{"guid": "920accfb-532e-4102-9864-47a45d072ebc:e44ae24f-e4d9-4c16-971e-cee525a0d9cf", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:7014200668.1", "spisova_znacka": "1Sža/20/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/20/2014 z 29. 7. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. júla 2014, sp. zn. 1Sža/20/2014, ECLI:SK:NSSR:2014:7014200668.1", "identifikacne_cislo": "7014200668", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Igor Belko", "datum_vydania": "2014-07-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404", "nazov": "zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88a.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 88a ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88a.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88a"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88a"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e44ae24f-e4d9-4c16-971e-cee525a0d9cf", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:7014200668.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:7014200668.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:7014200668.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sža/20/2014\n7014200668\n29. 07. 2014\nJUDr. Igor Belko\nECLI:SK:NSSR:2014:7014200668.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a z členov\nJUDr. Ing. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: O. P.\nM., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Somálsko, naposledy bytom X., toho času umiestnený v Útvare\npolicajného zaistenia pre cudzincov, Bitúnková č. 14, 078 01 Sečovce, zastúpený Centrom právnej\npomoci, kancelária Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti odporcovi: Prezídium policajného zboru,\nÚrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie\nhraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu\nč. s. PPZ-HCP-PO9-207-013/2014 zo dňa 20. mája 2014 o zaistení navrhovateľa, na odvolanie\nnavrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 18. júna 2014, č. k. 3Sp/26/2014/-45,\ntakto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 18. júna 2014, č. k.\n3Sp/26/2014/-45, p o t v r d z u j e .\nNavrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nPredmet konania\nKrajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil rozhodnutie, ktorým\nodporca podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov (ďalej len ,,zákon\")\nrozhodol o zaistení navrhovateľa dňom 20. májom 2014 v čase o 21.20 hod. najviac do na čas\nnevyhnutne potrebný, najviac do 20. októbra 2014 na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je\nzaložená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä, ak existuje\nriziko jeho úteku a na výkon jeho zaistenia určil ÚPZC v Sečovciach (ďalej len „ÚPZC Sečovce\").\nKrajský súd v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že\nodporca v prejednávanej veci v správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav v súlade s § 32 ods.\n1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa,\npodaný prostredníctvom splnomocneného zástupcu, nie je dôvodný.\nPodľa názoru krajského súdu sa odporca vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal skutkovými\nokolnosťami, z ktorých vyvodil záver, že zaistenie žiadateľa o udelenie azylu je potrebné z dôvodu § 88a\nods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Existenciu rizika úteku navrhovateľa odporca v napadnutom\nrozhodnutí náležité odôvodnil skutkovými okolnosťami, že navrhovateľ po tom, čo prvýkrát požiadal o\n\nudelenie azylu na území SR, svojvoľne opustil pobytový tábor s voľným pohybom a územie SR, aby\nuskutočnil svoj pôvodný zámer dostať sa do Nemecka.\nOdporca sa vo svojom rozhodnutí podľa krajského súdu zaoberal možnosťami uložiť navrhovateľovi\npovinnosť v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov, a jeho neuloženie odôvodnil osobnými a\nekonomickými pomermi účastníka konania. Aj v tomto smere preto krajský súd považoval za nedôvodnú\nodvolaciu námietku ohľadom prezumpcie zaistenia. V roku 2013 po podaní žiadosti o azyl bol\nnavrhovateľ umiestnený v pobytovom tábore, teda nebol zaistený, čo navrhovateľ využil na nelegálny\nvstup na územie Nemecka. Vzhľadom na túto skutočnosť je preto podľa krajského súdu odôvodnený\nzáver odporcu o účelovosti žiadosti navrhovateľa o azyl, hoci táto skutočnosť nie je zákonnou\npodmienkou zaistenia navrhovateľa v zmysle § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov.\nKrajský súd poukázal na to, že navrhovateľ bol zaistený v deň jeho transferu z územia Nemecka podľa\nNariadenia EP a Rady (EU) č. 604/2013 z 26. júna 2013 a súd posudzoval napadnuté rozhodnutie\nodporcu na základe skutkového stavu v čase vydania napadnutého rozhodnutia. V súvislosti s tým\npoukázal na nález Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 147/2013-50, ktorý v bode 7.2 uviedol, že „zaistený\ncudzinec nemusí byť z pohľadu čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru reálne a efektívne vyhostiteľný ihneď v\nokamihu zaistenia, pretože počas konania o vyhostení môže konajúci orgán verejnej moci zistiť také\nokolnosti, ktoré vyhosteniu bránia, ale v čase zaistenia známe neboli, rovnako ako môže príslušný orgán\nzistiť také skutočnosti, ktoré pôvodne neprípustné sa javiace vyhostenie umožnia. Opačný výklad by\nrobil zaistenie na účely konania o vyhostení podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru neprípustným.\"\nPodľa krajského súdu neobstojí preto odvolacia námietka o zlej bezpečnostnej situácii v Somálsku, ktorá\nby vyvracala záver odporcu o účelovosti podanej žiadosti o azyl. Rovnako je nepodstatná odvolacia\nnámietka, že navrhovateľ, ako žiadateľ o azyl, je oprávnený zdržiavať sa na území SR. Ústavný súd SR\nv citovanom náleze v bode 7.3 uviedol, že „ESĽP vo svojej judikatúre uznáva za prípustné zaistenie i\nza situácie, že cudzinec požiadal v príslušnom štáte o azyl, na čas vybavenia jeho azylovej žiadosti a\nobdobie konania o tejto žiadosti považuje za obdobie, kedy „prebieha konanie o vyhostení\" v zmysle\nčl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru.\" Pokiaľ navrhovateľ z citovaného nálezu poukázal na ustanovenie § 62\nods. 1 zákona o pobyte cudzincov, na toto ustanovenie je potrebné prihliadať podľa jeho znenia v čase\nvydania tohto nálezu a nie podľa v súčasnosti platného zákona o pobyte cudzincov, ako to namietal\nodporca vo svojom vyjadrení. Krajský súd týmto reagoval na odvolacie námietky i vyjadrenie odporcu\nk nim. Za podstatné krajský súd považoval to, že odporca rozhodol o zaistení navrhovateľa podľa §\n88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. V čase zaistenia ihneď po transfere navrhovateľa z\nNemecka nemohol mať odporca k dispozícii správy o stave konania o žiadosti navrhovateľa o udelenie\nazylu. Bude však povinnosťou odporcu podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov skúmať,\nči trvá účel zaistenia, ktorým je zistenie tých skutočností, na ktorých je založená žiadosť navrhovateľa\no udelenie azylu, pri existencii rizika jeho úteku.\nK námietke odporcu ohľadom legálnosti zastupovania navrhovateľa Centrom právnej pomoci krajský\nsúd uviedol, že túto procesnú námietku považuje za neopodstatnenú z dôvodov uvedených vo vyjadrení\nCentra právnej pomoci zo dňa 13. júna 2014, k vyjadreniu odporcu o tejto procesnej námietke, podanej\nopakovane ešte dňa 16. júna 2014.\nKonanie o preskúmanie neprávoplatného rozhodnutia príslušného policajného útvaru o zaistení\nžiadateľa o udelenie azylu je konaním pred súdom v správnom súdnictve a ide o vnútroštátny spor v\nzmysle § 3 ods. 1 písm. a/, ods. 2 zákona č. 327/2005 Z. z. V zmysle § 88a ods. 4 zákona o pobyte\ncudzincov „žiadateľ o udelenie azylu je oprávnený získať právne zastúpenie v rozsahu a za podmienok,\nktoré ustanovuje osobitný predpis, ktorým je citovaný zákon č. 327/2005 Z. z.\" Špeciálne ustanovenie\n§ 3 ods. 1 písm. c/ tohto zákona až následne konkretizuje všeobecné ustanovenie § 3 ods. 1 písm. a/\ntohto zákona. V posudzovanom prípade zaistenie podľa § 88a ods. 1 zákona o pobyte cudzincov úzko\nsúvisí s azylovou vecou.\nV zmysle § 250sa O. s. p. na konanie o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o zaistení alebo proti\nrozhodnutiu o predĺžení lehoty zaistenia, sa použijú ustanovenia § 2501 až 250s, ak nie je v odsekoch 2\naž 7 ustanovené inak. Občiansky súdny poriadok nevylučuje, aby navrhovateľa zastupovala právnická\nosoba, splnomocnená na zastupovanie podľa § 26 ods. 5 O. s. p.\n\nKrajský súd v spojitosti s touto odvolacou námietkou zdôraznil, že žiaden výklad zákona nemôže byť na\nujmu žiadateľov o medzinárodnú ochranu, či osôb v materiálnej núdzi.\nO dôležitosti zaručenia právnej ochrany takýmto osobám svedčí aj pokyn Prezídia PZ, Úradu hraničnej\na cudzineckej polície v Bratislave zo dňa 24. júla 2013 k postupu pri poskytovaní bezplatnej právnej\npomoci štátnym príslušníkom tretích krajín, zaistených a umiestnených v zariadení.\nNa základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky navrhovateľa za\nnespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach a argumentácii\ndôvodov zaistenia krajský súd poukázal na písomné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, s ktorým\nsa v plnom rozsahu stotožnil. Krajský súd námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnuté rozhodnutie\nodporcu ako zákonné potvrdil.\nII.\nStručné zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľa\nProti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom uviedol, že rozsudok krajského\nsúdu napáda z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a písm. f/ O. s. p., teda z dôvodu, že súd prvého\nstupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie\nprvostupňového súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.\nNavrhovateľ uviedol, že sa aj naďalej pridržiava svojich tvrdení a skutočností uvedených v konaní pred\nprvostupňovým súdom a má za to, že pozbavenie jeho osobnej slobody na základe rozhodnutia odporcu\nje nezákonné.\nVyjadril presvedčenie, že účel jeho zaistenia odpadol.\nV konaní pred prvostupňovým súdom navrhovateľ podrobne namietal, že rozhodnutie odporcu je v\nrozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, nakoľko dôvody uvádzané odporcom v napadnutom rozhodnutí\nsú zjavne nedostatočné pre účely citovaného článku Dohovoru a odporca v napadnutom rozhodnutí ani\nneuvádza, konkrétne na aký účel v zmysle čl. 5 ods. 1 Dohovoru rozhodol o zaistení navrhovateľa, a\npreto bolo jeho rozhodnutie v tejto časti nepreskúmateľné. Prvostupňový súd mal podľa navrhovateľa\nna tieto nedostatky napadnutého rozhodnutia reagovať. Nespravil tak, čím pochybil.\nHoci ústavný súd judikoval, že nie je vylúčené, aby za určitých okolností súčasne prebiehalo u zaistenej\nosoby konanie o azyle a konanie o vyhostenie, v právnej vecí navrhovateľa to nebolo z dôvodu právnych\nprekážok možné. Pozbavenie osobnej slobody navrhovateľa nie je možné subsumovať pod žiaden z\ndôvodov v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, a preto je napadnuté rozhodnutie odporcu v rozpore\ns Dohovorom.\nOdporca síce v napadnutom rozhodnutí formálne konštatuje jeho súlad s citovaným článkom, avšak bez\nbližšej právnej úvahy, ako k takémuto právnemu záveru dospel. Prvostupňový súd sa s napadnutým\nrozhodnutím odporcu stotožnil, čím pochybil. Navrhovateľ v konaní pred súdom prvého stupňa namietal\ndĺžku doby zaistenia navrhovateľa, a to že odporca nesprávne aplikoval, resp. nesprávne vyložil\nustanovenie § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov na prejednávaný prípad. Predmetné\nustanovenie oprávňuje policajta zaistiť žiadateľa o azyl na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je\nzaložená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä, ak existuje\nriziko jeho úteku.\nCitované ustanovenie zákona o pobyte cudzincov ani, tzv. recepčná smernica neoprávňuje odporcu\npozbavovať slobody žiadateľov o azyl na dobu celého azylového konania v prvom stupni, t. j. do\nvydania rozhodnutia Migračného úradu MV SR o ich žiadosti o azyl. Odporca avšak zaistil navrhovateľa\nna dobu až 5 mesiacov, pričom z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, že tak spravil za účelom\nrozhodnutia Migračného úradu MV SR o žiadosti navrhovateľa o azyl. Zistenie dôvodov žiadosti o\nazyl je možné už pri podaní vyhlásenia o žiadosti o azyl, resp. po, tzv. pohovore prevedenom pred\nMigračným úradom v konaní o azyle, kedy žiadatelia podrobnejšie rozvedú dôvody ich žiadosti o azyl\nuvedené vo vyhlásení. Aj z tohto dôvodu navrhovateľ pred prvostupňovým súdom namietal, že už\nodpadol účel jeho zaistenia, nakoľko s ním bol vykonaný pohovor pred Migračným úradom MV SR,\npočas ktorého bližšie ozrejmil a uviedol dôvody jeho žiadosti o azyl. Tie budú následne už iba posúdené\n\nMigračným úradom MV SR v zmysle zákona o azyle, či zakladajú alebo nie kvalifikované dôvody pre\npriznanie medzinárodnej ochrany. V tejto súvislosti navrhovateľ poukazoval na právny názor Úradu\nVysokého komisára OSN pre utečencov vysloveného v jeho Príručke k otázke zaistenia žiadateľov o\nazyl (prvýkrát vydaná v r. 1995, následne opakovane revidovaná 1999, 2012 uvádza, že s ohľadom\nna dôvod zaistenia žiadateľa o azyl uplatnený odporcom v predmetnom prípade, žiadateľ o azyl môže\nbyť zaistený výlučne pre účel predbežného pohovoru za účelom zistenia základu žiadosti o azyl. To\nby zahŕňalo získanie základných skutočností od žiadateľa o azyl, a teda prečo žiada o azyl, a nemalo\nby byť predlžované do rozhodnutia vo veci samej alebo iného rozhodnutia v konaní. Táto výnimka\nzo všeobecného princípu (nezaisťovanie žiadateľov, pozn.) nemôže byť využívaná na ospravedlnenie\nzaistenia na názor na výklad tohto oprávnenia zaistenia žiadateľa o azyl zastáva aj Výbor ministrov Rady\nEurópy vo svojom odporúčaní citovanom v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu. Ten navyše\ndodáva, že každé pozbavenie osobnej slobody žiadateľa o azyl by malo byť dočasné, nesvojvoľné\na na čo najkratšiu možnú dobu a má byť implementované v súlade s relevantnými medzinárodnými\nprávnymi normami a rozhodovacou činnosťou Európskeho súdu pre ľudské práva. Odporca napadnutým\nrozhodnutím zaistil navrhovateľa na dobu až 5 mesiacov, za účelom rozhodnutia Migračného úradu\nMV SR o žiadosti navrhovateľa o azyl, hoci v zmysle zákona o azyle je Migračný úrad povinný prijať\nrozhodnutie o žiadosti o azyl do 90 dní od prijatia vyhlásenia cudzinca o žiadosti o azyl (dokonca o\nzamietnutí žiadosti o azyl ako zjavne neopodstatnenej musí Migračný úrad prijať rozhodnutie do 60 dní\nod prijatia vyhlásenia o žiadosti o azyl). Odporcom stanovená dĺžka doby zaistenia navrhovateľa je aj\nz tohto dôvodu neprimeraná a arbitrárna. Prvostupňový súd k námietke doby zaistenia navrhovateľa\nvšeobecne skonštatoval, že sa stotožňuje so závermi a zisteniami odporcu, i keď poznamenal, že\nodporca je povinný skúmať, či trvá účel zaistenia. Účel zaistenia navrhovateľa odpadol uvedením\nkonkrétnych dôvodov jeho žiadosti o azyl v konaní pred Migračným úradom o azyle počas pohovoru. V\nzmysle rozhodovacej činnosti Európskeho súdu o periodickom preskúmavaní dôvodov zaistenia súdy\npri rozhodovaní o zákonnosti zaistenia sú povinné brať do úvahy nielen situáciu pri zaistení jednotlivca,\nale aj situáciu v čase rozhodovania o zákonnosti zaistenia. Ústavný súd taktiež vo svojej rozhodovacej\nčinnosti mnohokrát zdôraznil nutnosť dôslednej ochrany osobnej slobody. Vychádzajúc z uvedeného\nnavrhovateľ má za to, že uvedením dôvodov žiadosti o azyl počas pohovoru pred Migračným úradom MV\nSR odpadol účel zaistenia navrhovateľa, na čo mal prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní prihliadnuť.\nVzhľadom na uvedené skutočnosti má za to, že záver prvostupňového súdu o tom, že odporca v konaní\ndostatočne zistil skutkový stav veci a následne vec správne právne posúdil z vyššie uvedených dôvodov\nneobstojí. Prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil a na základe vykonaného dokazovania\ndospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a preto navrhujeme, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky\nvydal rozsudok, ktorým zmení rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie odporcu zrušuje a vec mu\nvracia na ďalšie konanie.\nIII.\nVyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa\nK odvolaniu navrhovateľa sa odporca vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny\npotvrdiť. Uviedol, že dôvody odvolania uplatnené navrhovateľom v podanom odvolaní sú identické s\nnámietkami, ktoré navrhovateľ prezentoval v rámci konania pred prvostupňovým súdom, a s ktorými sa\nsúd prvého stupňa presvedčivo vysporiadal v napadnutom rozhodnutí.\nOdporca uviedol, že sa v celom rozsahu pridržiava dôvodov, ktoré ho viedli k vydaniu napadnutého\nrozhodnutia, a ktoré si v celosti osvojil aj súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí.\nIV.\nArgumentácia rozhodnutia odporcu\nOdporca rozhodnutím zo dňa 20. mája 2014 rozhodol o zaistení navrhovateľa podľa § 88a ods. 1 písm. b/\nzákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov na základe skutočnosti, že účastník konania je žiadateľom\no udelenie azylu na území SR a jeho zaistenie je odôvodnené za účelom zistenia tých skutočností, na\nktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä,\nak existuje riziko jeho úteku.\n\nV dôvodoch rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ bol dňa 20. mája 2014 vrátený na územie SR z územia\nNemecka podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým\nsa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o\nmedzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti\nv jednom z členských štátov.\nNavrhovateľ sa týmto zdržiaval na území SR bez cestovného dokladu, a ako vízový cudzinec sa zdržiaval\nna území SR bez platného víza alebo platného povolenia na pobyt, alebo dočasného povolenia k\npobytu vydaného jednou zo zmluvných strán, čím porušil ustanovenie čl. 19 ods. 1 a čl. 21 ods. 1, 2\nSchengenského dohovoru.\nDňa 27. novembra 2012 navrhovateľ pri podaní vysvetlenia na OHK PZ Ulič za prítomnosti tlmočníka\npožiadal o udelenie azylu na území SR. Dňa 27. novembra 2012 bol navrhovateľ odovzdaný\npracovníkom azylového zariadenia v ZT Humenné.\nDňa 28. novembra 2012 bol navrhovateľ prijatý v ZT Humenné. Dňa 16. decembra 2012 bol navrhovateľ\npresunutý do Pobytového tábora Rohovce a po udelení krátkodobej priepustky dňa 21. januára 2013\nbol z tábora zaznamenaný svojvoľný odchod účastníka konania. Následne účastník konania odcestoval\ndo Nemecka.\nKonanie o žiadosti o udelenie azylu viedol Migračný úrad MV SR pod č. k. MU-835/PO-Ž-2012. Konanie\no udelenie azylu bolo zastavené dňa 30. januára 2013 v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 písm. f/ zákona\nč. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení a právoplatnosť\nnadobudlo dňa 18. februára 2013.\nDňa 20. mája 2014 v zmysle Dublinského dohovoru bol navrhovateľ z Nemecka transferovaný s eskortou\nspäť na územie SR.\nZ územia Nemecka bol v zmysle Dublinského dohovoru transferovaný dňa 20. mája 2014 späť na územie\nSlovenskej republiky. Dňa 20. mája 2014 odporca začal konanie vo veci zaistenia účastníka konania\npodľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov.\nOdporca uviedol, že sa pri rozhodovaní o zaistení riadil aj Dohovorom o právnom postavení utečencov\nz roku 1951 v znení protokolu o postavení utečencov z roku 1967, ako aj Smernicou Rady 2003/9/ES,\nktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl (ďalej len ,,smernica\"), čl. 7 ods. 3\nsmernice, podľa ktorého, ak sa ukáže, že je to potrebné, napríklad z právnych dôvodov alebo z dôvodov\nverejného poriadku, členské štáty môžu držať žiadateľa na určitom mieste v súlade s ich vnútroštátnym\nprávom. Takýmto právnym dôvodom je podľa názoru správneho orgánu aj konanie o žiadosti o udelenie\nazylu, najmä, ak existuje riziko, že účastník konania ujde.\nOdporca uviedol, že sa pri rozhodovaní o zaistení riadil aj Smernicou Európskeho Parlamentu a Rady\n2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú\nochranu (bod 15 Preambuly) ako aj čl. 7 ods. 2 a čl. 8 predmetnej smernice\nOdporca v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že má za to, že zaistenie účastníka konania je týmto v súlade\ns európskou ako aj národnou legislatívou.\nRovnako sa riadil čl. 18 Charty základných práv Európskej únie a čl. 31 Dohovoru o postavení utečencov\nz roku 1951 a zaoberal sa aj čl. 14 Všeobecnej deklarácie o ľudských právach.\nOdporca uviedol, že prehodnocoval aj skutočnosť, či trvá účel zaistenia, t. j. či trvá riziko úteku účastníka\nkonania. Podľa odporcu z uvedených skutočností vyplýva, že navrhovateľ porušil povinnosti vyplývajúce\nmu ako žiadateľovi o azyl zo zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle ako aj ostatných príslušných právnych\nnoriem spojených s azylovou procedúrou, pričom utiekol z územia SR do Nemecka.\nPri vydávaní rozhodnutia o zaistení sa správny orgán opieral o dôkazné prostriedky, ktoré vyplývali najmä\nz informácie o Dublinskom transfere č. p.: PPZ-HCP-OCP1-2014/000999-055, zo zápisníc o vyjadrení\núčastníka konania, z výsledkov lustrácie v informačných systémoch MV SR a z rozhodnutia Migračného\núradu MV SR zo dňa 30. januára 2013, kedy bolo konanie vo veci udelenia azylu na území SR podľa §\n19 ods. 1 písm. f/ zákona o azyle zastavené, právoplatnosť nadobudlo dňa 18. februára 2013. Odporca\n\nuviedol, že má za to, že existuje reálne vysoké riziko a dôvodná obava, že sa účastník konania pokúsi\nopäť o útek z územia Slovenskej republiky.\nOdporca uviedol, že zastáva názor, že navrhovateľ svojou žiadosťou o azyl má za cieľ zlegalizovať jeho\npobyt na území SR a jednak má snahu dostať sa do azylového tábora, ktorý má voľný režim pohybu\nžiadateľov o azyl, a tento voľný režim by vzápätí využil na útek.\nOdporca uviedol, že skúmal skutočnosti, že účastník konania nemá na území SR žiadne rodinné\nväzby. Ďalej skúmal ekonomickú situáciu účastníka konania a dospel k záveru, že nemá dostatočné\nfinančné prostriedky. Nemá na území Slovenskej republiky rezervované ubytovanie alebo zabezpečené\nzamestnanie, z tohto dôvodu mu nebola uložená povinnosť v zmysle § 89 zákona, nakoľko vzhľadom\nna osobu zaisteného a jeho osobné pomery nie je možné z jeho strany zložiť peňažnú záruku a nakoľko\nmenovaný nemá na území SR žiadne väzby, nielen rodinné, neovláda slovenský jazyk a nemá dostatok\nfinančných prostriedkov nie je možné z jeho strany zabezpečiť si ubytovanie.\nPo preskúmaní všetkých skutočnosti a dôkazov odporca konštatoval, že je preukázané, že existuje riziko\nopätovného úteku účastníka konania z územia Slovenskej republiky.\nPri dĺžke zaistenia účastníka konania odporca vychádzal zo skutočnosti, že konanie o administratívnom\nvyhostení bolo prerušené, a že sa v ňom nemôže pokračovať až od vydania rozhodnutia vo veci žiadosti\no azyl. V zmysle § 20 zákona o azyle „Ministerstvo v konaní o azyle rozhodne do 90 dní od začatia\nkonania\". Podľa § 20 zákona o azyle „Proti rozhodnutiu ministerstva o neudelení azylu, o odňatí azylu,\no nepredĺžení doplnkovej ochrany a o zrušení doplnkovej ochrany možno podať opravný prostriedok na\nsúd do 30 dní od jeho doručenia\".\nUviedol, že dobu zaistenia stanovil po dôkladnom vyhodnotení osoby účastníka konania ako aj\naplikačnej praxe Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, kedy je táto doba potrebná\nna rozhodnutie v žiadosti o udelenie azylu na území SR. Počas tejto doby bude Migračný úrad\nMinisterstva vnútra skúmať jednotlivé dôvody, ktorými účastník konania odôvodňuje svoju žiadosť o\nudelenie azylu na území SR. Odporca uviedol, že preskúmal okolnosti veci a zistil, že sú splnené\npodmienky § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, preto rozhodol o zaistení navrhovateľa\ntak, ako uviedol vo výroku svojho rozhodnutia.\nV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nPodľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných\nprostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.\nPodľa § 250l ods. 1 O. s. p. sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných\nprostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje podľa tretej hlavy piatej\nčasti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam\nsprávnych orgánov\". Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené\ninak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s\nvýnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 O. s. p.).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§10 ods. 2 O. s. p.) preskúmal napadnuté\nrozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3\nods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné potvrdiť.\nRozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O. s. p. s tým, že\ndeň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29. júla 2014 (§ 156 ods.\n1 a ods. 3 O. s. p.).\nV predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského\nsúdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88a ods. 1 písm. b/\nzákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako\nsúd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci\nodvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský\n\nsúd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného\nrozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.\nPodľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie\nazylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky na účel\nzistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia\nnebolo možné získať, najmä, ak existuje riziko jeho úteku.\nRizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo\npriamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä\nak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov alebo\nak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.\nPodľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas\nnevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov.\nPodľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie\nazylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky na účel\nzistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia\nnebolo možné získať, najmä, ak existuje riziko jeho úteku.\nPodľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas\nnevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa ods. 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie\nazylu podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov nesmie presiahnuť 6 (šesť) mesiacov.\nPodľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie\nštátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie\nštátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle\") nie je zaistením štátneho\npríslušníka tretej krajiny dotknuté.\nNa základe skutočností zistených v konaní o zaistení navrhovateľa odporca usúdil, že reálne riziko úteku\núčastníka konania v konaní o udelenie azylu trvá a že existuje dôvodné podozrenie, že navrhovateľ\nsvojou žiadosťou o azyl podal za účelom legalizácie pobytu na území SR a jednak má snahu dostať\nsa do azylového tábora, ktorý má voľný režim pohybu žiadateľov o azyl, a tento voľný režim by vzápätí\nvyužil na útek.\nNa základe uvedeného odporca rozhodol o zaistení navrhovateľa na účel zistenia tých skutočností, na\nktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä,\nak existuje riziko jeho úteku.\nNavrhovateľ napadol rozsudok krajského súdu z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe\nvykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza\nz nesprávneho právneho posúdenia veci.\nK námietke navrhovateľa, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym\nskutkovým zisteniam, považuje odvolací súd za dôležité uviesť, že uvedenú námietku navrhovateľ bližšie\nnešpecifikoval ani v konaní pred krajským súdom ani odvolacím súdom.\nZo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania, ktoré smeruje k prieskumu správneho\nkonania vyplýva, že administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá\njeho priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v dobe rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom\nplatí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom\nadministratívneho spisu - v opačnom prípade by bolo správne rozhodnutie, ktoré vzišlo za takéhoto\nkonania nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Ďalšie zisťovanie skutkového stavu veci až v\nkonaní pred súdom nie je vylúčené (§ 250i ods. 1 O. s. p.), pretože súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné\nna preskúmanie napadnutého rozhodnutia.\nPokiaľ však krajský súd vychádzal pri rozhodovaní iba z obsahu administratívneho spisu, nemožno\ntakémuto postupu principiálne nič vytknúť. Naviac navrhovateľ ani v odvolaní proti rozsudku krajského\n\nsúdu nespresnil aké dôkazy mali byť krajským súdom k lepšiemu zisteniu skutkového stavu veci\nvykonané, a preto za tejto situácie je možné takúto argumentáciu odmietnuť ako bezpredmetnú.\nNavrhovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal, že v danej právnej veci rozhodnutie\nodporcu je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, nakoľko dôvody uvádzané odporcom v napadnutom\nrozhodnutí sú zjavne nedostatočné pre účely citovaného článku Dohovoru a odporca v napadnutom\nrozhodnutí ani neuvádza konkrétne na aký účel v zmysle citovaného článku Dohovoru rozhodol o jeho\nzaistení. Pozbavenie osobnej slobody navrhovateľa nie je možné subsumovať pod žiaden z dôvodov\nčl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, a preto rozhodnutie odporcu je v rozpore s uvedeným článkom.\nPodľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno\npozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným\nzákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému\nvstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.\nPodľa čl. 31 Dohovoru o právnom postavení utečencov (vyhláseného pod č. 319/1995 Z. z.) sa zmluvné\nštáty zaviazali, že za predpokladu, že utečenci, ktorí vstúpili na ich územie alebo sa na ňom nachádzajú\nbez povolenia sa sami bezodkladne prihlásia a preukážu dostatočný dôvod na svoj nezákonný vstup\nalebo prítomnosť, nebudú ich štáty trestne stíhať pre nezákonný vstup alebo pre prítomnosť utečencov,\nktorí prichádzajú priamo z územia, kde ich život alebo ich sloboda boli ohrozené podľa čl. 1 tohto\ndohovoru (ods. 1). Rovnako sa zmluvné štáty zaviazali, že „nebudú na pohyb takýchto utečencov\nuplatňovať iné obmedzenia, než sú nevyhnutné, a takéto obmedzenia budú uplatňovať iba dovtedy, kým\nsa ich postavenie v štáte neupraví alebo kým nedostanú povolenie na vstup do iného štátu. Zmluvné\nštáty poskytnú takýmto utečencom primeranú lehotu a všetky potrebné prostriedky na získanie povolenia\nna vstup do iného štátu.\" (ods. 2).\nV zmysle odporúčania Rady Európy [Odporúčanie Rady ministrov Rec(2003)5 zo 16. apríla 2003] sa\nzaistenie žiadateľov o azyl má okrem iného uskutočniť iba po dôkladnom preskúmaní jeho nevyhnutnosti\nv každom jednotlivom prípade a obmedzenie osobnej slobody (org. measure of detention) žiadateľov\no azyl má byť pravidelne preskúmavané súdom v súlade s čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd (bod 4 a 5).\nPodľa názoru odvolacieho súdu štáty majú nepopierateľné suverénne právo kontrolovať vstup cudzincov\na ich pobyt na svojom území. Nevyhnutnou súčasťou tohto práva je oprávnenie štátov zadržať\npotenciálnych imigrantov. Ich zadržanie môže byť zlučiteľné s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru. Dokiaľ štát\nnepovolí vstup na svoje územie, je takýto vstup nepovolený v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru a\nzadržanie osoby, ktorá si praje na územie štátu vstúpiť (pričom potrebuje na to príslušné povolenie, ktoré\nešte nemá), môže byť považované za realizované preto, aby sa „zabránilo jej nepovolenému vstupu na\núzemie štátu\".\nMožno preto konštatovať, že zaistenie sťažovateľa je ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 1 písm. f/\nDohovoru.\nPrípady pozbavenia slobody v zásade vyžadujú, aby bola periodicky kontrolovaná ospravedlniteľnosť\nich ďalšieho trvania. Účelom čl. 5 ods. 4 Dohovoru je umožniť osobe pozbavenej slobody domáhať\nsa toho, aby súd preskúmal, či toto pozbavenie slobody je zákonné. Vzhľadom na to, že naplnenie\npodmienok ustanovených zákonom sa v čase vyvíja (najmä pokiaľ ide o existenciu relevantných a\ndostatočných dôvodov pozbavenia slobody), mala by byť zaistená možnosť domáhať sa takej kontroly\nopakovane v určitých primeraných intervaloch. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva čl. 5 ods.\n4 Dohovoru zakotvuje procesnú záruku najmä proti pokračovaniu pozbavenia slobody, ktoré - hoci\nbolo pôvodne nariadené zákonným spôsobom - sa potom mohlo stať nezákonným a stratiť akékoľvek\nopodstatnenie. Požiadavky na urýchlené rozhodovanie o pozbavení slobody a na periodickú súdnu\nkontrolu v primeraných intervaloch majú svoje opodstatnenie v tom, že zabezpečujú, aby zadržaná\nosoba nemusela byť vystavená nebezpečenstvu, že zostane zadržovanou aj dlho po tom, ako jej\npozbavenie slobody prestalo byť ospravedlniteľné (Shishkov proti Bulharsku z 9. januára 2003, § 88).\nPodobne možno smerom k už vymedzeným požiadavkám z čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru poukázať na\nďalšie rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, napríklad na Saadi proti Spojenému kráľovstvu ,\nrozsudok Veľkej komory, 29. január 2008, č. 13229/03 (najmä § 45), Amuur proti Francúzsku, rozsudok,\n\n25. jún 1996, č. 19776/92 (najmä § 43), Abdolkhani a Karimnia proti Turecku, rozsudok, 22. september\n2009, č. 30471/08, či Z.N.S. proti Turecku, rozsudok, 19. január 2010, č. 21896/08 (najmä § 56 a § 63).\nPodľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky\nprednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe\npostupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody,\naby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o\nvypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo\nbyť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné.\nTeda, aby bolo pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom\nstanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené\nsúčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody\nnavrhovateľa.\nNapadnuté rozhodnutie, ktorým odporca podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte\ncudzincov rozhodol o zaistení navrhovateľa na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená\njeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä, ak existuje riziko jeho\núteku je vzhľadom na vyššie uvedené možno považovať podľa odvolacieho súdu za riadne odôvodnené\nv zmysle § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.\nzn.: 1Sža/94/2010 vyplýva, že správny orgán musí v odôvodnení rozhodnutia opísať predmet konania,\npoukázať na skutkové zistenia, uviesť dôkazy, z ktorých vychádzal a ako sa vysporiadal s návrhmi na\nvykonanie dôkazov zo strany účastníkov, prípadne s ich námietkami k vykonaným dôkazom.\nOdôvodnenie napadnutého rozhodnutia odporcu tieto atribúty spĺňa.\nJe nesporné, že odporca pri rozhodovaní o zaistení prihliadol aj na, tzv. „návratovú smernicu\" (smernica\nEurópskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch v členských štátoch\npri navracaní neoprávnene pobývajúcich štátnych príslušníkoch tretích krajín.\nČlánok 15 smernice ustanovuje, kedy je možné zaistiť cudzinca, voči ktorému prebieha konanie o\nnávrate a to bez ohľadu na to, či bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení, uložený trest\nvyhostenia, či sa tak stalo za účelom readmisie, prípadne na účely výkonu prevozu podľa osobitného\nzákona. Uvedený článok sa vzťahuje na zaistenie cudzinca bez ohľadu na účel zaistenia. V čl. 15\nsmernice sú uvedené len dva dôvody zaistenia existencia rizika úteku alebo vyhýbanie sa, či bránenie\nprocesu prípravy návratu alebo odsunu.\nToto ustanovenie je v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora povinný dodržiavať aj\nodporca. Z rozhodnutia odporcu je zrejmé, že odporca objasnil v čom vidí existenciu rizika úteku\nnavrhovateľa.\nV zmysle čl. 15 ods. 1 smernice môžu členské štáty zaistiť iba štátneho príslušníka tretej krajiny, o\nktorého navrátenie prebieha konanie, a to za účelom prípravy návratu alebo o výkone vyhostenia, najmä\nv prípadoch kde hrozí nebezpečenstvo skrývania alebo sa štátny príslušník tretej krajiny vyhýba príprave\nnávratu, či uskutočňovania vyhostenia alebo ho inak sťažuje. K zaisteniu je možné prikročiť len vtedy,\npokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade uplatnené iné dostatočne účinné avšak miernejšie opatrenia.\nOdporca sa zaoberal možnosťou uloženia miernejších opatrení, po zistení, že navrhovateľ nemá na\núzemí SR žiadne rodinné väzby, nemá dostatočné finančné prostriedky, nemá na území SR rezervované\nubytovanie alebo zabezpečené zamestnanie, nebola mu uložená povinnosť v zmysle § 89 zákona.\nZ obsahu administratívneho spisu odporcu je zrejmé, že odporca pri rozhodovaní o zaistení\nnavrhovateľa vychádzal z dôkazných prostriedkov - z informácie o Dublinskom transfere č. p.: PPZHCP-OCP1-2014/000999-055, zo zápisníc o vyjadrení účastníka konania, z výsledkov lustrácie v\ninformačných systémoch MV SR a z rozhodnutia Migračného úradu MV SR zo dňa 30. januára 2013,\nkedy bolo konanie vo veci udelenia azylu na území SR podľa § 19 ods. 1 písm. f/ zákona o azyle\nzastavené.\nPodľa § 4 ods. 6 zákona o azyle cudzinec, ktorý nie je žiadateľom, ale je vrátený na územie SR z\ndôvodu, že na konanie o udelenie azylu je príslušná Slovenská republika, považuje sa za žiadateľa\n\nokrem cudzinca, ktorého žiadosť o udelenie azylu na území SR bola už v minulosti zamietnutá ako\nneprípustná alebo ako zjavne neopodstatnená alebo, ktorému sa neudelil azyl; konanie o udelenie azylu\nsa začína vstupom cudzinca na územie Slovenskej republiky.\nPodľa odvolacieho súdu odporca sa v konaní o zaistení navrhovateľa, ktorý bol v postavení žiadateľa o\nazyl dôsledne riadil zákonom o pobyte cudzincov (§ 88a ods. 1 písm. b/ zákon o pobyte cudzincov) ako\naj Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy\npre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu. Odporca dôsledne aplikoval závery rozhodnutia\nSúdneho dvora Európskej únie zo dňa 30. mája 2013 (vec Mehmet Arslan proti Polícia ČR, C-534/11,\ndostupný na http://curia.europa.eu; ďalej len ,,vec A\"), z ktorého vyplýva, že pokiaľ cudzinec zaistený\npodľa zákona o pobyte cudzincov požiada o udelenie medzinárodnej ochrany, pokiaľ je táto žiadosť\npodaná účelovo (slovami Súdneho dvora „iba s cieľom pozdržať alebo zmariť výkon rozhodnutia o\nnavrátení\") a pokračovanie zaistenia je naďalej objektívne nutné, je možné takéhoto cudzinca ponechať\nv zaistení.\nObmedzenie osobnej slobody žiadateľov o azyl nevylučuje ani medzinárodné azylové právo, hoci\nvšeobecne stanovuje zásadu, podľa ktorej nie je možné na utečencov (žiadateľov o azyl) nahliadať ako\nna neoprávnene pobývajúce osoby a je treba im priznať(okrem iného) právo na slobodu pohybu na\núzemí krajiny, v ktorej sa nachádzajú (pozri čl. 26, 31 a 32 Dohovoru o právnom postavení utečencov\nz roku 1951; ďalej len „Ženevská konvencia\").\nZároveň Súdny dvor v predmetnej veci zdôraznil, že členské štáty musia mať možnosť zabrániť tomu,\naby zaistený cudzinec podaním žiadosti o azyl automaticky dosiahol prepustenie zo zaistenia, inak by bol\nnarušený zmysel návratovej smernice, ktorým je účinné navrátenie štátnych príslušníkov tretích krajín,\nktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území (bod 60 rozsudku vo veci A.).\nUstanovenie § 88a ods. 1 písm. b/ zákona, ktoré aplikoval na uvedený prípad totiž umožňuje zaistiť\nžiadateľa o udelenie azylu, a to na základe presne špecifikovaných dôvodov, ktoré plne korešpondujú\ns požiadavkami Európskej únie na zaisťovanie takejto kategórie cudzincov, v konkrétnom prípade\nžiadateľa o azyl, ktorý bol vrátený na územie SR z dôvodu, že na konanie o udelenie azylu je príslušná\nSlovenská republika.\nDôvod pre zaistenie navrhovateľa, teda spočíval v tom, že zaistenie je nutné za zistenie tých skutočností,\nna ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, pretože\nv prípade navrhovateľa existuje riziko jeho úteku.\nNámietku navrhovateľa, týkajúcu sa dĺžky zaistenia odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Odporca\npodrobne odôvodnil z akých dôvodov zaistil navrhovateľa na dobu 5 mesiacov. Uviedol, že dobu\nzaistenia stanovil po dôkladnom vyhodnotení osoby účastníka konania ako aj aplikačnej praxe\nMigračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, kedy je táto doba potrebná na rozhodnutie v\nžiadosti o udelenie azylu na území SR. Počas tejto doby bude Migračný úrad Ministerstva vnútra skúmať\njednotlivé dôvody, ktorými účastník konania odôvodňuje svoju žiadosť o udelenie azylu na území SR.\nPodľa názoru odvolacieho súdu odporca jednoznačne vo výroku svojho rozhodnutia určil lehotu zaistenia\nna 5 mesiacov v zmysle ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, pričom presne označil deň,\nkedy bol navrhovateľ zaistený. Je teda nepochybné, odkedy začala lehota plynúť, a ktorým dňom dôjde\nk jej skončeniu (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sza/2/2012 zo dňa 16.02.2012).\nStanovenú lehotu zaistenia odôvodnil existujúcimi skutočnosťami, ktoré aj podľa názoru odvolacieho\nsúdu odôvodňujú takýto „čas nevyhnutne potrebný\" na zaistenie cudzinca, pričom povinnosť skúmať\npodmienky zaistenia v jeho priebehu odporcovi vyplýva priamo z ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d/ zákona\no pobyte cudzincov, ako to aj uviedol odporca vo svojom rozhodnutí.\nUvedené, teda nasvedčuje zákonnosti rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľa, pretože v danom\nprípade bolo nevyhnutné nie len pre zistenie skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o azyl, ale\naj z dôvodu, že riziko jeho úteku vzhľadom na predchádzajúce správania sa navrhovateľa pretrváva.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky považoval odvolacie námietky navrhovateľa za nedôvodné a\nnespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Nezistil ani žiadne pochybenie v\n\npostupe odporcu ani krajského súdu. Krajský súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými námietkami\nnavrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku.\nPreto záver krajského súdu o zákonnosti napadnutého rozhodnutia odporcu, vzhľadom k tomu, že sa\nvysporiadal s uplatnenými námietkami navrhovateľa (na ich vyhodnotenie pre ich správnosť odvolací\nsúd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, s ktorým sa plne stotožňuje)\nvypovedá o správnosti postupu krajského súdu pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia odporcu.\nKrajský súd bol totiž viazaný rozsahom dôvodov, ktoré navrhovateľ uplatnil v opravnom prostriedku, a z\nuvedených dôvodov, preto bolo možné vyvodiť záver, že rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa\npodľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, bolo potrebné považovať za rozhodnutie vydané\nv súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa s právnym\nzáverom uvedeným v jeho rozsudku stotožnil, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnutý rozsudok\npodľa § 219 O. s. p. v spojení s § 246c O. s. p., ako vecne správny potvrdil.\nO trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 O. s. p.\nv spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 246c O. s. p., tak, že navrhovateľovi, ako neúspešnému účastníkovi\nkonania trovy odvolacieho konania nepriznal.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}