Správneho\nporiadku. Listom č. 256/2013 zo dňa 14.01.2013 bola navrhovateľovi doručená výzva na opätovné\nvyjadrenie sa k podkladom pre rozhodnutie v správnom konaní č. 378-PLO/O-5104/2012 do 5-tich dní\nod jej doručenia. Vyjadrenie účastníka konania bolo odporcovi doručené dňa 28.01.2013. Podkladmi pre\nrozhodnutie boli záznam vysielania upútavky na program Extrémne prípady odvysielanej na televíznej\nprogramovej službe JOJ dňa 25.7.2012 o cca 11:15 hod. prepis, resp. popis skutkového stavu, ktorý\ntvoril prílohu oznámenia o začatí správneho konania a vyjadrenie navrhovateľa zo dňa 28.01.2013.\nSamotná upútavka bola nasledovná: „Záber na priestorovú animáciu čierneho paragrafu. V hornej časti\nzobrazený červený nápis s jedným bielym písmenom ZNALECKÁ EXPERTÍZA. Vľavo je logo televízie\na vpravo piktogram 15. Mladá žena stojí pred regálom s administratívnymi zakladačmi a hovorí do\nkamery: „To by ma v živote nenapadlo, že bude taký drbnutý, že si vymyslí, že som mu porodila\ndecko. Jak som mohla porodiť decko, keď som v živote nebola tehotná.“ Prestrih na vypovedajúceho\nmladého muža: „Aa, keď som vyšiel, bolo tam malé dieťa.“ Pohľad na mladú ženu, ktorá sedí. S výrazom\nvyjadrujúcim nechápavosť si odhrnie vlasy z čela. Záber na sudkyňu, ktorá sa pozerá do strany. Opäť\nten istý mladý muž: „Nikdo na okolí...“ Iný svedok, muž vo fialovom tričku: „Sa stačí aj pozrieť na to dieťa\na... Je tam tá podoba, takže...“ Mladá žena v detaile: „A čo máme akože podobné?! Náušnice alebo\nčo?“ Sekvencia tváre už predtým vypovedajúceho muža. Záber na prítomných divákov, pred ktorými\nstojí práve vypovedajúca svedkyňa: „Býva v mojej domácnosti, tak bych musela vediet, že je tehotná,\nAngelička.“ Opäť pohľad na sudkyňu, ktorá vedie pojednávanie. Kamera sníma právneho zástupcu, ktorý\nstojí pri svojom mandantovi: „Nemali antikoncepciu, nič! Mohla otehotnieť! Akože nemohla? Čo?!“ Detail\nmladého muža, ktorý počúva dianie okolo seba s nechápavým výrazom v tvári. Mladá žena stojí vedľa\nsvojej právnej zástupkyne a vypovedá: „Ale šak ja už som povedala, že to decko neni moje! Že čo ste\ntu všetci pridrbaní alebo čo?!“ V obraze priestorová animácia čierneho paragrafu. V strede obrazovky\nsa rozvime nápis: EXTRÉMNE PRÍPADY. DNES 20:20. V ľavom rohu je umiestnené logo a v pravom\npiktogram (® 15). Hlas mimo obrazu: „Extrémne prípady. Dnes o 20:20 na JOJ-ke.“ Trvanie upútavky\ncca 30 sekúnd.“\nOdporca s poukazom na § 32 ods. 1 a ods. 4, § 37a ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii a §\n1 ods. 6 vyhlášky č. 589/2007 Z.z. (ďalej len „vyhláška“) uviedol, že navrhovateľ odvysielal upútavku\ndefinovanú v § 1 ods. 6 vyhlášky na svoj vlastný program, ktorá upriamovala pozornosť recipienta na\nkonkrétne vydanie programu Extrémne prípady, identifikovaného dňom a časom vysielania. Z obsahu\npredmetného komunikátu je podľa názoru odporcu zrejmé, že tento upútaval a teda sa snažil získať\npozornosť divákov na konkrétny program. Táto upútavka, ako uvádza aj sám navrhovateľ naplnila\ndefiníciu vlastnej propagácie podľa § 37a ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii. V zmysle zaužívanej\npraxe odporcu, potvrdenej aj judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je vlastná propagácia\nosobitnou formou reklamy (medzi inými napr. rozsudok sp.zn. 6Sž/6/2011).\nNavrhovateľ označil túto upútavku rovnako ako program samotný, v zmysle povinnosti podľa § 1 ods. 6\nvyhlášky. Účelom tejto povinnosti je informovať rodičov o vekovej vhodnosti propagovaného programu\n(teda programu, ktorý bude vysielaný) a nie informovať o vekovej vhodnosti upútavky ako samostatnej\nzložky programovej služby. Naopak povinnosť zabezpečiť, aby bola reklama (a teda aj jej osobitná\nforma vlastná propagácia) slušná sa vzťahuje priamo na danú zložku programovej služby. Táto osobitná\npovinnosť vzťahujúca sa špeciálne na reklamu je odôvodnená špecifickým pôsobením reklamy, ktorá\nvzhľadom na svoju podstatu pôsobí na recipienta pomerne agresívne, využíva rôzne nátlakové a\nexpresívne metódy a to všetko, zväčša v pomerne krátkom (zhustenom) časovom intervale. Odporca\npripustil, že v prípade vlastnej propagácie existujú určité odlišnosti, nakoľko objektom tejto špecifickej\nreklamy nie sú tradičné spotrebiteľské produkty ale vlastné vysielanie príp. vlastné programy vysielateľa.\nZákladný účel - snaha presvedčiť a teda ovplyvniť recipientove vnímanie však zostáva rovnaká aj pri\nvlastnej propagácii. Nespochybniteľným faktom je taktiež to, že zákon o vysielaní a retransmisii síce\nobsahuje výnimku pre vlastnú propagáciu čo sa týka jej započítavania do celkového povoleného rozsahu\n\nreklamy v jednej hodine, ale neobsahuje žiadnu výnimku, ktorá by sa týkala povinnosti zabezpečiť,\naby bola vysielaná reklama čestná a slušná. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti je podľa názoru\nodporcu zrejmé, že účastník konania má okrem povinnosti označiť upútavku v zmysle JSO zároveň\npovinnosť zabezpečiť, aby táto bola čestná a slušná, pričom sa v žiadnom prípade nejedná o duplicitnú\npovinnosť, ako to tvrdil navrhovateľ, nakoľko tieto povinnosti sledujú rôzne účely.\nOdporca skonštatoval, že navrhovateľ označil upútavku v zmysle povinností ustanovených vyhláškou a\ntáto skutočnosť ani nebola predmetom správneho konania. Upútavka neobsahovala ani žiadne aspekty,\nktoré by spochybňovali jej čestnosť. Bolo však potrebné posúdiť, či je túto upútavku možné označiť za\nslušnú.\nS poukazom na zákon o vysielaní a retransmisii odporca uviedol, že pojem „slušná“ tento zákon\nnedefinuje, a teda sa jedná o tzv. neurčitý pojem. Výklad neurčitých pojmov v rámci správneho konania\nje vo výlučnej kompetencii konajúceho správneho orgánu a teda v tomto prípade odporcu. Krátky\nslovník slovenského jazyka, 4. doplnené a upravené vydanie, Veda 2003, ktorý bol spolu s Pravidlami\nslovenského pravopisu, 3. upravené a doplnené vydanie, Veda 2000, schválený Ministerstvom Kultúry\nSlovenskej republiky, ako dielo kodifikujúce štátny jazyk definuje pojem „slušný“ ako, cit.: „vyhovujúci\npravidlám spoločenského správania, zdvorilý, poriadny“. Podľa názoru odporcu je zrejmé, že s týmto\nvymedzením sa stotožnil aj navrhovateľ, ktorý v rámci svojho stanoviska poukazuje na „bežné normy\nslušnosti“.\nPravidlá spoločenského správania (alebo bežné normy slušnosti) pre celú spoločnosť sa dynamicky\nmenia v závislosti od danej doby ako aj prostredia. Spoločenské pravidlá sa môžu výrazne líšiť v prípade\nprejavov v rámci súkromnej sféry určitého okruhu osôb (napr. rodina), od prejavov vyslovených v rámci\nverejnej sféry. Tieto rozdiely sú však v rámci predmetného správneho konania irelevantné, nakoľko\nv danom prípade je nevyhnutné posúdiť, či je predmetný komunikát možné považovať za slušný a\nteda taký, ktorý je v zhode s bežnými pravidlami spoločenského správania zaužívanými pre televízne\nvysielanie. Predmetný komunikát však obsahoval vyjadrenia „To by ma v živote nenapadlo, že bude taký\ndrbnutý, že si vymyslí, že som mu porodila decko.“, „Ale šak ja už som povedala, že to decko neni moje!\nŽe čo ste tu všetci pridrbaní alebo čo?!“ Podľa Synonymického slovníka slovenčiny, Tretie, nezmenené\nvydanie, Veda 2004 slovo „drbať“ znamená - „mať s niekým intímny telesný styk, konať súlož“. Prídavné\nmená „drbnutý“ alebo „pridrbaní“ sú bežne používané na vyjadrenie negatívneho hodnotenia na určitú\nvec, vlastnosť, dej atď.\nOdporca, ako jediný kompetentný správny orgán na posúdenie daných skutočností v rámci svojej\nsprávnej úvahy skonštatoval, že prívlastok „drbnutý“, alebo „pridrbaní“ je miernejšou formou bežne\npoužívaného vulgarizmu, „jebnutý“ resp. „prijebaný“. Ako vyplýva z obsahu komunikátu daný výraz bol\npoužitý na pejoratívne, negatívne ohodnotenie duševných vlastností jedného z účinkujúcich v programe\n(protistrana v spore), resp. k pejoratívnemu označeniu všetkých prítomných. Predmetný komunikát\nbol upútavkou na vlastný program účastníka konania. Je teda zrejmé, že účastník konania mal úplnú\nkontrolu nad tým, akým spôsobom bude predmetný komunikát spracovaný, ako aj nad jeho obsahom. V\nprípade reklamy, ako aj jej osobitnej formy, vlastnej propagácie, je už z jej zákonnej definície zrejmé, že\nsleduje výhradne propagačný účel. Na rozdiel od reklamy - vlastnej propagácie, zámerom redakčného\nobsahu (napr. kinematografického diela) môže byť napr. informovať, vzdelávať alebo zabávať recipienta,\npričom daný program môže sledovať viacero účelov naraz. Pri redakčnom obsahu môže byť teda použitie\nneslušných výrazov odôvodnené účelom alebo charakterom daného programu. Pri reklame, ktorej účel\nje stanovený samotnou podstatou tohto inštitútu, je jej obsah, forma a spôsob spracovania limitovaný,\nokrem iného aj ustanovením § 32 ods. 4 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii a teda požiadavkou,\naby bola reklama slušná.\nPodľa názoru odporcu, účel komunikátu, t.j. propagáciu daného programu, bolo nepochybne možné\ndosiahnuť aj bez použitia predmetného výrazu. Použitie výrazu vybočujúceho z bežných noriem\nzaužívaných v rámci televízneho vysielania malo pravdepodobne upútať verejnosť a týmto spôsobom\nzvýšiť záujem o tento program. Ako už však bolo uvedené, navrhovateľ je pri výbere prostriedkov, ktorými\n\nchce v rámci reklamy dosiahnuť želaný propagačný efekt limitovaný ustanovením § 32 ods. 4 písm. a/\nzákona o vysielaní a retransmisii.\nPoužité prostriedky a teda výrazy „drbnutý“ a „pridrbaný“ však nie je podľa názoru odporcu v žiadnom\nprípade možné považovať za výrazy bežne používané a prípustné v rámci zaužívaných spoločenských\npravidiel. Poukázal na to, že sa už v minulosti zaoberal obdobným prípadom, kde vysielateľ MARKÍZASLOVAKIA, spol. s r.o. použil vo vlastnej propagácii dokonca rovnaký pejoratívny výraz „drbnutý“, za\nčo mu bola rozhodnutím č. RL/72/2011 uložená sankcia za porušenie § 32 ods. 4 písm. a/ zákona o\nvysielaní a retransmisii.\nPokiaľ ide o uloženie sankcie, s poukazom na § 64 ods. 2 a 3 zákona o vysielaní a retransmisii a Správny\nporiadok odporca uviedol, že u právnických osôb sa zodpovednosť za správne delikty zakladá zásadne\nbez ohľadu na zavinenie (objektívna zodpovednosť za správny delikt). Podstatné je, či k porušeniu\nzákona objektívne došlo alebo nie. Tomu, že sa v tomto prípade nielenže nedokazuje zavinenie, ale ani\nsa nerozlišuje medzi zavinením úmyselným alebo nedbanlivostným, svedčí aj skutočnosť, že ani jeden\nz cit. zákonov neobsahuje tzv. liberačné dôvody, ktoré by umožnili zbaviť sa zodpovednosti za správny\ndelikt. Okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu zákona, môžu byť zohľadnené pri ukladaní druhu sankcie,\nale nie sú dôvodom na zastavenie správneho konania.\nOdporca ďalej poukázal na to, že z § 64 ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii vyplýva, že pri\nopakovanom porušení povinností ustanovených v § 32 ods. 4 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii\nodporca uloží pokutu. Ide o kogentné ustanovenie zákona, ktoré nepripúšťa voľnosť uváženia pri\nrozhodovaní o druhu sankcie za porušenie tejto povinnosti. Keďže navrhovateľ bol od účinnosti zákona\no vysielaní a retransmisii za porušenie ustanovenia § 32 ods. 4 písm. a/ sankcionovaný upozornením na\nporušenie zákona (rozhodnutie č. RL/32/201-2 zo dňa 24.4.2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa\n30.05.2012), v danom prípade bolo uloženie pokuty obligatórne.\nPri určovaní výšky pokuty vzal odporca do úvahy závažnosť správneho deliktu - porušením povinnosti\nustanovenej v § 32 ods. 4 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii došlo k zmareniu účelu tejto\npovinnosti a síce zabezpečiť, aby sa vysielané zložky programovej služby napĺňajúce definíciu reklamy\nnevymykali z bežného rámca všeobecne spoločensky akceptovateľného správania. Táto povinnosť\nje odôvodnená zvýšenou intenzitou, ktorou, vzhľadom na svoju „presvedčovaciu“ podstatu, zložky\nprogramovej služby napĺňajúce definíciu reklamy pôsobia na recipienta; mieru zavinenia - navrhovateľ je\nza porušenie predmetného ustanovenia zodpovedný bez ohľadu na zavinenie (objektívna zodpovednosť\nza správny delikt), podstatné je len to, či k porušeniu zákona objektívne došlo alebo nie. Navrhovateľ\nbol za porušenie § 32 ods. 4 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii sankcionovaný už v minulosti,\na preto mal a mohol vedieť, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom.\nZároveň však odporca prihliadol aj na skutočnosť, že účastník konania bol doteraz sankcionovaný\niba upozornením na porušenie zákona; rozsah a dosah vysielania - navrhovateľ je multiregionálnym\nvysielateľom. Táto skutočnosť vyjadruje podľa § 3 písm. q/ zákona o vysielaní a retransmisii percentuálne\npokrytie jeho vysielania a teda vyjadruje, koľko potenciálnych recipientov je spôsobilých vnímať\nprípadné porušenie povinností ustanovených v zákone; trvanie a následky porušenia povinnosti - trvanie\npredmetnej upútavky bolo cca 30 sekúnd. Následkom porušenia povinnosti je vystavenie recipienta\nobsahom spracovaným vo forme reklamy, v tomto prípade vlastnej propagácie, ktoré sa vymykajú z\nbežného rámca všeobecne spoločensky akceptovateľného správania; spôsob porušenia povinnosti spôsob, akým navrhovateľ porušil povinnosť ustanovenú vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia odporcu a\nspočíva v tom, že odvysielal v rámci programovej služby JOJ, upútavku na program Extrémne prípady,\nktorá naplnila definíciu vlastnej propagácie podľa § 37a ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii a zároveň\nreklamy podľa § 32 ods. 1 tohto zákona a pri ktorej nezabezpečil, aby bola reklama slušná. V zmysle\nvyššie uvádzaných skutočností odporca a s prihliadnutím na skutočnosť, že sa jedná o prvú pokutu\nza porušenie tohto ustanovenia, uložil sankciu na spodnej hranici zákonom vymedzenej sadzby, čo\npovažoval za plne odôvodnené.\nProti rozhodnutiu odporcu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote opravný prostriedok podľa §\n64 ods. 6 zákona o vysielaní a retransmisii a § 250l a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len\n\n„OSP“) a žiadal, aby najvyšší súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil odporcovi na ďalšie konanie\na rozhodnutie, nakoľko podľa jeho názoru zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci\na v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého\nrozhodnutia.\nS poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, Najvyššieho aj Ústavného súdu\nSlovenskej republiky v prvom rade uviedol, že trestnoprávne princípy sa v správnom trestaní v plnom\nrozsahu aplikujú a že trestanie za správne delikty musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih\nza trestné činy.\nĎalej poukázal na to, že vysielateľ odvysielal upútavku na vlastný program, pri ktorej si splnil svoje\nzákonom stanovené povinnosti a to označiť ju rovnakým symbolom JSO ako je celý program označený s\nprihliadnutím na obsah programu a požiadavky kladené vyhláškou o JSO. Vysielateľ odvysielal upútavku\ntak, ako je definovaná v zmysle § 37a ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii, ktorá tvorí výnimku z\nčasového rozsahu vysielania reklamy a telenákupu, avšak litera zákona ju explicitne nedefinuje ako\nreklamu alebo jej osobitný poddruh. Dokonca výkladom daného ustanovenia je podľa názoru odporcu\nmožné vyvodiť, že zákon upútavku nepriamo označuje výslovne ako upútavku, čiže nejde o reklamu,\nkeďže tvorí výnimku z vysielacieho času reklamy a telenákupu. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel k\nzáveru, že vysielateľ má povinnosť označiť upútavku podľa JSO, avšak konanie odporcu spočívajúce\nv snahe sankcionovať vysielateľa za možné porušenie zákona podľa § 32 ods. 4 zákona o vysielaní\nje obchádzaním základných zákonných povinností vysielateľa a pokusom sankcionovať ho za to isté\nkonanie, nie však v zmysle vyhlášky JSO a zákonných povinností o JSO podľa zákona o vysielaní, ale\nza povinnosti viažuce sa k vysielaniu reklamy, na ktoré nie je povinný. To by podľa názoru navrhovateľa\nvytváralo nebezpečný precedens, že vysielateľ si splní povinnosti podľa JSO, avšak odporca má stále\nmožnosť ho za to isté konanie sankcionovať, za nezabezpečenie slušnosti a čestnosti. Podľa názoru\nnavrhovateľa, označenie upútavky JSO stanovuje vhodnosť programu, čím si divák vie vyvodiť, aké\nkritériá prijateľnosti pre ktorú vekovú skupinu v programe budú obsiahnuté.\nAvšak, podľa názoru navrhovateľa, aj keby sa vyššie uvedené tvrdenia neuplatnili, predmetná upútavka\nspĺňala požiadavky o slušnosti a čestnosti. Svoj názor odôvodnil tým, že podľa etického kódexu pre\nreklamu, vydaného odporcom, slušná reklama nesmie obsahovať také tvrdenia, výrazy, zvuky, ruchy\nalebo zobrazenia, ktoré by porušovali všeobecné normy slušnosti a ani nesmie obsahovať prvky\nznižujúce ľudskú dôstojnosť. V kontexte slušnosti a ľudskej dôstojnosti je potrebné venovať pozornosť\naj použitiu slovných hračiek a dvojzmyslov. Čestná reklama je taká, ktorá nie je koncipovaná tak, aby\nzneužívala dôveru priemerného spotrebiteľa alebo využívala nedostatok jeho skúseností alebo znalostí\nalebo jeho dôverčivosť. Pojem slušnosť patrí v zmysle zákona o vysielaní do skupiny právne neurčitých\npojmov, ktorých používanie a vymedzenie významu je daný priamo správnym orgánom, avšak takýto\nvýklad musí byť podriadený určitým mantinelom správneho uváženia a nie úplnej ľubovôli nepodriadenej\nobjektívnym pravidlám, ktorými sa správny orgán musí nechať viesť. Predmetná upútavka podľa názoru\nnavrhovateľa neobsahovala žiadne z kritérií, pre ktoré by bolo možné považovať predmetnú upútavku\nako neslušnú a nečestnú, pretože chýba hlavne účel, ktorým by sa snažil zavádzať spotrebiteľa, chýbali\nv nej zobrazenia poškodzujúce ľudskú dôstojnosť a vyjadrenia, ktoré by odporovali bežných normám\nslušnosti. Podľa názoru navrhovateľa, slovné vyjadrenia „pridrbaný“ a „drbnutý“ nie sú tak závažné, aby\nbolo možné len na základe týchto dvoch slov z celej upútavky vyhodnotiť, že predmetné vyjadrenie\nje v rozpore s čestnosťou a slušnosťou. Predmetná upútavka bola označená piktogramom 15, čomu\nzodpovedal aj obsah celého programu takto označeného.\nVo všeobecnosti je možné podľa názoru navrhovateľa čestnosť a slušnosť považovať za spoločenské\nhodnoty prisudzované procesom alebo javom danou spoločnosťou. Je zrejmé, že obsah týchto pojmov\na ich výklad bude závisieť od spoločnosti, od doby, v ktorej sú posudzované, od okolností, za ktorých\ndochádza k ich posúdeniu od ďalších faktorov, ktoré budú mať jednoznačne vplyv na výklad a obsah\ntýchto pojmov. Pojem čestnosť a slušnosť v súčasnej spoločnosti sú kritériami morálky a etiky, dôležitým\njavom, ktorý by mal byť princípom každej spoločnosti. Je nespochybniteľné, že vplyv na morálku\nspoločnosti majú aj médiá, preto je v tejto súvislosti vysielateľovi nejasné presne a na základe čoho\npovažuje správny orgán napádané vysielanie za nečestné a neslušné.\n\nĎalej uviedol, že slová „pridrbaný“ a „drbnutý“ môžu byť nie síce spisovné, ale sú bežne používané\nako expresívnejšia forma slova „šibnutý“, takže sa obsahovo nevymykajú z bežného rámca všeobecne\nspoločensky akceptovateľného správania. Podľa jeho názoru existuje dôvodné podozrenie, že keďže\nodporca za predmetný komunikát nemohol udeliť sankciu v zmysle nedodržania ustanovení JSO, snaží\nsa ten istý komunikát sankcionovať prostredníctvom § 32 ods. 4 písm. a/, čím dochádza k nesprávnej\naplikácii zákonných ustanovení na predmetnú upútavku.\nTaktiež podľa názoru navrhovateľa absentuje zákonné vymedzenie pojmu slušná a čestná reklama.\nVzhľadom na skutočnosť, že predmetná časť ustanovenia obsahuje neurčité právne pojmy, môže sa\nnavrhovateľ o ich výklade dozvedieť iba prostredníctvom rozhodovacej činnosti samotného odporcu. Tu\nvšak existuje „značná“ nemožnosť predvídať uplatnenia právnych noriem a výklad týchto pojmov, keďže\nnie je možné, aby vysielateľ bol informovaný o rozhodnutiach týkajúcich sa iného vysielateľa. Takisto\nje značný problém s oboznámením sa s týmito rozhodnutiami prostredníctvom internetovej stránky,\nkeďže veľká časť rozhodnutí odporcu nie je zverejnená. Rovnako je ťažké oboznámiť sa s aplikačnou\npraxou odporcu cez jeho konkrétne rozhodnutia aj keď na ne sám odkazuje (napr. v tomto konkrétnom\nnapádanom rozhodnutí sa odvoláva na skutkový stav uvedený v rozhodnutí č. RL/72/2011, ktoré sa\nvšak netýka citovaného účastníka ani obdobného prípadu).\nNavrhovateľ mal za to, že odporca, ako správny orgán cez aplikačnú prax a rozhodovaciu činnosť\nstanovuje pravidlá tam, kde chýba jasná dikcia zákona a preto aj on samotný je povinný poskytovať jasné\nrozhodnutia s výrokom a rovnako aj odôvodnením. Rozhodnutie má spĺňať požiadavku na minimálny\nprávny základ a to presvedčivé odôvodnenie, s jasným a zrozumiteľným opisom skutkových a právnych\nzáverov, ďalej správny orgán má presvedčivo objasniť, v čom sú závery napadnutého rozhodnutia\nsprávne a v čom protikladné argumenty protistrany boli mylné. V odôvodnení rozhodnutia má správny\norgán uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení\ndôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako\nsa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.\nJe síce možné, aby v rovnakom skutkovom prípade odkázal na svoje skôr urobené rozhodnutie, avšak\niba v tom prípade, ak ide skutočne o totožné prípady. Takže predmetná časť odôvodnenia s odkazom\nna rozhodnutie RL/72/2011 je pre samotného vysielateľa zmätočná a zavádzajúca.\nĎalej navrhovateľ namietal, že odporca postupoval nesprávne, keď mu za predmetné porušenie zákona\no vysielaní a retransmisii uložil rovno pokutu, nakoľko odporca je oprávnený uložiť pokutu až po\npredchádzajúcom upozornení na porušenie zákona s výnimkou presne stanovených porušení. Vo\nsvojom odôvodnení pokuty síce uvádza, že vysielateľ od účinnosti zákona o vysielaní a retransmisii už\nbol za porušenie ustanovenia § 32 ods. 4 písm. a/ sankcionovaný upozornením na porušenie zákona\nrozhodnutím č. RL/32/2012 zo dňa 24.4.2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30.5.2012, avšak\npodľa jeho názoru upozornenie na porušenie zákona sa musí vzťahovať na rovnaký špecifický problém\na prípad, ktorý je kvalifikovaný ako ten, kde sa odporca chystá uložiť pokutu na podklade toho, že v\nrovnakej veci už vysielateľa upozornil na také isté konkrétne porušenie povinnosti a vysielateľovi dal\npriestor na možnú nápravu. Podľa jeho názoru je odporca oprávnený uložiť pokutu za porušenie §\n32 ods. 4 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii iba vtedy, ak by vysielateľ ani po upozornení, že\nkonkrétna upútavka je nečestná a neslušná, od jej vysielania neupustil. Poukázal pritom na Uznesení\nNejvyššího správního soudu ČR (ďalej len „NSS ČR“), sp. značka 6As 26/2010-101 zo dňa 3. dubna\n2012.\nOdporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľa vyjadril podaním z 15. apríla 2013, v ktorom žiadal\nnapadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť.\nOpätovne zdôraznil, že tvrdenie navrhovateľa, že predchádzajúce upozornenie na porušenie zákona sa\nmusí „vzťahovať na rovnaký špecifický problém a prípad“ nie je podľa jeho názoru pravdivé, nakoľko\nskutková podstata predmetného správneho deliktu je vymedzená práve v § 32 ods. 4 písm. a/ zákona\no vysielaní a retransmisii, ktorý ustanovuje povinnosť, aby vysielaná reklama a telenákup boli čestné\na slušné. Ako uvádza aj sám navrhovateľ, v minulosti mu už bola za porušenie tejto povinnosti\n\nuložená sankcia. K spáchaniu rovnakého správneho deliktu došlo odvysielaním inej programovej zložky\n- konkrétne reklamy na bylinkovú kofolu, pričom spôsob porušenia povinnosti nebol podstatne odlišný,\nnakoľko aj v tomto prípade sa jednalo o odvysielame reklamy, ktorú odporca vzhľadom na jej obsah\noznačil ako neslušnú. Tiež poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok\nsp.zn. Sžn 145/02, potvrdený rozsudkom č. Sž-o-NS 38/03) v ktorých najvyšší súd vyslovil názor, že:\n„...Za upozornenie, ktoré má podľa § 64 ods. 2 zákona predchádzať uplatneniu prísnejších sankcií\na v tom aj pokute, treba považovať sankciu, ktorá bola vysielateľovi uložená pre porušenie rovnakej\npovinnosti (nie za identický skutok ale identickú povinnosť). Napokon právne aj logicky je vylúčené,\naby išlo o identický skutok. Pre identitu sa vyžaduje zhodnosť času, priestoru, formy, obsahu, a to už\nnemožno považovať za opakované porušenie a ukladať zaň opätovnú sankciu. “\nPokiaľ išlo o námietky týkajúce sa rozhodnutia č. RL/72/2011 odporca uviedol, že došlo k chybe, nakoľko\nsprávne malo byť uvedené č. RL/74/2011, avšak toto pochybenie podľa jeho názoru nemôže mať\nvplyv na zákonnosť predmetného rozhodnutia, pretože odkaz na dané rozhodnutie bol v odôvodnení\nnapadnutého rozhodnutia uvedený iba ako poukázanie na skutočnosť, že odporca aj v minulosti v\nrámci svojej rozhodovacej činnosti postupoval v obdobnom prípade rovnakým spôsobom. Odkaz na\ndané rozhodnutie teda netvoril jedinú alebo podstatnú časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia,\nčo nespochybniteľne vyplýva z obsahu samotného rozhodnutia, kde sa odporca podrobne vysporiadal\ns interpretáciou predmetných pojmov, zákonných ustanovení, ako aj so všetkými argumentmi\nnavrhovateľa, ktoré uviedol vo svojom stanovisku v rámci správneho konania. Zároveň uviedol, že\nskutočnosť aké číslo rozhodnutia odporca uvedie v meritórnom rozhodnutí v danej veci, nemení nič na\nfakte, že v čase keď sa navrhovateľ chystal zaradiť upútavku do vysielania právoplatné rozhodnutie\nodporcu v obdobnej veci existovalo a bolo zverejnené na webovom sídle odporcu, na ktorom je\nmožné vyhľadávať rozhodnutia napr. aj podľa paragrafu, ktorého porušenie bolo skonštatované daným\nrozhodnutím. V prípade, ak by navrhovateľ mal pochybnosti o tom, či je obsah danej upútavky v súlade\ns predmetným ustanovením mohol veľmi jednoduchým spôsobom zistiť, že odporca už v minulosti\nrozhodol a to dokonca v takmer identickej veci.\nOdporca v zmysle svojich zákonných povinností zverejňuje na svojom webovom sídle všetky svoje\nprávoplatné rozhodnutia, preto ak navrhovateľ v odvolaní poukazuje na „nemožnosť“ predvídania\nsprávnej úvahy, k tomuto odporca uviedol, že „nedokonalosť“ inštitútu správnej úvahy vyplýva z jeho\nsamotnej podstaty, pričom neexistuje žiadna jednoduchá legislatívna možnosť ako tieto nevýhody\nsprávnej úvahy odstrániť. Jedinou legislatívnou alternatívou je detailné zadefinovanie všetkých pojmov\npoužívaných v zákone, čo je v praxi takmer nemožné. V prípade ak by aj k tomuto stavu došlo,\nvylúčenie akejkoľvek správnej úvahy by nepochybne v mnohých prípadoch malo negatívny dopad aj na\nnavrhovateľa (napr. by nebolo možné pomocou správnej úvahy v odôvodnených prípadoch odstraňovať\nneprimeranú tvrdosť zákona).\nPráve z dôvodu minimalizovania negatív spojených s výkladom neurčitých pojmov pomocou správnej\núvahy je potrebné, aby správny orgán postupoval v súlade so svojou predchádzajúcou rozhodovacou\nčinnosťou a teda rozhodoval predvídateľne. Ako je uvedené aj v napadnutom rozhodnutí v predmetnom\nprípade sa odporca tohto princípu dôsledne pridržiaval. V prípade ak má navrhovateľ pochybnosti,\nči odporca už v minulosti rozhodoval v obdobnej otázke môže okrem vyhľadávania vo zverejnených\nrozhodnutiach využiť aj iné formy aktívnej spolupráce s odporcom, napr. obrátiť sa naňho s konkrétnou\notázkou. Je treba zdôrazniť, že navrhovateľ tak v uvedenom prípade neurobil. Pre úplnosť je\ntiež potrebné poukázať na skutočnosť, že v tomto konkrétnom prípade je podľa odporcu uvedená\nargumentácia zjavne účelová. Slová „drbnutý“ alebo „pridrbaný“ považuje za slová, ktoré sa nevymykajú\n„z bežného rámca všeobecne spoločensky akceptovateľného správania“ a teda za slová bežne\npoužívané v televíznom vysielaní iba navrhovateľ v rámci svojho stanoviska a odvolania. Dôkazom\nuvedeného je koniec koncov skutočnosť, že obdobné výrazy\nsa v reklame alebo upútavkách vyskytujú mimoriadne ojedinele.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd vecne príslušný podľa § 246 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s §\n250l a nasl. OSP a s § 64 ods. 6 zákona o vysielaní a retransmisii preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako\n\naj konanie, ktoré mu predchádzalo z dôvodov uvedených v opravnom prostriedku a tiež v zmysle svojej\nustálenej judikatúry preskúmaval, či rozhodnutie odporcu nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených\nzákonom, či jeho závery zodpovedajú zásadám logického myslenia a či podklady pre takýto úsudok\nboli zistené úplne a riadnym procesným postupom (rozhodnutie R č. 52/2003) a dospel k záveru, že\npodanému opravnému prostriedku navrhovateľa nie je možné vyhovieť.\nZ obsahu spisu a vyjadrení účastníkov konania vyplýva, že navrhovateľ odvysielal v rámci programovej\nslužby JOJ 25. júla 2012 o cca 11:15 hod. upútavku na program Extrémne prípady, ktorá naplnila definíciu\nvlastnej propagácie podľa § 37a ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii a zároveň reklamy podľa § 32\nods. 1 tohto zákona, pri ktorej však navrhovateľ nezabezpečil, aby bola reklama slušná.\nOdporca ako orgán verejnej správy dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich\nvysielanie a retransmisiu a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania a retransmisie v rozsahu\nvymedzenom zákonom o vysielaní a retransmisii. Jeho prvoradým zákonným poslaním a teda aj\nprvoradou povinnosťou je presadzovať záujmy verejnosti. Ak pri plnení tejto povinnosti dospeje v záveru,\nže konaním monitorovaného subjektu došlo alebo dochádza k porušovaniu zákona je oprávnený podľa\n§ 64 a nasl. zákona o vysielaní a retransmisii uložiť sankciu.\nPodľa § 20 ods. 4 zákona o vysielaní a retransmisii, na základe klasifikácie programov podľa vekovej\nvhodnosti sú vysielateľ televíznej programovej služby a poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby\nna požiadanie povinní na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať jednotný systém označovania\nustanovený podľa osobitného predpisu (ďalej len „jednotný systém označovania“).\nPodľa § 32 ods. 1 reklama na účely tohto zákona je akékoľvek verejné oznámenie vysielané za odplatu\nalebo inú podobnú protihodnotu vrátane vlastnej propagácie, ktorého zámerom je podporiť predaj, nákup\nalebo nájom tovaru alebo služieb vrátane nehnuteľností, práv a záväzkov alebo dosiahnuť iný účinok\nsledovaný objednávateľom reklamy alebo vysielateľom.\nPodľa ods. 4 písm. a/, vysielateľ je povinný zabezpečiť, aby ním vysielaná reklama a telenákup boli\nčestné a slušné.\nPodľa § 37a ods. 2, vlastná propagácia na účely tohto zákona je činnosť vysielateľa určená na získanie\na udržanie pozornosti verejnosti na vlastné vysielanie, programy, tovary alebo služby, priamo spojené s\nvysielaním a programami; za vlastnú propagáciu\nsa nepovažuje oznámenie vysielateľa,\nktorým informuje verejnosť o vlastnom programe.\nPodľa § 64 ods. 1, za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada\nukladá tieto sankcie:\na) upozornenie na porušenie zákona,\nb) odvysielanie oznamu o porušení zákona,\nc) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti,\nd) pokutu,\ne) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.\nPodľa ods. 2, sankciu podľa odseku 1 písm. d/ rada uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ retransmisie,\nposkytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie alebo právnická osoba alebo fyzická osoba\npodľa § 2 ods. 3 a 4 aj napriek písomnému upozorneniu rady opakovane porušila povinnosť. Rada uloží\npokutu bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená v § 19. Rada môže\n\nuložiť pokutu aj bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená v § 16 ods. 2\npísm. a/ a c/, ods. 3 písm. k/, § 20 ods. 1 a 4, § 30, ako aj v prípade vysielania bez oprávnenia [§ 2 ods.\n1 písm. b/] alebo prevádzkovania retransmisie bez oprávnenia [§ 2 ods.1 písm. e/].\nPodľa § 67 ods. 5 písm. a/, Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej služby okrem\nvysielateľa prostredníctvom internetu od 3 319,- eur do 165 969,- eur a vysielateľovi rozhlasovej\nprogramovej služby od 497,- eur do 49 790,- eur, ak porušil podmienky na vysielanie mediálnej\nkomerčnej komunikácie vrátane reklamy a telenákupu.\nV prejednávanom prípade navrhovateľ predovšetkým namietal, že označením upútavky správnym\npiktogramom v zmysle JSO si splnil svoje povinnosti uložené mu zákonom o vysielaní a retransmisii, a\npreto ho odporca nemohol sankcionovať za nezabezpečenie slušnosti reklamy.\nTento právny názor však nemá oporu v právnych predpisoch, nakoľko z ustanovení, na ktoré sa\nnavrhovateľ odvoláva, takáto skutočnosť nevyplýva. Ustanovenie § 37a ods. 1 písm. a/ zákona o\nvysielaní a retransmisii sa vyslovene vzťahuje na výnimky z časového rozsahu vysielanej reklamy a\ntelenákupu, pričom konkrétne odkazuje na § 36 a § 37, t.j. na časový rozsah reklamy a telenákupu\nvo vysielaní rozhlasovej a televíznej programovej služby. Preto na základe týchto ustanovení nemožno\nvyvodiť záver, ku ktorému dospel navrhovateľ, že upútavka nie je reklamou, a preto nemožno požadovať,\naby bola slušná.\nNaopak, upútavka je v zmysle § 37a ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii vlastnou propagáciou, ktorá\nje v zmysle § 32 ods. 1 reklamou.\nSkutočnosť, že navrhovateľ označil predmetnú upútavku správnym piktogramom v zmysle JSO ešte\nneznamená, že nebol povinný zabezpečiť aj jej slušnosť. Povinnosť označenia programu, aj upútavky\nk nemu, predpísaným piktogramom, vyplýva z § 20 zákona o vysielaní a retransmisii, ktorý sa týka\nvyslovene ochrany maloletých. V tomto kontexte ide o povinnosť užšiu a špecifickejšiu, než je povinnosť\nuvedená v § 32 ods. 4 písm. c/, ktorá má zabezpečiť slušnosť akejkoľvek reklamy.\nPreto senát najvyššieho súdu vyhodnotil túto námietku navrhovateľa ako nedôvodnú.\nPokiaľ ide o požiadavku slušnosti, senát najvyššieho súdu sa stotožnil s tvrdeniami odporcu\nneslušnosti a vulgárnosti slov „drbnutý“ a „pridrbaní“ v celom rozsahu.\n\no\n\nJe možné súhlasiť s názorom navrhovateľa, že pojem slušnosť je dôležitým javom, ktorý by mal byť\nprincípom každej spoločnosti a že je nespochybniteľné, že vplyv na morálku spoločnosti majú dokonca\nvo veľmi veľkej miere aj médiá. Práve z tohto dôvodu by však malo byť pre navrhovateľa vlastné, aby vo\nsvojom vysielaní obmedzoval používanie vulgarizmov a neslušných slov, aj keď tieto sa v komunikácií v\nurčitých spoločenských kruhoch bežne používajú. Vysielanie multiregionálnych televízií má čoraz väčší\ndopad na obyvateľstvo a priamo ovplyvňuje jeho správanie. Preto je logické, že ak chceme, aby bola\nspoločnosť naozaj morálne a eticky vyspelá, k tejto snahe nemôže prispieť navrhovateľ tým, že bude do\nsvojho vysielania zaraďovať reklamu, v ktorej sa vyskytujú vulgarizmy.\nAj podľa názoru senátu najvyššieho súdu slová „drbnutý“ a „pridrbaní“, aj bez použitia výkladových\nslovníkov, rozhodne nemožno považovať za vyjadrenia, ktoré by neodporovali bežným normám\nslušnosti.\nTeóriu navrhovateľa týkajúcu sa nevyhnutnosti kumulatívneho naplnenia pojmov neslušný a nečestný,\nako podmienky aplikácie § 32 ods. 4 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii považoval senát\nnajvyššieho súdu za účelovú z pohľadu interpretácie tohto ustanovenia.\n\nZa účelový považoval aj navrhovateľov výklad judikatúry NSS ČR, na ktorý navrhovateľ odkazoval keď\ndôvodil, že nezákonnosť postupu odporcu tkvie aj v tom, že ho na porušovanie zákona v súvislosti s\npoužitím predmetných vulgarizmov v konkrétnej upútavke mal odporca najskôr upozorniť a až potom,\nak by v jej vysielaní pokračoval, mu mohol uložiť pokutu. Takýto výklad nemá oporu v právnom predpise,\nani vo vyššie spomínanom rozhodnutí NSS ČR a chýba mu aj vnútorná logika.\nJe zrejmé a túto skutočnosť navrhovateľ nepopiera, že za porušenie povinnosti odvysielať slušnú\nreklamu už bol sankcionovaný upozornením na porušenie zákona, pričom jeho konanie bolo dostatočne\nkonkrétne definované. Napriek tomu odvysielal reklamu s neslušným obsahom opakovane, t.j. porušil\nidentickú povinnosť, a preto odporca postupoval správne, keď mu za toto porušenie uložil pokutu. Tento\nzáver napokon vyplýva aj z navrhovateľom uvádzaného rozhodnutia NSS ČR v ktorom sa konštatuje, že\niba ak sa vysielateľovi dostane takého upozornenia, môže byť za opakované konanie, ktoré vykazuje v\npodstatných rysoch také znaky ako to, na nezákonnosť ktorého bol upozornený, sankcionovaný pokutou.\nAk by sa akceptoval názor navrhovateľa, potom by mohol vysielať akékoľvek vulgarizmy a za tieto by\nmohol byť sankcionovaný pokutou až potom, keby ho odporca na odvysielané konkrétne vulgárne\nslovo najprv upozornil.\nPokiaľ navrhovateľ namietal nepredvídateľnosť rozhodnutia odporcu, túto námietku nebolo taktiež\nmožné zohľadniť, nakoľko rozhodnutia odporcu sú verejne prístupné.\nPo preskúmaní spisového materiálu sa najvyšší súd stotožnil s názorom vysloveným v napadnutom\nrozhodnutí a vo vyjadrení odporcu, že ako príslušný správny orgán v dostatočnej miere zistil skutkový\nstav veci, na ktorý správne aplikoval relevantné ustanovenia zákona o vysielaní a retransmisii. Jeho\nrozhodnutie má všetky náležitosti ustanovené v § 47 Správneho poriadku, nevykazuje formálne\nani logické nedostatky, je riadne odôvodnené a vychádza zo skutkového stavu zisteného v zmysle\nustanovení Správneho poriadku.\nVzhľadom k tomu, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom ako aj v súlade s\nposlaním odporcu definovaným v § 4 zákona o vysielaní a retransmisii, bolo bez formálnych a logických\nnedostatkov, riadne odôvodnené a vychádzalo z dostatočne zisteného skutkového stavu, Najvyšší súd\nSlovenskej republiky rozhodol tak, že toto ako vecne správne podľa § 250q ods. 2 OSP potvrdil.\nO náhrade trov rozhodol najvyšší súd podľa § 250k ods. 1 OSP, podľa ktorého náhradu trov možno\npriznať len tomu navrhovateľovi, ktorý mal vo veci aspoň sčasti úspech.\nO povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok za podaný opravný prostriedok vo výške 500 €\nrozhodol súd podľa § 2 ods. 4 veta druhá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za\nvýpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, z dikcie ktorého vyplýva, že poplatníkom je tiež\nten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.\nVýška poplatku bola určená podľa položky č. 10 písm. g/ Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí\nprílohu zákona č. 71/1992 Zb.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}