{"guid": "aa9f3e3f-80b9-4ccb-952c-da3fc690912e:511ed6ee-7cea-4083-b6f9-5d5d089a67f3", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:9013010028.1", "spisova_znacka": "5Sž/6/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž/6/2013 z 27. 2. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. februára 2014, sp. zn. 5Sž/6/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:9013010028.1", "identifikacne_cislo": "9013010028", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Baricová", "datum_vydania": "2014-02-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-64.odsek-1.pismeno-d", "nazov": "§ 64 ods. 1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-64.odsek-1.pismeno-d", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-64"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-67.odsek-5.pismeno-e", "nazov": "§ 67 ods. 5 písm. e) zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-67.odsek-5.pismeno-e", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-67"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-19.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-19.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-19"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/308#paragraf-64", "/SK/ZZ/2000/308#paragraf-67", "/SK/ZZ/2000/308#paragraf-19"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/511ed6ee-7cea-4083-b6f9-5d5d089a67f3", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:9013010028.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:9013010028.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:9013010028.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Sž/6/2013\n9013010028\n27. 02. 2014\nJUDr. Jana Baricová\nECLI:SK:NSSR:2014:9013010028.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a\nčlenov senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Milana Moravu, v právnej vec navrhovateľa MAC TV,\ns. r. o., so sídlom Brečtanová 1, Bratislava, IČO: 00 618 322, zastúpeného advokátskou kanceláriou\nBugala - Ďurček, s. r. o., so sídlom Drotárska cesta 102, Bratislava, v zastúpení advokátom Mgr. Petrom\nĎurčekom, proti odporkyni Rade pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova 8, Bratislava, o\npreskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporkyne č. RP/003/2013 z 15. januára 2013, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne z 15. januára 2013 č. RP/003/2013\nvrdzuje.\n\npot\n\nNavrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nNavrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok na účet Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nv sume 500 Eur do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia.\nodôvodnenie:\nRozhodnutím odporkyne č RP/003/2013 z 15. januára 2013, odporkyňa - Rada pre vysielanie a\nretransmisiu (ďalej aj „Rada“) v správnom konaní č. 339-PLO/O-4385/2012, ako orgán príslušný podľa §\n4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g/ zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č.\n195/2000 Z. z. o telekomunikáciách (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z. z.“) o vysielaní a retransmisii v znení\nneskorších predpisov, postupujúc podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z. z. rozhodla, že navrhovateľ porušil\npovinnosť podľa ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona. č. 308/2000 Z. z. tým, že na programovej\nslužbe JOJ dňa 18. júna 2012 o cca 21:31 hod. odvysielal program Extrémne rodiny, ktorého časť\ntýkajúca sa osoby v programe označenej ako Tonko a časť týkajúca sa osoby v programe označenej\nako Marta, svojím obsahom a spôsobom spracovania zasiahli do ľudskej dôstojnosti účinkujúcich osôb\nv programe označených ako Katka, Tonko a pani Marta, za čo bola navrhovateľovi uložená sankcia pokuta vo výške 6.000 eur podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z. z..\nĎalej vo výroku rozhodnutia uviedla, že podľa § 64 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z. „uložením sankcie\nnezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila,“ a že v zmysle § 67 ods. 16 zákona č.\n308/2000 Z. z. je pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia splatnosti rozhodnutia a je potrebné\nju uhradiť na účet: XXXXXXXXXX/XXXX, VS XXXXX, KS XXXX.\nSvoje rozhodnutie Rada odôvodnila, okrem iného, vyššie uvedenými zákonnými ustanoveniami,\npopisom skutkového stavu uvedeným v oznámení o začatí správneho konania, záznam vysielania\n\nprogramu Extrémne rodiny odvysielaného na televíznej programovej službe JOJ dňa 18. júna 2012 o cca\n21:31 hod., stanoviskom účastníka konania k začatiu správneho konania a zápisnice z ústneho konania.\nPri určovaní sankcie a jej výšky odporkyňa prihliadla na skutočnosť, že u právnických osôb sa\nzodpovednosť za správne delikty zakladá zásadne bez ohľadu na zavinenie (objektívna zodpovednosť\npre správny delikt), čo platí aj v prípade zákona č. 308/2000 Z. z.. Odporkyňa rozhodla o uložení\nsankcie podľa ustanovenia § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., ktorou je podľa kogentného zákonného\nustanovenia pokuta. Prihliadla na skutočnosť, že účastník sa porušenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č.\n308/2000 Z. z. dopustil už v minulosti, poslednými rozhodnutiami vo veci porušenia § 19 ods. 1 písm.\na/ zákona č. 308/2000 Z. z. bola účastníkovi konania rozhodnutím č. PR/279/2005 uložená sankcia\n- pokuta vo výške 30.000 Sk, rozhodnutím č. PR/10/2009 uložená sankcia - pokuta vo výške 3.500\neur, rozhodnutím č. rozhodnutím č. PR/45/2010 uložená sankcia - pokuta vo výške 5.000 eur. Rada\npri určovaní výšky pokuty vzala do úvahy najmä závažnosť správneho deliktu, ktorú vyhodnotila ako\nrelatívne nízku, mieru zavinenia (išlo o opakované porušenie ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona\nč. 308/2000 Z. z.).\nProti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ na Najvyššom súde Slovenskej republiky v zákonnej lehote\nopravný prostriedok [§250l a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] namietajúc,\nže konanie správneho orgánu predchádzajúce rozhodnutiu trpí takými vadami, ktoré mali vplyv na\nzákonnosť, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nezrozumiteľné,\nneurčité, nemá dostatok dôvodov, a preto je nepreskúmateľné a nezákonné.\nUvedené navrhovateľ konkrétne rozpísal, a to v časti III/11 ako nesprávne právne posúdenie veci z\ndôvodu, že vec nebola posúdená v súlade s konštantnou judikatúrou NS SR ako pokračovací delikt a\npodľa toho bolo úlohou Rady vydať jedno rozhodnutie a uložiť jednu sankciu za všetky čiastkové útoky.\nV časti III/ 10 navrhovateľ dôvodil nepreskúmateľnosťou - a nezrozumiteľnosťou výroku rozhodnutia a\nnedostatkom dôvodov. V časti III/13 uviedol, že Rada ako kolektívny orgán si nevyžiadala záznamy z\nvysielania ako prvý úkon v správnom konaní, a to vykonaním hlasovania Rady, čo by zaručovalo právnu\nistotu účastníka. V časti III/11 namietal nesprávne právne posúdenie a porušenie práva na inú právnu\nochranu a spravodlivé súdne konanie. Vytýkal, že odporkyňa si vyhotovila záznam vysielania na svojom\nvlastnom nahrávacom zariadení, ktorý záznam použila ako dôkaz v správnom konaní, navrhovateľ\nnebol upozornený na vyhotovenie záznamu z vysielania programu, nebol pri vyhotovovaní záznamu\nprítomný a tieto okolnosti, za ktorých bol záznam získaný nie sú schopné eliminovať všetky pochybnosti\no spoľahlivosti, relevancii a presnosti tohto dôkazu, a tým je do značnej miery spochybnená jeho kvalita.\nV časti III/15 navrhovateľ namietal, že pokiaľ odporkyňa zasiahla do výkonu práva navrhovateľa na\nslobodu prejavu, je na nej, aby preukázala, že zásah zodpovedá kritériám zákonnosti, legitimity a\nproporcionality. V časti III/14 navrhovateľ namietol nedostatočné zistenie skutkového stavu na posúdenie\nveci, najmä odmietnutie vykonania vysielateľom navrhovaných dôkazov. V časti III/17 navrhovateľ\nuviedol, že napriek tomu, že prevažná časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia tvorí doslovný\nprepis odvysielaného programu, Rada sa pri odôvodňovaní uchýlila k použitiu určitej dávky fabulácie\na vlastnej tvorivosti a rovnako k použitiu faktov a skutočnosti, ktoré neboli predmetom dokazovania\na ani nijakým iným spôsobom nevyplývajú z obsahu spisov. V časti III/16 navrhovateľ namietal, že\nnapadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko forma spracovania\npredmetného programu sa v odvetví mediálneho priemyslu nazýva ako tzv. scripted reality show\n(pozn.: Reality šou podľa scenára), pričom celý jeho obsah bol stvárnený osobami, ktoré sa natáčania\nprogramu zúčastnili dobrovoľne, na základe zmluvného vzťahu s výrobcom programu, v ktorom sa\nzaviazali v programe účinkovať a za týmto účelom poskytovať v prospech výrobcu ako umelecký\nvýkon. Podľa navrhovateľa takýto umelecký výkon, akokoľvek sa môže javiť reálny, stále ostáva\numeleckým výkonom a nie je spôsobilý vyvolať následky vo sfére hmotného práva. Poukázal pritom i\nna rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky aplikovateľné na rovinu hodnotenia programov,\nktoré sú stvárnené hercami sp. zn. 3Sž/82/2008-26, v ktorom najvyšší súd v identickej veci rozhodol,\nže v prípade dramatizácie (hrania) príbehu nie je možné ustáliť konkrétnu osobu, do ktorej sféry malo\nbyť zasiahnuté, čiže nie je možné túto osobu individualizovať, a teda reálne zasiahnuť do jej ľudskej\ndôstojnosti. Navrhovateľ mal za to, že v predmetnom prípade nie je rovnako možné individualizovať\nsubjekt ochrany ľudskej dôstojnosti, nakoľko tento nie je reálny a predstavuje len hranú postavu, a to\nbez ohľadu na to, akokoľvek reálne sa hereckého výkonu účastník zhostí. Vytýkal Rade, že nevykonala\nani jeden dokaz spôsobilý objasniť otázku, či poskytnutý výkon bol hraný alebo reálny. V časti III/17\nnavrhovateľ uviedol, že v konaní Rady bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť\n\nrozhodnutia a nesprávne právne posúdenie veci, keďže s poukazom na § 46 Správneho poriadku, čl.\n142 ods. 1 ústavy, § 7 ods. 1 OSP, § 2 a § 11 Občianskeho zákonníka sa vzťahy vysielateľa a fyzických\nosôb spravujú ustanoveniami občianskeho práva, a preto otázku, či došlo k zásahu do práva na ochranu\nľudskej dôstojnosti fyzickej osoby alebo nie, rozhoduje výlučne súd a nie orgán výkonnej moci. Podľa\nnavrhovateľa jediný správny výklad ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. je taký,\nže Rada nie je oprávnená rozhodnúť o tom, či zasiahla do ľudskej dôstojnosti druhej osoby, nakoľko\nna takého rozhodnutie je oprávnený jedine všeobecný súd. Z uvedených dôvodov žiadal navrhovateľ\nrozhodnutie odporkyne zrušiť a vec jej vrátiť na ďalšie konanie.\nNa nariadenom ústnom pojednávaní dňa 27. februára 2014 navrhovateľ v súlade s podaným návrhom\nvyzdvihol tri podľa neho podstatné námietky, a to, že zotrváva na svojom tvrdení, že i danej veci ide\no pokračovací správny delikt, a že uložením troma samostatnými rozhodnutiami troch samostatných\npokút za to isté porušenie zákona s tým istým skutkovým základom, za čo podľa navrhovateľa mala\nbyť uložená jedna spoločná sankcia. Druhou podstatnou námietkou podľa navrhovateľa bolo, že mu v\npriebehu správneho konania nebol daný dostatočný priestor, aby sa mohol kvalifikovane vyjadriť, keď mu\nbolo zaslané oznámenie o začatí správneho konania bez jasného vyznačenia, čo je mu vlastne vytýkané.\nPreto, hoci podal kvalifikované vyjadrenie, mal za to, že podklady zaslané mu odporkyňou mali byť\nkonkrétnejšie, čo pri ústnom prejednaní veci pred odporkyňou aj namietal. Ako tretiu podstatnú námietku\nnavrhovateľ vyzdvihol nedostatočnú konkrétnosť - špecifikáciu skutkového deja, a to, čím konkrétne\ndošlo k zásahu do ľudskej dôstojnosti uvedených osôb.\nTrval preto na zrušení rozhodnutia odporkyne a vrátenia jej veci ďalšie konanie.\nV prípade úspechu si navrhovateľ uplatnil náhradu trov konania.\nOdporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení na odvolanie navrhovateľa uviedla, že má za to, že ako\npríslušný správny orgán v dostatočnej miere zistila skutkový stav veci, na ktorý správne aplikovala\nrelevantné ustanovenia zákona. Ďalej mala za to, že jej rozhodnutie má všetky náležitosti ustanovené v §\n47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní [správny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„správny poriadok“)], nevykazuje formálne ani logické nedostatky, je riadne odôvodnené a vychádza zo\nskutkového stavu zisteného v zmysle ustanovení správneho poriadku, a že navrhovateľ nebol na svojich\nprávach ukrátený rozhodnutím, ani postupom správneho orgánu, a že napadnuté rozhodnutie a postup\nje v súlade so zákonom. Navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s § 250q ods. 2 OSP\nnapadnuté rozhodnutie odporkyne č. RP/003/2013 z 15. januára 2013, ako právne správne potvrdil.\nNa ústnom pojednávaní odporkyňa k jednotlivým námietkam navrhovateľa uviedla, že hoci sa v\nnavrhovateľkou uvedených prípadoch jedná o programy s tým istým názvom „Extrémne rodiny“, ide\no rôzne a samostatne odvysielané časti, kde bolo zistené rôzne porušenie zákona. Poukázal pritom\nnato, že ustanovenie § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. nesupluje ustanovenie § 11\nObčianskeho zákonníka, a že jednotlivé porušenia zákona v jednotlivých programoch je potrebné\nposudzovať individuálne. Preto sa podľa jeho názoru nejedná o pokračujúci správny delikt (ako tomu bolo\npri vysielaní reklám), ale o samostatné porušenie, resp. zásah do ľudskej dôstojnosti, a to rôznych osôb a\nrôznym spôsobom. Poukázal pritom aj na vývoj judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorú\nsa Rada snaží vo svojich rozhodnutiach reflektovať. Nesúhlasila ani s námietkou nemožnosti vyjadriť\nsa, lebo v tomto smere boa navrhovateľovi daná dostatočná možnosť.\nK tretej zdôraznenej námietke poukázala odporkyňa na judikatúru najvyššieho súdu, konkrétne rozsudok\nz 10. júla 2012 sp. zn. 4Sž/20/2012, ktorý sa taktiež týkal programu Extrémne rodiny.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 2 písm.\na/ OSP a § 64 ods. 5 a 6 zákona č. 308/2000 Z. z.) preskúmal vec z dôvodov a rozsahu opravného\nprostriedku (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) v zmysle ustanovení tretej hlavy\npiatej časti OSP, opravný prostriedok prejednal na ústnom pojednávaní (§ 250q ods. 1 OSP) dňa 27.\nfebruára 2014 a oboznámiac sa s vyjadreniami účastníkov a s obsahom administratívneho spisu č. 339PLO/O-4385/2012 dospel k záveru, že opravnému prostriedku navrhovateľa nemožno priznať úspech.\n\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\nrozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP).\nV prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti\nneprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy piatej časti OSP (§\n250l ods. 1 OSP).\nPodľa § 250l ods. 2 OSP pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie\ndruhej hlavy s výnimkou § 250a.\nPodľa § 250i ods. 2 OSP v spojení s § 2501 ods. 2 OSP, ak správny orgán podľa osobitného zákona\nrozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných\na obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1), alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto\nrozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo\nskutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom, alebo\nvykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.\nCitované ustanovenie § 250i ods. 2 OSP je faktickou transpozíciou požiadavky tzv. „plnej jurisdikcie“, ako\natribútu práva na spravodlivý proces. Súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť obmedzený v skutkových\notázkach len tým, čo tu zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu\na hodnotenia zo známych hľadísk závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom samostatne a\nnezávisle hodnotí správnosť a úplnosť skutkových zistení urobených správnym orgánom, a ak pritom\nzistí skutkové či (procesné) právne deficity, môže reagovať jednak tým, že uloží správnemu orgánu ich\nodstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí sám.\nPredmetom preskúmavaného konania v danej veci je rozhodnutie a postup odporkyne - správneho\norgánu, ktorým rozhodnutím bola navrhovateľovi uložená sankcia podľa § 64 ods. 1 písm. d/ a § 67 ods.\n5 písm. e/ zákona č. 308/2000 Z. z. za porušenie povinnosti podľa § 19 ods. 1 písm. a/ a § 20 ods. 4\nzákona č. 308/2000 Z. z..\nPodľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. programová služba a všetky jej zložky nesmú\nspôsobom svojho spracovania a svojim obsahom zasahovať do ľudskej dôstojnosti a základných práv\na slobôd iných.\nPodľa ustanovenia § 64 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom\nalebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie:\na) upozornenie na porušenie zákona,\nb) odvysielanie oznamu o porušení zákona,\nc) pozastavenie vysielania programu alebo jeho časti,\nd) pokutu,\ne) odňatie licencie za závažne porušenie povinnosti.\nPodľa ustanovenia § 64 ods. 2 veta prvá a druhá zákona č. 308/2000 Z. z., sankciu podľa odseku 1\npísm. d/ Rada uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ retransmisie alebo právnická osoba alebo fyzická\nosoba podľa § 2 ods. 2 a 4 aj napriek písomnému upozorneniu Rady opakovane porušil povinnosť, na\nktorej porušenie bol upozornený. Rada uloží pokutu bez predchádzajúceho upozornenia, ak sa porušila\npovinnosť uložená v § 19 zákona č. 308/2000 Z. z..\n\nPodľa ustanovenia § 67 ods. 5 písm. e/ zákona č. 308/2000 Z. z. Rada uloží pokutu vysielateľovi\ntelevíznej programovej služby od 3.319 eur do 165.969 eur a vysielateľovi rozhlasovej programovej\nslužby od 497 eur do 49.790 eur, ak vysiela programy a iné časti programovej služby, ktorých obsah je\nv rozpore s povinnosťami podľa § 19 zákona č. 308/2000 Z. z..\nÚlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, preto v zmysle námietok navrhovateľa bolo posúdiť, či\npostup odporkyne v správnom konaní bol v súlade so zákonom, či navrhovateľ odvysielaním uvedeného\nprogramu mohol zasiahnuť do práva na súkromie Katky, Tonka a pani Marty a porušiť zákonné\nustanovenia špecifikované odporkyňou v rozhodnutí a či bola v súlade so zákonom uložená sankcia.\nNajvyšší súd v úvode konštatuje, že ustanovenie § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. nesupluje\nobčianskoprávne konanie o ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako sa to\nmylne domnieva navrhovateľ.\nZ dôvodovej správy k ustanoveniu § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. vyplýva, že v\nzáujme ochrany ľudskej dôstojnosti sa zakazuje v súlade s čl. 22 a smernice Rady 89/552/EEC o\nkoordinácii niektorých zákonných ustanovení, regulatívnych opatrení a administratívnych postupov\nčlenských štátov, vzťahujúcich sa na aktivity v oblasti televízneho vysielania v znení smernice 97/36/\nEC vysielanie takých komunikátov, ktoré obsahujú podnety k nenávisti na základe rasy, pohlavia,\nnáboženstva alebo národnosti. V ustanovení sa bližšie špecifikujú všeobecne uznané a uznávané\nmorálne a etické štandardy v oblasti vysielaných programov. Neprípustnosť vysielania programov\nurčitého druhu alebo typu možno vyvodiť predovšetkým na základe trestnoprávnych noriem. V záujme\nkomplexnosti právnej úpravy sa v navrhovanom ustanovení § 19 ods. 1 deklarujú určité obsahové\nneprípustnosti, a to pod hrozbou osobitných sankcií. Neznamená to však zavedenie preventívnej\nkontroly obsahu vysielania, ale stanovuje sa len zodpovednostná stránka v rámci obsahu vysielania.\nNavrhované obmedzenia sa uplatňujú na všetky druhy programov, vrátane reklamy a programových\noznámení.\nPokiaľ ide o samotnú žiadosť o poskytnutie záznamu najvyšší súd k argumentácii navrhovateľa\nuvádza, že Rada neporušila žiadne ustanovenie zákona vyžiadaním si záznamu vysielania a vysielateľ\nposkytnutím záznamu plnil na základe požiadavky Rady svoju zákonom uloženú povinnosť vysielateľa.\nPrevádzkovanie vysielania je licencovanou činnosťou, na ktorú sú kladené osobitné požiadavky a\npredloženie záznamu z vysielania na požiadanie Rady je súčasťou licencie na vysielanie a má evidenčný\na archivačný charakter. Záznam vysielania, ktorý si odporkyňa v súlade so zákonom vyžiadala, presne\na úplne zachytáva skutkový stav a obsah vysielania. V čase vyžiadania si záznamu ešte neprebiehalo\nsprávne konanie voči vysielateľovi. Vyžiadanie si záznamu vysielania ako jednej z foriem výkonu dohľadu\nnad dodržiavaním právnych predpisov upravujúcich vysielanie a jeho predloženie nie je predložením\ndôkazu proti sebe, ako sa mylne domnieva navrhovateľka, ale poskytnutím informácií o svojej činnosti,\ns ktorým počíta všeobecne záväzný právny predpis.\nTakto získaný záznam, ktorý sa v správnom konaní môže stať podkladom pre rozhodnutie, nie je\nmožné považovať za nezákonný, resp. neprípustný, ako to v podanom odvolaní navodzuje navrhovateľ.\nSamotnú existenciu tejto povinnosti nemožno preto vnímať ako rozpornú s čl. 6 Dohovoru, navyše ide o\npredloženie pasívneho záznamu právnickou osobou, ktoré nevykazuje znaky podávania svedectva vo\nsvoj neprospech. Najvyšší súd poukazuje v tejto súvislosti na svoju dnes už konštantnú judikatúru, ktorá\nsa charakterom záznamu vysielania zaoberala.\nK uvedenému dáva najvyšší súd do pozornosti najmä uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky\nvo veci sp. zn. III. ÚS 564/2012-11 z 13. novembra 2012, ktorým bola odmietnutá sťažnosť navrhovateľa\nproti rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. 2Sž/21/2011 a sp. zn.\n2Sž/17/2011 zo 04. júla 2012 a sp. zn. 5Sž/37/2011 z 28. júna 2012, v ktorom Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky jednoznačne uviedol, že „pre posudzovaný prípad je rozhodujúce, že Rada má zákonom\npriznané oprávnenie požadovať od vysielateľa záznam vysielania [§ 16 ods. 3 písm. l/ zákona o\nvysielaní a retransmisii], a dokonca v prípade nevyhovenia tejto požiadavke je oprávnená vysielateľa\n\nsankcionovať pokutou [§ 67 ods. 2 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii]. Takto zákonom\nvýslovne formulovaná sankčná právomoc však sama osebe nezabezpečuje dosiahnutie účelu, pre ktorý\nRada záznam vysielania požaduje, a to je dohľad nad dodržiavaním právnych predpisov upravujúcich\nvysielanie (§ 4 ods. 2 druhá veta zákona o vysielaní a retransmisii). Len na základe oboznámenia sa\ns obsahom odvysielaného programu totiž môže Rada posúdiť rešpektovanie všeobecne záväzných\nprávnych predpisov regulujúcich vysielanie. Ústavný súd sa preto stotožňuje s právnym záverom\nnajvyššieho súdu, ktorý na podklade rekapitulovaných procesne významných skutkových okolností\n(výzva na dodanie záznamu vysielania, úmyselné nevyhovenie výzve) pripustil uplatnenie teórie\nimplicitných právomocí Rady v posudzovanom prípade.“ (bližšie k tomu pozri www.concourt.sk).\nV tejto súvislosti možno poukázať i na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp.\nzn. IV. ÚS 620/2012-9 zo 14. decembra 2012 (pozri bližšie www.concourt.sk) a rozsudok Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky vo sp. zn. 5Sž/18/201 z 29. marca 2012 (pozri bližšie www.nsud.sk <http://\nwww.nsud.sk>).\nNámietka navrhovateľa týkajúca sa použitia nezákonne získaného dôkazu a seba-obviňovaniu je preto\npodľa názoru najvyššieho súdu neopodstatnená a právne irelevantná.\nPokiaľ navrhovateľ namietal, že jeho údajné protiprávne konanie malo byť posúdené ako pokračujúci\nsprávny delikt, najvyšší súd z obsahu spisu ani z okolností daného prípadu v kontexte ostatných\nnavrhovateľom označených správnych konaní nezistil splnenie podmienok pre posúdenie veci ako\npokračujúceho správneho deliktu. V tejto časti sa najvyšší súd stotožnil s argumentáciou odporkyne\nuvedenou v rozhodnutí ako aj vo vyjadrení k odvolaniu z 08. apríla 2013, ktoré odporkyňa oprela o citáciu\nrelevantných rozhodnutí najvyššieho súdu v obdobných veciach a od ktorej nemá najvyšší súd dôvod\nsa odkloniť ani v prejednávanom prípade. Navrhovateľ svoje tvrdenie v tomto smere ničím neodôvodnil,\nneoznačila živé konania pred najvyšším súdom, s ktorými by bol predmet tohto konania rovnorodý a\nspojený vecnou a časovou súvislosťou.\nNajvyšší súd sa nemohol stotožniť ani s námietkou navrhovateľa ohľadom nedostatočného opisu skutku\nvo výrokovej časti rozhodnutia. I podľa názoru najvyššieho súdu výroková časť napadnutého rozhodnutia\nje formulovaná presne, úplne a dostatočne určito, spôsobom, ktorý vylučuje zameniteľnosť skutku s\niným.\nPodľa § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. sa na konanie o sankciách vrátane ukladania pokút, vzťahuje\nzákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„správny poriadok“).\nNáležitosti výroku rozhodnutia sú uvedené v § 47 ods. 2 správneho poriadku, podľa ktorého výrok\nobsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo,\nprípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi\nkonania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia než ustanovuje\nosobitný zákon.\nI keď citované ustanovenie explicitne neustanovuje, že by výrok rozhodnutia musel obsahovať vecné,\nčasové a miestne určenia konania, z ktorého správny delikt vyplýva, je nespochybniteľné, že iba\nvýroková časť správneho rozhodnutia je schopná mať dopad na práva a povinnosti účastníkov konania\na iba ona môže nadobudnúť právnu moc. Bezchybne formulovaný výrok je preto nezastupiteľnou časťou\nrozhodnutia; len z výroku je možné zistiť, či a aká povinnosť bola uložená, iba porovnaním výroku\nje možné usúdiť existenciu prekážky veci rozhodnutej, vylúčenie prekážky litispendencie, dvojakého\npostihu pre totožný skutok, je dôležitý pre určenie rozsahu dokazovania, ako aj na zabezpečenie\nriadneho práva na obhajobu, len výrok rozhodnutia a nie jeho odôvodnenie, môže byť vynútiteľné\nsprávnou exekúciou a pod.. Z uvedených dôvodov je vymedzenie predmetu konania vo výroku\n\nrozhodnutia o správnom delikte, ktoré spočíva v špecifikácii správneho deliktu takým spôsobom, aby\nsankcionované konanie nebolo zameniteľné s konaním iným.\nUrčitosť skutku uvedeného vo výroku a spôsob jeho formulovania závisí od druhu porušenej povinnosti.\nFormulácia skutku musí umožniť tento subsumovať pod konkrétne ustanovenie zákona, aby skutok\nnebol zameniteľný s iným skutkom.\nV preskúmavanej veci výroková časť opravným prostriedkom napadnutého rozhodnutia vyššie uvedené\nkritéria spĺňa. Je nesporné, že vo výrokovej časti je uvedený, resp. vymedzený čas spáchania správneho\ndeliktu - 18. júna 2012 o cca 21:31 hod. spôsob spáchania správneho deliktu - odvysielanie časti\nprogramu Extrémne rodiny, ktorá sa týkala osoby v programe označenej ako Tonko, a je konkrétne\nuvedený i správny delikt - obsah a spôsob spracovania predmetnej časti programu, zasiahol do ľudskej\ndôstojnosti osôb Katky, Tonka a pani Marty. Výroková časť rozhodnutia tak i podľa názoru najvyššieho\nsúdu exaktne popisuje konanie, ktorého sa navrhovateľ dopustila a v dôsledku ktorého došlo k spáchaniu\nkonkrétneho správneho deliktu, za ktorý mu bola uložená sankcia. Preto námietku navrhovateľa v\ntomto smere treba považovať za bezpredmetnú (pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky č. 5Sž/22/2010 z 10. marca 2011).\nK námietke navrhovateľa k vykonaniu dôkazu za účelom zistenia, či sa dotknutá osoba cíti konaním\nnavrhovateľa dotknutá na ľudskej dôstojnosti najvyšší súd uvádza, že ľudská dôstojnosť a základné\npráva každého jedinca sú nedotknuteľné a to bez ohľadu na skutočnosť, či sa dotknutý subjekt tejto\nochrany domáha alebo si zásahy do svojej ľudskej dôstojnosti, či základných práv a slobôd uvedomuje.\nPodľa čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) pri obmedzovaní základných práv a\nslobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený\ncieľ.\nPodľa článku 19 ods. 1 ústavy, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej\npovesti a na ochranu mena.\nTreba poznamenať, že celý text článku 19 ústavy vychádza z článku 10 Listiny základných práv a slobôd\n(ústavný zákon č. 23/1991 Zb.).\nPodľa čl. 10 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza\nListina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej\nFederatívnej Republiky) má každý právo na zachovanie svojej ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej\npovesti a na ochranu mena.\nPodľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.\nPodľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť\nzákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,\nbezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.\nPodľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“) každý má\nprávo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie\nalebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice.\nPodľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže\npodliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a\nktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti,\n\npredchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv\niných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.\nPodľa čl. 7 ods. 1 a ods. 3 Európskeho dohovoru o cezhraničnej televízii (publikovaného v Zbierke\nzákonov Slovenskej republiky pod č. 168/1998 Z. z. vo forme oznámenia Ministerstva zahraničných vecí\nSlovenskej republiky, ktorý nadobudol pre Slovenskú republiku platnosť dňa 01. mája 1997, v znení\noznámenia Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 345/2002 Z. z. o prijatí Protokolu\npozmeňujúcom Európsky dohovor o cezhraničnej televízii) všetky zložky programových služieb svojou\nformou a obsahom musia rešpektovať ľudskú dôstojnosť a základné práva iných; prevádzkovateľ\nvysielania je povinný zabezpečiť, aby spravodajské relácie objektívne uvádzali fakty a udalosti a\npodporovali slobodné utváranie názorov.\nPodľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. programová služba a všetky jej zložky nesmú\nspôsobom svojho spracovania a svojim obsahom zasahovať do ľudskej dôstojnosti a základných práv\na slobôd iných.\nVšetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva\nalebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody\n(pozri k tomu bližšie napr. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 362/09, či\nsp. zn. PL. ÚS 7/96 - www.concourt.sk). Každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd je\ntreba riešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy.\nV niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitačné klauzuly v čl. 26 ods. 4 Ústavy\nSR a čl. 10 ods. 2 Dohovoru explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o\nobmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti.\nPri dokazovaní a následnom rozhodovaní, či konkrétnym prejavom došlo k zásahu do práv na ochranu\nľudskej dôstojnosti, je potrebné vždy starostlivo rozlišovať medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi\núsudkami. Zatiaľ čo existenciu skutočností je možné preukázať, pravdivosť hodnotiaceho úsudku\ndokazovaniu nepodlieha. Požiadavku preukázať pravdivosť hodnotiaceho úsudku nie je možné naplniť\na porušilo by to slobodu názoru ako takého, ktorý je základnou súčasťou práva chráneného čl. 10\nDohovoru (napríklad rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Lingens proti Rakúsku\n1986, Oberschlick proti Rakúsku 1991, Pedersen a Baadsgaard proti Dánsku).\nPokiaľ ide o samotné porušenie povinnosti ustanovenej v § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.\nz. najvyšší súd z obsahu a spôsobu spracovania daného príbehu v predmetnom programe uvádza,\nže je teda zrejmé, že napriek tvrdeniam účastníka konania tento program v žiadnom ohľade nie\nje možné charakterizovať „ako popis a sprostredkovanie každodenného režimu vzťahov, problémov,\nrôznych situácií jednotlivých účinkujúcich“ príp. ako „poukazovanie na pálčivé témy stojace na periférii\nzáujmu značnej časti populácie“. Naopak z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že účastník konania\nsi zámerne zvolil taký spôsob spracovania danej témy (komentáre „hlasu z obrazovky“), ktorý de\nfacto využil „extrémy“ danej rodiny na jej zosmiešnenie, a teda na vytvorenie „zábavného“ programu.\nŠpecifické podmienky, v ktorých daná rodina žije (zlá sociálna situácia, zdravotné ťažkosti) sú objektívne\ndanými skutočnosťami, a teda skutočnosťami, ktoré daná rodina (v prevažnej miere) nemohla ovplyvniť\na ani si ich slobodne nezvolila.\nPovinnosti nezasiahnuť do ľudskej dôstojnosti Tonka, Katky a Marty pri prezentovaní ich rodinného\nživota nezbavuje účastníka konania ani súhlas samotných účinkujúcich v programe. Uvedené vyplýva\ntak z povahy práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, ako aj judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky, ktorý napr. v rozsudku sp. zn. 2Sž/17/2011 k tejto otázke zaujal jednoznačné stanovisko,\nz ktorého vyplýva, že ani podpísanie zmluvy alebo dobrovoľné konanie dotknutej osoby nemôže\nznamenať, že by sa táto vzdala svojho práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti (pozri k tomu bližšie\nrozsudok vo veci sp. zn. 2Sž/17/2011 - www.nsud.sk). Rozhodnutie vo veci sp. zn. 3Sž/82/2008,\n\nna ktoré poukazuje navrhovateľ v opravnom prostriedku, nie je na danú vec aplikovateľné, lebo v\ntejto preskúmavanej veci bolo presne rozlíšiteľné, do ľudskej dôstojnosti ktorej konkrétnej osoby bolo\nzasiahnuté, pričom napriek „reality šou podľa scenár“ nešlo o žiaden „umelecký výkon“ a hrané postavy,\nale o konkrétnych reálnych ľudí.\nPokiaľ ide o výšku uloženej sankcie, táto bola náležité zdôvodnená aj so zreteľom na predchádzajúce\nporušenia zákona (str. 37 - 38 rozhodnutia), pričom uložená sankcia vzhľadom na možné zákonné\nrozpätie (od 497 do 49.790 eur) je uložená v spodnej hranici zákonom stanoveného rozpätia, čo súd\npovažuje vzhľadom na dôvody uvedené v rozhodnutí, najmä nižšiu frekvenciu výskytu ironických a\nzosmiešňujúcich komentárov „hlasu z obrazovky“ za primerané. Súd sa stotožňuje s názorom Rady,\nže „vysielateľ za účelom senzácie, šokovania zneužil zdravotný handicap a zlú sociálnu situáciu rodín\n(objektívne skutočnosti, ktoré si táto rodina nezvolila) na vytvorenie „zábavnej“ relácie, a to najmä\nprostredníctvom ironizujúcich a zosmiešňujúcich komentárov „hlasu z obrazovky“. Dodržiavanie a\nochrana základných ľudských práv a slobôd medzi inými aj práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti\nje v súčasnosti jedným z hlavných znakov moderného právneho štátu a miera ich ochrany je jedným\nz indikátorov stupňa vyspelosti demokracie v jednotlivých štátoch. Slovenská republika je viazaná\nviacerými európskymi a medzinárodnými dokumentmi o dodržiavaní základných ľudských práv a slobôd.\nNajvyšší súd z vyššie uvedeného v súlade s názorom odporkyne mal za to, že predmetná časť programu,\nvzhľadom na svoj obsah a spôsob svojho spracovania zasiahla do práva na ľudskú dôstojnosť Katky,\nTonka a pani Marty.\nVzhľadom k tomu, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom ako aj v súlade s\nposlaním odporkyne definovaným v § 4 zákona č. 308/2000 Z. z., bolo bez formálnych a logických\nnedostatkov, riadne odôvodnené a vychádzalo z dostatočne zisteného skutkového stavu, Najvyšší súd\nSlovenskej republiky rozhodol tak, že toto ako zákonné podľa § 250q ods. 2 OSP potvrdil.\nO uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok rozhodol najvyšší súd podľa § 2 ods. 4 veta druhá a § 5\nods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkov v znení neskorších predpisov a položky č.\n10 písm. g/ sadzobníka súdnych poplatkov ako prílohy k tomuto zákonu.\nO náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa ustanovenie § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 250l\nods. 2 OSP, tak že navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal, keďže v konaní nemal úspech.\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku\n\nn i e j e prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}