Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7ECdo/267/2013 z 8. 1. 2014 Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 8. januára 2014, sp. zn. 7ECdo/267/2013, ECLI:SK:NSSR:2014:7112210997.1 Najvyšší súd | 7ECdo/267/2013 | ECLI:SK:NSSR:2014:7112210997.1 | 2014-01-08 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 241 ods. 2 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/245f8d24-22e1-40ea-b86f-a9eae9b557ed Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:7112210997.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7ECdo/267/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112210997
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Trnková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:7112210997.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej PRO CIVITAS, s. r. o., so sídlom v
Bratislave, Astrová 2/A, IČO: 45 869 464, zastúpenej Advokátskou kanceláriou verita, s. r. o., so sídlom
v Bratislave, Karpatská 18, v mene a na účet ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Jozef Novák, proti
povinnému Q.H., bývajúcemu v S., R., pre vymoženie 575, 81 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom
súde Košice I pod sp. zn. 16 Er 2188/2012, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu v
Košiciach z 25. apríla 2013, sp. zn. 4 CoE 28 /2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Oprávnená 8. marca 2012 podala súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Dulinovi návrh na
vykonanie exekúcie pre vymoženie sumy 575, 81 € s príslušenstvom na podklade exekučného titulu
- rozhodcovského rozsudku, vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti
ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a. s., so sídlom v Bratislave, Trnavská
cesta 7, z 11. novembra 2011, sp. zn. IDA0310032, ktorým bola žalovanému Q.H. uložená povinnosť
zaplatiť žalobkyni PRO CIVITAS, s. r. o. istinu v sume 575, 81 € s príslušenstvom. Následne súdny
exekútor požiadal (žiadosťou z 23. apríla 2012) o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Košice I uznesením z 20. septembra 2012, č. k. 16 Er 2188/2012-14 žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Dospel k záveru, že zmluvu o
úvere zo 7. marca 2006, č. 6647271406 (uzavretú medzi právnym predchodcom oprávnenej Poštovou
bankou, a. s. a povinnou) treba považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 písm.
b/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Ide o zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje
spotrebiteľovi poskytnúť spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky
vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené s úverom. Poukázal na ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d/
Exekučného poriadku, § 44 ods. 1 § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní, § 1 ods. 1,
2 písm. a/, § 2 ods. 1 písm. b/, § 3 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, § 1
ods. 3, § 2 ods. 1 písm. a/, b/ g/ zákona o ochrane spotrebiteľa, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, § 54
ods. 1, 2, 4 písm. r/, 5 Občianskeho zákonníka, čl. 2 písm. a/, čl. 3 ods. 1, 2, 3 Smernice Rady
č. 93 /13/ EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Uviedol, že
rozhodcovská doložka zakomponovaná do zmluvy o úvere nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná.
Praktickým dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke tak, ako je formulovaná (čl. 9, bod 9.2.,
verzia 2/2005) pre prípad riešenia sporov vzniknutých medzi zmluvnými stranami je to, že spotrebiteľovi
bola fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom. Tým reálne dochádza k
narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa (dlžníka). Spotrebiteľ sa
podpisom zmluvy, obsahom ktorej je takáto doložka, reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú



obranu. Ide o podmienku, ktoré súd s poukazom na § 53 ods. 1, 5 Občianskeho zákonníka považuje
za neprijateľnú a preto (od počiatku) neplatnú. Neprijateľná zmluvná podmienka - rozhodcovská doložka
potom nemôže založiť ani právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať, a preto aj rozhodcovský
rozsudok ako exekučný titul je nulitný, neúčinný a pre tým daný jeho rozpor so zákonom je udelenie
poverenia vylúčené. Exekúcia vedená na základe takéhoto exekučného titulu je neprípustná.

Krajský súd v Košiciach na odvolanie oprávnenej uznesením z 25. apríla 2013, sp. zn. 4
CoE 28/2013 uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil (§ 219 O.s.p.).
V plnom rozsahu sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého predmetná zmluva o
úvere je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase
jej podpísania. Preto postupoval správne, keď na právne vzťahy vyplývajúce zo zmluvy aplikoval
ustanovenia spotrebiteľského práva a posudzoval rozhodcovskú doložku ako zmluvnú podmienku z
hľadiska, či nevyvoláva nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom.
Súhlasil s právnym hodnotení prvostupňového súdu, že rozhodcovská doložka tak, ako je uvedená
v obchodných podmienkach, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere (čl. 9 bod 9.2. verzia 2/2005), spĺňa
všetky podmienky pre vyslovenie záveru o jej neprijateľnosti a absolútnej neplatnosti podľa § 53 ods.
4 Občianskeho zákonníka. Dohodnutá rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a
povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa predovšetkým tým, že žaloby, ktorých cieľom je
uspokojenie nárokov z úverových zmlúv, podáva v zásade len veriteľ na ním zvolený rozhodcovský
súd. Rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, čo vyplýva zo štandardnej
formulárovej zmluvy zo vzťahu fakticky nerovnovážneho a povinný ako dlžník jej obsah nemohol
ovplyvniť. Mohol len záväzok z úverovej zmluvy ako celok prijať alebo odmietnuť vrátane obchodných
podmienok pre úver. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto
doložka vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu čo je v podmienkach právneho štátu
neprijateľným javom - podmienkou. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, napĺňa
podmienku uvedenú v písm. q/ bodu 1 Prílohy Smernice Rady č. 93/13 EHS z 5. apríla 1993 a v § 53
ods. 1 Občianskeho zákonníka v tom význame, že rozhodcovské konanie bolo dojednané ako výlučný
prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, čo je neprijateľné. Ak oprávnená namietala, že v čase podpisu
zmluvy bol pôvodný oprávnený povinný v zmysle § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. ponúknuť klientom
neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné spory budú rozhodnuté
v rozhodcovskom konaní, ani túto odvolaciu námietku nepovažoval odvolací súd za dôvodnú. Podľa
znenia tohto ustanovenia banky a pobočky zahraničných bánk boli povinné ponúknuť svojim klientom
neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z
obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriedeným podľa
osobitného zákona (§ 67 ods. 1 zákona č. 510/2002 Z. z.). Jedná sa o súd zriadený bankami alebo
pobočkami zahraničných bánk, resp. ich záujmovým združením. Z exekučného titulu ani z výpisu z
Obchodného vestníka č. 49/2003 nevyplýva, že rozhodcovský súd v danej veci je rozhodcovským
súdom zriadeným podľa osobitného zákona, ktorý by bol jediný oprávnený prejednávať a rozhodovať
spory z bankových obchodov. Teda v danom prípade nerozhodoval rozhodcovský súd, na to oprávnený,
preto exekučný titul ním vydaný, nebol vydaný orgánom na to oprávneným. Už samotná táto skutočnosť
predstavuje vadu exekučného titulu, ktorá bráni vykonaniu exekúcie na jeho základe. Preto súd prvého
stupňa správne vyhodnotil dojednanú rozhodcovskú doložku ako absolútne neplatnú a správne posúdil
rozhodcovský rozsudok ako nespôsobilý exekučný titul.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla, aby dovolací súd
uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, alternatívne aby
dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu i uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Jeho prípustnosť vyvodila jednak z ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p., v ktorej
súvislosti poukázala na označené nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky a jednak z § 237 písm.
a/, d/, e/, f/ O.s.p. (t. j., že sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, v tej istej veci sa
už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie; nepodal sa návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný; účastníkom konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom) a dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. (v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 237 O.s.p., konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci; rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci). Konštatovala, že právomoc
rozhodcovského súdu vyplýva z rozhodcovskej doložky z priloženej úverovej zmluvy. Vzhľadom na to, že
pôvodným veriteľom, v čase uzatvárania zmluvy, bola Poštová banka, a. s., v zmysle § 93b ods. 1 zákona



č. 483/2001 Z. z. o bankách, bola povinná ako banka ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na
uzavretie rozhodcovskej zmluvy podľa § 4 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o tom, že ich prípadné
vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní Stálym rozhodcovským
súdom. V zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. rozhodcovská zmluva zaväzuje aj právnych
nástupcov, ak to zmluvné strany v rozhodcovskej zmluve nevylúčia. Vzhľadom na to, že to vylúčené
nebolo, oprávnená nemala inú možnosť ako podať žalobu na rozhodcovskom súde
podľa § 93b ods. 1 zákona o bankách. Prekážku „res iudicata“ dovolateľka vysvetľuje tým, že vec už
bola právoplatne rozhodnutá rozsudkom vydaným rozhodcovským súdom. Exekučný súd v exekučnom
konaní nebol oprávnený preskúmať správnosť rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu a na
jeho preskúmanie súdom nebol podaný osobitný návrh na začatie konania o jeho zrušení, ktorý je
podľa zákona potrebný. Za postup súdov, ktorým jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ktorým
došlo k porušeniu jej práv na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd považovala to, že jej bolo upreté právo
na výkon rozhodnutia vyplývajúce z rozhodcovského rozsudku na základe nesprávneho právneho
posúdenia veci (predovšetkým pokiaľ ide o posúdenie otázky o existencii neprijateľnej
podmienky dojednanej v úverovej zmluve, záveru o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky,
výkladu ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 zákona o
rozhodcovskom konaní, či povinností podľa ustanovení zákona o bankách) prvostupňovým a odvolacím
súdom a nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. V dôvodoch dovolania podrobne rozoberala
skutkový a právny stav veci, význam rozhodcovského konania, ktoré porovnáva s občianskym súdnym
konaním. Poukázala na význam ochrany práv spotrebiteľa vo svetle implementovanej Smernice rady
93/13/EHS do právneho poriadku Slovenskej republiky a jej skutočný význam v doktrinálnej judikatúre
ESD s prihliadnutím na závery prijaté v konkrétne uvádzaných prípadoch. Na záver dala do pozornosti
súdu právne stanovisko Súdneho dvora (ES) v prípade Pannon GSM C-243/08 a
poukázala na rozsudok Súdneho dvora (ES ) vo veci C-40/08 z 29. januára 2008 Asturcom
Telecomunicationes SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, bod 53.

Povinný sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie
podala včas oprávnená, zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236
ods. 1 O.s.p.).

Keďže v prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, jeho prípustnosť bolo
treba posudzovať podľa ustanovenia § 239 O.s.p. V zmysle platnej právnej úpravy je dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, alebo ak
rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm.
c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1, písm. a/ a písm. b/ O.s.p.). Dovolanie je prípustné tiež
proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací
súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o
rozhodnutie o právnej stránke zásadného významu, ide o uznesenie o návrhu na zastavenie
výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky (§ 239 ods. 2 písm. a/, písm. b/, písm. c/ O.s.p.).

Uznesenie odvolacieho súdu v predmetnej veci nemožno podriadiť pod žiaden dôvod prípustnosti
vyplývajúci z ustanovenia § 239 O.s.p., lebo odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa nezmenil, ale
ho potvrdil a nerozhodoval ani vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev
(§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Rovnako odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom
uznesení prípustnosť dovolania nevyslovil a nejde o potvrdzujúce uznesenie o návrhu na zastavenie
výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, ani o uznesenie o uznaní (neuznaní)



cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.

Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovenia § 239 ods. 1 a ods. 2 O.s.p. nie je prípustné.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak by v konaní,
v ktorom bolo vydané, došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/
sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd
nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je
konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia,
proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné (pozri napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania
tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade
skutočne došlo.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O.s.p. netvrdila a ich existenciu nezistil
ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľka predovšetkým tvrdí, že súdy rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do ich právomoci. Táto jej
námietka, výslovne ani nešpecifikovaná v dovolaní, nie je však opodstatnená.

Pri posudzovaní existencie vady konania podľa § 237 písm. a/ O.s.p. (rozhodlo sa vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov) dovolací súd vychádzal z ustanovenia § 7 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého
v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú
z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa
zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány, ako i z ustanovenia § 104 ods. 1, druhá veta
pred bodkočiarkou O.s.p., podľa ktorého ak vec nespadá do právomoci súdov, alebo ak má predchádzať
iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu.

O žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nepochybne rozhoduje súd
(§ 44 ods. 1, 2 Exekučného poriadku).

Dovolateľkou namietané vady uvedené v ustanovení § 237 písm. d/ a písm. e/ O.s.p. mali spočívať v
opätovnom skúmaní „materiálnej správnosti rozhodcovského rozsudku“ v opätovnom
prejednaní veci, hoci nebol podaný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku, i keď podľa zákona to
bolo potrebné. Napokon vadu spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm.
f/ O.s.p., videla v odmietnutí práva na uspokojenie priznanej pohľadávky v exekučnom konaní, hoci
zákonné podmienky k tomu neboli splnené a v nedostatočnom odôvodnení napadnutých uznesení.

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata, § 159 ods. 3 O.s.p.) patrí k procesným podmienkam konania
a jej existencia v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania. Jej podstata spočíva v tom, že
právoplatný rozsudok predstavuje vec rozsúdenú, v ktorom prípade sa vylučuje možnosť totožnú vec
znova prejednať a o nej rozhodnúť. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok
alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých
istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným



petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z akých už bol pôvodne uplatnený (t.
j. ak vyplýva z rovnakého skutku). O totožnosť účastníkov ide najmä vtedy, ak
v novom konaní ide o ten istý nárok medzi tými istými účastníkmi. Konanie sa týka tých istých osôb
aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov
konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Toto procesné ustanovenie sa uplatní aj
v exekučnom konaní (§ 251 ods. 4 O.s.p.). Z obsahu spisu, rovnako ani z obsahu dovolania nevyplýva,
že konaniu v tejto veci - t. j. medzi oprávnenou PRO CIVITAS, s.r.o., a povinným Q.H., týkajúcej
sa vymoženia 575, 81 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 16 Er
2188/2012 na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok z 11. novembra 2011, sp.
zn. IDA0310032, vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ,
ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s. nepredchádzalo žiadne iné exekučné konanie s tým istým predmetom
konania a ktoré by sa týkalo tých istých účastníkov. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie
netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný
súd skúma, či exekučný titul vydaný vo forme rozhodcovského rozsudku, je materiálne vykonateľný. Z
povahy rozhodcovského konania, ktoré je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou
k súdnemu sporovému konaniu, totiž vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul, splnenia ktorého
sa možno domáhať vykonaním exekúcie. Oprávnená preto neopodstatnene namieta, že súdy nižších
stupňov zaťažili konanie vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O.s.p.

Pokiaľ ide o vadu podľa § 237 písm. e/ O.s.p., ktorej sa súdy mali, dopustiť tým, že nebol podaný návrh
na zrušenie rozhodcovského rozsudku, hoci podľa zákona to bolo potrebné, treba uviesť, že ani o takúto
vadu v posudzovanej veci nejde. Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z
dôvodu nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania - návrhu na začatie konania; ak
konanie prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj bez návrhu, je
treba konanie zastaviť. Exekučný súd, totiž v predmetnej veci, začal konať na základe žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej bol povinný rozhodnúť do 15 dní od jej
doručenia (§ 44 Exekučného poriadku). V tomto prípade z určujúceho - obsahového - hľadiska
(§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v
zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú oprávnená uvádza vo väzbe na
otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu súdov nižších stupňov.

Pokiaľ ide o odňatie možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. treba zdôrazniť, že
dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup
súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať
(realizovať) jeho procesné oprávnenia, ktoré mu právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia
účinnej ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. Za porušenie práva v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
(v zmysle ustálenej judikatúry) sa považuje aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli
splnené zákonom stanovené podmienky. Výsledkom takéhoto rozhodnutia je totiž zastavenie exekúcie,
čím sa oprávnenej v exekučnom konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia (porovnaj
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 24/2010 a sp. zn. 3 Cdo
209/2008). Dovolací súd preto skúmal, či v predmetnej veci nejde o túto vadu konania. Dospel pritom k
záveru, že konanie súdov takouto vadou nie je postihnuté.

Pre zodpovedné ustálenie vyššie uvedeného názoru bolo treba zodpovedať základnú otázku
spočívajúcu v tom, či exekučný súd, ktorý koná o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku, je pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie oprávnený aj bez návrhu (ex offo) posúdiť platnosť rozhodcovskej doložky, na
základe ktorej rozhodcovský súd založil svoju právomoc.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na
podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so



zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už v uznesení z 13. októbra 2011, sp. zn. 3 Cdo 146/2011,
uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3 z
roku 2012 pod por. č. 46 (dostupnej na internetových stránkach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
C.), zaujal stanovisko, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské
konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Vychádzal pritom z jednotného názoru
súdnej praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho
exekútora na vykonanie exekúcie, sa exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, okrem iného, zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie
exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t. j. či bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie
a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné
tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané),
ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a
presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má
nútene vykonať).

Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či oprávneným označený
exekučný titul (ne)bol vydaný k tomu kompetentným orgánom (túto skutočnosť napokon nepopiera
ani dovolateľka). Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k
tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto
rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno
preto viesť nútený výkon rozhodnutia. Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi
iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy.
Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi
zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda
právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd
má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu
so zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný
súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť, nielen to, či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami
vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže totiž založiť
právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť
právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon nebol nikdy uzavretý.

Z vyššie uvedeného možno vyvodiť záver, že exekučný súd, ktorý koná o
návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má pre to dostatok skutkových a
právnych poznatkov, je v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený už v štádiu
rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá
platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej
rozhodcovskej zmluvy, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych
predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou doložkou viazaná.

Nemožno preto prisvedčiť dovolateľke v tom, že zo žiadneho ustanovenia procesného predpisu
exekučnému súdu nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť z hľadiska jej platnosti. V
preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu, ktorý
po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal,
či rozhodcovská doložka bola uzavretá platne.



Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského
súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval postavenie
odvolacieho súdu, tak ako to mylne tvrdila vo svojom dovolaní dovolateľka. Skúmaním platnosti
rozhodcovskej doložky exekučný súd len realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doložkou (jej prijateľnosti a teda
platnosti) treba uviesť, že v danom prípade mal exekučný súd k dispozícii rozhodujúce skutkové
podklady, z ktorých mohol získať potrebné informácie o skutkovom a právnom stave (z rozhodcovského
rozsudku z 11. novembra 2011, sp. zn. IDA0310032, vydaného Stálym rozhodcovským súdom
zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ, a.s. je okrem iného zrejmé,
že rozhodcovský súd založil svoju právomoc na ustanovení bodu 9.2 Všeobecných obchodných
podmienok, na zmluve o úvere zo 7. marca 2006, na Obchodných podmienkach pre úver a na základe
Všeobecných obchodných podmienok). Otázku prijateľnosti rozhodcovskej doložky skúmal v súlade
so Smernicou len z hľadísk, ktoré Smernica v čl. 3, bod 1. a 2. (individuálne dojednanie podmienky) a v
čl. 3 ods. 3, bod 1. písm. q/ (vyžadovanie prejednania sporov výlučne rozhodcovským súdom) výslovne
pripúšťa. Jeho skutkové závery, ktoré v súvislosti s platnosťou rozhodcovskej doložky urobil, majú
povahu zjavných skutkových zistení vyplývajúcich z vyššie uvedených podkladov. Záver exekučného
súdu o tom, že skúmaná rozhodcovská doložka je neprijateľná a preto je neplatná, nie je v zjavnom
rozpore s účelom a zmyslom Smernice a ani v zjavnom rozpore s obsahom spisu. Listiny, ktoré mal
exekučný súd k dispozícii, takýto záver umožňovali. Vo všeobecných obchodných podmienkach síce
bol upravený odlišný mechanizmus riešenia sporov tak, aby formálne vyhovel ustanoveniu §
53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, keďže umožňoval, aby sa dlžník (povinný) obrátil i na
štátny súd. Avšak v prípade, ak by si uplatnil svoje práva veriteľ (oprávnená) na rozhodcovskom súde,
bol povinný sa rozhodcovskému konaniu podriadiť. Takéto ustanovenie takisto nemožno považovať za
platne uzavretú rozhodcovskú doložku, keďže je v sporoch, v ktorých by bola voči povinnému uplatnená
žaloba, musí sa podriadiť rozhodcovskému konaniu, bez možnosti požiadať o ochranu všeobecný súd.
Teda v prípadoch, ak je žalobcom poskytovateľ úveru, resp. jeho právny nástupca, nie je možné sa brániť
mimo rozhodcovského súdu, čo sťažuje prístup povinného ako spotrebiteľa k spravodlivosti a spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán predmetnej spotrebiteľskej zmluvy.
Hlavnými dôvodmi neplatnosti rozhodcovskej doložky však bola najmä skutočnosť, že nebola ako
súčasť formulárovej zmluvy individuálne dojednaná a splynula s ostatným štandardnými ustanoveniami
zmluvy. Neprimeranosť videli konajúce súdy i v skutočnosti, že miesto konania je vzdialené od bydliska
žalovaného (povinného ), čo je pre neho nevýhodné a môže ho odradiť od ochrany jeho práv.

V tejto súvislosti pre úplnosť treba dodať, že ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka
podáva len príkladmý výpočet neprijateľných podmienok uvedených v spotrebiteľských zmluvách.
Prijateľnosť podmienok uvedených v spotrebiteľskej zmluve bolo preto možné skúmať aj z iných hľadísk,
než v tomto ustanovení výslovne uvedených, najmä z tých, ktoré boli v súlade so Smernicou tak, ako
tomu bolo v danom prípade.

Keďže exekučný súd zistil už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, že exekučný titul vo
forme rozhodcovského rozsudku predloženého oprávnenou, je v rozpore so zákonom, dospel k
správnemu záveru, že nie sú splnené podmienky pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ
súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, nešlo o prípad
zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v situácii, že pre
toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Postup súdov nižších stupňov nemal preto za
následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom konať v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.

Dovolací súd dospel tiež k záveru, že nie je opodstatnená ani námietka dovolateľky týkajúca sa
nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdu prvého stupňa a odvolacieho
súdu, lebo tieto rozhodnutia vyhovujú požiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods. 2 v spojení
s ustanovením § 167 ods. 2 a ustanovením § 211 ods. 3 O.s.p. V tejto súvislosti treba pripomenúť,
že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o



odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávnenou predložené listiny
preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú
vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vysvetlil
zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu. Odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého
stupňa, sám na zdôraznenie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa uviedol ďalšie argumenty
a tiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil s námietkami oprávnenej uvedenými v
odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany oprávnenej, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo
nemohlo byť vyhovené žiadosti požadovanej súdnym exekútorom. Okolnosť, že táto odpoveď oprávnenú
neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia v zmysle § 157
ods. 2 O.s.p.; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek oprávnenej.

Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť
ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa dovolacieho súdu skutkové a právne závery odvolacieho
súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu ako celok požiadavky zákona na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa.

Dovolateľkou namietané ďalšie vady konaní a rozhodnutí súdov, t. j. že ich konanie je postihnuté
inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že ich rozhodnutia spočívajú na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p.), sú síce prípustnými dovolacími
dôvodmi, ale prípustnosť dovolania (samé osebe) nezakladajú (vrátane namietaného rozporu so
zákonom o bankách). Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako
mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu;
pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie
podrobiť vecnému prieskumu a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Dovolací súd na záver dodáva, že Súdny dvor EÚ v rozhodnutí C-40/08 vo veci Asturcom
Telecomunicaciones SL. v. Christina Rodríguez Nogueira vyslovil, že nerovný stav medzi spotrebiteľom
a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným
účastníkom zmluvy, ako aj to, že vnútroštátny súd má aj bez návrhu posudzovať nekalú povahu
zmluvnej podmienky. Podľa názoru zaujatého týmto súdnym dvorom sa má smernica Rady 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať v tom zmysle, že
vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozsudku, ktorý bol vydaný bez
účasti spotrebiteľa, musí ihneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na
tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi
podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže
takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to
tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho
práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Keďže prípustnosť dovolania oprávnenej nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 O.s.p. a neboli zistené
ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie odmietol podľa
§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný.

Prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť ani z ustanovenia § 238 ods. 3 O.s.p, podľa ktorého dovolanie je
prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak
odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide



o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods.
3, 4 O.s.p., ktorý upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku a v danej veci odvolací súd rozhodol
uznesením. Odvolací súd ani nepotvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O.s.p.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti
oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142
ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal
z dôvodu, že mu žiadne trovy tohto konania nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.