{"guid": "d75399b2-baee-48d1-963d-e60c766c0af5:e18c4ee7-377c-436a-9332-20a492d28d0a", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:7209226651.1", "spisova_znacka": "7MCdo/21/2012", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7MCdo/21/2012 z 28. 1. 2014", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. januára 2014, sp. zn. 7MCdo/21/2012, ECLI:SK:NSSR:2014:7209226651.1", "identifikacne_cislo": "7209226651", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Silvia Izsáková", "sudca_id": 184, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-silvia-izsakova-184", "datum_vydania": "2014-01-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Bezdôvodné obohatenie"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/16/#paragraf-457", "nazov": "§ 457 zákona č. 16/1964 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/16/#paragraf-457", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/16-1964/paragraf-457"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/16/#paragraf-560", "nazov": "§ 560 zákona č. 16/1964 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/16/#paragraf-560", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/16-1964/paragraf-560"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/16#paragraf-457", "/SK/ZZ/1964/16#paragraf-560"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e18c4ee7-377c-436a-9332-20a492d28d0a", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:7209226651.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:7209226651.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:7209226651.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7MCdo/21/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7209226651
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Trnková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:7209226651.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne Y. I., bývajúcej v Y., zastúpenej JUDr.
Michalom Treščákom ml., advokátom v Košiciach, Slovenskej jednoty 8, proti žalovanému I. G.,
bývajúcemu v Y., zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Kerecman, s.r.o., so sídlom v
Košiciach, Rázusová 1, v mene a na účet ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Peter Kerecman, PhD.,
o 10 622,05 € s prísl., vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 41 C 204/2009, o mimoriadnom
dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 26.
októbra 2011, sp. zn. 5 Co 85/2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach  z 26. októbra 2011, sp. zn. 5
Co 85/2011 a rozsudok Okresného súdu Košice II   zo 7. januára 2011, č. k. 41 C 204/2009-228  z r u
š u j e  a vec vracia Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd  Košice II rozsudkom zo 7. januára 2011, č. k. 41 C 204/2009-228 žalobu, ktorou
sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému zaplatenia 10 622,05 € titulom bezdôvodného obohatenia,
zamietol.  Vyslovil, že o trovách konania rozhodne osobitným uznesením (§ 151 O.s.p.). V odôvodnení
uviedol, že rozsudkom Okresného súdu                       Košice I z 11. marca 2009, č. k. 37 C 162/2006
(v právnej veci žalobcu C. I. proti žalovaným 1/ I. C., 2/ I. G.,  3/ I. D., 4/ Y. I. o určenie vlastníckeho
práva) súd určil, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti  -  bytu  č. X, nachádzajúceho sa  na
3. poschodí obytného domu súp. č. XXX v Y. (včítane spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach
a spoločných zariadeniach domu v uvedenej veľkosti). Predbežne sa pritom zaoberal otázkou platnosti
kúpnej zmluvy uzavretej  31. októbra 2005, na základe ktorej prešlo vlastnícke právo  bytu žalobcu na
žalovaného N. Q., a dospel k záveru, že je absolútne neplatná. Mal za preukázané, že žalobkyňa pri
podpise kúpnej zmluvy (o prevode vlastníckeho práva k bytu) uzavretej 11. júla 2006 medzi žalovaným
ako predávajúcim a žalobkyňou a I. D. ako kupujúcimi uhradila žalovanému zálohu  na kúpnu cenu  bytu
v sume 320 000,- Sk (10 622,05 €). Medzi účastníkmi zostalo sporné vrátenie tejto zálohy  4. apríla
2007.  Táto   skutočnosť  však  rozhodnutie súdu o dôvodnosti žaloby neovplyvnila, pretože nedošlo k
prevodu vlastníckeho práva bytu na žalovaného. Vychádzajúc z uvedeného rozsudku, podľa ktorého je
vlastníkom predmetného bytu C. I., je nesporné, že žalobkyňa (ako nevlastníčka)  nemôže  previesť byt
na  žalovaného.  Preto s poukazom na § 457 Občianskeho zákonníka  bez plnenia žalobkyne  nemožno
podľa názoru súdu  požadovať od žalovaného  vyplatenie voči nemu uplatňovanej sumy. V tejto súvislosti
súd poukázal na stanoviská  Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zborníku súdov IV,
str. 640, R 26/1975, R 1/1979, podľa ktorých „ak je kúpna zmluva neplatná alebo bola zrušená, môže
sa jej účastník úspešne domáhať vrátenia svojho plnenia len za predpokladu, že je ochotný a schopný
vrátiť žalovanému to, čo sám prijal ako plnenie zo zmluvy“ alebo „nárok žalobcu na vrátenie kúpnej
ceny z neplatnej zmluvy je nárokom podmieneným zo zákona vrátiť žalovanému to, čo sa mu  dostalo
od žalovaného za kúpnu cenu, ktorej vrátenia sa domáha“ a „zaplatenie kúpnej ceny je protiváhou
vlastníctva k predávanému predmetu. Ak je teda  zmluva neplatná, takže k prevodu vlastníctva na
kupujúceho nedošlo, kupujúci však zaplatil kúpnu cenu, treba kúpnu cenu vrátiť, pričom táto reštitúcia



je z druhej strany vyvážená tým, že vlastníctvo k predávanému predmetu neprešlo na kupujúceho,
ale zostalo predávajúcemu“. Napokon súd skúmal, či skutočne došlo k bezdôvodnému obohateniu vo
vzťahu medzi žalobkyňou  a žalovaným, na koho úkor a v akom rozsahu, resp. či  sa žalovaný skutočne
bezdôvodné obohatil na úkor žalobkyne a z tohto titulu je povinný  bezdôvodné obohatenie  žalobkyni
vydať. Keďže žalobkyňa nie je vlastníčkou (na základe súdneho rozhodnutia) predmetného bytu a nie je
ani schopná zabezpečiť  prevod vlastníctva predmetného bytu späť na žalovaného, nebolo preukázané,
že by sa žalovaný na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil. Žalovaný v danom prípade nie je pasívne
legitimovaným subjektom, od ktorého by  žalobkyňa mohla žiadať plnenie  vo výške poskytnutej zálohy
na kúpnu cenu bytu. Absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy uzavretej medzi C. I. a N. Q. (sfalšovanou
plnou mocou)  a v konečnom dôsledku aj neplatnosť kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalobkyňou a I. D.
ako kupujúcimi a žalovaným ako predávajúcim  zavinil I. C.. Preto podľa názoru súdu sa  voči nemu mala
žalobkyňa domáhať náhrady škody. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia  možno uplatňovať  iba
v prípade, ak  nie sú podmienky  pre dosiahnutie rovnakého uspokojenia  z dôvodu nároku na náhradu
škody            (R 1/79). Domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia možno len subsidiárne. Z
uvedeného dôvodu súd posúdil opodstatnenosť žaloby  aj z hľadiska náhrady škody  a dospel k záveru,
že neboli splnené predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu (k porušeniu povinnosti  žalovaným
nedošlo a žalobkyňa nepreukázala príčinnú súvislosť  medzi porušením právnej povinnosti  a vznikom
škody).

Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 26. októbra 2011,                sp.
zn. 5 Co 85/2011 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny  potvrdil a v celom rozsahu sa
stotožnil aj s jeho odôvodnením (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.).  K správnym a výstižným dôvodom  uvedeným
v napadnutom rozsudku považoval  odvolací súd za potrebné uviesť, že aj súdna prax sa zjednotila
na tom, že pokiaľ je kúpna zmluva zrušená alebo neplatná, môže sa jej účastník úspešne domáhať
vrátenia svojho plnenia len za predpokladu, že je ochotný a schopný vrátiť žalovanému to, čo sa prijalo
ako plnenie zo zmluvy. To sa týka aj prípadnej peňažnej náhrady za plnenie, pokiaľ  nie je dobre
možné vrátenie plnenia pôvodného (§ 458 ods. 1 vete druhá Občianskeho zákonníka). Pri neplatnosti
dvojstranného právneho úkonu (akým kúpnopredajná zmluva o predaji nehnuteľnosti bezpochyby je)
musí nastúpiť postup podľa § 457 Občianskeho zákonníka a nárok jedného z účastníkov zmluvy na
vrátenie plnenia z neplatnej  zmluvy je zo zákona podmienený jeho záväzkom voči druhému účastníkovi.
V prejednávanej  veci treba vychádzať zo súdnej praxe, že nárok jedného z účastníkov zmluvy na
vrátenie plnenia z neplatnej zmluvy je zo zákona podmienený jeho záväzkom voči druhému   účastníkovi,
táto vzájomná viazanosť musí byť  vyjadrená v rozsudku, ktorým súd rozhodne o niektorom z týchto
nárokov. Vzájomne podmienenými plneniami sú všetky  plnenia vzájomnej podmienenosti, na  ktorých sa
účastníci dohodli, ako aj plnenia, kde podmienenosť a vzájomná viazanosť vyplýva zo zákona. Vrátenie
kúpnej ceny oproti vydaniu nehnuteľnosti vyplýva z uzavretej kúpnej zmluvy medzi účastníkmi konania,
kde na jednej strane predávajúci - žalovaný  prevádzal (čl. II zmluvy) nehnuteľnosť  na kupujúcich
- žalobkyňu a M. D. do podielového spoluvlastníctva a na strane druhej  (čl. VI zmluvy)  žalobkyňa
(kupujúca v podiele 1) uhradila žalovanému zálohu kúpnej ceny pri podpise zmluvy. Synalagmatický
charakter uvedeného záväzku je jednoznačný, nakoľko povinnosť žalovaného previesť predmetný byt
na žalobkyňu bola oproti zaplateniu kúpnej ceny žalobkyňou, išlo o dvojstranný právny úkon, ktorý bol
medzi účastníkmi  dohodnutý,  a ktorý vyplýva aj z ustanovenie § 588 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Ide o „bezplatný“ prevod vlastníctva k  veci (bytu). Preto,  pokiaľ žalobkyňa  žiada  voči žalovanému
vydať  plnenie vyplývajúce z bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nie
je toto ustanovenie možné aplikovať.  Pri uzatvorení kúpnej zmluvy, aj keď išlo o neplatný právny úkon,
plnili obidve zmluvné strany, preto nie je aplikovateľné ani ustanovenie § 457 Občianskeho zákonníka
(synalagmatický charakter záväzku). Žalobkyňa pri uplatnení vrátenia bezdôvodného obohatenia z
neplatnej kúpnej zmluvy v podstate popiera dvojstrannosť právneho vzťahu - kúpnej zmluvy, ktorý medzi
účastníkmi konania vznikol. Treba pritom vziať na zreteľ, že v prejednávanej veci nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia by bolo možné uplatňovať len subsidiárne, v prípade, ak by neboli podmienky
pre dosiahnutie rovnakého uspokojenia z dôvodu nároku  na náhradu škody  voči tomu, kto jej ju  spôsobil
svojim protiprávnym konaním tým, že prvotne uzavrel neplatnú kúpnu zmluvu, z ktorej sa následne
odvíjali ďalšie neplatné kúpne zmluvy. Pokiaľ  si takýto nárok voči škodcovi neuplatnila, nemôže  to byť
na ujmu žalovaného, ktorý vznik škody  na jej strane  nezavinil (a nenavrhla ani dôkaz o trestnom  konaní
vedenom proti žalovanému).



Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal na podnet žalobkyne mimoriadne dovolanie generálny
prokurátor Slovenskej republiky. Navrhol, aby dovolací súd  napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil
krajskému súdu na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci  (§ 243f ods. 1 písm.
c/ O.s.p.), keď zo strany odvolacieho súdu došlo v konaní   k vade uvedenej  v § 237 písm. f/ O.s.p.
(§ 243f ods. 1 písm. a/ O.s.p.). Uviedol, že súdy nižšieho stupňa vychádzali z toho, že žalobkyňa z
uvedeného dôvodu nie je vlastníčkou predmetného bytu. Preto ich záver o tom, že vo veci musí byť
použitý § 457 Občianskeho zákonníka ako ustanovenie o vzájomných a vzájomne  podmienených
reštitučných záväzkoch oboch zmluvných strán - účastníkov  neplatnej zmluvy - považoval za nesprávne
právne posúdenie veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Vzájomná podmienenosť reštitučných záväzkov
podľa jeho názoru predpokladá, že na základe neplatnej alebo zrušenej zmluvy plnili vzájomne obidve
zmluvné strany. Ak z neplatnej zmluvy plnila iba jedna zmluvná strana,  potom vrátenie tohto plnenia
nemôže byť podmienené jej záväzkom na plnenie druhej zmluvnej strany (nárokom druhej zmluvnej
strany). Žalobkyňa v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa namietala aj proti  jeho záveru, že
bolo namieste domáhať sa náhrady škody voči I. C., ktorý „preukázateľne zavinil“ absolútnu neplatnosť
kúpnej zmluvy uzavretej medzi C. I. a N. Q.. Tiež namietala, že z rozsudku  nevyplýva, kto zavinil
neplatnosť  právneho úkonu a vôbec  z neho nevyplýva, že neplatnosť právneho úkonu spôsobil
I. C.. Išlo o relevantnú námietku, keďže súd  prvého stupňa v tejto súvislosti uviedol, že nárok iba
na  vydanie bezdôvodného obohatenia možno uplatňovať iba v prípade, ak nie sú podmienky pre
dosiahnutie rovnakého uspokojenia z dôvodu nároku na náhradu škody, pričom poukázal na R 1/1979.
Odvolací súd sa s námietkou žalobkyne k danosti podmienok pre domáhanie sa náhrady škody voči
I. C. nevysporiadal, lebo v rozsudku iba vo všeobecnosti  uviedol, že žalobkyňa si mohla  nárok na
náhradu škody  uplatniť voči tomu, kto jej spôsobil škodu svojim protiprávnym konaním. Nevyporiadanie
sa s námietkami žalobkyne k danosti podmienok pre domáhanie sa náhrady škody voči I. C.,  a s
tým súvisiaca nepreskúmateľnosť záveru odvolacieho súdu o podmienkach pre dosiahnutie rovnakého
uspokojenia z dôvodu nároku na náhradu škody  nezodpovedajú § 157 ods. 2 O.s.p. (použitého podľa
§ 211 ods. 2 O.s.p.).

Žalovaný navrhol mimoriadne dovolanie ako nedôvodné zamietnuť. Námietku o nesprávnom právnom
posúdení veci považoval za  neopodstatnenú a nemajúcu oporu v ustálenej judikatúre. Poukázal
na závery Ústavného súdu Slovenskej  republiky  v uznesení zo 14. februára 2012,  sp. zn. III.ÚS
75/2012-12, ktorým odmietol sťažnosť žalobkyne                 pre namietané  porušenie jej práv podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky  a čl. 6                   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných  slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach  z 26. októbra 2011, sp. zn. 5 Co 85/2011.

Žalobkyňa trvala na nesprávnej  aplikácii  ustanovenia § 457 Občianskeho zákonníka v danej veci súdmi
nižšieho stupňa a tým aj na dôvodnosti mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom
Slovenskej republiky, preto navrhla, aby mu Najvyšší súd Slovenskej republiky vyhovel.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní                 (§ 10a
ods.3 O.s.p.), po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas (§ 243g O.s.p.) generálny prokurátor
Slovenskej republiky (§ 243e ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2
O.s.p. v spojení s § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu  v rozsahu
podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudky súdov nižšieho
stupňa treba zrušiť.

Podľa ustanovenia § 243e ods. 2 O.s.p., mimoriadne dovolanie možno podať len proti tomu výroku
súdneho rozhodnutia, ktoré účastník konania, osoba dotknutá týmto rozhodnutím namieta.

Podľa ods. 3 tohto ustanovenia generálny prokurátor Slovenskej republiky  nie je viazaný rozsahom
podnetu  v prípadoch, v ktorých ani dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolania (§ 242 ods. 2 O.s.p.).

V zmysle § 243f ods. 1 O.s.p., môže byť mimoriadne dovolanie  podané iba z dôvodov, že a/ v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva             na nesprávnom právnom posúdení veci.
Dovolací súd je viazaný rozsahom mimoriadneho dovolania, ale  i v mimoriadnom dovolaní uplatnenými



dôvodmi. Obligatórne (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá vadami uvedenými
v § 237 O.s.p. a tzv. inými vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní namietal vadu konania uvedenú                   v § 237 písm.
f/ O.s.p. (§ 243f ods. 1 písm. a/ O.s.p.), spočívajúcu v nepreskúmateľnosti záveru odvolacieho súdu o
možnosti žalobkyne  domáhať sa nároku na náhradu škody voči I. C. v dôsledku nevyporiadania sa s jej
relevantnými odvolacími námietkami vo vzťahu k danosti podmienok  pre uplatnenie nároku na náhradu
škody a  vedúcu k nesprávnemu právnemu posúdenie veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.).

O vadu konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd  v konaní
postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a
týmto postupom odňal účastníkovi konania  jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.
Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom  zakladá porušenie
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)  a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane  ľudských práv a slobôd (ďalej len
„dohovor“), porovnaj napr.             II. 174/04, III. ÚS 331/04,  III. ÚS 156/06.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení súd uvedenie, čoho sa  navrhovateľ  (žalobca) domáhal a z
akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti  považuje za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie  navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd dbá na to, aby  odôvodnenie  rozsudku bolo presvedčivé.

Právo na riadne odôvodnenie  súdneho rozhodnutia patrí  medzi  základné zásady spravodlivého
súdneho  procesu,  čo jednoznačne vyplýva tak z ustálenej judikatúry   Ústavného súdu Slovenskej
republiky (napr. III. ÚS 119/03)  ako aj judikatúry  Európskeho  súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).

K námietke generálneho prokurátora o nevyporiadaní sa so skutočnosťami uvádzanými žalobkyňou v
odvolaní  treba poukázať na to, že  ústavný súd  v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uviedol,
že  všeobecný súd nemusí dať odpoveď  na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len  na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali                   do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Preto rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré stručne  a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia   postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania
na spravodlivé  súdne konanie (napr. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Aj judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby
na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v
odôvodnení rozhodnutia. Ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď  práve na tento argument (pozri rozsudok ESĽP  vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra
1994, Annuaire, č. 303 - B).

Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p.,  je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi  rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako
aj právnej stránke.

V prejednávanej  veci sa odvolací súd  v celom rozsahu stotožnil i s odôvodnením   napadnutého
rozsudku súdu prvého stupňa, preto sa v súlade s § 219 ods. 2 O.s.p.  v dôvodoch svojho rozhodnutia
obmedzil na konštatovanie  správnosti dôvodov   uvedených  súdom prvého stupňa  (uviedol, že  pri
svojom rozhodnutí vychádzal zo skutkového stavu  zisteného súdom prvého stupňa  a stotožnil sa s jeho
právnym posúdením) a na zdôraznenie správnosti skutkových a právnych záverov doplnil a zdôraznil
aj ďalšie dôvody (čo mu               § 219 ods. 2 O.s.p. tiež umožňuje). Rozhodnutie prvostupňového
súdu pritom dôsledne  preskúmal aj  z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov. Teda postupoval v
súlade                    s § 219 O.s.p.,  keď  dostatočne jasne a zrozumiteľne  vysvetlil, prečo   rozsudok
súdu prvého stupňa  ako vecne správny potvrdil.



Zo spisu pritom vyplýva, že prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia  uviedol stanoviská
procesných strán a ich argumentáciu, rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vychádzal, citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval, a z ktorých vyvodil právny záver. Teda odôvodnenie rozsudku  prvostupňového
súdu,  stručne a jasne objasňujúce  (§ 157 ods. 2  O.s.p.)  skutkový aj právny základ rozhodnutia,
a tým aj odvolacieho súdu v uvedenom rozsahu, nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné
právo účastníkov  na spravodlivý súdny proces (pozri  III. ÚS 115/2003). Preto   postupom odvolacieho
súdu nedošlo k odňatiu možnosti  účastníkom konania  konať pred súdom   (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Skutočnosť, že  žalobkyňa sa s právnym názorom krajského súdu vo vzťahu k splneniu podmienok
pre uplatnenie nároku na náhradu škody voči uvedenému subjektu nestotožňuje, nemôže sama osebe
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti  záveru v tomto smere. Preto námietku
generálneho prokurátora Slovenskej republiky o existencii vady konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
nemožno považovať za dôvodnú. V tomto smere poukazuje dovolací súd na záver Ústavného súdu
Slovenskej republiky vyslovený  v uznesení                   zo 14. februára 2012, sp. zn. III. ÚS
75/2012-12, ktorým  odmietol  sťažnosť žalobkyne proti rozsudku krajského súdu v danej veci ako zjavne
neopodstatnenú (o. i. uviedol, že „namietané rozhodnutie krajského súdu  nevykazuje znaky svojvôle
a je dostatočne  odôvodnené“).

Generálny prokurátor Slovenskej republiky v mimoriadnom dovolaní namietal tiež  nesprávne právne
posúdenie veci z hľadiska nesprávnej aplikácie ustanovenia § 457 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k
nároku uplatňovaného žalobkyňou titulom bezdôvodného obohatenia.

Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej  zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu  aplikáciu právnych predpisov ide vtedy,
ak súd nepoužil  správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho
ale  interpretoval alebo ak  zo správnych  skutkových záverov  vyvodil nesprávne  právne  závery.

Je nepochybné, že predmetom konania v danej veci bol nárok žalobkyne voči žalovanému na vrátenie
zálohy kúpnej ceny predmetného bytu  vo výške 10 622,05 €    vyplatenej  mu  pred  podpísaním
kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva k bytu (čl. VI zmluvy)  uzavretej  dňa 11. júla 2006 medzi ním ako
predávajúcim a žalobkyňou a Bc. I. D. ako kupujúcimi  (so stanovenou kúpnou cenou vo výške 708 000,-
Sk - 23 501,29 €) titulom bezdôvodného obohatenia. Prvostupňový súd  žalobu zamietol z dôvodu, že
skutková podstata bezdôvodného obohatenia podľa § 457 Občianskeho zákonníka  vyžaduje, aby  sa
žalobkyňa domáhala  vrátenia vyplatenej zálohy kúpnej ceny bytu výlučne oproti vrátenia vlastníctva
k bytu. Nakoľko ale žalobkyňa nikdy nenadobudla  vlastnícke právo k bytu, nie je možné, aby podľa
tohto ustanovenia splnila vzájomnú reštitučnú  povinnosť na vydanie vzájomne poskytnutých plnení z
neplatného právneho úkonu, preto  nárok žalobkyne  na vrátenie zálohy kúpnej ceny  nepriznal. Krajský
súd, vychádzajúc                   zo súdnej praxe, ktorá sa zjednotila na tom, že pokiaľ  je kúpna zmluva
zrušená alebo neplatná, môže sa účastník domáhať vrátenia svojho plnenia len za predpokladu, že je
ochotný a schopný vrátiť  to, čo sa prijalo zo zmluvy (nárok jedného z účastníkov zmluvy              na
vrátenie plnenia z neplatnej zmluvy je zo zákona podmienený jeho záväzkom voči druhému účastníkovi),
sa s týmto záverom stotožnil.

Takýto  (zhodný)  právny  záver súdov nižšieho stupňa  ale dovolací súd nepovažuje za správny.

Podľa § 457 Občianskeho zákonníka ak je zmluva neplatná alebo bola zrušená, je každý z účastníkov
povinný vrátiť druhému  všetko, čo podľa nej dostal.

V citovanom zákonnom ustanovení nejde o samostatnú skutkovú podstatu  bezdôvodného obohatenia,
nezakladá samostatné prípady bezdôvodného obohatenia.  Je  ním upravený  zvláštny spôsob vydania
bezdôvodného obohatenia, ak zmluva, podľa ktorej si strany vzájomne plnili, bola neplatná alebo bola
zrušená. Ak však plnila  podľa zmluvy len jedna strana, ustanovenie § 457 Občianskeho zákonníka
sa neuplatní.  V takom prípade  sa povinnosť vydať plnenie z neplatnej alebo zrušenej zmluvy
riadi ustanovením § 451  Občianskeho zákonníka, v ktorom je bezdôvodné obohatenie vymedzené



predovšetkým ako záväzok, z ktorého vzniká tomu, kto sa obohatil povinnosť vydať všetko, o čo sa
bezdôvodne obohatil  a oproti tomu vzniká i právo toho, na úkor ktorého  k obohateniu došlo, požadovať
plnenie toho, o čo sa druhý zo subjektov tohto záväzku obohatil (v prípade absolútne neplatnej zmluvy
ide o plnenie z neplatného právneho úkonu, v prípade zmluvy relatívne neplatnej  a zmluvy  zrušenej
ide o plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol).

Ustanovenie  § 457 Občianskeho zákonníka  teda  určuje  pravidlo vzájomnej  viazanosti  práv a
povinností účastníkov neplatnej alebo zrušenej zmluvy, t. j. vyslovuje  vzájomnú reštitučnú povinnosť
účastníkov  pri neplatnej alebo zrušenej zmluve. To znamená, že právo jednej zmluvnej strany na vydanie
poskytnutého plnenia je podmienené jej povinnosťou  vrátiť druhej  zmluvnej strane to, čo podľa zmluvy
od nej prijala. Zo zákona tak vzniká synalagmatický záväzok, v ktorom je povinnosť oboch strán k plneniu
na sebe vzájomne viazaná. Platí tu teda zásada, zhodne  ako v prípade  zmluvne založenej synalagmy
vyjadrenej v ustanovení § 560 Občianskeho zákonníka, že  splnenia  záväzku  sa môže domáhať len
ten, kto sám už splnil (predmet bezdôvodného obohatenia vrátil), prípadne je pripravený svoj záväzok
voči druhému splniť, a zároveň s uplatnením svojho práva vracia alebo  ponúka  vrátenie toho, čo prijal.

Zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním v predmetnej veci, z ktorého  súdy nižšieho
stupňa vyvodili aj svoj záver o nedôvodnosti nároku žalobkyne titulom bezdôvodného obohatenia  za
aplikácie ustanovenia § 457 Občianskeho zákonníka  (ako aj  nároku titulom  náhrady škody pre
nesplnenie predpokladov zodpovednosti za škodu) vyplýva, že dňa 11. júla 2006 uzavreli žalobkyňa  a
Bc. I. D. ako kupujúci s I. G. (žalovaným) ako predávajúcim  kúpnu zmluvu  (čl. 9 spisu), ktorej predmetom
bol prevod vlastníctva bytu č. X na 3. poschodí  bytového domu  č. súp. XXX. na D. (čl. II - predmet
zmluvy) s dohodnutou kúpnou cenou 708 000,- Sk (23 501,30 €). Kúpna cena mala byť kupujúcimi
uhradená tak, že suma 320 000,- Sk (10 622,05 €) pri podpise zmluvy t. j. 11 júla 2006 s tým, že  prijatie
tejto sumy predávajúci  potvrdil  svojim podpisom zmluvy a zvyšná časť mala byť zaplatená v deň prevodu
nehnuteľnosti (čl. VI. - cena nehnuteľnosti a platobné podmienky), ku ktorému však nedošlo.  Okresný
súd Košice I. rozsudkom z 11. marca 2009, sp. zn. 31 C 162/2006-153 určil, že výlučným vlastníkom
predmetnej nehnuteľnosti (bytu) je žalobca  - C. I.. Vychádzal   zo záveru, že  kúpna  zmluva  uzavretá
2. novembra 2005 medzi C. I. (žalobcom), zastúpeným  I. C. (na základe splnomocnenia udeleného
25. januára 2005) ako predávajúcim a N. Q. (žalovaným) ako kupujúcim je neplatná. Preto nedošlo k
prevodu vlastníctva  predmetného bytu na kupujúceho (N. Q.), ani na žalovaného, ktorý 5. decembra
2005 (ako nadobúdateľ) uzavrel zmluvu o zabezpečení záväzku (na základe zmluvy o pôžičke zo 6.
decembra 2005)  prevodom práva   s N. Q. (prevodcom) a následne ani na žalobkyňu  na základe kúpnej
zmluvy  z 11. júla 2006 (žalovaný ako nevlastník nemohol previesť vlastnícke právo k bytu                       do
podielového spoluvlastníctva žalobkyne a Bc. I. D.). Teda  žalobkyňa (pri podpise zmluvy z 11. júla 2006
podľa čl. VI.) uhradila  žalovanému  (časť dohodnutej kúpnej ceny)  sumu 320 000,- Sk  (10 622,05 €), ale
vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti  - bytu nenadobudla. Preto podľa  kúpnej zmluvy nezískala
žiadne plnenie, ktoré by mohla  žalovanému vydať oproti plneniu ním získaného prijatím časti kúpnej
ceny v žalobkyňou uplatňovanej výške. Z toho dôvodu  je aplikácia ustanovenia § 457 Občianskeho
zákonníka  súdmi nižších stupňov, vyvodená zo zisteného skutkového stavu, nesprávna.

Vzhľadom na nárok uplatňovaný žalobkyňou titulom bezdôvodného obohatenia (keď na uvedený
skutkový stav § 457 Občianskeho zákonníka aplikovať nemožno) považuje dovolací súd za potrebné
uviesť, že podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka,  kto sa                 na úkor iného obohatí, musí
obohatenie vydať.

Podľa ods. 2 tohto ustanovenia bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením
bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý
odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Podľa § 456 veta prví Občianskeho zákonníka  predmet  bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu,
na úkor koho sa získal.



Podľa § 458 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo
bezdôvodným obohatením.

Teda podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom  stanovená povinnosť  toho, kto sa na úkor
iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenia vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného
obohatenia získaný. Právny vzťah  bezdôvodného obohatenia  je samostatným vzťahom, ktorý vznikne v
dôsledku porušenia iného právneho vzťahu alebo na základe určitej právnej skutočnosti (podľa zákonom
definovaného pojmu bezdôvodného obohatenia). Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia
vznikne však len za  splnenia určitých (zákonných) predpokladov, ktorými sú získanie bezdôvodného
obohatenia na strane určitej osoby (obohateného), protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia,
majetková ujma, ktorá postihuje určitú  osobu (postihnutého) a príčinná súvislosť medzi protiprávnym
získaním bezdôvodného obohatenia  určitou osobou  a majetkovou ujmou určitej osoby. Napokon, že
nejde o prípad, kedy Občiansky zákonník napriek majetkovému prospechu  bezdôvodné obohatenie
výslovne vylučuje. Splnenie týchto predpokladov  musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor  bolo
bezdôvodné obohatenie získané.

V ďalšom konaní sa preto súd  musí zaoberať relevantnými skutočnosťami, týkajúcimi sa splnenia
uvedených predpokladov vzniku právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia medzi účastníkmi
konania a zo zistených skutkových záverov vyvodiť aj správny právny záver.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že mimoriadnym dovolaním napadnuté rozhodnutia  súdov nižších stupňov
spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci, a že generálny prokurátor dôvodne podal mimoriadne
dovolanie, keďže to vyžadovala ochrana práv  a zákonom chránených záujmov účastníka konania, ktorú
nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami  (§ 243e O.s.p. v spojení s § 243f ods. 1 písm. b/ a
c/ O.s.p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na to napadnuté rozhodnutie  krajského súdu,  ako aj
rovnakou vadou postihnuté rozhodnutie okresného súdu,  zrušil a vec  vrátil    na ďalšie konanie
okresnému súdu (§ 243b ods. 2, 3 a 4 O.s.p v spojení s  § 243i ods. 2 O.s.p.).

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci.
Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o mimoriadnom dovolaní, záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a konania o mimoriadnom
dovolaní (pozri primerane § 243d ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.).

Pokiaľ žalovaný (vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu) poukazuje                         na konštatovanie
ústavného súdu v už citovanom uznesení, že ... „ nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia možno
uplatniť  iba v tom prípade, ak nie sú dané podmienky                na dosiahnutie rovnakého
uspokojenia z titulu  nároku na náhradu škody. V danom prípade  si sťažovateľka  mala uplatniť nárok
z titulu zodpovednosti  za škodu voči osobe, ktorá jej spôsobila  škodu svojim protiprávnym konaním
tým, že  prvotne uzavrela  neplatnú zmluvu o prevode nehnuteľnosti, z ktorej  sa následne odvíjali
ďalšie neplatné zmluvy o prevode nehnuteľnosti“ treba uviesť, že ústavný súd (ne) správnosť  takéhoto
právneho záveru krajského súdu (v jeho potvrdzujúcom rozhodnutí) nehodnotí  a ani doň nezasahuje.
Dospel   „len“ k záveru, že namietané rozhodnutie krajského súdu  nevykazuje znaky  svojvôle  a
je dostatočne odôvodnené a uviedol - ..., ústavný súd nie je oprávnený ani povinný  tieto postupy
a hodnotenia nahrádzať  a v tejto situácii nemá dôvod  zasiahnuť  do právneho názoru krajského
súdu.“  Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha  interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie  a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04,
I. ÚS 74/05 a pod.). V nadväznosti           na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a
posudzovať právne názory všeobecného súdu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi



bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu len vtedy, „ak by ním  vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody“ (napr. I. ÚS 13/00,                        III.ÚS 180/02 a pod.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov                    3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto  uzneseniu  nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5Co/85/2011", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:7d475ecf-36ea-49a0-bf54-a9a1bb130fdc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 75/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 75/2012 z 14. 2. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-02-14", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7d475ecf-36ea-49a0-bf54-a9a1bb130fdc"}, {"guid": "ussr:45bbeb73-74e3-4bd3-95dc-327130a80f1b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 156/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 156/06 z 10. 10. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-10-10", "citacie_n": 441, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:45bbeb73-74e3-4bd3-95dc-327130a80f1b"}, {"guid": "ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 117/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 117/05 z 22. 6. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-06-22", "citacie_n": 2919, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3663265d-d776-4398-b252-5a8d7d0cb719"}, {"guid": "ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 74/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 74/05 z 28. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-28", "citacie_n": 2139, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:988c75d3-8c92-4f8a-b943-c14a1e63d0c9"}, {"guid": "ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 112/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 112/05 z 20. 4. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-04-20", "citacie_n": 1888, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:33a2cbd6-0211-46c3-8f59-3aeceed8b516"}, {"guid": "ussr:62ea86d7-483d-4289-b862-1a8e7bd453fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 331/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/04 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 493, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:62ea86d7-483d-4289-b862-1a8e7bd453fe"}, {"guid": "ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 27/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 27/04 z 11. 2. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-02-11", "citacie_n": 2330, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ee20d469-9f07-4316-b495-2fcb4d48e455"}, {"guid": "ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 119/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/03 z 16. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-16", "citacie_n": 3589, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20"}, {"guid": "ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 180/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 180/02 z 2. 4. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-04-02", "citacie_n": 2893, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:81a4fe59-3a25-41e7-822a-368cb02790fe"}, {"guid": "ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 19/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 19/02 z 13. 3. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-03-13", "citacie_n": 3382, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ed023e1-d357-433b-aef9-406487857e73"}, {"guid": "ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 13/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 13/00 z 9. 7. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-07-09", "citacie_n": 6910, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:fd75440e-aad0-4f97-b92f-df27c2c1b647"}, {"guid": "6e3cfb7d-b30b-49be-aee0-b44171fda733:0cb8f1c5-01e3-4380-abd9-5dfb9e826c15", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2011:8111208131.1", "spisova_znacka": "5Co/85/2011", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 5Co/85/2011 z 10. 10. 2011", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2011-10-10", "citacie_n": 7, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2011:8111208131.1"}], "citovane_v": []}