{"guid": "6317c4d8-8ca0-422e-a81d-10a12a7b529c:9f985f9b-801f-4168-9f4a-56bc73e27048", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:7014200949.1", "spisova_znacka": "1Sža/36/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/36/2014 z 6. 10. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 6. októbra 2014, sp. zn. 1Sža/36/2014, ECLI:SK:NSSR:2014:7014200949.1", "identifikacne_cislo": "7014200949", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Igor Belko", "datum_vydania": "2014-10-06", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404", "nazov": "zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88a.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 88a ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88a.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88a"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88a"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9f985f9b-801f-4168-9f4a-56bc73e27048", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:7014200949.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:7014200949.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:7014200949.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sža/36/2014\n7014200949\n06. 10. 2014\nJUDr. Igor Belko\nECLI:SK:NSSR:2014:7014200949.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov\nJUDr. Ing. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa:\nY. Q. L., nar. XX.XX.XXXX, trvalé bytom T., štátny príslušník Pakistanu, bez cestovných dokladov,\nt. č. Útvar policajného zaistenia pre cudzincov, Sečovce, zastúpený: JUDr. Marianna Lechmanová,\nadvokátka, Štúrova 20, Košice, ICO: 42 249 163, proti odporcovi: Prezídium Policajného zboru, Úrad\nhraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie hraničnej\nkontroly Policajného zboru Košice - letisko, o preskúmanie rozhodnutia odporcu č. s.: PPZ-HCPPO9-316-017/2014 zo dňa 22. júla 2014, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v\nKošiciach zo dňa 20. augusta 2014, č. k. 5Sp/37/2014-35, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 20. augusta 2014, č.\nk. 5Sp/37/2014-35, p o t v r d z u j e .\nNavrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nPredmet konania\nKrajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil rozhodnutie č. s.:\nPPZ-HCP-PO9-316-017/2014 zo dňa 22. júla 2014, ktorým odporca podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona\nč. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte\ncudzincov“) zaistil navrhovateľa dňom 22. júla 2014 o 18:00 hod. na čas nevyhnutne potrebný, najviac\ndo 22. decembra 2014 na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie\nazylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku a na výkon jeho\nzaistenia určil Útvar policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach (ďalej len „ÚPZC Sečovce“).\nV dôvodoch rozhodnutia uviedol, že krajský súd ako vecne a miestne príslušný preskúmal napadnuté\nrozhodnutie odporcu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že rozhodnutie\nodporcu je potrebné potvrdiť ako rozhodnutie vydané v súlade so zákonom. Krajský súd po preskúmaní\nnapadnutého rozhodnutia zistil, že odporca v prejednávanej veci v správnom konaní dostatočne zistil\nskutkový stav v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a dospel k záveru, že\nopravný prostriedok navrhovateľa, podaný prostredníctvom splnomocnenej advokátky, nie je dôvodný.\n\nPodľa názoru krajského súdu sa odporca vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal skutkovými\nokolnosťami, z ktorých vyvodil záver, že zaistenie žiadateľa o udelenie azylu je potrebné z dôvodu § 88a\nods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov.\nZ obsahu administratívneho spisu a zo zápisnice o vyjadrení účastníka konania zo dňa 22. júla 2014\nvyplýva, že navrhovateľ dňa 31. augusta 2007 požiadal o azyl z dôvodu obavy o svoj život a bol\numiestnený do Záchytného tábora Humenné. Po preložení do Pobytového tábora v Rohovciach dňa\n27. septembra 2007 svojvoľne odišiel cez Taliansko do domovského štátu Pakistan. Dňa 25. decembra\n2013 s falošným pasom odletel z Pakistanu do Holandska, kde po prílete požiadal o azyl. V zmysle\nDublinského nariadenia Holandska bol vrátený späť na územie SR dňa 22. júla 2014. Navrhovateľ je\npozitívne lustrovaný v informačnom systéme MV SR MIGRA.\nOdporca v dôvodoch rozhodnutia po skutkovej stránke uviedol všetky skutočnosti, ktoré sú reálnym\nprejavom správania sa cudzinca, ktorý v podstate k svojmu odchodu z domovskej krajiny neuviedol\nnič nové oproti prvému vyjadreniu v roku 2007. Jeho trasa úteku do Talianska preukazuje, že nemal v\númysle zostať na území Slovenskej republiky, aj keď požiadal o azyl, napriek svojmu vyhláseniu, že jeho\ncieľovou krajinou bolo SR. Azylové konanie na území SR bolo právoplatne ukončené dňa 5. novembra\n2007 z dôvodu zamietnutia žiadosti navrhovateľa o azyl ako zjavne neopodstatnenej v zmysle § 12 ods.\n1 písm. a/ zákona o azyle. Z Pobytového tábora v Rohovciach odišiel dňa 27. septembra 2007 a od tohto\nčasu sa ani nezaujímal o výsledok azylového konania. Navrhovateľ sa nevrátil na územie SR ani v čase\njeho opätovnej obavy o svoj život v roku 2013, ale namiesto toho si vybral iný členský štát - Holandsko.\nV administratívnom spise odporcu sa nachádza vyhlásenie odporcu zo dňa 22. júla 2014 o žiadosti\nnavrhovateľa o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR a dôvodu obavy o svoj\nživot z náboženských dôvodov. Vyhlásenie prijal policajný orgán, príslušný na prijatie takého vyhlásenia\nv zmysle § 3 ods. 2 písm. a/ zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle.\nKrajský súd uviedol, že zastáva názor, že dôvodná obava na útek u navrhovateľa je tu daná, aj bez\nohľadu na to, že navrhovateľ túto nechce spájať s predchádzajúcim útekom. Predpokladom na túto\nobavu je celkové správanie sa navrhovateľa, ktorý nezotrval na území SR do právoplatného skončenia\npredchádzajúceho konania o jeho žiadosti o poskytnutie medzinárodnej ochrany a ušiel z príslušného\nzariadenia na území SR.\nSprávny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel,\nvyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení, a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému\nzásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Krajský súd k tomu dodáva, že\nodporca vo svojom rozhodnutí v súlade s § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, sa zaoberal možnosťou\nnamiesto zaistenia príslušníka tretej krajiny mu uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú\nzáruku s tým, že tieto neboli v prípade navrhovateľa realizovateľné.\nK námietke, týkajúcej sa doby zaistenia krajský súd uviedol, že ju považuje za nedôvodnú, pretože táto\ndĺžka bola riadne odôvodnená v súlade s platnou právnou úpravou, pričom táto sa počas celého zaistenia\nmonitoruje, či je opodstatnená alebo nie, v zmysle ust. § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov.\nOdporca uviedol, že dobu zaistenia stanovil po dôkladnom vyhodnotení osoby účastníka konania, ako\naj aplikačnej praxe Migračného úradu, kedy je táto potrebná na rozhodnutie o žiadosti o udelenie azylu\nna území SR. Počas tejto doby bude Migračný úrad skúmať jednotlivé dôvody, ktorými účastník konania\nodôvodňuje svoju žiadosť o udelenie azylu na území SR.\nOdporca v napadnutom rozhodnutí presne označil deň, kedy bol navrhovateľ zaistený, a ktorým dňom\ndôjde ku skončeniu lehoty zaistenia.\nNa záver k nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS 147/2013, krajský súd doplnil, že nemožno súhlasiť s\npaušálnym a inak bližšie neodôvodneným záverom navrhovateľa, že zaistenie navrhovateľa zo všetkých\n\nuvedených dôvodov nemôže spĺňať požiadavky na zásah do osobnej slobody jednotlivca v zmysle\nrozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR.\nNa základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky splnomocneného\nzástupcu za nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach a\nargumentácii dôvodov zaistenia poukázal na písomné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, s ktorým\nsa v plnom rozsahu stotožnil. Krajský súd námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnuté rozhodnutie\nodporcu č. s.: PPZ-HCP-PO9-316-017/2014 zo dňa 22. júla 2014 v zmysle § 250q ods. 2 O. s. p. ako\nzákonné potvrdil.\nII.\nStručné zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľa\nProti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie, a to podľa § 205 ods. 2\npísm. b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, § 205 ods.\n2 písm. c/ súd prvého stupňa neúplné zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,\npotrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, § 205 ods. 2 písm. d/ súd prvého stupňa dospel na\nzáklade vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a písm. f/ rozhodnutie súdu prvého\nstupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.\nNavrhovateľ namietal, že krajský súd neúplné zistil skutkový stav veci, na základe vykonaných\ndôkazov a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne vec posúdil. Navrhovateľ\nvytýkal správnemu orgánu ako aj prvostupňovému súdu, že nedostatočne zistili skutkový stav veci a\nrozhodnutie odporcu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozhodnutie odporcu ako aj\nprvostupňového súdu je arbitrárne a nepreskúmateľné.\nK základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, patrí podľa\nnavrhovateľa právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. V súvislosti\ns riadnym odôvodnením navrhovateľ uviedol, že vychádzajúc z konštantnej judikatúry Európskeho súdu\npre ľudské práva (o. i. vecí G. R. proti Š., rozsudok zo dňa 21.10.1999 týkajúci sa sťažnosti č. 30544/96,\nR. T. proti Š., rozsudok zo dňa 09.12.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 18390/91, V. D. H. proti H., rozsudok\nzo dňa 19.04.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 16034/90), judikatúry Ústavného súdu SR (sp. zn. I. ÚS\n226/03 zo dňa 12.05.2004, III. ÚS 209/04 zo dňa 23.06.2004, sp. zn. III. ÚS 95/06 zo dňa 15.03.2006,\nsp. zn. III. ÚS 260/06 zo dňa 23.08.2006, sp. zn. III. ÚS 36/2010 zo dňa 04.05.2010, sp. zn. I. ÚS 114/08\nzo dňa 12.06.2008), nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď\na rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť\nanalyzovaný s ohľadom na okolností každého prípadu, ak však súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú,\nrelevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú žalobcom, je potrebné tento\nnedostatok považovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti).\nDôvody, pre ktoré odporca rozhodol o zaistení navrhovateľa sú nedostatočné vo vzťahu k čl. 5 ods.\n1 písm. f/ Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd, z dôvodu, že odporca neuviedol,\nkonkrétne na aký účel v zmysle čl. 5 ods. 1 Dohovoru rozhodol o zaistení navrhovateľa. Navrhovateľ\npoukazuje na to, že pozbavenie osobnej slobody nie je možné subsumovať pod žiaden dôvod v zmysle\nčl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, a preto je napadnuté rozhodnutie o zaistení odporcu v rozpore s\ndohovorom. Odporca v rozhodnutí o zaistení iba formálne uviedol súlad s citovaným článkom dohovoru\navšak bez bližšej právnej úvahy, ako k takému záveru dospel. Rozhodnutie odporcu o zaistení je preto\nnepreskúmateľné.\nPrvostupňový súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že odporca v prejednávanej veci v\nsprávnom konaní dostatočne zistil skutkový stav v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom\nkonaní, s týmto právnym názorom prvostupňového súdu sa navrhovateľ nestotožňuje.\n\nNavrhovateľ uviedol, že jeho zaistenie nie je výnimočnou okolnosťou a nie je ani v súlade so zásadou\nnevyhnutnosti a proporcionality, nakoľko existujú iné menej invazívne riešenia, ktoré mal v danom\nprípade odporca aplikovať.\nV zmysle § 88a ods. 1 zákona č. 404/2011 Zb. policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu,\nak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky. K iným menej\nzávažným prostriedkom sa navrhovateľ vyjadril nižšie v bode Ad d) ako možnostiam uplatnenia alternatív\nzaistenia.\nK riziku úteku navrhovateľa ako účastníka konania odporca zovšeobecnil vo svojom rozhodnutí na strane\n5 rozhodnutia o zaistení riziko úteku účastníka konania.\nPrvostupňový súd sa v otázke rizika úteku navrhovateľa v plnom rozsahu stotožnil s názorom správneho\norgánu, keď sa navrhovateľ nezaujímal o výsledky azylového konania, ktoré prebiehalo v Slovenskej\nrepublike. Navrhovateľ nevedel, že po podaní žiadosti o azyl je potrebné zotrvať na území Slovenskej\nrepubliky. Je preto otázne, či je nevyhnutné trestať navrhovateľa zásahom do jeho osobnej slobody, tým,\nže je zaistený, keď ani nevedel o tom, že sa musí na území Slovenskej republiky zdržiavať. Navrhovateľ\nudával, že keďže teraz už vie, že musí počkať do skončenia konania o udelenie azylu v Slovenskej\nrepublike, určite by tak toho času urobil. V rozhodnutí o zaistení na str. 5 napadnutého rozhodnutia\nodporca udáva, že prehodnocoval aj skutočnosť, či trvá účel zaistenia, t.j. či trvá riziko úteku účastníka\nkonania. Správny orgán dospel právnou úvahou k záveru, že riziko úteku trvá, keďže účastník konania\nuž raz porušil povinnosti vyplývajúce mu ako žiadateľovi o azyl zo zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle ako\naj ostatných príslušných právnych noriem spojených s azylovou procedúrou, pričom utiekol z územia\nSlovenskej republiky do Holandska. Uvedená úvaha správneho orgánu je nesprávna z dôvodu, že\nnavrhovateľ neodišiel z územia Slovenskej republiky do Holandska, ale do Holandska priletel zo svojej\ndomovskej krajiny z Pakistanu. Slovenská republika je príslušná na rozhodovanie o jeho žiadosti o\nudelenie azylu, práve z dôvodu, že v Slovenskej republike požiadal o azyl dňa 31. augusta 2007.\nNavrhovateľ poukázal na to, že odporca sa na str. 7 rozhodnutia o zaistení zaoberal aj možnosťami\nalternatív zaistenia. Skúmal skutočnosti, či účastník konania nemá na území Slovenskej republiky žiadne\nrodinné väzby. Pri výsluchu navrhovateľa síce odporca zistil, že navrhovateľ nemá v Slovenskej republike\navšak podľa názoru navrhovateľa mal zisťovať aj rodinné väzby v celej EÚ rodinné väzby. V čase\nvýsluchu navrhovateľa pred odporcom, nebol navrhovateľ zastúpený právnym zástupcom a preto, ak aj\nho odporca poučil v zmysle § 3 ods. 2 zákona o správnom konaní, mal odporca vynaložiť väčšie úsilie\npri zisťovaní skutočného stavu veci, najmä pri spisovaní Zápisnice o vyjadrení účastníka konania podľa\n§ 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní.\nNapokon odporca zisťoval iba formálnym, spôsobom, či navrhovateľ má finančné zabezpečenie, pričom\nodporca ani nezisťoval majetok navrhovateľa.\nOdporca ako správny orgán podľa názoru navrhovateľa nezistil, že navrhovateľ nemá dostatočné\nfinančné prostriedky. Odporca nemôže odôvodňovať prečo nepripustil alternatívy zaistenia, ak nezistil\nvšetky okolnosti súvisiace s majetkovými pomermi navrhovateľa.\nNavrhovateľ rovnako uvádza, že je irelevantné, či má alebo nemá v Slovenskej republike zabezpečené\nubytovanie alebo zamestnanie, nakoľko toto nie je podmienkou toho, aby nebol zaistený.\nS týmito alternatívami zaistenia sa však odporca vo svojom rozhodnutí náležité nevysporiadal, a teda\nstále pretrvávajú v danom prípade pochybnosti o tom, či je nevyhnutné zaistiť navrhovateľa na dobu\n5 mesiacov, pričom jeho zaistenie by mohlo byť nahradené aj inými alternatívnymi možnosťami, ktoré\nzákon pripúšťa.\n\nK alternatívam zaistenia sa vo svojom rozhodnutí nevyjadril ani krajský súd, aj keď to vo svojom návrhu\nna preskúmanie rozhodnutia navrhovateľ udával.\nNavrhovateľ trvá aj na tom, že doba, na ktorú je zaistený je neprimerane dlhá. Navrhovateľ udáva, že\nodporca ho zaistil na dobu 5 mesiacov, teda na skoro maximálnu dobu, ktorú mu umožňuje zákon, pričom\nz rozhodnutia odporcu vyplýva, že navrhovateľ je žiadateľom o udelenie azylu na území Slovenskej\nrepubliky a podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov ho zaistil na účel zistenia tých\nskutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné\nzískať.\nZ príručky UNHCR k otázke zaistenia žiadateľov o azyl, vyplýva, že žiadateľ o azyl môže byť\nzaistený výlučne pre účel predbežného pohovoru za účelom zistenia základu žiadosti o azyl, pričom\ntáto výnimka zo všeobecného princípu nemôže byť využívaná na ospravedlnenie zaistenia na celé\nkonanie o rozhodovaní o žiadosti o azyl alebo na neobmedzenú dobu. Z uvedeného dôvodu považuje\nnavrhovateľ napadnuté rozhodnutie za nezákonné a v rozpore so zákonom o pobyte cudzincov ako\naj medzinárodnými princípmi a normami. S týmito skutočnosťami sa prvostupňový súd podľa názoru\nnavrhovateľa vôbec nevysporiadal.\nV konaní o zaistení si treba vždy vo vzťahu ku každému individuálnemu prípadu uvedomiť, že\nrozhodnutie o zaistení sa dotýka najzákladnejších práv a slobôd človeka, ktorý je cudzincom neznalým\nspravidla reči, prostredia zvykov, právneho poriadku atď. v Slovenskej republike. Je preto nanajvýš\nžiaduce pri rozhodovaní o zaistení dbať nielen na splnenie formálnych kritérií na poskytnutie tlmočenia\na právneho zástupcu, ale aj na to, aby účastník správneho konania mal možnosť tlmočenia a právnej\nslužby v čase, keď to považuje za nevyhnutné na ochranu svojich práv a slobôd. (Rozhodnutie Najvyššie\nsúdu SR 10Sža/9/2014)\nNavrhovateľ považoval za dôležité, aby mal právneho zástupcu aj pri spisovaní zápisnice o vyjadrení,\navšak toto mu umožnené zo strany odporcu nebolo.\nS ohľadom na uvedené skutočnosti navrhovateľ žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok\nkrajského sadu zmenil tak, že rozhodnutie odporcu o zaistení sa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie\nkonanie. Súčasne navrhol, aby bolo nariadené bezodkladné prepustenie navrhovateľa zo zaistenia.\nIII.\nVyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa\nOdporca na výzvu na predloženie vyjadrenia súdu oznámil, že k danej veci sa OHK PZ Košice - letisko\nako odporca vyjadril v stanovisku pod č. p. PPZ-HCP-PO9-316-030/2014 zo dňa 12. augusta 2014 (toto\nstanovisko je súčasťou spisového materiálu č. s. PPZ-HCP-PO9-316/2014). Na tomto stanovisku aj\nnaďalej trvá a žiada o jeho akceptáciu pri ďalšom posudzovaní „Odvolania proti rozsudku Krajského\nsúdu v Košiciach č. k. 5Sp/37/2014 zo dňa 20. augusta 2014“.\n\nIV.\nArgumentácia rozhodnutia odporcu\nOdporca rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-316-017/2014 zo dňa 22. júla 2014 podľa § 88a ods.1 písm.\nb/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len\n„zákon o pobyte cudzincov“) zaistil navrhovateľa dňa 22. júla 2014 o 18:00 hod. na čas nevyhnutne\npotrebný, najviac do 22. decembra 2014 na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho\n\nžiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku\na na výkon jeho zaistenia určil Útvar policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach (ďalej len „ÚPZC\nSečovce“).\nV dôvodoch rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ bol dňa 22. júla 2014 vrátený na územie Slovenskej\nrepubliky z územia Holandska podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.\njúna 2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za\nposúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou\nbez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov.\nLustráciou v Informačných systémoch Ministerstva vnútra SR bolo v evidencii MIGRA zistené, že\núčastník konania bol dňa 30. augusta 2007 v Poprade kontrolovaný po nedovolenom prekročení S H z\nUkrajiny na územie Slovenskej republiky bez víza a cestovných dokladov a následne zadržaný hliadkou\nŽelezničnej polície a odovzdaný k ďalšej realizácii OCP PZ Prešov.\nNavrhovateľ sa týmto zdržiaval na území Slovenskej republiky bez cestovného dokladu a ako vízový\ncudzinec sa zdržiaval na území Slovenskej republiky bez platného víza alebo platného povolenia na\npobyt, alebo dočasného povolenia k pobytu vydaného jednou zo zmluvných strán, porušil ustanovenie\nčl. 19 ods. 1 a čl. 21 ods. 1, 2 Schengenského dohovoru.\nDňa 30. augusta 2007 bol navrhovateľ odoslaný na OA Humenné, kde dňa 31. augusta 2007 požiadal\no udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Následne bol dňa 31. augusta 2007 o 05:00 hod\nodoslaný do ZT Humenné, kde ste sa dostavil dňa 31. augusta 2007. Konanie o žiadosti o udelenie\nazylu bolo začaté Migračným úradom MV SR dňa 31. augusta 2007 pod č. MU-1959/PO-Ž-2007. Dňa\n12. septembra 2007 bol presunutý do Pobytového tábora v Rohovciach, odkiaľ dňa 27. septembra\n2007 svojvoľne odišiel a dňa 4. októbra 2007 bol vyradený z evidencie. Účastníkovi konania v zmysle\nustanovenia § 12 ods. 1 písm. a/ zákona o azyle azyl udelený nebol a konanie o udelenie azylu bolo\nprávoplatne ukončené dňa 5. novembra 2007. Následne navrhovateľ odcestoval do domovského štátu\ncez Taliansko do Pakistanu. Potom dňa 25. decembra 2013 účastník konania s použitím falošného pasu\nodletel z Pakistanu do Holandska, kde hneď po prílete na letisku požiadal o azyl.\nDňa 22. júla 2014 bol transferovaný z Holandska späť na územie Slovenskej republiky v zmysle\nDublinského dohovoru.\nVzhľadom na to, že navrhovateľ pri konaní o udelenie azylu svojvoľne opustil územie Slovenskej\nrepubliky, porušil tým povinnosti cudzinca uvedené v ust. § 23 ods. 4 písm. c/ zákona č. 480/2002 Z. z. o\nazyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov a to tým, že ako žiadateľ o azyl bol povinný počas pobytu\nv azylovom zariadení dodržiavať vnútorný poriadok, s poukázaním na § 23a ods. 1 zákona o azyle,\nkde ako žiadateľ mohol opustiť azylové zariadenie len na základe priepustky, ktorú vydá ministerstvo. O\nvydanie priepustky na opustenie azylového zariadenia na čas dlhší ako 24 hodín môže žiadateľ požiadať\nministerstvo po vykonaní pohovoru, najviac však na sedem dní; v žiadosti je povinný uviesť miesto,\nkde sa bude zdržiavať. Svojim úmyselným konaním porušil aj ustanovenia ďalších právnych predpisov\nspojených s azylovou procedúrou.\nVoči navrhovateľovi OHK PZ Košice - letisko začalo konanie o administratívnom vyhostení č. PPZHCP-PO9-316-005/2014 s určením zákazu vstupu v zmysle štvrtej časti prvej hlavy zákona o pobyte\ncudzincov.\nNavrhovateľ počas spisovania zápisnice o vyjadrení účastníka konania o administratívnom vyhostení č.\nPPZ-HCP-PO9-316-006/2014 zo dňa 22. júla 2014 prejavil vôľu požiadať na území Slovenskej republiky\no udelenie azylu.\n\nDňa 22. júla 2014 Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko začalo konanie vo\nveci zaistenia účastníka konania podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov.\nNavrhovateľ bol správnym orgánom v zmysle § 3 ods. 2 správneho poriadku vyzvaný, aby sa vyjadril\nv zápisnici o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 správneho poriadku spísanej dňa 22. júla\n2014 pod číslom č. s.: PPZ-HCP-PO9-316-016/2014.\nNavrhovateľ prejavil vôľu požiadať o azyl až potom, čo bolo voči nemu OHK PZ Košice - letisko začaté\nkonanie o administratívnom vyhostení pod č. s.: PPZ-HCP-PO9-316-005/2014 zo dňa 22. júla 2014.\nNakoľko bolo konanie o administratívnom vyhostení voči účastníkovi konania prerušené podľa § 77 ods.\n4, skutočnosť že účastník prejavil vôľu požiadať na území Slovenskej republiky o azyl nezakladá dôvod\nna jeho prepustenie.\nSvoju žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky odôvodňuje obavou o svoj život, pričom\nvšetky skutočnosti už uviedol vo svojej prvej žiadosti o udelenie azylu a iné nové skutočnosti neuviedol.\nPreto správny orgán považuje žiadosť o udelenie azylu za účelovú a nepodloženú žiadnymi novými\nskutočnosťami.\nČo sa týka tejto následne podanej žiadosti o azyl odporca pri posudzovaní tejto okolnosti vychádzal\naj z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zo dňa 30. mája 2013 vec Mehmet Arslan proti Polícia ČR\nC-534/11, z ktorého vyplýva, že pokiaľ cudzinec zaistený podľa zákona o pobyte cudzincov požiada o\nudelenie medzinárodnej ochrany, pokiaľ je táto žiadosť podaná účelovo („iba s cieľom pozdržať alebo\nzmariť výkon rozhodnutia“) a pokračovanie zaistenia je naďalej objektívne nutné, je možné takéhoto\ncudzinca ponechať v zaistení. Zároveň súdny dvor v predmetnej veci zdôraznil, že členské štáty musia\nmať možnosť zabrániť tomu, aby zaistený cudzinec podaním žiadosti o azyl automaticky dosiahol\nprepustenie zo zaistenia, inak by bol narušený zmysel návratovej smernice, ktorým je účinné navrátenie\nštátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území. Po zhodnotení dôkaznej\nsituácie mal odporca za to, že navrhovateľ prejavil vôľu o azyl účelovo, aby tým pozdržal vydanie\nrozhodnutia o administratívnom vyhostení. Tento záver potvrdzuje skutočnosť, že účastník konania\npožiadal na území Slovenskej republiky o udelenie azylu už druhý krát, pričom aj v predchádzajúcom\nkonaní o udelenie azylu došlo zo strany účastníka konania k porušeniu povinností žiadateľa o azyl\nv zmysle zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle, ako aj ďalších právnych noriem súvisiacich s azylovou\nprocedúrou.\nOdporca uviedol, že sa pri rozhodovaní o zaistení riadil aj Dohovorom o právnom postavení utečencov\nz roku 1951 v znení protokolu o postavení utečencov z roku 1967, ako aj Smernicou Rady 2003/9/ES,\nktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl (ďalej len ,,smernica“), čl. 5 ods.\n1 písm. í/, Smernicou Európskeho Parlamentu a Rady 2013/33/EU z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú\nnormy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (prepracované znenie).\nOdporca uviedol, že sa pritom riadil aj výrokom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n8Sža/52/2008, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 32Sp/87/2008-57 ako vecne\nsprávny ohľadom rozhodnutia o zaistení. Najvyšší súd konštatuje, že žiadosť o udelenie azylu,\nnezakladá dôvod pre zrušenie rozhodnutia o zaistení. Správny orgán preskúmal okolnosti veci a zistil,\nže sú splnené podmienky uvedené v § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov a podanie žiadosti\no udelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie\npodľa zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a s poukázaním na vyššie uvedený výrok Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky nie je dotknuté.\nOdporca uviedol, že prehodnocoval aj skutočnosť, či trvá účel zaistenia, t.j. či trvá riziko úteku účastníka\nkonania. Z uvedených skutočností vyplýva, že navrhovateľ v minulosti porušil povinnosti vyplývajúce mu\nako žiadateľovi o azyl zo zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle ako aj ostatných príslušných právnych noriem\nspojených s azylovou procedúrou a odišiel z územia Slovenskej republiky do Holandska. Odporca mal\n\nza to, že existuje vysoké reálne riziko a dôvodná obava, že sa účastník konania pokúsi o útek z územia\nSlovenskej republiky opäť.\nÚčelom zaistenia účastníka konania je mať osobu vo fyzickej dispozícii. Pri tom odporca vychádzal\nz nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19. októbra 2010 kde je\nuvedené, že „Zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej\nprebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné\nvnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutné tým spôsobom, ako\nje to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. V zásade tu neplatí úplne\ntradičný koncept nevyhnutnosti v zmysle hľadania menej závažného zásahu do základných slobôd“.\nPri vydávaní rozhodnutia o zaistení sa odporca opieral o dôkazné prostriedky, ktoré vyplývali najmä z\ninformácie o Dublinskom transfere č. p.: PPZ-HCP-OCP1-2014/000999-088, zo zápisníc o vyjadrení\núčastníka konania, z výsledkov lustrácie v informačných systémoch MV SR a z rozhodnutia Migračného\núradu MV SR zo dňa 5. novembra 2007, kedy bolo konanie vo veci udelenia azylu na území Slovenskej\nrepubliky zákona o azyle právoplatne ukončené a azyl účastníkovi konania udelený nebol.\nV spracovaných zápisniciach sa navrhovateľ vyjadril, že jeho cieľovou krajinou bolo Slovensko a napriek\ntomu na území SR nezotrval do ukončenia konania vo veci jeho žiadosti o udelenie azylu a odišiel z\núzemia Slovenskej republiky do Holandska. Správny orgán má za to, že existuje reálne vysoké riziko\na dôvodná obava, že sa účastník konania pokúsi opäť o útek z územia Slovenskej republiky s cieľom\ndostať sa do Holandska.\nOdporca vyjadril názor, podľa ktorého navrhovateľ svojou žiadosťou o azyl sleduje jednak oddialenie\nadministratívneho vyhostenia jeho osoby z územia Slovenskej republiky a jednak má snahu dostať sa\ndo azylového tábora, ktorý má voľný režim pohybu žiadateľov o azyl, a tento voľný režim by vzápätí\nvyužil na útek v snahe dostať sa do Holandska.\nNa základe uvedených skutočností odporca usúdil, že reálne riziko úteku účastníka konania v konaní\no administratívnom vyhostení a v konaní o udelenie azylu trvá a, že existuje dôvodné podozrenie, že\npodal žiadosť o udeleniu azylu s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Odporca\nsa pri vydávaní rozhodnutia zaoberal aj možnosťou uplatnenia alternatív zaistenia, skúmal skutočnosti,\nže navrhovateľ nemá na území Slovenskej republiky žiadne rodinné väzby. Ďalej skúmal ekonomickú\nsituáciu účastníka konania a dospel k záveru, že nemá dostatočné finančné prostriedky. Nemá na území\nSlovenskej republiky rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie, z tohto dôvodu mu\npolicajný útvar neukladá povinnosť v zmysle § 89 zákona, nakoľko vzhľadom na osobu zaisteného a jeho\nosobné pomery nie je možné z jeho strany zložiť peňažnú záruku a nakoľko menovaný nemá na území\nSR žiadne väzby, nielen rodinné, neovláda slovenský jazyk a nemá dostatok finančných prostriedkov\nnie je možné z jeho strany zabezpečiť si ubytovanie a preto správny orgán neuložil alternatívu zaistenia.\nPo preskúmaní všetkých skutočnosti a dôkazov odporca konštatoval, že je preukázané, že existuje riziko\nopätovného úteku účastníka konania z územia Slovenskej republiky.\nRizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo\npriamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä\nak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov alebo,\nak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.\nV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n\nPodľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných\nprostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.\nPodľa § 250l ods. 1 O. s. p. sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných\nprostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje podľa tretej hlavy piatej\nčasti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam\nsprávnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené\ninak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s\nvýnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 O. s. p.).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.) preskúmal napadnuté\nrozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3\nods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné potvrdiť.\nRozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O. s. p. s tým, že\ndeň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 6. októbra 2014 (§ 156\nods. 1 a ods. 3 O. s. p.).\nV predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského\nsúdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88a ods. 1 písm. b/\nzákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako\nsúd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci\nodvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský\nsúd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného\nrozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.\nPodľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie\nazylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky na účel\nzistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia\nnebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.\nRizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo\npriamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä\nak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov alebo,\nak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.\nPodľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas\nnevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov.\nPodľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas\nnevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa ods. 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie\nazylu podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov nesmie presiahnuť 6 (šesť) mesiacov.\nPodľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie\nštátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie\nštátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) nie je zaistením štátneho\npríslušníka tretej krajiny dotknuté.\nNa základe skutočností zistených v konaní o zaistení navrhovateľa odporca usúdil, že reálne riziko úteku\núčastníka konania v konaní o udelenie azylu trvá, a že existuje dôvodné podozrenie, že navrhovateľ\nsvojou žiadosťou o azyl podal za účelom legalizácie pobytu na území Slovenskej republiky a jednak\n\nmá snahu dostať sa do azylového tábora, ktorý má voľný režim pohybu žiadateľov o azyl, a tento voľný\nrežim by vzápätí využil na útek.\nNa základe uvedeného odporca rozhodol o zaistení navrhovateľa na účel zistenia tých skutočností, na\nktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä\nak existuje riziko jeho úteku.\nNavrhovateľ napadol rozsudok krajského súdu z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe\nvykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza\nz nesprávneho právneho posúdenia veci.\nK námietke navrhovateľa, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym\nskutkovým zisteniam, považuje odvolací súd za dôležité uviesť, že uvedenú námietku navrhovateľ bližšie\nnešpecifikoval ani v konaní pred krajským súdom ani odvolacím súdom.\nZo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania, ktoré smeruje k prieskumu správneho\nkonania vyplýva, že administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania konania, pretože\ndokladá jeho priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v dobe rozhodovania správneho orgánu. Zásadne\npritom platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom\nadministratívneho spisu - v opačnom prípade by bolo správne rozhodnutie, ktoré vzišlo za takéhoto\nkonania nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Ďalšie zisťovanie skutkového stavu veci až v\nkonaní pred súdom nie je vylúčené (§ 250i ods. 1 O. s. p.), pretože súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné\nna preskúmanie napadnutého rozhodnutia.\nPokiaľ však krajský súd vychádzal pri rozhodovaní iba z obsahu administratívneho spisu, nemožno\ntakémuto postupu principiálne nič vytknúť. Naviac navrhovateľ ani v odvolaní proti rozsudku krajského\nsúdu nespresnil aké dôkazy mali byť krajským súdom k lepšiemu zisteniu skutkového stavu veci\nvykonané, a preto za tejto situácie je možné takúto argumentáciu odmietnuť ako bezpredmetnú.\nNavrhovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal, že v danej právnej veci rozhodnutie\nodporcu je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, nakoľko dôvody uvádzané odporcom v napadnutom\nrozhodnutí sú zjavne nedostatočné pre účely citovaného článku Dohovoru a odporca v napadnutom\nrozhodnutí ani neuvádza konkrétne na aký účel v zmysle citovaného článku Dohovoru rozhodol o jeho\nzaistení. Pozbavenie osobnej slobody navrhovateľa nie je možné subsumovať pod žiaden z dôvodov čl.\n5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, a preto rozhodnutie odporcu je v rozpore s uvedeným článkom.\nPodľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno\npozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným\nzákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému\nvstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.\nPodľa čl. 31 Dohovoru o právnom postavení utečencov (vyhláseného pod č. 319/1995 Z. z.) sa zmluvné\nštáty zaviazali, že za predpokladu, že utečenci, ktorí vstúpili na ich územie alebo sa na ňom nachádzajú\nbez povolenia sa sami bezodkladne prihlásia a preukážu dostatočný dôvod na svoj nezákonný vstup\nalebo prítomnosť, nebudú ich štáty trestne stíhať pre nezákonný vstup alebo pre prítomnosť utečencov,\nktorí prichádzajú priamo z územia, kde ich život alebo ich sloboda boli ohrozené podľa čl. 1 tohto\ndohovoru (ods. 1). Rovnako sa zmluvné štáty zaviazali, že „nebudú na pohyb takýchto utečencov\nuplatňovať iné obmedzenia, než sú nevyhnutné, a takéto obmedzenia budú uplatňovať iba dovtedy, kým\nsa ich postavenie v štáte neupraví alebo kým nedostanú povolenie na vstup do iného štátu. Zmluvné\nštáty poskytnú takýmto utečencom primeranú lehotu a všetky potrebné prostriedky na získanie povolenia\nna vstup do iného štátu.“ (ods. 2).\n\nV zmysle odporúčania Rady Európy [Odporúčanie Rady ministrov Rec(2003)5 zo 16. apríla 2003] sa\nzaistenie žiadateľov o azyl má okrem iného uskutočniť iba po dôkladnom preskúmaní jeho nevyhnutnosti\nv každom jednotlivom prípade a obmedzenie osobnej slobody (org. measure of detention) žiadateľov\no azyl má byť pravidelne preskúmavané súdom v súlade s čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (bod 4 a 5).\nPodľa názoru odvolacieho súdu štáty majú nepopierateľné suverénne právo kontrolovať vstup cudzincov\na ich pobyt na svojom území. Nevyhnutnou súčasťou tohto práva je oprávnenie štátov zadržať\npotenciálnych imigrantov. Ich zadržanie môže byť zlučiteľné s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru. Dokiaľ štát\nnepovolí vstup na svoje územie, je takýto vstup nepovolený v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru a\nzadržanie osoby, ktorá si praje na územie štátu vstúpiť (pričom potrebuje na to príslušné povolenie, ktoré\nešte nemá), môže byť považované za realizované preto, aby sa „zabránilo jej nepovolenému vstupu na\núzemie štátu“.\nMožno preto konštatovať, že zaistenie sťažovateľa je ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 1 písm. f/\nDohovoru.\nPrípady pozbavenia slobody v zásade vyžadujú, aby bola periodicky kontrolovaná ospravedlniteľnosť\nich ďalšieho trvania. Účelom čl. 5 ods. 4 Dohovoru je umožniť osobe pozbavenej slobody domáhať\nsa toho, aby súd preskúmal, či toto pozbavenie slobody je zákonné. Vzhľadom na to, že naplnenie\npodmienok ustanovených zákonom sa v čase vyvíja (najmä pokiaľ ide o existenciu relevantných a\ndostatočných dôvodov pozbavenia slobody), mala by byť zaistená možnosť domáhať sa takej kontroly\nopakovane v určitých primeraných intervaloch. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva čl. 5 ods.\n4 Dohovoru zakotvuje procesnú záruku najmä proti pokračovaniu pozbavenia slobody, ktoré - hoci\nbolo pôvodne nariadené zákonným spôsobom - sa potom mohlo stať nezákonným a stratiť akékoľvek\nopodstatnenie. Požiadavky na urýchlené rozhodovanie o pozbavení slobody a na periodickú súdnu\nkontrolu v primeraných intervaloch majú svoje opodstatnenie v tom, že zabezpečujú, aby zadržaná\nosoba nemusela byť vystavená nebezpečenstvu, že zostane zadržovanou aj dlho po tom, ako jej\npozbavenie slobody prestalo byť ospravedlniteľné (Shishkov proti Bulharsku z 9. januára 2003, § 88).\nPodobne možno smerom k už vymedzeným požiadavkám z čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru poukázať na\nďalšie rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, napríklad na Saadi proti Spojenému kráľovstvu,\nrozsudok Veľkej komory, 29. január 2008, č. 13229/03 (najmä § 45), Amuur proti Francúzsku, rozsudok,\n25. jún 1996, č. 19776/92 (najmä § 43), Abdolkhani a Karimnia proti Turecku, rozsudok, 22. september\n2009, č. 30471/08, či Z.N.S. proti Turecku, rozsudok, 19. január 2010, č. 21896/08 (najmä § 56 a § 63).\nPodľa čl. 5 ods. 1 pism. f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky\nprednosť pre zákonmi Slovenskej republiky, možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu\nustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby\nsa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o\nvypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo\nbyť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné.\nTeda, aby bolo pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom\nstanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené\nsúčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody\nnavrhovateľa.\nNapadnuté rozhodnutie, ktorým odporca podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte\ncudzincov rozhodol o zaistení navrhovateľa na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená\njeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä, ak existuje riziko jeho\núteku je vzhľadom na vyššie uvedené možno považovať podľa odvolacieho súdu za riadne odôvodnené\nv zmysle § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.\n\nzn. 1Sža/94/2010 vyplýva, že správny orgán musí v odôvodnení rozhodnutia opísať predmet konania,\npoukázať na skutkové zistenia, uviesť dôkazy, z ktorých vychádzal a ako sa vysporiadal s návrhmi na\nvykonanie dôkazov zo strany účastníkov, prípadne s ich námietkami k vykonaným dôkazom.\nOdôvodnenie napadnutého rozhodnutia odporcu tieto atribúty spĺňa.\nJe nesporné, že odporca pri rozhodovaní o zaistení prihliadol aj na, tzv. „návratovú smernicu“ (smernica\nEurópskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch v členských štátoch\npri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkoch tretích krajín.\nČlánok 15 smernice ustanovuje, kedy je možné zaistiť cudzinca, voči ktorému prebieha konanie o\nnávrate a to bez ohľadu na to, či bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení, uložený trest\nvyhostenia, či sa tak stalo za účelom readmisie, prípadne na účely výkonu prevozu podľa osobitného\nzákona. Uvedený článok sa vzťahuje na zaistenie cudzinca bez ohľadu na účel zaistenia. V článku 15\nsmernice sú uvedené len dva dôvody zaistenia, existencia rizika úteku alebo vyhýbanie sa, či bránenie\nprocesu prípravy návratu alebo odsunu.\nToto ustanovenie je v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora povinný dodržiavať aj\nodporca. Z rozhodnutia odporcu je zrejmé, že odporca objasnil v čom vidí existenciu rizika úteku\nnavrhovateľa.\nV zmysle čl. 15 ods. 1 smernice môžu členské štáty zaistiť iba štátneho príslušníka tretej krajiny, o\nktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo o výkone vyhostenia, najmä\nv prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo sa štátny príslušník tretej krajiny vyhýba príprave\nnávratu, či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje. K zaisteniu je možné prikročiť len vtedy,\npokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade uplatnené iné dostatočne účinné avšak miernejšie opatrenia.\nOdporca sa zaoberal možnosťou uloženia miernejších opatrení, po zistení, že navrhovateľ nemá na\núzemí Slovenskej republiky žiadne rodinné väzby, nemá dostatočné finančné prostriedky, nemá na\núzemí Slovenskej republiky rezervované ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie, nebola mu\nuložená povinnosť v zmysle § 89 zákona.\nZ obsahu administratívneho spisu odporcu je zrejmé, že odporca pri rozhodovaní o zaistení\nnavrhovateľa vychádzal z dôkazných prostriedkov - z informácie o Dublinskom transfere č. p.: PPZHCP-OCP1-2014/000999-088, zo zápisníc o vyjadrení účastníka konania, z výsledkov lustrácie v\ninformačných systémoch MV SR a z rozhodnutia Migračného úradu MV SR zo dňa 5. novembra 2007,\nkedy bolo konanie vo veci udelenia azylu na území Slovenskej republiky právoplatne ukončené a azyl\nnavrhovateľovi udelený nebol.\nPodľa § 4 ods. 6 zákona o azyle cudzinec, ktorý nie je žiadateľom, ale je vrátený na územie Slovenskej\nrepubliky z dôvodu, že na konanie o udelenie azylu je príslušná Slovenská republika, považuje sa za\nžiadateľa okrem cudzinca, ktorého žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky bola už v\nminulosti zamietnutá ako neprípustná alebo ako zjavne neopodstatnená alebo ktorému sa neudelil azyl;\nkonanie o udelenie azylu sa začína vstupom cudzinca na územie Slovenskej republiky.\nPodľa odvolacieho súdu odporca sa v konaní o zaistení navrhovateľa, ktorý bol v postavení žiadateľa o\nazyl dôsledne riadil zákonom o pobyte cudzincov (§ 88a ods. 1 písm. b/ zákon o pobyte cudzincov) ako\naj Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy\npre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu. Odporca dôsledne aplikoval závery rozhodnutia\nSúdneho dvora Európskej únie zo dňa 30. mája 2013 (vec Mehmet Arslan proti Polícia ČR, C-534/11,\ndostupný na http://curia.europa.eu; ďalej len vec A), z ktorého vyplýva, že pokiaľ cudzinec zaistený podľa\nzákona o pobyte cudzincov požiada o udelenie medzinárodnej ochrany, pokiaľ je táto žiadosť podaná\n\núčelovo (slovami Súdneho dvora „iba s cieľom pozdržať alebo zmariť výkon rozhodnutia o navrátení“) a\npokračovanie zaistenia je naďalej objektívne nutné, je možné takéhoto cudzinca ponechať v zaistení.\nObmedzenie osobnej slobody žiadateľov o azyl nevylučuje ani medzinárodné azylové právo, hoci\nvšeobecne stanovuje zásadu, podľa ktorej nie je možné na utečencov (žiadateľov o azyl) nahliadať ako\nna neoprávnene pobývajúce osoby a je treba im priznať (okrem iného) právo na slobodu pohybu na\núzemí krajiny, v ktorej sa nachádzajú (pozri čl. 26, 31 a 32 Dohovoru o právnom postavení utečencov\nz roku 1951; ďalej len „Ženevská konvencia“).\nZároveň Súdny dvor v predmetnej veci zdôraznil, že členské štáty musia mať možnosť zabrániť tomu,\naby zaistený cudzinec podaním žiadosti o azyl automaticky dosiahol prepustenie zo zaistenia, inak by bol\nnarušený zmysel návratovej smernice, ktorým je účinné navrátenie štátnych príslušníkov tretích krajín,\nktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území (bod 60 rozsudku vo veci A.).\nUstanovenie § 88a ods. 1 písm. b/ zákona, ktoré aplikoval na uvedený prípad totiž umožňuje zaistiť\nžiadateľa o udelenie azylu, a to na základe presne špecifikovaných dôvodov, ktoré plne korešpondujú\ns požiadavkami Európskej únie na zaisťovanie takejto kategórie cudzincov, v konkrétnom prípade\nžiadateľa o azyl, ktorý bol vrátený na územie Slovenskej republiky z dôvodu, že na konanie o udelenie\nazylu je príslušná Slovenská republika.\nDôvod pre zaistenie navrhovateľa, teda spočíval v tom, že zaistenie je nutné na zistenie tých skutočností,\nna ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, pretože\nv prípade navrhovateľa existuje riziko jeho úteku.\nNámietku navrhovateľa, týkajúcu sa dĺžky zaistenia odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Odporca\npodrobne odôvodnil, z akých dôvodov zaistil navrhovateľa na dobu 5 mesiacov. Uviedol, že dobu\nzaistenia stanovil po dôkladnom vyhodnotení osoby účastníka konania ako aj aplikačnej praxe\nMigračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, kedy je táto doba potrebná na rozhodnutie\nv žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Počas tejto doby bude Migračný úrad\nMinisterstva vnútra skúmať jednotlivé dôvody, ktorými účastník konania odôvodňuje svoju žiadosť o\nudelenie azylu na území Slovenskej republiky.\nPodľa názoru odvolacieho súdu odporca jednoznačne vo výroku svojho rozhodnutia určil lehotu zaistenia\nna 5 mesiacov v zmysle ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, pričom presne označil deň,\nkedy bol navrhovateľ zaistený. Je teda nepochybné, odkedy začala lehota plynúť, a ktorým dňom dôjde\nk jej skončeniu (rozsudok Najvyššieho súdu SR 10Sza/2/2012 zo dňa 16. februára 2012).\nStanovenú lehotu zaistenia odôvodnil existujúcimi skutočnosťami, ktoré aj podľa názoru odvolacieho\nsúdu odôvodňujú takýto „čas nevyhnutne potrebný“ na zaistenie cudzinca, pričom povinnosť skúmať\npodmienky zaistenia v jeho priebehu odporcovi vyplýva priamo z ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d/ zákona\no pobyte cudzincov, ako to aj uviedol odporca vo svojom rozhodnutí.\nUvedené, teda nasvedčuje zákonnosti rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľa, pretože v danom\nprípade bolo nevyhnutné nie len pre zistenie skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o azyl, ale\naj z dôvodu, že riziko jeho úteku vzhľadom na predchádzajúce správania sa navrhovateľa pretrváva.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky považoval odvolacie námietky navrhovateľa za nedôvodné a\nnespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Nezistil ani žiadne pochybenie v\npostupe odporcu ani krajského súdu. Krajský súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými námietkami\nnavrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku.\n\nPreto záver krajského súdu o zákonnosti napadnutého rozhodnutia odporcu, vzhľadom k tomu, že sa\nvysporiadal s uplatnenými námietkami navrhovateľa (na ich vyhodnotenie pre ich správnosť odvolací\nsúd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, s ktorým sa plne stotožňuje)\nvypovedá o správnosti postupu krajského súdu pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia odporcu.\nKrajský súd bol totiž viazaný rozsahom dôvodov, ktoré navrhovateľ uplatnil v opravnom prostriedku a z\nuvedených dôvodov preto bolo možné vyvodiť záver, že rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa\npodľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, bolo potrebné považovať za rozhodnutie vydané\nv súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa s právnym\nzáverom uvedeným v jeho rozsudku stotožnil, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnutý rozsudok\npodľa § 219 O. s. p. v spojení s § 246c O. s. p. ako vecne správny potvrdil.\nO trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 O. s. p.\nv spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 246c O s. p., tak, že navrhovateľovi, ako neúspešnému účastníkovi\nkonania trovy odvolacieho konania nepriznal.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}