{"guid": "b047aeb1-b4be-4df8-820a-8324730acfd5:dbe45646-d23c-4ede-9f5e-06241153c906", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:9013010026.1", "spisova_znacka": "5Sž/5/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž/5/2013 z 27. 2. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. februára 2014, sp. zn. 5Sž/5/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:9013010026.1", "identifikacne_cislo": "9013010026", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Baricová", "sudca_id": 384, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jana-baricova-384", "datum_vydania": "2014-02-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-64.odsek-1.pismeno-d", "nazov": "§ 64 ods. 1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-64.odsek-1.pismeno-d", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-64"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-67.odsek-5.pismeno-e", "nazov": "§ 67 ods. 5 písm. e) zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-67.odsek-5.pismeno-e", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-67"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-19.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-19.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-20.odsek-4", "nazov": "§ 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-20.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-20"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/308#paragraf-64", "/SK/ZZ/2000/308#paragraf-67", "/SK/ZZ/2000/308#paragraf-19", "/SK/ZZ/2000/308#paragraf-20"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/dbe45646-d23c-4ede-9f5e-06241153c906", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:9013010026.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:9013010026.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:9013010026.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Sž/5/2013\n9013010026\n27. 02. 2014\nJUDr. Jana Baricová\nECLI:SK:NSSR:2014:9013010026.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a\nčlenov senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Milana Moravu, v právnej vec navrhovateľa MAC TV,\ns. r. o., so sídlom Brečtanová 1, Bratislava, IČO: 00 618 322, zastúpeného advokátskou kanceláriou\nBugala - Ďurček, s. r. o., so sídlom Drotárska cesta 102, Bratislava, v zastúpení advokátom Mgr. Petrom\nĎurčekom, proti odporkyni Rade pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova 8, Bratislava, o\npreskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporkyne č. RP/004/2013 z 15. januára 2013, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne z 15. januára 2013 č. RP/004/2013\nvrdzuje.\nÚčastníkom náhradu trov konania\n\npot\n\nnepriznáva.\n\nNavrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok na účet Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nv sume 500 eur do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia.\nodôvodnenie:\nRozhodnutím odporkyne č. RP/004/2013 z 15. januára 2013, odporkyňa - Rada pre vysielanie a\nretransmisiu (ďalej aj „Rada“) v správnom konaní č. 359-PLO/O-4596/2012, ako orgán príslušný podľa §\n4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g/ zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona\nč. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z.\nz.“), postupujúc podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z. z. rozhodla, že navrhovateľ porušil povinnosť podľa:\nI. ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že na programovej službe JOJ dňa 25.\njúna 2012 o cca 21:31 hod. a v repríze dňa 26. júna 2012 o cca 13:18 hod. odvysielal, program Extrémne\nrodiny, ktorého časť týkajúca sa osoby v programe označenej ako Tonko a osoby v programe označenej\nako Martinka svojím obsahom a spôsobom spracovania zasiahla do ľudskej dôstojnosti účinkujúcich\nosôb v programe označených ako - Tonko, jeho otec Anton, jeho matka Iveta, Martinka, jej matka Hana\na jej kamarátka Dana.\nII. ustanovenia § 20 ods. 4 zákona. č. 308/2000 Z. z. tým, že na programovej službe JOJ dňa 25.\njúna 2012 o cca 21:31 hod. a v repríze dňa 26. júna 2012 o cca 13:18 hod. odvysielal, program\nExtrémne rodiny, ktorý označil ako nevhodný pre maloletých do 15 rokov, hoci tento obsahoval\nvyjadrenia napĺňajúce hodnotiace kritérium „obscénne vyjadrovanie“, podmieňujúce klasifikáciu a\noznačenie programu ako nevhodného a neprístupného pre maloletých divákov do 18 rokov, čím došlo\nk nesprávnemu uplatneniu Jednotného systému označovania, za čo navrhovateľovi uložila sankciu pokutu vo výške 12.000 eur podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z. z..\n\nĎalej vo výroku rozhodnutia uviedla, že podľa § 64 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z. „uložením sankcie\nnezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila,“ a že v zmysle § 67 ods. 16 zákona č.\n308/2000 Z. z. je pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia splatnosti rozhodnutia a je potrebné\nju uhradiť na účet: XXXXXXXXXX/XXXX, VS XXXXX, KS XXXX.\nSvoje rozhodnutie Rada odôvodnila vyššie uvedenými zákonnými ustanoveniami, podrobným popisom\nskutkového stavu zisteným z oznámenia o začatí správneho konania, záznamu z vysielania programu\nExtrémne rodiny odvysielaného na televíznej programovej službe JOJ dňa 25. júna 2012 o cca 21:31\nhod. a v repríze dňa 26. júna 2012, stanoviska účastníka konania k začatiu správneho konania a obsahu\nzápisnice z ústneho konania.\nPri určovaní sankcie a jej výšky prihliadla Rada na skutočnosť, že u právnických osôb sa zodpovednosť\nza správne delikty zakladá zásadne bez ohľadu na zavinenie (objektívna zodpovednosť pre správny\ndelikt), čo platí aj v prípade zákona č. 308/2000 Z. z.. Odporkyňa rozhodla o uložení sankcie podľa\nustanovenia § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., ktorou je podľa kogentného zákonného ustanovenia\npokuta. Prihliadla na skutočnosť, že účastník sa porušenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.\nz. dopustil už v minulosti, poslednými rozhodnutiami vo veci porušenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona. č.\n308/2000 Z. z. bola účastníkovi konania rozhodnutím č. PR/279/2005 uložená sankcia - pokuta vo výške\n30.000 Sk, rozhodnutím č. PR/10/2009 uložená sankcia - pokuta vo výške 3.500 eur, rozhodnutím č.\nrozhodnutím č. PR/45/2010 uložená sankcia - pokuta vo výške 5.000 eur.\nTaktiež prihliadla na skutočnosť, že účastník sa porušenia ustanovenia § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000\nZ. z. už v minulosti, poslednými rozhodnutiami vo veci porušenia § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.\nz. bola účastníkovi konania rozhodnutím č. RP/05/2010 uložená sankcia - pokuta vo výške 3.400 eur,\nrozhodnutím č. RP/26/2010 uložená sankcia - pokuta vo výške 5.000 eur, rozhodnutím č. RP/29/2010\nuložená sankcia - pokuta vo výške 5.000 eur, rozhodnutím č. RP/56/2010 uložená sankcia - pokuta vo\nvýške 7.000 eur, rozhodnutím č. RP/06/2011 uložená sankcia - pokuta vo výške 3.400 eur, rozhodnutím\nč. RP/89/2011 uložená sankcia - pokuta vo výške 5.000 eur.\nRada pri určovaní výšky pokuty vzala do úvahy najmä závažnosť správneho deliktu, ktorú vyhodnotila\nako relatívne nízku, mieru zavinenia (išlo o opakované porušenie ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ a §\n20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z..\nProti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ na Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší\nsúd“) v zákonnej lehote opravný prostriedok [§ 250l a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len\n„OSP“)] namietajúc, že konanie správneho orgánu predchádzajúce rozhodnutiu trpí takými vadami,\nktoré mali vplyv na zákonnosť, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je\nnezrozumiteľné, neurčité, nemá dostatok dôvodov, a preto je nepreskúmateľné a nezákonné.\nSvoje námietky navrhovateľ konkrétne rozpísal, a to v časti „A“ návrhu napr. pod bodom III/9 ako\nnesprávne právne posúdenie veci z dôvodu, že vec nebola posúdená v súlade s konštantnou judikatúrou\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky ako pokračovací delikt a podľa toho bolo úlohou Rady vydať\njedno rozhodnutie a uložiť jednu sankciu za všetky čiastkové útoky.\nV časti návrhu pod bodom III/10 navrhovateľ dôvodil nepreskúmateľnosťou - a nezrozumiteľnosťou\nvýroku rozhodnutia a nedostatkom dôvodov upriamujúc pozornosť najvyššieho súdu na jeho konštantnú\njudikatúru.\nV časti návrhu pod bodom III/11 namietajúc vadu konania, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia - porušenie práva na inú právnu ochranu a spravodlivé súdne konanie\nnavrhovateľ uviedol, že Rada ako kolektívny orgán si nevyžiadala záznamy z vysielania ako prvý\núkon v správnom konaní, a to vykonaním hlasovania Rady, čo by zaručovalo právnu istotu účastníka.\nVytýkal, že odporkyňa si vyhotovila záznam vysielania na svojom vlastnom nahrávacom zariadení,\nktorý záznam použila ako dôkaz v správnom konaní, navrhovateľ nebol upozornený na vyhotovenie\nzáznamu z vysielania programu, nebol pri vyhotovovaní záznamu prítomný a tieto okolnosti, za ktorých\nbol záznam získaný nie sú schopné eliminovať všetky pochybnosti o spoľahlivosti, relevancii a presnosti\ntohto dôkazu, a tým je do značnej miery spochybnená jeho kvalita.\n\nV časti návrhu pod bodom III/12 navrhovateľ namietal ako ďalšiu vadu, ktorá mohla mať vplyv na\nzákonnosť napadnutého rozhodnutia a Rada vec nesprávne právne posúdila - výkon práva neobviňovať\nseba samého.\nV časti návrhu pod bodom III/13 navrhovateľ namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre\nnezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov s tým, že pokiaľ odporkyňa zasiahla do výkonu práva\nnavrhovateľa na slobodu prejavu, je na nej, aby preukázala, že zásah zodpovedá kritériám zákonnosti,\nlegitimity a proporcionality.\nV časti návrhu pod bodom III/l4 navrhovateľ namietol nedostatočné zistenie skutkového stavu na\nposúdenie veci, najmä odmietnutie vykonania vysielateľom navrhovaných dôkazov. navrhovateľ uviedol,\nže napriek tomu, že prevažná časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia tvorí doslovný prepis\nodvysielaného programu, Rada sa pri odôvodňovaní uchýlila k použitiu určitej dávky fabulácie a vlastnej\ntvorivosti a rovnako k použitiu faktov a skutočnosti, ktoré neboli predmetom dokazovania a ani nijakým\niným spôsobom nevyplývajú z obsahu spisov.\nV časti návrhu pod bodom III/15 navrhovateľ namietal uloženú neprimerane vysokú pokutu.\nV časti návrhu ,,B“ vzťahujúcemu sa iba k I. výroku napadnutého rozhodnutia v bode IV/16 namietal\nzistenie skutkového stavu v rozpore s obsahom spisov a v bode IV/17 namietajúc nesprávne právne\nposúdenie veci s tým, že forma spracovania predmetného programu sa v odvetví mediálneho priemyslu\nnazýva ako tzv. scripted reality show (pozn.: Reality šou podľa scenára), pričom celý jeho obsah bol\nstvárnený osobami, ktoré sa natáčania programu zúčastnili dobrovoľne, na základe zmluvného vzťahu\ns výrobcom programu, v ktorom sa zaviazali v programe účinkovať a za týmto účelom poskytovať v\nprospech výrobcu ako umelecký výkon. Podľa navrhovateľa takýto umelecký výkon, akokoľvek sa môže\njaviť reálny, stále ostáva umeleckým výkonom a nie je spôsobilý vyvolať následky vo sfére hmotného\npráva. Poukázal pritom i na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky aplikovateľné na rovinu\nhodnotenia programov, ktoré sú stvárnené hercami sp. zn.: 3Sž/82/2008-26, v ktorom najvyšší súd\nv identickej veci rozhodol, že v prípade dramatizácie (hrania) príbehu nie je možné ustáliť konkrétnu\nosobu, do ktorej sféry malo byť zasiahnuté, čiže nie je možné túto osobu individualizovať, a teda reálne\nzasiahnuť do jej ľudskej dôstojnosti. Navrhovateľ mal za to, že v predmetnom prípade nie je rovnako\nmožné individualizovať subjekt ochrany ľudskej dôstojnosti, nakoľko tento nie je reálny a predstavuje len\nhranú postavu, a to bez ohľadu na to, akokoľvek reálne sa hereckého výkonu účastník zhostí. Vytýkal\nRade, že nevykonala ani jeden dokaz spôsobilý objasniť otázku, či poskytnutý výkon bol hraný alebo\nreálny.\nV časti návrhu pod bodom IV/18 navrhovateľ uviedol, že v konaní Rady bola zistená taká vada, ktorá\nmohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia a nesprávne právne posúdenie veci, keďže s poukazom\nna § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „správny poriadok), čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“), § 7 ods. 1\nOSP, § 2 a § 11 Občianskeho zákonníka sa vzťahy vysielateľa a fyzických osôb spravujú ustanoveniami\nobčianskeho práva, a preto otázku, či došlo k zásahu do práva na ochranu ľudskej dôstojnosti fyzickej\nosoby alebo nie, rozhoduje výlučne súd a nie orgán výkonnej moci. Podľa navrhovateľa jediný správny\nvýklad ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. je taký, že Rada nie je oprávnená\nrozhodnúť o tom, či zasiahla do ľudskej dôstojnosti druhej osoby, nakoľko na takého rozhodnutie je\noprávnený jedine všeobecný súd.\nV časti ,,C“ vzťahujúcemu sa iba k II. výroku napadnutého rozhodnutia návrhu pod bodom V/19\nnavrhovateľ namietal, že Rada nesprávne právne vec posúdila, nakoľko v napadnutom rozhodnutí\nšpecifikované konanie vysielateľa posúdila ako porušenie povinnosti označiť odvysielaný program\nklasifikačným znakom 18 ako nevhodného a neprístupného pre maloletých divákov do 18 rokov. K\nuplatneniu grafického symbolu označenia odvysielaného programu ako nevhodného pre vekovú skupinu\nmaloletých do 15 rokov navrhovateľ uviedol, že išlo o správny symbol a predmetný program nie\nje potrebné označiť ako nevhodný pre vekovú skupinu maloletých do 18 rokov, pretože zobrazenie\nprogramu neobsahovalo hodnotiace kritériá, pre ktoré by bolo potrebné daný program označiť vyšším\nstupňom nevhodnosti tak, ako to v napadnutom rozhodnutí uvádza Rada. Rada v odôvodnení\nnapadnutého rozhodnutia uvádza množstvo informácií, ktoré nevyplývajú zo zisteného skutkového stavu\na predstavujú len subjektívne a neprípustné „dotvorenie“ prostredia odvysielaného programu tak, aby\n\nRada mohla svojvoľne napasovať odvysielané informácie na hodnotiace kritériá jednotlivých kategórií\nJSO.\nZ uvedených dôvodov žiadal navrhovateľ rozhodnutie odporkyne č. RP/004/2013 z 15. januára 2013\nzrušiť a vec jej vrátiť na ďalšie konanie.\nNa nariadenom ústnom pojednávaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky dňa 27. februára 2014\nnavrhovateľ v súlade s podaným návrhom vyzdvihol tri podľa neho podstatné námietky, a to, že zotrváva\nna svojom tvrdení, že i danej veci ide o pokračovací správny delikt, a že uložením troma samostatnými\nrozhodnutiami troch samostatných pokút za to isté porušenie zákona s tým istým skutkovým základom,\nza čo podľa navrhovateľa mala byť uložená jedna spoločná sankcia. Druhou podstatnou námietkou\npodľa navrhovateľa bolo, že mu v priebehu správneho konania nebol daný dostatočný priestor, aby\nsa mohol kvalifikovane vyjadriť, keď mu bolo zaslané oznámenie o začatí správneho konania bez\njasného vyznačenia, čo je mu vlastne vytýkané. Preto, hoci podal kvalifikované vyjadrenie, mal za\nto, že podklady zaslané mu odporkyňou mali byť konkrétnejšie, čo pri ústnom prejednaní veci pred\nodporkyňou aj namietal. Ako tretiu podstatnú námietku navrhovateľ vyzdvihol nedostatočnú konkrétnosť\n- špecifikáciu skutkového deja, a to, čím konkrétne došlo k zásahu do ľudskej dôstojnosti uvedených\nosôb - či zdravotný stav Tonka alebo alkoholizmus Martinky.\nTrval preto na zrušení rozhodnutia odporkyne a vrátenia jej veci ďalšie konanie.\nV prípade úspechu si navrhovateľ uplatnil náhradu trov konania.\nOdporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení na odvolanie navrhovateľa uviedla, že má za to, že ako\npríslušný správny orgán v dostatočnej miere zistila skutkový stav veci, na ktorý správne aplikovala\nrelevantné ustanovenia zákona. Ďalej mala za to, že jej rozhodnutie má všetky náležitosti ustanovené v\n§ 47 správneho poriadku, nevykazuje formálne ani logické nedostatky, je riadne odôvodnené a vychádza\nzo skutkového stavu zisteného v zmysle ustanovení správneho poriadku, a že navrhovateľ nebol na\nsvojich právach ukrátený rozhodnutím, ani postupom správneho orgánu, a že napadnuté rozhodnutie a\npostup je v súlade so zákonom. Navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s § 250q ods.\n2 OSP napadnuté rozhodnutie ako právne správne potvrdil.\nNa ústnom pojednávaní odporkyňa k jednotlivým námietkam navrhovateľa uviedla, že hoci sa v\nnavrhovateľkou uvedených prípadoch jedná o programy s tým istým názvom „Extrémne rodiny“, ide\no rôzne a samostatne odvysielané časti, kde bolo zistené rôzne porušenie zákona. Poukázal pritom\nnato, že ustanovenie § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. nesupluje ustanovenie § 11\nObčianskeho zákonníka, a že jednotlivé porušenia zákona v jednotlivých programoch je potrebné\nposudzovať individuálne. Preto sa podľa jeho názoru nejedná o pokračujúci správny delikt (ako tomu bolo\npri vysielaní reklám), ale o samostatné porušenie, resp. zásah do ľudskej dôstojnosti, a to rôznych osôb a\nrôznym spôsobom. Poukázal pritom aj na vývoj judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorú\nsa Rada snaží vo svojich rozhodnutiach reflektovať. Nesúhlasila ani s námietkou nemožnosti vyjadriť\nsa, lebo v tomto smere boa navrhovateľovi daná dostatočná možnosť.\nK tretej zdôraznenej námietke poukázala odporkyňa na judikatúru najvyššieho súdu, konkrétne rozsudok\nz 10. júla 2012 sp. zn. 4Sž/20/2012, ktorý sa taktiež týkal programu Extrémne rodiny.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 2 písm.\na/ OSP a § 64 ods. 5 a 6 zákona č. 308/2000 Z. z.) preskúmal vec z dôvodov a rozsahu opravného\nprostriedku (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) v zmysle ustanovení tretej hlavy\npiatej časti OSP, opravný prostriedok prejednal na ústnom pojednávaní (§ 250q ods. 1 OSP) dňa 27.\nfebruára 2014 a oboznámiac sa s vyjadreniami účastníkov a s obsahom administratívneho spisu č. 359PLO/O-4596/2012 dospel k záveru, že opravnému prostriedku navrhovateľa nemožno priznať úspech,\nkeď väčšina námietok navrhovateľa nemá oporu v spisovom materiáli ani v judikatúre Ústavného súdu\nSlovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktorú poukazuje.\n\nPokiaľ navrhovateľ vo svojom návrhu namietal nesprávne právne posúdenie veci, nedostatočné zistenie\nskutkového stavu, nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, či už výrokov alebo odôvodnenia, ako aj\nvady konania, tieto námietky sú účelové a nemajú nijakú oporu v obsahu spisového materiálu.\nNaopak najvyšší súd po preskúmaní spisového materiálu dospel k záveru, že odporkyňa v danej\nveci náležite a postačujúco zistila jej skutkový stav, tento v súlade s obsahom spisového materiálu,\nriadne právne posúdila, pričom svoje rozhodnutie aj náležite, t. j. dostatočne podrobne a zrozumiteľne\nodôvodnila.\nNapriek tomu k jednotlivým námietkam navrhovateľa vzťahujúcim sa na podstatu predmetu\npreskúmavacieho konania najvyšší súd uvádza nasledovné:\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\nrozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP).\nV prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti\nneprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy piatej časti OSP (§\n250l ods. 1 OSP).\nPodľa § 250l ods. 2 OSP pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie\ndruhej hlavy s výnimkou § 250a.\nPodľa § 250i ods. 2 OSP v spojení s § 2501 ods. 2 OSP, ak správny orgán podľa osobitného zákona\nrozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných\na obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1), alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto\nrozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo\nskutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom, alebo\nvykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.\nPredmetom preskúmavaného konania v danej veci je rozhodnutie a postup odporkyne - správneho\norgánu, ktorým rozhodnutím bola navrhovateľovi uložená sankcia podľa § 64 ods. 1 písm. d/ a § 67 ods.\n5 písm. e/ zákona č. 308/2000 Z. z. za porušenie povinnosti podľa § 19 ods. 1 písm. a/ a § 20 ods. 4\nzákona č. 308/2000 Z. z..\nPodľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. programová služba a všetky jej zložky nesmú\nspôsobom svojho spracovania a svojim obsahom zasahovať do ľudskej dôstojnosti a základných práv\na slobôd iných.\nPodľa § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. na základe klasifikácie programov podľa vekovej vhodnosti sú\nvysielateľ televíznej programovej služby a poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie\npovinní na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať jednotný systém označovania ustanovený podľa\nosobitného predpisu (ďalej len „JSO“).\nPodľa ustanovenia § 64 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom\nalebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie:\na) upozornenie na porušenie zákona,\nb) odvysielanie oznamu o porušení zákona,\nc) pozastavenie vysielania programu alebo jeho časti,\nd) pokutu,\ne) odňatie licencie za závažne porušenie povinnosti.\n\nPodľa ustanovenia § 64 ods. 2 veta prvá a druhá zákona č. 308/2000 Z. z., sankciu podľa odseku 1\npísm. d/ Rada uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ retransmisie alebo právnická osoba alebo fyzická\nosoba podľa § 2 ods. 3 a 4 aj napriek písomnému upozorneniu Rady opakovane porušil povinnosť, na\nktorej porušenie bol upozornený. Rada uloží pokutu bez predchádzajúceho upozornenia, ak sa porušila\npovinnosť uložená v § 19 zákona č. 308/2000 Z. z.. Rada môže uložiť pokutu aj bez predchádzajúceho\nupozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená v § 16 ods. 2 písm. a/ a c/, ods. 3 písm. k/, § 20\nods. 1 a 3, § 30, ako aj v prípade vysielania bez oprávnenia [§ 2 ods. 1 písm. b/] alebo prevádzkovania\nretransmisie bez oprávnenia [§ 2 ods. l písm. e/)].\nPodľa ustanovenia § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z.: „Pokutu rada určí podľa závažnosti veci,\nspôsobu, trvania a následkov porušenia povinnosti, miery zavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah\nvysielania, poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a retransmisie, získané\nbezdôvodné obohatenie a sankciu, ktorú už prípadne uložil samoregulačný orgán pre oblasť upravenú\ntýmto zákonom v rámci vlastného samoregulačného systému.“\nÚlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, preto v zmysle námietok navrhovateľa bolo posúdiť, či\npostup odporkyne v správnom konaní bol v súlade so zákonom, či navrhovateľ odvysielaním uvedeného\nprogramu mohol zasiahnuť do ľudskej dôstojnosti Tonka, jeho otca Antona, jeho matky Ivety, Martinky,\njej matky Hany a jej kamarátky Dany a porušiť zákonné ustanovenia špecifikované odporkyňou v\nrozhodnutí, a či bola v súlade so zákonom uložená sankcia.\nNajvyšší súd v úvode konštatuje , že námietka poukazujúca na pokračovací trestný čin (správne správny\ndelikt), je v danom prípade absolútne irelevantná, pretože v danej veci odporkyňa zásady správneho\ntrestania plne rešpektovala a uložila iba jednu pokutu 12.000 eur. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo\nsvojich rozhodnutiach opakovane zdôraznil, že pre naplnenie kritérií pokračujúceho správneho deliktu\nje potrebné, aby porušenia zákona napĺňali rovnakú skutkovú podstatu správneho deliktu, jednalo sa o\nčiastkové útoky toho istého páchateľa spojené objektívnou časovou súvislosťou a existovala subjektívna\nsúvislosť - jednotiaci zámer páchateľa (pozri k tomu bližšie napr. rozsudok vo veci sp. zn. 5Sž/22/2012\nz 29. apríla 2013).\nPokiaľ navrhovateľ namietal, že jeho údajné protiprávne konanie malo byť posúdené ako pokračujúci\nsprávny delikt, najvyšší súd z obsahu spisu ani z okolností daného prípadu v kontexte ostatných\nnavrhovateľom označených správnych konaní nezistil splnenie podmienok pre posúdenie veci ako\npokračujúceho správneho deliktu. V tejto časti sa najvyšší súd stotožnil s argumentáciou odporkyne\nuvedenou v rozhodnutí ako aj vo vyjadrení k odvolaniu zo 04. apríla 2013, ktoré odporkyňa oprela\no citáciu relevantných rozhodnutí najvyššieho súdu v obdobných veciach a od ktorej nemá najvyšší\nsúd dôvod sa odkloniť ani v prejednávanom prípade. Navrhovateľ svoje tvrdenie v tomto smere ničím\nneodôvodnil, neoznačila živé konania pred najvyšším súdom, s ktorými by bol predmet tohto konania\nrovnorodý a spojený vecnou a časovou súvislosťou.\nTaktiež treba konštatovať, že ustanovenie § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. nesupluje\nobčianskoprávne konanie o ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako sa to\nmylne domnieva navrhovateľ.\nZ dôvodovej správy k ustanoveniu § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. vyplýva, že v\nzáujme ochrany ľudskej dôstojnosti sa zakazuje v súlade s čl. 22 a smernice Rady 89/552/EEC o\nkoordinácii niektorých zákonných ustanovení, regulatívnych opatrení a administratívnych postupov\nčlenských štátov, vzťahujúcich sa na aktivity v oblasti televízneho vysielania v znení smernice 97/36/\nEC vysielanie takých komunikátov, ktoré obsahujú podnety k nenávisti na základe rasy, pohlavia,\nnáboženstva alebo národnosti. V ustanovení sa bližšie špecifikujú všeobecne uznané a uznávané\nmorálne a etické štandardy v oblasti vysielaných programov. Neprípustnosť vysielania programov\nurčitého druhu alebo typu možno vyvodiť predovšetkým na základe trestnoprávnych noriem. V záujme\nkomplexnosti právnej úpravy sa v navrhovanom ustanovení § 19 ods. 1 deklarujú určité obsahové\nneprípustnosti, a to pod hrozbou osobitných sankcií. Neznamená to však zavedenie preventívnej\nkontroly obsahu vysielania, ale stanovuje sa len zodpovednostná stránka v rámci obsahu vysielania.\n\nNavrhované obmedzenia sa uplatňujú na všetky druhy programov, vrátane reklamy a programových\noznámení.\nPokiaľ ide o samotnú žiadosť o poskytnutie záznamu najvyšší súd k argumentácii navrhovateľa\nopakovane uvádza, že Rada neporušila žiadne ustanovenie zákona vyžiadaním si záznamu vysielania\na vysielateľ poskytnutím záznamu plnil na základe požiadavky Rady svoju zákonom uloženú povinnosť\nvysielateľa. Prevádzkovanie vysielania je licencovanou činnosťou, na ktorú sú kladené osobitné\npožiadavky a predloženie záznamu z vysielania na požiadanie Rady je súčasťou licencie na vysielanie\na má evidenčný a archivačný charakter. Záznam vysielania, ktorý si odporkyňa v súlade so zákonom\nvyžiadala, presne a úplne zachytáva skutkový stav a obsah vysielania. V čase vyžiadania si záznamu\nešte neprebiehalo správne konanie voči vysielateľovi. Vyžiadanie si záznamu vysielania ako jednej z\nforiem výkonu dohľadu nad dodržiavaním právnych predpisov upravujúcich vysielanie a jeho predloženie\nnie je predložením dôkazu proti sebe, ako sa mylne domnieva navrhovateľka, ale poskytnutím informácií\no svojej činnosti, s ktorým počíta všeobecne záväzný právny predpis.\nTakto získaný záznam, ktorý sa v správnom konaní môže stať podkladom pre rozhodnutie, nie je\nmožné považovať za nezákonný, resp. neprípustný, ako to v podanom odvolaní navodzuje navrhovateľ.\nSamotnú existenciu tejto povinnosti nemožno preto vnímať ako rozpornú s čl. 6 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), navyše ide o predloženie pasívneho záznamu\nprávnickou osobou, ktoré nevykazuje znaky podávania svedectva vo svoj neprospech. Najvyšší súd\npoukazuje v tejto súvislosti na svoju judikatúru, ktorá sa charakterom záznamu vysielania zaoberala.\nNajvyšší súd k vyššie uvedenému dáva do pozornosti uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky\nvo veci sp. zn. III. ÚS 564/2012-11 z 13. novembra 2012, ktorým bola odmietnutá sťažnosť navrhovateľa\nproti rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. 2Sž/21/2011 a sp. zn.\n2Sž/17/2011 zo 04. júla 2012 a sp. zn. 5Sž/37/2011 z 28. júna 2012, v ktorom Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky jednoznačne uviedol, že „pre posudzovaný prípad je rozhodujúce, že Rada má zákonom\npriznané oprávnenie požadovať od vysielateľa záznam vysielania [§ 16 ods. 3 písm. l/ zákona o\nvysielaní a retransmisii], a dokonca v prípade nevyhovenia tejto požiadavke je oprávnená vysielateľa\nsankcionovať pokutou [§ 67 ods. 2 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii]. Takto zákonom\nvýslovne formulovaná sankčná právomoc však sama osebe nezabezpečuje dosiahnutie účelu, pre ktorý\nRada záznam vysielania požaduje, a to je dohľad nad dodržiavaním právnych predpisov upravujúcich\nvysielanie (§ 4 ods. 2 druhá veta zákona o vysielaní a retransmisii). Len na základe oboznámenia sa\ns obsahom odvysielaného programu totiž môže Rada posúdiť rešpektovanie všeobecne záväzných\nprávnych predpisov regulujúcich vysielanie. Ústavný súd sa preto stotožňuje s právnym záverom\nnajvyššieho súdu, ktorý na podklade rekapitulovaných procesne významných skutkových okolností\n(výzva na dodanie záznamu vysielania, úmyselné nevyhovenie výzve) pripustil uplatnenie teórie\nimplicitných právomocí Rady v posudzovanom prípade.“ (bližšie k tomu pozri www.concourt.sk).\nV tejto súvislosti treba poukázať i na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.\nIV. ÚS 620/2012-9 zo 14. decembra 2012 (pozri bližšie www.concourt.sk) a rozsudok Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky vo sp. zn. 5Sž/18/201 z 29. marca 2012 (pozri bližšie www.nsud.sk).\nNámietka navrhovateľa týkajúca sa použitia nezákonne získaného dôkazu a sebaobviňovaniu je preto\ntaktiež neopodstatnená a právne irelevantná.\nNajvyšší súd sa nemohol stotožniť ani s námietkou navrhovateľa ohľadom nedostatočného opisu skutku\nvo výrokovej časti rozhodnutia. I podľa názoru najvyššieho súdu výroková časť napadnutého rozhodnutia\nje formulovaná presne, úplne a dostatočne určito, spôsobom, ktorý vylučuje zameniteľnosť skutku s\niným.\nPodľa § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. sa na konanie o sankciách vrátane ukladania pokút, vzťahuje\nzákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov.\nNáležitosti výroku rozhodnutia sú uvedené v § 47 ods. 2 správneho poriadku, podľa ktorého výrok\nobsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo,\nprípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi\n\nkonania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia než ustanovuje\nosobitný zákon.\nI keď citované ustanovenie explicitne neustanovuje, že by výrok rozhodnutia musel obsahovať vecné,\nčasové a miestne určenia konania, z ktorého správny delikt vyplýva, je nespochybniteľné, že iba\nvýroková časť správneho rozhodnutia je schopná mať dopad na práva a povinnosti účastníkov konania\na iba ona môže nadobudnúť právnu moc. Bezchybne formulovaný výrok je preto nezastupiteľnou časťou\nrozhodnutia; len z výroku je možné zistiť, či a aká povinnosť bola uložená, iba porovnaním výroku\nje možné usúdiť existenciu prekážky veci rozhodnutej, vylúčenie prekážky litispendencie, dvojakého\npostihu pre totožný skutok, je dôležitý pre určenie rozsahu dokazovania, ako aj na zabezpečenie\nriadneho práva na obhajobu, len výrok rozhodnutia a nie jeho odôvodnenie, môže byť vynútiteľné\nsprávnou exekúciou a pod.. Z uvedených dôvodov je vymedzenie predmetu konania vo výroku\nrozhodnutia o správnom delikte, ktoré spočíva v špecifikácii správneho deliktu takým spôsobom, aby\nsankcionované konanie nebolo zameniteľné s konaním iným.\nUrčitosť skutku uvedeného vo výroku a spôsob jeho formulovania závisí od druhu porušenej povinnosti.\nFormulácia skutku musí umožniť tento subsumovať pod konkrétne ustanovenie zákona, aby skutok\nnebol zameniteľný s iným skutkom.\nV preskúmavanej veci výroková časť opravným prostriedkom napadnutého rozhodnutia vyššie uvedené\nkritéria spĺňa. Je nesporné, že vo výrokovej časti je uvedený, resp. vymedzený čas spáchania správneho\ndeliktu - 25. júna 2012 o cca 21:31 hod. a 26. júna 2012 o cca 13:18 hod. spôsob spáchania správneho\ndeliktu - odvysielanie časti programu Extrémne rodiny, ktorá sa týkala osoby v programe označenej\nako Tonko a osoby v programe označenej ako Martinka, a je konkrétne uvedený i správny delikt predmetná časť programu svojím obsahom a spôsobom spracovania zasiahla do ľudskej dôstojnosti\núčinkujúcich osôb v programe označených ako -Tonko, jeho otec Anton, jeho matka Iveta, Martinka,\njej matka Hana a jej kamarátka Dana. Výroková časť rozhodnutia tak i podľa názoru najvyššieho súdu\nexaktne popisuje konanie, ktorého sa navrhovateľ dopustila a v dôsledku ktorého došlo k spáchaniu\nkonkrétneho správneho deliktu, za ktorý mu bola uložená sankcia. Preto námietku navrhovateľa v tomto\nsmere treba považovať za bezpredmetnú. (pozri k tomu bližšie napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 5Sž/22/2010 z 10. marca 2011).\nK námietke navrhovateľa k vykonaniu dôkazu za účelom zistenia, či sa dotknutá osoba cíti konaním\nnavrhovateľa dotknutá na ľudskej dôstojnosti najvyšší súd uvádza, že ľudská dôstojnosť a základné\npráva každého jedinca sú nedotknuteľné a to bez ohľadu na skutočnosť, či sa dotknutý subjekt tejto\nochrany domáha alebo si zásahy do svojej ľudskej dôstojnosti, či základných práv a slobôd uvedomuje.\nPodľa čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí\ndbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.\nPodľa článku 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,\nosobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.\nTreba poznamenať, že celý text článku 19 Ústavy Slovenskej republiky vychádza z článku 10 Listiny\nzákladných práv a slobôd.\nPodľa čl. 10 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza\nListiny základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej\nFederatívnej Republiky) má každý právo na zachovanie svojej ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej\npovesti a na ochranu mena.\nPodľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.\n\nPodľa čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie\nmožno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv\na slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.\nPodľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu\nprejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky\nbez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice.\nPodľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výkon týchto slobôd, pretože\nzahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam\nalebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v\nzáujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany\nzdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo\nzachovania autority a nestrannosti súdnej moci.\nPodľa čl. 7 ods. 1 a ods. 3 Európskeho dohovoru o cezhraničnej televízii (publikovaného v Zbierke\nzákonov Slovenskej republiky pod č. 168/1998 Z. z. vo forme oznámenia Ministerstva zahraničných vecí\nSlovenskej republiky, ktorý nadobudol pre Slovenskú republiku platnosť dňa 01. mája 1997, v znení\noznámenia Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 345/2002 Z. z. o prijatí Protokolu\npozmeňujúcom Európsky dohovor o cezhraničnej televízii) všetky zložky programových služieb svojou\nformou a obsahom musia rešpektovať ľudskú dôstojnosť a základné práva iných; prevádzkovateľ\nvysielania je povinný zabezpečiť, aby spravodajské relácie objektívne uvádzali fakty a udalosti a\npodporovali slobodné utváranie názorov.\nPodľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. programová služba a všetky jej zložky nesmú\nspôsobom svojho spracovania a svojim obsahom zasahovať do ľudskej dôstojnosti a základných práv\na slobôd iných.\nVšetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva\nalebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu či dokonca popretiu iného práva alebo slobody\n(k tomu pozri bližšie napr. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. PL. ÚS\n7/96, či sp. zn. IV. ÚS 362/09). Každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd je treba riešiť\nprostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy.\nV niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitačné klauzuly v čl. 26 ods. 4 Ústavy\nSlovenskej republiky a čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd explicitne\nuvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy\ndemokratickému charakteru spoločnosti.\nPri dokazovaní a následnom rozhodovaní, či konkrétnym prejavom došlo k zásahu do práv na ochranu\nľudskej dôstojnosti, je potrebné vždy starostlivo rozlišovať medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi\núsudkami. Zatiaľ čo existenciu skutočností je možné preukázať, pravdivosť hodnotiaceho úsudku\ndokazovaniu nepodlieha. Požiadavku preukázať pravdivosť hodnotiaceho úsudku nie je možné naplniť\na porušilo by to slobodu názoru ako takého, ktorý je základnou súčasťou práva chráneného čl. 10\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (napr. rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské\npráva vo veciach Lingens proti Rakúsku 1986, Oberschlick proti Rakúsku 1991, Pedersen a Baadsgaard\nproti Dánsku).\nPokiaľ ide o samotné porušenie povinnosti ustanovenej v § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.\nz. najvyšší súd z obsahu a spôsobu spracovania daného príbehu v predmetnom programe uvádza,\nže je teda zrejmé, že napriek tvrdeniam účastníka konania tento program v žiadnom ohľade nie\nje možné charakterizovať „ako popis a sprostredkovanie každodenného režimu vzťahov, problémov,\nrôznych situácií jednotlivých účinkujúcich“ prip. ako „poukazovanie na pálčivé témy stojace na periférii\n\nzáujmu značnej časti populácie“. Naopak z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že účastník konania\nsi zámerne zvolil taký spôsob spracovania danej témy (komentáre „hlasu z obrazovky“), ktorý de\nfacto využil „extrémy“ danej rodiny na jej zosmiešnenie, a teda na vytvorenie „zábavného“ programu.\nŠpecifické podmienky, v ktorých daná rodina žije (zlá sociálna situácia, zdravotné ťažkosti) sú objektívne\ndanými skutočnosťami a teda skutočnosťami, ktoré daná rodina (v prevažnej miere) nemohla ovplyvniť\na ani si ich slobodne nezvolila.\nPovinnosti nezasiahnuť do ľudskej dôstojnosti Tonka jeho otec Anton, jeho matka Iveta, Martinka,\njej matka Hana a jej kamarátka Dana pri prezentovaní ich rodinného života nezbavuje navrhovateľa\nani súhlas samotných účinkujúcich v programe. Uvedené vyplýva tak z povahy práva na zachovanie\nľudskej dôstojnosti, ako aj judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý napr. v rozsudku sp.\nzn. 2Sž/17/2011 k tejto otázke zaujal jednoznačné stanovisko, z ktorého vyplýva, že ani podpísanie\nzmluvy alebo dobrovoľné konanie dotknutej osoby nemôže znamenať, že by sa táto vzdala svojho\npráva na zachovanie ľudskej dôstojnosti (pozri k tomu bližšie rozsudok vo veci sp. zn. 2Sž/17/2011 www.nsud.sk). Rozhodnutie vo veci sp. zn. 3Sž/82/2008, na ktoré poukazuje navrhovateľ v opravnom\nprostriedku, nie je na danú vec aplikovateľné, lebo v tejto preskúmavanej veci bolo presne rozlíšiteľné,\ndo ľudskej dôstojnosti ktorej konkrétnej osoby bolo zasiahnuté, pričom napriek „reality šou podľa scenár“\nnešlo o žiaden „umelecký výkon“ a hrané postavy, ale o konkrétnych reálnych ľudí.\nAj najvyšší súd z vyššie uvedeného mal za to, že predmetná časť programu, vzhľadom na svoj obsah a\nspôsob svojho spracovania zasiahla do práva na ľudskú dôstojnosť Tonka jeho otca Antona, jeho matky\nIvety, Martinky, jej matky Hany a jej kamarátky Dany.\nNa tomto mieste najvyššiemu súdu neostáva iné, ako súhlasiť s názorom Rady, že „vysielateľ za\núčelom senzácie, šokovania zneužil zdravotný handicap a zlú sociálnu situáciu rodín (objektívne\nskutočnosti, ktoré si táto rodina nezvolila) na vytvorenie „zábavnej“ relácie, a to najmä prostredníctvom\nironizujúcich a zosmiešňujúcich komentárov „hlasu z obrazovky“. Dodržiavanie a ochrana základných\nľudských práv a slobôd medzi inými aj práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti je v súčasnosti jedným\nz hlavných znakov moderného právneho štátu a miera ich ochrany je jedným z indikátorov stupňa\nvyspelosti demokracie v jednotlivých štátoch. Slovenská republika je viazaná viacerými európskymi a\nmedzinárodnými dokumentmi o dodržiavaní základných ľudských práv a slobôd.\nK porušeniu ustanovenia § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. najvyšší súd z obsahu a spôsobu\nspracovania daného príbehu v predmetnom programe uvádza, že je zrejmé, že program obsahoval\nviacero obscénnych vyjadrení a daný program nevykazoval žiadnu umeleckú hodnotu a ani morálne\nposolstvo. Z uvedeného potom vyplýva, že Rada správne skonštatovala vzhľadom na intenzitu a\nfrekvenciu výskytu hodnotiaceho kritéria „obscénne vyjadrovanie“, že bolo bez akýchkoľvek pochybností\npotrebné označiť program ako nevhodný a neprístupný pre vekovú skupinu maloletých do 18 rokov.\nČo sa týka o výšky uloženej sankcie, táto bola náležité zdôvodnená aj so zreteľom na predchádzajúce\nporušenia zákona (str. 40 - 41 rozhodnutia), pričom uložená sankcia vzhľadom na možné zákonné\nrozpätie (od 497 do 49.790 eur) je uložená v jednej tretine zákonom stanoveného rozpätia, čo najvyšší\nsúd považuje vzhľadom na dôvody uvedené v rozhodnutí, najmä vysokú frekvenciu výskytu ironických\na zosmiešňujúcich komentárov „hlasu z obrazovky“ ako aj fakt, že v predmetnom programe došlo k\nnaplneniu dvoch skutkových podstát za viac ako primerané.\nVzhľadom na to, že napadnuté rozhodnutie odporkyne bolo podľa názoru najvyššieho súdu vydané v\nsúlade so zákonom ako aj v súlade s poslaním odporkyne definovaným v § 4 zákona č. 308/2000 Z.\nz., bolo bez formálnych a logických nedostatkov, vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu a\nje riadne odôvodnené, a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky toto rozhodnutie podľa § 250q ods.\n2 OSP potvrdil.\nO náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa ustanovenie § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 250l\nods. 2/ OSP, tak že navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal keďže v konaní nemal úspech.\nO uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok rozhodol najvyšší súd podľa § 2 ods. 4 veta druhá a § 5\nods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkov v znení neskorších predpisov a položky č.\n10 písm. g/ sadzobníka súdnych poplatkov ako prílohy k tomuto zákonu.\n\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku\n\nn i e j e prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}