{"guid": "eea8d620-27ba-4fb2-a960-94aed4d297a1:a50362f6-d649-4fad-b74c-e48eddec6944", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:7014201278.1", "spisova_znacka": "1Sža/47/2014", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/47/2014 z 9. 12. 2014", "citacia": "rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 9. decembra 2014, sp. zn. 1Sža/47/2014, ECLI:SK:NSSR:2014:7014201278.1", "identifikacne_cislo": "7014201278", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Igor Belko", "sudca_id": 236, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-igor-belko-236", "datum_vydania": "2014-12-09", "forma": "Rozhodnutie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404", "nazov": "zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/404-2011"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88a.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 88a ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88a.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88a"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88a"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a50362f6-d649-4fad-b74c-e48eddec6944", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:7014201278.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:7014201278.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:7014201278.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sža/47/2014\n7014201278\n09. 12. 2014\nJUDr. Igor Belko\nECLI:SK:NSSR:2014:7014201278.1\n\nRozhodnutie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka. a z členov\nJUDr. Ing. Miroslava Gavalca, PhD a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa :\nP. P. G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B., štátny príslušník Somálsko, bez cestovných dokladov,\nt.č. Útvar policajného zaistenia pre cudzincov, Sečovce, zastúpený: JUDr. Marianna Lechmanová,\nadvokátka, Štúrova 20, Košice, IČO: 42 249 163, proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad\nhraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie hraničnej\nkontroly Policajného zboru Košice - letisko, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. s. PPZ-HCPPO9-437-013/2014 zo dňa 6. októbra 2014, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu\nv Košiciach zo dňa 4. novembra 2014, č. k. 2Sp/53/2014-28, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 4. novembra 2014, č.\nk. 2Sp/53/2014-28, p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nPredmet konania\nKrajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil rozhodnutie č. s.\nPPZ-HCP-PO9-437-013/2014 zo dňa 06.10.2014, ktorým bol navrhovateľ zaistený podľa § 88a ods.1\npísm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov na účel\nzistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré bez zistenia nebolo\nmožné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. Účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal.\nV dôvodoch rozsudku uviedol, že predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie citovaného\nrozhodnutia odporcu zo dňa 06.10.2014, ktorým odporca v zmysle § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte\ncudzincov zaistil navrhovateľa dňom 06.10.2014 o 17:00 hod. na čas nevyhnutne potrebný, najviac do\n06.03.2015 na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré\nby bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.\nKrajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že odporca v prejednávanej\nveci v správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb.\no správnom konaní a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa, podaný prostredníctvom\nsplnomocnenej advokátky, nie je dôvodný.\n\nPoukázal na to, že z obsahu spisu bolo zrejmé, že dňa 19.06.2013 navrhovateľ požiadal o azyl z dôvodu\nobavy o svoj život a bol umiestnený v Záchytnom tábore v Humennom. Po preložení do Pobytového\ntábora v Rohovce, odkiaľ dňa 29.07.2013 svojvoľne odišiel, sa zdržiaval v Nórsku. Na základe informácie\no dublinskom transfere z Nórska do SR (MÚ MV SR č. p. MÚ-414/DS-DŽ-2013) bol v zmysle Dublinského\nnariadenia vrátený späť na územie SR z Nórska. Je pozitívne lustrovaný v IS EURODAC a IS MIGRA.\nPodľa názoru krajského súdu sa odporca vo svojom rozhodnutí uviedol všetky skutočnosti, ktoré sú\nreálnym prejavom správania sa cudzinca. Ako vyplýva zo Zápisnice o vyjadrení účastníka konania podľa\n§ 22 ods. 1 správneho poriadku č. PPZ-HCP-PO9-437-012/2014 zo dňa 06.10.2014, navrhovateľ nemal\nv úmysle ostať na území Slovenskej republiky, aj keď požiadal o azyl. Zo Slovenska utiekol, pred tým\nako bolo právoplatne rozhodnuté o jeho žiadosti o udelenie azylu, pretože chcel žiť v Nórsku pri svojom\nbratovi. Navrhovateľ navyše zmaril pokus o transfer z územia Nórska dňa 21.01.2014 tým, že ušiel a\nskrýval sa. Ako dôvod uviedol to, že mal v Nórsku prácu a vedomosti o tom, že pokiaľ sa bude zdržiavať\nrok a pol na území Nórska, tak by tam mohol opätovne požiadať o azyl. Azylové konanie na území SR\nbolo zastavené, pretože z Pobytového tábora v Rohovciach utiekol dňa 29.07.2013 a od tohto času sa\nani nezaujímal o výsledok azylového konania. Navrhovateľ sa sám v zápisnici vyjadril, že nič iné už\nnechce uviesť, ani doplniť a berie na vedomie zaistenie ako žiadateľ o azyl, najmä z dôvodu existujúceho\nrizika jeho úteku. Jeho námietky preto nie sú opodstatnené.\nK námietke 4/, týkajúcej sa doby zaistenia krajský súdu uviedol, že táto dĺžka bola riadne odôvodnená v\nsúlade s platnou právnou úpravou, pričom táto sa počas celého zaistenia monitoruje, či je opodstatnená\nalebo nie, s poukazom na ust. § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov. Odporca stanovil čas,\ndokedy sa nevyhnutne musia vykonať všetky opatrenia k tomu, aby sa zistili skutočnosti uvádzané\nnavrhovateľom v azylovom konaní, o ktorom sa má rozhodnúť v zákonnej lehote podľa ust. § 20 ods.\n1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle.\nKrajský súd uviedol, že je toho názoru, že riziko úteku u navrhovateľa je dané, aj bez ohľadu na to,\nže navrhovateľ túto nechce spájať s predchádzajúcim útekom. Predpokladom na túto obavu je celkové\nsprávanie sa navrhovateľa, ktorý síce podal žiadosť o udelenie azylu na území SR, ale sám ušiel z\npríslušného zariadenia na území SR a bol vrátený z územia Nórska späť.\nZ uvedených dôvodov nie je možné považovať námietky navrhovateľa pod bodom 4/ za opodstatnené,\npretože tak dĺžka zaistenia, ako aj samotné skutkové okolnosti, ktoré viedli k tomuto zaisteniu, boli v\nsúlade s platnou právnou úpravou, citovanou v napadnutom rozhodnutí.\nK námietke 5/, týkajúcej sa neskúmania reálnej možnosti vyhostenia navrhovateľa krajský súd uviedol,\nže táto nie je zákonným predpokladom zaistenia cudzinca v zmysle ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b/\nzákona o pobyte cudzincov.\nNa základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky navrhovateľa za\nnespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach a argumentácii\ndôvodov zaistenia poukázal na písomné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa v plnom\nrozsahu stotožňuje. Krajský súd námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu\nč. s. PPZ-HCP-PO9-437-013/2014 zo dňa 06.10.2014 v zmysle § 250q ods. 2 OSP ako zákonné potvrdil.\nII.\nStručné zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľa\nProti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie. Uviedol, že je štátnym\npríslušníkom Somálska a na územie Slovenskej republiky bol prevezený z územia Nórska. Na základe\nNariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa ustanovujú\nkritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú\n\nochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z\nčlenských štátov bol navrhovateľ vrátený dňa 06.10.2014 na územie Slovenskej republiky z Nórska.\nNavrhovateľ podal odvolanie voči rozsudku krajského súdu z nasledujúcich dôvodov:\n1/Súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k\nnesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne vec posúdil. Navrhovateľ uviedol, že vytýka\nsprávnemu orgánu ako aj prvostupňovému súdu, že nedostatočne zistili skutkový stav veci a\nrozhodnutie odporcu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozhodnutie odporcu ako aj\nprvostupňového súdu je arbitrárne a nepreskúmateľné.\nK základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, patrí právo\nna uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. V súvislosti s riadnym\nodôvodnením uviedol, že vychádzajúc z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (o.\ni. veci G. R. proti Š., rozsudok zo dňa 21.10.1999 týkajúci sa sťažnosti č. 30544/96, R. T. proti Š.,\nrozsudok zo dňa 09.12.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 18390/91, V. D. H. proti H., rozsudok zo dňa\n19.04.1994, týkajúci sa sťažností č. 16034/90), judikatúry Ústavného súdu SR (sp. zn. I. ÚS 226/03 zo\ndňa 12.05.2004, III. ÚS 209/04 zo dňa 23.06.2004, sp. zn. III. ÚS 95/06 zo dňa 15.03.2006, sp. zn.\nIII. ÚS 260/06 zo dňa 23.08.2006, sp. zn. III. ÚS 36/2010 zo dňa 04.05.2010, sp. zn. I. ÚS 114/08 zo\ndňa 12.06.2008), nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a\nrozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť\nanalyzovaný s ohľadom na okolností každého prípadu, ak však súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú,\nrelevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú žalobcom, je potrebné tento\nnedostatok považovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti).\nDôvody, pre ktoré odporca rozhodol o zaistení navrhovateľa sú podľa navrhovateľa nedostatočné vo\nvzťahu k čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd, z dôvodu,\nže odporca neuviedol, konkrétne na aký účel v zmysle čl. 5 ods. 1 Dohovoru rozhodol o zaistení\nnavrhovateľa. Navrhovateľ poukázal na to, že pozbavenie osobnej slobody nie je možné subsumovať\npod žiaden dôvod v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, a preto je napadnuté rozhodnutie o zaistení\nodporcu v rozpore s dohovorom. Odporca v rozhodnutí o zaistení iba formálne uviedol súlad s citovaným\nčlánkom dohovoru avšak bez bližšej právnej úvahy, ako k takému záveru dospel. Rozhodnutie odporcu\no zaistení je preto nepreskúmateľné.\nPrvostupňový súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že odporca v prejednávanej veci v\nsprávnom konaní dostatočne zistil skutkový stav v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom\nkonaní, s týmto právnym názorom prvostupňového súdu sa navrhovateľ nestotožňuje. Navrhovateľ\nuviedol, že jeho zaistenie nie je výnimočnou okolnosťou a nie je ani v súlade so zásadami nevyhnutností\na proporcionality, nakoľko existujú iné menej invazívne riešenia, ktoré mal v danom prípade odporca\naplikovať.\n2/ K rizika úteku navrhovateľa ako účastníka konania uviedol, že správny orgán zovšeobecnil vo svojom\nrozhodnutí o zaistení riziko úteku účastníka konania.\nPrvostupňový súd sa v otázke rizika úteku navrhovateľa v plnom rozsahu stotožnil s názorom správneho\norgánu, keď sa navrhovateľ nezaujímal o výsledky azylového konania, ktoré prebiehalo v Slovenskej\nrepublike. Navrhovateľ nevedel, že po podaní žiadosti o azyl je potrebné zotrvať na území Slovenskej\nrepubliky. Je preto otázne, či je nevyhnutné trestať navrhovateľa zásahom do jeho osobnej slobody, tým,\nže je zaistený, keď ani nevedel o tom, že sa musí na území Slovenskej republiky zdržiavať. Navrhovateľ\nudáva, že keďže teraz už vie, že musí počkať do skončenia konania o udelenie azylu v Slovenskej\nrepublike, určite by tak toho času urobil.\nV rozhodnutí o zaistení na str. 6 napadnutého rozhodnutia odporca udáva, že prehodnocoval aj\nskutočnosť, či trvá účel zaistenia, t.j. či trvá riziko úteku účastníka konania. Správny orgán dospel\nprávnou úvahu k záveru, že riziko úteku trvá, keďže účastník konania už raz porušil povinnosti\nvyplývajúce mu ako žiadateľovi o azyl zo zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle ako aj ostatných príslušných\nprávnych noriem spojených s azylovou procedúrou, pričom utiekol z územia Slovenskej republiky.\nNavrhovateľ ďalej poukázal na to, že odišiel za bratom do Nórska, po tom, ako strávil rok vo väzení na\n\nUkrajine a dlho svoju rodinu nevidel. Poukázal aj na dĺžku konania slovenských orgánov, kedy cudzinci\nčasto nevedia, ako dlho budú musieť čakať na rozhodnutie a nevedia ani, čo s nimi bude v prípade\nnegatívnej odpovede.\n3/ Možnosti uplatnenia alternatív zaistenia\nNavrhovateľ poukázal na to, že správny orgán sa v rozhodnutí o zaistení zaoberal aj možnosťami\nalternatív zaistenia. Správny orgán skúmal skutočnosti, či účastník konania nemá na území Slovenskej\nrepubliky žiadne rodinné väzby. Pri výsluchu navrhovateľa síce správny orgán zistil, že navrhovateľ nemá\nv Slovenskej republike, avšak podľa názoru navrhovateľa mal zisťovať aj rodinné väzby v celej EU. V\nčase výsluchu navrhovateľa pred správnym orgánom, nebol navrhovateľ zastúpený právnym zástupcom\na preto, ak aj ho správny orgán poučil v zmysle § 3 ods. 2 zákona o správnom konaní, mal odporca\nvynaložiť väčšie úsilie pri zisťovaní skutočného stavu veci, najmä pri spisovaní Zápisnice o vyjadrení\núčastníka konania podľa § 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. Napokon správny\norgán zisťoval iba formálnym spôsobom, či navrhovateľ má finančné zabezpečenie, pričom odporca ani\nnezisťoval majetok navrhovateľa.\nOdporca ako správny orgán podľa názoru navrhovateľa nezistil, že navrhovateľ nemá dostatočné\nfinančné prostriedky. Odporca nemôže odôvodňovať prečo nepripustil alternatívy zaistenia, ak nezistil\nvšetky okolnosti súvisiace s majetkovými pomermi navrhovateľa.\nNavrhovateľ rovnako uvádza, že je irelevantné, či má alebo nemá v Slovenskej republike zabezpečené\nubytovanie alebo zamestnanie, nakoľko toto nie je podmienkou toho, aby nebol zaistený.\nS týmto alternatívami zaistenia sa však správny orgán vo svojom rozhodnutí náležité nevysporiadal,\na teda stále pretrvávajú v danom prípade pochybnosti o tom, či je nevyhnutné zaistiť navrhovateľa na\ndobu 5 mesiacov, pričom jeho zaistenie by mohlo byť nahradené aj inými alternatívnymi možnosťami,\nktoré zákon pripúšťa.\nK alternatívam zaistenia sa vo svojom rozhodnutí nevyjadril ani prvostupňový súd, aj keď to vo svojom\nNávrhu na preskúmanie rozhodnutia navrhovateľ udával.\n4/ Navrhovateľ uviedol, že trvá na tom, že doba, na ktorú je zaistený je neprimerane dlhá.\nNavrhovateľ uviedol, že odporca ho zaistil na dobu 5 mesiacov, teda na skoro maximálnu dobu, ktorú\nmu umožňuje zákon, pričom z rozhodnutia odporcu vyplýva, že navrhovateľ je žiadateľom o udelenie\nazylu na území Slovenskej republiky a podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov ho zaistil\nna účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez\nzaistenia nebolo možné získať.\nZ príručky UNHCR k otázke zaistenia žiadateľov o azyl, vyplýva, že žiadateľ o azyl môže byť zaistený\nvýlučne pre účel predbežného pohovoru za účelom zistenia základu žiadosti o azyl, pričom táto\nvýnimka zo všeobecného princípu nemôže byť využívaná na ospravedlnenie zaistenia na celé konanie o\nrozhodovaní o žiadosti o azyl alebo na neobmedzenú dobu. Z uvedeného dôvodu považuje navrhovateľ\nnapadnuté rozhodnutie za nezákonné. S týmito skutočnosťami sa prvostupňový súd podľa názoru\nnavrhovateľa vôbec nevysporiadal.\nV konaní o zaistení si treba vždy vo vzťahu ku každému individuálnemu prípadu uvedomiť, že\nrozhodnutie o zaistení sa dotýka najzákladnejších práv a slobôd človeka, ktorý je cudzincom neznalým\nspravidla reči, prostredia zvykov, právneho poriadku, atď. v Slovenskej republike. Je preto nanajvýš\nžiaduce pri rozhodovaní o zaistení dbať nielen na splnenie formálnych kritérií na poskytnutie tlmočenia\na právneho zástupcu, ale aj na to, aby účastník správneho konania mal možnosť tlmočenia a právnej\nslužby v čase, keď to považuje za nevyhnutné na ochranu svojich práv a slobôd. (Rozhodnutie Najvyššie\nsúdu SR 10Sža/9/2014)\n5/ Nezisťovanie reálnej možnosti vyhostenia navrhovateľa\n\nOdporca nezisťoval, či je možná reálna vyhostiteľnosť navrhovateľa do jeho vlasti. Z domácej právnej\núpravy, zo záväznej judikatúry a z podstaty zaistenia za účelom vyhostenia vyplýva, že logickým\npredpokladom zaistenia je, že jeho účel bude môcť byť naplnený, preto je potrebné zvážiť, či je výkon\nsprávneho vyhostenia aspoň potenciálne možný. Takýmto spôsobom, a touto úvahou sa správny orgán\nani krajský súd nezaoberali, aj keď z administratívneho spisu vyplýva, že navrhovateľ ako dôvod podania\nžiadosti o azyl uviedol, že sa bojí o svoj život, nakoľko členovia Al - Shabab ho nútili k spolupráci.\nNavrhovateľ preto namietal neúčelnosť a neefektívnosť rozhodnutia o zaistení, ktorú vyvodzuje najmä\nz nemožnosti reálneho vyhostenia o domovskej krajiny navrhovateľa.\nS ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok\nkrajského súdu zmenil tak, že napadnuté rozhodnutia odporcu navrhol zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie\nkonanie, navrhol tiež, aby odvolací súd nariadil bezodkladné prepustenie navrhovateľa zo zaistenia.\nIII.\nVyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa\nOdporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že zotrváva na vyjadrení k veci tak, ako uviedol\nv stanovisku pod č. p. PPZ-HCP-P09-437-027/2014 zo dňa 22.10.2014 (toto stanovisko je súčasťou\nspisového materiálu č. s. PPZ-HCP-PO9-437/2014). Na tomto stanovisku aj naďalej trvá a žiada o jeho\nakceptáciu pri ďalšom posudzovaní odvolania navrhovateľa proti rozsudku krajského súdu.\nIV.\nArgumentácia rozhodnutia odporcu\nOdporca rozhodnutím č. PPZ-HCP-P09-437-013/2014 zo dňa 06.10.2014, rozhodol o zaistení\nnavrhovateľa podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o\nudelenie azylu, ktoré bez zistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.\nV dôvodoch rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ bol eskortovaný z územia Nórska podľa Nariadenia EP\na Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského\nštátu, zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, podanej štátnym príslušníkom\ntretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. Navrhovateľ bol dňa\n18.06.2013 v čase 6:10 hod. kontrolovaný hliadkou OHK PZ Topoľa, RHCP Sobrance, ÚHCP Prezídia\nPZ v katastri obce Runina, pričom bolo zistené, že neoprávnene prekročil štátnu hranicu z územia\nUkrajiny a vonkajšiu hranicu členských štátov mimo hraničný priechod a bez platného cestovného\ndokladu. Následne požiadal o udelenie azylu a bol presunutý do Pobytového tábora Rohovce.\n29.07.2013 bol zaznamenaný svojvoľný odchod navrhovateľa, a preto bolo konanie o udelenie azylu\nzastavené. V zmysle Dublinského dohovoru bol navrhovateľ transferovaný s eskortou späť na územie\nSlovenskej republiky z územia Nórska dňa 06.10.2014, kedy bolo začaté konanie o jeho zaistení podľa\n§ 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov.\nV ďalšej časti rozhodnutia odporca citoval výpoveď navrhovateľa zo Zápisnice o vyjadrení účastníka\nkonania, spísanej dňa 06.10.2014 pod číslom č. s.: PPZ-HCP-P09-437-012/2014. Odporca poukázal na\nprávnu úpravu - Dohovor o právnom postavení utečencov z roku 1951, Smernicu EP a Rady 2013/33/\nEÚ zo dňa 26.06.2013, Smernicu Európskeho Parlamentu a Rady 2008/115/ES z 16.12.2008, čl. 18\nCharty základných práv EÚ, čl. 14 Všeobecnej deklarácie o ľudských právach, poukázal na rozsudok\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sža/52/2008. Podkladom pre vydanie rozhodnutia boli informácie o\nDublinskom transfere, zápisnica o vyjadrení účastníka, výsledok z lustrácie v IS MV SR a rozhodnutie\nMigračného úradu MV SR zo dňa 05.08.2013, z ktorých vyvodil, že u navrhovateľa existuje reálne riziko\na dôvodná obava, že sa navrhovateľ pokúsi opäť o útek z územia Slovenskej republiky.\n\nVo svojom rozhodnutí odporca skúmal rodinné väzby a ekonomickú situáciu navrhovateľa a zistil,\nže tento nemá žiadne rodinné väzby na území SR, nemá dostatočné finančné prostriedky, nemá na\núzemí SR rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie a z toho dôvodu mu policajný útvar\nneuložil povinnosť v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov, pretože nemá na území SR žiadne väzby,\nnielen rodinné, neovláda slovenský jazyk a nemá dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie\nubytovania.\nZaistenie určil odporca do 06.03.2015 a odôvodnil lehotami, ktoré sú uvedené v ust. § 20 zákona č.\n480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov a aplikačnou praxou Migračného úradu\nMV SR, kedy je táto doba potrebná na rozhodnutie v žiadosti o udelenie azylu na území SR. Ďalej\npoukázal na ust. § 88 ods. 3, 4, § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, ako aj na čl. 5 ods. 1\npísm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.\nV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie\nkrajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona\nč. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol\nbez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň\nvyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 9. decembra 2014 (§ 156\nods. 1 a ods. 3 OSP).\nV predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského\nsúdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88a ods. 1 písm. b/\nzákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako\nsúd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci\nodvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či odvolacie\nnámietky odporcu sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.\nPodľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných\nprostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.\nPodľa § 250l ods. 1 OSP sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných\nprostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje podľa tretej hlavy piatej\nčasti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam\nsprávnych orgánov\". Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené\ninak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s\nvýnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 OSP).\nPodľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie\nazylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky na účel\nzistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia\nnebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.\nRizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo\npriamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä\nak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov alebo\nak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.\n\nPodľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas\nnevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov.\nPodľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas\nnevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa ods. 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie\nazylu podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov nesmie presiahnuť 6 (šesť) mesiacov.\nPodľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie\nštátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie\nštátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle\") nie je zaistením štátneho\npríslušníka tretej krajiny dotknuté.\nNa základe skutočností zistených v konaní o zaistení navrhovateľa odporca usúdil, že reálne riziko úteku\núčastníka konania existuje a trvá, nakoľko navrhovateľ porušil povinnosti vyplývajúce mu ako žiadateľovi\no azyl zo zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle ako aj ostatných právnych noriem spojených s azylovou\nprocedúrou, pričom utiekol z územia Slovenskej republiky do Nórska. Odporca usúdil, že navrhovateľ\nsvojou žiadosťou o azyl na území SR má snahu dostať sa do azylového tábora, kde má voľný režim\npohybu žiadateľa o azyl a tento voľný režim by vzápätí využil na útek. Po zhodnotení dôkaznej situácie\npodľa odporcu reálne riziko úteku účastníka konania v konaní o udelení azylu trvá a existuje dôvodné\npodozrenie, že navrhovateľ sa opäť pokúsi o útek z územia SR.\nNa základe uvedeného odporca rozhodol o zaistení navrhovateľa na účel zistenia tých skutočností, na\nktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä\nak existuje riziko jeho úteku.\nNavrhovateľ napadol rozsudok krajského súdu z dôvodov, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za\nnásledok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, súd prvého\nstupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie\nprvostupňového súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.\nK námietke navrhovateľa, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym\nskutkovým zisteniam, považuje odvolací súd za dôležité uviesť, že uvedenú námietku navrhovateľ bližšie\nnešpecifikoval ani v konaní pred krajským súdom ani odvolacím súdom.\nZo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania, ktoré smeruje k prieskumu správneho\nkonania vyplýva, že administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá\njeho priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v dobe rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom\nplatí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom\nadministratívneho spisu - v opačnom prípade by bolo správne rozhodnutie, ktoré vzišlo za takéhoto\nkonania nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Ďalšie zisťovanie skutkového stavu veci až v\nkonaní pred súdom nie je vylúčené (§ 250i ods. 1 OSP), pretože súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné\nna preskúmanie napadnutého rozhodnutia.\nPokiaľ však krajský súd vychádzal pri rozhodovaní iba z obsahu administratívneho spisu, nemožno\ntakémuto postupu principiálne nič vytknúť. Naviac navrhovateľ ani v odvolaní proti rozsudku krajského\nsúdu nespresnil aké dôkazy mali byť krajským súdom k lepšiemu zisteniu skutkového stavu veci\nvykonané, a preto za tejto situácie je možné takúto argumentáciu odmietnuť ako bezpredmetnú.\nNavrhovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal, že v danej právnej veci rozhodnutie\nodporcu je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, nakoľko dôvody uvádzané odporcom v napadnutom\nrozhodnutí sú zjavne nedostatočné pre účely citovaného článku Dohovoru a odporca v napadnutom\n\nrozhodnutí ani neuvádza konkrétne na aký účel v zmysle citovaného článku Dohovoru rozhodol o jeho\nzaistení. Pozbavenie osobnej slobody navrhovateľa nie je možné subsumovať pod žiaden z dôvodov\nčl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru a preto rozhodnutie odporcu je v rozpore s uvedeným článkom.\nPodľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno\npozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným\nzákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému\nvstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.\nPodľa čl. 31 Dohovoru o právnom postavení utečencov (vyhláseného pod č. 319/1995 Z. z.) sa zmluvné\nštáty zaviazali, že za predpokladu, že utečenci, ktorí vstúpili na ich územie alebo sa na ňom nachádzajú\nbez povolenia sa sami bezodkladne prihlásia a preukážu dostatočný dôvod na svoj nezákonný vstup\nalebo prítomnosť, nebudú ich štáty trestne stíhať pre nezákonný vstup alebo pre prítomnosť utečencov,\nktorí prichádzajú priamo z územia, kde ich život alebo ich sloboda boli ohrozené podľa článku 1 tohto\ndohovoru (ods. 1). Rovnako sa zmluvné štáty zaviazali, že „nebudú na pohyb takýchto utečencov\nuplatňovať iné obmedzenia, než sú nevyhnutné, a takéto obmedzenia budú uplatňovať iba dovtedy, kým\nsa ich postavenie v štáte neupraví alebo kým nedostanú povolenie na vstup do iného štátu. Zmluvné\nštáty poskytnú takýmto utečencom primeranú lehotu a všetky potrebné prostriedky na získanie povolenia\nna vstup do iného štátu.\" (ods. 2).\nV zmysle odporúčania Rady Európy [Odporúčanie Rady ministrov Rec(2003)5 zo 16.04.2003] sa\nzaistenie žiadateľov o azyl má okrem iného uskutočniť iba po dôkladnom preskúmaní jeho nevyhnutnosti\nv každom jednotlivom prípade a obmedzenie osobnej slobody (org. measure of detention) žiadateľov\no azyl má byť pravidelne preskúmavané súdom v súlade s čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (bod 4 a 5).\nPodľa názoru odvolacieho súdu štáty majú nepopierateľné suverénne právo kontrolovať vstup cudzincov\na ich pobyt na svojom území. Nevyhnutnou súčasťou tohto práva je oprávnenie štátov zadržať\npotenciálnych imigrantov. Ich zadržanie môže byť zlučiteľné s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru. Dokiaľ štát\nnepovolí vstup na svoje územie, je takýto vstup nepovolený v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru a\nzadržanie osoby, ktorá si praje na územie štátu vstúpiť (pričom potrebuje na to príslušné povolenie, ktoré\nešte nemá), môže byť považované za realizované preto, aby sa „zabránilo jej nepovolenému vstupu na\núzemie štátu\".\nMožno preto konštatovať, že zaistenie sťažovateľa je ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 1 písm. f/\nDohovoru.\nPrípady pozbavenia slobody v zásade vyžadujú, aby bola periodicky kontrolovaná ospravedlniteľnosť\nich ďalšieho trvania. Účelom čl. 5 ods. 4 Dohovoru je umožniť osobe pozbavenej slobody domáhať\nsa toho, aby súd preskúmal, či toto pozbavenie slobody je zákonné. Vzhľadom na to, že naplnenie\npodmienok ustanovených zákonom sa v čase vyvíja (najmä pokiaľ ide o existenciu relevantných a\ndostatočných dôvodov pozbavenia slobody), mala by byť zaistená možnosť domáhať sa takej kontroly\nopakovane v určitých primeraných intervaloch. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva čl. 5 ods.\n4 Dohovoru zakotvuje procesnú záruku najmä proti pokračovaniu pozbavenia slobody, ktoré - hoci\nbolo pôvodne nariadené zákonným spôsobom - sa potom mohlo stať nezákonným a stratiť akékoľvek\nopodstatnenie. Požiadavky na urýchlené rozhodovanie o pozbavení slobody a na periodickú súdnu\nkontrolu v primeraných intervaloch majú svoje opodstatnenie v tom, že zabezpečujú, aby zadržaná\nosoba nemusela byť vystavená nebezpečenstvu, že zostane zadržovanou aj dlho po tom, ako jej\npozbavenie slobody prestalo byť ospravedlniteľné (Shishkov proti Bulharsku z 09.01.2003, § 88).\nPodobne možno smerom k už vymedzeným požiadavkám z čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru poukázať na\nďalšie rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, napríklad na Saadi proti Spojenému kráľovstvu,\nrozsudok Veľkej komory, 29.01.2008, č. 13229/03 (najmä § 45), Amuur proti Francúzsku, rozsudok,\n\n25.06.1996, č. 19776/92 (najmä § 43), Abdolkhani a Karimnia proti Turecku, rozsudok, 22.09.2009, č.\n30471/08, či Z.N.S. proti Turecku, rozsudok, 19.01.2010, č. 21896/08 (najmä § 56 a § 63).\nPodľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky\nprednosť pre zákonmi Slovenskej republiky, možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu\nustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby\nsa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o\nvypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo\nbyť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné.\nTeda, aby bolo pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom\nstanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené\nsúčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody\nnavrhovateľa.\nNapadnuté rozhodnutie, ktorým odporca podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o\npobyte cudzincov rozhodol o zaistení navrhovateľa na účel zistenia tých skutočností, na ktorých\nje založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak\nexistuje riziko jeho úteku je vzhľadom na vyššie uvedené možno považovať podľa odvolacieho súdu\nza riadne odôvodnené v zmysle § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. Z rozsudku Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 1Sža/94/2010 vyplýva, že správny orgán musí v odôvodnení rozhodnutia\nopísať predmet konania, poukázať na skutkové zistenia, uviesť dôkazy, z ktorých vychádzal a ako\nsa vysporiadal s návrhmi na vykonanie dôkazov zo strany účastníkov, prípadne s ich námietkami k\nvykonaným dôkazom. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odporcu tieto atribúty spĺňa. Je nesporné,\nže odporca pri rozhodovaní o zaistení prihliadol aj na tzv. „návratovú smernicu\" (smernica Európskeho\nparlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch v členských štátoch pri navracaní\nneoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkoch tretích krajín).\nČlánok 15 smernice ustanovuje, kedy je možné zaistiť cudzinca, voči ktorému prebieha konanie o\nnávrate a to bez ohľadu na to, či bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení, uložený trest\nvyhostenia, či sa tak stalo za účelom readmisie, prípadne na účely výkonu prevozu podľa osobitného\nzákona. Uvedený článok sa vzťahuje na zaistenie cudzinca bez ohľadu na účel zaistenia. V článku 15\nsmernice sú uvedené len dva dôvody zaistenia existencia rizika úteku alebo vyhýbanie sa, či bránenie\nprocesu prípravy návratu alebo odsunu.\nToto ustanovenie je v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora povinný dodržiavať aj\nodporca. Z rozhodnutia odporcu je zrejmé, že odporca objasnil v čom vidí existenciu rizika úteku\nnavrhovateľa.\nV zmysle článku 15 ods. 1 smernice môžu členské štáty zaistiť iba štátneho príslušníka tretej krajiny, o\nktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo o výkone vyhostenia, najmä\nv prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo sa štátny príslušník tretej krajiny vyhýba príprave\nnávratu, či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje. K zaisteniu je možné prikročiť len vtedy,\npokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade uplatnené iné dostatočne účinné avšak miernejšie opatrenia.\nOdporca sa zaoberal možnosťou uloženia miernejších opatrení, po zistení, že navrhovateľ nemá na\núzemí Slovenskej republiky žiadne rodinné väzby, nemá dostatočné finančné prostriedky, nemá na\núzemí Slovenskej republiky rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie, nebola mu\nuložená povinnosť v zmysle § 89 zákona.\nZ obsahu administratívneho spisu odporcu je zrejmé, že odporca pri rozhodovaní o zaistení\nnavrhovateľa vychádzal z dôkazných prostriedkov- z informácie o Dublinskom transfere č. p.: PPZHCP-OCP1-2014/000999-117, zo zápisníc o vyjadrení účastníka konania, z výsledkov lustrácie v\ninformačných systémoch MV SR a z rozhodnutia Migračného úradu MV SR zo dňa 05.08.2013, kedy\n\nbolo konanie vo veci udelenia azylu na území Slovenskej republiky podľa § 19 ods. 1 písm. f/ zákona\no azyle zastavené.\nPodľa § 4 ods. 6 zákona o azyle cudzinec, ktorý nie je žiadateľom, ale je vrátený na územie Slovenskej\nrepubliky z dôvodu, že na konanie o udelenie azylu je príslušná Slovenská republika, považuje sa za\nžiadateľa okrem cudzinca, ktorého žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky bola už v\nminulosti zamietnutá ako neprípustná alebo ako zjavne neopodstatnená alebo ktorému sa neudelil azyl;\nkonanie o udelenie azylu sa začína vstupom cudzinca na územie Slovenskej republiky.\nPodľa odvolacieho súdu odporca sa v konaní o zaistení navrhovateľa, ktorý bol v postavení žiadateľa\no azyl dôsledne riadil zákonom o pobyte cudzincov (§ 88a ods. 1 písm. b/ zákon o pobyte cudzincov)\nako aj Smernicou Európskeho parlamentu a rady 2013/33/EÚ z 26.06.2013, ktorou sa stanovujú normy\npre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu. Odporca dôsledne aplikoval závery rozhodnutia\nSúdneho dvora Európskej únie zo dňa 30.05.2013 (vec Mehmet Arslan proti Polícia ČR, C-534/11,\ndostupný na http://curia.europa.eu; ďalej len vec A), z ktorého vyplýva, že pokiaľ cudzinec zaistený podľa\nzákona o pobyte cudzincov požiada o udelenie medzinárodnej ochrany, pokiaľ je táto žiadosť podaná\núčelovo (slovami Súdneho dvora „iba s cieľom pozdržať alebo zmariť výkon rozhodnutia o navrátení\") a\npokračovanie zaistenia je naďalej objektívne nutné, je možné takéhoto cudzinca ponechať v zaistení.\nObmedzenie osobnej slobody žiadateľov o azyl nevylučuje ani medzinárodné azylové právo, hoci\nvšeobecne stanovuje zásadu, podľa ktorej nie je možné na utečencov (žiadateľov o azyl) nahliadať ako\nna neoprávnene pobývajúce osoby a je treba im priznať(okrem iného) právo na slobodu pohybu na\núzemí krajiny, v ktorej sa nachádzajú (pozri čl. 26, 31 a 32 Dohovoru o právnom postavení utečencov\nz roku 1951; ďalej len „Ženevská konvencia\").\nZároveň Súdny dvor v predmetnej veci zdôraznil, že členské štáty musia mať možnosť zabrániť tomu,\naby zaistený cudzinec podaním žiadosti o azyl automaticky dosiahol prepustenie zo zaistenia, inak by bol\nnarušený zmysel návratovej smernice, ktorým je účinné navrátenie štátnych príslušníkov tretích krajín,\nktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území (bod 60 rozsudku vo veci A.).\nUstanovenie § 88a ods. 1 písm. b/ zákona, ktoré aplikoval na uvedený prípad totiž umožňuje zaistiť\nžiadateľa o udelenie azylu, a to na základe presne špecifikovaných dôvodov, ktoré plne korešpondujú\ns požiadavkami Európskej únie na zaisťovanie takejto kategórie cudzincov, v konkrétnom prípade\nžiadateľa o azyl, ktorý bol vrátený na územie Slovenskej republiky z dôvodu, že na konanie o udelenie\nazylu je príslušná Slovenská republika.\nDôvod pre zaistenie navrhovateľa teda spočíval v tom, že zaistenie je nutné na zistenie tých skutočností,\nna ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, pretože\nv prípade navrhovateľa existuje riziko jeho úteku.\nNámietku navrhovateľa, týkajúcu sa dĺžky zaistenia odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Odporca\npodrobne odôvodnil z akých dôvodov zaistil navrhovateľa na dobu 5 mesiacov. Uviedol, že dobu\nzaistenia stanovil po dôkladnom vyhodnotení osoby účastníka konania ako aj aplikačnej praxe\nMigračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, kedy je táto doba potrebná na rozhodnutie\nv žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Počas tejto doby bude Migračný úrad\nMinisterstva vnútra skúmať jednotlivé dôvody, ktorými účastník konania odôvodňuje svoju žiadosť o\nudelenie azylu na území Slovenskej republiky.\nPodľa názoru odvolacieho súdu odporca jednoznačne vo výroku svojho rozhodnutia určil lehotu zaistenia\nna 5 mesiacov v zmysle ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, pričom presne označil deň,\nkedy bol navrhovateľ zaistený. Je teda nepochybné, odkedy začala lehota plynúť a ktorým dňom dôjde\nk jej skončeniu (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sza/2/2012 zo dňa 16.02.2012).\n\nStanovenú lehotu zaistenia odôvodnil existujúcimi skutočnosťami, ktoré aj podľa názoru odvolacieho\nsúdu odôvodňujú takýto „čas nevyhnutne potrebný\" na zaistenie cudzinca, pričom povinnosť skúmať\npodmienky zaistenia v jeho priebehu odporcovi vyplýva priamo z ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d/\nzákona o pobyte cudzincov, ako to aj uviedol odporca vo svojom rozhodnutí. Uvedené teda nasvedčuje\nzákonnosti rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľa, pretože v danom prípade bolo nevyhnutné nie\nlen pre zistenie skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o azyl, ale aj z dôvodu, že riziko jeho\núteku vzhľadom na predchádzajúce správania sa navrhovateľa pretrváva.\nNámietka týkajúca sa nezisťovania reálnej možnosti vyhostenia navrhovateľa je taktiež nedôvodná. Ako\nsprávne uviedol krajský súd, reálna možnosť vyhostenia navrhovateľa nie je zákonným predpokladom\nzaistenia cudzinca v zmysle ustanovenia § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Predmetné\nkonanie o zaistení navrhovateľa nie je spojené s konaním o jeho administratívnom vyhostení z územia\nSR, nakoľko navrhovateľ ani nebol odporcom vyhostený.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky považoval odvolacie námietky navrhovateľa za nedôvodné a\nnespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Nezistil ani žiadne pochybenie v\npostupe odporcu ani krajského súdu. Krajský súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými námietkami\nnavrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku.\nPreto záver krajského súdu o zákonnosti napadnutého rozhodnutia odporcu, vzhľadom k tomu, že sa\nvysporiadal s uplatnenými námietkami navrhovateľa (na ich vyhodnotenie pre ich správnosť odvolací\nsúd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, s ktorým sa plne stotožňuje)\nvypovedá o správnosti postupu krajského súdu pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia odporcu.\nKrajský súd bol totiž viazaný rozsahom dôvodov, ktoré navrhovateľ uplatnil v opravnom prostriedku a z\nuvedených dôvodov preto bolo možné vyvodiť záver, že rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa\npodľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, bolo potrebné považovať za rozhodnutie vydané\nv súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa s právnym\nzáverom uvedeným v jeho rozsudku stotožnil, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnutý rozsudok\npodľa § 219 OSP v spojení s § 246c OSP ako vecne správny potvrdil.\nO trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 OSP\nv spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP, tak, že navrhovateľovi, ako neúspešnému účastníkovi\nkonania trovy odvolacieho konania nepriznal.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2Sp/53/2014", "guid": "78f57aa2-e215-4907-bf2e-d5a1158d60a9:92fec2ab-725b-4dbe-b90d-c71d2c5cd564", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 36/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010 z 4. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-04", "citacie_n": 2269, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1bf1469b-ab6a-476c-879e-93435ea0e8a3"}, {"guid": "ussr:c76163d8-ebbe-4dbe-8f8e-59d7b8af3563", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 114/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 114/08 z 12. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-12", "citacie_n": 841, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c76163d8-ebbe-4dbe-8f8e-59d7b8af3563"}, {"guid": "ussr:b91c74b1-2568-4d63-90fb-e5c6f9b4f47b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 260/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 260/06 z 23. 8. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-08-23", "citacie_n": 1189, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b91c74b1-2568-4d63-90fb-e5c6f9b4f47b"}, {"guid": "ussr:b4a6a5b5-d712-49a3-8177-bb15ff56fd61", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 95/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 95/06 z 15. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-15", "citacie_n": 1498, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b4a6a5b5-d712-49a3-8177-bb15ff56fd61"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}, {"guid": "ussr:f1216a42-0929-45b4-a527-85e03d833414", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 226/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 226/03 z 12. 5. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-05-12", "citacie_n": 1430, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f1216a42-0929-45b4-a527-85e03d833414"}], "citovane_v": []}