{"guid": "06f5d9c4-491f-45e5-bbf5-086fc329b66c:30998a1b-9a57-4936-a977-2c47802b6142", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:7014200740.1", "spisova_znacka": "1Sža/24/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/24/2014 z 13. 8. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 13. augusta 2014, sp. zn. 1Sža/24/2014, ECLI:SK:NSSR:2014:7014200740.1", "identifikacne_cislo": "7014200740", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Igor Belko", "datum_vydania": "2014-08-13", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušené"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404", "nazov": "zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88a.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 88a ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88a.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88a"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88a"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/30998a1b-9a57-4936-a977-2c47802b6142", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:7014200740.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:7014200740.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:7014200740.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sža/24/2014\n7014200740\n13. 08. 2014\nJUDr. Igor Belko\nECLI:SK:NSSR:2014:7014200740.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov\nIng. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci navrhovateľky: J. I.,\nnar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Afganistan, toho času umiestnená v Útvare policajného zaistenia\npre cudzincov v Sečovciach, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, zastúpená Centrom právnej pomoci,\nkancelária Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej\nrepubliky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a\ncudzineckej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej kontroly Topoľa, Topoľa 20, 067 65, o preskúmanie\nrozhodnutia odporcu č. PPZ-HCP-SO19-96-002/2014 zo dňa 05.06.2014 o zaistení, na odvolanie\nnavrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 8. júla 2014 č.k. 6Sp/28/2014-28 takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 8. júla 2014, č.k.\n6Sp/28/2014-28, m e n í tak, že rozhodnutie odporcu č. PPZ-HCP-SO19-96-002/2014 zo dňa\n05.06.2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky n a r i a ď u j e , aby boli J. I., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť\nAfganistan spoločne s maloletou I. I., nar. XX.XX.XXXX toho času umiestnené v Útvare policajného\nzaistenia pre cudzincov, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, bezodkladne prepustené zo zaistenia.\nÚčastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nPREDMET KONANIA\nKrajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil rozhodnutie č. PPZHCP-SO19-96-002/2014 zo dňa 05.06.2014, ktorým bola navrhovateľka zaistená podľa § 88 ods.1 písm.\na/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v konaní o\nadministratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jej vycestovanie na Ukrajinu, nakoľko neoprávnene\nprekročila vonkajšiu hranicu z územia Ukrajiny na územie Slovenskej republiky. Navrhovateľke právo\nna náhradu trov konania nepriznal.\nV dôvodoch rozsudku uviedol, že preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu uplatnených\nnámietok a dospel k záveru, že opravný prostriedok nebol dôvodný.\n\nKrajský súd uviedol, že v danom prípade podkladom pre vydanie napadnutého rozhodnutia bola\nZápisnica o vyjadrení účastníka zo dňa 05.06.2014 č. PPZ-HCP-SO19-P-10/2014, z ktorej vyplýva,\nže navrhovateľka z krajiny pôvodu: Afganistan, vycestovala s falošnými dokladmi na Ukrajinu,\nprostredníctvom prevádzačov sa dostala po hranicu medzi Ukrajinou a Slovenskou republikou a potom\nna území Slovenskej republiky v obci bývalej Ruské, okres Snina, bola zadržaná hliadkou Policajného\nzboru Slovenskej republiky, Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Topoľa.\nKrajský súd uviedol, že navrhovateľka nenamietala nezákonnosť rozhodnutia v tom smere, že správny\norgán pri rozhodovacej činnosti použil nezákonný postup, resp. nesprávnu aplikáciu právnych predpisov,\nnamietala že mal dôstojnejšie skúmať účelnosť zaistenia a zaoberať sa Návratovou smernicou, s\npoukazom na čl. 15 Smernice EP a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 a nedostatočne zistený\nskutkový stav nezdôvodnil, iba poukázal na to, že v danom prípade nie je aplikovateľný ústavný nález\nč. II. ÚS 147/2013.\nKrajský súd sa nestotožnil s argumentáciou navrhovateľky, vzhľadom na všeobecný odkaz právnych\nnoriem upravujúcich postavenie utečencov. Navrhovateľka v opravnom prostriedku ničím nepreukázala\nnezákonnosť postupu odporcu pri zaistení navrhovateľky, vzhľadom na skutočnosť, že v prípade\nnedobrovoľného prevádzačstva, bezúčelového putovania takýchto cudzincov cez hraničné priechody\nštátov schengenského priestoru, je takáto migrácia chránená zákonom príslušnej krajiny EU a každá\nkrajina ES použije na ochranu svojich hraníc zákonné podmienky, upravujúce pobyt cudzincov na svojom\núzemí. V uvedenom prípade navrhovateľka ani nemala v úmysle zostať na území Slovenskej republiky,\nale jej cieľovou krajinou bolo Rakúsko.\nPodľa krajského súdu konanie o vyhostení podľa článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru je v súlade s praxou\nEurópskeho súdu pre ľudské práva, ako aj s vnútroštátnou úpravou (§ 88 ods. 1 písm. d/, § 88a ods.\n1 písm. b/, c/ ZoPC). V tomto smere aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uznáva za\nprípustné zaistenie za situácie, že navrhovateľ požiadal v príslušnom štáte o azyl, na čas vybavenia\njeho azylovej žiadosti a obdobie konania o tejto žiadosti považuje za obdobie, kedy prebieha konanie\no vyhostení.\nZ uvedeného dôvodu krajský súd vyjadril názor, že ide o zákonné zaistenie pre účely vykonania opatrení\nna jej administratívne vyhostenie, v tomto prípade v súlade s Dohodou medzi ES a Ukrajinou o readmisii\nosôb (Ú.v. EÚ L 332 zo dňa 18.12.2007). Uvedený postup odporcu je legálny a je povinnosťou Ukrajiny\ntúto dohodu dodržať, bez ohľadu na jej súčasnú situáciu, v akej sa nachádza, skôr z ekonomickopolitického pohľadu.\nKrajský súd mal za to, že u navrhovateľky bola splnená zákonná podmienka podľa ust. § 88 ods. 1 písm.\na/, d/, pretože aj keď je navrhovateľka v konaní o administratívnom vyhostení alebo azylovom konaní\nnemá oprávnený pobyt na území Slovenskej republiky a od týchto konaní bude závisieť jej faktické\nopustenie územia Slovenskej republiky, námietka v opravnom prostriedku, týkajúca sa nedostatočne\nzisteného skutkového stavu a neprimeranosti dĺžky zaistenia bola neopodstatnená. Na čas nevyhnutný,\nv tomto prípade do 04.09.2014, správny orgán dĺžku zaistenia určil primerane, preto nie je možné\nsprávnemu orgánu vytýkať nezákonnosť v aplikácii ustanovenia § 88 ods. 1 písm. a/, bod 1., 2.\nnapadnutého rozhodnutia.\nKrajský súd uviedol, že ak by mala byť poskytnutá medzinárodná ochrana navrhovateľke na území\nSR, nič nebránilo navrhovateľke dobrovoľne sa prihlásiť na ktoromkoľvek Policajnom zbore Slovenskej\nrepubliky a žiadať napríklad o poskytnutie azylu, ak by dobrovoľne preukázal svoj útek z krajiny pôvodu\npre neľudské zaobchádzanie a iné okolnosti, ktoré sú uvádzané v zápisnici o zadržaní. Iba v týchto\nprípadoch je možné vziať do úvahy nadnárodné akty a ich záväznosť pre Slovenskú republiku, popri\naplikácii vnútroštátnej úpravy.\n\nVzhľadom na situáciu, plynúceho letného a jesenného obdobia, kedy je príval takýchto utečencov\nenormný, pre účely podávania opravných prostriedkov v konaniach o zaistení je potrebné poučiť\nprávnych zástupcov, aby poučili účastníka konania po vydaní rozhodnutia o zaistení o možnosti vzdania\nsa opravného prostriedku v prípadoch, kedy už je začaté administratívne konanie o vyhostení, ako aj\nazylové konanie, pretože len v týchto konaniach sa rieši skutková otázka uskutočneného úteku z pôvodu\nkrajiny a napádať rozhodnutie o zaistení z dôvodov právnych, týkajúcich sa azylového konania je právne\nbezpredmetné a zaťažujúce súdne a správne orgány.\nII.\nStručné zhrnutie argumentácie odvolacích dôvodov navrhovateľky\nProti uvedenému rozsudku podala navrhovateľka včas odvolanie, v ktorom navrhla napadnutý rozsudok\nzmeniť tak, že rozhodnutie odporcu navrhla zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie. Súčasne navrhla,\naby odvolací súd nariadil bezodkladné prepustenie navrhovateľky spolu s jej maloletou dcérou zo\nzaistenia.\nNavrhovateľka s rozhodnutím krajského súdu vyjadrila nesúhlas a to z nasledujúcich dôvodov:\nPodľa navrhovateľky v zmysle konštantnej judikatúry všeobecných súdov SR ako aj Ústavného súdu\nSR, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné, pričom všetky\npodmienky musia byť splnené súčasne. Zároveň je správny orgán v rámci rozhodovania o zaistení\npovinný skúmať, či zaistením osoby je naplnený účel vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení\na či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených aj inými\nprávnymi predpismi.\nNavrhovateľka po citácii článku 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.\ndecembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych\npríslušníkov I tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „návratová\nsmernica“), článku 2 návratovej smernice, článku 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd vyjadrila presvedčenie, že jej zaistenie je neúčelné a neefektívne, nakoľko v\ndanom prípade neprebieha konanie o jej návrate, ktoré bolo rozhodnutím odporcu prerušené a\ntoto konanie nemôže pokračovať až do ukončenia azylového konania. Navrhovateľka v priebehu\nkonania o administratívnom vyhostení ešte pred vydaním rozhodnutia o zaistení prejavila vôľu požiadať\no poskytnutie medzinárodnej ochrany a z tohto dôvodu bol odporca povinný prerušiť konanie o\nadministratívnom vyhostení navrhovateľky. V súlade so smernicou Rady 2005/85/ES z 1. decembra\n2005 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia\nutečenca by sa štátny príslušník tretej krajiny, ktorý požiadal o azyl, nemal považovať za neoprávnene sa\nzdržiavajúceho na území tohto členského štátu, pokiaľ nenadobudlo účinnosť rozhodnutie o neudelení\nazylu alebo rozhodnutie, ktorým sa ukončilo jeho právo na pobyt ako žiadateľa o azyl. Navrhovateľka\npoukázala na to, že v súlade so zákonom o azyle je žiadateľ o udelenie azylu počas konania o udelenie\nazylu oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky.\nNavrhovateľka tiež poukázala na právny názor vyslovený Súdnym dvorom EÚ v rozhodnutí zo dňa\n30.05.2013 vo veci Mehmet Arslan proti Polícia ČR C-534/11 žiadateľ o azyl nemôže byť považovaný\nza „neoprávnene sa zdržiavajúceho“ v zmysle smernice 2008/115. (...) Táto smernica sa nevzťahuje\nna štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý podal žiadosť o medzinárodnú ochranu v zmysle smernice\n2005/85, a to v období od podania uvedenej Žiadosti do prijatia rozhodnutia o tejto žiadosti na prvom\nstupni, alebo pripadne do rozhodnutia o opravnom prostriedku podanom proti uvedenému rozhodnutiu zaistenie na účel vyhostenia a zaistenie žiadateľa o azyl patria do odlišných právnych režimov. (...) Treba\nvšak spresniť, že zo samotnej skutočnosti, že v okamihu podania žiadosti o azyl už bolo voči žiadateľovi\nvydané rozhodnutie o návrate a že žiadateľ bol zaistený na základe článku 15 smernice 2008/115,\nnemožno bez individuálneho posúdenia všetkých relevantných okolností vyvodzovať domnienku, že túto\nžiadosť podal iba s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon rozhodnutia o návrate a že pokračovanie zaistenia\nje objektívne nevyhnutné a primerané.\n\nNavrhovateľka uviedla, že v konaní pred súdom prvého stupňa namietala, že už v priebehu konania pred\nodporcom prejavila vôľu o udelenie azylu. Vychádzajúc z citovaného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ\nmá za to, že na navrhovateľku sa v čase vydania napadnutého rozhodnutia nevzťahoval právny režim\nnávratovej smernice a z tohto dôvodu nebolo prípustné jej zaistenie na účel konania o návrate v zmysle\nnávratovej smernice. Navyše v čase prejavenia vôle o azyl navrhovateľkou voči nej ani nebolo vydané\nrozhodnutie o administratívnom vyhostení. Medzinárodné dohovory na ochranu utečencov nedefinujú\nresp. nerozlišujú pojmy prejaviť vôľu o azyl a požiadať o azyl (formálnou žiadosťou o azyl podanou\npríslušnému orgánu), aj samotný Dohovor o právnom postavení utečencov používa pojem „prejavenie\nvôle o udelenie azylu“ a utečencom poskytuje ochranu už od tohto momentu. Nakoľko navrhovateľka\nprejavila vôľu o udelenie azylu na nepríslušnom policajnom útvare po vstupe na územie Slovenskej\nrepubliky (v čase, kedy navrhovateľka prejavila vôľu o udelenie azylu sa nenachádzala v zariadení pre\ncudzincov), t.j. pred vydaním rozhodnutia o zaistení, odporca mal v zmysle zákona o azyle postupovať\ntak, že po prerušení konania o administratívnom vyhostení mal navrhovateľku poučiť o tom, že na prijatie\njej vyhlásenia je príslušný policajný útvar zriadený pri azylovom zariadení a jej žiadosť mal postúpiť\npríslušnému orgánu na vykonanie pohovoru s navrhovateľkou a prepustiť ju resp. využiť zákonnú\nmožnosť dopraviť ju na príslušný policajný útvar zriadený pri azylovom zariadení. Prvostupňový súd sa\nnaopak stotožnil s postupom a rozhodnutím odporcu, čím pochybil.\nOdporca ako aj prvostupňový súd podľa navrhovateľky nesprávne právne posúdili vec aj pri aplikovaní\nŽenevského dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951. Odporca aj prvostupňový súd\ndospeli k nesprávnemu právnemu záveru, a to že s ohľadom na správanie sa navrhovateľky neboli\nsplnené predpoklady pre uplatnenie čl. 31 Dohovoru. S týmto tvrdením nesúhlasila. Navrhovateľka\nv súlade s čl. 31 Ženevského dohovoru bezprostredne po zadržaní po prekročení štátnej hranice, v\nprítomnosti tlmočníka prejavila pred odporcom vôľu požiadať o udelenie azylu na území Slovenskej\nrepubliky. Utečenci nelegálne prekračujúci slovensko-ukrajinskú štátnu hranicu sú z dôvodu okolností,\nktoré ich donútili opustiť krajinu pôvodu často nútení využívať pomoc prevádzačov, ktorí im prisľúbia, že\nich dostanú do bezpečnej krajiny a to častokrát neoprávneným spôsobom, a následne sú títo utečenci\nspravidla zadržiavaní príslušníkmi hraničnej stráže, a to skôr než sa sami stihnú prihlásiť štátnym\norgánom. V prejednávanej veci boli splnené podmienky pre aplikáciu tzv. nepenalizačnčho princípu\nutečencov v súlade s odsekmi 1 a 2 čl. 31 Ženevského dohovoru. Na otázku odporcu navrhovateľke,\nči sa obáva nejakej hrozby v prípade svojho návratu, uviedla, že má obavy z návratu do Afganistanu,\na preto prejavila vôľu požiadať o azyl na území SR.\nNa základe jedinej skutočnosti, a to že navrhovateľka vyslovene prejavila vôľu o azyl až v priebehu\nspisovania v poradí druhej zápisnice pred odporcom, odporca vyvodil nesprávny záver o riziku jej\núteku resp. vyhýbaniu sa prípravy administratívneho vyhostenia, pričom viac menej poukazuje na\nzovšeobecnené predošlé správanie sa iných cudzích štátnych príslušníkov. Navrhovateľka je so svojou\nrodinou na území Slovenskej republiky prvýkrát a z dôvodu všeobecne známej zlej bezpečnostnej\nsituácie v Afganistane sa rozhodli odísť do bezpečia. Majú záujem žiť v bezpečnej krajine.\nVzhľadom na postavenie navrhovateľky a skutkové okolnosti prejednávaného prípadu navrhovateľka\nzastáva názor, že odporca na vec nesprávne aplikoval nález Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS\n147/2013-50 zo dňa 09.10.2013. Samotný Ústavný súd v ňom zdôrazňuje, že v záujme predídenia\nprípadných dezinterpretácií tohto nálezu v praxi cudzineckej polície alebo všeobecných súdov, ústavný\nsúd považuje za potrebné zdôrazniť, že vzhľadom na okolnosti prerokúvanej veci sa nezaoberal\npočetnými právnymi i politickými dokumentmi, ktoré zakazujú, prípadne neodporúčajú štátom, aby\nbola obmedzovaná osobná sloboda žiadateľov o azyl len z toho dôvodu, že na účely, žiadosti o azyl\nneoprávnene pricestovali do daného štátu, na ktoré vo svojej judikatúre reagoval i ESĽP. V prerokúvanej\nveci totiž sťažovateľ nebol zaistený len preto, že na územie SR vstúpil neoprávnene na účely získania\nazylu, ale na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia, ktorým mu bol uložený zákaz pobytu\nna území SR potom, čo jeho viaceré žiadosti o azyl boli zamietnuté alebo konanie o nich zastavené a čo\nsa dopustil viacnásobnej trestnej činnosti. Prípad navrhovateľky nie je ani len porovnateľný s prípadom\nsťažovateľa prejednávaného v citovanom náleze Ústavného súdu.\n\nNavrhovateľka ďalej poznamenala, že odporca napadnutým rozhodnutím zároveň umiestnil v zariadení\npre cudzincov aj maloletú dcéru navrhovateľky. V opravnom prostriedku navrhovateľka namietala,\nže odporca sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a v konaní nijako nevysporiadal s touto\nskutočnosťou, napriek tomu, že predmetným rozhodnutím je priamo dotknuté aj maloleté dieťa. Odporca\nneaplikoval Dohovor o právach dieťaťa, predovšetkým čl. 3 bod 1 a nasl., hoci bol povinný tak spraviť.\nTýmto pochybil a vec nesprávne právne posúdil. Navrhovateľka ďalej citovala čl. 16 Preambuly, čl. 3\nbod 9 a čl. 17 bod 1 návratovej smernice a čl. 3 bod 1 a čl. 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa.\nV zmysle konštantnej judikatúry všeobecných súdov SR ako aj Ústavného súdu SR je správny orgán\nv rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému\nzásahu do práv chránených aj inými právnymi predpismi. Napadnutým rozhodnutím odporca zároveň\numiestnil v zariadení pre cudzincov aj maloleté dieťa navrhovateľky vo veku 1,5 roka. Odporca\nsa v rozhodnutí nevysporiadal s Dohovorom o právach dieťaťa, nie je z neho zrejmé, a teda ani\npreskúmateľné, či odporca skúmal dôsledky vyplývajúce z napadnutého rozhodnutia s ohľadom\nna všeobecne uznávaný princíp najlepšieho záujmu dieťaťa. Podľa názoru navrhovateľky odporca\nnedostatočne zistil skutkový stav veci a vec nesprávne právne posúdil, keď na vec neaplikoval Dohovor\no právach dieťaťa. Prvostupňový súd sa týmito námietkami nevysporiadal, jeho rozhodnutie je preto v\ntejto časti nepreskúmateľné.\nOdporca sa k odvolaniu navrhovateľky nevyjadril.\nIII.\nArgumentácia rozhodnutia odporcu\nOdporca napadnutým rozhodnutím podľa § 88 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov v\nkonaní o administratívnom vyhostení, s cieľom zabezpečiť jej vycestovanie na Ukrajinu, nakoľko\nneoprávnene prekročila vonkajšiu štátnu hranicu z územia Ukrajiny na územie Slovenskej republiky\nzaistil navrhovateľku dňom 5.6.2014 v čase 00.50 hod. a zároveň ju podľa § 88 ods. 5 zákona o\npobyte cudzincov umiestnil ju do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce na čas nevyhnutne\npotrebný, najviac do 4.9.2014. Voči navrhovateľke bolo začaté konanie o administratívnom vyhostení.\nZároveň umiestnil do tohto zariadenia aj maloleté dieťa navrhovateľky.\nV odôvodnení odporca uviedol, že účastník konania neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu mimo\nhraničného prechodu a zároveň sa neoprávnene zdržiaval na území SR. Bolo voči nemu začaté konanie\no administratívneho vyhostení, pričom v priebehu tohto konania prejavil vôľu o udelenie azylu. Správny\norgán skúmal, že účastník konania nemá na území SR žiadne rodinné väzby, skúmal jeho ekonomickú\nsituáciu a dospel k záveru, že vzhľadom na jeho osobu a jeho osobné pomery nie je možné z jeho strany\nzložiť peňažnú záruku a zabezpečiť si ubytovanie. Správny orgán nemá inú zákonnú možnosť, ako ho\npo zaistení umiestniť v útvare policajného zaistenia pre cudzincov. Odporca prihliadal aj na skutočnosť,\nže štátni príslušníci tretích krajín často účelovo prejavujú úmysel požiadať o azyl a iba výnimočne\nabsolvujú kompletnú azylovú procedúru a svojvoľne opúšťajú pobytové tábory. Zistil, že účastník sa\npredtým zdržiaval na Ukrajine.\nOdporca preskúmal všetky dôležité skutočnosti a má za to, že vrátením na územie Ukrajiny mu nehrozí\nmučenie, kruté neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, rovnako nie je ohrozený jeho život\nz dôvodu jeho rasy, národnosti, náboženstva, prípadne príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Neuviedol\nžiadne skutočnosti, ktoré by takýto návrat neumožňovali. Správny orgán vychádzal aj z toho, že Ukrajina\nratifikovala readmisnú dohodu a tým sa zaviazala uznávať nevyhnutnosť dodržiavania ľudských práv\na slobôd.\nPred vydaním rozhodnutia bola účastníkovi daná možnosť vyjadriť sa k jeho podkladu i k spôsobu jeho\nzistenia, prípadne navrhnúť doplnenie.\n\nV priebehu konania o administratívnom vyhostení požiadal o azyl na území SR, čo správny orgán\nvyhodnotil ako účelové konanie v snahe vyhnúť sa jeho administratívnemu vyhosteniu. Podľa názoru\nsprávneho orgánu účastník svojou žiadosťou o azyl sleduje jednak oddialenie svojho vydania na Ukrajinu\na jednak má snahu dostať sa do azylového tábora, ktorý má voľný režim pohybu, a tento využil na útek\nv snahe dostať sa do cieľovej krajiny, Rakúska. Z uvedeného dôvodu bolo konanie o administratívnom\nvyhostení prerušené. Podľa názoru správneho orgánu nie je podanie žiadosti o azyl dôvodom na\nprepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny.\nSprávny orgán skúmal aj reálnu možnosť výkonu vyhostenia, teda účelnosť zaistenia, pričom dospel k\nzáveru, že vyhostenie bude možné, a určil primeranú lehotu na zaistenie, v priebehu ktorej sa rozhodne\no udelení azylu.\nIV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nPodľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných\nprostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.\nPodľa § 250l ods. 1 OSP sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných\nprostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje podľa tretej hlavy piatej\nčasti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam\nsprávnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené\ninak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s\nvýnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 OSP).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie\nkrajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák.č.\n757/2004 Z.z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné zmeniť. Rozhodol bez\nnariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia\nrozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky www.nsud.sk <http://www.nsud.sk>. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 13.augusta 2014 (§\n156 ods. 1 a ods. 3 OSP).\nV predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského\nsúdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľky podľa § 88 ods. 1 písm. a/\nzákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako\nsúd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci\nodvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský\nsúd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľky v opravnom prostriedku, a z takto vymedzeného\nrozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.\nPodľa § 88 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka\ntretej krajiny\na) v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77\nods. 1, ak\n1. existuje riziko jeho úteku, alebo\n2. štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho\nvyhostenia.\n\nPodľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas\nnevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov.\nPodľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie\nštátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie\nštátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) nie je zaistením štátneho\npríslušníka tretej krajiny dotknuté.\nPri posúdení samotnej spornej právnej otázke či bolo možné zaistiť navrhovateľku (v danom žiadateľa\no azyl) v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jej vycestovanie do krajiny podľa §\n77 ods. 1, bolo rozhodujúce posúdiť, či odporca postupoval v súlade so zákonom, keď zaistil cudzinca,\nktorý požiadal o udelenie azylu, naviac za nejasnej situácie, keď nielenže odporca vo výroku neuviedol,\nči zaisťuje navrhovateľku z dôvodu existencie rizika úteku (bod 1/) alebo z dôvodu, že sa vyhýba alebo\nbráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia (bod 2/), ale v dôvodoch rozhodnutia\nuviedol, že má za to, že vrátením navrhovateľky na územie Ukrajiny podľa readmisnej dohody jej nehrozí\nmučenie, kruté alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest. To znamená, že odôvodňoval jej zaistenie\nustanovením § 88 ods. 1 písm. d/, t.j. na účel jej vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, ak neoprávnene\nprekročila vonkajšiu hranicu alebo má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt.\nZ uvedeného vyplýva, že rozhodnutie odporcu pre nepresnosť (neúplnosť) citácie zákona o pobyte\ncudzincov (odporca rozhodol o zaistení navrhovateľky podľa § 88 ods. 1 písm. a/ bez uvedenia dôvodu\n(bod 1/ alebo 2/) na základe ktorého rozhodol o zaistení navrhovateľky a následne odôvodnenie odporcu,\nktoré nasvedčovalo iným dôvodom, pre ktoré došlo k zaisteniu navrhovateľky (§ 88 ods. 1 písm.\nd/), vykazovalo znaky zmätočnosti a nepreskúmateľnosti rozhodnutia a krajský súd mal na túto vadu\nprihliadnuť aj bez námietok navrhovateľky, pretože uvedená vada mala nepochybne vplyv na zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia. Keďže tak krajský súd nepostupoval, odvolací súd dospel k záveru o potrebe\nzmeny rozsudku krajského súdu, pričom v súvislosti s vysloveným právnym názorom krajského súdu\no zákonnosti rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľky (žiadateľa o azyl) považuje odvolací súd\nvysloviť svoj názor k ďalším námietkam navrhovateľky, ktoré boli rovnako schopné spochybniť zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia o zaistení navrhovateľky.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v súvislosti so samotným vstupom cudzinca na územie Slovenskej\nrepubliky bez oprávnenia a jeho zdržiavaním sa na území Slovenskej republiky v úmysle požiadať\nSlovenskú republiku o azyl, komplexne odkazuje na svoje skoršie rozhodnutie zo dňa 3.5.2013 sp.zn.\n1Sža 5/2013 v ktorom najvyšší súd uviedol, že pokiaľ vstup takéhoto cudzinca na územie Slovenskej\nrepubliky bez oprávnenia a jeho zdržiavanie sa na území Slovenskej republiky je spojené s úmyslom\npožiadať Slovenskú republiku o azyl, nemôže byť bez ďalšieho dôvodom zaistenia cudzinca.\nNajvyšší súd pri tejto otázke uviedol, že je potrebné vychádzať z toho, že zaistenie cudzinca znamená\nobmedzenie alebo dokonca v závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia zbavenie jeho\nslobody. Ide teda o veľmi citeľný zásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Takýto zásah\nmôže byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte\ncudzincov alebo predovšetkým ústavným poriadkom SR. Podľa čl. 8 ods. 1 Listiny základných práv a\nslobôd je osobná sloboda zaručená. Podľa čl. 8 ods. 2 Listiny nesmie byť nikto zbavený svojej slobody\ninak než z dôvodov a spôsobom, ktorý stanoví zákon.\nPodľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na slobodu a osobnú\nbezpečnosť. Nikto nesmie byť zbavený slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v\nsúlade s konaním stanoveným zákonom .... (písm. f/) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody\nosoby, aby sa zabránilo jeho nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie\no vyhostenie alebo vydanie, (tiež čl. 9 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach\na čl.6 Listiny základných práv Európskej únie).\n\nZo všetkých zmienených právnych dokumentov podľa najvyššieho súdu vyplýva zákaz svojvoľného\nzbavenia či obmedzenia osobnej slobody.\nPodľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a k nemu sa vzťahujúcej judikatúry\nESĽP môže zaistenie alebo iné zbavenie osobnej slobody cudzinca (napr. vydanie alebo vyhosťovacia\nväzba) prebehnúť jednak iba v súlade s konaním stanoveným zákonom, pričom táto právna úprava musí\nmať určitú kvalitu tak, aby jasne a predvídateľným spôsobom vymedzovala podmienky zaistenia alebo\niného obmedzenia osobnej slobody a jednak toto zbavenie osobnej slobody musí sledovať Dohovorom\nvymedzený účel, teda zabrániť nepovolenému vstupu cudzinca na územie alebo realizovať vyhostenie\nči vydanie (napr. rozsudky ESĽP zo dňa 25.6.1996 Amuur proti Francúzsku, zo dňa 5.2.2002 Čonka\na další proti Belgicku, zo dňa 27.11.2003 Shamsa proti Poľsku, zo dňa 25.1.2005 Singh proti ČR, zo\ndňa 27.1.2008 Rashed proti ČR, zo dňa 12.2.2009 Nolan a ostatní proti Rusku, zo dňa 19.2.2009 A. a\nostatní proti Spojenému kráľovstvu) .\nRovnako podľa čl. 15 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných\nnormách a postupoch v členských štátoch pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych\npríslušníkoch tretích krajín (ďalej len smernica 2008/115/ES“) môžu členské štáty zaistiť iba štátneho\npríslušníka tretej krajiny, o ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo\no výkonu vyhostenia, najmä v prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo dotyčný štátny\npríslušník tretej krajiny sa vyhýba príprave návratu či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje.\nK zaisteniu je možné prikročiť len vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade účinne uplatnené iné\ndostatočné účinné avšak miernejšie donucovacie opatrenia.\nAkékoľvek zaistenie musí trvať čo najkratšiu dobu a iba dovtedy pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou\nučinené úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu). Pokiaľ sa ukáže, že reálny predpoklad pre vyhostenie\nalebo vrátenie prestal z právnych alebo iných dôvodov existovať alebo prestali existovať podmienky\nuvedené v ods.1, stráca zaistenie odôvodnenie a dotyčná osoba musí byť bezodkladne prepustená (čl.\n15 ods. 4 smernice 2008/115/ES).\nPodľa Súdneho dvora Európskej únie návratová smernica zavádza presný postup, ktorý majú členské\nštáty použiť pri navrátení neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín a stanovuje\nporadie jednotlivých po sebe idúcich fáz, ktoré tento postup zahŕňa.\nNajvyšší súd preto upozorňuje na nutnosť eurokonformného výkladu zákona o pobyte cudzincov práve s\nohľadom na existenciu návratovej smernice a povinnosti implementácie jeho obsahu do vnútroštátnych\nprávnych noriem.\nA práve za použitia takéhoto výkladu dospel odvolací súd k záveru, že odporca predmetnú vec\nnesprávne právne posúdil a odvolacie námietky navrhovateľky boli spôsobilé spochybniť vecnú\nsprávnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.\nPodľa Najvyššieho súdu SR je možné dospieť k záveru, že v prípade, keď je v dobe rozhodovania\nsprávneho orgánu o zaistení cudzinca zrejmé, že sa jedná o cudzinca, ktorý na územie SR vstúpil v\númysle požiadať o azyl, a je teda nepravdepodobné, že účel zaistenia, v danom prípade jeho vrátenie na\nUkrajinu nebude realizovateľné práve pre prekážku azylového konania, ktoré právoplatne neskončilo,\nnebude možné zbavenie či obmedzenie osobnej slobody považovať za súladné s ústavným poriadkom\nSR, s medzinárodnými záväzkami SR v oblasti ochrany základných práv a podľa súčasného právneho\nstavu ani s ustanoveniami návratovej smernice.\nPodľa SMERNICE EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o\nspoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích\nkrajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (podľa jej preambuly) v súlade so smernicou\nRady 2005/85/ES z 1. decembra 2005 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o\n\npriznávaní a odnímaní postavenia utečenca by sa štátny príslušník tretej krajiny, ktorý požiadal o azyl v\nčlenskom štáte, nemal považovať za neoprávnene sa zdržiavajúceho na území tohto členského štátu,\npokiaľ nenadobudlo účinnosť rozhodnutie o neudelení azylu alebo rozhodnutie, ktorým sa ukončilo jeho\nprávo na pobyt ako žiadateľa o azyl.\nZ ustanovenia § 22 ods.1 zákona o azyle vyplýva, že žiadateľ o azyl je počas konania o udelenie\nazylu oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, ak tento zákon alebo osobitný predpis\nneustanovuje inak.\nPodľa článku 31 ods. 1 Dohovoru o postavení utečencov zmluvné štáty sa zaväzujú, že nebudú trestne\nstíhať pre nezákonný vstup alebo pre prítomnosť utečencov, ktorí prichádzajú priamo z územia, kde ich\nživot alebo ich sloboda boli ohrozené podľa článku 1, vstúpia na ich územie alebo sa na ňom nachádzajú\nbez povolenia, za predpokladu, že sa sami bezodkladne prihlásia a preukážu dostatočný dôvod na svoj\nnezákonný vstup alebo prítomnosť.\nPodľa čl. 31 ods. 2 Dohovoru zmluvné štáty nebudú na pohyb takýchto utečencov uplatňovať iné\nobmedzenia, než sú nevyhnutné, a takéto obmedzenia budú uplatňovať iba dovtedy, kým sa ich\npostavenie v štáte neupraví alebo kým nedostanú povolenie na vstup do iného štátu. Zmluvné štáty\nposkytnú takýmto utečencom primeranú lehotu a všetky potrebné prostriedky na získanie povolenia na\nvstup do iného štátu.\nV danom prípade, odporca zaistil navrhovateľku podľa § 88 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov.\nZ obsahu administratívneho spisu však vyplýva, že navrhovateľka pred samotným vydaním rozhodnutia\npri spisovaní zápisnice o podaní vysvetlenia prejavila vôľu o udelenie azylu na území SR. Odporca\nsa síce realizovateľnosťou a uskutočniteľnosťou vrátenia navrhovateľky na Ukrajinu zaoberal, s jeho\nzávermi sa však ani podľa odvolacieho súdu nebolo možné stotožniť, pretože správy o krajine pôvodu\nnenasvedčujú záveru odporcu, že Ukrajinu možno považovať za bezpečnú krajinu. Odvolací súd\npovažuje za dôležité zdôrazniť, že správny orgán už v čase zaistenia navrhovateľky, tobôž v konaní\no administratívnom vyhostení, mal mať k dispozícii aktuálne správy o krajine, do ktorej má byť štátny\npríslušník tretej krajiny vrátený. Vo vzťahu k Ukrajine sa nebude môcť ani podľa odvolacieho súdu\nuspokojiť s jej označením za bezpečnú krajinu formálne len preto, že ratifikovala readmisnú dohodu s\nEÚ a iné medzinárodné dohovory.\nPodľa názoru NS SR je teda možné uzavrieť, že správny orgán má povinnosť sa zaoberať v konaní\no zaistení cudzinca nielen otázkou legálnosti vstupu a pobytu na území SR z pohľadu postavenia\ncudzinca, ktorý je žiadateľom o azyl najmä v kontexte Dohovoru o postavení utečencov, Dohovoru o\nochrane ľudských práv a základných slobôd, návratovej smernice, ale aj zákona o azyle, ale aj možnými\nprekážkami vrátenia cudzinca na územie krajiny, z ktorého prekročil štátnu hranicu v danom prípade\nprebiehajúcim konaním o azyle, najmä ak tieto vyšli najavo pred rozhodnutím o zaistení.\nPodľa najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie je rozhodujúce či úmysel požiadať o azyl prejavila\nnavrhovateľka pri prvom možnom kontakte s policajnými zložkami štátu na území ktorého žiada o\nazyl, ale rozhodujúce bolo, že odporca v čase rozhodovania o zaistení navrhovateľky o tomto úmysle\nvedomosť mal, čo sám nespochybňoval.\nV danom prípade odporca zaistil navrhovateľku podľa § 88 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov,\nz ktorého vyplýva, že policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny v konaní o\nadministratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak\nexistuje riziko jeho úteku alebo štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy\nvýkonu jeho administratívneho vyhostenia.\n\nPodmienkou zaistenia cudzinca podľa vyššie uvedeného ustanovenia zákona o pobyte cudzinca je, že\nu cudzinca existuje riziko jeho úteku alebo dôvodná obava, že štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba\nalebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia.\nPodľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie\nstav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník\ntretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený\npobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.\nV danom prípade sa odporca v dôvodoch rozhodnutia bližšie nezaoberal rizikom úteku ani obavami, že\nsa bude vyhýbať alebo brániť procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia. Rozhodnutie\nodôvodnil tým, že odporca nedisponuje inou zákonnou možnosťou ako ho umiestniť v útvare policajného\nzaistenia pre cudzincov, pričom sa odvoláva na doterajšiu prax správneho orgánu ako aj na skutočnosť,\nže štátni príslušníci tretích krajín často krát účelovo prejavujú úmysel požiadať o azyl a pokiaľ\nnedôjde k ich zaisteniu spravidla svojvoľne opúšťajú pobytové tábory, pričom ich ďalší pobyt po\núzemí členských štátov nie je možné monitorovať. Námietku navrhovateľky, že odporca svoj záver o\nriziku úteku odôvodňuje zovšeobecnením predošlého správania sa iných cudzích štátnych príslušníkov\npovažoval za dôvodnú, pretože riziko úteku resp. vyhýbanie alebo bránenie procesu prípravy výkonu\njeho administratívneho vyhostenia je potrebné vždy posúdiť individuálne, čo v danom prípade odporca\nneučinil.\nOdporca v dôvodoch rozhodnutia vyjadril názor, že svojou žiadosťou o azyl sleduje jednak oddialenie\nvydania na Ukrajinu a jednak snahu dostať sa do azylového tábora, ktorý ma voľný režim pohybu\nžiadateľov o azyl a tento voľný režim by vzápätí využila na útek v snahe dostať sa do cieľovej krajiny\nRakúska. Odporca bližšie nešpecifikuje z čoho pramenia takéto obavy.\nPodľa odvolacieho súdu bola teda dôvodná námietka navrhovateľky, že riziko jej úteku ani obavy z\nvyhýbania alebo bránenia procesu prípravy výkonu jej administratívneho vyhostenia nebolo odporcom\nvyhodnotené, preto odvolací súd dospel k záveru o potrebe zmeny napadnutého rozsudku podľa § 220\nOSP tak, že rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nK vyslovenému názoru krajského súdu, že u navrhovateľky bola okrem ustanovenia § 88 ods. 1 písm.\na/ zákona o pobyte cudzincov splnená aj ďalšia zákonná podmienka, a to podľa § 88 ods. 1 písm. d/\nzákona o pobyte cudzincov, považuje odvolací súd za dôležité zdôrazniť, že úlohou krajského súdu bolo\nposúdiť (preskúmať) zákonnosť rozhodnutia odporcu, ktorý zaistil navrhovateľku podľa § 88 ods. 1 písm.\na/ zákona o pobyte a nie vyhľadávať ďalšie dôvody, podľa ktorých mal odporca zaistiť navrhovateľku.\nTýmto svojim postupom zasiahol do výlučnej kompetencie správneho orgánu ktorému zákon o pobyte\ncudzincov v druhej hlave (§ 88 a násl.) zveril rozhodovanie vo veciach zaistenia štátnych príslušníkov\ntretej krajiny. Úlohou súdu nie je vyhľadávať ďalšie dôvody pre ktoré mal správny orgán rozhodovať\no zaistení cudzinca a tým obhajovať obmedzenie jeho osobnej slobody, ale preskúmať rozhodnutie o\nzaistení z pohľadu a v rozsahu námietok uplatnených navrhovateľkou.\nKrajský súd sa vo svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal námietkami týkajúcimi sa maloletého\ndieťaťa navrhovateľky. Rovnako ani odporca výrok, týkajúci maloletého dieťaťa navrhovateľky, nijako\nnezdôvodnil.\nNa rozdiel od názoru krajského súdu odvolací súd dospel k záveru, že námietky navrhovateľky boli\nspôsobilé spochybniť zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu a preto odvolací súd dospel k\nzáveru o potrebe zmeny rozsudku tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.\n\nO povinnosti bezodkladne prepustiť navrhovateľku a jej maloletú dcéru tak, ako je uvedené vo výroku\ntohto rozsudku odvolací súd rozhodol podľa §250sa ods. 7 OSP, podľa ktorého súd v rozhodnutí, ktorým\nzruší a vráti rozhodnutie o zaistení na ďalšie konanie, zároveň nariadi bezodkladné prepustenie osoby\nzo zaistenia.\nO trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 OSP\nv spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c OSP, tak, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania\nnepriznal. Navrhovateľka si ich náhradu neuplatnila a odporcovi náhrada trov nepatrí zo zákona.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}