Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/20/2014 z 28. 7. 2014
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. júla 2014, sp. zn. 1Sža/20/2014, ECLI:SK:NSSR:2014:7014200668.1
Najvyšší súd | 1Sža/20/2014 | ECLI:SK:NSSR:2014:7014200668.1 | 2014-07-28 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Ostatné
Citované ustanovenia: zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov, § 88a ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e44ae24f-e4d9-4c16-971e-cee525a0d9cf
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:7014200668.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sža/20/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014200668
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Belko
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:7014200668.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov
JUDr. Ing. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: O. P.
M., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Somálsko, naposledy bytom X., toho času umiestnený v Útvare
policajného zaistenia pre cudzincov, Bitúnková č. 14, 078 01 Sečovce, zastúpený Centrom právnej
pomoci, kancelária Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti odporcovi: Prezídium policajného zboru,
Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie
hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu
č. s. PPZ-HCP-PO9-207-013/2014 zo dňa 20. mája 2014 o zaistení navrhovateľa, na odvolanie
navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 18. júna 2014, č. k. 3Sp/26/2014/-45,
takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 18. júna 2014, č. k.
3Sp/26/2014/-45,  p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania  n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.

Predmet konania

Krajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil rozhodnutie, ktorým
odporca podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov (ďalej len ,,zákon")
rozhodol o zaistení navrhovateľa dňom 20. májom 2014 v čase o 21.20 hod. najviac do na čas
nevyhnutne potrebný, najviac do 20. októbra 2014 na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je
založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä, ak existuje
riziko jeho úteku a na výkon jeho zaistenia určil ÚPZC v Sečovciach (ďalej len „ÚPZC Sečovce").

Krajský súd v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že
odporca v prejednávanej veci v správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav v súlade s § 32 ods.
1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa,
podaný prostredníctvom splnomocneného zástupcu, nie je dôvodný.

Podľa názoru krajského súdu sa odporca vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal skutkovými
okolnosťami, z ktorých vyvodil záver, že zaistenie žiadateľa o udelenie azylu je potrebné z dôvodu § 88a
ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Existenciu rizika úteku navrhovateľa odporca v napadnutom
rozhodnutí náležité odôvodnil skutkovými okolnosťami, že navrhovateľ po tom, čo prvýkrát požiadal o



udelenie azylu na území SR, svojvoľne opustil pobytový tábor s voľným pohybom a územie SR, aby
uskutočnil svoj pôvodný zámer dostať sa do Nemecka.

Odporca sa vo svojom rozhodnutí podľa krajského súdu zaoberal možnosťami uložiť navrhovateľovi
povinnosť v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov, a jeho neuloženie odôvodnil osobnými a
ekonomickými pomermi účastníka konania. Aj v tomto smere preto krajský súd považoval za nedôvodnú
odvolaciu námietku ohľadom prezumpcie zaistenia. V roku 2013 po podaní žiadosti o azyl bol
navrhovateľ umiestnený v pobytovom tábore, teda nebol zaistený, čo navrhovateľ využil na nelegálny
vstup na územie Nemecka. Vzhľadom na túto skutočnosť je preto podľa krajského súdu odôvodnený
záver odporcu o účelovosti žiadosti navrhovateľa o azyl, hoci táto skutočnosť nie je zákonnou
podmienkou zaistenia navrhovateľa v zmysle § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov.

Krajský súd poukázal na to, že navrhovateľ bol zaistený v deň jeho transferu z územia Nemecka podľa
Nariadenia EP a Rady (EU) č. 604/2013 z 26. júna 2013 a súd posudzoval napadnuté rozhodnutie
odporcu na základe skutkového stavu v čase vydania napadnutého rozhodnutia. V súvislosti s tým
poukázal na nález Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 147/2013-50, ktorý v bode 7.2 uviedol, že „zaistený
cudzinec nemusí byť z pohľadu čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru reálne a efektívne vyhostiteľný ihneď v
okamihu zaistenia, pretože počas konania o vyhostení môže konajúci orgán verejnej moci zistiť také
okolnosti, ktoré vyhosteniu bránia, ale v čase zaistenia známe neboli, rovnako ako môže príslušný orgán
zistiť také skutočnosti, ktoré pôvodne neprípustné sa javiace vyhostenie umožnia. Opačný výklad by
robil zaistenie na účely konania o vyhostení podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru neprípustným."

Podľa krajského súdu neobstojí preto odvolacia námietka o zlej bezpečnostnej situácii v Somálsku, ktorá
by vyvracala záver odporcu o účelovosti podanej žiadosti o azyl. Rovnako je nepodstatná odvolacia
námietka, že navrhovateľ, ako žiadateľ o azyl, je oprávnený zdržiavať sa na území SR. Ústavný súd SR
v citovanom náleze v bode 7.3 uviedol, že „ESĽP vo svojej judikatúre uznáva za prípustné zaistenie i
za situácie, že cudzinec požiadal v príslušnom štáte o azyl, na čas vybavenia jeho azylovej žiadosti a
obdobie konania o tejto žiadosti považuje za obdobie, kedy „prebieha konanie o vyhostení" v zmysle
čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru." Pokiaľ navrhovateľ z citovaného nálezu poukázal na ustanovenie § 62
ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, na toto ustanovenie je potrebné prihliadať podľa jeho znenia v čase
vydania tohto nálezu a nie podľa v súčasnosti platného zákona o pobyte cudzincov, ako to namietal
odporca vo svojom vyjadrení. Krajský súd týmto reagoval na odvolacie námietky i vyjadrenie odporcu
k nim. Za podstatné krajský súd považoval to, že odporca rozhodol o zaistení navrhovateľa podľa §
88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. V čase zaistenia ihneď po transfere navrhovateľa z
Nemecka nemohol mať odporca k dispozícii správy o stave konania o žiadosti navrhovateľa o udelenie
azylu. Bude však povinnosťou odporcu podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov skúmať,
či trvá účel zaistenia, ktorým je zistenie tých skutočností, na ktorých je založená žiadosť navrhovateľa
o udelenie azylu, pri existencii rizika jeho úteku.

K námietke odporcu ohľadom legálnosti zastupovania navrhovateľa Centrom právnej pomoci krajský
súd uviedol, že túto procesnú námietku považuje za neopodstatnenú z dôvodov uvedených vo vyjadrení
Centra právnej pomoci zo dňa 13. júna 2014, k vyjadreniu odporcu o tejto procesnej námietke, podanej
opakovane ešte dňa 16. júna 2014.

Konanie o preskúmanie neprávoplatného rozhodnutia príslušného policajného útvaru o zaistení
žiadateľa o udelenie azylu je konaním pred súdom v správnom súdnictve a ide o vnútroštátny spor v
zmysle § 3 ods. 1 písm. a/, ods. 2 zákona č. 327/2005 Z. z. V zmysle § 88a ods. 4 zákona o pobyte
cudzincov „žiadateľ o udelenie azylu je oprávnený získať právne zastúpenie v rozsahu a za podmienok,
ktoré ustanovuje osobitný predpis, ktorým je citovaný zákon č. 327/2005 Z. z." Špeciálne ustanovenie
§ 3 ods. 1 písm. c/ tohto zákona až následne konkretizuje všeobecné ustanovenie § 3 ods. 1 písm. a/
tohto zákona. V posudzovanom prípade zaistenie podľa § 88a ods. 1 zákona o pobyte cudzincov úzko
súvisí s azylovou vecou.

V zmysle § 250sa O. s. p. na konanie o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o zaistení alebo proti
rozhodnutiu o predĺžení lehoty zaistenia, sa použijú ustanovenia § 2501 až 250s, ak nie je v odsekoch 2
až 7 ustanovené inak. Občiansky súdny poriadok nevylučuje, aby navrhovateľa zastupovala právnická
osoba, splnomocnená na zastupovanie podľa § 26 ods. 5 O. s. p.



Krajský súd v spojitosti s touto odvolacou námietkou zdôraznil, že žiaden výklad zákona nemôže byť na
ujmu žiadateľov o medzinárodnú ochranu, či osôb v materiálnej núdzi.

O dôležitosti zaručenia právnej ochrany takýmto osobám svedčí aj pokyn Prezídia PZ, Úradu hraničnej
a cudzineckej polície v Bratislave zo dňa 24. júla 2013 k postupu pri poskytovaní bezplatnej právnej
pomoci štátnym príslušníkom tretích krajín, zaistených a umiestnených v zariadení.

Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky navrhovateľa za
nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach a argumentácii
dôvodov zaistenia krajský súd poukázal na písomné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, s ktorým
sa v plnom rozsahu stotožnil. Krajský súd námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnuté rozhodnutie
odporcu ako zákonné potvrdil.

II.

Stručné zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľa

Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom uviedol, že rozsudok krajského
súdu napáda z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a písm. f/ O. s. p., teda z dôvodu, že súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
prvostupňového súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľ uviedol, že sa aj naďalej pridržiava svojich tvrdení a skutočností uvedených v konaní pred
prvostupňovým súdom a má za to, že pozbavenie jeho osobnej slobody na základe rozhodnutia odporcu
je nezákonné.

Vyjadril presvedčenie, že účel jeho zaistenia odpadol.

V konaní pred prvostupňovým súdom navrhovateľ podrobne namietal, že rozhodnutie odporcu je v
rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, nakoľko dôvody uvádzané odporcom v napadnutom rozhodnutí
sú zjavne nedostatočné pre účely citovaného článku Dohovoru a odporca v napadnutom rozhodnutí ani
neuvádza, konkrétne na aký účel v zmysle čl. 5 ods. 1 Dohovoru rozhodol o zaistení navrhovateľa, a
preto bolo jeho rozhodnutie v tejto časti nepreskúmateľné. Prvostupňový súd mal podľa navrhovateľa
na tieto nedostatky napadnutého rozhodnutia reagovať. Nespravil tak, čím pochybil.

Hoci ústavný súd judikoval, že nie je vylúčené, aby za určitých okolností súčasne prebiehalo u zaistenej
osoby konanie o azyle a konanie o vyhostenie, v právnej vecí navrhovateľa to nebolo z dôvodu právnych
prekážok možné. Pozbavenie osobnej slobody navrhovateľa nie je možné subsumovať pod žiaden z
dôvodov v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, a preto je napadnuté rozhodnutie odporcu v rozpore
s Dohovorom.

Odporca síce v napadnutom rozhodnutí formálne konštatuje jeho súlad s citovaným článkom, avšak bez
bližšej právnej úvahy, ako k takémuto právnemu záveru dospel. Prvostupňový súd sa s napadnutým
rozhodnutím odporcu stotožnil, čím pochybil. Navrhovateľ v konaní pred súdom prvého stupňa namietal
dĺžku doby zaistenia navrhovateľa, a to že odporca nesprávne aplikoval, resp. nesprávne vyložil
ustanovenie § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov na prejednávaný prípad. Predmetné
ustanovenie oprávňuje policajta zaistiť žiadateľa o azyl na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je
založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä, ak existuje
riziko jeho úteku.

Citované ustanovenie zákona o pobyte cudzincov ani, tzv. recepčná smernica neoprávňuje odporcu
pozbavovať slobody žiadateľov o azyl na dobu celého azylového konania v prvom stupni, t. j. do
vydania rozhodnutia Migračného úradu MV SR o ich žiadosti o azyl. Odporca avšak zaistil navrhovateľa
na dobu až 5 mesiacov, pričom z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, že tak spravil za účelom
rozhodnutia Migračného úradu MV SR o žiadosti navrhovateľa o azyl. Zistenie dôvodov žiadosti o
azyl je možné už pri podaní vyhlásenia o žiadosti o azyl, resp. po, tzv. pohovore prevedenom pred
Migračným úradom v konaní o azyle, kedy žiadatelia podrobnejšie rozvedú dôvody ich žiadosti o azyl
uvedené vo vyhlásení. Aj z tohto dôvodu navrhovateľ pred prvostupňovým súdom namietal, že už
odpadol účel jeho zaistenia, nakoľko s ním bol vykonaný pohovor pred Migračným úradom MV SR,
počas ktorého bližšie ozrejmil a uviedol dôvody jeho žiadosti o azyl. Tie budú následne už iba posúdené



Migračným úradom MV SR v zmysle zákona o azyle, či zakladajú alebo nie kvalifikované dôvody pre
priznanie medzinárodnej ochrany. V tejto súvislosti navrhovateľ poukazoval na právny názor Úradu
Vysokého komisára OSN pre utečencov vysloveného v jeho Príručke k otázke zaistenia žiadateľov o
azyl (prvýkrát vydaná v r. 1995, následne opakovane revidovaná 1999, 2012 uvádza, že s ohľadom
na dôvod zaistenia žiadateľa o azyl uplatnený odporcom v predmetnom prípade, žiadateľ o azyl môže
byť zaistený výlučne pre účel predbežného pohovoru za účelom zistenia základu žiadosti o azyl. To
by zahŕňalo získanie základných skutočností od žiadateľa o azyl, a teda prečo žiada o azyl, a nemalo
by byť predlžované do rozhodnutia vo veci samej alebo iného rozhodnutia v konaní. Táto výnimka
zo všeobecného princípu (nezaisťovanie žiadateľov, pozn.) nemôže byť využívaná na ospravedlnenie
zaistenia na názor na výklad tohto oprávnenia zaistenia žiadateľa o azyl zastáva aj Výbor ministrov Rady
Európy vo svojom odporúčaní citovanom v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu. Ten navyše
dodáva, že každé pozbavenie osobnej slobody žiadateľa o azyl by malo byť dočasné, nesvojvoľné
a na čo najkratšiu možnú dobu a má byť implementované v súlade s relevantnými medzinárodnými
právnymi normami a rozhodovacou činnosťou Európskeho súdu pre ľudské práva. Odporca napadnutým
rozhodnutím zaistil navrhovateľa na dobu až 5 mesiacov, za účelom rozhodnutia Migračného úradu
MV SR o žiadosti navrhovateľa o azyl, hoci v zmysle zákona o azyle je Migračný úrad povinný prijať
rozhodnutie o žiadosti o azyl do 90 dní od prijatia vyhlásenia cudzinca o žiadosti o azyl (dokonca o
zamietnutí žiadosti o azyl ako zjavne neopodstatnenej musí Migračný úrad prijať rozhodnutie do 60 dní
od prijatia vyhlásenia o žiadosti o azyl). Odporcom stanovená dĺžka doby zaistenia navrhovateľa je aj
z tohto dôvodu neprimeraná a arbitrárna. Prvostupňový súd k námietke doby zaistenia navrhovateľa
všeobecne skonštatoval, že sa stotožňuje so závermi a zisteniami odporcu, i keď poznamenal, že
odporca je povinný skúmať, či trvá účel zaistenia. Účel zaistenia navrhovateľa odpadol uvedením
konkrétnych dôvodov jeho žiadosti o azyl v konaní pred Migračným úradom o azyle počas pohovoru. V
zmysle rozhodovacej činnosti Európskeho súdu o periodickom preskúmavaní dôvodov zaistenia súdy
pri rozhodovaní o zákonnosti zaistenia sú povinné brať do úvahy nielen situáciu pri zaistení jednotlivca,
ale aj situáciu v čase rozhodovania o zákonnosti zaistenia. Ústavný súd taktiež vo svojej rozhodovacej
činnosti mnohokrát zdôraznil nutnosť dôslednej ochrany osobnej slobody. Vychádzajúc z uvedeného
navrhovateľ má za to, že uvedením dôvodov žiadosti o azyl počas pohovoru pred Migračným úradom MV
SR odpadol účel zaistenia navrhovateľa, na čo mal prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní prihliadnuť.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti má za to, že záver prvostupňového súdu o tom, že odporca v konaní
dostatočne zistil skutkový stav veci a následne vec správne právne posúdil z vyššie uvedených dôvodov
neobstojí. Prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil a na základe vykonaného dokazovania
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a preto navrhujeme, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
vydal rozsudok, ktorým zmení rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie odporcu zrušuje a vec mu
vracia na ďalšie konanie.

III.

Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa

K odvolaniu navrhovateľa sa odporca vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť. Uviedol, že dôvody odvolania uplatnené navrhovateľom v podanom odvolaní sú identické s
námietkami, ktoré navrhovateľ prezentoval v rámci konania pred prvostupňovým súdom, a s ktorými sa
súd prvého stupňa presvedčivo vysporiadal v napadnutom rozhodnutí.

Odporca uviedol, že sa v celom rozsahu pridržiava dôvodov, ktoré ho viedli k vydaniu napadnutého
rozhodnutia, a ktoré si v celosti osvojil aj súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí.

IV.

Argumentácia rozhodnutia odporcu

Odporca rozhodnutím zo dňa 20. mája 2014 rozhodol o zaistení navrhovateľa podľa § 88a ods. 1 písm. b/
zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov na základe skutočnosti, že účastník konania je žiadateľom
o udelenie azylu na území SR a jeho zaistenie je odôvodnené za účelom zistenia tých skutočností, na
ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä,
ak existuje riziko jeho úteku.



V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ bol dňa 20. mája 2014 vrátený na územie SR z územia
Nemecka podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým
sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o
medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti
v jednom z členských štátov.

Navrhovateľ sa týmto zdržiaval na území SR bez cestovného dokladu, a ako vízový cudzinec sa zdržiaval
na území SR bez platného víza alebo platného povolenia na pobyt, alebo dočasného povolenia k
pobytu vydaného jednou zo zmluvných strán, čím porušil ustanovenie čl. 19 ods. 1 a čl. 21 ods. 1, 2
Schengenského dohovoru.

Dňa 27. novembra 2012 navrhovateľ pri podaní vysvetlenia na OHK PZ Ulič za prítomnosti tlmočníka
požiadal o udelenie azylu na území SR. Dňa 27. novembra 2012 bol navrhovateľ odovzdaný
pracovníkom azylového zariadenia v ZT Humenné.

Dňa 28. novembra 2012 bol navrhovateľ prijatý v ZT Humenné. Dňa 16. decembra 2012 bol navrhovateľ
presunutý do Pobytového tábora Rohovce a po udelení krátkodobej priepustky dňa 21. januára 2013
bol z tábora zaznamenaný svojvoľný odchod účastníka konania. Následne účastník konania odcestoval
do Nemecka.

Konanie o žiadosti o udelenie azylu viedol Migračný úrad MV SR pod č. k. MU-835/PO-Ž-2012. Konanie
o udelenie azylu bolo zastavené dňa 30. januára 2013 v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 písm. f/ zákona
č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení a právoplatnosť
nadobudlo dňa 18. februára 2013.

Dňa 20. mája 2014 v zmysle Dublinského dohovoru bol navrhovateľ z Nemecka transferovaný s eskortou
späť na územie SR.

Z územia Nemecka bol v zmysle Dublinského dohovoru transferovaný dňa 20. mája 2014 späť na územie
Slovenskej republiky. Dňa 20. mája 2014 odporca začal konanie vo veci zaistenia účastníka konania
podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov.

Odporca uviedol, že sa pri rozhodovaní o zaistení riadil aj Dohovorom o právnom postavení utečencov
z roku 1951 v znení protokolu o postavení utečencov z roku 1967, ako aj Smernicou Rady 2003/9/ES,
ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl (ďalej len ,,smernica"), čl. 7 ods. 3
smernice, podľa ktorého, ak sa ukáže, že je to potrebné, napríklad z právnych dôvodov alebo z dôvodov
verejného poriadku, členské štáty môžu držať žiadateľa na určitom mieste v súlade s ich vnútroštátnym
právom. Takýmto právnym dôvodom je podľa názoru správneho orgánu aj konanie o žiadosti o udelenie
azylu, najmä, ak existuje riziko, že účastník konania ujde.

Odporca uviedol, že sa pri rozhodovaní o zaistení riadil aj Smernicou Európskeho Parlamentu a Rady
2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú
ochranu (bod 15 Preambuly) ako aj čl. 7 ods. 2 a čl. 8 predmetnej smernice

Odporca v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že má za to, že zaistenie účastníka konania je týmto v súlade
s európskou ako aj národnou legislatívou.

Rovnako sa riadil čl. 18 Charty základných práv Európskej únie a čl. 31 Dohovoru o postavení utečencov
z roku 1951 a zaoberal sa aj čl. 14 Všeobecnej deklarácie o ľudských právach.

Odporca uviedol, že prehodnocoval aj skutočnosť, či trvá účel zaistenia, t. j. či trvá riziko úteku účastníka
konania. Podľa odporcu z uvedených skutočností vyplýva, že navrhovateľ porušil povinnosti vyplývajúce
mu ako žiadateľovi o azyl zo zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle ako aj ostatných príslušných právnych
noriem spojených s azylovou procedúrou, pričom utiekol z územia SR do Nemecka.

Pri vydávaní rozhodnutia o zaistení sa správny orgán opieral o dôkazné prostriedky, ktoré vyplývali najmä
z informácie o Dublinskom transfere č. p.: PPZ-HCP-OCP1-2014/000999-055, zo zápisníc o vyjadrení
účastníka konania, z výsledkov lustrácie v informačných systémoch MV SR a z rozhodnutia Migračného
úradu MV SR zo dňa 30. januára 2013, kedy bolo konanie vo veci udelenia azylu na území SR podľa §
19 ods. 1 písm. f/ zákona o azyle zastavené, právoplatnosť nadobudlo dňa 18. februára 2013. Odporca



uviedol, že má za to, že existuje reálne vysoké riziko a dôvodná obava, že sa účastník konania pokúsi
opäť o útek z územia Slovenskej republiky.

Odporca uviedol, že zastáva názor, že navrhovateľ svojou žiadosťou o azyl má za cieľ zlegalizovať jeho
pobyt na území SR a jednak má snahu dostať sa do azylového tábora, ktorý má voľný režim pohybu
žiadateľov o azyl, a tento voľný režim by vzápätí využil na útek.

Odporca uviedol, že skúmal skutočnosti, že účastník konania nemá na území SR žiadne rodinné
väzby. Ďalej skúmal ekonomickú situáciu účastníka konania a dospel k záveru, že nemá dostatočné
finančné prostriedky. Nemá na území Slovenskej republiky rezervované ubytovanie alebo zabezpečené
zamestnanie, z tohto dôvodu mu nebola uložená povinnosť v zmysle § 89 zákona, nakoľko vzhľadom
na osobu zaisteného a jeho osobné pomery nie je možné z jeho strany zložiť peňažnú záruku a nakoľko
menovaný nemá na území SR žiadne väzby, nielen rodinné, neovláda slovenský jazyk a nemá dostatok
finančných prostriedkov nie je možné z jeho strany zabezpečiť si ubytovanie.

Po preskúmaní všetkých skutočnosti a dôkazov odporca konštatoval, že je preukázané, že existuje riziko
opätovného úteku účastníka konania z územia Slovenskej republiky.

Pri dĺžke zaistenia účastníka konania odporca vychádzal zo skutočnosti, že konanie o administratívnom
vyhostení bolo prerušené, a že sa v ňom nemôže pokračovať až od vydania rozhodnutia vo veci žiadosti
o azyl. V zmysle § 20 zákona o azyle „Ministerstvo v konaní o azyle rozhodne do 90 dní od začatia
konania". Podľa § 20 zákona o azyle „Proti rozhodnutiu ministerstva o neudelení azylu, o odňatí azylu,
o nepredĺžení doplnkovej ochrany a o zrušení doplnkovej ochrany možno podať opravný prostriedok na
súd do 30 dní od jeho doručenia".

Uviedol, že dobu zaistenia stanovil po dôkladnom vyhodnotení osoby účastníka konania ako aj
aplikačnej praxe Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, kedy je táto doba potrebná
na rozhodnutie v žiadosti o udelenie azylu na území SR. Počas tejto doby bude Migračný úrad
Ministerstva vnútra skúmať jednotlivé dôvody, ktorými účastník konania odôvodňuje svoju žiadosť o
udelenie azylu na území SR. Odporca uviedol, že preskúmal okolnosti veci a zistil, že sú splnené
podmienky § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, preto rozhodol o zaistení navrhovateľa
tak, ako uviedol vo výroku svojho rozhodnutia.

V.

Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

Podľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 250l ods. 1 O. s. p. sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných
prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje podľa tretej hlavy piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam
správnych orgánov". Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené
inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s
výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 O. s. p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§10 ods. 2 O. s. p.) preskúmal napadnuté
rozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3
ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné potvrdiť.
Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O. s. p. s tým, že
deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29. júla 2014 (§ 156 ods.
1 a ods. 3 O. s. p.).

V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského
súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88a ods. 1 písm. b/
zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako
súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci
odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský



súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného
rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie
azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky na účel
zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia
nebolo možné získať, najmä, ak existuje riziko jeho úteku.

Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo
priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä
ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov alebo
ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas
nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov.

Podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie
azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky na účel
zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia
nebolo možné získať, najmä, ak existuje riziko jeho úteku.

Podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas
nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa ods. 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie
azylu podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov nesmie presiahnuť 6 (šesť) mesiacov.

Podľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie
štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie
štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle") nie je zaistením štátneho
príslušníka tretej krajiny dotknuté.

Na základe skutočností zistených v konaní o zaistení navrhovateľa odporca usúdil, že reálne riziko úteku
účastníka konania v konaní o udelenie azylu trvá a  že existuje dôvodné podozrenie, že navrhovateľ
svojou žiadosťou o azyl podal za účelom legalizácie pobytu na území SR a jednak má snahu dostať
sa do azylového tábora, ktorý má voľný režim pohybu žiadateľov o azyl, a tento voľný režim by vzápätí
využil na útek.

Na základe uvedeného odporca rozhodol o zaistení navrhovateľa na účel zistenia tých skutočností, na
ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä,
ak existuje riziko jeho úteku.

Navrhovateľ napadol rozsudok krajského súdu z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.

K námietke navrhovateľa, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, považuje odvolací súd za dôležité uviesť, že uvedenú námietku navrhovateľ bližšie
nešpecifikoval ani v konaní pred krajským súdom ani odvolacím súdom.

Zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania, ktoré smeruje k prieskumu správneho
konania vyplýva, že administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá
jeho priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v dobe rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom
platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom
administratívneho spisu - v opačnom prípade by bolo správne rozhodnutie, ktoré vzišlo za takéhoto
konania nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Ďalšie zisťovanie skutkového stavu veci až v
konaní pred súdom nie je vylúčené (§ 250i ods. 1 O. s. p.), pretože súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné
na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

Pokiaľ však krajský súd vychádzal pri rozhodovaní iba z obsahu administratívneho spisu, nemožno
takémuto postupu principiálne nič vytknúť. Naviac navrhovateľ ani v odvolaní proti rozsudku krajského



súdu nespresnil aké dôkazy mali byť krajským súdom k lepšiemu zisteniu skutkového stavu veci
vykonané, a preto za tejto situácie je možné takúto argumentáciu odmietnuť ako bezpredmetnú.

Navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal, že v danej právnej veci rozhodnutie
odporcu je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, nakoľko dôvody uvádzané odporcom v napadnutom
rozhodnutí sú zjavne nedostatočné pre účely citovaného článku Dohovoru a odporca v napadnutom
rozhodnutí ani neuvádza konkrétne na aký účel v zmysle citovaného článku Dohovoru rozhodol o jeho
zaistení. Pozbavenie  osobnej slobody navrhovateľa nie je možné subsumovať pod žiaden z dôvodov
čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, a preto rozhodnutie odporcu je v rozpore s uvedeným článkom.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno
pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným
zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému
vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa čl. 31 Dohovoru o právnom postavení utečencov (vyhláseného pod č. 319/1995 Z. z.) sa zmluvné
štáty zaviazali, že za predpokladu, že utečenci, ktorí vstúpili na ich územie alebo sa na ňom nachádzajú
bez povolenia sa sami bezodkladne prihlásia a preukážu dostatočný dôvod na svoj nezákonný vstup
alebo prítomnosť, nebudú ich štáty trestne stíhať pre nezákonný vstup alebo pre prítomnosť utečencov,
ktorí prichádzajú priamo z územia, kde ich život alebo ich sloboda boli ohrozené podľa čl. 1 tohto
dohovoru (ods. 1). Rovnako sa zmluvné štáty zaviazali, že „nebudú na pohyb takýchto utečencov
uplatňovať iné obmedzenia, než sú nevyhnutné, a takéto obmedzenia budú uplatňovať iba dovtedy, kým
sa ich postavenie v štáte neupraví alebo kým nedostanú povolenie na vstup do iného štátu. Zmluvné
štáty poskytnú takýmto utečencom primeranú lehotu a všetky potrebné prostriedky na získanie povolenia
na vstup do iného štátu." (ods. 2).

V zmysle odporúčania Rady Európy [Odporúčanie Rady ministrov Rec(2003)5 zo 16. apríla 2003] sa
zaistenie žiadateľov o azyl má okrem iného uskutočniť iba po dôkladnom preskúmaní jeho nevyhnutnosti
v každom jednotlivom prípade a obmedzenie osobnej slobody (org. measure of detention) žiadateľov
o azyl má byť pravidelne preskúmavané súdom v súlade s čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (bod 4 a 5).

Podľa názoru odvolacieho súdu štáty majú nepopierateľné suverénne právo kontrolovať vstup cudzincov
a ich pobyt na svojom území. Nevyhnutnou súčasťou tohto práva je oprávnenie štátov zadržať
potenciálnych imigrantov. Ich zadržanie môže byť zlučiteľné s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru. Dokiaľ štát
nepovolí vstup na svoje územie, je takýto vstup nepovolený v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru a
zadržanie osoby, ktorá si praje na územie štátu vstúpiť (pričom potrebuje na to príslušné povolenie, ktoré
ešte nemá), môže byť považované za realizované preto, aby sa „zabránilo jej nepovolenému vstupu na
územie štátu".

Možno preto konštatovať, že zaistenie sťažovateľa je ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 1 písm. f/
Dohovoru.

Prípady pozbavenia slobody v zásade vyžadujú, aby bola periodicky kontrolovaná ospravedlniteľnosť
ich ďalšieho trvania. Účelom čl. 5 ods. 4 Dohovoru je umožniť osobe pozbavenej slobody domáhať
sa toho, aby súd preskúmal, či toto pozbavenie slobody je zákonné. Vzhľadom na to, že naplnenie
podmienok ustanovených zákonom sa v čase vyvíja (najmä pokiaľ ide o existenciu relevantných a
dostatočných dôvodov pozbavenia slobody), mala by byť zaistená možnosť domáhať sa takej kontroly
opakovane v určitých primeraných intervaloch. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva čl. 5 ods.
4 Dohovoru zakotvuje procesnú záruku najmä proti pokračovaniu pozbavenia slobody, ktoré - hoci
bolo pôvodne nariadené zákonným spôsobom - sa potom mohlo stať nezákonným a stratiť akékoľvek
opodstatnenie. Požiadavky na urýchlené rozhodovanie o pozbavení slobody a na periodickú súdnu
kontrolu v primeraných intervaloch majú svoje opodstatnenie v tom, že zabezpečujú, aby zadržaná
osoba nemusela byť vystavená nebezpečenstvu, že zostane zadržovanou aj dlho po tom, ako jej
pozbavenie slobody prestalo byť ospravedlniteľné (Shishkov proti Bulharsku z 9. januára 2003, § 88).

Podobne možno smerom k už vymedzeným požiadavkám z čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru poukázať na
ďalšie rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, napríklad na Saadi proti Spojenému kráľovstvu ,
rozsudok Veľkej komory, 29. január 2008, č. 13229/03 (najmä § 45), Amuur proti Francúzsku, rozsudok,



25. jún 1996, č. 19776/92 (najmä § 43), Abdolkhani a Karimnia proti Turecku, rozsudok, 22. september
2009, č. 30471/08, či Z.N.S. proti Turecku, rozsudok, 19. január 2010, č. 21896/08 (najmä § 56 a § 63).

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky
prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe
postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody,
aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o
vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo
byť pozbavenie osobnej  slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné.

Teda, aby bolo pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom
stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené
súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej  slobody
navrhovateľa.

Napadnuté rozhodnutie, ktorým odporca podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte
cudzincov rozhodol o zaistení navrhovateľa na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená
jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä, ak existuje riziko jeho
úteku je vzhľadom na vyššie uvedené možno považovať podľa odvolacieho súdu za riadne odôvodnené
v zmysle § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn.: 1Sža/94/2010 vyplýva, že správny orgán musí v odôvodnení rozhodnutia opísať predmet konania,
poukázať na skutkové zistenia, uviesť dôkazy, z ktorých vychádzal a ako sa vysporiadal s návrhmi na
vykonanie dôkazov zo strany účastníkov, prípadne s ich námietkami k vykonaným dôkazom.

Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odporcu  tieto atribúty spĺňa.

Je nesporné, že odporca pri rozhodovaní o zaistení prihliadol aj na, tzv. „návratovú smernicu" (smernica
Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch v členských štátoch
pri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkoch tretích krajín.

Článok 15 smernice ustanovuje, kedy je možné zaistiť cudzinca, voči ktorému prebieha konanie o
návrate a to bez ohľadu na to, či bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení, uložený trest
vyhostenia, či sa tak stalo za účelom readmisie, prípadne na účely výkonu prevozu podľa osobitného
zákona. Uvedený článok sa vzťahuje na zaistenie cudzinca bez ohľadu na účel zaistenia. V čl. 15
smernice sú uvedené len dva dôvody zaistenia existencia rizika úteku alebo vyhýbanie sa, či bránenie
procesu prípravy návratu alebo odsunu.

Toto ustanovenie je v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora povinný dodržiavať aj
odporca. Z rozhodnutia odporcu je zrejmé, že odporca objasnil v čom vidí existenciu rizika úteku
navrhovateľa.

V zmysle čl. 15 ods. 1 smernice môžu členské štáty zaistiť iba štátneho príslušníka tretej krajiny, o
ktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo o výkone vyhostenia, najmä
v prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo sa štátny príslušník tretej krajiny vyhýba príprave
návratu, či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje. K zaisteniu je možné prikročiť len vtedy,
pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade uplatnené iné dostatočne účinné avšak miernejšie opatrenia.

Odporca sa zaoberal možnosťou uloženia miernejších opatrení, po zistení, že navrhovateľ nemá na
území SR žiadne rodinné väzby, nemá dostatočné finančné prostriedky, nemá na území SR rezervované
ubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie, nebola mu uložená  povinnosť v zmysle § 89 zákona.

Z obsahu administratívneho spisu odporcu je zrejmé, že odporca pri rozhodovaní o zaistení
navrhovateľa vychádzal z dôkazných prostriedkov - z informácie o Dublinskom transfere č. p.: PPZ-
HCP-OCP1-2014/000999-055, zo zápisníc o vyjadrení účastníka konania, z výsledkov lustrácie v
informačných systémoch MV SR a z rozhodnutia Migračného úradu MV SR zo dňa 30. januára 2013,
kedy bolo konanie vo veci udelenia azylu na území SR podľa § 19 ods. 1 písm. f/ zákona o azyle
zastavené.

Podľa § 4 ods. 6 zákona o azyle cudzinec, ktorý nie je žiadateľom, ale je vrátený na územie SR z
dôvodu, že na konanie o udelenie azylu je príslušná Slovenská republika, považuje sa za žiadateľa



okrem cudzinca, ktorého žiadosť o udelenie azylu na území SR bola už v minulosti zamietnutá ako
neprípustná alebo ako zjavne neopodstatnená alebo, ktorému sa neudelil azyl; konanie o udelenie azylu
sa začína vstupom cudzinca na územie Slovenskej republiky.

Podľa odvolacieho súdu odporca sa v konaní o zaistení navrhovateľa, ktorý bol v postavení žiadateľa o
azyl dôsledne riadil zákonom o pobyte cudzincov (§ 88a ods. 1 písm. b/ zákon o pobyte cudzincov) ako
aj Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy
pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu. Odporca dôsledne aplikoval závery rozhodnutia
Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 30. mája 2013 (vec Mehmet Arslan proti Polícia ČR, C-534/11,
dostupný na http://curia.europa.eu; ďalej len ,,vec A"), z ktorého vyplýva, že pokiaľ cudzinec zaistený
podľa zákona o pobyte cudzincov požiada o udelenie medzinárodnej ochrany, pokiaľ je táto žiadosť
podaná účelovo (slovami Súdneho dvora „iba s cieľom pozdržať alebo zmariť výkon rozhodnutia o
navrátení") a pokračovanie zaistenia je naďalej objektívne nutné, je možné takéhoto cudzinca ponechať
v zaistení.

Obmedzenie osobnej slobody žiadateľov o azyl nevylučuje ani medzinárodné  azylové právo, hoci
všeobecne stanovuje zásadu, podľa ktorej nie je možné na utečencov (žiadateľov o azyl) nahliadať ako
na neoprávnene pobývajúce osoby a je treba im priznať(okrem iného) právo na slobodu pohybu na
území krajiny, v ktorej sa nachádzajú (pozri čl. 26, 31 a 32 Dohovoru o právnom postavení utečencov
z roku 1951; ďalej len „Ženevská konvencia").

Zároveň Súdny dvor v predmetnej veci zdôraznil, že členské štáty musia mať možnosť zabrániť tomu,
aby zaistený cudzinec podaním žiadosti o azyl automaticky dosiahol prepustenie zo zaistenia, inak by bol
narušený zmysel návratovej smernice, ktorým je účinné navrátenie štátnych príslušníkov tretích krajín,
ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území (bod 60 rozsudku vo veci A.).

Ustanovenie § 88a ods. 1 písm. b/ zákona, ktoré aplikoval na uvedený prípad totiž umožňuje zaistiť
žiadateľa o udelenie azylu, a to na základe presne špecifikovaných dôvodov, ktoré plne korešpondujú
s požiadavkami Európskej únie na zaisťovanie takejto kategórie cudzincov, v konkrétnom prípade
žiadateľa o azyl, ktorý bol  vrátený na územie SR z dôvodu, že na konanie o udelenie azylu je príslušná
Slovenská republika.

Dôvod pre zaistenie navrhovateľa, teda spočíval v tom, že zaistenie je nutné za zistenie tých skutočností,
na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, pretože
v prípade navrhovateľa existuje riziko jeho úteku.

Námietku navrhovateľa, týkajúcu sa dĺžky zaistenia odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Odporca
podrobne odôvodnil z akých dôvodov zaistil navrhovateľa na dobu 5 mesiacov. Uviedol, že dobu
zaistenia stanovil po dôkladnom vyhodnotení osoby účastníka konania ako aj aplikačnej praxe
Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, kedy je táto doba potrebná na rozhodnutie v
žiadosti o udelenie azylu na území SR. Počas tejto doby bude Migračný úrad Ministerstva vnútra skúmať
jednotlivé dôvody, ktorými účastník konania odôvodňuje svoju žiadosť o udelenie azylu na území SR.

Podľa názoru odvolacieho súdu odporca jednoznačne vo výroku svojho rozhodnutia určil lehotu zaistenia
na 5 mesiacov v zmysle ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, pričom presne označil deň,
kedy bol navrhovateľ zaistený. Je teda nepochybné, odkedy začala lehota plynúť, a ktorým dňom dôjde
k jej skončeniu (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sza/2/2012 zo dňa 16.02.2012).

Stanovenú lehotu zaistenia odôvodnil existujúcimi skutočnosťami, ktoré aj podľa názoru odvolacieho
súdu odôvodňujú takýto „čas nevyhnutne potrebný" na zaistenie cudzinca, pričom povinnosť skúmať
podmienky zaistenia v jeho priebehu odporcovi vyplýva priamo z ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d/ zákona
o pobyte cudzincov, ako to aj uviedol odporca vo svojom rozhodnutí.

Uvedené, teda nasvedčuje zákonnosti rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľa, pretože v danom
prípade bolo nevyhnutné nie len pre zistenie skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o azyl, ale
aj z dôvodu, že riziko jeho úteku vzhľadom na predchádzajúce správania sa navrhovateľa pretrváva.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval odvolacie námietky navrhovateľa za nedôvodné a
nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Nezistil ani žiadne pochybenie v



postupe odporcu ani krajského súdu. Krajský súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými  námietkami
navrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku.

Preto záver krajského súdu o zákonnosti napadnutého rozhodnutia odporcu, vzhľadom k tomu, že sa
vysporiadal s uplatnenými námietkami navrhovateľa (na ich vyhodnotenie pre ich správnosť odvolací
súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, s ktorým sa plne stotožňuje)
vypovedá o správnosti postupu krajského súdu pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia odporcu.

Krajský súd bol totiž viazaný rozsahom dôvodov, ktoré navrhovateľ uplatnil v opravnom prostriedku, a z
uvedených dôvodov, preto bolo možné vyvodiť záver, že rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa
podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, bolo potrebné považovať za rozhodnutie vydané
v súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa s právnym
záverom uvedeným v jeho rozsudku stotožnil, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnutý rozsudok
podľa § 219 O. s. p. v spojení s § 246c O. s. p., ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 O. s. p.
v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 246c O. s. p., tak, že navrhovateľovi, ako neúspešnému účastníkovi
konania trovy odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.