{"guid": "81922fdd-dff8-4213-8aaa-a67fd7431d9b:113320e3-95ac-442f-9c22-035704437a49", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:8011200677.1", "spisova_znacka": "8Sžf/9/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/9/2013 z 20. 2. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 20. februára 2014, sp. zn. 8Sžf/9/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:8011200677.1", "identifikacne_cislo": "8011200677", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Ľubica Krišková", "sudca_id": 88, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-lubica-kriskova-88", "datum_vydania": "2014-02-20", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/222", "nazov": "zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/113320e3-95ac-442f-9c22-035704437a49", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:8011200677.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:8011200677.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:8011200677.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Sžf/9/2013\n8011200677\n20. 02. 2014\nJUDr. Jaroslava Fúrová\nECLI:SK:NSSR:2014:8011200677.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej\na členov senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a Mgr. Petra Melichera, v právnej veci žalobcu T. C., V.\nXXXX/XXX, M. nad C., zastúpeného Mgr. Tomášom Saladiakom, advokátom so sídlom vo Vranove\nnad Topľou, M. R. Štefánika 171, proti žalovanému: Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so\nsídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.\nI/225/11224-72510/2011/990813-r z 8. júla 2011, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu\nv Prešove č. k. 2S/28/2011-36 zo 16. novembra 2012, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 2S/28/2011-36 zo 16.\nnovembra 2012, p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nKrajský súd v Prešove napadnutým rozsudkom zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. c/ Občianskeho súdneho\nporiadku (ďalej len ,,OSP\") rozhodnutie žalovaného č. I/225/11224-72510/2011/990813-r z 8. júla 2011v\nspojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu Daňového úradu vo Vranove nad Topľou z 30.\nmarca 2011, č. 744/230/11361/2011/Gaj a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. O trovách konania\nrozhodol tak, že zaviazal žalovaného nahradiť žalobcovi ich náhradu vo výške 261,82 €.\nV odôvodnení rozsudku konštatoval, že prvostupňový správny orgán (ďalej aj „správca dane\") vyrubil\nžalobcovi ako platiteľovi daň z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH\") v sume 3739,95 € za zdaňovacie\nobdobie prvého štvrťroka 2007 po tom, čo zistil, že žalobca si uplatnil odpočítanie dane z faktúr\nuvedených v daňovom priznaní od daňového subjektu V. A., B.R.O.S., Brestovec 64, Myjava za stavebné\npráce, a v rámci vykonanej daňovej kontroly dožiadaním a výsluchmi žalobcu, svedkov T. X. a V. W. zistil,\nže preverované stavebné práce neboli uskutočnené tak, ako ich predloženými faktúrami od dodávateľa\nV. A. deklaroval, preto pri nich nevznikla daňová povinnosť, a teda ani právo na odpočet dane, v\ndôsledku čoho si žalobca neoprávnene uplatnil odpočítanie dane zo služieb deklarovaných faktúrami od\ndodávateľa z dôvodu porušenia § 49 ods. 1, 2 písm. a/ v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č.\n222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty. O odvolaní žalobcu, ktoré obsahovalo identické dôvody ako sú\nuvedené v žalobe, žalovaný vydal rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane.\nKrajský súd ďalej poukázal na to, že žalobca sa žalobou domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného\npovažujúc ho za nesprávne z dôvodu, že on dokladoval a zdôvodnil v súlade so zákonom č. 511/1992\nZb. všetky daňové výdavky v roku 2007. Uviedol, že po preskúmaní zákonnosti rozhodnutí a postupu\n\nsprávnych orgánov dospel k záveru, že dôvody uvádzané v žalobe sú dôvodné. Bol toho názoru,\nže postup správcu dane jednoznačne nepreukázal, že ku skutočnému vykonaniu stavebných prác\nnedošlo, pričom zo záverov vydaného platobného výmeru ako aj z rozhodnutia žalovaného vyplýva,\nže správne orgány túto skutočnosť ani nenamietali. Konštatoval, že základnou právnou otázkou, ktorou\nsa v predmetnom konaní zaoberal, bolo posúdenie splnenia dôkazného bremena daňovým subjektom\nako platiteľom DPH vo vzťahu k správcovi dane v prípade, že prijaté zdaniteľné plnenie materiálne\nexistuje, ale sú pochybnosti osobe dodávateľa (V. A.), keď práve dodávateľ v rámci miestneho zisťovania\nnevedel preukázať, že stavebné práce vykonal on sám, poprel vykonanie týchto stavebných prác s\npoukazom na jednotlivé výpovede pri ústnom pojednávaní, ktoré boli zabezpečované prostredníctvom\ndožiadaného Daňového úradu Myjava. Ďalej krajský súd poukázal na to, že z vykonaného dokazovania\nsprávcom dane vyplynulo, že spornou skutočnosťou bolo, či dodávateľ žalobcu, V. A., si uplatnil\ndaň voči žalobcovi ako platiteľovi, resp. či vykonal dodávku stavebných prác, pričom správca dane\nvychádzal jednoznačne z výpovede V. A., ktorý uviedol, že so žalobcom neobchodoval, neuzatváral\nzmluvu o dielo ani stavebné práce nevykonával, avšak na tieto tvrdenia nepredložil žiadne relevantné\ndôkazy, ktoré by mohol vyhodnotiť správca dane v prospech tejto osoby. Krajský súd mal za to, že\nsprávca dane pri záveroch vydaného dodatočného platobného výmeru vychádzal iba z výpovede V. A.\na neprihliadal na žiadne iné skutočnosti, ktoré uvádzal žalobca. Ďalej krajský súd poukázal na to, že\nsprávca dane ako ďalší nedostatok zo strany žalobcu vyhodnotil aj tú skutočnosť, že k vyhotoveným\nfaktúram za vykonané stavebné práce na stavbe TESCO Košice aj na stavbe UEZC Sečovce nedoložil\nžalobca zoznam pracovníkov, ktorí mali vykonávať uvedené práce, s identifikačnými číslami, prípadne\ntrvalým bydliskom, za čo podľa názoru krajského súdu zodpovedá nielen žalobca sám, ale aj iný\ndaňový subjekt, ktorý vlastne tieto dodávané stavebné práce prostredníctvom svojich zamestnancov\nvykonával, keďže že nie je možné žiadať, aby daňové subjekty sledovali a kontrolovali všetky procesy\nvykonávania stavebných prác u iných subjektov. Zdôraznil, že nie je spochybnená existencia dodaných\nstavebných prác, a žalobca disponuje vydanými faktúrami a príjmovými pokladničnými dokladmi. K\ntvrdeniu správcu dane ako aj žalovaného, že doklady v účtovníctve žalobcu nie sú pre uznanie odpočtu\nDPH dostatočné s ohľadom na to, že nepredložil žiadne iné písomné dôkazy, že k preukázateľnosti\nstavebných prác je potrebné zo strany žalobcu preukázanie ich skutočného realizovania a akýkoľvek\nlistinný dôkaz nie je bez ďalšieho dôkazu o tom, že určité plnenie bolo uskutočnené, potrebný, poukázal\nkrajský súd na vyjadrenia svedkov W. a X., ktorí potvrdili, že k uskutočňovaniu prác dodávateľom a\npracovníkmi spoločnosti, ktorá sa predstavovala ako spoločnosť V. A., tieto práce realizovala, čo nebolo\nspochybnené ani správcom dane ani žalovaným. Okolnosť, že fyzické vykonanie stavebných prác\nnebolo zo strany žalobcu žiadnym iným dokladom preukázané, považoval krajský súd za nedostatočne\nzistený skutkový stav zo strany správcu dane, ktorý následne nezohľadňoval ako dôkazy ani čestné\nvyhlásenia svedkov a ani samotné vyjadrenie žalobcu ohľadom skutočne vykonávaných stavebných\nprác. Krajský súd skonštatoval, že pokiaľ ide o evidencie a záznamy pracovníkov, žalobca uvádzal, že\nbolo povinnosťou dodávateľa tento zoznam a evidenciu viesť, avšak správca dane toto tvrdenie žalobcu\nžiadnym spôsobom nevyhodnotil a ani ho nespochybňoval. Podľa názoru krajského súdu správca dane\na žalovaný v danom prípade jednoznačne ponechali dôkazné bremeno s poukazom na ust. § 29 ods.\n8 zákona č. 511/1992 Zb. na daňový subjekt, avšak vôbec nevzali do úvahy aj ďalšie skutočnosti\nvyplývajúce z vykonaného dokazovania, pokiaľ ide o vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť samotného\nvyjadrenia konateľa spoločnosti V. A., B.R.O.S., hlavne čo sa týka jeho vyjadrenia, že účtovné doklady\nza toto obdobie boli predmetom krádeže, a preto nebolo možné vyjadrenie konateľa preveriť formou\nkontroly účtovných dokladov v jeho firme. V tejto súvislosti bolo podľa názoru krajského súdu potrebné\nzo strany správcu dane vykonať širšie dokazovanie práve ohľadom samotného realizovania stavebných\nprác v súvislosti s predloženými faktúrami žalobcu vo výške 3742,95 € (112 760 Sk), ktorú sumu\ndaňový subjekt deklaroval predloženými faktúrami vo výške 1576,71 € (47 500 Sk) za stavebné práce\nvykonané na TESCU Košice a vo výške 2163,25 € (65 170 Sk) za stavebné práce na stavbe UPZC\nSečovce. Krajský súd mal za to, že v tejto časti dokazovania sa správca dane nedôsledne vysporiadal\nso skutkovým stavom veci, ktorý bol nedostatočne zistený. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho\nsúdu SR v podobných veciach sp. zn. 3Sžf/1/2010 a 3Sžf/1/2011 krajský súd zdôraznil, že správca\ndane nesprávne vychádzal z výkladu ust. § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. o rozložení dôkazného\nbremena, keď dôkazné bremeno jednoznačne ponechal na daňovom subjekte. Správca dane a žalovaný\nnepopreli realizovanie stavebných prác. Zdôraznil, že ak správca dane a žalovaný tvrdia, že k porušeniu\nust. § 49 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. došlo konaním\nžalobcu, skutočnosti vymedzené týmito ustanoveniami tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu\na s citovaných ustanovení nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce\nsa jeho dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov; tieto skutočnosti totiž nemôžu tvoriť dôkazné\n\nbremeno daňového subjektu a ani nemôže z týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú núdzu,\npoukazujúc v tejto súvislosti na aplikáciu rozsudku Súdneho dvora EÚ v spojených prípadoch C-354/03\n(Optigen), C-355/03 (Fulcrum Elektronics) a C-384/03 (Bond House), kde súdny dvor vyslovil, že nárok\nna odpočet dane nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca\nalebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevie alebo nemôže vedieť.\nKaždá transakcia musí byť posudzovaná sama osebe a charakter jednotlivých transakcií nemôže byť\nzmenený predchádzajúcimi alebo následnými udalosťami. Krajský súd bol v tomto kontexte toho názoru,\nže ak daňový subjekt disponuje existenciou jeho materiálneho plnenia vykonaných stavebných prác, t.j.\nfaktúrou a jej prílohami ako aj ceny u dodaných stavebných prác a dokladov o uhradení týchto prác,\nvyčerpal týmto spôsobom dôkazné bremeno, ktoré mu vyplýva z ust. § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992\nZb., a na preukázanie opaku, v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa, resp. subdodávateľa,\nznáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Uzavrel, že aplikujúc právny názor Najvyššieho\nsúdu SR vo vyššie citovaných rozsudkoch a rovnako z dôvodov uvedených vyššie zrušil rozhodnutia\nsprávnych orgánov a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Výrok o trovách konania odôvodnil\npoukazom na ust. § 250k ods. 1 OSP zohľadniac úspech žalobcu v konaní.\nProti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný považujúc ho za nezákonný,\nnestotožňujúc sa s jeho dôvodmi a navrhujúc, aby Najvyšší súd SR napadnutý rozsudok zrušil a vec\nvrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Namietal dôvod (nedostatočne zistený skutkový stav veci),\npre ktorý krajský súd napadnuté rozhodnutia zrušil. Nestotožnil sa s argumentmi krajského súdu voči\nrozsahu zisťovania skutkového stavu majúc za to, že krajský súd vlastne určuje povinnosť správcovi\ndane vynucovať od žalobcu plnenie si dôkazného bremena. Nesúhlasil ani so záverom krajského\nsúdu o nesprávnom rozložení dôkazného bremena pri zisťovaní opodstatnenosti uplatneného práva na\nodpočítanie dane v zmysle rozsudkov najvyššieho súdu a rozsudkov ESD a s konštatovaním súdu, že\nsprávne orgány jednoznačne ponechali dôkazné bremeno na daňový subjekt a že vôbec nevzali do\núvahy aj ďalšie skutočnosti. Namietal, že nie je možné prijať ani záver krajského súdu, že predložením\nfaktúry žalobca vyčerpal svoje dôkazné bremeno. Ďalej namietal, že krajský súd zúžil rozsah dôkazného\nbremena žalobcu pri uplatnení nároku podľa § 49 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 51 ods. 1 písm. a/ zákona\no DPH do tej miery, že od žalobcu nepožaduje dôsledné plnenie povinností vyplývajúcej s § 29 ods.\n8 zákona č. 511/1992 Zb. Žalovaný bol toho názoru, že krajský súd daňovým orgánom neprípustným\nspôsobom zasiahol do aplikácie zásady materiálnej pravdy v spojení so zásadou voľného hodnotenia\ndôkazov a zásadou posudzovania právnych úkonov vždy podľa skutočného obsahu. Zdôraznil, že\nžalobcom predložené dôkazy nesplnili zákonné kritérium dostatočnej preukaznosti tohto nároku v zmysle\nzásadu materiálnej pravdy. Poukázal na to, že ust. § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. určuje jednak\nrozsah dôkazného bremena, na čo sa krajský súd výlučne upiera, ale určuje aj preukázanie vierohodnosti\npredložených dôkazov, čo na druhej strane krajský neberie vôbec do úvahy. Uviedol, že predložením\nfaktúry sa žalobca dotkol iba časti rozsahu svojho dôkazného bremena, nepreukazoval však aj\nvierohodnosť predložených dokladov, reálnosť uskutočnenia zdaniteľného obchodu preukázaná nebola,\na preto mal zato, že nie je opodstatnené vykonať širšie dokazovanie ohľadom samotného realizovania\nstavebných prác. Žalovaný nepovažoval za opodstatnené ani závery krajského súdu ohľadne dispozície\nexistencie materiálneho plnenia daňovým subjektom. Právnu argumentáciu krajského súdu rozsudkami\nESD považoval žalovaný vo vzťahu k tejto veci za neúčinnú.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd\") ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP)\npreskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného odvolania\n(§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP); odvolanie žalovaného prejednal bez\nnariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia\nbol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211\nods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné priznať úspech.\nOdvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (§ 219 ods. 1 OSP).\n\nAk sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa\nv rozhodnutí obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne\ndoplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 OSP).\nOdvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému rozsudku Krajského súdu\nv Prešove po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a s prihliadnutím\nna ustanovenie § 219 ods. 2 OSP dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických\nargumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem\nobsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie\nvýroku rozsudku. S týmito sa odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu považujúc za nadbytočné\nopakovať pre účastníkov známe fakty a skutkové okolnosti prejednávanej veci spolu s právnymi závermi\nkrajského súdu.\nÚlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní\nskutkového stavu, ale preskúmať „zákonnosť\" ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení\nkonkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne\npredpisy. Správny súd „nie je súdom skutkovým\", ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky\nnapadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.\nPredmetom\nprieskumu\nv\ntomto\nsúdnom\nkonaní\nje\nrozhodnutie\nžalovaného\nč.\nI/225/11224-72510/2011/990813-r z 8. júla 2011, ktorým potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového\núradu vo Vranove nad Topľou č. 744/230/11361/2011/Gaj z 30. marca 2011, ktorým podľa § 44 ods. 6\npísm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. vyrubil DPH v sume 3739,95 € za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok\n2007 z dôvodu, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ v nadväznosti na §\n51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. tým, že si uplatnil odpočítanie dane zo služieb, pri ktorých\nnevznikla daňová povinnosť.\nPredmetom súdneho odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým zrušil podľa\n§ 250j ods. 2 písm. c/ OSP rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a preto najvyšší\nsúd ako odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,\npričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného najmä z pohľadu, či\nsprávne právne posúdil jeho nezákonnosť.\nAni podľa názoru odvolacieho súdu správny orgán v preskúmavanej veci nepostupoval v intenciách\nna vec sa vzťahujúcej právnej normy, zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 511/1992 Zb., v\nznení platnom a účinnom v rozhodnom období, a jeho rozhodnutie nemožno považovať za súladné so\nzákonom, z ktorého dôvodu súd prvého stupňa rozhodol v danej veci po právnej i vecnej stránke právne\nsprávne, keď preskúmavané rozhodnutie žalovaného zrušil z dôvodu, že zistenie skutkového stavu je\nnedostačujúce na posúdenie veci.\nV danom prípade správca dane vychádzal z nesprávneho výkladu ust. § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992\nZb. o rozložení dôkazného bremena. Dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne.\nZ obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že u správcu dane vznikli pochybnosti z dôvodu\npreverovania žalobcovho dodávateľa, na ktorú skutočnosť žalobca ako daňový subjekt nemá vplyv.\nŽalobca ako daňový subjekt nemôže predpokladať, že u určitých dodávateľov by mal nadštandardne\nzabezpečovať dôkazy o zdaniteľnom plnení pre prípad, že u týchto subjektov nebude evidencia riadne\nvedená.\nPodľa § 29 ods. 8 zákona SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov\ndaňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktorý je\npovinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom\n\ndane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií\nalebo záznamov vedených daňovým subjektom.\nNajvyšší súd konštatuje, že rozsah dôkazného bremena daňového subjektu je daný v ust. § 29 ods. 8\nzákona č. 511/1992 Zb. Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie\ndane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní.\nSprávca dane a žalovaný tvrdili porušenie ust. § 49 ods. 1, 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č.\n222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov žalobcom.\nPodľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov\nprávo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe\nvznikla daňová povinnosť.\nPodľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších\npredpisov platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije\nna dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods. 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň ak\nje daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku a z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť\nplatiteľovi dodané.\nPodľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších\npredpisov právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa §\n49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.\nSkutočnosti vymedzené v § 49 ods. 1, 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. tvoria dôkazné bremeno\ndaňového subjektu. Z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne\nvzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa resp. jeho subdodávateľov. Tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné\nbremeno daňového subjektu a ani nemôže z týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú núdzu.\nV tejto súvislosti možno poukázať na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie v spojených prípadoch\nC-354/03 (Optigen), C-355/03 (Fulcrum Elektronics) a C-484/03 (Bond House), kde súdny dvor vyslovil,\nže nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca\nalebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevie alebo nemôže vedieť.\nKaždá transakcia musí byť posudzovaná sama osebe a charakter jednotlivých transakcií nemôže byť\nzmenený predchádzajúcimi alebo následnými udalosťami.\nNajvyšší súd preto dospel k záveru, ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia,\nfaktúrou s opisom druhu a ceny u dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné\ndôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho\nsubdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Ak tieto skutočnosti budú\nuplatnené proti daňovému subjektu, účasť na dokazovaní mu musí byť umožnená. Je nevyhnutné\nrozlišovať okruh dôkazov, ktoré daňový subjekt štandardne uchováva o existencii zdaniteľného plnenia\nod následného forenzného dokazovania.\nV danom prípade správca dane pričítal žalobcovi ako daňovému subjektu existenciu dôkaznej núdze\nohľadne skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno.\nNajvyšší súd za danej situácie dospel k záveru, že správca dane i žalovaný nesprávne bez ohľadu na\nskutkové zistenia podmieňovali uznanie uplatnenia DPH len skutočnosťou, ktorá z ustanovenia zákona o\nDPH nevyplýva, tzn. že nevyhodnotili všetky dôkazy, aj dôkazy svedčiace v prospech žalobcu - jednotlivo\ni vo vzájomnej súvislosti. Správne orgány síce konštatovali rôzne rozporuplné zistenia a vyvodili z nich\ndôsledky, avšak ich nevyhodnotili jednotlivo v ich vzájomných súvislostiach a nedali ich do skutkového\nsúvisu s použitými zákonnými ustanoveniami.\n\nS ohľadom na to, odvolanie žalovaného neobsahuje žiadne nové tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli\novplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky\nako súd odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2\nOSP v spojení s § 250ja ods. 3 vety druhej OSP potvrdil stotožniac sa s právnym posúdením a dôvodmi\nkrajského súdu, viazaný tiež rozsahom a dôvodmi odvolania ako aj rozsahom a dôvodmi podanej žaloby.\nŽalovaný súc viazaný právnym názorom najvyššieho súdu (§ 250ja ods. 4 OSP) sa v ďalšom konaní\nnáležite vecne vysporiada s námietkami žalobcu vznesenými ako v odvolaní proti rozhodnutiu správcu\ndane tak aj v žalobe a vo vyjadrení k odvolaniu a rešpektujúc príslušné procesnoprávne i hmotnoprávne\npredpisy znova vo veci rozhodne tak, aby jeho rozhodnutie zodpovedalo zákonu včítane riadneho\nodôvodnenia.\nO náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 246c ods. 1 veta prvá OSP a §\n250k ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP, keď úspešný žalobca si náhradu trov konania\nneuplatnil a žalovanému náhrada trov konania neprináleží.\nToto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2S/28/2011", "guid": "fca4967b-b813-4a51-87b4-f2ff8a6e5fcc:3b85009c-d443-4263-b486-7a38ad9b6ba8", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}