{"guid": "ec9c9756-9d2f-48ca-9d16-25606654c6bb:7049a1ad-ddcf-40ca-b044-0bd3fa68409e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:9013010027.1", "spisova_znacka": "2Sž/6/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sž/6/2013 z 12. 2. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 12. februára 2014, sp. zn. 2Sž/6/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:9013010027.1", "identifikacne_cislo": "9013010027", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Zuzana Singerová", "sudca_id": 248, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-zuzana-singerova-248", "datum_vydania": "2014-02-12", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-19.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-19.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-19"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/308#paragraf-19"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7049a1ad-ddcf-40ca-b044-0bd3fa68409e", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:9013010027.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:9013010027.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:9013010027.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Sž/6/2013\n9013010027\n12. 02. 2014\nJUDr. Elena Kováčová\nECLI:SK:NSSR:2014:9013010027.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej\na členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa:\nMAC TV, s.r.o., Brečtanová č. 1, 843 56, Bratislava, právne zastúpená: Advokátskou kanceláriou Bugala\n- Ďurček, s.r.o., so sídlom Drotárska cesta č. 102, Bratislava, proti odporcovi: Rada pre vysielanie a\nretransmisiu, Dobrovičova 8, Bratislava, v konaní o opravnom prostriedku navrhovateľa proti rozhodnutiu\nodporcu č. RP/002/2013 zo dňa 15. januára 2013, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/002/2013 zo dňa 15. januára 2013, p\notvrdzuje.\nNavrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nNavrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok vo výške 500 € na účet Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky vedený v štátnej pokladnici pre zasielanie súdnych poplatkov a pokút : BÚ depozitný účet neúročený č. XXXXXXXXXX/XXXX v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku.\nodôvodnenie:\nRozhodnutím č. RP/ 002/2013 zo dňa 15. januára 2013 odporca - Rada pre vysielanie a retransmisiu\n(ďalej len „Rada“) v správnom konaní č. 340-PLO/O-4386/2012 ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až\n3 a § 5 ods. 1 písm. g/ zák. č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zák. č. 195/2000 Z.\nz. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z. z.“ alebo „zákon“)\npostupom podľa § 71 zák. č. 308/2000 Z. z. rozhodla, že navrhovateľ porušil povinnosť ustanovenú v §\n19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že na televíznej programovej službe JOJ dňa 11. júna\n2012 o cca 21:23 hod. odvysielal program Extrémne rodiny, ktorého časť týkajúca sa osoby v programe\noznačenej ako J. a osoby v programe označenej ako A., svojim obsahom a spôsobom spracovania\nzasiahla do ľudskej dôstojnosti účinkujúcich osôb v programe označených ako D., J. a jeho otec W., B.\na jeho matka A., za čo bola navrhovateľovi podľa § 64 ods. 1 písm. d/ uložená pokuta určená podľa §\n67 ods. 5 písm. e/ zákona vo výške 15 000 Eur.\nProti rozhodnutiu odporcu podal opravný prostriedok navrhovateľ, v ktorom pod II. uviedol všetky\ndôvody uvedené v § 250j ods. 2 na zrušenie správneho rozhodnutia, ktoré konkretizoval v časti III/bod\n9 ako nesprávne právne posúdenie veci z dôvodu, že vec nebola posúdená v súlade s konštantnou\njudikatúrou NS SR ako pokračovací delikt a podľa toho bolo úlohou Rady vydať jedno rozhodnutie a uložiť\njednu sankciu za všetky čiastkové útoky. V časti III/ bod 10 navrhovateľ dôvodil nepreskúmateľnosťou a\nnezrozumiteľnosťou výroku rozhodnutia a nedostatkom dôvodov. V časti III/ bod 11 uviedol, že Rada ako\n\nkolektívny orgán si nevyžiadala záznamy z vysielania ako prvý úkon v správnom konaní a to vykonaním\nhlasovania Rady , čo by zaručovalo právnu istotu účastníka. V časti III/ bod 12 namietal nesprávne\nprávne posúdenie a porušenie práva na inú právnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Vytýkal, že\nodporca si vyhotovil záznam vysielania na svojom vlastnom nahrávacom zariadení, ktorý záznam použil\nako dôkaz v správnom konaní, navrhovateľ nebol upozornený na vyhotovenie záznamu z vysielania\nprogramu, nebol pri vyhotovovaní záznamu prítomný a tieto okolnosti, za ktorých bol záznam získaný\nnie sú schopné eliminovať všetky pochybnosti o spoľahlivosti, relevancii a presnosti tohto dôkazu a\ntým je do značnej miery spochybnená jeho kvalita. V časti III/ bod 13 navrhovateľ namietal, že pokiaľ\nodporca zasiahol do výkonu práva navrhovateľa na slobodu prejavu, je na ňom, aby preukázal, že zásah\nzodpovedá kritériám zákonnosti, legitimity a proporcionality. V časti III/ bod 14 navrhovateľ namietol\nnedostatočné zistenie skutkového stavu na posúdenie veci, najmä odmietnutie vykonania vysielateľom\nnavrhovaných dôkazov. V časti III/ bod 15 navrhovateľ uviedol, že napriek tomu, že prevažná časť\nodôvodnenia napadnutého rozhodnutia tvorí doslovný prepis odvysielaného programu, Rada sa pri\nodôvodňovaní uchýlila k použitiu určitej dávky fabulácie a vlastnej tvorivosti a rovnako k použitiu faktov\na skutočnosti, ktoré neboli predmetom dokazovania a ani nijakým iným spôsobom nevyplývajú z obsahu\nspisov. V časti III/ bod 16 navrhovateľ uviedol: „Vysielateľ ďalej namieta, že napadnuté rozhodnutie\nvychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a k predmetnej námietke si dovoľuje uviesť\nnasledovné: Forma spracovania predmetného programu sa v odvetví mediálneho priemyslu nazýva\nako tzv. scripted reality show (pozn.: Reality šou podľa scenára), pričom celý jeho obsah bol stvárnený\nosobami, ktoré sa natáčania programu zúčastnili dobrovoľne, na základe zmluvného vzťahu s výrobcom\nprogramu. Na základe zmluvného vzťahu sa všetci účinkujúci vystupujúci v predmetnom programe\nzaviazali v programe účinkovať a za týmto účelom poskytovať v prospech výrobcu ako umelecký\nvýkon. Vysielateľ Radu upozornil na skutočnosť, že umelecký výkon, akokoľvek sa môže javiť reálny,\nstále zostáva umeleckým výkonom a nie je spôsobilý vyvolať následky vo sfére hmotného práva. Na\npreukázanie svojho tvrdenia Vysielateľ predložil Rade dôkazy, zmluvy o účinkovaní v televíznej relácii,\nktoré boli uzatvorené s účastníkmi programu, a ktoré potvrdzujú, že poskytované prejavy predstavujú\numelecký výkon účinkujúcich, ktoré nie je možné v žiadnom prípade zamieňať s reálnymi životnými\nprejavmi. Pokiaľ aj RVR nesúhlasila s argumentáciou Vysielateľa, že účinkujúci poskytujú len umelecký\nvýkon, tak na druhej strane nevykonala žiaden dôkaz, ktorým by preukázala, že účinkujúci neposkytovali\numelecký výkon, ale reálne životné prejavy. Skutočnosť, či účastníci konania poskytovali umelecký\nvýkon bolo možné zistiť jednak z predložených zmlúv a jednak z výsluchu účastníkov programu, ktorý\nvšak Rada nevykonala. Z tohto dôvodu je potrebné tvrdenie RVR o poskytovaní reálnych životných\nprejavov absolútne nepreukázané a dokonca vyvrátené dôkazmi, zmluvami o účinkovaní. Vysielateľ\npoukázal na judikát aplikovateľný na rovinu hodnotenia programov, ktoré sú stvárnené hercami, a ktorú\nhmotnoprávne a aj procesnoprávne jednoznačne už vyriešil Najvyšší súd SR, rozsudkom vo veci, sp.\nzn.: 3Sž/82/2008-26, v ktorom NS SR v identickej veci rozhodol, že v prípade dramatizácie (hrania)\npríbehu nie je možné ustáliť konkrétnu osobu, do ktorej sféry malo byť zasiahnuté, čiže nie je možné\ntúto osobu individualizovať a teda reálne zasiahnuť do jej ľudskej dôstojnosti. Napriek argumentácii\nRady použitej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia má Vysielateľ za to, že v predmetnom prípade\nnie je rovnako možné individualizovať subjekt ochrany ľudskej dôstojnosti, nakoľko tento nie je reálny a\npredstavuje len hranú postavu, a to bez ohľadu na to, akokoľvek reálne sa hereckého výkonu účastník\nzhostí. A určite tak nie je možné urobiť v prípade, keď RVR nevykonala ani jeden dôkaz spôsobilý\nobjasniť otázku, či poskytnutý výkon bol hraný alebo reálny. Vysielateľ má vzhľadom na vyššie uvedené\nskutočnosti za to, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.“ V časti\nIII/ bod 17 navrhovateľ uviedol, že v konaní Rady bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na\nzákonnosť rozhodnutia a nesprávne právne posúdenie veci, keďže s poukazom na § 46 Správneho\nporiadku, čl. 142 ods. 1 ústavy, § 7 ods. 1 OSP, § 2 a § 11 Občianskeho zákonníka sa vzťahy vysielateľa\na fyzických osôb spravujú ustanoveniami občianskeho práva a preto otázku, či došlo k zásahu do práva\nna ochranu ľudskej dôstojnosti fyzickej osoby alebo nie, rozhoduje výlučne súd a nie orgán výkonnej\nmoci. Podľa navrhovateľa jediný správny výklad ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ je taký, že Rada nie\nje oprávnená rozhodnúť o tom, či jedna osoba zasiahla do ľudskej dôstojnosti druhej osoby, nakoľko\nna takého rozhodnutie je oprávnený jedine všeobecný súd. V časti III bod 18 navrhovateľ namietal,\nže konanie Rady je tiež nezákonné v tom, že vec nesprávne právne posúdila, pretože navrhovateľovi\nuložila neprimeranú výšku pokuty za predmetný správny delikt. Z uvedených dôvodov žiadal navrhovateľ\nrozhodnutie odporcu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.\nOdporca sa v písomnom vyjadrení podrobne vyjadril ku všetkým odvolacím dôvodom, pričom jeho\nvyjadrenie bolo navrhovateľovi súdom doručené. Odporca žiadal odvolaním napadnuté rozhodnutie\n\npotvrdiť. K dôvodom odvolania uvedeným na ústnom pojednávaní uviedol, že výrok predmetného\nrozhodnutia bol formulovaný jasne a určito, konkrétny spôsob, ktorým daný program zasiahol do ľudskej\ndôstojnosti dotknutých osôb bol predmetom celého rozhodnutia ako aj jeho odôvodnenia, povinnosť\nskúmať tieto skutočnosti v rámci správnej úvahy a teda odôvodnenia rozhodnutia vyplýva Rade priamo\nz predmetného ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ zák. č. 308/2000 Z. z. Čo sa týka kontextu programu,\nodporca trvá na svojich záveroch, ktoré uviedol v odôvodnení rozhodnutia a ku ktorým dospel v\nrámci riadnej a odôvodnenej správnej úvahy. Odporca poukazuje na fakt, že vzhľadom na objektívnu\nzodpovednosť právnických osôb za správne delikty nie je rozhodujúci úmysel vysielateľa, ale skutočnosť,\nakým spôsobom boli dotknuté osoby v konečnej podobe programe vykreslené a teda čo bolo skutočne\nodvysielané. Odporca uvádza, že skutočnosť, že účinkujúci vystupovali v programe dobrovoľne na\nzáklade zmluvného vzťahu, príp. mali možnosť ovplyvňovať priebeh a podobu programu neznamená,\nže odvysielaný program nemohol zasiahnuť do ich ľudskej dôstojnosti z podstaty práva na zachovanie\nľudskej dôstojnosti a napr. aj z judikatúry NS SR (rozsudok 2Sž/17/2011) jednoznačne vyplýva, že ani\npodpísanie zmluvy alebo dobrovoľné konanie dotknutej osoby nemôže znamenať, že by sa táto vzdala\nsvojho práva na zachovanie svojho práva ľudskej dôstojnosti.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd vecne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 2 písm.\na/ O.s.p. a § 64 ods. 5, 6 zákona číslo 308/2000 Z. z.), preskúmal v medziach opravného prostriedku\nrozhodnutie odporcu ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo v zmysle ustanovenia tretej\nhlavy piatej časti O.s.p., opravný prostriedok prejednal na ústnom pojednávaní a po oboznámení sa\ns vyjadreniami účastníkov, s obsahom administratívneho spisu a záznamom vysielania dospel súd k\nzáveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť a to z nasledovných dôvodov:\nPredmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup odporkyne - správneho\norgánu, ktorého rozhodnutím bola navrhovateľovi uložená sankcia podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č.\n308/2000 Z. z. za porušenie povinnosti podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z.\nPodľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. audiovizuálna mediálna služba na požiadanie,\nprogramová služba a ich zložky „nesmú spôsobom svojho spracovania a svojim obsahom zasahovať\ndo ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných“\nÚlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) preto v zmysle námietok\nnavrhovateľa bolo posúdiť, či postup odporkyne v správnom konaní bol v súlade so zákonom, či\nnavrhovateľ odvysielaním tohto programu porušil zákonné ustanovenia špecifikované odporkyňou v\nrozhodnutí, a či bola v súlade so zákonom uložená sankcia.\nNajvyšší súd sa v prvom rade zaoberal procesnými dôvodmi opravného prostriedku navrhovateľa.\nPodľa § 4 zákona č. 308/2000 Z. z. poslaním Rady je presadzovať záujmy verejnosti pri uplatňovaní\npráva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a vykonávať\nštátnu reguláciu v oblasti vysielania a retransmisie, dohliada na dodržiavanie právnych predpisov\nupravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie\na vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych\nslužieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom. Činnosť Rady vyplývajúcu z tohto jej\nposlania a pôsobnosti, upravenej v § 5 zákona č. 308/2000 Z. z., vykonávajú členovia Rady a úlohy\nspojené s činnosťou rady plnia zamestnanci jej Kancelárie Rady pre vysielanie a retransmisiu. V oblasti\nvýkonu štátnej správy zákon č. 308/2000 Z. z. v ustanovení § 5 ods. 1 písm. m/ v prípade potreby\noprávňuje Radu vyžiadať si od vysielateľov záznamy vysielania. Vysielateľom v ustanovení § 16 ods.\n3 písm. l/ ukladá korešpondujúcu povinnosť uchovávať súvislé záznamy vysielania počas 45 dní odo\ndňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite a na vyžiadanie Rady poskytnúť záznam vysielania na\nzvyčajnom technickom nosiči, ktorého druh určí Rada v licencii po dohode s vysielateľom. Pokiaľ\nide o samotnú žiadosť o poskytnutie záznamu najvyšší súd k argumentácii navrhovateľa uvádza,\nže Rada neporušila žiadne ustanovenie zákona vyžiadaním si záznamu vysielania a vysielateľ mal\nposkytnutím záznamu plniť na základe požiadavky rady svoju zákonom uloženú povinnosť vysielateľa.\nPrevádzkovanie vysielania je licencovanou činnosťou, na ktorú sú kladené osobitné požiadavky a\n\npredloženie záznamu z vysielania na požiadanie Rady je súčasťou licencie na vysielanie a má evidenčný\na archivačný charakter.\nZáznam vysielania, ktorý si odporkyňa v súlade so zákonom vyhotovila sama, keďže jej záznam\nnebol poskytnutý, presne a úplne zachytáva skutkový stav, obsah vysielania, ktorý napriek vysloveným\npochybnostiam navrhovateľ vecne nenamietal, pričom sám uvádza, že obsah popisu vysielania uvedený\nv rozhodnutí zodpovedá prepisu odvysielaného programu. Takto získaný záznam, ktorý sa v správnom\nkonaní môže stať podkladom pre rozhodnutie, nie je možné považovať za nezákonný, resp. neprípustný,\nako to v podanom odvolaní navodzuje navrhovateľ. Samotnú existenciu záznamu vyhotoveného\nodporkyňou nemožno vnímať ako rozpornú so zákonom, najmä ak o predloženie záznamu, ktoré\nnevykazuje znaky podávania svedectva vo svoj neprospech, navrhovateľ ignoroval.\nSúd poukazuje na svoju už konštantnú judikatúru, ktorá sa povinnosťou predloženia záznamu vysielania\na jeho charakterom zaoberala (rozsudok 3Sž/23/2012, 5Sž/18/2011, 5Sž/37/2011) a zotrváva na už\nvyslovených právnych názoroch. Námietku navrhovateľa týkajúca sa použitia nezákonne získaného\ndôkazu je preto podľa názoru najvyššieho súdu neopodstatnená.\nZ obsahu spisu súd nezistil splnenie podmienok pre posúdenie veci ako pokračujúceho správneho\ndeliktu. Žalobca svoje tvrdenie v tomto smere ničím neodôvodnil, neoznačil živé konania pred najvyšším\nsúdom, s ktorými by bol predmet tohto konania rovnorodý a spojený vecnou a časovou súvislosťou.\nPokiaľ navrhovateľ namietal nedostatočnú určitosť a nepreskúmateľnosť výroku rozhodnutia, najvyšší\nsúd dospel k záveru, že určitosť skutku uvedeného vo výroku a spôsob jeho formulovania závisí od\ndruhu porušenej povinnosti. Formulácia skutku musí umožniť subsumpciu pod konkrétne ustanovenie\nzákona, aby skutok nebol zameniteľný s iným skutkom. V danom prípade je dostatočne určité, akým\nprogramom, v akom vysielaní, v akom časovom rozpätí a z akých skutkových dôvodov je potrebné\nprogram ako celok posúdiť z hľadiska, či svojim obsahom a spôsobom spracovania zasiahol do ľudskej\ndôstojnosti účinkujúcich identifikovaných vo výroku rozhodnutia. Porušenie ustanovenia § 19 ods. 1\npísm. a/ zákona označeným programom je dané obsahom a spôsobom spracovania s prihliadnutím na\nkontext celého programu, tak ako to Rada podrobne uviedla na str. 3 - 26 dôvodovej časti rozhodnutia.\nNemožno preto prisvedčiť navrhovateľovi, že pre posúdenie rozporu so zákonom mal odporca zohľadniť\naj skutočnosť, že celý príbeh sa nezameriaval len na problémy dotknutých osôb, ale príbeh akcentoval\naj morálne hodnoty rodiny.\nJe nesporné, že program bol odvysielaný tak, ako to zodpovedá zneniu záznamu, s ktorým sa súd\noboznámil, a ako to odporca v popise skutkového stavu v rozhodnutí uviedol. Odporca na str. 30 a\nnasl. napadnutého rozhodnutia, potom, ako sa vysporiadal s námietkami navrhovateľa uvedenými v\nsprávnom konaní o. i. uviedol podrobné dôvody, pre ktoré kvalifikoval odvysielaný program zasahujúci\ndo ľudskej dôstojnosti označených osôb, pričom vyjadril i podľa názoru Najvyššieho súdu SR zákonu\nzodpovedajúcim spôsobom správnu úvahu k charakteru odvysielaného programu.\nNajvyšší súd uvádza, že dôvody rozhodnutia odporkyne uvedené na str. 30 a nasl. rozhodnutia Rady\npovažuje za logické vyústenie skutkových zistení o obsahu vysielaného programu, pričom nezistil\nprekročenie medzí správnej úvahy Rady (§ 245ods. 2 OSP), pokiaľ kvalifikovala predmetný program ako\ntaký, ktorý naplnil definíciu programu porušujúceho ustanovenie §19 ods. 1 písm. a/ zákona. Odporca\ndostatočne a zrozumiteľne zdôvodnil svoje skutkové závery a správne úvahy, ktoré súd preskúmavajúci\nzákonnosť rozhodnutia, tak ako ich citoval aj v tomto rozhodnutí, považuje v medziach podaného\nopravného prostriedku za akceptovateľné. Súd sa nestotožňuje s dôvodmi odvolania zdôraznenými\nnavrhovateľom, pokiaľ sa týkali nevykonania dôkazov v správnom konaní obsahom zmlúv a vypočutím\núčinkujúcich. Z podstaty práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti a napr. aj z judikatúry NS SR (rozsudok\n2Sž/17/2011) jednoznačne vyplýva, že ani podpísanie zmluvy alebo dobrovoľné konanie dotknutej osoby\nnemôže znamenať, že by sa táto vzdala svojho práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti.\nPokiaľ ide o výšku uloženej sankcie, táto je v napadnutom rozhodnutí Rady náležite zdôvodnená aj so\nzreteľom na predchádzajúce porušenia zákona, pričom uložená sankcia vzhľadom na možné zákonné\nrozpätie (od 497 do 49 790 Eur) je uložená cca v 1/3-ine zákonom stanoveného rozpätia, čo súd\n\npovažuje vzhľadom na dôvody uvedené v rozhodnutí, najmä vysokú frekvenciu výskytu ironických a\nzosmiešňujúcich komentárov „hlasu z obrazovky“ za primerané. Súd sa stotožňuje s názorom Rady,\nže „vysielateľ za účelom senzácie, šokovania zneužil zdravotný handicap a zlú sociálnu situáciu\nrodiny (objektívne skutočnosti, ktoré si táto rodina nezvolila) na vytvorenie „zábavnej“ relácie a to\nnajmä prostredníctvom ironizujúcich a zosmiešňujúcich komentárov „hlasu z obrazovky“. Dodržiavanie\na ochrana základných ľudských práv a slobôd medzi inými aj práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti\nje v súčasnosti jedným z hlavných znakov moderného právneho štátu a miera ich ochrany je jedným\nz indikátorov stupňa vyspelosti demokracie v jednotlivých štátoch. Slovenská republika je viazaná\nviacerými európskymi a medzinárodnými dokumentmi o dodržiavaní základných ľudských práv a\nslobôd (Všeobecná deklarácia ľudských práv a slobôd, Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a\nzákladných ľudských slobôd, Charta základných práv Európskej únie).“ Závažnosť tohto konkrétneho\nporušenia povinnosti podľa § 19 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. je teda vzhľadom na vyššie uvedené\nskutočnosti mimoriadne vysoká a preto sa nestotožňuje s navrhovateľom, že posúdenie otázok ochrany\nľudskej dôstojnosti je len vecou súdnej ochrany v sporovom konaní. Kompetencia Rady je v tomto smere\njednoznačne a nespochybniteľne daná zákonom a uplatnenie tejto kompetencie Radou nemohol súd\nposúdiť ako nezákonné.\nVzhľadom k tomu, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom ako aj v súlade\ns poslaním odporkyne definovaným v § 4 zákona o vysielaní a retransmisii, bolo bez formálnych a\nlogických nedostatkov, riadne odôvodnené a vychádzalo z dostatočne zisteného skutkového stavu,\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že toto ako vecne správne podľa § 250q ods. 2 OSP\npotvrdil.\nO náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2\nO.s.p. tak, že navrhovateľovi právo na náhradu trov konania nepriznal, keďže v konaní nemal úspech.\nOdporkyni napriek úspechu vo veci, náhrada trov konania zo zákona neprináleží.\nO povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok rozhodol najvyšší súd podľa § 2 ods. 4 veta druhá,\n§ 5 ods. 1 písm. h/ a položky 10 písm. g/ Prílohy, zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení\núčinnom od 1. októbra 2012, podľa ktorého je navrhovateľ povinný zaplatiť na účet súdu súdny poplatok\nv sume 500 €.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}