{"guid": "b6610ca8-78f7-4c2c-8469-f65845db0918:230922a0-cbad-4613-ab53-c767f6390bc1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:8709212992.1", "spisova_znacka": "3MCdo/4/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/4/2013 z 31. 3. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. marca 2014, sp. zn. 3MCdo/4/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:8709212992.1", "identifikacne_cislo": "8709212992", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Emil Franciscy", "sudca_id": 499, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-emil-franciscy-499", "datum_vydania": "2014-03-31", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243i", "nazov": "§ 243i OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243i", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-243i"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243b.odsek-1", "nazov": "§ 243b ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-243b.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-243b"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-243i", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-243b"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/230922a0-cbad-4613-ab53-c767f6390bc1", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:8709212992.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:8709212992.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:8709212992.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n3MCdo/4/2013\n8709212992\n31. 03. 2014\nJUDr. Emil Franciscy\nECLI:SK:NSSR:2014:8709212992.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Emila Franciscyho a\nsudkýň JUDr. Daniely Sučanskej a JUDr. Eleny Siebenstichovej, v právnej veci žalobcov 1/ J. A., 2/ K.\nA. a 3/ X. A., bývajúcich v Z., proti žalovanej O. L., bývajúcej v Z., o určenie, že vec patrí do podielového\nspoluvlastníctva, vedenej na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 13 C 191/2009, o mimoriadnom\ndovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 30.\nmája 2012 sp. zn. 1 Co 25/2012 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Poprad z 30. apríla 2010 č.k. 13\nC 191/2009-102 v znení opravného uznesenia tohto súdu z 22. novembra 2010 č.k. 13 C 191/2009-126,\ntakto\nrozhodol:\nMimoriadne dovolanie z a m i e t a.\nŽalovanej nepriznáva náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní.\nodôvodnenie:\nOkresný súd Poprad rozsudkom z 30. apríla 2010 č.k. 13 C 191/2009-102 v spojení s opravným\nuznesením z 22. novembra 2010 č.k. 13 C 191/2009-126 zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali\nurčenia, že sú podielovými spoluvlastníkmi (žalobkyňa 1/ v podiele 4/12, žalobca 2/ v podiele 1/12 a\nžalobca 3/ v podiele 1/12) nehnuteľností v katastrálnom území K., ktoré sú na liste vlastníctva č. XXX\nvedené ako dom súpisné č. XXXX postavený na parcele č. XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria vo\nvýmere XXX m2 (ďalej len „sporný dom“). V odôvodnení uviedol, že žalobcovia nepreukázali existenciu\ndohody (žalobkyne 1/, jej manžela a jeho rodičov) zakladajúcej spoluvlastníctvo sporného domu ani\nskutočnosti svedčiace o jeho nadobudnutí vydržaním. Navyše, žalobcovia 2/ a 3/ ani nie sú v danej\nveci aktívne legitimovaní, lebo podľa tvrdení žalobcov mal spoluvlastnícky podiel 1/2 domu patriť do\nbezpodielového spoluvlastníctva žalobkyne 1/ a jej (už nebohého) manžela K. A.; tento podiel mohli\nteda žalobcovia 2/ a 3/ nadobudnúť iba právnym titulom dedenia po ňom. V konaní o dedičstve po tomto\nporučiteľovi ale uvedený spoluvlastnícky podiel nebol prejednaný.\nNa odvolanie žalobcov Krajský súd v Prešove rozsudkom zo 16. februára 2011 sp. zn. 1 Co 1/2011\nnapadnutý rozsudok v spojení s opravným uznesením potvrdil ako vecne správny.\nProti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali žalobcovia dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky\n(ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) uznesením z 19. januára 2012 sp. zn.\n3 Cdo 97/2011 napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie\ns odôvodnením, že v dôsledku nesprávneho postupu súdu podľa ustanovenia § 156 ods. 3 O.s.p. došlo\nk procesnej vade konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.\n\nKrajský súd v Prešove, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie, potom rozsudkom z 30. mája\n2012 sp. zn. 1 Co 25/2012 odvolaním napadnutý rozsudok v spojení s opravným uznesením potvrdil. V\nodôvodnení uviedol, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol.\nNa zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia odvolací súd uviedol, že žalobkyňa 1/ v konaní\nnepreukázala, že pri výstavbe domu existoval úmysel zainteresovaných strán nadobudnúť vec do\npodielového spoluvlastníctva. I keď bolo preukázané, že žalobkyňa 1/ a jej manžel sa podieľali na\nvýstavbe sporného domu, zostalo nepreukázané tvrdenie, že existovala dohoda žalobkyne 1/, jej\nmanžela a rodičov žalovanej o tom, že výstavbou vznikne dom v ich podielovom spoluvlastníctve.\nVýsledky dokazovania potvrdili síce existenciu dohody uzavretej medzi žalobkyňou 1/, jej manželom a\njeho rodičmi, avšak iba o tom, že po ukončení výstavby budú sporný dom užívať spoločne obe rodiny\na že žalobkyňa 1/ a jej manžel v ňom budú môcť bývať. Existenciu dohody o založení spoluvlastníctva\nsporného domu ale výsledky dokazovania nepreukázali. Odvolací súd sa stotožnil aj s právnym záverom\nsúdu prvého stupňa, že v predmetnej veci nedošlo k vydržaniu spoluvlastníckeho podielu žalobcami (§\n130 ods. 1 a § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka).\nNa základe podnetu žalobcov podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny\nprokurátor“) mimoriadne dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 30. mája 2012 sp. zn. 1\nCo 25/2012 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Poprad z 30. apríla 2010 č.k. 13 C 191/2009-102\nv znení opravného uznesenia tohto súdu z 22. novembra 2010 č.k. 13 C 191/2009-126. Uviedol, že v\ndanom prípade právne významnou skutočnosťou pre posúdenie dôvodnosti žaloby bolo preukázanie\nústnej dohody o výstavbe rodinného domu medzi žalobkyňou 1/, jej manželom a rodičmi žalovanej a\ntaktiež preukázanie dobromyseľnosti pri užívaní tohto rodinného domu žalobkyňou 1/ a jej nebohým\nmanželom. Za účelom preukázania dohody o výstavbe domu prvostupňový súd vykonal dokazovanie\nnajmä výsluchom svedkov a listinnými dôkazmi (najmä zmluvou o pôžičke, objednávkami, faktúrami na\nstavebný materiál a stavebným povolením). Najdôveryhodnejším dôkazom o existencii tejto zmluvy sa\njavia byť práve listinné dôkazy, lebo žiaden z nezainteresovaných svedkov (brat žalobkyne a rodičia\nžalovanej sú svedkovia, ktorých výpoveď nemôže byť smerodajná, vzhľadom na ich pomer k procesným\nstranám) sa nevedel vyjadriť o existencii dohody. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že žalobkyňa\n1/ sa spolu s nebohým manželom spolupodieľali na výstavbe rodinného domu nielen finančne, ale\naj organizačne a manuálne. Z rovnakého zistenia vychádzal aj odvolací súd. Ešte pred výstavbou\nsporného rodinného domu rodičia žalovanej a žalobkyňa 1/ s nebohým manželom bývali spoločne v\njednej domácnosti v S., a preto bolo prirodzené, že rodinný dom stavali ako dvojdom a mali úmysel v\nňom bývať (užívať ho) spoločne. I keď úmysel bývať spoločne v jednej domácnosti nepotvrdzuje zároveň\naj úmysel stavať spoločne, v súvislosti s inými dôkazmi, najmä faktúrami, objednávkami na stavebný\nmateriál vystavenými na meno nebohého manžela žalobkyne 1/ K. A., ako aj vzhľadom na obsah\nvýpovedí nezainteresovaných svedkov - zamestnancov dodávateľskej firmy na stavebné komponenty,\npredsa len sa javí, že žalobcovia mali úmysel založiť spoluvlastníctvo k novovytvorenej stavbe rodinného\ndomu Žalobkyňa 1/ s nebohým manželom sa správali ako stavebníci a je tiež zrejmé, že svoju bytovú\nsituáciu ani neriešili iným spôsobom. Generálny prokurátor poukázal na tú skutočnosť, že v zmysle\nvyjadrenia samotnej matky žalovanej bolo počas výstavby domu navrhnuté manželovi žalobkyne 1/,\naby bývali s nimi (s rodičmi) a aby si na poschodí spravili kuchyňu. Je evidentné, že dom bol stavaný\na napokon aj postavený a užívaný ako dvojdom, pričom jeho poschodie bolo postavené a užívané\nžalobkyňou 1/ a jej manželom. Ohľadom vydržania generálny prokurátor konštatoval, že z rozsudku\nsúdu prvého stupňa nemožno zistiť dôvody a argumenty, prečo nedošlo k vydržaniu spoluvlastníckeho\npodielu. Súd sa nijako nevysporiadal so skutkovým zistením, že žalobkyňa so svojimi synmi spornú\nnehnuteľnosť nerušene užívali počas rozhodnej doby. Žalobkyňa sa k spornej nehnuteľnosti správala\nako k svojej vlastnej, keďže vynaložila investície na rekonštrukciu domu a riadne sa o dom starala a\nplatila zaň inkaso. Súd, v rozpore s tým, aké požiadavky sú kladené na riadne odôvodnenie (§ 157 ods. 2\nO.s.p.), len stroho konštatoval, že k vydržaniu nedošlo. Za nesprávny označil generálny prokurátor záver\nsúdu prvého stupňa, že žalobkyňa neosvedčila právny titul na vstup do držby, pretože týmto titulom je\nspoločná výstavba ako originálny spôsob vzniku vlastníckeho práva a taktiež následné spoločné bývanie\na užívanie. Ak by bola preukázaná dohoda o výstavbe domu, potom by bolo zbytočné v konaní skúmať\npodmienky vydržania. Odvolací súd ani nepovažoval za podstatné skúmať v odvolacom konaní otázku\nvydržania, lebo podľa jeho názoru sa žalobcovia nedomáhali určenia tejto právnej skutočnosti. Toto\ntvrdenie je ale v rozpore s prejavom žalobkyne 1/ v podanom odvolaní, v ktorom sa namieta aj otázka\nvydržania. Odvolací súd pri otázke vydržania len zopakoval zistenie a právny názor súdu prvého stupňa.\nTakéto rozhodnutie porušuje právo účastníka konania na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.\nNa posúdenie vzniku podielového spoluvlastníctva k stavbe postavenej spoločnou činnosťou viacerých\n\nosôb, je rozhodujúca dohoda o vzniku spoluvlastníckych vzťahov k budovanej stavbe uzavretá medzi\ntýmito osobami pred začatím stavby. Táto dohoda nemusí byť písomná, môže byť uzavretá aj len\nústne alebo konkludentne; takáto dohoda nemusí obsahovať vymedzenie budúcich spoluvlastníckych\npodielov. Ak teda súdy dospeli k záveru, že v konaní nebola preukázaná výslovná dohoda spoločne\nstavajúcich osôb o založení ich spoluvlastníctva k stavanému domu, mali zohľadniť, že preukázaná\nnebola ani výslovná dohoda o založení spoluvlastníctva k stavanému domu len v prospech rodičov\nmanžela žalobkyne 1/. Pokiaľ ale nedošlo k týmto výslovným dohodám a z okolností nebolo zrejmé,\nže má ísť o stavbu vo vlastníctve iba niektorej osoby (niektorých osôb), lebo ďalšie osoby sa na\nstavbe podieľali iba s úmyslom pomáhať stavebníkovi (stavebníkom), mali súdy vychádzať z toho,\nže stavebníkmi sú všetky osoby zúčastňujúce sa na výstavbe s právne relevantne prejavenou vôľou\nstavať s úmyslom vlastniť dom (byť jeho spoluvlastníkom). Účasť žalobkyne 1/ aj jej nebohého manžela,\nktorí sa na stavbe podieľali jednak finančne, fyzickými prácami a aj sprostredkovaním výkonu prác\nprostredníctvom svojich známych a rodiny, ako aj skutočnosť, že pred začatím stavby účastníci žili v\nspoločnej domácnosti a ich spolužitie bolo nerušené, svedčí o tom, že stavbu rodinného domu začali\nrealizovať s úmyslom postaviť si rodinný dom a tento spoločne užívať. Pokiaľ o vlastníctve domu\nneuzavreli písomnú dohodu, z okolností prípadu nemožno vyvodiť, že by zo strany žalobkyne 1/ a\njej manžela išlo iba o výpomoc so stavebnými prácami pri výstavbe domu vo výlučnom vlastníctve\nrodičov žalovanej. Na tomto základe generálny prokurátor vyslovil názor, že výsledky vykonaného\ndokazovania logicky nasvedčujú tomu, že v danom prípade bola v minulosti uzatvorená konkludentná\ndohoda zakladajúca budúce spoluvlastníctvo. Nakoľko výška podielov nebola medzi nimi dohodnutá,\ns poukazom na § 137 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa predpokladá, že podiely spoluvlastníkov sú\nrovnaké. Generálny prokurátor v nadväznosti na uvedené uzavrel, že napadnuté rozsudky vychádzajú\nz nesprávneho právneho posúdenia veci, lebo súdy zo správne zistených skutkových záverov vyvodili\nnesprávne právne závery. Navrhol predmetné rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na\nďalšie konanie.\nŽalovaná vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu vyjadrila zásadný nesúhlas s týmto opravným\nprostriedkom a tiež jeho dôvodmi. Podľa jej názoru žalobcovia nikdy neboli a nie sú objektívne\ndobromyseľní držitelia domu. Ústna dohoda, o ktorú žalobcovia opierajú žalobu, a ktorá mala byť údajne\nv presne nezistený deň v roku 1984 uzavretá medzi žalobkyňou 1/, jej manželom a rodičmi žalovanej, sa\nobjektívne nemohla stať vydržacím titulom, pretože v uvedenom období mohli žalobkyňa 1/ s manželom\nvedieť o nutnosti písomnej zmluvy týkajúcej sa nehnuteľnosti. Podľa skutkových zistení sú aj dôvodné\npochybnosti, či sa žalobcovia vôbec uchopili držby žalovaného spoluvlastníckeho podielu. V ďalšom\nžalovaná za správny označila prvostupňový rozsudok tiež z toho dôvodu, že samotný petit žaloby,\nna ktorom žalobcovia trvali, je „zmätočný a nevykonateľný“, lebo aj pri prípadnom splnení všetkých\npodmienok vydržania by súd žalobe nemohol vyhovieť, lebo v dôsledku smrti právneho predchodcu\nžalobcov bolo potrebné žalovať, že uvedený spoluvlastnícky podiel patrí do dedičstva po ňom. Dedič sa\ntotiž nemôže s úspechom domáhať žalobou podľa § 80 písm. c/ O.s.p. určenia, že je vlastníkom veci\n(patriacej inak do dedičstva), pokiaľ táto vec nebola najskôr predmetom konania o dedičstve. Z týchto\ndôvodov navrhla mimoriadne dovolanie zamietnuť.\nNajvyšší súd ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) po zistení, že tento\nopravný prostriedok podal generálny prokurátor (§ 243e ods. 1 O.s.p.) v lehote jedného roka (§ 243g\nO.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré môže napadnúť týmto opravným prostriedkom, preskúmal napadnuté\nrozhodnutia bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243a ods. 1\nO.s.p.) v rozsahu podľa § 243i ods. 2 v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne\ndovolanie nie je opodstatnené.\nPodľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za\npodmienok uvedených v § 243e O.s.p., ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je\npostihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva\nv nesprávnom právnom posúdení veci.\n1. Na výskyt procesných vád konania vymenovaných v § 237 O.s.p. a tiež tzv. iných procesných vád\nkonania majúcich za následok nesprávne rozhodnutie vo veci prihliada najvyšší súd nielen v konaní o\ndovolaní (viď § 242 ods. 1 O.s.p.), ale aj v konaní o mimoriadnom dovolaní (viď § 243i ods. 2 O.s.p. v\nspojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) bez zreteľa na to, či boli alebo neboli v tomto mimoriadnom opravnom\nprostriedku uplatnené.\n\nProcesné vady konania uvedené v § 237 O.s.p. (§ 243f ods. 1 písm. a/ O.s.p.) neboli v mimoriadnom\ndovolaní namietané a v konaní o tomto opravnom prostriedku ani nevyšli najavo.\n2. V ustanovení § 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p. sa uvádzajú tzv. iné (než v § 237 O.s.p. uvedené) vady\nmajúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Inou vadou konania (§ 243 ods. 1 písm. b/ O.s.p.),\nktorú v preskúmavanej veci namietal generálny prokurátor, je tiež nepreskúmateľnosť rozhodnutia (R\n111/1998). Nepreskúmateľné je rozhodnutie, ktoré nemá náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p.\nPrávo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na\nspravodlivý proces. Pri prijímaní záveru o spravodlivosti konania pred súdom je potrebné hľadieť na\nposudzované súdne konanie ako celok, teda nie na jeho jednotlivosti, časti alebo zložky. Z práva na\nspravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami,\nargumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Súd\nale nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené v konaní (i keď ich účastník subjektívne vníma\nako relevantné); postačuje, ak odpovie na tie otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne\ndostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré\nstručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto\naspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (viď tiež IV. ÚS 112/05, I.\nÚS 117/05).\nV preskúmavanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len generálnym prokurátorom zdôrazňované\nprávo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval ústavnoprávne\nrelevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty, ktorý bol vyjadrený\nprávoplatnými rozhodnutiami súdov nižších stupňov (porovnaj I. ÚS 252/05 a IV. ÚS 481/2011).\nNajvyšší súd v preskúmavanej veci nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty, lebo\ngenerálnym prokurátorom namietaný nedostatok odôvodnenia nepovažoval za dôvod, s prihliadnutím\nna ktorý by malo dôjsť k zrušeniu napadnutých rozhodnutí. Mimoriadnym dovolaním napadnuté\nrozhodnutie odvolacieho súdu [odôvodnenie ktorého nemožno posudzovať izolovane od odôvodnenia\nprvostupňového rozhodnutia (porovnaj II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), lebo prvostupňové\na odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok], uvádza v primeranom rozsahu\nskutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, obsah odvolania, ako aj právne predpisy, z\nktorých odvolací súd vyvodil svoje právne názory. Súdy v preskúmavanej veci stručne a zrozumiteľne\nuviedli skutkové okolnosti, ktoré považovali za právne významné, označili dôkazy, z ktorých vychádzali,\na tiež právne predpisy, na podklade ktorých zo skutkových záverov vyvodzovali svoje právne závery.\nZ týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru o neopodstatnenosti námietky generálneho prokurátora,\nže napadnuté rozhodnutia sú nepreskúmateľné.\n3. Počas celého konania [viď napríklad žalobu (č.l. 3 spisu), prednes právnej zástupkyne žalobcov\nna pojednávaní pred súdom prvého stupňa 10. februára 2010 (č.l. 38 spisu) a odvolanie (č.l. 111 a\n112 spisu)] sa argumentácia žalobcov zakladala na dvoch okruhoch tvrdení, a to jednak o tom, že\nspoluvlastnícke vzťahy k spornému domu boli založené dohodou o jeho výstavbe spoločnou činnosťou\nviacerých osôb (viď 4.), jednak o tom, že spoluvlastnícky podiel na spornom dome nadobudli právnym\ntitulom vydržania (viď 5.).\n4. Vlastníctvo novo vyhotovenej stavby nadobúda originálnym spôsobom ten, kto stavbu uskutočnil\ns úmyslom mať ju pre seba. Nie je pritom rozhodujúce, kto bol uvedený ako stavebník v stavebnom\nalebo kolaudačnom rozhodnutí. Pre posúdenie vzniku podielového spoluvlastníctva k stavbe postavenej\nspoločnou činnosťou viacerých osôb je rozhodujúca dohoda uzavretá medzi nimi o založení\nspoluvlastníckych vzťahov (R 16/1983). Táto dohoda musí byť uzavretá pred dokončením stavby;\nnemusí byť písomná a nie je potrebné, aby sa v nej účastníci vopred dohodli o veľkosti spoluvlastníckych\npodielov.\nPokiaľ stavbu uskutočňovalo viacero osôb, ktoré o vlastníctve k novej stavbe neuzatvorili žiadnu dohodu,\npričom z okolností prípadu nie je zrejmé, že malo ísť o stavbu, ktorá bude iba vo vlastníctve niektorých\nz nich (t.j. že ostatné osoby zúčastňujúce sa na stavbe nemajú úmysel stavať pre seba a nadobudnúť\nvýstavbou vlastníctvo stavby), nemožno bez ďalšieho vylúčiť, že spoluvlastníkmi stavby sa stali všetky\n\nosoby zúčastňujúce sa na spoločnej výstavbe. Sama skutočnosť, že sa stavebníci dohodli iba na\n„spoločnom užívaní“ alebo „spoločnom bývaní“ bez toho, aby sa ich dohoda výslovne týkala aj vlastníctva\nalebo spoluvlastníctva, ešte nevylučuje vznik spoluvlastníctva. Pre účely preskúmavanej veci treba\ndodať, že ak sa na takejto spoločnej výstavbe uskutočňovanej viacerými osobami zúčastňovali manželia\n(„manželský pár“), stal sa nimi nadobudnutý podiel predmetom bezpodielového spoluvlastníctva týchto\nmanželov - súdna prax už dávnejšie dospela k záveru, že o nadobudnutie veci (majetku) za trvania\nmanželstva (§ 143 Občianskeho zákonníka) ide aj pri vytvorení veci oboma manželmi alebo jedným z\nnich po uzavretí manželstva (R 26/1989).\nŽalobcovia v konaní tvrdili, že rodičia žalovanej (na jednej strane) a žalobkyňa 1/ a jej manžel (na\ndruhej strane) sa v roku 1984 dohodli, že dom bude predmetom spoluvlastníctva rodičov žalovanej a\nžalobkyne 1/ a jej manžela. V prípade, že je toto ich tvrdenie v súlade so skutočnosťou (najvyšší súd\nsa v danej veci touto otázkou nezaoberal), žalovaná 1/ a jej manžel spoločnou výstavbou sporného\ndomu s rodičmi žalovanej nadobudli spoluvlastnícky podiel domu, ktorý by však - so zreteľom na § 143\nObčianskeho zákonníka - tvoril predmet ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov (R 26/1989).\nUrčujúcim pojmovým znakom bezpodielového spoluvlastníctva manželov je jeho „bezpodielovosť“. Pri\nbezpodielovom spoluvlastníctve nie sú vymedzené podiely manželov ako spoluvlastníkov; každý z\nmanželov (bezpodielových spoluvlastníkov) je vlastníkom celej veci a obmedzený je len rovnakým\nprávom k celej veci zo strany druhého manžela (bezpodielového spoluvlastníka).\nAk teda - ako tvrdia žalobcovia - sporný dom bol v dôsledku uzavretia dohody spoločne stavajúcich\nosôb v určitom spoluvlastníckom podiele predmetom bezpodielového spoluvlastníctva žalobkyne 1/ a jej\nmanžela, smrťou manžela žalobkyne 1/ v roku 1995 ich bezpodielové spoluvlastníctvo zaniklo a bolo ho\npotrebné vyporiadať (viď § 149 Občianskeho zákonníka). Bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, ktoré\nzaniklo smrťou niektorého z bezpodielových spoluvlastníkov, sa vyporiadava v dedičskom konaní po\nzomrelom bezpodielovom spoluvlastníkovi, a to buď a/ dohodou medzi pozostalým manželom a dedičmi,\nalebo b/ súdom uskutočňujúcim konanie o dedičstve (viď bližšie § 175l O.s.p.). Bez tohto vyporiadania v\nkonaní o dedičstve zostáva otvorená otázka, kto, čo a v akom rozsahu nadobudol z majetku patriaceho\ndo zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva (vo všeobecnosti nie je vylúčené, že bezpodielové\nspoluvlastníctvo sa v tom - ktorom konaní o dedičstve vyporiada napríklad aj tak, že celá vec, ktorá je\nv čase smrti poručiteľa v tomto spoluvlastníctve, sa stane predmetom dedenia). Údaj o tom, ako bolo\nbezpodielové spoluvlastníctvo manželov vyporiadané v konaní o dedičstve, je obsahovou náležitosťou\nosvedčenia o dedičstve (viď § 175zca ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a môže byť aj súčasťou uznesenia o\ndedičstve (viď § 175q ods. 2 O.s.p.).\nV danom prípade ale - ako vyplýva z osvedčenia o dedičstve vydaného notárkou\nMgr. Oľgou\nPiskoríkovou 19. februára 1997 pod sp. zn. D 1545/95, Dnot 25/96, ktoré je v spise založené na\nč.l. 95 - žiadny spoluvlastnícky podiel sporného domu nebol predmetom vyporiadania bezpodielového\nspoluvlastníctva manželov (ani dedenia - k tomu viď 6.).\n5. Žalobcovia 1/ až 3/ v priebehu konania tvrdili, že ak žalobou uplatnené spoluvlastnícke práva k\nspornému domu neboli z ich strany nadobudnuté v dôsledku spoločnej výstavby sporného domu, došlo\nk nadobudnutiu spoluvlastníckeho podielu tejto stavby právnym titulom vydržania (§ 134 Občianskeho\nzákonníka).\nVydržanie je v právnej teórii a praxi považované za jeden zo spôsobov pôvodného nadobudnutia práva,\npri ktorom sa na základe splnenia zákonom osobitne určených podmienok priznávajú právne účinky\naj len domnelému právu vyplývajúcemu z domnelého právneho vzťahu medzi jeho určitými subjektmi,\nak toto právo bolo vykonávané po stanovenú dobu nerušene a nepretržite v dobrej viere, že nejde o\nprávo len domnelé. Ak podmienky vydržania vlastníckeho práva k veci splní jeden z manželov za trvania\nmanželstva, stáva sa vec predmetom ich bezpodielového spoluvlastníctva (viď tiež rozsudky najvyššieho\nsúdu z 23. apríla 2004 sp. zn. 5 Cdo 133/2003 a z 28. februára 2007 sp. zn. 3 Cdo 271/2005).\nZo skutkových tvrdení prezentovaných v konaní žalobkyňou 1/ vyplýva, že k vydržaniu malo dôjsť ešte\nza života jej manžela. Ak by to tak bolo, stal by sa predmet vydržania predmetom bezpodielového\nspoluvlastníctva žalobkyne 1/ a jej manžela. Na daný prípad by preto dopadali úvahy a závery, ktoré\nvo väzbe na ustanovenia § 143 a § 149 Občianskeho zákonníka a § 175l O.s.p., uviedol najvyšší súd\nv bode 4.\n\n6. V nadväznosti na to, ako žalobcovia 1/ až 3/ skutkovo vymedzili žalobou uplatnený nárok, išlo (by)\nv oboch vyššie uvedených prípadoch (viď body 4. a 5. tohto odôvodnenia) o nadobudnutie majetku v\nbezpodielovom spoluvlastníctve žalobkyne 1/ a jej manžela.\nAj v čase smrti manžela žalobkyne 1/ platilo, že v zmysle § 460 Občianskeho zákonníka sa dedičstvo\nnadobúda smrťou poručiteľa. Na význam tohto ustanovenia upozornil najvyšší súd už v rozsudku z 27.\napríla 2004 sp. zn. 1 Cdo 104/2003, v ktorom uviedol, že i keď sa dedičstvo nadobúda smrťou, nie sú tým\nbez ďalšieho určené konkrétne veci ani podiely, ktoré jednotliví dedičia z dedičstva nadobúdajú. Právna\núprava dedenia vychádza z uplatnenia úradnej ingerencie pri nadobúdaní dedičstva. Riešenie právnych\nvzťahov, ktoré vznikli v dôsledku smrti poručiteľa, patrí do právomoci súdu; vykonaním jednotlivých\núkonov v konaní o dedičstve súd poveruje notára ako súdneho komisára (§ 38 ods. 3 O.s.p.). Kým\nsa konanie o dedičstve právoplatne neskončí takým spôsobom, že sa potvrdí nadobudnutie\nveci z dedičstva viacerým dedičom do podielového spoluvlastníctva, zostáva otvorená otázka, či ku\nvzniku spoluvlastníctva k tejto veci vôbec dôjde. V konaní o dedičstve môže dôjsť aj k vyporiadaniu,\npodľa ktorého nadobudne vec (resp. jej celý spoluvlastnícky podiel patriaci poručiteľovi) iba jeden z\ndedičov. Vyporiadanie má spätnú účinnosť a jeho účinky nastávajú už ku dňu smrti poručiteľa. Pokiaľ\nnie je právoplatným rozhodnutím dedičského súdu potvrdené, že v dôsledku dedenia dedič nadobudol\nvec, resp. jej spoluvlastnícky podiel, nemôže sa dedič domáhať ochrany svojho vlastníctva žalobou o\nurčenie vlastníctva. Takýto dedič je aktívne legitimovaný len na podanie žaloby o určenie, že vec (jej\nspoluvlastnícky podiel) patrí do dedičstva po poručiteľovi.\nK námietke žalobcov, v zmysle ktorej „niet právneho predpisu, ktorý by zamedzoval súdu rozhodnúť\nna základe určovacej žaloby o spoluvlastníckych podieloch potomkov“ dovolací súd dodáva, že princíp\núradnej ingerencie do nadobúdania dedičstva, ktorá je v zmysle ustanovení § 175a až § 175zd\nO.s.p. zverená súdu, akcentovali aj ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu (viď napríklad rozsudok z 19.\nseptembra 2007 sp. zn. 3 Cdo 332/2007 a uznesenie z 31. januára 2011 sp. zn. 4 Cdo 267/2009).\nRozhodovacia prax najvyššieho súdu je ustálená na názore, že ak nebol zachovaný postup upravený\nustanoveniami § 175a až § 175zd O.s.p., nemožno ho obchádzať žalobou, ktorou sa právny nástupca\nporučiteľa domáha, že je (spolu)vlastníkom veci patriacej do dedičstva.\nZ vyššie uvedených dôvodov považuje najvyšší súd za správny právny záver súdov nižších stupňov,\nže v skutkovom rámci vymedzenom žalobcami 1/ až 3/ nebolo možné ich žalobe vyhovieť a že ako\nvhodný prostriedok ochrany (uplatnenia) ich práv prichádzala do úvahy žaloba o určenie, sporný dom v\npríslušnom spoluvlastníckom podiele patrí do dedičstva po manželovi žalobkyne 1/.\n7. Najvyšší súd so zreteľom na uvedené uzatvára, že v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo\nk tzv. inej vade namietanej generálnym prokurátorom (§ 243f ods. 1 písm. b/ O.s.p.) a že napadnuté\nrozsudky súdov nižších stupňov nespočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1\npísm. c/ O.s.p.). Vzhľadom na to, že nie sú dané dôvody mimoriadneho dovolania uplatnené generálnym\nprokurátorom a neboli zistené ani vady konania, pre ktoré by bolo potrebné tieto rozsudky zrušiť, najvyšší\nsúd mimoriadne dovolanie zamietol (§ 243i a 243b ods. 1 O.s.p.).\nGenerálnemu prokurátorovi v konaní o mimoriadnom dovolaní nemôže byť uložená povinnosť\nnahradiť trovy konania. Povinnosť nahradiť trovy tohto konania má ten, kto podal podnet na podanie\nmimoriadneho dovolania (viď § 148 ods. 1 a 2 O.s.p.). V danom prípade dali podnet na mimoriadne\ndovolanie žalobcovia 1/ až 3/. Žalovaná vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu nepodala návrh na\npriznanie náhrady trov konania o mimoriadnom dovolaní, preto jej najvyšší súd nepriznal náhradu trov\ntohto konania (§ 243i ods. 2 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).\nToto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "1Co/25/2012", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}