{"guid": "bd2b6b9d-17d4-4a1e-b306-2ea17ffe2e29:07cda531-93a5-4dc3-958c-4d7c6de7eefb", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:8012200841.1", "spisova_znacka": "4Sžo/15/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžo/15/2014 z 4. 11. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 4. novembra 2014, sp. zn. 4Sžo/15/2014, ECLI:SK:NSSR:2014:8012200841.1", "identifikacne_cislo": "8012200841", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Zemková", "sudca_id": 393, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jana-zemkova-393", "datum_vydania": "2014-11-04", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1993/40/#paragraf-9a", "nazov": "§ 9a zákona č. 40/1993 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1993/40/#paragraf-9a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1993/paragraf-9a"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1993/40#paragraf-9a"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/07cda531-93a5-4dc3-958c-4d7c6de7eefb", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:8012200841.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:8012200841.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:8012200841.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Sžo/15/2014\n8012200841\n04. 11. 2014\nJUDr. Jana Zemková\nECLI:SK:NSSR:2014:8012200841.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Zemkovej PhD.\na zo sudcov JUDr. Nory Halmovej a JUDr. Jarmily Urbancovej v právnej veci žalobcu: W. X., trvale\nbytom XXXX D., D. XX XXX, Z., zastúpeného JUDr. Branislavom Kahancom, advokátom so sídlom v\nPrešove, Vajanského 33, proti žalovanému Okresnému úradu Prešov, Námestie mieru 3, o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia bývalého Obvodného úradu Prešov zo dňa 4. septembra 2012 číslo: ObÚ-POOVVS4-2012/00346/TI, konajúc o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k.\n5Scud/1/2012-77 zo dňa 08. novembra 2013, jednomyseľne\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 5Scud/1/2012-77 zo dňa\n08. novembra 2013 p o t v r d z u j e.\nŽalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy odvolacieho konania vo výške 142,04 € na účet jeho\nprávneho zástupcu JUDr. Branislava Kahanca, advokáta, v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto\nrozsudku.\nodôvodnenie:\nI.\nKrajský súd v Prešove napadnutým rozsudkom č. k. 5Scud/1/2012-77 zo dňa 08.11.2013 podľa\nustanovenia § 250j ods. 2 písm. c/, d/ O.s.p. zrušil rozhodnutie žalovaného č. ObÚ-POOVVS4-2012/00346/TI zo dňa 04.09.2012, ktorý zamietol žiadosť žalobcu o vydanie osvedčenie o\nštátnom občianstve Slovenskej republiky. Poukázal na to, že podľa § 15 zákona č. 40/1993 Z.z. o štátnom\nobčianstve Slovenskej republiky (ďalej len „zákon č. 40/1993 Z.z.“) sa na postup podľa tretej časti tohto\nzákona nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní a žiadosť o vydanie osvedčenia o štátnom\nobčianstve Slovenskej republiky zamietol.\nKrajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že stav brannej pohotovosti štátu nie je totožný s vojnovým\nstavom a že otázku interpretácie pojmu „kdy země vede válku“ bolo potrebné posudzovať podľa definície\nagresie Spoločenstva národov, ktorá bola prevzatá do Londýnskej dohody o agresii uzatvorenej dňa\n04.07.0933 Československom, podľa ktorej nie je potrebné vyhlásiť vojnu (článok II bod 2) a podľa\nktorej je potrebné za útočníka považovať ten štát, ktorý prvý poskytne podporu ozbrojeným tlupám,\nktoré sa utvoria na jeho území a ktoré vpadnú na územie druhého štátu (čl. II bod 5). V súlade s\nnótou londýnskej vlády zo dňa 22.02.1944, ktorá nadväzuje na prehlásenie prezidenta republiky zo dňa\n16.12.1941 podľa § 64 ods. 1 bod 3 vtedajšej Ústavy a v súlade s citovaným článkom II bod 5 dňom,\nkedy nastal stav vojny „je deň 17.09.1938“, pričom stav vojny nastal s Nemeckom, pretože na pokyn\nHitlera došlo k uzatvoreniu „Sudetoněmeckého svobodného sboru“ (Freikorps) a posledným dňom bol\n\ndátum 07.05.1957, kedy Československo ukončilo vojnový stav s Japonskom. Poukázal, že takýto záver\nvyplýva aj z nálezu Ústavného súdu Českej republiky č. II. ÚS 307/1997 zo dňa 18.05.1999, v celom\nrozsahu aplikovateľného aj na daný prípad.\nKrajský súd je názoru, že žalovaný na takúto interpretáciu pojmu „kdy země vede válku“ neprihliadal,\nrozhodol teda predčasne na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu.\nPoukázal, že požiadavka vysporiadať sa s touto otázkou vyplýva aj zo stanoviska Ministerstva vnútra\nSlovenskej republiky č. 219191-2005/022320 zo dňa 23.11.2005, adresovaného žalovanému, v ktorom\npotvrdilo, že ...„W. X. v roku 1953 nadobudol štátne občianstvo USA na základe Dohovoru o naturalizácii\nmedzi ČSR a USA z roku 1928. Nakoľko v dobe, keď jedna zo zmluvných strán viedla vojnu, tento\ndohovor neplatil, W. X. nestratil československé občianstvo a podľa zákona č. 40/1993 Z.z. je štátnym\nobčanom Slovenskej republiky...“.\nKrajský súd zdôraznil, že ide o stanovisko toho istého orgánu, vypracované tou istou osobou (Mgr. N.), na\nzáklade ktorého žalovaný rozhodol a ktorý dňa 16.02.2012 naopak uviedol, že žalobca dňa 02.10.1953\npodľa článku I Dohovoru štátne občianstvo stratil. Krajský súd poukázal v odôvodnení rozsudku\nna skutočnosť, že žalovaný sa s protichodnosťou týchto záverov nijakým spôsobom nevysporiadal,\nnevysvetlil ich, rozhodnutie (list) je pre tento nedostatok dôvodov nepreskúmateľné a teda nezákonné.\nVo vzťahu k námietke žalovaného o nedostatku právomoci krajského súdu, krajský súd zdôraznil, že\ntouto otázkou sa už zaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 6Sžo/167/2007 zo\ndňa 24.09.2008, v ktorom vyslovil záväzný právny názor, prečo takýto list nemôže byť vylúčený zo\nsúdneho prieskumu, načo poukázal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku 2Sžo/42/2011 zo\ndňa 23.01.2012.\nII.\nProti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom\nnavrhol zrušiť napadnutý rozsudok, pretože ho považuje za arbitrárny, nepresvedčivý, nespravodlivý a\nnepreskúmateľný, navyše v praxi nevykonateľný. Napadnutý rozsudok ukladá žalovanému povinnosti\nnad rámec zákona č. 40/1993 Z.z. a to v časti povinnosti konať a rozhodovať o statuse žalobcu, teda o\nexistencii resp. o neexistencii jeho štátneho občianstva. Žalovaný meritórne a autoritatívne nerozhoduje\no tom, či niekto je alebo nie je štátnym občanom Slovenskej republiky. Takúto zákonnú kompetenciu\nnemá, ani to nevyplýva z ustanovení zákona č. 40/1993 Z.z. a ani si takúto kompetenciu nemôže dovoliť\na poukázal na § 15 a § 17 zákona č. 40/1993 Z.z.). Vzhľadom ku skutočnosti, že zisťovanie štátneho\nobčianstva nemá charakter konania právneho, Okresný úrad Prešov preto pri zisťovaní štátneho\nobčianstva nemôže vykonávať žiadne dokazovanie v procesnom slova zmysle, nemôže vykonávať\nani žiadne hodnotenie dôkazov. Ak neexistuje žiadna pochybnosť o existencii štátneho občianstva,\nokresný úrad štátne občianstvo potvrdí alebo osvedčí. V prípade pochybností sa obracia na Ministerstvo\nvnútra SR v súlade s ustanovením § 9a ods. 5 zákona č. 40/1993 Z.z., ktoré s vydaním potvrdenia\nosvedčenia buď súhlasí, alebo nesúhlasí. Podľa právneho názoru žalovaného takáto kompetencia\nprislúcha (rozhodnutie o statuse - o určení štátneho občianstva) výlučnej súdnej moci. Poukazuje,\nže napadnuté rozhodnutie je ovládané ešte právnym stavom pred nadobudnutím účinnosti novely č.\n344/2007 Z.z., ktorou sa doplnil zákon č. 40/1993 Z.z. Predmetnou novelou došlo k vylúčeniu použitia\nvšeobecného predpisu o správnom konaní.\nSamotný zákon č. 40/1993 Z.z. nehovorí o konaní, ktorého výsledkom je vydanie rozhodnutia, práve\nnaopak výslovne uvádza, že sa jedná o postup, a teda o inú formu správnej činnosti, pričom výsledkom\ntakejto činnosti je úkon, ktorý nemá právne dôsledky pre fyzické osoby. Vydanie alebo nevydanie\nosvedčenia o štátnom občianstve nie je správnym aktom, pretože nespĺňa jeho základné náležitosti a to\nz dôvodu absencie jednostranného autoritatívneho výroku o právach a povinnostiach nepodriadených\nsubjektov a absencie právnych dôsledkov.\n\nVydávanie osvedčenia alebo zamietnutie vydania osvedčenia nie je rozhodnutím vo veci samej, t.j. o\ntom, či niekto je alebo nie je štátnym občanom Slovenskej republiky. Zo znenia samotného zákona č.\n40/1993 Z.z., ako aj z povahy veci vyplýva, že zákonodarca nemal vôbec v úmysle zveriť rozhodovanie\no tom, či niekto je alebo nie je štátnym občanom miestnemu orgánu štátnej správy, ktorý je v hierarchii\nštátnej správy na jej úplnom konci. Žalovaný ako orgán miestnej štátnej správy bol a je pri výkone štátnej\nsprávy riadený a kontrolovaný ústredným orgánom štátnej správy, v tomto prípade Ministerstvom vnútra\nSlovenskej republiky (§ 4 ods. 4 zákona č. 515/2003 Z.z. o krajských úradoch a obvodných úradoch a o\nzmene a doplnení niektorých zákonov vo vtedy platnom znení a rovnako v ustanovení 4 ods. 6 zákona\nč. 180/2003 Z.z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Bolo\nby porušením vyššie uvedených zákonných ustanovení, ak by orgán miestnej štátnej správy ako orgán\npodriadený, preskúmaval, vysvetľoval alebo hodnotil stanovisko nadriadeného orgánu, v tomto prípade\naž ústredného orgánu štátnej správy, ktorý stojí až na samom vrchole hierarchie štátnej správy. Žalovaný\nmá za to, že takéto konanie žalovaného by bolo v absolútnom rozpore so znením čl. 2 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a\nv rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nPrvostupňový súd úplne odignoroval podstatné argumenty žalovaného, prečo na strane žalobcu sa\nstotožnil s nálezom Ústavného súdu Českej republiky č. II. ÚS 307/1997 v otázke pojmu „kdy země\nvede válku“ a prečo na strane odporcu sa nezoberal inými rozhodnutiami Ústavního soudu Českej\nrepubliky a Nejvyššího soudu Českej republiky, týkajúcimi sa výkladu Dohovoru o naturalizácii medzi\nČeskoslovenskom a Spojenými štátmi americkými zo 16. júla 1928 č. 169/1929 Zb.; to najmä uznesenie\nÚstavního soudu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 726/2000, rozhodnutím Ústavního soudu Českej\nrepubliky sp. zn. II. ÚS 24/01, I. ÚS 124/04, rozhodnutím Nejvyššího soudu Českej republiky sp. zn.\n28Cdo/376/2000, 23Cdo/1271/2000 a 28Cdo/3711/2008.\nPoukazuje, že z odôvodnenia uvedených rozhodnutí vyplýva, že súdy pri preskúmavaní rozhodnutí\no reštitučných nárokoch tieto rozhodnutia nerušili a nevracali správnym orgánom na nové konanie z\ndôvodu skúmania existencie štátneho občianstva žiadateľov o reštitúcie správnymi orgánmi, ale samé\niniciatívne skúmali existenciu štátneho občianstva žiadateľov o reštitúciu. Dôvod na takéto konanie\nsúdov Českej republiky je logický a úplne zrejmý a to nemožnosť správnych orgánov rozhodovať o\nstatuse, teda o existencii resp. neexistencii štátneho občianstva. Tento právny názor žalovaného už\nKrajský súd Prešov prijal a vyjadril vo svojom rozhodnutí zo dňa 13. júla 2013 sp. zn. 2S/3/2013, kde\nsúd zamietol žalobu a vo svojom odôvodnení na str. 11 tretí odsek uviedol nasledovné: „Ako vyplýva\nz ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 40/1993 Z.z. na postup správneho orgánu podľa tretej časti tohto\nzákona t.j. vo veci vydávania osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej republiky, sa nevzťahuje\nvšeobecný predpis o správnom konaní, teda ani procesné lehoty v ňom uvedené. Súd sa v danom\nprípade stotožňuje s názorom odporcu, že ide o deklaratórny úkon, t.j. potvrdenie určitej skutočnosti, o\nktorej nie sú pochybnosti a v prípadoch, kedy nie je potreba autoritatívneho zisťovania, nie je úlohou\nsprávneho orgánu odstraňovať pri osvedčovaní prípadné pochybnosti o existencii alebo neexistencii\nštátneho občianstva. Správny orgán môže teda potvrdenie/osvedčenie vydať alebo nevydať, teda\nžiadosť o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve zamietnuť. Nejedná sa teda o rozhodovanie o tom,\nči žiadateľ je alebo nie je štátnym občanom Slovenskej republiky, teda rozhodovanie o statuse“.\nŽalovaný ďalej poukazuje na tú skutočnosť, že osvedčenie je verejnou listinou a platí pre\nneho prezumpcia správnosti. Preto osvedčeniu sa nemožno brániť žiadnym formálnym opravným\nprostriedkom, ale len a iba dôkazom opaku. Pokiaľ nie je preukázaný opak, platí, že obsah osvedčenia\nzodpovedá skutočnosti. S ohľadom na vymedzenie súdnej právomoci pri preskúmavaní správnych\naktov je potrebné rozlíšiť správne akty, ktorými sa rozhoduje o subjektívnych právach a úkony ostatné.\nOsvedčenie nie je správnym aktom, ale je iným úkonom, pre ktorý je všeobecne podľa teórie správneho\npráva charakteristická tá skutočnosť, že nezasahuje do niečích práv.\nJe názoru, že súd v odôvodnení svojho rozhodnutia sa nijako nevysporiadal a nevysvetlil, v čom vidí\npostup správneho orgánu vo veci vydávania osvedčenia za nezákonný. Poukazuje, že okrem absencie\nskutočnosti, v ktorých súd vyvodil svoje závery a úvahy, ktorými sa pri svojom rozhodnutí riadil, absentuje\n\naj právne posúdenie veci. Žalovaný tak nemal možnosť zaujať stanovisko k neexistujúcim úvahám súdu,\ntýkajúcim sa uloženia povinnosti konať a rozhodovať vo veci existencie resp. neexistencie štátneho\nobčianstva žalobcu, či určenia samotnej existencie resp. neexistencie štátneho občianstva žalobcu\nvyplývajúcej z ustanovenia § 17 zákona č. 40/1993 Z.z.\nĎalej poukazuje, že v zmysle ustanovenia § 7 ods. 4 zákona č. 40/1993 Z.z. možno udeliť štátne\nobčianstvo Slovenskej republiky bez splnenia podmienky pobytu podľa ods. 1 písm. a/ žiadateľovi,\nktorý stratil Československé štátne občianstvo na základe medzinárodných zmlúv. V prípade žalobcu\nnie je nutné dodržať ani podmienku pobytu uvedenú v § 7 ods. 3, ktorá sa zaoberá udelením\nštátneho občianstva žiadateľovi, ktorému bolo vydané osvedčenie preukazujúce postavenie Slováka\nžijúceho v zahraničí. Ak teda má žalobca záujem o štátne občianstvo Slovenskej republiky, môže\noň kedykoľvek požiadať. Žalovaný nevidí zákonnú prekážku, ktorá by Ministerstvu vnútra Slovenskej\nrepubliky vylučovala jeho udelenie.\n\nIII.\nŽalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že otázkou právomoci krajského\nsúdu preskúmavať zákonnosť rozhodnutí a postupu žalovaného sa už raz zaoberal Najvyšší súd\nSlovenskej republiky konaní sp. zn. 6Sžo/167/2007 zo dňa 24.09.2008, pričom v tomto konaní vyslovil\nzáväzný právny názor, prečo nemôže byť takýto list vylúčený zo súdneho prieskumu. Tento názor bol\npotvrdený aj najvyšším súdom v konaní sp. zn. 2Sžo/42/2011. Konanie vedené pod sp. zn. 5Scud/1/2012\nje identickým konaním. Ďalej poukázal, že v konaní pred súdom prvého stupňa bolo jednoznačne\npreukázané, že žalovaný disponoval dvomi stanoviskami toho istého ústredného orgánu štátnej správy,\na to stanoviskom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2005, v ktorom ministerstvo\nuviedlo, že Krajský úrad v Prešove vydá žiadateľovi po predložení písomnej žiadosti a po odobratí\npreukazu zahraničného Slováka osvedčenie o štátnom občianstve Slovenskej republiky a stanoviskom\nMinisterstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 16.02.2012, na základe ktorého žalovaný listom zo dňa\n04.09.2012 zamietol žiadosť žalobcu o vydanie štátneho občianstva.\nUvedené dve stanoviská boli podpísané tou istou osobou a to Mgr. D. N., pričom za tých istých\nskutkových a právnych okolností podali protikladný pokyn pre žalovaného. Žalovaný sa tak v\nnapadnutom liste žiadnym spôsobom nevysporiadal s protichodnosťou vyššie uvedených stanovísk,\npričom stanovisko zo dňa 23.11.2005 už „opomenul“ čo aj spomenúť.\nNavrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a zaviazal žalovaného zaplatiť\nžalobcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 142,04 €.\nIV.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 prvá\nveta O.s.p.) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu\npredchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia\nodvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku rozsudkom, ktorý\nverejne vyhlásil (§ 156 ods. 1 O.s.p.). Termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený minimálne\npäť dní vopred na úradnej tabuli súdu a jeho internetovej stránke www.nsud.sk <http://www.nsud.sk> (§\n156 ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta O.s.p.).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis\nžalovaného zistil, že W. X., rod. I. D., nar. XX. C. XXXX, štátny občan USA, podal dňa 14. decembra\n2004 na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského úradu v Prešove žiadosť\no udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Sekcia\nverejnej správy, Odbor štátneho občianstva a matrík rozhodnutím č. 219191-2005/02232 z 24. marca\n\n2005 nevyhovelo žiadateľovej žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky z dôvodu, že\nnespĺňa podmienky na udelenie štátneho občianstva ustanovené v § 7 ods. 1 zákona č. 40/1993 Z.z. a\nani nespadá do skupiny osôb, uvedených v § 7 ods. 5 predmetného zákona, ktorým možno udeliť štátne\nobčianstvo Slovenskej republiky bez splnenia podmienok ustanovených v § 7 ods. 1, pretože žiadateľ\nstratil štátne občianstvo Československej republiky podľa Ústavného dekrétu prezidenta republiky č.\n33/1945 Zb.\nŽalobca podal proti uvedenému rozhodnutiu v zákonom stanovenej lehote rozklad, ktorý odôvodnil tým,\nže jeho otcovi I. D. bolo stratené Československé občianstvo znovu obnovené. Na potvrdenie tejto\nskutočnosti predložil fotokópiu žiadosti o milosť pre I. D., odsúdeného Štátnym súdom v Bratislave\nv roku 1952 pre velezradu a pokus o prekročenie štátnych hraníc a fotokópiu uznesenia Krajského\nsúdu v Bratislave o zamietnutí návrhu na obnovu trestného konania. Podľa uvedených dokladov mal\nI. D. vo februári 1948 znovu nadobudnúť Československé štátne občianstvo. Nakoľko však žiadateľ\nnemal k dispozícii doklad osvedčujúci vrátenie jeho Československého štátneho občianstva, obrátil sa\nprostredníctvom Ing. K. L., splnomocneného zástupcu na konanie vo veci udelenia štátneho občianstva\nSlovenskej republiky, na Slovenský národný archív so žiadosťou o jeho vyhľadanie. Následne 06.\njúla 2005 bola Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky predložená fotokópia dokladu, podľa ktorého\ndočasná Okresná správna komisia v Sabinove 10. februára 1949 oznámila Povereníctvu vnútra v\nBratislave, že I. D. si uplatnil nárok na Československé občianstvo podľa zákona č. 245/1948 Zb.;\nČeskoslovenské štátne občianstvo nadobudol dňom účinnosti uvedeného zákona a to 17. novembra\n1948.\nMinisterstvo vnútra Slovenskej republiky na základe uvedeného malo za to, že aj žalobca, vtedy ako\nmaloleté dieťa, nadobudol Československé občianstvo spolu s otcom, a preto v rámci autoremedúry\npodľa § 57 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, (ďalej len „správny poriadok“) vyhovelo\nrozkladu žalobcu a zrušilo svoje prvostupňové rozhodnutie. V odôvodnení ďalej uviedol, že po\npreskúmaní spisového materiálu zistil, že žalobca, ktorý ako maloleté dieťa odišiel s matkou do USA a\n2. októbra 1953 nadobudol americké štátne občianstvo na základe Dohovoru o naturalizácii medzi ČSR\na USA. Nakoľko v dobe, keď jedna zo zmluvných strán viedla vojnu, tento dohovor neplatil, Ministerstvo\nvnútra Slovenskej republiky dospelo k záveru, že žalobca nadobudnutím amerického občianstva v\nroku 1953 nestratil československé občianstvo. Z tohto dôvodu ministerstvo vnútra konštatovalo, že\nmenovaný je ku dňu vydania rozhodnutia štátnym občanom Slovenskej republiky a môže požiadať\nKrajský úrad v Prešove o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej republiky.\nMinisterstvu vnútra Slovenskej republiky bola dňa 11. augusta 2005 doručená žiadosť z Krajského\núradu v Prešove o prehodnotenie právoplatnosti rozhodnutia č. 219191-2005/02232 z 12. júla 2005.\nKrajský úrad uviedol, že na žiadateľa nemožno vzťahovať vrátenie Československého občianstva spolu\ns otcom, pretože podľa materiálov, ktoré má úrad k dispozícii, žalobca s matkou opustili Slovenskú\nrepubliku a nevrátili sa späť. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 245/1948 Zb. mohli maloleté deti spolu s otcom\nnadobudnúť Československé občianstvo v prípade, ak mali bydlisko na území Československa. Nakoľko\nžalobca nemal v čase vrátenia Československého štátneho občianstva jeho otcovi bydlisko na území\nČeskoslovenska, nemohol nadobudnúť Československé štátne občianstvo.\nMinisterstvo vnútra Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa 30. septembra 2005 č. 206-2005/03691\nzrušil rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Sekcie verejnej správy, Odboru štátneho\nobčianstva a matrík č. 219191-2005/02232 z 12. júla 2005, ktorým bolo podľa § 57 ods. 1 a § 59\nods. 2 správneho poriadku v rámci autoremedúry zrušené rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej\nrepubliky č. 219191-2005/02232 z 24. marca 2005, ktorým sa nevyhovelo žiadosti W. X., rod. I. D., zo\n14. decembra 2004 o udelení štátneho občianstva Slovenskej republiky, rozkladu žalobcu vyhovel, a\nvec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie.\nListom číslo 2006/03819 zo dňa 31.10.2006 bolo žalobcovi oznámené, že osvedčenie o štátnom\nobčianstve mu nebude vydané. Krajský súd v Prešove v konaní sp. zn. 3Scud/1/2007-91 zo dňa\n09.12.2008 zrušil rozhodnutie bývalého Krajského úradu v Prešove a vrátil mu vec na nové konanie. Ešte\npred rozhodnutím Krajského súdu v Prešove 3Scud/1/2007-91 zo dňa 09.12.2008 rozhodoval Krajský\n\nsúd v Prešove dňa 25. septembra 2007 č. k. 3Scud/1/2007-64, kde zastavil konanie podľa § 250d ods.\n3 O.s.p. o preskúmanie zákonnosti stanoviska vydaného vo forme listu č. 2006/03819 z 31.10.2006,\nktorým žalovaný nevyhovel žiadosti žalobcu o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej\nrepubliky. Krajský súd uznesenie odôvodnil tým, že nie je splnený zákonný predpoklad postupu podľa\ndruhej hlavy piatej časti O.s.p., lebo rozhodnutie žalovaného nie je konečným rozhodnutím, keďže nejde\no rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo\nprávoplatnosť a ani o rozhodnutí, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo\nprávoplatným. Vyslovil názor, že otázka formy rozhodnutia nie je rozhodujúca, pretože rozhodujúci je\njeho obsah, z ktorých vyplýva, že preskúmaním rozhodnutia súdom nebráni, ak správny orgán použije\nformu obyčajného listu, prípisu alebo obdobného spôsobu informovania o svojom rozhodnutí o právach\nalebo povinnostiach fyzických alebo právnických osôb. Podľa názoru krajského súdu osvedčenie o\nštátnom občianstve Slovenskej republiky je deklaratórnym rozhodnutím, lebo sa ním zakladajú práva\na povinnosti fyzickej osoby ako občana Slovenskej republiky a oznámenie o nevydaní osvedčenie o\nštátnom občianstve je rovnako rozhodnutím, v ktorom sa síce neosvedčuje nesporná skutočnosť, ale\nmá zásadný význam na práva a povinnosti žalobcu.\nProti predmetnému rozhodnutiu podal odvolanie žalobca a najvyšší súd uznesením zo dňa 24.\nseptembra 2008 č. k. 6Sžo/167/2007 napadnuté uznesenie Krajského súdu v Prešove č. k.\n3Scud/1/2007-64 z 25. septembra 2007 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení poukázal,\nže postup žalovaného v predmetnej veci nebol v súlade s príslušnými ustanoveniami správneho poriadku\na viedol k oznámeniu o nevydaní osvedčenie o štátnom občianstve Slovenskej republiky bez vydania\nriadneho rozhodnutia, čo je v rozpore so zákonom. Ďalej poukázal, že zastavením konania krajský súd\nodňal možnosť žalobcovi konať pred súdom, čím porušil jeho ústavné právo domáhať sa pred nezávislým\na nestranným súdom prieskumu postupu správnych orgánov.\nNásledne rozhodoval Krajský súd v Prešove v konaní 6Scud/2/2010-57 z 20. mája 2011, ktorým zrušil\npodľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. list žalovaného zo dňa 07. októbra 2010 pod č. k. 2010/00006,\nktorým žalovaný rozhodol tak, že žalobcovu žiadosť o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve\nzamietol a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, nakoľko dospel k záveru, že napadnutý list\nžalovaného, ako aj postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal nebol v súlade so zákonom a vychádzal\nz nesprávneho právneho názoru. Voči predmetnému rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote\nodvolanie žalovaný a na základe predmetného odvolania rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky\nv konaní pod sp. zn. 2Sžo/42/2011 dňa 21. marca 2012 tak, že potvrdil rozsudok Krajského súdu v\nPrešove č. k. 6Scud/2/2010-57 z 20. mája 2011. Okrem iného v odôvodnení poukázal, že pokiaľ názor\nžalovaného vychádza zo stanoviska Ministerstva vnútra, potom aj toto stanovisko v zmysle § 245 ods.\n1 O.s.p. je predmetom súdneho prieskumu a v prípade, ak dôjde k zrušeniu rozhodnutia žalovaného v\nsúdnom konaní, je právnym názorom súdu vysloveným v zrušujúcom rozsudku viazaný nielen žalovaný,\nale aj Ministerstvo vnútra (§ 250j ods. 7 O.s.p.). Tiež poukázal, že o žiadosti žalobcu o zachovanie\nČeskoslovenského štátneho občianstva do rozhodnutia najvyššieho súdu v konaní 2Sžo/42/2011 nebolo\nprávoplatne rozhodnuté. Ďalej poukázal, že žalobca je osobou, ktorá sa hlásila k maďarskej národnosti,\nale štátne občianstvo nestratila. Otec žalobcu, ako vyplýva z podanej žiadosti podľa § 2 ods. 2 Ústavného\ndekrétu, na účel zachovania štátneho občianstva predmetnú žiadosť podal a nebolo jeho vinou a už\nvôbec nie vinou maloletého žalobcu, že o tejto žiadosti v čase jej podania, resp. v období, keď sa o nej\nmalo rozhodnúť, nebolo rozhodnuté v tom zmysle, či štátne občianstvo bolo zachované aj u maloletého\nžalobcu. Ak si teda štát prostredníctvom príslušných orgánov nesplnil povinnosť rozhodnúť o žiadosti\nurčitej osoby, hľadelo sa ňu akoby štátne občianstvo nikdy nestratila. A tak tomu bolo u otca žalobcu\naj u žalobcu samého. Preto ak žalovaný rozhodoval listom o tom, či štátne občianstvo u žalobcu bolo\nzachované, resp. nebolo zachované a či žiadosti o štátne občianstvo vyhovie alebo nevyhovie, bolo jeho\nprvoradou úlohou právne relevantným spôsobom preukázať, či k strate štátneho občianstva u žalobcu\nnaozaj došlo a na základe čoho. Rozhodnutie o priznaní štátneho občianstva žalobcovmu otcovi podľa\nzákona č. 245/1948 Zb. nemohlo mať žiaden vplyv na situáciu žalobcu, nakoľko toto sa týkalo len\nžalobcovho otca a táto skutočnosť nemala žiadny vplyv na podstatu pôvodnej žiadosti, minimálne v tej\nčasti, ktorá sa týkala žalobcu.\nNa základe zrušovacieho rozhodnutia žalovaného - list žalovaného zo dňa 07. októbra 2010 pod\nč. 2010/00006 žalovaný opätovne rozhodol a to listom bývalého Obvodného úradu Prešov, odbor\n\nvšeobecnej vnútornej správy zo dňa 4. septembra 2012 č. Obú-Po-OVVS4-2012/00346/TI tak, že na\nzáklade stanovisko MV SR č. SVS-OVVS2-2012/000195 zo dňa 08.08.2012 a záväzného výkladu\nMinisterstva vnútra Slovenskej republiky č. SVS-OVVS2-2012/031834 zo dňa 06.02.2012 žiadosť\nžalobcu o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej republiky zamietol.\nPoukázal na to, že podľa § 15 zákona č. 40/1993 Z.z. sa na postup podľa tretej časti tohto zákona\nnevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Žiadosť o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve\nSlovenskej republiky bola listom zo dňa 07.10.2010 zamietnutá. Ďalej uviedol, že vo veci posúdenia\nštátneho občianstva Slovenskej republiky rešpektoval právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky vyslovený v rozsudku sp. zn. 2Sžo/42/2011 zo dňa 21.03.2012, podľa ktorého žalobca je\nosobou, ktorá nestratila Československé štátne občianstvo podľa § 2 Ústavného dekrétu prezidenta\nrepubliky č. 33/1945 Zb. Predmetom doterajšieho posudzovania existencie (neexistencie) štátneho\nobčianstva Slovenskej republiky u žalobcu bolo zachovanie jeho Československého štátneho občianstva\nv zmysle citovaného Ústavného dekrétu. V spisovej dokumentácii sa nachádza naturalizačná listina\nč. NO7057863, ktorou boli žalobcovi udelené štátne občianstvo Spojených štátov amerických dňa\n02.10.1953. Žalovaný v súlade s § 9a ods. 5 zákona požiadal Ministerstvom vnútra Slovenskej\nrepubliky listom zo dňa 13.06.2012 o súhlas s vydaním osvedčenia o štátnom občianstve pre\nmenovaného z dôvodu, že sa nenachádza v ústrednej evidencii nadobudnutia štátneho občianstva\nSlovenskej republiky a boli pochybnosti o jeho štátnom občianstve. Na základe stanoviska Ministerstva\nvnútra č. SVS-OVVS2-2012/000195 a záväzného výkladu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č.\nSVS.OVVS2-2012/031834 k aplikácii Dohovoru o naturalizácii medzi Československom a Spojenými\nštátmi č. 169/1929 Zb. žalovaný konštatoval, že žalobca dňa 02.10.1953 stratil Československé štátne\nobčianstvo a to dňom udelenia štátneho občianstva Spojených štátov amerických podľa čl. I. Úmluvy\no naturalizácii uzavretej medzi Československom a Spojenými štátmi dňa 16. júla 1928 (č. 169/1929\nZ.). Táto zmluva zamedzovala vzniku dvojakého štátneho občianstva medzi zmluvnými stranami\nnaturalizáciou - udelením.\nPodľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných\nprostriedkov zákonnosť rozhodnutia a postupov orgánov verejnej správy.\nPodľa odseku 3 rozhodnutím správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom\nkonaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti\nfyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo\npovinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa\nrozumie aj jeho nečinnosť.\nPodľa § 245 ods. 1 O.s.p., pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu posúdi súd i\nzákonnosť prv urobeného správneho rozhodnutia, o ktoré sa preskúmavané rozhodnutie opiera, ak bolo\npreň prv urobené rozhodnutie záväzné a ak nie je na jeho preskúmanie určený osobitný postup.\nPodstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v\nsprávnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím\nči postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak\nkonanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, alebo bude účastníkom\nkonania s rovnakými právami ako ten, o koho práva ide.\nPredmetom súdneho preskúmania je list žalovaného, ktorým oznámil žalobcovi, že zamieta jeho žiadosť\no vydanie osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej republiky.\nPodľa § 9a ods. 1 písm. a/ zákona č. 40/1993 Z.z. o štátnom občianstve, štátne občianstvo Slovenskej\nrepubliky sa preukazuje platným osvedčením o štátnom občianstve Slovenskej republiky.\n\nPodľa § 9a ods. 2 zákona č. 40/1993 Z.z osvedčenie o štátnom občianstve Slovenskej republiky vydáva\npríslušný obvodný úrad v sídle kraja na základe písomnej žiadosti o vydanie osvedčenia o štátnom\nobčianstve Slovenskej republiky, ktorá sa podáva osobne na obvodnom úrade v sídle kraja, diplomatickej\nmisii alebo na konzulárnom úrade Slovenskej republiky.\nPodľa § 9a ods. 5 zákona č. 40/1993 Z.z ak sa žiadateľ nenachádza v ústrednej evidencii nadobudnutia\na straty štátneho občianstva Slovenskej republiky alebo ak sú pochybnosti o jeho štátnom občianstve,\nobvodný úrad v sídle kraja požiada ministerstvo o súhlas s vydaním osvedčenia o štátnom občianstve\nSlovenskej republiky.\nPodľa§ 9a ods. 8 zákona č. 40/1993 Z.z ak sa zistilo, že žiadateľ nie je štátnym občanom Slovenskej\nrepubliky, obvodný úrad v sídle kraja žiadosť o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej\nrepubliky zamietne a písomne odôvodní, prečo nemožno žiadosti vyhovieť.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, viazaný rozsahom odvolania, preskúmal rozsudok krajského súdu,\npričom nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov\nspolu s právnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v jeho odôvodnení, ktoré vytvárajú\ndostatočné východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s rozsudkom krajského\nsúdu stotožňuje v celom rozsahu a na zdôraznenie jeho správnosti považuje za vhodné doplniť\nnasledovné:\nPokiaľ žalovaný namietal nedostatok právomoci krajského súdu vo veci rozhodnúť, odvolací súd\nopätovne pripomína, že touto otázkou sa Najvyšší súd Slovenskej republiky už zaoberal v uznesení\n6Sžo/167/2004 z 24. septembra 2008, ako aj v konaní 2Sžo/42/2011 a vyslovil záväzný právny názor,\nprečo i predmetný list nemôže byť vylúčený zo súdneho prieskumu zákonnosti. Odvolací súd nemá\ndôvod odchýliť sa od právneho názoru už vysloveného, a to napriek tomu, alebo práve preto, že\nmedzičasom došlo k novele zákona o štátnom občianstve, ktorá v § 15 explicitne vylúčila subsidiaritu\nsprávneho poriadku v konaní podľa tretej časti zákona o štátnom občianstve.\nŠtátne občianstvo Slovenskej republiky je chránené čl. 5 Ústavy Slovenskej republiky a v zmysle § 9a\nods. 1 písm. a/ zákona o štátnom občianstve sa preukazuje platným osvedčením. Pokiaľ žiadateľovi\nnie je osvedčenie vydané, nemôže preukázať, že je štátnym občanom Slovenskej republiky. Preto\nak žiadateľ tvrdí, ako je tomu v prejednávanom prípade, že nikdy Československé štátne občianstvo\nnestratil, je povinnosťou správnych orgánov - žalovaného a Ministerstva vnútra Slovenskej republiky,\naby v konaní podľa § 9a zákona o štátnom občianstve túto skutočnosť preverili a o nej rozhodli.\nV konaní bolo rozhodujúcou otázkou posúdenie, či k udeleniu štátneho občianstva Spojených štátov\namerických u žalobcu došlo v dôsledku jeho naturalizácie na území Spojených štátov v čase, kedy\nČeskoslovensko viedlo vojnu.\nĎalej Najvyšší súd poukazuje, že aj keď sa na konanie podľa § 9a zákona č. 40/1993 Z.z. nevzťahujú\nvšeobecné predpisy o správnom konaní, podľa § 9a ods. 8 citovaného zákona bol žalovaný povinný\nsvoje rozhodnutie písomne odôvodniť. Pokiaľ sa na daný druh konania nevzťahujú ustanovenia\nsprávneho poriadku, neznamená takáto právna úprava automaticky vylúčenie výsledku konania - listu\n(rozhodnutia) zo súdneho prieskumu zákonnosti. V tomto prípade ide podľa názoru súdu o také\nrozhodnutie, ktoré zasahuje do práv žalobcu a preto je v súlade so zákonom, ak je konečné rozhodnutie\nsúdom preskúmané.\nV správnom súdnictve je právo na prístup k súdu vymedzené princípom generálnej klauzuly s\nnegatívnom enumeráciou, naviac z neho vyplýva, že súdy v základe preskúmavajú všetky rozhodnutia\norgánov verejnej správy okrem tých, ktoré zákon výslovne vylučuje z prieskumu.\n\nSúd v tejto súvislosti poukazuje i na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. rozsudok\nsp. zn. 5 Sži/20/2012 zo dňa 28.02.2013, podľa ktorého predmetom preskúmania súdom v správnom\nsúdnictve môžu byť aj rozhodnutia, ktoré nemajú formálne náležitosti.\nV preskúmavanom liste žalovaný poukázal na stanovisko Ministerstva vnútra Slovenskej republiky\nč. SVS-OVVS2-2012/000195 zo dňa 08.08.2012 a záväzný výklad Ministerstva vnútra Slovenskej\nrepubliky č. SVS-OVVS2-2012/031834 zo dňa 16.02.2012, podľa ktorého stav vojny v Československu\ntrval od 23.09.1938 do 31.12.1945, pričom obdobie trvania vojnového stavu bolo ukončené podľa stavu\ntrvania brannej pohotovosti štátu.\nŽalovaný sa výkladom pojmu „kdy země vede válku“ nezaoberal, rozhodol predčasne na základe\nnedostatočne zisteného skutkového stavu. Takáto požiadavka vysporiadať sa s predmetnou otázkou\nvyplývala aj zo stanoviska Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 219191-2005/022320 zo dňa\n23.11.2005, adresovaného žalovanému, v ktorom potvrdilo, že „W. X. v roku 1953 nadobudol štátne\nobčianstvo USA na základe Dohovoru o naturalizácii medzi ČSR a USA z roku 1928. Nakoľko v dobe,\nkeď jedna zo zmluvných strán viedla vojnu, tento dohovor neplatil, W. X. nestratil Československé\nobčianstvo a podľa zákona č. 40/1993 Z.z. je štátnom občanom Slovenskej republiky...“.\nŽalovaný disponuje dvoma stanoviskami toho istého ústredného orgánu štátnej správy a to stanoviskom\nMinisterstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2005 v ktorom ministerstvo uviedlo, že Krajský\núrad v Prešove vydá žalobcovi po predložení písomnej žiadosti a po odobratí preukazu zahraničného\nSlováka osvedčenie o štátnom občianstve Slovenskej republiky a stanoviskom Ministerstva vnútra\nSlovenskej republiky zo dňa 16.02.2012, na základe ktorého žalovaný listom zo dňa 04.09.2012 zamietol\nžiadosť žalobcu o vydanie štátneho občianstva, lebo podľa čl. I Dohovoru dňa 02.10.1953 štátne\nobčianstvo stratil.\nŽalovaný sa s protichodnosťou týchto záverov nijakým spôsobom nevysporiadal, ani ich nevysvetlil.\nPreto je rozhodnutie (list) žalovaného pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné a teda nezákonné.\nPokiaľ ide o ostatné námietky uvádzané v odvolaní, tieto boli už niekoľkokrát súdmi viacerých inštancií\nzodpovedané, preto odvolací súd nepovažuje za potrebné sa k nim opakovane vyjadrovať.\nPo preskúmaní predloženého spisového materiálu, postupu a rozhodnutia krajského súdu, odvolací súd\ndospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil skutkový stav a vysporiadal sa so\nvšetkými relevantnými námietkami účastníkov konania.\nSkutočnosti, ktorými žalovaný v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie krajského súdu neboli\nzistené v odvolacom konaní.\nZ uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalovaného nevyhovel a s\nprihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok Krajského súdu v Prešove ako\nvecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil.\nV ďalšom konaní bude povinnosťou správnych orgánov rešpektovať záväzný právny názor Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky a v intenciách tohto rozsudku v spojení s rozsudkom Krajského súdu v\nPrešove o žiadosti žalobcu opätovne rozhodnúť a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodniť (§ 250j ods.\n7 O.s.p.).\nO trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá\nO.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. a priznal úspešnému žalobcovi titulom náhrady trov právneho zastúpenia\nsumu 142,04 € jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu žalovaného zo dňa 14.02.2014 á 134\n€ + režijný paušál á 8,04 €.\n\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5Scud/1/2012", "guid": "b785138e-fbdf-4493-b6ce-472cbcc30f68:eb491af7-d40d-4a01-9760-70b6fe74c9b0", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:62c1d8b9-606f-4ca3-8c55-177e53f57d79", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 124/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 124/04 z 30. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-30", "citacie_n": 142, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:62c1d8b9-606f-4ca3-8c55-177e53f57d79"}, {"guid": "ussr:affd53fd-722c-4ea7-8465-b65aacc8ac8a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 24/01", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 24/01 z 4. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-04", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:affd53fd-722c-4ea7-8465-b65aacc8ac8a"}, {"guid": "6fe212a6-7150-403f-b59f-01ff3a9b6b84:9036b79f-f612-48d2-b70e-dbab685a60c5", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2011:8010200863.1", "spisova_znacka": "6Scud/2/2010", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 6Scud/2/2010 z 19. 5. 2011", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2011-05-19", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2011:8010200863.1"}], "citovane_v": []}