{"guid": "f38c7e21-d616-453c-bc05-0d1cb89fecc6:caaeb36a-306c-4416-9856-a423882441e9", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:7014200742.2", "spisova_znacka": "1Sža/23/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/23/2014 z 13. 8. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 13. augusta 2014, sp. zn. 1Sža/23/2014, ECLI:SK:NSSR:2014:7014200742.2", "identifikacne_cislo": "7014200742", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Igor Belko", "datum_vydania": "2014-08-13", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmenené"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404", "nazov": "zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88a.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 88a ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88a.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88a"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88a"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/caaeb36a-306c-4416-9856-a423882441e9", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:7014200742.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:7014200742.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:7014200742.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sža/23/2014\n7014200742\n13. 08. 2014\nJUDr. Igor Belko\nECLI:SK:NSSR:2014:7014200742.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov\nIng. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci navrhovateľa: M. P.,\nnar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Afganistan, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia\npre cudzincov v Sečovciach, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, zastúpeného Centrom právnej pomoci,\nkancelária Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej\nrepubliky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a\ncudzineckej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej kontroly Topoľa, Topoľa 20, 067 65, o preskúmanie\nrozhodnutia odporcu č. PPZ-HCP-SO19-95-002/2014 zo dňa 05.06.2014 o zaistení na odvolanie\nnavrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 8. júla 2014 č.k. 2Sp 29/2014/-28 takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 8. júla 2014 č.k. 2Sp\n29/2014/-28 m e n í tak, že rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-SO19- 95-002/2014 zo dňa 05.06.2014\nz r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky n a r i a ď u j e , aby bol M. P., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť\nAfganistan, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov, Bitúnková 14, 078 01\nSečovce, bezodkladne prepustený zo zaistenia.\nÚčastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nPREDMET KONANIA\nKrajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil rozhodnutie č. PPZHCP-SO19-95-002/2014 zo dňa 05.06.2014, ktorým bol navrhovateľ zaistený podľa § 88 ods.1 písm.\na/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v konaní o\nadministratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie na Ukrajinu, nakoľko neoprávnene\nprekročil vonkajšiu hranicu z územia Ukrajiny na územie Slovenskej republiky. Navrhovateľovi právo\nna náhradu trov konania nepriznal.\nV dôvodoch rozsudku uviedol, že preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu uplatnených\nnámietok a dospel k záveru, že opravný prostriedok nebol dôvodný.\n\nKrajský súd uviedol, že v danom prípade podkladom pre vydanie napadnutého rozhodnutia bola\nZápisnica o vyjadrení účastníka zo dňa 05.06.2014 č. PPZ-HCP-SO19-P-9/2014, z ktorej vyplýva, že\nnavrhovateľ z krajiny pôvodu: Afganistan, cestoval cez Dušanbe, Moskvu na Ukrajinu, prostredníctvom\nprevádzačov sa dostal až po hranicu medzi Ukrajinou a Slovenskou republikou, potom na území\nSlovenskej republiky v obci bývalej Ruské, okres Snina, bol zadržaný hliadkou Policajného zboru\nSlovenskej republiky, Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Topoľa.\nKrajský súd uviedol, že navrhovateľ nenamietal nezákonnosť rozhodnutia v tom smere, že správny\norgán pri rozhodovacej činnosti použil nezákonný postup, resp. nesprávnu aplikáciu právnych predpisov,\nnamietal že mal dôstojnejšie skúmať účelnosť zaistenia a zaoberať sa s Návratovou smernicou, s\npoukazom na čl. 15 Smernice EP a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 a nedostatočne zistený\nskutkový stav nezdôvodnil, iba poukázal na to, že v danom prípade nie je aplikovateľný ústavný nález\nč. II. ÚS 147/2013.\nKrajský súd sa nestotožnil s argumentáciou navrhovateľa, vzhľadom na všeobecný odkaz právnych\nnoriem upravujúcich postavenie utečencov. Navrhovateľ v opravnom prostriedku ničím nepreukázal\nnezákonnosť postupu odporcu pri zaistení navrhovateľa, vzhľadom na skutočnosť, že v prípade\nnedobrovoľného prevádzačstva, bezúčelového putovania takýchto cudzincov cez hraničné priechody\nštátov schengenského priestoru, je takáto migrácia chránená zákonom príslušnej krajiny EU a každá\nkrajina ES použije na ochranu svojich hraníc zákonné podmienky, upravujúce pobyt cudzincov na svojom\núzemí. V uvedenom prípade navrhovateľ ani nemal v úmysle zostať na území Slovenskej republiky, ale\njeho cieľovou krajinou bolo vycestovať do Rakúska.\nPodľa krajského súdu konanie o vyhostení podľa článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru je v súlade s praxou\nEurópskeho súdu pre ľudské práva, ako aj s vnútroštátnou úpravou (§ 88 ods. 1 písm. d/, § 88a ods.\n1 písm. b/, c/ ZoPC). V tomto smere aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uznáva\nza prípustné zaistenie za situácie, že cudzinec požiadal v príslušnom štáte o azyl, na čas vybavenia\njeho azylovej žiadosti a obdobie konania o tejto žiadosti považuje za obdobie, kedy prebieha konanie\no vyhostení.\nZ uvedeného dôvodu krajský súd vyjadril názor, že v prípade navrhovateľa ide o zákonné zaistenie pre\núčely vykonania opatrení na jeho administratívne vyhostenie, v tomto prípade v súlade s Dohodou medzi\nES a Ukrajinou o readmisii osôb (Ú. v. EÚ L 332 zo dňa 18.12.2007). Uvedený postup odporcu je legálny\na je povinnosťou Ukrajiny túto dohodu dodržať, bez ohľadu na jej súčasnú situáciu, v akej sa nachádza,\nskôr z ekonomicko-politického pohľadu.\nKrajský súd mal za to, že u navrhovateľa bola splnená zákonná podmienka podľa ust. § 88 ods. 1 písm.\na/, d/, pretože aj keď je navrhovateľ v konaní o administratívnom vyhostení alebo azylovom konaní nemá\noprávnený pobyt na území Slovenskej republiky a od týchto konaní bude závisieť jeho faktické opustenie\núzemia Slovenskej republiky, námietka v opravnom prostriedku, týkajúca sa nedostatočne zisteného\nskutkového stavu a neprimeranosti dĺžky zaistenia bola neopodstatnená. Na čas nevyhnutný, v tomto\nprípade do 04.09.2014, správny orgán dĺžku zaistenia určil primerane, preto nie je možné správnemu\norgánu vytýkať nezákonnosť v aplikácii ustanovenia § 88 ods. 1 písm. a/, bod L, 2. napadnutého\nrozhodnutia.\nKrajský súd uviedol, ak by mala byť poskytnutá medzinárodná ochrana navrhovateľovi na území SR,\nnič nebránilo navrhovateľovi dobrovoľne sa prihlásiť na ktoromkoľvek Policajnom zbore Slovenskej\nrepubliky a žiadať napríklad o poskytnutie azylu, ak by dobrovoľne preukázal svoj útek z krajiny pôvodu\npre neľudské zaobchádzanie a iné okolnosti, ktoré sú uvádzané v zápisnici o zadržaní. Iba v týchto\nprípadoch je možné vziať do úvahy nadnárodné akty a ich záväznosť pre Slovenskú republiku, popri\naplikácii vnútroštátnej úpravy.\n\nVzhľadom na situáciu, plynúceho letného a jesenného obdobia, kedy je príval takýchto utečencov\nenormný, pre účely podávania opravných prostriedkov v konaniach o zaistení je potrebné poučiť\nprávnych zástupcov, aby poučili účastníka konania po vydaní rozhodnutia o zaistení o možnosti vzdania\nsa opravného prostriedku v prípadoch, kedy už je začaté administratívne konanie o vyhostení, ako aj\nazylové konanie, pretože len v týchto konaniach sa rieši skutková otázka uskutočneného úteku z pôvodu\nkrajiny a napádať rozhodnutie o zaistení z dôvodov právnych, týkajúcich sa azylového konania je právne\nbezpredmetné a zaťažujúce súdne a správne orgány.\nII.\nStručné zhrnutie argumentácie odvolacích dôvodov navrhovateľa\nProti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom navrhol napadnutý rozsudok\nzmeniť tak, že rozhodnutie odporcu navrhol zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie. Súčasne navrhol,\naby odvolací súd nariadil okamžité prepustenia navrhovateľa zo zaistenia.\nNavrhovateľa s rozhodnutím krajského súdu vyjadril nesúhlas a to z nasledujúcich dôvodov:\nPodľa navrhovateľa v zmysle konštantnej judikatúry všeobecných súdov SR ako aj Ústavného súdu\nSR, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné, pričom všetky\npodmienky musia byť splnené súčasne. Zároveň je správny orgán v rámci rozhodovania o zaistení\npovinný skúmať, či zaistením osoby je naplnený účel vyplývajúci z príslušných| zákonných ustanovení\na či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených aj inými\nprávnymi predpismi.\nNavrhovateľ po citácii článku 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra\n2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov I\ntretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica“), článku 2\nnávratovej smernice , článku 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vyjadril\npresvedčenie, že jeho zaistenie je neúčelné a neefektívne, nakoľko v danom prípade neprebieha konanie\no jeho návrate, ktoré bolo rozhodnutím odporcu prerušené a toto konanie nemôže pokračovať až do\nukončenia azylového konania. Navrhovateľ v priebehu konania o administratívnom vyhostení ešte pred\nvydaním rozhodnutia o zaistení prejavil vôľu požiadať o poskytnutie medzinárodnej ochrany a z tohto\ndôvodu bol odporca povinný prerušiť konanie o administratívnom vyhostení navrhovateľa. V súlade so\nsmernicou Rády 2005/85/ES z 1. decembra 2005 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských\nštátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca by sa štátny príslušník tretej krajiny, ktorý požiadal\no azyl, nemal považovať za neoprávnene sa zdržiavajúceho na území tohto členského štátu, pokiaľ\nnenadobudlo účinnosť rozhodnutie o neudelení azylu alebo rozhodnutie, ktorým sa ukončilo jeho právo\nna pobyt ako žiadateľa o azyl. Navrhovateľ poukázal na to, že v súlade so zákonom o azyle je žiadateľ o\nudelenie azylu počas konania o udelenie azylu oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky.\nNavrhovateľ tiež poukázal na právny názor vyslovený Súdnym dvorom EÚ v rozhodnutí zo dňa\n30.05.2013 vo veci Mehmet Arslan proti Polícia ČR C-534/11 žiadateľ o azyl nemôže byť považovaný\nza „neoprávnene sa zdržiavajúceho“ v zmysle smernice 2008/115 (...) Táto smernica sa nevzťahuje\nna štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý podal žiadosť o medzinárodnú ochranu v zmysle smernice\n2005/85, a to v období od podania uvedenej Žiadosti do prijatia rozhodnutia o tejto žiadosti na prvom\nstupni, alebo pripadne do rozhodnutia o opravnom prostriedku podanom proti uvedenému rozhodnutiu. zaistenie na účel vyhostenia a zaistenie žiadateľa o azyl patria do odlišných právnych režimov. (...) Treba\nvšak spresniť, že zo samotnej skutočnosti, že v okamihu podania žiadosti o azyl už bolo voči žiadateľovi\nvydané rozhodnutie o návrate a že žiadateľ bol zaistený na základe článku 15 smernice 2008/115,\nnemožno bez individuálneho posúdenia všetkých relevantných okolností vyvodzovať domnienku, že túto\nžiadosť podal iba s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon rozhodnutia o návrate a že pokračovanie zaistenia\nje objektívne nevyhnutné a primerané.\n\nNavrhovateľ uviedol, že v konaní pred súdom prvého stupňa namietal, že už v priebehu konania pred\nodporcom prejavil vôľu o udelenie azylu. Vychádzajúc z citovaného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ\nmáme za to, že na navrhovateľa sa v čase vydania napadnutého rozhodnutia nevzťahoval právny režim\nnávratovej smernice a z tohto dôvodu nebolo prípustné jeho zaistenie na účel konania o návrate v zmysle\nnávratovej smernice. Navyše v čase prejavenia vôle o azyl navrhovateľom voči nemu ani nebolo vydané\nrozhodnutie o administratívnom vyhostení. Medzinárodné dohovory na ochranu utečencov nedefinujú\nresp., nerozlišujú pojmy prejaviť vôľu o azyl a požiadať o azyl (formálnou žiadosťou o azyl podanou\npríslušnému orgánu), aj samotný Dohovor o právnom postavení utečencov používa pojem „prejavenie\nvôle o udelenie azylu“ a utečencom poskytuje ochranu už od tohto momentu. Nakoľko navrhovateľ\nprejavil vôľu o udelenie azylu na nepríslušnom policajnom útvare po vstupe na územie Slovenskej\nrepubliky (v čase, kedy navrhovateľ prejavil vôľu o udelenie azylu sa nenachádzal v zariadení pre\ncudzincov), t.j. pred vydaním rozhodnutia o zaistení, odporca mal v zmysle zákona o azyle postupovať\ntak, že po prerušení konania o administratívnom vyhostení mal navrhovateľa poučiť o tom, že na prijatie\njeho vyhlásenia je príslušný policajný útvar zriadený pri azylovom zariadení a jeho žiadosť mal postúpiť\npríslušnému orgánu na vykonanie pohovoru s navrhovateľom a prepustiť ho resp. využiť zákonnú\nmožnosť dopraviť ho na príslušný policajný útvar zriadený pri azylovom zariadení. Prvostupňový súd sa\nnaopak stotožnil s postupom a rozhodnutím odporcu, čím pochybil.\nOdporca ako aj prvostupňový súd podľa navrhovateľa nesprávne právne posúdili vec aj pri aplikovaní\nŽenevského dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951. Odporca aj prvostupňový súd\ndospeli k nesprávnemu právnemu záveru, a to že s ohľadom na správanie sa navrhovateľa neboli\nsplnené predpoklady pre uplatnenie čl. 31 Dohovoru, S týmto tvrdením nesúhlasíme. Navrhovateľ v\nsúlade s čl. 31 Ženevského dohovoru bezprostredne po zadržaní po prekročení štátnej hranice, v\nprítomnosti tlmočníka prejavil pred odporcom vôľu požiadať o udelenie azylu na území Slovenskej\nrepubliky. Utečenci nelegálne prekračujúci slovensko-ukrajinskú štátnu hranicu sú z dôvodu okolností,\nktoré ich donútili opustiť krajinu pôvodu často nútení využívať pomoc prevádzačov, ktorí im prisľúbia, že\nich dostanú do bezpečnej krajiny a to častokrát neoprávneným spôsobom, a následne sú títo utečenci\nspravidla zadržiavaní príslušníkmi hraničnej stráže, a to skôr než sa sami stihnú prihlásiť štátnym\norgánom. V prejednávanej veci boli splnené podmienky pre aplikáciu tzv. nepenalizačnčho princípu\nutečencov v súlade s odsekmi 1 a 2 čl. 31 Ženevského dohovoru. Na otázku odporcu navrhovateľovi,\nči sa obáva nejakej hrozby v prípade svojho návratu, uviedol, že má obavy z návratu do Afganistanu,\na preto prejavil vôľu požiadať o azyl na území SR.\nNa základe jedinej skutočnosti, a to že navrhovateľ vyslovene prejavil vôľu o azyl až v priebehu\nspisovania v poradí druhej zápisnice pred odporcom, odporca vyvodil nesprávny záver o riziku jeho\núteku resp. vyhýbaniu sa prípravy administratívneho vyhostenia, pričom viac menej poukazuje na\nzovšeobecnené predošlé správanie sa iných cudzích štátnych príslušníkov. Navrhovateľ je na území\nSlovenskej: republiky prvýkrát a z dôvodu všeobecne známej zlej bezpečnostnej situácie v Afganistane\nsa rozhodol odísť do bezpečia. Má záujem žiť v bezpečnej krajine.\nVzhľadom na postavenie navrhovateľa a skutkové okolnosti prejednávaného prípadu navrhovateľ\nzastáva názor, že odporca na vec nesprávne aplikoval nález Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS\n147/2013-50 zo dňa 09.10.2013. Samotný Ústavný súd v ňom zdôrazňuje, že v záujme predídenia\nprípadných dezinterpretácií tohto nálezu v praxi cudzineckej polície alebo všeobecných súdov, ústavný\nsúd považuje za potrebné zdôrazniť, že vzhľadom na okolnosti prerokúvanej veci sa nezaoberal\npočetnými právnymi i politickými dokumentmi, ktoré zakazujú, prípadne neodporúčajú štátom, aby\nbola obmedzovaná osobná sloboda žiadateľov o azyl len z toho dôvodu, že na účely, žiadosti o azyl\nneoprávnene pricestovali do daného štátu, na ktoré vo svojej judikatúre reagoval ESĽP. V prerokúvanej\nveci totiž sťažovateľ nebol zaistený len preto, že na územie SR vstúpil neoprávnene na účely získania\nazylu, ale na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia, ktorým mu bol uložený zákaz pobytu\nna území SR potom, čo jeho viaceré žiadosti o azyl boli zamietnuté alebo konanie o nich zastavené a čo\nsa dopustil viacnásobnej trestnej činnosti. Prípad navrhovateľa nie je ani len porovnateľný s prípadom\nsťažovateľa prejednávaného v citovanom náleze Ústavného súdu.\nOdporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.\n\nArgumentácia rozhodnutia odporcu\nOdporca napadnutým rozhodnutím podľa § 88 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov rozhodol\no zaistení navrhovateľa na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 04.09.2014. Z dôvodov rozhodnutia\nvyplynulo, že proti účastníkovi bolo začaté konanie o administratívnom vyhostení.\nOdporca v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že využil všetky zákonné prostriedky, ktoré mu ukladá zákon o\npobyte cudzincov ako aj Správneho poriadku, aby sa zaistenec mohol k svojmu zaisteniu vyjadriť, mohol\nbyť aj iným spôsobom riešený v zmysle Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951, Charty\nzákladných práv Európskej únie, Všeobecnej deklarácie o ľudských právach, či. 4 ods. 1 Nariadenia\nRady ES č. 562/2006, pričom zistil, že zaistenec nemajúc u seba žiadne doklady, žiadne finančné\nprostriedky, nemá na území Slovenskej republiky (ďalej len „SR\") žiadne väzby, ani udelený pobyt, či\nzabezpečené zamestnanie, preto považoval za zákonné navrhovateľa umiestniť v útvare policajného\nzaistenia pre cudzincov. V priebehu konania o administratívnom vyhostení požiadal o azyl na území SR,\nčo správny orgán vyhodnotil ako účelové konanie v snahe vyhnúť sa zaisteniu. Z uvedeného dôvodu\nbolo konanie o administratívnom vyhostení prerušené. Vyjadril sa k readmisnej dohode s Ukrajinou, na\nzáklade Dohody medzi ES a Ukrajinou o readmisii osôb (Ú.v. EÚ L 332, z 18.12.2007). Cieľovou stanicou\nutečenca bola krajina Rakúsko.\nOdporca považoval Ukrajinu za bezpečnú krajinu, v ktorej by navrhovateľovi nehrozilo kruté\nzaobchádzanie, prípadne iné bezprávie. S prihliadnutím na judikatúru NS SR a Ústavného súdu SR\nv napadnutom rozhodnutí citovaných, okrem uvedeného aj ES pre ľudské práva vo svojej judikatúre\nuznáva za prípustné zaistenie za situácie, že cudzinec požiadal v príslušnom štáte o azyl, na čas\nvybavenia jeho azylovej žiadosti a obdobie konania o tejto žiadosti považuje za obdobie, kedy prebieha\nkonanie o vyhostení v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru.\nMal za to, že reálnosť dĺžky zaistenia v každom individuálnom prípade závisí od dĺžky\nkonania o administratívnom vyhostení alebo konania o udelenie azylu a preto v rozhodnutí bola určená\nprimeraná lehota na zaistenie, ktorá sa v priebehu zaistenia skúma podľa ustanovenia § 90 ods. 1 písm.\nd/ citovaného zákona o pobyte cudzincov.\nV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nPodľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných\nprostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.\nPodľa § 250l ods. 1 OSP sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných\nprostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje podľa tretej hlavy piatej\nčasti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam\nsprávnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené\ninak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s\nvýnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 OSP).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie\nkrajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák.č.\n757/2004 Z.z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné zmeniť. Rozhodol bez\nnariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia\nrozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej\n\nrepubliky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk>. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 13.augusta 2014 (§\n156 ods. 1 a ods. 3 OSP).\nV predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského\nsúdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. a/\nzákona o pobyte cudzincov , preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako\nsúd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci\nodvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, pričom v rámci odvolacieho konania\nskúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so\nvšetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku, a z takto vymedzeného rozsahu, či správne\nposúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.\nPodľa § 88 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka\ntretej krajiny\na) v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77\nods. 1, ak\n1. existuje riziko jeho úteku, alebo\n2. štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho\nvyhostenia.\nPodľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas\nnevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov.\nPodľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie\nštátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie\nštátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) nie je zaistením štátneho\npríslušníka tretej krajiny dotknuté.\nPri posúdení samotnej spornej právnej otázke či bolo možné zaistiť navrhovateľa (v danom žiadateľa o\nazyl) v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa §\n77 ods. 1, bolo rozhodujúce posúdiť, či odporca postupoval v súlade so zákonom, keď zaistil cudzinca,\nktorý požiadal o udelenie azylu, naviac za nejasnej situácie, keď nielenže odporca vo výroku neuviedol,\nči zaisťuje navrhovateľa z dôvodu existencie rizika úteku (bod 1/) alebo z dôvodu, že sa vyhýba alebo\nbráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia (bod 2/), ale v dôvodoch rozhodnutia\nuviedol, že má za to, že vrátením navrhovateľa na územie Ukrajiny podľa readmisnej dohody mu nehrozí\nmučenie, kruté alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest. To znamená, že odôvodňoval jeho zaistenie\nustanovením § 88 ods. 1 písm. d/, t.j. na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, ak neoprávnene\nprekročil vonkajšiu hranicu alebo má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt.\nZ uvedeného vyplýva, že rozhodnutie odporcu pre nepresnosť (neúplnosť) citácie zákona o pobyte\ncudzincov (odporca rozhodol o zaistení navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. a/ bez uvedenia dôvodu\n(bod 1/ alebo 2) / na základe ktorého rozhodol o zaistení navrhovateľa a následne odôvodnenie\nodporcu, ktoré nasvedčovalo iným dôvodom, pre ktoré došlo k zaisteniu navrhovateľa (§ 88 ods. 1 písm.\nd/), vykazovalo znaky zmätočnosti a nepreskúmateľnosti rozhodnutia a krajský súd mal na túto vadu\nprihliadnuť aj bez námietok navrhovateľa, pretože uvedená vada mala nepochybne vplyv na zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia. Keďže tak krajský súd nepostupoval, odvolací súd dospel k záveru o potrebe\nzmeny rozsudku krajského súdu, pričom v súvislosti s vysloveným právnym názorom krajského súdu\no zákonnosti rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľa (žiadateľa o azyl) považuje odvolací súd\nvysloviť svoj názor k ďalším námietkam navrhovateľa, ktoré boli rovnako schopné spochybniť zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia o zaistení navrhovateľa.\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v súvislosti so samotným vstupom cudzinca na územie Slovenskej\nrepubliky bez oprávnenia a jeho zdržiavaním sa na území Slovenskej republiky v úmysle požiadať\nSlovenskú republiku o azyl, komplexne odkazuje na svoje skoršie rozhodnutie zo dňa 3.5.2013 sp.zn.\n1Sža 5/2013 v ktorom najvyšší súd uviedol, že pokiaľ vstup takéhoto cudzinca na územie Slovenskej\nrepubliky bez oprávnenia a jeho zdržiavanie sa na území Slovenskej republiky je spojené s úmyslom\npožiadať Slovenskú republiku o azyl, nemôže byť bez môže byť ďalšieho dôvodom zaistenia cudzinca.\nNajvyšší súd pri tejto otázke uviedol, že je potrebné vychádzať z toho, že zaistenie cudzinca znamená\nobmedzenie alebo dokonca v závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia zbavenie jeho\nslobody. Ide teda o veľmi citeľný zásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Takýto zásah\nmôže byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte\ncudzincov alebo predovšetkým ústavným poriadkom SR. Podľa čl. 8 ods. 1 Listiny základných práv a\nslobôd je osobná sloboda zaručená. Podľa čl. 8 ods. 2 Listiny nesmie byť nikto zbavený svojej slobody\ninak než z dôvodov a spôsobom, ktorý stanoví zákon.\nPodľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na slobodu a osobnú\nbezpečnosť. Nikto nesmie byť zbavený slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v\nsúlade s konaním stanoveným zákonom .... (písm. f/) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody\nosoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie\no vyhostenie alebo vydanie (tiež čl. 9 ods.1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach\na čl.6 Listiny základných práv Európskej únie).\nZo všetkých zmienených právnych dokumentov podľa najvyššieho súdu vyplýva zákaz svojvoľného\nzbavenia či obmedzenia osobnej slobody.\nPodľa čl. 5 ods.1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a k nemu sa vzťahujúcej judikatúry\nESĽP môže zaistenie alebo iné zbavenie osobnej slobody cudzinca (napr. vydanie alebo vyhosťovacia\nväzba) prebehnúť jednak iba v súlade s konaním stanoveným zákonom, pričom táto právna úprava musí\nmať určitú kvalitu tak, aby jasne a predvídateľným spôsobom vymedzovala podmienky zaistenia alebo\niného obmedzenia osobnej slobody a jednak toto zbavenie osobnej slobody musí sledovať Dohovorom\nvymedzený účel, teda zabrániť nepovolenému vstupu cudzinca na územie alebo realizovať vyhostenie\nči vydanie (napr. rozsudky ESĽP zo dňa 25.6.1996 Amuur proti Francúzsku, zo dňa 5.2.2002 Čonka\na další proti Belgicku, zo dňa 27.11.2003 Shamsa proti Poľsku, zo dňa 25.1.2005 Singh proti ČR, zo\ndňa 27.1.2008 Rashed proti ČR, zo dňa 12.2.2009 Nolan a ostatní proti Rusku, zo dňa 19.2.2009 A. a\nostatní proti Spojenému kráľovstvu) .\nRovnako podľa čl. 15 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných\nnormách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych\npríslušníkoch tretích krajín (ďalej len „smernica 2008/115/ES“) môžu členské štáty zaistiť iba štátneho\npríslušníka tretej krajiny, o ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo\no výkonu vyhostenia, najmä v prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo dotyčný štátny\npríslušník tretej krajiny sa vyhýba príprave návratu či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje.\nK zaisteniu je možné prikročiť len vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade účinne uplatnené iné\ndostatočné účinné avšak miernejšie donucovacie opatrenia.\nAkékoľvek zaistenie musí trvať čo najkratšiu dobu a iba dovtedy pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou\nučinené úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu). Pokiaľ sa ukáže, že reálny predpoklad pre vyhostenie\nalebo vrátenie prestal z právnych alebo iných dôvodov existovať alebo prestali existovať podmienky\nuvedené v odst. 1, stráca zaistenie odôvodnenie a dotyčná osoba musí byť bezodkladne prepustená\n(čl. 15 ods. 4 smernice 2008/115/ES).\n\nPodľa Súdneho dvora Európskej únie návratová smernica zavádza presný postup, ktorý majú členské\nštáty použiť pri navrátení neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín a stanovuje\nporadie jednotlivých po sebe idúcich fáz, ktoré tento postup zahŕňa.\nNajvyšší súd preto upozorňuje na nutnosť eurokonformného výkladu zákona o pobyte cudzincov práve s\nohľadom na existenciu návratovej smernice a povinnosti implementácie jeho obsahu do vnútroštátnych\nprávnych noriem.\nA práve za použitia takéhoto výkladu dospel odvolací súd k záveru, že odporca predmetnú vec\nnesprávne právne posúdil a odvolacie námietky navrhovateľa boli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť\nnapadnutého rozsudku krajského súdu.\nPodľa Najvyššieho súdu SR je možné dospieť k záveru, že v prípade, keď je v dobe rozhodovania\nsprávneho orgánu o zaistení cudzinca zrejmé, že sa jedná o cudzinca, ktorý na územie SR vstúpil v\númysle požiadať o azyl, a je teda nepravdepodobné, že účel zaistenia, v danom prípade jeho vrátenie na\nUkrajinu nebude realizovateľné práve pre prekážku azylového konania, ktoré právoplatne neskončilo,\nnebude možné zbavenie či obmedzenie osobnej slobody považovať za súladné s ústavným poriadkom\nSR, s medzinárodnými záväzkami SR v oblasti ochrany základných práv a podľa súčasného právneho\nstavu ani s ustanoveniami návratovej smernice.\nPodľa SMERNICE EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o\nspoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích\nkrajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (podľa jej preambuly) v súlade so smernicou\nRady 2005/85/ES z 1. decembra 2005 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o\npriznávaní a odnímaní postavenia utečenca by sa štátny príslušník tretej krajiny, ktorý požiadal o azyl v\nčlenskom štáte, nemal považovať za neoprávnene sa zdržiavajúceho na území tohto členského štátu,\npokiaľ nenadobudlo účinnosť rozhodnutie o neudelení azylu alebo rozhodnutie, ktorým sa ukončilo jeho\nprávo na pobyt ako žiadateľa o azyl.\nZ ustanovenia § 22 ods. 1 zákona o azyle vyplýva, že žiadateľ o azyl je počas konania o udelenie\nazylu oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, ak tento zákon alebo osobitný predpis\nneustanovuje inak.\nPodľa článku 31 ods. 1 Dohovoru o postavení utečencov zmluvné štáty sa zaväzujú, že nebudú trestne\nstíhať pre nezákonný vstup alebo pre prítomnosť utečencov, ktorí prichádzajú priamo z územia, kde ich\nživot alebo ich sloboda boli ohrozené podľa článku 1, vstúpia na ich územie alebo sa na ňom nachádzajú\nbez povolenia, za predpokladu, že sa sami bezodkladne prihlásia a preukážu dostatočný dôvod na svoj\nnezákonný vstup alebo prítomnosť.\nPodľa čl. 31 ods. 2 Dohovoru zmluvné štáty nebudú na pohyb takýchto utečencov uplatňovať iné\nobmedzenia, než sú nevyhnutné, a takéto obmedzenia budú uplatňovať iba dovtedy, kým sa ich\npostavenie v štáte neupraví alebo kým nedostanú povolenie na vstup do iného štátu. Zmluvné štáty\nposkytnú takýmto utečencom primeranú lehotu a všetky potrebné prostriedky na získanie povolenia na\nvstup do iného štátu.\nV danom prípade, odporca zaistil navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov.\nZ obsahu administratívneho spisu však vyplýva, že navrhovateľ pred samotným vydaním rozhodnutia pri\nspisovaní zápisnice o podaní vysvetlenia prejavil vôľu o udelenie azylu na území SR. Odporca sa síce\nrealizovateľnosťou a uskutočniteľnosťou vrátenia navrhovateľa na Ukrajinu zaoberal, s jeho závermi sa\nvšak ani podľa odvolacieho súdu nebolo možné stotožniť, pretože správy o krajine pôvodu nenasvedčujú\nzáveru odporcu, že Ukrajinu možno považovať za bezpečnú krajinu. Odvolací súd považuje za dôležité\nzdôrazniť, že správny orgán už v čase zaistenia navrhovateľa, tobôž v konaní o administratívnom\n\nvyhostení, mal mať k dispozícii aktuálne správy o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny\nvrátený. Vo vzťahu k Ukrajine sa nebude môcť ani podľa odvolacieho súdu uspokojiť s jej označením\nza bezpečnú krajinu formálne len preto, že ratifikovala readmisnú dohodu s EÚ a iné medzinárodné\ndohovory.\nPodľa názoru NS SR je teda možné uzavrieť, že správny orgán má povinnosť sa zaoberať v konaní o\nzaistení cudzinca nielen otázkou legálnosti vstupu a pobytu na území SR z pohľadu postavenia cudzinca,\nktorý je žiadateľom o azyl najmä v kontexte Dohovoru o postavení utečencov, Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd, návratovej smernice aj zákona o azyle, ale aj možnými prekážkami\nvrátenia cudzinca na územie krajiny, z ktorého prekročil štátnu hranicu v danom prípade prebiehajúcim\nkonaním o azyle, najmä ak tieto vyšli najavo pred rozhodnutím o zaistení.\nPodľa najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie je rozhodujúce či úmysel požiadať o azyl prejavil\nnavrhovateľ pri prvom možnom kontakte s policajnými zložkami štátu na území ktorého žiada o azyl, ale\nrozhodujúce bolo, že odporca v čase rozhodovania o zaistení navrhovateľa o tomto úmysle vedomosť\nmal, čo sám nespochybňoval.\nV danom prípade odporca zaistil navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov,\nz ktorého vyplýva, že policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny v konaní o\nadministratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak\nexistuje riziko jeho úteku alebo štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy\nvýkonu jeho administratívneho vyhostenia.\nPodmienkou zaistenia cudzinca podľa vyššie uvedeného ustanovenia zákona o pobyte cudzinca je, že\nu cudzinca existuje riziko jeho úteku alebo dôvodná obava, že štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba\nalebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia.\nPodľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie\nstav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník\ntretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený\npobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.\nV danom prípade sa odporca v dôvodoch rozhodnutia bližšie nezaoberal rizikom úteku ani obavami, že\nsa bude vyhýbať alebo brániť procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia. Rozhodnutie\nodôvodnil tým, že odporca nedisponuje inou zákonnou možnosťou ako ho umiestniť v útvare policajného\nzaistenia pre cudzincov, pričom sa odvoláva na doterajšiu prax správneho orgánu ako aj na skutočnosť,\nže štátni príslušníci tretích krajín často krát účelovo prejavujú úmysel požiadať o azyl a pokiaľ nedôjde k\nich zaisteniu spravidla svojvoľne opúšťajú pobytové tábory, pričom ich ďalší pobyt po území členských\nštátov nie je možné monitorovať.\nNámietku navrhovateľa, že odporca svoj záver o riziku úteku odôvodňuje zovšeobecnením predošlého\nsprávania sa iných cudzích štátnych príslušníkov považoval za dôvodnú, pretože riziko úteku resp.\nvyhýbanie alebo bránenie procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia je potrebné vždy\nposúdiť individuálne, čo v danom prípade odporca neučinil.\nOdporca v dôvodoch rozhodnutia vyjadril názor, že svojou žiadosťou o azyl sleduje jednak oddialenie\nvydanie na Ukrajinu a jednak snahu dostať sa do azylového tábora, ktorý ma voľný režim pohybu\nžiadateľov o azyl a tento voľný režim by vzápätí využil na útek v snahe dostať sa do cieľovej krajiny\nRakúska. Odporca bližšie nešpecifikuje z čoho pramenia takéto obavy.\nPodľa odvolacieho súdu bola teda dôvodná námietka navrhovateľa, že riziko jeho úteku ani obavy z\nvyhýbania alebo bránenia procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia nebolo odporcom\n\nvyhodnotené, preto odvolací súd dospel k záveru o potrebe zmeny napadnutého rozsudku podľa § 220\nOSP tak, že rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nK vyslovenému názoru krajského súdu, že u navrhovateľa bola okrem ustanovenia § 88 ods. 1 písm.\na/ zákona o pobyte cudzincov splnená aj ďalšia zákonná podmienka, a to podľa § 88 ods. 1 písm. d/\nzákona o pobyte cudzincov, považuje odvolací súd za dôležité zdôrazniť, že úlohou krajského súdu bolo\nposúdiť (preskúmať) zákonnosť rozhodnutia odporcu, ktorý zaistil navrhovateľa podľa § 88 ods.1 písm.\na/ zákona o pobyte a nie vyhľadávať ďalšie dôvody, podľa ktorých mal odporca zaistiť navrhovateľa.\nTýmto svojim postupom zasiahol do výlučnej kompetencie správneho orgánu ktorému zákon o pobyte\ncudzincov v druhej hlave (§ 88 a nasl.) zveril rozhodovanie vo veciach zaistenia štátnych príslušníkov\ntretej krajiny. Úlohou súdu nie je vyhľadávať ďalšie dôvody pre ktoré mal správny orgán rozhodovať\no zaistení cudzinca a tým obhajovať obmedzenie jeho osobnej slobody, ale preskúmať rozhodnutie o\nzaistení z pohľadu a v rozsahu námietok uplatnených navrhovateľom.\nNa rozdiel od názoru krajského súdu odvolací súd dospel k záveru, že námietky navrhovateľa boli\nspôsobilé spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu a preto odvolací súd dospel k záveru\no potrebe zmeny rozsudku tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.\nO povinnosti bezodkladne prepustiť navrhovateľa tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku odvolací\nsúd rozhodol podľa §250sa ods. 7 OSP, podľa ktorého súd v rozhodnutí, ktorým zruší a vráti rozhodnutie\no zaistení na ďalšie konanie, zároveň nariadi bezodkladné prepustenie osoby zo zaistenia.\nO trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 OSP\nv spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP, tak, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania\nnepriznal. Navrhovateľ si ich náhradu neuplatnil a odporcovi náhrada trov nepatrí zo zákona.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}