{"guid": "7a81b189-02ad-41cc-9f04-dbfc04d68e2f:afec09a7-46af-4438-8343-27bb0cdbf15f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:8012200440.1", "spisova_znacka": "2Sžf/18/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/18/2013 z 12. 2. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 12. februára 2014, sp. zn. 2Sžf/18/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:8012200440.1", "identifikacne_cislo": "8012200440", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Zuzana Singerová", "sudca_id": 248, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-zuzana-singerova-248", "datum_vydania": "2014-02-12", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-1", "nazov": "§ 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-2", "nazov": "§ 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-51", "nazov": "§ 51 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-51", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-51"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2004/222#paragraf-49", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-51"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/afec09a7-46af-4438-8343-27bb0cdbf15f", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:8012200440.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:8012200440.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:8012200440.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Sžf/18/2013\n8012200440\n12. 02. 2014\nJUDr. Elena Kováčová\nECLI:SK:NSSR:2014:8012200440.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej\na členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. v právnej veci žalobcu\nEUROBUILDING Prešov, spol. s r.o., so sídlom v Prešove, Budovateľská 50, zastúpeného advokátskou\nkanceláriou JUDr. Jánom Garajom, advokátom so sídlom Prešov, Floriánova 2, proti žalovanému\nFinančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia a postupu žalovaného č. 1020505/1/607772/2012 zo dňa 26. marca 2012, konajúc o\nodvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 1S 56/2012-37 zo dňa 30. októbra\n2012, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 1S 56/2012-37 zo dňa 30.\noktóbra 2012 p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nKrajský súd v Prešove napadnutým rozsudkom podľa ustanovenia § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho\nporiadku zamietol žalobný návrh žalobcu, ktorým sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, ktorý v\nodvolacom konaní potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Prešov I. zo dňa 22. decembra\n2011 č. 724/230/87166/11/Šar, ktorým správca dane podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992\nZb. v znení neskorších predpisov vyrubil žalobcovi daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I.\nštvrťrok 2009 v sume 35.829, 41 euro. Krajský súd takto rozhodol, keď sa stotožnil so žalovaným, že\nžalobca ako daňový subjekt nepreukázal splnenie zákonných podmienok na odpočítanie dane z pridanej\nhodnoty. V dôvodoch napadnutého rozsudku poukázal na to, že Daňový úrad Prešov I. výzvou zo dňa\n10. októbra 2011 vyzval žalobcu na splnenie si povinností za účelom, aby v lehote 8 pracovných dní\npredložil v súvislosti s výkonom daňovej kontroly na DPH za zdaňovacie obdobie I. až IV. štvrťrok 2009\ndôkazy preukazujúce tvrdenia a to deklarované odpočítanie dane z tovarov a služieb nadobudnutých v\ntuzemsku, kde platiteľ uplatnil odpočítanie dane z faktúr vystavených spoločnosťou DREV CONTACT,\ns.r.o., Južná trieda 125, Košice..., v súčasnosti Štvrť SNP 998/28 Galanta s tým, že uvedený daňový\nsubjekt s príslušnými správcami dane nespolupracuje a preto správca dane žiadal žalobcu o predloženie\ndôkazov, ktoré by hodnoverným spôsobom preukázali, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené touto\nobchodnou spoločnosťou a že obsahové náležitosti dodávateľských faktúr zodpovedajú skutočnosti.\nPredmetná výzva bola žalobcovi doručená dňa 31. októbra 2011. Zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo\ndňa 21. novembra 2011, ktorého sa zúčastnil za žalobcu jeho právny zástupca A.. A. O., vyplýva, že bol\noboznámený s priebehom a vykonaním dokazovania v predmetnej veci, pričom právny zástupca žalobcu\nnevznášal žiadne námietky. Krajský súd ďalej dôvodil tým, že z administratívneho spisu vyplýva, že dňa\n22. novembra 2011 bol vypracovaný protokol o výsledku zistenia z daňovej kontroly a následne výzvou\nzo dňa 22. novembra 2011 na vyjadrenie sa k protokolu a termín na jeho prerokovanie bol stanovený\nna deň 21. decembra 2011 s upozornením, že ak sa v stanovený deň daňový subjekt alebo jeho právny\n\nzástupca alebo zvolený zástupca nezúčastní na prerokovaní protokolu, bude sa deň určený v tejto\nvýzve považovať podľa § 15 ods. 12 zákona o správe daní za deň prerokovania a doručenia protokolu,\npričom z doručenky nachádzajúcej sa v administratívnom spise vyplýva, že A.. O. bola predmetná výzva\ndoručená dňa 25. novembra 2011. Následne na to A.. O. podaním zo dňa 23. novembra 2011 doručeným\nsprávcovi dane dňa 24. novembra 2011 uviedol, že dôkazy o reálnosti uskutočnení dodávok tovaru a\nslužieb budú správcovi dane v najbližšej dobe predložené, že všetky účtovné doklady musí spracovať,\nvyhodnotiť a že záverečné stanovisko správcovi dane podá do 2. decembra 2011. Napriek tomu žalobca\nvšak do 2. decembra 2012 správcovi dane nepredložil listinné dôkazy o reálnosti uskutočnení dodávok\ntovaru a služieb a preto následne správca dane vydal dodatočný platobný výmer. Taktiež z úradného\nzáznamu zo dňa 21. decembra 2011 vyplýva, že konateľ spoločnosti žalobcu a ani jeho právny zástupca\nsa na prerokovanie protokolu nedostavili. Krajský súd tiež poukázal v dôvodoch svojho rozhodnutia\nna jednotlivé ustanovenia zákona č. 511/1991 Zb., ktoré sa vzťahujú na predmetnú vec a z ktorých\nvyplýva, že správca dane pri vykonávaní daňovej kontroly neporušil zákon a preto krajský súd nezistil,\nže by išlo o šikanózny výkon daňovej kontroly vo vzťahu k žalobcovi a preto námietka žalobcu v\ntomto smere bez bližšej špecifikácie má iba deklaratórny charakter. Taktiež z administratívneho spisu,\nz odvolania žalobcu, ako i zo žaloby nevyplýva, že by žalobca bol v priebehu výkonu daňovej kontroly\nvo vzťahu k postupu zamestnancov správcu dane vzniesol námietky. Čo sa týka námietky žalobcu, že\nsprávca dane predčasne ukončil daňovú kontrolu, pretože žalobca sa dal v konaní zastúpiť právnym\nzástupcom-advokátom, je podľa názoru krajského súdu nedôvodná, pretože lehota do 20. januára 2012\nje maximálnou lehotou do kedy daňová kontrola mala byť ukončená. Krajský súd taktiež považoval za\nnedôvodnú i námietku žalobcu, že mu zo strany správcu dane nebol daný dostatočný časový priestor\nna splnenie si dôkaznej povinnosti, pretože takéto tvrdenie nezodpovedá obsahu administratívneho\nspisu, pretože, ak si žalobca uplatnil nárok na odpočet DPH, jeho povinnosťou bolo reálny obsah ním\npredložených účtovných dokladov aj preukázať čo sa v predmetnej veci zo strany žalobcu nestalo.\nProti rozsudku krajského súdu podal odvolanie žalobca a žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky\nv odvolacom konaní napadnutý rozsudok ako nezákonný zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Prešove\nna ďalšie konanie. Uviedol, že nemožnosť predloženia dôkazov, ktoré podľa názoru správcu dane,\nžalovaného a súdu mali preukázať reálnosť uskutočnených tovarov a služieb nebola zapríčinená\nplatiteľom dane. Skutočnosť, že sa predvolaný svedok opätovne nedostavil na výsluch k správcovi\ndane nijakým spôsobom nezapríčinil navrhovateľ, naopak táto skutočnosť potvrdzuje stav nemožnosti\nzabezpečenia dôkazov zo strany žalobcu. Poukázal na odôvodnenie rozsudku ESD v spojených veciach\nC-80/11 a C-142/11 zo dňa 21. júna 2012 a že z týchto dôvodov je zrejmé, že dôvody, pre ktoré bola\nžaloba zamietnutá sú v rozpore s uvedeným rozsudkom ESD. Z predmetnej dodávky tovarov a služieb,\ns ktorými bolo spojené uplatnenie nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty nemožno preto považovať\nza fiktívne len z dôvodu, že navrhovateľ nepredložil dôkazy tak, ako to požadoval správca dane. Podľa\nžalobcu je preto dôvodný záver, že predmetný stav vznikol bez viny žalobcu a preto krajský súd rozhodol\nnesprávne, keď sa stotožnil so závermi správcu dane a žalovaného, že nárok na odpočet DPH žalobcovi\nnevznikol z dôvodu, že predmetné dodávky tovarov a služieb považoval za fiktívne.\nŽalovaný správny orgán Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky v odvolacom konaní napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove ako zákonný potvrdil.\nKu odvolaniu žalobcu uviedlo, že zo zistených skutočností vyplýva, že odvolateľ splnil iba jednu\npredpokladanú podmienku, keď predložil faktúru od dodávateľa. Zo strany odvolateľa - žalobcu nebola\nvšak splnená vecná podmienka nároku na odpočítanie dane a to, že deklarovaný zdaniteľný obchod\nbol aj reálne uskutočnený.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta\nprvá OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako i konanie, ktoré mu predchádzalo v\nrozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP);\nodvolanie žalobcu prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP),\nkeď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli\na na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3\nOSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu\nproti rozsudku krajského súdu nie je možné vyhovieť a to z nasledovných dôvodov :\n\nV správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická\nosoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,\naby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods.1 OSP).\nPodľa § 250i ods. 3 OSP na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady\nmohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.\nNajvyšší súd nezistil procesné vady, ktoré by samy o sebe boli dôvodom pre zrušenie rozhodnutia\nKrajského súdu v Prešove. Rozsudok krajského súdu sa dostatočne podrobne zaoberá skutkovými\nzisteniami správnych orgánov, námietkami žalobcu, ako aj vyjadreniami správnych orgánov na tieto\nnámietky. Odvolací súd sa preto v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi prvostupňového rozsudku, ktoré\nzodpovedajú obsahu spisu a tieto dôvody si odvolací súd osvojuje ako svoje vlastné.\nNajvyšší súd prvostupňový rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 OSP ako vecne správny potvrdil a súčasne\nodkazuje na jeho podrobné dôvody vo vzťahu ku všetkým dôvodom podaného odvolania, ktoré sú\nprakticky totožné s dôvodmi samotnej žaloby a s ktorými sa krajský súd náležite po stránke skutkovej aj\nprávnej vysporiadal a odvolací súd nevidí dôvod na zopakovanie vecne správnych dôvodov rozsudku\nkrajského súdu.\nPodľa § 219 ods. 2 OSP odvolací súd len dopĺňa dôvody prvostupňového rozsudku nasledovne:\nPodľa § 1a písm. c/ zákona o správe daní, správou daní je evidencia a registrácia daňových subjektov a\nich vyhľadávanie, overovanie podkladov potrebných na správne a úplné zistenie dane, daňové konanie,\ndaňová kontrola, evidovanie daní a preddavkov vrátane vysporiadania daňových preplatkov a daňových\nnedoplatkov, daňové exekučné konanie a ďalšie činnosti správcu dane a iných orgánov 1a) podľa tohto\nzákona alebo osobitných zákonov.\nPodľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými\nprávnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom\nchránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.\nPodľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý\ndôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom\nkonaní vyšlo najavo.\nPodľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie\ndo úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo\nvybratie dane.\nPodľa § 15 ods. 1 zákona o správe daní, daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo\npreveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej\npovinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola\nsa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo\nosobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo\nkontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona,\nalebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru\noslobodeného od dane podľa osobitných zákonov.\nPodľa § 15 ods. 5 zákona o správe daní daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola\n(ďalej len \"kontrolovaný daňový subjekt\"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo a) na\npredloženie služobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného poverenia zamestnanca\nsprávcu dane na výkon daňovej kontroly, b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami, c)\n\npredkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, najneskôr v lehote podľa\nodseku 10 druhej vety, d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového\nsubjektu v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu, e) klásť\nsvedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, f) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej\nkontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,\ng) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.\nPodľa § 15 ods. 6 zákona o správe daní kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi\nsprávcu dane tieto povinnosti: a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú\nkontrolu, b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly, c) poskytovať\npožadované informácie sám alebo ním určenou osobou, d) predkladať účtovné a iné doklady, ktoré\npreukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady v písomnej forme alebo v technickej forme\nvrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne\nalebo písomné vysvetlenia, e) predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky\npreukazujúce jeho tvrdenia najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety, f) umožňovať vstup do\nsídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie\ns jeho zamestnancom, g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov\nkontrolovaného daňového subjektu alebo poskytnúť výpisy, prípadne kópie (§ 14 ods. 3).\nPodľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na\nsprávne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na\nktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,\nsprávnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Jednou\nzo základných zásad daňového konania je v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a o\nzmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, zásada zákonnosti,\nktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne\nzáväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2\nods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými\nsubjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada\nvoľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej správca dane hodnotí\ndôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom\nprihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.\nÚčelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými\nhmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov\npreto zakotvuje oprávnenie daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje\npovinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon\no správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných\nskutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo daňovej povinnosti daňového subjektu.\nPodľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové\nkonanie.\nPodľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní, správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre určenie\ndaňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pri tom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.\nPodľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. v platnom znení právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby\nvzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.\nPodľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z\ntovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ, s výnimkou ods. 3 a 6. Platiteľ\nmôže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb,\nktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.\nPodľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť,\nak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.\n\nPredmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 26.\nmarca 2012, ktorým tento potvrdil rozhodnutie - dodatočný platobný výmer Daňového úradu Prešov I. zo\ndňa 22. decembra 2011, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie\nobdobie I. štvrťrok 2009 v sume 35.829,41 Eur.\nVzhľadom na uvedené, napriek tomu, že žalobca predložil ako dôkazy predmetné faktúry, ktoré majú\nvyvrátiť tvrdenie žalovaného, tak správca dane, ako i žalovaný správne vyhodnotili dôkazy predložené\nžalobcom ako nedôveryhodné, keďže nepreukazujú po obsahovej stránke, že zdaniteľné plnenie sa\nuskutočnilo osobou uvedenou vo faktúrach.\nPodľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa v konaní vyskytla zásadná právna otázka posúdenia a\nrozloženia dôkazného bremena medzi daňový subjekt ako platiteľa DPH a správcu dane v prípade, že sú\npochybnosti o prijatí zdaniteľného plnenia daňovým subjektom, ako aj pochybnosti v osobe dodávateľa,\nkeď práve dodávateľ v rámci miestneho zisťovania sám bezdôvodne odmietal spolupracovať s\npríslušnými správcami dane, ako to vyplýva z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v administratívnom\nspise a ako tiež na tieto skutočnosti správne poukazuje krajský súd v dôvodoch svojho rozsudku.\nPodmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú hmotnoprávnej\npovahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné\nodpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani\nza dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ,\nktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil\nzákon. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný\npreukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené.\nNa základe vyššie uvedených skutočností správca dane svoj záver, že sa zdaniteľné plnenie, ktoré\nsi uplatnil žalobca v daňovom priznaní neuskutočnilo, podložil skutkovými zisteniami s konkrétnym\nodkazom na vykonané dôkazy a ich obsah, ktoré vyhodnotil a dostatočne zdôvodnil, na základe čoho\ndospel, podľa názoru najvyššieho súdu, k oprávneným pochybnostiam o neuskutočnení zdaniteľných\nplnení.\nPokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že skutkový stav bol nesprávne právne posúdený, najvyšší\nsúd sa s touto námietkou žalobcu zhodne s názorom súdu prvého stupňa nestotožňuje. V danom\nprípade nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry,\niba predložením účtovných dokladov a zmlúv, pretože uskutočnenie zdaniteľného plnenia je potrebné\npreukázať nielen po formálnej ale aj po obsahovej stránke. K tejto námietke dáva žalobcovi súd do\npozornosti, že v zmysle ustanovenia § 29 ods. 8 zákona o správe daní je dôkazné bremeno na\nstrane daňového subjektu. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky\ntvrdené skutočnosti, pričom správca dane tieto dôkazy posudzuje. Správca dane, ktorý získa oprávnené\npochybnosti o tom, či bola predmetná služba dodaná, nie je povinný dokazovať jej nedodanie, ale daňový\nsubjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou v predkladaných\nfaktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry. Ak daňovník neunesie\nv tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočet DPH.\nŽalobca ako podnikateľský subjekt má byť dostatočne oboznámený so svojimi povinnosťami daňovníka\nvo vzťahu k správcovi dane, ktoré vyplývajú z daňových zákonov (plnenie daňových povinností je jedna\nz podstatných podmienok podnikania). Dá sa preto oprávnene očakávať od daňovníka vedomosť o tom,\nže má v zmysle daňových predpisov preukázať pri predpokladanej daňovej kontrole, že k zdaniteľnému\nplneniu skutočne došlo a taktiež musí vedieť preukázať, že kto uvedenú službu skutočne aj reálne\nposkytol.\nV odôvodnení rozhodnutia sa prvostupňový súd vysporiadal so všetkými skutkovými aj právnymi\notázkami majúcimi význam pre posúdenie prejednávanej veci. V rozhodnutí uviedol zákonné\n\nustanovenia, na základe ktorých dospel k právnemu záveru a dostatočným spôsobom sa vysporiadal\naj s právnou argumentáciou žalobcu.\nV danom prípade bol to i sám žalobca, ktorý bol vo vzťahu k správcovi dane nečinný, keď ho správca\ndane výzvou zo dňa 10. októbra 2011 pod č. 723/320 /61955/2011/ Fed vyzval na predloženie dôkazov,\nktorými by preukázal splnenie vecnej podmienky nároku na odpočítanie dane, ktorou je skutočnosť,\nže deklarovaný zdaniteľný obchod bol aj reálne uskutočnený. Žalobca napr. vôbec správcovi dane\nnepreukázal, že kto za dodávateľov odovzdával práce, tiež kto za spoločnosť žalobcu preberal vykonané\npráce, tiež nedoložil dôkazy o odberateľoch, ktorým mali byť práce a tovary zo strany žalobcu následne\nfaktúrované, tiež pri službách sprostredkovania bližšie necharakterizoval sprostredkované služby, tiež\nkým boli skutočne vykonané, akým spôsobom a pre koho a pod.\nSprávne konštatuje krajský súd v dôvodoch svojho rozsudku, že žalobca taktiež napriek svojmu prísľubu\nvo vzťahu k správcovi dane, že mu do termínu 2. decembra 2011 doloží príslušné účtovné doklady, ktoré\nspracuje, vyhodnotí ich a dá záverečné stanovisko správcovi dane, tak svoj prísľub nesplnil a do termínu\n2. decembra 2012 zostal nečinný. Taktiež ako vyplýva z administratívneho spisu ani konateľ spoločnosti\na tiež ani právny zástupca žalobcu sa nezúčastnili na prerokovaní protokolu o výsledku zistení z daňovej\nkontroly, hoci im muselo byť podľa názoru odvolacieho súdu zrejmé, že v danom prípade vo vzťahu k\nžalobcovi ako daňovému subjektu nastanú skutočnosti a následky predpokladané v ustanovení § 15\nods. 12 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.\nŽalobca v odvolaní cituje rozsudky SD EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Mahagében kft\nproti Nemzeti Adó- és Vámhivatal Dél-dunántúli Regionális Adó Fóigazgatósága a Peter Dávid proti\nNemzeti Adó- és Vámhivatal Észak-alfoldi Regionális Adó Fóigazgatósága (ďalej len „Mahagében“),\navšak neuvádza, akým spôsobom by tieto mohli ovplyvniť právny názor, ku ktorému dospel krajský súd\nv napadnutom rozsudku.\nPreto v prvom rade odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v rozsudku vo veci Mahagében\n(C-80/11 a C-142/11) SD EU v prvom rade pripomenul boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným\nzneužitiam, ktorý je uznaný a podporovaný Smernicou Rady 2006/112/ES (bod 41). Z tohto dôvodu\nprináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na\nobjektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne. V predmetnej veci položené\nprejudiciálne otázky vychádzali z predpokladu, že zdaniteľné plnenie, ktoré zakladá nárok na odpočet\ndane, sa uskutočnilo tak, ako to vyplýva z príslušnej faktúry, a že faktúra obsahuje všetky údaje\npožadované smernicou 2006/112/ES (bod 44).\nV prejednávanej právnej veci však nebolo preukázané žalobcom, žeby zdaniteľné plnenie uskutočnil\ndodávateľ uvedený na faktúre. Nakoľko žalobca nevedel preukázať, že zdaniteľné plnenie by bol\nzrealizoval dodávateľ uvedený na faktúre, nebola potom splnená jedna z podmienok, za ktorých\ndošlo k položeniu prejudiciálnej otázky vo veci Mahagében; zároveň v predmetnej právnej veci nebolo\npreukázané splnenie vecných podmienok vzniku práva na odpočet dane upravené v smernici 2006/112/\nES.\nNa tomto mieste odvolací súd pripomína, že z judikatúry SD EU vyplýva, že členské štáty sú povinné\noverovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich účtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty\n(medzi inými pozri rozsudky SD EU zo 17. júla 2008 vo veci Komisia vs. Taliansko, C-132/06, Zb. s.\nI-5457, bod 37; z 29. júla 2010 Profaktor Kulesza, Frankowski, Jóźwiak, Orłowski, C-188/09, Zb. s.\nI-7639, bod 21; z 21. júna 2012 Mahagében, C-C-80/11, C 142/11, body 63, 64). Každá zdaniteľná\nosoba je povinná viesť dostatočne podrobné účtovníctvo s cieľom umožniť uplatnenie DPH a jej\nkontrolu daňovým orgánom. Určenie opatrení, ktoré možno požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej\nsi nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany\npredchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností uvedeného prípadu vo veci samej. Na\nzáklade uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že rozsudok SD EU\nvo veci Mahagében nemožno aplikovať v predmetnej právnej veci spôsobom, aký mal pravdepodobne\nna mysli žalobca, t. j. v jeho prospech.\n\nNajvyšší súd v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá by mohla mať vplyv\nna zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250j ods. 3 O.s.p.), v dôsledku čoho nemožno konštatovať,\nže napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky žalobcu\nuvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie\ndanej veci a preto napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta\ndruhá O.s.p. a § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§\n219 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov\npre zrušenie napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej\npovinnosti.\nNa základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok\nžalobcu a tiež s prihliadnutím na závery obsiahnuté v dôvodoch rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší\nsúd SR nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od právneho názoru krajského súdu v danej veci\nodchýlil (napr. zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie\nprotichodného zjednocovacieho stanoviska) a preto v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. za použitia ust.\n§ 246c ods. 1 O.s.p. napadnutý rozsudok krajského súdu ako súladný so zákonom potvrdil.\nO trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd SR v zmysle ust. § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení\ns ust. § 224 ods. 1 O.s.p. za použitia ust. § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.. Žalobca v odvolacom konaní\núspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprináleží.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "1S/56/2012", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}