Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/6/2013 z 22. 1. 2014 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22. januára 2014, sp. zn. 8Sžf/6/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:8011200496.1 Najvyšší súd | 8Sžf/6/2013 | ECLI:SK:NSSR:2014:8011200496.1 | 2014-01-22 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 10 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z. z., zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/a4fc3ce2-585f-48b7-b523-f232c5d45c9b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:8011200496.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžf/6/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8011200496
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: CSc., JUDr. Eva Babiaková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:8011200496.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Babiakovej, CSc.
a členov senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a Mgr. Petra Melichera, v právnej veci žalobcu: E. F., C. XXX,
IČO: XX XXX XXX, zastúpený JUDr. Gerhardom Zvolánekom, advokátom, AK so sídlom v Košiciach,
Štúrova 20, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Banská Bystrica,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. I/225/5089-40070/2011/997020-r zo dňa 21. apríla
2011, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/36/2011-131 zo dňa
14. september 2012, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 3S/36/2011-131
zo dňa 14. septembra 2012, p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Prešove (ďalej len ako „krajský súd" alebo „prvostupňový súd")
zamietol podľa ustanovenia § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ako „O.s.p.")
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania v záhlaví uvedeného rozhodnutia žalovaného č.
I/225/5089-40070/2011/997020-r zo dňa 21. apríla 2011, ktorým žalovaný podľa § 48 ods. 5 zákona SNR
č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení
neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 511/1992 Zb." alebo „zákon o správe daní a poplatkov")
potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Prešov II, č. 924/230/134/11/Zgr zo dňa 3. januára 2011, ktorým
bol žalobcovi za zdaňovacie obdobie rok 2004, vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzických osôb vo výške
54 656,11 €. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že krajský súd zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí
posudzoval v intenciách ustanovení § 2 písm. h/, § 3 ods. 1 písm. b/, § 6 ods. 1 písm. b/ a § 10 ods. 2
zákona č. 595/2003 Z. z, o dani z príjmov (ďalej len „zákon č. 595/2003 Z. z").

Krajský súd dospel k záveru, že z dokazovania vykonaného prvostupňovým správnym orgánom
jednoznačne vyplynulo, že faktúry vystavené združením JuKri sú príjmami tohto združenia, že v
daňovom konaní vypočuté daňové subjekty ich preplatenie združeniu JuKri na základe predbežnej
dohody s JuKri potvrdili, fakturované práce a tovary boli dodané, v účtovníctve riadne zaúčtované a
zaplatené, pričom ku každej faktúre boli priložené účtovné doklady od združenia JuKri. V danom prípade
preto podľa prvostupňového súdu nepochybil správca dane, ak na základe vykonaného dokazovania,
konal so žalobcom ako s daňovníkom, ktorý svoje príjmy za kontrolované zdaňovacie obdobie dosahoval



v rámci spoločného podnikania v združení, na základe zmluvy o združení a v súlade s ust. § 10 ods. 2
zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov a preto správne zahrnul do žalobcovho základu dane vo výške
1/2 nepriznaných príjmov, t.j. v sume 8 666 160,70 Sk. Táto skutočnosť bola podľa súdu prvého stupňa
potvrdená aj výpoveďou druhého člena združenia A.. H. E., u ktorého bola súbežne vykonávaná daňová
kontrola, ktorý zistenia správcu dane potvrdil a uviedol, že došlo k opomenutiu zaúčtovania dokladov
do účtovníctva. Preto krajský súd žalobu ako nedôvodnú zamietol a neúspešnému žalobcovi nepriznal
náhradu trov konania.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Žiadal, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove, č. k. 3S/36/2011-131 zo 14. septembra
2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo aby rozsudok zmenil tak, že preskúmavané
rozhodnutie žalovaného č. I/225/5089-40070/2011/997020-r z 21. apríla 2011 v spojení s rozhodnutím
Daňového úradu Prešov II, č. 924/230/134/11/Zgr z 3. januára 2011 zruší a vec mu vráti na ďalšie
konanie. Súčasne si uplatnil náhradu trov konania.

Z dôvodov odvolania žalobcu vyplýva, že podľa názoru žalobcu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
je postihnutý vadou podľa § 205 ods. 2 písm. c/, d/ a f/ O.s.p., t. j., že súd prvého stupňa nedostatočne
zistil skutkový stav a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že krajský súd vo svojom rozhodnutí
si v podstate v celom rozsahu osvojil tvrdenia a názor žalovaného. Dôvodil, že celé odôvodnenie
rozhodnutia a postupu žalovaného, ako aj rozsudok krajského súdu odporujú skutočnému právnemu
stavu a dotknutým zákonným ustanoveniam zákona o správe daní a došlo k porušeniu § 2 ods. 3 a 6, §
15 ods. 5, § 29 ods. 1 a 4 zákona o správe daní a poukázal na rozsudky NS SR sp. zn. 3Sžf/33/2011,
8Sžf/52/2011, 3Sžf/47/2007. Zároveň poukázal na rozhodnutie ÚS SR, sp. zn. I ÚS 35/97. Poukázal na
skutočnosť, že krajský súd sa mal zaoberať námietkami žalobcu, že nešlo o príjem združenia, o príjem
A.. H. E., ktorý vystavoval falošné účtovné doklady a je podozrivý zo spáchania daňových trestných
činov nielen na dani z príjmov ale aj DPH, pričom sám žalobca bol v danej veci vypočutý ako svedok. Je
teda zrejmé, že A.. H. E. neviedol účtovnú evidenciu združenia v súlade s právnymi predpismi, zavádzal
žalobcu ako účastníka združenia. Výsledkom kontroly správcom dane bolo zistené, že A.. E. opomenul
uviesť niektoré faktúry v príjmoch združenia. Zároveň poukázal, že združenie nemohlo takýto rozsah
prác ani reálne vykonať, nakoľko nebolo na to kapacitne spôsobilé a ani sa na tom s A.. E. nedohodli.
J., že platby boli poukazované na účet A.. E. a nie na účet združenia alebo v hotovosti. Nesúhlasil
s argumentáciou prvostupňového súdu, že ak dotknuté subjekty tvrdia, že s A.. E. rokovali ako so
zástupcom združenia a nie ako s osobou A.. H. E..

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhoval odvolaciemu súdu, aby napadnutý
rozsudok ako vecne správny potvrdil. Konštatoval, že odvolanie žalobcu neobsahuje žiadne nové
skutočnosti vedúce k zrušeniu rozsudku prvostupňového súdu a poukázal na svoje vyjadrenie k žalobe
z 18. októbra 2011.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd") ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.)
preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach
podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 212 ods. 1 O.s.p.), odvolanie prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený
minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
a § 211 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech.

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého
stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného správneho orgánu
a vrátenia veci mu na ďalšie konanie, ktorým rozhodnutím žalovaný podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992
Zb. potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Prešov II, ktorým správca dane za zdaňovacie obdobie rok
2004 žalobcovi ako platiteľovi dane z príjmov fyzických osôb vyrubil rozdiel dane z príjmov fyzických osôb
za rok 2004 v sume 54 656,11 €, a preto odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj
konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie



žalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutím správcu dane a konanie mu prechádzajúce,
najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v žalobe
a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia
žalovaného správneho orgánu.

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho
orgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný rozhodol s konečnou platnosťou o vyrubení rozdielu dane z príjmu
za rok 2004 žalobcovi.

Senát odvolacieho súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia
a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247
a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok
skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s
účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či
obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade
s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu
je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého
rozhodnutia. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu
bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.). V rámci správneho prieskumu súd teda skúma
aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie
správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na
zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na
základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie
nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho
rozhodnutia. (§ 245 ods.2 O.s.p.).

Najvyšší súd z predloženého spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis zistil, že
žalovaný rozhodnutím č. I/225/5089-40070/2011/997020-r zo dňa 21. apríla 2011, ktorým žalovaný podľa
§ 48 ods. 5 zákona SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 511/1992 Zb." alebo „zákon
o správe daní a poplatkov") potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Prešov II, č. 924/230/134/11/Zgr zo
dňa 3. januára 2011, ktorým bol za zdaňovacie obdobie rok 2004, vyrubený rozdiel dane z príjmov vo
výške 54 656,11 €.

Odvolací súd v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov oboch stupňov v rozsahu
žalobných a odvolacích dôvodov posudzoval, či žalovaný pri rozhodovaní v danej veci vychádzal zo
spoľahlivo zisteného skutkového stavu a rozhodol v súlade s vtedy účinným zákonom o správe daní a
poplatkov a taktiež v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 595/2003 Z. z.

Podľa názoru odvolacieho súdu medzi účastníkmi konania v danej veci ostala spornou otázka, či 1
žalobcom namietaných príjmov združenia v roku 2004 mala byť zahrnutá do účtovníctva združenia
žalobcu ako podiel na činnosti združenia JuKri alebo aj táto mala byť individuálnym príjmom A.. H. E..

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými
hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov
resp. daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové
subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o
fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov, resp. v súčasnosti daňový poriadok obsahuje
osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre
správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.



Zákonodarca v právnej norme § 2 zákona o správe daní ustanovuje základné zásady daňového konania
tak, že v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia
sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových
subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní (ods. 1). Správca dane postupuje v
daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto
konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a
vybrať daň (ods. 2). Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo
(ods. 3). Daňové konanie je neverejné okrem úkonov, ktorých povaha to neumožňuje(ods. 4). Správca
dane je povinný začať daňové konanie aj na vlastný podnet vždy, ak sú splnené zákonné podmienky pre
vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj v prípade, že daňový subjekt v tomto smere nesplnil
riadne alebo vôbec svoje povinnosti (ods. 5). Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa
berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie
alebo vybratie dane (ods. 6). Všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti
(ods. 7). Právom i povinnosťou všetkých daňových subjektov je úzko spolupracovať so správcom dane
v daňovom konaní (ods. 8).

Podľa § 10 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z. z. príjmy dosiahnuté daňovníkmi pri spoločnom podnikaní
alebo zo spoločnej inej samostatnej zárobkovej činnosti (§ 6 ods. 1 a 2), na základe písomnej zmluvy
o združení alebo písomného vyhlásenia o združení sa a daňové výdavky sa zahŕňajú do základu dane
jednotlivých daňovníkov rovným dielom, ak nie je v zmluve o združení určené inak. To platí aj pre príjmy a
daňové výdavky pri spoločnom podnikaní (§ 6) na základe písomnej zmluvy o združení medzi fyzickými
osobami a právnickými osobami.

Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského
súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia
§ 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a
relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem uvedených v
odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre
vyslovenie výroku napadnutého rozsudku, z ktorých dôvodov sa s ním stotožňuje v celom rozsahu.
Senát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a
súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby najvyšší súd v preskúmavanej veci nadbytočne neopakoval
pre účastníkov známe skutočnosti spolu s právnymi závermi krajského súdu, sa vo svojom odôvodnení
obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd zhodne ako súd prvého stupňa považoval za súladné so zákonom rozhodnutie a postup
správcu dane, ktorý ako oprávnený prvostupňový správny orgán vydal na základe vykonanej daňovej
kontroly podľa § 44 ods. 6 písm. b/, bod 1 zákona o správe daní a poplatkov dodatočný platobný
výmer, ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za rok 2004 v sume 1 646
570 Sk teraz 54 656,11 € keď zistil nesprávny postup žalobcu ako daňového subjektu v zdaňovacom
období roku 2004 pri určení dane z dosiahnutých príjmov zo združenia JuKri v zmysle § 10 ods. 2
zákona č. 595/2003 Z. z., keďže príjmy zo združenia (byť aj druhým členom združenia zatajené alebo
opomenuté) nezahrnul do svojich príjmov za rok 2004 v súlade s ust. § 10 ods. 2 zákona č. 595/2003
Z. z. Aj podľa zmluvy o združení uzavretej medzi žalobcom a A.. H. E. bolo delenie príjmov združenia
v pomere 1:1, teda 1 príjmov združenia, pre každého člena združenia. K tomu, aby žalobca zistil,
koľko príjmov z činnosti združenia mu patrí, mal žalobca oprávnenie žiadať informácie podľa čl. 5 bod
5.5. zmluvy o združení z 26. mája 1994, teda vždy do 15. februára nasledujúceho kalendárneho roku
uskutočniť celkové vysporiadanie hospodárskeho výsledku združenia za predchádzajúci rok (v tomto
prípade rok 2004). To, že žalobca nepostupoval dôsledne v súlade so zmluvou o založení združenia
JuKri a spoľahol sa na ústne informácie od druhého člena združenia, nemôže byť na ťarchu správcu
dane a žalovaného. Mal postupovať s odbornou starostlivosťou a prípadnú vzniknutú škodu spôsobenú
druhým členom združenia si uplatniť u tohto člena združenia, nie však na ťarchu správcu dane. Naviac
nevierohodným sa javí aj odvolaciemu súdu potvrdenie A.. H. E. - JUREX zo 17. decembra 2013 o
tom, že išlo výlučne o jeho príjmy, ktoré dosiahol svojou samostatnou podnikateľskou činnosťou, keď
v zápisnici z ústneho pojednávania č. 724/320/57790/2010/Zal zo 6. októbra 2010 spísanej Daňovým



úradom Prešov I uviedol, že predmetné príjmy za rok 2004 opomenul zaúčtovať ako príjmy združenia
JuKri.

Senát odvolacieho súdu zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že žalobca v uvedenom
zdaňovacom období v rozpore s § 10 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z. z. nezahrnul do svojho príjmu za rok
2004 príjmy zo združenia JuKri v 1 teda v sume 8 666 160,76 Sk.

Zo skutkových zistení v danom prípade vyplýva, že pokiaľ žalobca príjmy v uvedenej sume 8 666 160,76
Sk nezahrnul do svojich daňových príjmov podľa § 10 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z. z., išlo nepochybne
o nesprávne určený základ dane, ktorý bol potom následne premietnutý do platobného výmeru správcu
dane, kedy mu bola správcom dane upravená daňová povinnosť zistená správcom dane po vykonanej
daňovej kontrole v sume 1 646 570 Sk, t. j. 54 656,11 €.

Vzhľadom k uvedenému aj podľa názoru najvyššieho súdu žalobca v danej veci nepostupoval v súlade
so zákonom č. 595/2003 Z. z., keď predmetné príjmy zo združenia JuKri za rok 2004 neuviedol vo svojom
daňovom priznaní za rok 2004, hoci tak podľa § 10 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z. z urobiť mal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nemohol prihliadnuť na odvolacie námietky žalobcu, ktorými namietal,
že prvostupňový súd nezdôvodnil dostatočne svoje rozhodnutie a nevysporiadal sa so všetkými
námietkami žalobcu odôvodnení svojho rozhodnutia. Odvolací súd zhodnotil, že spôsob, akým sa
prvostupňový súd vysporiadal s relevantným žalobnými námietkami žalobcu v odôvodnení svojho
rozhodnutia je postačujúci a súd prvého stupňa náležite a správne aplikoval príslušné ustanovenia
právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú vec, zodpovedal v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia na právne významné námietky žalobcu a realizoval tak jeho ústavné právo na súdnu a inú
právnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, súčasťou ktorého je aj právo
účastníka konania, aby v rozhodnutí súdu boli uvedené dostatočné dôvody, na základe ktorých súd
rozhodol vo veci.

Odvolací súd rovnako preskúmajúc formálne a obsahové náležitosti rozhodnutia prvostupňového
správneho orgánu ako aj žalovaného nevzhliadol ich nezákonnosť, keďže správne orgány oboch
stupňov svoje rozhodnutia náležite a podrobne odôvodnili, pričom treba zdôrazniť, že žalovaný správny
orgán sa vo svojom rozhodnutí náležitým spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu,
vznesenými v jeho odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru správcu dane.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, považujúc rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, ako aj
prvostupňového správneho orgánu za zákonné, vydané na základe spoľahlivo a náležite zisteného
skutkového stavu, vyhodnotiac námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za
nedôvodné, potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá v
spojení s § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1
O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, pretože žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.