{"guid": "bd205854-6a76-49d7-8d9d-dac633e98e82:cbb4bfe7-583a-4437-ac96-cd94ae453368", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:8008201259.3", "spisova_znacka": "2Sžo/53/2013", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo/53/2013 z 16. 4. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 16. apríla 2014, sp. zn. 2Sžo/53/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:8008201259.3", "identifikacne_cislo": "8008201259", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Štefan Juhás", "sudca_id": 339, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-stefan-juhas-339", "datum_vydania": "2014-04-16", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2007/250", "nazov": "zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (zrušený k 1. 7. 2024)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2007/250", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/250-2007"}, {"iri": "/SK/ZZ/2007/250/#paragraf-24.odsek-1", "nazov": "§ 24 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2007/250/#paragraf-24.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/250-2007/paragraf-24"}, {"iri": "/SK/ZZ/2007/250/#paragraf-27", "nazov": "§ 27 zákona č. 250/2007 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2007/250/#paragraf-27", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/250-2007/paragraf-27"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2007/250#paragraf-24", "/SK/ZZ/2007/250#paragraf-27"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/cbb4bfe7-583a-4437-ac96-cd94ae453368", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:8008201259.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:8008201259.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:8008201259.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Sžo/53/2013\n8008201259\n16. 04. 2014\nJUDr. Alena Poláčková\nECLI:SK:NSSR:2014:8008201259.3\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Poláčkovej,\nPhD. a členov senátu JUDr. Eleny Kováčovej a JUDr. Jozefa Milučkého, v právnej veci žalobcu:\nConsumer Finance Holding, a.s., IČO: 35 923 130, so sídlom 060 01 Kežmarok, Hlavné nám. 12,\nprávne zastúpeného: JUDr. Jozef Beňo, PhD., advokát, Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o.,\nso sídlom Poprad, Nám. sv. Egídia 95, proti žalovanému: Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný\ninšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie, so sídlom v Bratislave, 827 99 Bratislava, Prievozská 32, o\npreskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného z 25. septembra 2008, č. SK/0530/99/08 o\nodvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 1S/80/2008-197 z 30. apríla 2013,\ntakto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 1S/80/2008-197\nz 30. apríla 2013, p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nKrajský súd v Prešove rozsudkom z 30. apríla 2013, č. k. 1S/80/2008-197 zrušil rozhodnutie žalovaného\nz 25. septembra 2008, č. SK/0530/99/08 v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu\n- Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Prešove z 28. mája 2008, č. 9/0194/07/08,\nktorými bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 200 000 Sk za porušenie celkom 14 povinností\npredávajúceho stanovených zákonom č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona\nSlovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ochrane spotrebiteľa\").\nZ odôvodnenia rozsudku krajského súdu vplýva, že podľa názoru krajského súdu je nesporné, že\nsprávne orgány vykonávali kompetencie, ktoré sú im dané zákonom č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole\nvnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 128/2002 Z. z.\").\nDo pôsobnosti Slovenskej obchodnej inšpekcie podľa § 4 ods. 1 zákona č. 128/2002 Z. z. patrí kontrola\nvnútorného trhu podľa § 2 a podľa osobitných predpisov a podľa ods. 2 tohto ustanovenia Slovenská\nobchodná inšpekcia pri kontrole vnútorného trhu u fyzických osôb a právnických osôb predávajúcich\nalebo dodávajúcich výrobky na vnútorný trh alebo poskytujúcich služby\ng/ ukladá pokuty,\ni/ objasňuje priestupky.\n\nZákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o\npriestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa\") v § 1 ods. 1\nupravuje práva spotrebiteľov a povinnosti výrobcov, predávajúcich, dovozcov a dodávateľov, pôsobnosť\norgánov verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa, postavenie právnických osôb založených alebo\nzriadených na ochranu spotrebiteľa a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia - tento zákon sa vzťahuje na\npredaj výrobkov a poskytovanie služieb, ak k plneniu dochádza na území Slovenskej republiky alebo ak\nplnenie súvisí s podnikaním na území Slovenskej republiky.\nV preskúmavanej veci je podľa názoru krajského súdu rovnako nesporné, že správny orgán prvého\nstupňa žalobcovi pokutu uložil podľa ustanovenia § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa v znení\núčinnom ku dňu vydania prvostupňového rozhodnutia, teda k 25. septembra 2008.\nZákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v § 23 ods. 1 upravuje, že priestupku sa dopustí ten, kto\npoškodí práva spotrebiteľa tým, že poruší tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa\n(bod 26 zákona odkazuje príkladmo uvádza zákon č. 108/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov, zákon\nč. 178/1998 Z. z., zákon č. 147/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov, zákon č. 18/1996 Z. z. atď.).\nPodľa ustanovenia § 23 ods. 3 citovaného zákona - na priestupky a ich prejednávanie sa vzťahuje\nvšeobecný predpis o priestupkoch.\nPodľa § 24 ods. 1 - za porušenie povinnosti ustanovených týmto zákonom alebo právnymi aktmi\nEurópskych spoločenstiev v oblasti ochrany spotrebiteľa uloží orgán dozoru výrobcovi, predávajúcemu,\ndovozcovi alebo dodávateľovi alebo osobe uvedenej v § 26 pokutu do 2 000 000 Sk; za opakované\nporušenie povinnosti počas 12 mesiacov uloží pokutu do 5 000 000 Sk.\nPodľa názoru krajského súdu zo žiadneho ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa nevyplýva, že\nby sa sankcie upravené v § 24 sa vzťahovali nie k priestupkom ale k správnemu deliktu, pretože tento\nzákon ale aj zákon č. 128/2002 Z. z. v § 4 ods. 2 písm. g/ upravuje, že Slovenská obchodná inšpekcia\nukladá pokuty a podľa písm. i/ objasňuje priestupky.\nZ uvedeného krajský súd vyvodil, že zákon o ochrane spotrebiteľa priamo upravuje, že na konanie\no priestupkoch je nevyhnutné aplikovať zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch\").\nZákon o priestupkoch všeobecne pojem priestupku upravuje v § 2 ods. 1 tak, že priestupkom je zavinené\nkonanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto\nalebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov,\nalebo o trestný čin.\nPodľa § 3 zákona o priestupkoch - na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie z nedbanlivosti, ak\nzákon výslovne neustanoví, že je potrebné úmyselné zavinenie.\nZákon o priestupkoch v ustanovení § 51 upravuje, že ak nie je v tomto alebo inom zákone ustanovené\ninak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní, teda zákon č.\n71/1967 Zb., o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok\").\nZákon o priestupkoch pokiaľ ide o náležitosti rozhodnutia má osobitné ustanovenie iba vo vzťahu k\nvýroku rozhodnutia, ktoré v ustanovení § 77 upravuje tak, že výrok rozhodnutia o priestupku, ktorým\nje obvinený z priestupku uznaný vinným, musí obsahovať tiež popis skutku s označením miesta a\nčasu spáchania priestupku, vyslovenie viny, druh a výšku sankcie, prípadne rozhodnutie o upustení\nod uloženia sankcie (§ 11 ods. 3) o započítaní času do času zákazu činnosti (§ 14 ods. 2), o uložení\nochranného opatrenia (§ 16), o nároku na náhradu škody (§ 70 ods. 2) a o trovách konania (§ 79 ods. 1).\nZ uvedeného mal krajský súd za to, že, ak teda správny orgán prvého stupňa rozhodol vo veci o uložení\nsankcie bez toho, aby rešpektoval náležitosti výroku rozhodnutia tak, ako sú upravené v citovanom\nustanovení § 77 zákona o priestupkoch, postupoval v rozpore so zákonom a výrok jeho rozhodnutia je\nnepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov.\n\nKrajský súd poukázal na to, že správny orgán prvého stupňa vo vzťahu k naplneniu skutkovej podstaty\npriestupkov citovaných ustanovení, otázkou viny žalobcu mal priestupky presne definovať s poukazom\nna iné hmotnoprávne predpisy, ktorých porušenie uviedol v odôvodnení rozhodnutia.\nPretože zákon o priestupkoch nemá osobitné ustanovenia vo vzťahu k ostatným náležitostiam\nrozhodnutia, je v konaní potrebné aplikovať Správny poriadok. Z obsahu odôvodnenia rozhodnutia\nžalovaného je podľa názoru krajského súdu nesporné, že s uvedenou námietkou žalobcu v odvolacom\nkonaní sa vyporiadal tak, že výrok prvostupňového rozhodnutia je súlade s právnymi predpismi a\npovažoval ju za nedôvodnú.\nKrajský súd poukázal tiež na to, že Správny poriadok v ustanovení § 47 ods. 3 upravuje, že v odôvodnení\nrozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol\nvedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití správnych predpisov, na základe\nktorých rozhodoval, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami\nk podkladom rozhodnutia. Správny orgán prvého stupňa sa s aplikáciou zákona č. 372/1990 Zb. v\npredmetnom priestupkovom konaní žiadnym spôsobom nevyporiadal. Žalovaný napriek uvedenému\npochybeniu odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.\nPodľa názoru krajského súdu je treba poukázať na to, že ustanovenia Správneho poriadku sa v konaní\no priestupkoch aplikujú iba tie, ktoré nie sú osobitne upravené v zákone o priestupkoch. Správny\nporiadok v ustanovení § 59 ods. 1 upravuje, že odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom\nrozsahu, ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni. Podľa ods. 2\ntohto ustanovenia - ak sú pre to dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo zruší, inak odvolanie\nzamietne a rozhodnutie potvrdí a podľa ods. 3 tohto ustanovenia - odvolací orgán rozhodnutie zruší a\nvec vráti správnemu orgánu, ktorý ho vydal na nové prejednanie a rozhodnutie, pokiaľ je to vhodnejšie z\ndôvodov rýchlosti alebo hospodárnosti; správny orgán je právnym názorom odvolacieho orgánu viazaný.\nZ citovaného ustanovenia teda podľa názoru krajského súdu vyplýva, že odvolací orgán je povinný a\noprávnený preskúmať napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a je povinný preskúmať aj zákonnosť\npostupu prvostupňového orgánu, ako aj zákonnosť a vecnú správnosť rozhodnutia. Správny poriadok\nv ustanovení § 60a upravuje, že ustanovenia prvej až tretej časti sa primerane vzťahujú aj na konanie\no odvolaní, čo platí aj vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia žalovaného podľa už vyššie citovaného\nustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku.\nSprávne orgány pri postihovaní priestupkov musia podľa názoru krajského súdu vydať nielen\nrozhodnutie v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, ale pri objasňovaní a postihu priestupcu\nmusia dodržať zákonom o priestupkoch stanovený postup.\nKrajský súd poukázal na to, že z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že žalobca\nsa na základe oznámenia prvostupňového správneho orgánu o začatí správneho konania zo dňa 18.\nmarca 2008, č. P/0194/07/08 síce vyjadril písomným podaním zo dňa 26. marca 2008, avšak aj v tomto\npostupe prvostupňového správneho orgánu podľa názoru krajského súdu došlo k vážnemu procesnému\npochybeniu.\nZákon o priestupkoch v ustanovení § 67 ods. 1 upravuje, že priestupky sa prejednávajú z úradnej\npovinnosti, ak nejde o priestupky, ktoré sa prejednávajú len na návrh (§ 68 ods. 1). Podľa ods. 2 tohto\nustanovenia - podkladom na začatie konania o priestupku je správa o výsledku objasňovania priestupku,\noznámenie štátneho orgánu obce, organizácia alebo občana o priestupku, poznatok z vlastnej činnosti\nsprávneho orgánu alebo postúpenie veci orgánom činným v trestnom konaní.\nPodľa § 74 ods. 1 zákona o priestupkoch - o priestupku koná správny orgán v prvom stupni ústne\npojednávanie. V neprítomnosti obvineného z priestupku môže vec prejednať len vtedy, ak sa odmietne\ndostaviť na ústne pojednávanie, hoci bol riadne predvolaný alebo sa nedostavil bez náležitého\nospravedlnenia alebo bez dôležitého dôvodu.\n\nZ predloženého administratívneho spisu správneho orgánu prvého stupňa je podľa názoru krajského\nsúdu nesporné, že citované ustanovenie v konaní aplikované nebolo a ide o vážne procesné pochybenie,\npretože žalobcovi ako priestupcovi bolo odňaté právo konať pred správnym orgánom.\nÚstava Slovenskej republiky v čl. 2 ods. 2 upravuje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,\nv jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\nZ vyššie citovaných ustanovení podľa názoru krajského súdu vyplýva, že skutočnosti, ktoré sa\nobvinenému z priestupku kladú za vinu, musia byť sformulované v skutku a správny orgán, ktorý\nvykonáva priestupkové konanie, preto musí skutok sformulovať presne a úplne.\nAk teda správny orgán prvého stupňa vo výroku rozhodnutia nerešpektoval citované ustanovenie § 74\nzákona o priestupku, postupoval v rozpore so zákonom o priestupkoch a rovnako došlo k porušeniu\nzákona o priestupkoch v tomto ustanovení aj žalovaným, ako odvolacím orgánom, pretože touto\nodvolacou námietkou, aj keď zo strany žalobcu nesprávne s poukazom na ustanovenia Správneho\nporiadku sa absolútne nevyporiadal.\nPodľa názoru krajského súdu, ak boli správne orgány toho názoru, že v predmetnom konaní napriek\ncitovanému ustanoveniu § 24 ods. 3 sa neaplikuje zákon o priestupkoch, potom sa s touto otázkou mali\ndostatočne a presvedčivo vyporiadať. Vyššie uvedené pochybenia správnych orgánov oboch stupňov\nkrajský súd považoval za také vady konania, ktoré mali vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí a\nnavyše krajský súd dospel k záveru, že rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.\nKrajský súd na záver tiež pripomenul, že podľa § 246d prvá veta OSP, ak osobitný zákon upravujúci\npriestupky, kárne, disciplinárne a iné správne delikty určuje lehoty pre zánik zodpovednosti, prípadne\npre výkon rozhodnutia, tieto lehoty počas konania podľa tejto časti neplynú.\nVzhľadom na to, že v postupe správnych orgánov boli zistené vážne pochybenia a z nezákonného\npostupu správnych orgánov nemôže vzísť zákonné rozhodnutie, ďalšími žalobnými námietkami žalobcu\nsa krajský súd už nezaoberal. V tejto súvislosti poukázal na to, že judikatúra súdov, vrátane Európskeho\nsúdu, nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení\nrozhodnutia (napr. rozsudok Goergiadis proti Grécku zo dňa 20. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93,\nZbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997.III., rozsudok Higinsová a ďalší proti Francúzsku zo dňa\n19.februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-1., uznesenie Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky zo dňa 23. júna 2004, sp. zn.: III.ÚS 209/04).\nO náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP a úspešnému žalobcovi ju priznal\nv uplatnenej výške.\nVčas podaným odvolaním sa žalovaný domáhal zrušenia uvedeného rozhodnutia a vrátenia veci\nkrajskému súdu na nové konanie, z dôvodu, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci\nkrajským súdom.\nS odvolaním sa na ustálenú judikatúru Najvyššieho Slovenskej republiky, ktorá za základný prameň\npovažuje efektívny súdny prieskum rozhodnutí štátnych orgánov žalovaný poukázal na to, že\ntakýto prieskum rozhodovacej praxe žalovaného správneho orgánu zo strany krajského súdu nebol\nzabezpečený. Podľa jeho názoru, ak by uvedený prieskum zabezpečený bol, krajský súd by bol\nuzrozumený s tým, že Slovenská obchodná inšpekcia postihuje porušenie povinností vyplývajúce zo\nzákona o ochrane spotrebiteľa ako správny delikt a nie ako priestupok.\nS poukazom na § 20 ods. 1 a 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa žalovaný vyslovil názor, že zákon\no priestupkoch sa nevzťahuje na porušenie povinnosti predávajúceho vyplývajúce zo zákona o ochrane\nspotrebiteľa nad ktorým vykonáva dozor Slovenská obchodná inšpekcia. Z pojmu priestupok, tak, ako\nje vymedzený v platnom znení zákona o priestupkoch, jasne vyplýva, že protiprávne konanie žalobcu\nnespadá pod definíciu priestupku, nakoľko podľa § 2 ods. 1 zákona o priestupkoch sa priestupkom\nrozumie zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne\noznačené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných\nprávnych predpisov, alebo o trestný čin. Následne v § 3 zákona o priestupkoch na zodpovednosť za\n\npriestupok stačí zavinenie z nedbanlivosti, ak zákon výslovne neustanoví, že je potrebné úmyselné\nzavinenie. Z uvedeného zákonného ustanovenia je teda zrejmé, že priestupková zodpovednosť je\nsubjektívnou zodpovednosťou, nakoľko ju zákon spája so zavinením. Zodpovednosť za porušenie\nustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorej sa dopustil žalobca je však objektívna. Z uvedeného\npodľa názoru žalovaného vyplýva, že sankciou je obligatórne stíhané každé porušenie povinnosti\nvyplývajúce zo zákona na ochranu spotrebiteľa, ktoré je zistené na strane predávajúceho, výrobcu,\ndovozcu alebo dodávateľa. Žalovaný správny orgán nemá povinnosť zisťovať zavinenie, resp. mieru\nzavinenia na strane sankcionovanej osoby, nakoľko sa jedná o objektívnu zodpovednosť kontrolovanej\nosoby.\nŽalovaný trval na tom, že porušenie povinnosti predávajúceho vyplývajúce zo zákona o ochrane\nspotrebiteľa sa poníma ako správny delikt. Správnym deliktom je protispoločenské konanie v osobitných\nzákonoch, ktoré nie sú označené ako priestupok. K naplneniu skutkovej podstaty správneho deliktu stačí\nzistiť, že v dôsledku porušenia povinnosti zodpovednou osobou došlo k ohrozeniu práv spotrebiteľa\nchránených týmto zákonom. Poškodenie spotrebiteľa v rozsahu priamo úmernom uloženej sankcii nie\nje obligatórnym znakom jeho skutkovej podstaty. Žalovaný opätovne zdôraznil, že na prejednávanie\nsprávnych deliktov nie je možné použiť ustanovenia zákona o priestupkoch a poukázal na základný\nrozdiel medzi priestupkom a správnym deliktom, kde na to, aby sa jednalo o priestupok uvedený v inom\nzákone musí byť splnená požiadavka, že v tomto zákone je takéto konanie označené ako priestupok a\nnie výklad ktorý použil krajský súd, že v inom zákone musí byť konanie označené ako správny delikt.\nNa záver žalovaný dodal, že trvá na zisteniach inšpektorov SOI zo dňa 9. januára 2008 a 25.\njanuára 2008, ktorými bolo spoľahlivo preukázané porušenie povinnosti, ktoré spočívalo v uvádzaní\nneprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, v porušení povinnosti neklamať spotrebiteľa\nuvádzaním nejasných, nepresných, nejednoznačných a nezrozumiteľných údajov v spotrebiteľských\nzmluvách a zamlčovaní údajov o vlastnostiach poskytovaných finančných služieb a nákupných\npodmienkach. Zároveň trvá aj na tom, že žalobca nedodržal zákaz používania nekalých obchodných\npraktík pri poskytovaní finančných služieb na diaľku formou klamlivého opomenutia poskytovaním\npodstatných informácií nejasným, nezrozumiteľným a nevhodným spôsobom. Zopakoval, že úlohou\norgánov dozoru je poskytnúť spotrebiteľom uzatvárajúcim spotrebiteľské zmluvy zvýšenú ochranu.\nCharakter činnosti žalobcu je podľa jeho názoru o to závažnejší, že vo vzťahu k spotrebiteľovi je\nspôsobilý privodiť vážnu majetkovú ujmu tým, že naruší jeho ekonomické správanie alebo tým, že urobí\nrozhodnutie, ktoré by inak neurobil.\nPodľa názoru žalovaného, správne konanie prebiehalo na základe ustanovení zákona o ochrane\nspotrebiteľa, ktorý žalobca svojím konaním porušil. Žalovaný konal na základe zákona a v medziach\nzákona na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu, ktorý bol jednoznačne preukázaný, správne\nprávne posúdený a pokuta uložená žalobcovi oprávnená a v súlade so zákonom o ochrane spotrebiteľa.\nŽalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 OSP preskúmal napadnutý\nrozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení\ns § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania, podľa § 250ja ods. 2 a § 214 OSP v\nspojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený\nminimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk> a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné\nvyhovieť, aj keď čiastočne z iných právnych dôvodov.\nRozsudok bol verejne vyhlásený 16. apríla 2014 podľa § 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods.\n1 veta prvá OSP.\nPo preskúmaní odvolacích dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že krajský súd predmetnú vec\nčiastočne nesprávne právne posúdil keď mal za to, že žalovaný a správny orgán prvého stupňa vážnym\nspôsobom zasiahli do práv žalobcu, keď nepostupovali v zmysle zákona o priestupkoch a nenariadili\nvo veci ústne pojednávanie.\n\nPodľa § 2 ods. 1 zákona o priestupkoch, priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje\nzáujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný\nsprávny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin.\nPodľa § 20 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom do 31. augusta 2008, dozor nad\ndodržiavaním povinností ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa vykonávajú orgány dozoru. Ak\nnemožno pôsobnosť orgánu dozoru určiť, je na výkon dozoru a kontroly príslušná Slovenská obchodná\ninšpekcia.\nPodľa § 23 ods. 1 priestupku sa dopustí ten, kto poškodí práva spotrebiteľa, tým, že poruší tento zákon\nalebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa.\nPodľa ods. 2 za priestupok podľa odseku 1 možno uložiť pokutu do 10 000 Sk.\nPodľa ods. 3 na priestupky a ich prejednávanie sa vzťahuje všeobecný predpis o priestupkoch.\nPodľa § 24 ods. 1 za porušenie povinnosti ustanovených týmto zákonom alebo právnymi aktmi\nEurópskych spoločenstiev v oblasti ochrany spotrebiteľa uloží orgán dozoru výrobcovi, dovozcovi alebo\ndodávateľovi alebo osobe uvedenej v § 26 pokutu do 66 387,83 €, za opakované porušenie povinnosti\npočas 12 mesiacov uloží pokutu do 165 969,59 € .\nPodľa § 27 na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento\nzákon neustanovuje inak.\nPodľa § 27 v znení účinnom od 1. septembra 2008, na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje\nvšeobecný predpis o správnom konaní, okrem § 20 ods. 3 písm. e/ až h/ a § 21.\nPodľa § 21 Správneho poriadku ods. 1 správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha\nveci, najmä, ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo, ak to ustanovuje osobitný zákon. Ak sa má\npri ústnom pojednávaní uskutočniť ohliadka, uskutočňuje sa ústne pojednávanie spravidla na mieste\nohliadky.\nJe zrejmé, že správne orgány postupovali pri postihovaní žalobcu podľa § 24 a nie podľa § 23 zákona o\nochrane spotrebiteľa, ktorý upravuje priestupky. Nebolo preto ich povinnosťou postupovať podľa zákona\no priestupkoch, ale, tak, ako im to ukladal § 27, podľa Správneho poriadku, podľa ktorého aj postupovali.\nAj keď zákon o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v rozhodnom čase explicitne nevylučoval postup\npodľa § 21 Správneho poriadku, § 21 Správneho poriadku neukladal správnym orgánom povinnosť\nnariadiť v každom prípade ústne pojednávanie. Preto žalovaný ani správny orgán prvého stupňa\nnepochybili, keď v správnom konaní nenariadili ústne pojednávanie.\nZámer nenariaďovať v konaniach podľa zákona o ochrane spotrebiteľa ústne pojednávanie, napokon\nzákonodarca explicitne vyjadril v zákone č. 397/2008 Z. z. s účinnosťou od 1. novembra 2008, ktorým\nbol novelizovaný zákon o ochrane spotrebiteľa.\nAvšak, k správnemu právnemu záveru dospel krajský súd, pokiaľ poukázal na to, že výrok žalobou\nnapadnutého rozhodnutia žalovaného, ani správneho orgánu prvého stupňa neobsahuje všetky\npotrebné náležitosti v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky, ani Európskeho súdu pre ľudské práva, týkajúcej sa správneho trestania.\nNa tomto mieste považuje odvolací súd za potrebné pripomenúť, že\nvychádzajúc z čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen ,,Dohovor\"), z Odporúčania výboru ministrov č. R(91) pre členské štáty o správnych sankciách\n\nschváleného Výborom ministrov 13. februára 1991 (ďalej len „Odporúčanie\") ako aj z judikatúry\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976) trestanie\nza správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Je preto nevyhnutné\nposkytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku nielen obvinenému\nz trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť, čo\nnapokon vyplýva aj zo zásady č. 6 Odporúčania, podľa ktorej je nevyhnutné v rámci správneho konania\nvo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle\nrezolúcie (77)31 aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní. Nemožno pritom opomenúť, že hranice\nmedzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a správnymi deliktami, za ktoré ukladajú sankcie\nsprávne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi\nprincípmi.\nPrávna teória v rámci verejnoprávnej zodpovednosti za proti spoločenské konanie rozoznáva trestné\nčiny, priestupky, iné správne delikty, ďalšej špecifikácii ešte správne disciplinárne delikty a správne delikty\nporiadkové. Deliktom je len také porušenie povinnosti (konanie alebo opomenutie), ktoré konkrétny\nzákona takto označuje. Rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa závažnosti\nje miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty, u iných\nsprávnych deliktov a disciplinárnych deliktov ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu môžu dopustiť.\nV oboch prípadoch ide o súčasť, tzv. správneho trestania, o postih správnym orgánom za určité\nnedovolené konanie (či opomenutie). Je potrebné zdôrazniť, že formálne označenie určitého typu\nprotispoločenského konania a tomu zodpovedajúcemu zaradeniu medzi trestné činy, priestupky, iné\nsprávne delikty a z toho vyvodené následky v podobe sankcií, vrátane príslušného konania, pritom či\nuž ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda\nreflexia názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia,\nči naopak dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz v platnej právnej úprave a v ich zmenách,\nvoľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a dokázaniu konkrétnych skutkov, ako aj prísnosti\npostihu delikventa.\nZ týchto hľadísk je potrebné vychádzať pri posúdení nevyhnutnosti konkretizácie skutku a jeho miesta\nv rozhodnutí. Zákonná úprava je jednoznačná pokiaľ ide o konanie o trestných činoch, pretože\npodľa trestného zákona musí výrok rozsudku presne označovať trestný čin, ktorého sa týka, a to\nnielen zákonným pomenovaním a uvedením príslušného zákonného ustanovenia, ale aj uvedením\nmiesta, času a spôsobu spáchania, poprípade i iných skutočností potrebných, aby skutok nemohol\nbyť zamenený s iným. Pri priestupkoch je obdobná právna úprava. Výrok rozhodnutia o priestupku\nmusí obsahovať tiež popis skutku s označením miesta a času jeho spáchania, vyslovenie viny, druh a\nvýmera sankcie. Široká oblasť iných správnych deliktov však takéto jednoznačné vymedzenie výroku\nrozhodnutia nemá. Odkazuje sa len na správny poriadok (§ 47 ods. 2 Správneho poriadku), čo však\nneznamená, že pri iných správnych deliktoch táto požiadavka dodržaná byť nemusí.\nPodľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia\nprávneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy\nkonania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí\npre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia než ustanovuje osobitný zákon.\nI keď citované zákonné ustanovenie explicitne neprikazuje, že výrok rozhodnutia musí obsahovať vecné,\nčasové a miestne určenia konania, z ktorého správny delikt vyplýva, je nespochybniteľné, že vo výroku\nrozhodnutia o správnom delikte musí vymedzenie predmetu konania spočívať v špecifikácii deliktu tak,\naby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním. Tento záver je z ustanovenia § 47 ods.\n2 správneho poriadku nesporne priamo vyvoditeľný.\nV rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú nepochybne i rozhodnutia o iných správnych deliktoch,\nje nevyhnutné vymedziť presne, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. To je možné zaručiť len\nkonkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania,\nprípadne uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s\niným. Takáto miera podrobnosti je nevyhnutná pre celé sankčné konanie, a to najmä z dôvodu vylúčenia\n\nprekážky litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, pre vylúčenie prekážky veci rozhodnutej,\npre určenie rozsahu dokazovania a to aj pre zabezpečenie riadneho práva na obhajobu. Až vydané\nrozhodnutie jednoznačne určí, čoho sa páchateľ dopustil a v čom spáchaný delikt spočíva. Jednotlivé\nskutkové údaje sú rozhodné pre určenie totožnosti skutku, vylučujú pre ďalšie obdobie možnosť zámeny\nskutku a možnosť opakovaného postihu za rovnaký skutok, pritom je potrebné odmietnuť úvahu o\ntom, že postačí, ak tieto náležitosti sú uvedené len v odôvodnení rozhodnutia. Význam výrokovej časti\nrozhodnutia spočíva v tom, že iba táto časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov\nkonania. Riadne formulovaný výrok a v ňom v prvom rade konkrétny popis skutku je nezastupiteľná časť\nrozhodnutia, z ktorého je možné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená a aké opatrenia, či sankcie boli\nuložené. Len rozhodnutie obsahujúce takýto výrok môže byť vynútiteľné exekúciou.\nZáver o nevyhnutnosti úplnej špecifikácie iného správneho deliktu (z hľadiska vecného, časového\na miestneho) plne korešponduje s medzinárodným záväzkom Slovenskej republiky. Je potrebné\npripomenúť, že i na rozhodovanie o iných správnych deliktoch dopadajú požiadavky čl. 6 ods. 1\nDohovoru. Keď Dohovor v článku 6 ods. 1 uvádza ,,akékoľvek trestné obvinenie\", je potrebné poskytnúť\nzáruku tomu kto je obvinený v trestnom konaní, ako aj v správnom konaní pre podozrenie zo spáchania\nsprávneho deliktu. Takto vykladá Dohovor stabilne i judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva a\nrovnako judikoval Ústavný súd Slovenskej republiky (pozri napr. nález sp. zn. III ÚS 2310/2010-38 z 25.\naugusta 2010).\nZ uvedeného potom treba vyvodiť, že výrok rozhodnutia o inom správnom delikte musí obsahovať popis\nskutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, poprípade i uvedenie iných skutočností,\nktoré sú potrebné k tomu, aby nemohol byť zamenený iný. Ak správny orgán neuvedie tieto náležitosti\ndo výroku svojho rozhodnutia, podstatne poruší ustanovenie o správnom konaní (§ 47 ods. 2 Správneho\nporiadku.).\nAj podľa názoru najvyššieho súdu zo znenia výroku napadnutého rozhodnutia nevyplýva dostatočný\nopis skutku, najmä pokiaľ ide o miesto a čas jeho spáchania. Vyššie uvedená skutočnosť v zmysle\nposudzovaných hľadísk spôsobuje nepresnosť a neurčitosť výroku napadnutých rozhodnutí, majúce za\nnásledok nezákonnosť rozhodnutí pre ich nepreskúmateľnosť.\nZ uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalovaného nevyhovel a s\nprihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok Krajského súdu v Prešove podľa\n§ 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.\nV ďalšom konaní bude úlohou správnych orgánov, ktoré sú viazané názorom vysloveným v\nrozhodnutiach súdov oboch stupňov, odstrániť vytýkané nedostatky a vo veci opätovne rozhodnúť.\nPri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania, odvolací súd vychádzal z ustanovení § 246c ods.\n1, § 224 ods. 1, § 151 ods. 2 a § 250k OSP tak, že žalobcovi nepriznal ich náhradu, pretože mu žiadne\ntrovy odvolacieho konania nevznikli a jeho právny zástupca si žiadne trovy neuplatnil a žalovanému,\nktorý navyše nebol v odvolacom konaní úspešný, právo na náhradu trov zo zákona neprináleží.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "1S/80/2008", "guid": "de033c2d-4f19-4ba5-963d-ee9819b31878:69624449-8b8c-4447-80ad-df849ece0722", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}], "citovane_v": []}