{"guid": "06357a6e-222f-48a9-8f2d-fde8f5639b11:c917d8ad-0bae-4407-a110-36106f259ed4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:9013010002.1", "spisova_znacka": "8Sž/1/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sž/1/2013 z 23. 1. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 23. januára 2014, sp. zn. 8Sž/1/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:9013010002.1", "identifikacne_cislo": "9013010002", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Ľubica Krišková", "sudca_id": 88, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-lubica-kriskova-88", "datum_vydania": "2014-01-23", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/308", "nazov": "zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-18a", "nazov": "§ 18a zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-18a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-18a"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/308#paragraf-18a"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/c917d8ad-0bae-4407-a110-36106f259ed4", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:9013010002.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:9013010002.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:9013010002.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Sž/1/2013\n9013010002\n23. 01. 2014\nJUDr. Jaroslava Fúrová\nECLI:SK:NSSR:2014:9013010002.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej\na členov senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a Mgr. Petra Melichera, v právnej veci navrhovateľky:\nMAC TV, s. r. o, Brečtanová 1, Bratislava, IČO: 00 618 322, zast. Advokátskou kanceláriou Bugala Ďurček, s.r.o., Drotárska cesta 102, Bratislava , IČO: 36 731 544,v mene ktorej koná Mgr. Peter Ďurček,\nadvokát, proti odporkyni: Rada pre vysielanie a retransmisiu, Dobrovičova 8, Bratislava, o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia odporkyne č. RP/076/2012 zo dňa 6. novembra 2012, konajúc o opravnom\nprostriedku podanom navrhovateľkou, takto, jednohlasne\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/076/2012 zo dňa 6.novembra 2012 z\nr u š u j e a vec jej v r a c i a na ďalšie konanie.\nÚčastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nRozhodnutím č. RP/076/2012 zo dňa 6. novembra 2012 odporkyňa rozhodla, že navrhovateľka porušila\npovinnosť ustanovenú v § 18a písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene\nzákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len\n„Zákon\") tým, že v rámci digitálneho vysielania programovej služby JOJ PLUS nedosiahla v mesiacoch\nmáj a jún 2012 zákonom stanovený 10 % podiel vysielania s multimodálnym prístupom formou skrytých\nalebo otvorených titulkov alebo tlmočenia do posunkovej reči nepočujúcich alebo v posunkovej reči\nnepočujúcich, za čo jej uložila pokutu vo výške 3319 €.\nV odôvodnení uviedla, že s poukazom na § 62 ods. 2 zákona č. 220/2007 Z. z. o digitálnom vysielaní\nprogramových služieb a poskytovaní iných obsahových služieb prostredníctvom digitálneho prenosu a\no zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o digitálnom vysielaní) v znení neskorších predpisov\n(ďalej v texte rozsudku len „zák. o digitálnom vysielaní\"), považovala mesačný interval plnenia povinnosti\npodľa § 18a Zákona za určený jednoznačne, presne a nezameniteľne. V zmysle § 16 ods. 3 písm. m/\nZákona je vysielateľ povinný viesť štatistiku o odvysielanom programe televíznej programovej služby\nobsahujúcu vyhodnotenie podielov programov s multimodálnym prístupom, ktorá je vyhotovovaná\nza kalendárny mesiac. Takýto interpretácia vyplýva aj zo skoršej rozhodovacej činnosti odporkyne\n(rozhodnutia RL/61/2007 zo dňa 19. júna 2007, právoplatné dňa 26. júla 2007, RL/68/2007 zo dňa 3.\njúla 2007, právoplatné dňa 31. júla 2007, RL/69/2007 zo dňa 3. júla 2007, právoplatné dňa 31. júla\n2007), kedy bola navrhovateľovi uložená sankcia za to, že v určitých mesiacoch nezabezpečil povinnosť\nvyhradiť väčšinový podiel času vysielania európskym dielam. Z navrhovateľom predložených štatistík\nza mesiace máj a jún 2012 je zrejmé, že podiel vysielania sprevádzaného skrytými alebo otvorenými\ntitulkami alebo posunkovou rečou nepočujúcich uviedol za mesiac máj 2012 údaj 8,9 % a za jún 2012\núdaj 8,3 %, pričom minimálny podiel predstavuje 10 %. Vysielateľ je povinný zabezpečiť multimodálny\n\nprístup ku každej svojej televíznej programovej službe, ktorú vysiela digitálne v Zákonom stanovenom\nrozsahu, v každom kalendárnom mesiaci. Odporkyňa zvážila všetky východiská, s prihliadnutím na\nobjektívne možnosti vysielateľov, úmysel zákonodarcu, ale najmä záujem a potrebu zrakovo a sluchovo\nhendikepovanej verejnosti na prístup k plnohodnotnému televíznemu vysielaniu. Časová jednotka\njeden mesiac je vzhľadom na účel sledovaný zavedením povinnosti podľa § 18a Zákona účelný a\nprimeraný. Takýto výklad § 18a Zákona je v súlade so záujmom a potrebami verejnosti, ako aj úmyslom\nzákonodarcu.\nOdporkyňa ďalej poukázala na absorpčnú zásadu, ktorej praktickým premietnutím v sankčnom konaní\nje vydanie jedného rozhodnutia s tzv. úhrnným trestom, ktorého výška nesmie prekračovať výšku\nnajprísnejšie trestného činu. V posudzovanom prípade sa jedná o naplnenie jednej skutkovej podstaty\nkaždým jedným skutkom, pričom zmysle zásady hospodárnosti odporkyňa rozhodla v jednom správnom\nkonaní. Účelom inštitútu úhrnného trestu a absorpčnej zásady pri súbehu správnych deliktov je ochrana\n„páchateľa\" pred príliš vysokým trestom, keďže mu nemožno uložiť trest, ktorého výška by prekračovala\nhornú hranicu správneho deliktu najprísnejšie postihnuteľného.\nV súvislosti s namietaným obmedzením slobody prejavu odporkyňa uviedla, že požiadavka\nodvysielať 10 % všetkých vysielaných programov sprevádzaných skrytými alebo otvorenými titulkami\nalebo tlmočenými do posunkovej reči nepočujúcich alebo v posunkovej reči vychádza z potreby\nzabezpečenia dostupnosti určitého percenta odvysielaných programov aj pre hendikepovaných\nobčanov. Proporcionalitu obmedzenia slobody prejavu je potrebné vnímať v dvoch rovinách, a to ako\nzakotvením určitých povinností všeobecne záväzným právnym predpisom. Keďže obmedzenie bolo\nstanovené zákonom, je potrebné tento princíp považovať za zachovaný. Druhou rovinou je uplatnenie\nkonkrétnych zákonných ustanovení v konkrétnom prípade. Aplikácia § 18a písm. a) Zákona je otázkou\nposúdenia, či existujúci skutkový stav možno pod toto ustanovenie subsumovať. Splnenie povinnosti\nuloženej v § 18a písm. a/ Zákona môže pre vysielateľa predstavovať zásah do jeho ekonomického\nči technického zabezpečenia, avšak v dôsledku tejto povinnosti má byť naplnený účel § 18a písm. a/\nZákona, ktorým je ochrana zrakovo a sluchovo postihnutých osôb. Odporkyňa je povinná presadzovať\nzáujmy verejnosti, pričom zabezpečenie práva zrakovo a sluchovo postihnutej verejnosti na prístup k\nprogramom opatreným multimodálnym prístupom je cieľ, ktorý vzala do úvahy pri výklade časového\nobdobia, v rámci ktorého je vysielateľ povinný dodržiavať zákonom stanovené kvóty.\nOhľadne výšky uloženej pokuty odporkyňa prihliadala na to, že nedosiahnutím stanoveného podielu\nnavrhovateľka neumožnila hendikepovanému divákovu oboznámiť sa s obsahom vysielania v takej\nmiere, v akej mu prináleží zo Zákona, čím nebol naplnený účel § 18a písm. a/ Zákona - ochrana zrakovo\na sluchovo postihnutých osôb. Vzhľadom na okolnosti prípadu je závažnosť deliktu nízka. Vysielateľ bol\nuž právoplatne sankcionovaný za spáchanie obdobného deliktu, a teda mal vedomosť akú povinnosť mu\nZákon stanovuje. Vysielateľ je za porušenie Zákona zodpovedný bez ohľadu na zavinenie. Odporkyňa\nrešpektovala účel úhrnného trestu, keď za jednotlivé skutky uložila pokutu v najnižšej hranici Zákonom\nstanoveného rozsahu.\nProti tomuto rozhodnutiu podala navrhovateľka v zákonnej lehote opravný prostriedok, v ktorom sa\ndomáhala, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie zrušil, vec vrátil odporkyni na\nďalšie konanie a zaviazal ju k náhrade trov súdneho konania.\nNamietala, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a v konaní bola zistená\ntaká vada, ktorá mohla mať vplyv na jeho zákonnosť. Uviedla, že z komplexného hľadiska v roku\n2012 venovala programom sprevádzaným skrytými alebo otvorenými titulkami alebo tlmočených do\nposunkovej reči nepočujúcich alebo v posunkovej reči nepočujúcich v priemere za jeden mesiac cca\n10,60 %. Navrhovateľka spochybnila legalitu zásahu do slobody prejavu. S poukazom na rozhodnutie\nESĽP vo veci Amann proti Švajčiarsko (č. 277798/95) a požiadavky kvality zákona uviedla, že určitá\nnorma je predvídateľná vtedy, ak je formulovaná dostatočne presne na to, aby umožnila každej osobe v prípade potreby za pomoci odborných poradcov - prispôsobiť chovanie.\nNavrhovateľka vyjadrila presvedčenie, že § 18a písm. a/ Zákona je nepredvídateľný, keďže je\nformulovaný príliš všeobecne a nepresne, pričom nezodpovedá na primárnu otázku, za aké obdobie\nsa splnenie podmienky § 18a písm. a/ Zákona má vyhodnocovať. Nie je zrejmé, aký časový úsek sa\nrozumie relevantným obdobím. Takýto nedostatok právnej normy nie je možné odstrániť ani aplikačnou\n\na interpretačnou praxou odporkyne. Snaha odporkyne vyvodiť relevantné časové obdobie z § 16 ods.\n3 písm. m/ Zákona neobstojí, nakoľko sa jedná o odlišné ustanovenie upravujúce odlišné povinnosti,\npričom osobitné ustanovenia Zákona neustanovujú akýkoľvek súvis týchto ustanovení alebo ich možné\nkombinované použitie pre potreby stanovenia časového hľadiska splnenia povinnosti podľa § 18a písm.\na/ Zákona. Presné stanovenie obdobia, na ktoré sa povinnosť podľa § 18a písm. a/ Zákona vzťahuje, je\nvo výlučnej pôsobnosti zákonodarcu. Požiadavka zákonnosti (legality) nebola v danej veci splnená, čo\npredstavuje nemožnosť správneho konania resp. sankcionovania.\nNavrhovateľka ďalej uviedla, že § 18a písm. a/ Zákona spôsobuje nejednoznačnosť povinností\nvysielateľa. Odporkyňa bola povinná prihliadať na zásadu in dubio pro reo, a teda v prípade pochybností\npostupovať tak, že k porušeniu § 18a písm. a/ Zákona nedošlo. Tým, že odporkyňa aplikovala § 18a\npísm. a/ príliš reštriktívne a bez akéhokoľvek právneho základu posúdila, že povinnosť je ohraničená\nmesačným obdobím, nesprávne vec posúdila.\nRovnako bola namietaná neprimeraná výška pokuty, keď inými rozhodnutiami bolo vysielateľom\nMarkíza a RTVS uložené za obdobné porušenie uložené upozornenie na porušenie zákona. Táto prax\ndiskriminuje navrhovateľku voči ostatným subjektom pôsobiacim na relevantnom trhu a predstavuje takú\nvadu, ktorá mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.\nK podanému opravnému prostriedku sa písomným podaním zo dňa 13. februára 2013 vyjadrila\nodporkyňa tak, že navrhla napadnuté rozhodnutie potvrdiť.\nUviedla, že jej výklad týkajúci sa časového obdobia, v ktorom je povinnosť dodržiavať podiel podľa §\n18a písm. a/ Zákona má oporu v § 62 ods. 2 zák. o digitálnom vysielaní a rovnako aj v rozhodovacej\npraxi - RL/61/2007, RL/68/2007, RL/69/2007, ktorými rozhodnutiami bol navrhovateľ v minulosti\nsankcionovaný za porušenie § 23 ods. 1 Zákona, ako aj rozhodnutia RL/027/2012, RL/039/2012,\nktorými bola navrhovateľovi uložená sankcia za porušenie povinnosti podľa § 18a písm. a/ Zákona.\nPri stanovení časového obdobia vychádzala odporkyňa tiež z § 16 ods. 3 písm. m/ Zákona. Ak by\nčasová jednotka použitá na plnenie predmetnej povinnosti bola jeden rok, takto dlhý časový úsek\nby mohol spôsobiť disproporčné rozdelenie vysielacieho času a programov sprevádzaných hlasovým\nkomentovaním pre nevidiacich alebo tlmočených do posunkovej reči nepočujúcich alebo sprevádzaných\ntitulkami. Poukázala na doplnené znenie Zákona (novelou zák. č. 342/2012 Z. z.), konkrétne §\n18c, ktorý uvádza, že podiel programov podľa § 18 až 18b sa určí ako podiel vysielacieho času z\ncelkového vysielacieho času programov za kalendárny mesiac, pričom toto spresnenie bolo vykonané z\ndôvodu zabezpečenia vyššej miery právnej istoty a jednoznačnosti ustanovení ukladajúcich vysielateľom\npovinnosť zabezpečenia multimodálneho prístupu k televíznej programovej službe v súvislosti so\nstanovením časového obdobia.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný [§ 246 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení\ns § 64 ods. 6 Zákona] napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, preskúmal v\nrozsahu dôvodov uvedených v opravnom prostriedku a po oboznámení sa s obsahom administratívneho\nspisu, ako aj s obsahom písomných podaní účastníkov konania a po vypočutí zástupcov účastníkov na\nnariadenom pojednávaní dňa 23. januára 2014 dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľky\nje dôvodný.\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\nrozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O. s. p.).\nV prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti\nneprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy piatej časti O. s. p.\n(§ 250l ods. 1 O. s. p.).\nPodľa § 250q ods. 2 O. s. p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmané\nrozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Ustanovenie § 250j ods. 5 platí\nobdobne.\n\nNa nariadenom pojednávaní dňa 23. januára 2014 navrhovateľka poukázala na rozsudok Krajského\nsúdu v Bratislave č. k. 5S 254/2012-28 zo dňa 15. októbra 2013, v ktorom bol riešený obdobný právny\nproblém s tým, že krajský súd rozhodnutie odporkyne zrušil.\nOdporkyňa uviedla, že zák. o digitálnom vysielaní spolu so Zákonom predstavujú spoločný regulačný\nrámec a ustanovenia v nich zakotvené je potrebné aplikovať vo vzájomnej súvislosti. Poukázala na § 13\nods. 4 a § 62 ods. 12 zák. o digitálnom vysielaní.\nPrimárnou otázkou, ktorú bolo nutné v tomto konaní riešiť bola otázka jednoznačnosti znenia § 18a písm.\na/ Zákona a teda, či povinnosť tam ustanovená bola formulovaná dostatočne presne.\nPodľa čl. 49 Ústavy SR, len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné\nujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.\nPodľa § 18a písm. a/ Zákona, vysielateľ s licenciou je povinný zabezpečiť multimodálny prístup k\nprogramovej službe, a to tak, aby vo vysielaní televíznej programovej služby, ktorú vysiela digitálne, bolo\nnajmenej 10 % všetkých vysielaných programov sprevádzaných skrytými alebo otvorenými titulkami,\nalebo tlmočených do posunkovej reči nepočujúcich alebo v posunkovej reči nepočujúcich.\nPodľa § 16 ods. 3 písm. m/ Zákona, vysielateľ je povinný viesť štatistiku o odvysielanom programe\ntelevíznej programovej služby obsahujúcu vyhodnotenie podielov programových typov, podielu\nprogramov vo verejnom záujme, podielov programov s multimodálnym prístupom, podielu európskej\nprodukcie a podielu programov európskej nezávislej produkcie; štatistiku o programovej službe za\nkalendárny mesiac je vysielateľ povinný doručiť rade do 15 dní po skončení príslušného kalendárneho\nmesiaca okrem vysielateľa prostredníctvom internetu a vysielateľa s licenciou udelenou podľa tohto\nzákona na iné ako terestriálne vysielanie, ktorý je povinný doručiť štatistiku do 15 dní odo dňa doručenia\nžiadosti rady o túto štatistiku.\nPodľa § 13 ods. 4 zák. o digitálnom vysielaní, na obsah vysielania programovej služby sa vzťahujú\npovinnosti vysielateľa podľa osobitného predpisu.\nPodľa § 62 ods. 2 zák. o digitálnom vysielaní, ak rada pre výpočet podielov vysielacieho času neurčí inú\nčasovú jednotku, je takou časovou jednotkou kalendárny mesiac.\nČl. 49 Ústavy SR je „ústavným princípom, ktorý umožňuje, len zákonodarcovi, aby ustanovil ktoré\nkonanie je trestným činom a aký trest, prípadne ujmy na právach alebo majetku možno uložiť sa\njeho spáchanie. Z tohto princípu potom vyplýva subjektívne právo osoby, aby mohla byť trestne\npostihnutá spôsobom ustanoveným zákonodarcom len za konanie, ktoré ustanoví ako trestný čin iba\nzákonodarca.\" (z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. III. 61/2001 zo dňa 11. júna 2001, Zbierka\nnálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2001, s. 661).\nV prejednávanej veci sa jedná o správny delikt, t. j. v zmysle ustálenej judikatúry správnych súdov vec\ntrestného charakteru.\nVo vzťahu k čl. 49 Ústavy SR je nevyhnutné, aby sa právna norma v ňom obsiahnutá vzťahovala aj na\nveci správneho trestania, nielen na skutky definované v normách trestného práva. Len zákonodarcovi\nv zmysle Ústavy SR prislúcha, aby definoval znaky konania, za ktoré bude možné uložiť sankciu, či už\nv trestnom alebo v administratívnom konaní.\n\nOrgánom verejnej správy, a teda ani odporkyni, vlastným výkladom alebo praxou nenáleží dopĺňať\nktorýkoľvek zo znakov zákonnej skutkovej podstaty; takýto postup je potrebné považovať za rozporný\ns čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.\nPokiaľ zák. o digitálnom vysielaní používa pojem „podiel vysielacieho času\", tento sa vzťahuje na\npredmet úpravy tohto predpisu, a to obsah žiadosti o udelenie licencie na digitálne vysielanie a na\nobsah rozhodnutia o udelení licencie na digitálne vysielanie, upravené práve zák. o digitálnom vysielaní.\nObsah vysielania programových služieb upravuje Zákon, čo vyplýva aj z § 13 ods. 4 zák. o digitálnom\nvysielaní. Pokiaľ odporkyňa poukazovala na § 62 ods. 2 zák. o digitálnom vysielaní, prípadne § 16 ods.\n3 písm. m/ Zákona, je potrebné uviesť, že vo veciach podmienok zodpovednosti za správny delikt v\noblasti správneho trestania je neprípustný extenzívny výklad či právna analógia, naviac v neprospech\npáchateľa správneho deliktu.\nPotreba jednoznačne vymedziť obdobie, za ktoré je potrebné plniť povinnosť podľa § 18a Zákona sa\nodzrkadlila aj v následnej zmene právnej úpravy. Z dôvodovej správy k zák. č. 342/2012 Z. z. ktorým sa\nmení a dopĺňa zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o\ntelekomunikáciách v znení neskorších predpisov, vyplýva, že obdobie „kalendárny mesiac\" vychádza z\ndoterajšej aplikačnej praxe odporkyne, teda nie zo zákona.\nKeďže najvyšší súd dospel k záveru, že odporkyňa vychádzala pri vydávaní napadnutého rozhodnutia\nz nesprávneho právneho posúdenia veci, pre ktorú vadu bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť,\nostatnými námietkami navrhovateľky uplatnenými v opravnom prostriedku sa nezaoberal.\nO trovách konania rozhodol najvyšší súd podľa § 250l ods. 2 O. s. p. v spojení s § 246c ods. 1 O. s. p. a\n§ 151 ods. 2 O. s. p. tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, keď úspešná navrhovateľka v zákonnej\nlehote nepredložila súdu vyčíslenie trov konania a zo súdneho spisu nevyplývajú iné trovy ako trovy\nprávneho zastúpenia.\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nveta tretia zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}