{"guid": "4a5719cd-52dd-4758-89ca-0ef592ba5b24:fc134a0c-e618-4241-9c96-ad22c7bd3eeb", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:7014200666.1", "spisova_znacka": "10Sža/22/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/22/2014 z 30. 7. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. júla 2014, sp. zn. 10Sža/22/2014, ECLI:SK:NSSR:2014:7014200666.1", "identifikacne_cislo": "7014200666", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Henčeková", "datum_vydania": "2014-07-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88a.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 88a ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88a.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88a"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88a"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/fc134a0c-e618-4241-9c96-ad22c7bd3eeb", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:7014200666.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:7014200666.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:7014200666.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Sža/22/2014\n7014200666\n30. 07. 2014\nJUDr. Jana Henčeková\nECLI:SK:NSSR:2014:7014200666.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Henčekovej\nPhD. a z členov JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Petra Paludu v právnej veci navrhovateľa: H.\nO. S., narodeného XX. H. XXXX, trvale bytom Somálsko, štátna príslušnosť Somálsko, naposledy\nbytom Somálsko, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov, Bitúnková č.\n14, 078 01 Sečovce, zastúpený Centrom právnej pomoci, kancelária Košice, Moyzesova 18, 040 41\nKošice, proti odporcovi: Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo\nhraničnej a cudzineckej polície Prešov, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko, o\npreskúmanie rozhodnutia Č. s.: PPZ-HCP-PO9-221-017/2014 zo dňa 15. mája 2014 o zaistení cudzinca,\no odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Sp/26/2014-33 zo dňa 18.\njúna 2014, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Sp/26/2014-33 zo dňa\n18. júna 2014 p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie pred správnym orgánom\nPrezídium Policajného zboru Úrad hraničnej a cudzineckej polície Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej\npolície Prešov, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko, rozhodnutím Č. s.: PPZHCP-PO9 221-017/2014 zo dňa 15. mája 2014 podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z.\no pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov\nalebo ZoPC“) zaistil navrhovateľa dňom 15. mája 2014 v čase o 20:30 hod. na čas nevyhnutne potrebný,\nnajviac do 15. októbra 2014 na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o\nudelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku a na\nvýkon jeho zaistenia určil ÚPZC v Sečovciach (ďalej len „ÚPZC Sečovce“).\nV odôvodnení rozhodnutia uviedol, že účastník konania bol dňa 15. mája 2014 vrátený na územie\nSlovenskej republiky z územia Nemecka podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č.\n604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú Kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu,\nzodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, podanej štátnym príslušníkom tretej\nkrajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských krajín. Účastník konania po\nnelegálnom príchode na územie SR z Ukrajiny dňa 18. októbra 2011 o 20:25 hod., požiadal prvýkrát o\n\nudelenie azylu na území Slovenskej republiky, no dňa 15. decembra 2011 svojvoľne opustil ubytovacie\npriestory zariadenia Pobytového tábora Rohovce a odcestoval do Nemecka. Z Nemecka bol účastník\nkonania dňa 20. februára 2012, v rámci Dublinského dohovoru, vrátený na územie SR a bol presunutý do\nPobytového tábora Rohovce dňa 14.marca 2012. Konanie o žiadosti o udelenie azylu bolo právoplatne\nskončené dňa 25. mája 2012. Rozhodnutím Migračného úradu č. k. MÚ-87/PO-Ž-2012 zo dňa 20.\nfebruára 2012 účastníkovi konania nebol udelený azyl, ale bola mu poskytnutá doplnková ochrana na\ndobu jedného roka, do 25. mája 2013. Následne účastník konania odišiel do Nemecka a doplnková\nochrana mu zanikla dňa 25. mája 2013, nakoľko nebola predĺžená. Dňa 15. mája 2014 v zmysle\nDublinského dohovoru bol účastník konania transferovaný späť na územie Slovenskej republiky.\nVoči účastníkovi konania OHK PZ Košice - letisko, začalo konanie o administratívnom vyhostení pod č.\nPPZ-HCP-PO9-221/2014 s určením zákazu vstupu v zmysle štvrtej časti prvej hlavy zákona o pobyte\ncudzincov.\nÚčastník konania počas spisovania zápisnice o jeho vyjadrení č. PPZ-HCP-PO9-221-006/2014 zo dňa\n15.05.2014 prejavil vôľu požiadať na území SR o udelenie azylu po tom, čo bolo voči nemu začaté\nuvedené konanie o administratívnom vyhostení, ktoré v dôsledku toho bolo podľa § 77 ods. 4 zákona o\npobyte cudzincov prerušené. Účastník konania svoju žiadosť o udelenie azylu na území SR odôvodnil\nobavou o svoj život v Somálsku na základe tých istých skutočností, ako vo svojej prvej žiadosti. Aj\ntúto považoval správny orgán za účelovú, aby tým účastník konania pozdržal vydanie rozhodnutia o\nadministratívnom vyhostení.\nII.\nOdvolanie - návrh na začatie konania\nProti tomuto rozhodnutiu správneho orgánu podal včas odvolanie navrhovateľ prostredníctvom\nsplnomocneného zástupcu a žiadal zrušiť rozhodnutie odporcu o zaistení a vrátiť veci odporcovi na\nďalšie konanie, s nariadením bezodkladného prepustenia navrhovateľa zo zaistenia s tým, že žiaden z\núčastníkov nemá právo na náhradu trov konania.\nV opravnom prostriedku splnomocnený zástupca navrhovateľa uviedol niekoľko odvolacích dôvodov.\nVytýkal odporcovi nedostatočne zistený skutkový stav veci s tým, že na základe vykonaného\ndokazovania nedostatočne zistil skutkový stav veci a napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci. S poukazom na článok 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd a citáciou rozhodnutí Saadi proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok Veľkej komory\nzo dňa 29. januára 2008 č. 13229/03, s poukazom na Nález Ústavného súdu SR II. ÚS 147/2013-50 a\neurópske smernice namietal základný princíp v prípade utečencov a žiadateľov o azyl, a to prezumpciu\nproti zaisteniu a uplatnenie alternatív, akými sú špecializované ubytovacie zariadenia pre žiadateľov o\nazyl.\nSplnomocnený zástupca navrhovateľa uviedol, že navrhovateľ, ako žiadateľ o azyl, je oprávnený\nzdržiavať sa na území Slovenskej republiky a nebolo možné voči nemu začínať konanie o\nadministratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky, pretože od momentu podania žiadosti o azyl\nsa v Nemecku považoval za žiadateľa o azyl v zmysle Dublinského nariadenia. O zlej bezpečnostnej\nsituácii v krajine pôvodu navrhovateľa svedčí aj súčasná prax Migračného úradu MV SR, v zmysle ktorej\nje štátnym príslušníkom Somálska aj v roku 2014 poskytovaná doplnková ochrana na území SR a preto\nzáver odporcu o účelovosti navrhovateľovej žiadosti o azyl je neopodstatnený.\nNapokon splnomocnený zástupca navrhovateľa namietal nesprávny výklad ustanovenia § 88a ods. 1\npísm. b/ zákona o pobyte cudzincov v súvislosti s tzv. recepčnou smernicou o prijímaní žiadateľov o azyl,\nnakoľko toto ustanovenie oprávňuje policajta zaistiť žiadateľa o azyl na účel zistenia tých skutočností,\nna ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať,\n\nnajmä ak existuje riziko jeho úteku. Citované ustanovenie zákona neoprávňuje odporcu pozbavovať\nslobody žiadateľov o azyl na dobu celého azylového konania v prvom stupni, t. j. do vydania rozhodnutia\nMigračného úradu o žiadosti o azyl. Poukázal tiež na príručku Úradu Vysokého komisára OSN pre\nutečencov (UNHCR) k otázke zaistenia žiadateľov o azyl, v zmysle ktorej žiadateľ o azyl môže byť\nzaistený výlučne pre účel predbežného pohovoru za účelom zistenia základu žiadosti o azyl a nemalo\nby byť predlžované do rozhodnutia vo veci samej, alebo iného rozhodnutia v konaní. Táto výnimka zo\nvšeobecného princípu (nezaisťovanie žiadateľov) nemôže byť využívaná na ospravedlnenie zaistenia\nna celé konanie o rozhodovaní o žiadosti o azyl, alebo na neobmedzenú dobu.\nOdporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľa písomne vyjadril dňa 9. júna 2014. Bol toho názoru,\nže vo veci bol spoľahlivo zistený skutkový stav veci a preto navrhol, aby súd rozhodnutie odporcu potvrdil.\nOdporca predovšetkým vzniesol námietku procesnej spôsobilosti Centra právnej pomoci, s poukazom\nna ustanovenie § 26 ods. 5 O. s. p., § 3 ods. 2 v spojení s § 24a, § 24c zákona č. 327/2005 Z. z. o\nposkytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi, ako aj s poukazom na ustanovenie § 27 ods. 1\na ods. 3, § 250a O. s. p. a článok II bod 1 zákona č. 335/2012 Z. z.. Bol toho názoru, že Centrum právnej\npomoci nemá procesnú spôsobilosť zastupovať navrhovateľa v tomto sporovom konaní a preto navrhol,\naby súd uznesením konanie zastavil. V prípade neakceptovania tejto námietky súdom uviedol odporca\nvecné stanovisko k námietkam a dôvodom odvolania.\nVo svojom vyjadrení odporca konkretizoval dôkazné prostriedky, o ktoré sa opieral pri vydávaní\nrozhodnutia. K odvolacím dôvodom splnomocneného zástupcu navrhovateľa, že navrhovateľ bol na\nsvojich právach napadnutým rozhodnutím ukrátený, citoval článok 31 Dohovoru o postavení utečencov\nz roku 1951, ako aj Smernicu Rady 2003/9/ES, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie\nžiadateľov o azyl, a to článok 2 písm. c/ a článok 7 ods. 3 tejto Smernice a poukázal na Článok 5 ods.\n1 písm. f/ Dohovoru a článok 18 Charty základných práv Európskej únie.\nOdporca v súvislosti s aplikáciou § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov citoval ustanovenie\nčlánku 2 písm. n/ Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 604/2013, v zmysle ktorého\n„riziko úteku je existencia dôvodov v konkrétnom prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách\nvymedzených právom, pre ktoré sa možno domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny\nalebo osoba bez štátnej príslušnosti, na ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť“. V\nsúvislosti s tým poukázal tiež na bod 20 a 24 Preambuly tohto nariadenia.\nOdporca zdôraznil, že navrhovateľ bol na územie SR eskortovaný v zmysle Dublinského nariadenia\npo tom, čo ušiel z územia Slovenskej republiky. Novo uviedol, že počas jeho druhého pobytu v\nNemecku malo dôjsť k jeho transferu späť na územie SR, čo navrhovateľ úmyselne zmaril. V informácii\nDublinského strediska zo dňa 6. mája 2014 č. p. PPZ-HCP-OCP1-2014/000999-058 je uvedené, že\nnavrhovateľ bol transferovaný s eskortou, a to aj za prítomnosti lekára, pre psychické problémy, lebo\nsa vyjadril, že v prípade odsunu spácha samovraždu. Skutočnosť, že navrhovateľ úmyselne bránil jeho\neskortovaniu späť na územie SR, je potvrdená aj v samotnej výpovedi navrhovateľa v spracovanej\nzápisnici pod č. s. PPZ-HCP-PO9-221-016/2014 zo dňa 15. mája 2014, kde uviedol, že z dôvodu, že sa\nnechcel vrátiť na územie SR došlo k preloženiu jeho transferu orgánmi Nemecka na územie Slovenskej\nrepubliky. Odporca konštatoval, že pri vykonaní Dublinského transferu ide o namáhavý a náročný proces\nnielen z finančnej stránky, ale aj zo stránky logistiky a príprav. Skutočnosti uvádzané v rozhodnutí podľa\nzáveru odporcu odôvodňujú dôvodné podozrenie, že navrhovateľ opätovne opustí územie Slovenskej\nrepubliky a ujde do zahraničia, čím bude naďalej mariť a sťažovať konanie spojené s rozhodovaním o\njeho žiadosti o azyl, nakoľko už dvakrát svojvoľne opustil pobytový tábor a územie SR.\nOdporca vo vyjadrení uviedol, že v rozhodnutí odôvodnil riziko úteku navrhovateľa, ktoré vyplýva z jeho\nsvojvoľných odchodov z pobytových táborov s voľným pohybom a útekov z územia Slovenskej republiky,\nzo zadržania navrhovateľa v Nemecku a vrátenia na územie Slovenskej republiky. Je preukázané, že\nnavrhovateľ svojim konaním iba naplnil svoj pôvodný zamýšľaný zámer dostať sa do Nemecka a na\núzemí Slovenskej republiky požiadal o azyl iba z dôvodu, aby zlegalizoval svoj pobyt a mohol tak naplniť\n\nsvoj zámer. Navrhovateľ bol vrátený v rámci Dublinského konania z územia Nemecka a navrhovateľ\nv konaní Migračného úradu o jeho žiadosti o azyl neprejavil záujem kontaktovať štátny orgán napriek\nudeleniu doplnkovej ochrany.\nVo svojom vyjadrení odporca tiež podrobne argumentoval dôvody začatia konania o administratívnom\nvyhostení navrhovateľa. Navrhovateľova žiadosť o udelenie azylu v Nemecku bola zamietnutá z\ndôvodu príslušnosti Slovenskej republiky na posúdenie takej žiadosti podľa Dublinského nariadenia.\nOdporca poukázal na informáciu od Dublinského strediska zo 6. mája 2014, že u navrhovateľa bolo\npredchádzajúce konanie o udelenie azylu na území SR právoplatne skončené - nebol mu udelený azyl a\nposkytnutá doplnková ochrana zanikla jej nepredlžením. Podľa záveru odporcu je konanie navrhovateľa\nmotivované finančnými dôvodmi, ako to uviedol sám navrhovateľ. Vzhľadom na ustanovenie § 82 ods.\n1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, bolo povinnosťou odporcu obligatórne začať konanie vo veci\nadministratívneho vyhostenia navrhovateľa z územia SR, keďže jeho prevzatím v dublinskom konaní\nsa jeho pobyt považoval za neoprávnený. Navrhovateľ sa de facto stal žiadateľom o azyl až po prijatí\nvyhlásenia zo dňa 15. mája 2014 č. p. PPZ-HCP-P09-221-012/2014, pričom odporca opätovné podanie\nžiadosti o azyl považoval za účelové.\nNa základe týchto skutočností odporca dôrazne odmietal tvrdenia právneho zástupcu navrhovateľa, že\nodporca nedostatočne zistil skutkový stav veci a napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci, pretože rozhodnutie o zaistení navrhovateľa bolo vydané v súlade s národnou,\naj medzinárodnou legislatívou.\nNapokon odporca uviedol, že nesúhlasí s právnym záverom zástupcu navrhovateľa ohľadom ustanovení\n§ 88a ods. 2 a § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, týkajúcich sa dĺžky zaistenia. Odporca vo\nsvojom vyjadrení podrobne rozviedol svoje námietky voči odvolacím dôvodom. Uviedol, že policajný\nútvar pri podávaní vyhlásenia o udelenie azylu okrem iného vyhotoví zápisnicu o podaní vysvetlenia,\nktorej cieľom však nie je vyčerpávajúce skúmanie dôvodov o udelenie azylu, nakoľko o žiadosti o\nudelenie azylu policajný útvar nerozhoduje. Účelom zaistenia v zmysle § 88a ods. 1 písm. b/ zákona\no pobyte cudzincov je zhromaždiť, vyhodnotiť a následne rozhodnúť o všetkých skutočnostiach, na\nktorých je založená žiadosť o udelenie azylu, čo bude mať v konečnom dôsledku za následok vydanie\nrozhodnutia v azylovom konaní. Hlavným účelom pri zaistení žiadateľa, u ktorého je dôvodná obava, že\nsa pokúsi o útek, je zabezpečiť prítomnosť žiadateľa o azyl a mať ho vo fyzickej dispozícii v rámci azylovej\nprocedúry. Účel zaistenia žiadateľa o azyl v predmetnom paragrafovom znení teda musí byť spojený\naj s rizikom úteku, ktorý podmieňuje zaistenie žiadateľa o azyl. Účelom zaistenia účastníka konania je\nmať osobu vo fyzickej dispozícii, ako na to poukazuje nález Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 264/09-81\nzo dňa 19. októbra 2010, pričom tento nález bol vyslovený práve v súvislosti so zaistením žiadateľa\no azyl. Odporca považoval za neprípustné, aby právny zástupca navrhovateľa zovšeobecňoval svoje\nargumenty z rôznych prameňov pre všetkých žiadateľov o azyl v snahe generalizovať ich a následne\ntak na ich základe uplatňoval prezumpciu zaistenia na všetkých žiadateľov o azyl.\nIII.\nKonanie pred krajským súdom\nKrajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom č. k. 5Sp/26/2014-33, zo dňa 18. júna 2014, potvrdil\nnapadnuté rozhodnutie zaistení navrhovateľa, ako rozhodnutie správne a v súlade so zákonom.\nKrajský súd v Košiciach v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že odporca v prejednávanej veci\nv správnom konaní dostatočne zistil skutkový stav v súlade s § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o\nsprávnom konaní a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa, podaný prostredníctvom\nsplnomocneného zástupcu, nie je dôvodný.\n\nPodľa názoru krajského súdu sa odporca vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal skutkovými\nokolnosťami, z ktorých vyvodil záver, že zaistenie žiadateľa o udelenie azylu je potrebné z dôvodu § 88a\nods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Existenciu rizika úteku navrhovateľa odporca v napadnutom\nrozhodnutí náležité odôvodnil skutkovými okolnosťami, že navrhovateľ po tom, čo prvýkrát požiadal o\nudelenie azylu na území SR, svojvoľne opustil pobytový tábor s voľným pohybom a územie SR, aby\nuskutočnil svoj pôvodný zámer dostať sa do Nemecka, a to opakovane. Krajský súd preto považoval za\nneopodstatnenú túto odvolaciu námietku.\nOdporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal možnosťami uložiť navrhovateľovi povinnosť v zmysle §\n89 zákona o pobyte cudzincov, ako to už bolo uvedené, a jeho neuloženie odôvodnil osobnými a\nekonomickými pomermi účastníka konania. Aj v tomto smere preto krajský súd považoval za nedôvodnú\nodvolaciu námietku ohľadom prezumpcie zaistenia. V rokoch 2011 a 2012, po podaní žiadosti o azyl, bol\nnavrhovateľ umiestnený v pobytových táboroch, teda nebol zaistený, čo navrhovateľ využil na nelegálne\nvstupy na územie Nemecka. Vzhľadom na túto skutočnosť je preto odôvodnený záver odporcu o dobe\nžiadosti navrhovateľa o azyl, hoci táto skutočnosť nie je zákonnou podmienkou zaistenia navrhovateľa\nv zmysle § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov.\nNavrhovateľ bol zaistený v deň jeho transferu z územia Nemecka podľa Nariadenia EP a Rady (EÚ) č.\n604/2013 z 26. júna 2013 a súd posudzuje napadnuté rozhodnutie odporcu na základe skutkového stavu\nv čase vydania napadnutého rozhodnutia. V súvislosti s tým poukazuje krajský súd na nález Ústavného\nsúdu SR č. k. II. ÚS 147/2013-50, ktorý v bode 7.2 uviedol, že „zaistený cudzinec nemusí byť z pohľadu\nčlánku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru reálne a efektívne vyhostiteľný ihneď v okamihu zaistenia, pretože\npočas konania o vyhostení môže konajúci orgán verejnej moci zistiť také okolnosti, ktoré vyhosteniu\nbránia, ale v čase zaistenia známe neboli, rovnako ako môže príslušný orgán zistiť také skutočnosti,\nktoré pôvodne neprípustné sa javiace vyhostenie umožnia. Opačný výklad by robil zaistenie na účely\nkonania o vyhostení podľa článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru neprípustné.“\nNeobstojí preto odvolacia námietka o zlej bezpečnostnej situácii v Somálsku. ktorá by vyvracala\nzáver odporcu o účelovosti podanej žiadosti o azyl. Rovnako je nepodstatná odvolacia námietka, že\nnavrhovateľ, ako žiadateľ o azyl, je oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky. Ústavný súd\nSR v citovanom náleze v bode 7.3 uviedol, že „ESĽP vo svojej judikatúre uznáva za prípustné zaistenie\ni za situácie, že cudzinec požiadal v príslušnom štáte o azyl, na čas vybavenia jeho azylovej žiadosti\na obdobie konania o tejto žiadosti považuje za obdobie, kedy „prebieha konanie o vyhostení“ v zmysle\nčlánku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru“. Pokiaľ zástupkyňa navrhovateľa z citovaného nálezu poukázala na\nustanovenie § 62 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, na toto ustanovenie je potrebné prihliadať podľa jeho\nznenia v čase vydania tohto nálezu a nie podľa v súčasnosti platného zákona o pobyte cudzincov, ako\nto namietal odporca vo svojom vyjadrení. Krajský súd týmto reagoval na odvolacie námietky i vyjadrenie\nodporcu k nim. Za podstatné však krajský súd považuje to, že odporca rozhodol o zaistení navrhovateľa\npodľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. V čase zaistenia ihneď po transfere navrhovateľa\nz Nemecka nemohol mať odporca k dispozícii správy o stave konania o žiadosti navrhovateľa o udelenie\nazylu. Bude však povinnosťou odporcu podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov skúmať,\nči trvá účel zaistenia, ktorým je zistenie tých skutočností, na ktorých je založená žiadosť navrhovateľa\no udelenie azylu, pri existencii rizika jeho úteku.\nK námietke odporcu v jeho vyjadrení k opravnému prostriedku zo dňa 9. júna 2014 ohľadom legálnosti\nzastupovania navrhovateľa Centrom právnej pomoci krajský súd udáva, že túto procesnú námietku\npovažuje za neopodstatnenú z dôvodov uvedených vo vyjadrení Centra právnej pomoci zo dňa 13. júna\n2014 k vyjadreniu odporcu o tejto procesnej námietke, podanej opakovane ešte dňa 16. júna 2014.\nKonanie o preskúmanie neprávoplatného rozhodnutia príslušného policajného útvaru o zaistení\nžiadateľa o udelenie azylu je konaním pred súdom v správnom súdnictve a ide o vnútroštátny spor v\nzmysle § 3 ods. 1 písm. a/, ods. 2 zákona č. 327/2005 Z. z.. V zmysle § 88a ods. 4 zákona o pobyte\ncudzincov žiadateľ o udelenie azylu je oprávnený získať právne zastúpenie v rozsahu a za podmienok,\nktoré ustanovuje osobitný predpis, ktorým je citovaný zákon č. 327/2005 Z. z.. Špeciálne ustanovenie\n§ 3 ods. 1 písm. c/ tohto zákona až následne konkretizuje všeobecné ustanovenie § 3 ods. 1 písm. a/\n\ntohto zákona. V posudzovanom prípade zaistenie podľa § 88a ods. 1 zákona o pobyte cudzincov úzko\nsúvisí s azylovou vecou.\nV zmysle § 250sa O. s. p. na konanie o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o zaistení alebo proti\nrozhodnutiu o predĺžení lehoty zaistenia, sa použijú ustanovenia § 2501 až 250s, ak nie je v odsekoch 2\naž 7 ustanovené inak. Občiansky súdny poriadok nevylučuje, aby navrhovateľa zastupovala právnická\nosoba, splnomocnená na zastupovanie podľa § 26 ods. 5 O. s. p..\nKrajský súd v spojitosti s touto odvolacou námietkou zdôrazňuje, že žiaden výklad zákona nemôže byt na\nujmu žiadateľov o medzinárodnú ochranu, či osôb v materiálnej núdzi, v rozpore nielen s vnútroštátnymi\npredpismi, ale aj s medzinárodnými zmluvami. O dôležitosti zaručenia právnej ochrany takýmto osobám\nsvedčí aj pokyn Prezídia PZ, Úradu hraničnej a cudzineckej polície v Bratislave zo dňa 24. júla 2013\nk postupu pri poskytovaní bezplatnej právnej pomoci štátnym príslušníkom tretích krajín, zaistených a\numiestnených v zariadení.\nIV.\nOdvolanie navrhovateľa a vyjadrenie odporcu\nProti uvedenému rozsudku Krajského súdu v Košiciach podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ s\nodôvodnením, že v konaní pred prvostupňovým súdom navrhovateľ podrobne namietal, že rozhodnutie\nodporcu je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, nakoľko dôvody uvádzané odporcom v napadnutom\nrozhodnutí sú zjavne nedostatočné pre účely citovaného článku Dohovoru a odporca v napadnutom\nrozhodnutí ani neuvádza, konkrétne na aký účel v zmysle čl. 5 ods. 1 Dohovoru rozhodol o zaistení\nnavrhovateľa, a preto bolo jeho rozhodnutie v tejto časti nepreskúmateľné. Prvostupňový súd mal na\ntieto nedostatky napadnutého rozhodnutia reagovať. Nespravil tak, čím pochybil.\nHoci ústavný súd judikoval, že nie je vylúčené, aby za určitých okolností súčasne prebiehalo u zaistenej\nosoby konanie o azyle a konanie o vyhostenie, v právnej veci navrhovateľa to nebolo z dôvodu právnych\nprekážok možné. Pozbavenie osobnej slobody navrhovateľa nie je možné subsumovať pod žiaden z\ndôvodov v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, a preto je napadnuté rozhodnutie odporcu v rozpore\ns Dohovorom. Odporca síce v napadnutom rozhodnutí formálne konštatuje jeho súlad s citovaným\nčlánkom, avšak bez bližšej právnej úvahy, ako k takémuto právnemu záveru dospel. Prvostupňový súd\nsa s napadnutým rozhodnutím odporcu stotožnil, čím pochybil.\nNavrhovateľ v konaní pred súdom prvého stupňa namietal dĺžku doby zaistenia navrhovateľa, a to že\nodporca nesprávne aplikoval resp. nesprávne vyložil ustanovenie § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte\ncudzincov na prejednávaný prípad. Predmetné ustanovenie oprávňuje policajta zaistiť žiadateľa o azyl\nna účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez\nzaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. Citované ustanovenie zákona o\npobyte cudzincov ani tzv. recepčná smernica neoprávňuje odporcu pozbavovať slobody žiadateľov o\nazyl na dobu celého azylového konania v prvom stupni, t. j. do vydania rozhodnutia Migračného úradu\nMV SR o ich žiadosti o azyl. Odporca avšak zaistil navrhovateľa na dobu až 5 mesiacov, pričom z\nodôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, že tak spravil za účelom rozhodnutia Migračného úradu MV\nSR o žiadosti navrhovateľa o azyl. Zistenie dôvodov žiadosti o azyl je možné už pri podaní vyhlásenia\no žiadosti o azyl resp. po tzv. pohovore vykonanom pred Migračným úradom v konaní o azyle, kedy\nžiadatelia podrobnejšie rozvedú dôvody ich žiadosti o azyl uvedené vo vyhlásení. Aj z tohto dôvodu\nnavrhovateľ pred prvostupňovým súdom namietal, že už odpadol účel jeho zaistenia, nakoľko s ním bol\nvykonaný pohovor pred Migračným úradom MV SR, počas ktorého bližšie ozrejmil a uviedol dôvody jeho\nžiadosti o azyl. Tie budú následne už iba posúdené Migračným úradom MV SR v zmysle zákona o azyle,\nči zakladajú alebo nie kvalifikované dôvody pre priznanie medzinárodnej ochrany.\n\nV tejto súvislosti navrhovateľ poukazoval na právny názor Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov\nvysloveného v jeho Príručke k otázke zaistenia žiadateľov o azyl (prvýkrát vydaná v r. 1995, následne\nopakovane revidovaná 1999, 2012 ) a uviedol, že s ohľadom na dôvod zaistenia žiadateľa o azyl\nuplatnený odporcom v predmetnom prípade, že žiadateľ o azyl môže byť zaistený výlučne pre účel\npredbežného pohovoru za účelom zistenia základu žiadosti o azyl. To by zahŕňalo získanie základných\nskutočností od žiadateľa o azyl a teda prečo žiada o azyl, a nemalo by byť predlžované do rozhodnutia\nvo veci samej alebo iného rozhodnutia v konaní. Táto výnimka z všeobecného princípu (nezaisťovanie\nžiadateľov, pozn.) nemôže byť využívaná na ospravedlnenie zaistenia na celé konanie o rozhodovaní\no žiadosti o azyl alebo na neobmedzenú dobu. Rovnaký názor na výklad tohto oprávnenia zaistenia\nžiadateľa o azyl zastáva aj Výbor ministrov Rady Európy vo svojom odporúčaní citovanom v opravnom\nprostriedku proti rozhodnutiu odporcu. Ten navyše dodáva, že každé pozbavenie osobnej slobody\nžiadateľa o azyl by malo byť dočasné, nesvojvoľné a na čo najkratšiu možnú dobu a má byť\nimplementované v súlade s relevantnými medzinárodnými právnymi normami a rozhodovacou činnosťou\nEurópskeho súdu pre ľudské práva.\nOdporca napadnutým rozhodnutím zaistil navrhovateľa na dobu až 5 mesiacov, za účelom rozhodnutia\nMigračného úradu MV SR o žiadosti navrhovateľa o azyl, hoci v zmysle zákona o azyle je Migračný\núrad povinný prijať rozhodnutie o žiadosti o azyl do 90 dní od prijatia vyhlásenia cudzinca o žiadosti\no azyl (dokonca o zamietnutí žiadosti o azyl ako zjavne neopodstatnenej musí Migračný úrad prijať\nrozhodnutie do 60 dní od prijatia vyhlásenia o žiadosti o azyl). Odporcom stanovená dĺžka doby zaistenia\nnavrhovateľa je aj z tohto dôvodu neprimeraná a arbitrárna.\nPrvostupňový súd k námietke doby zaistenia navrhovateľa všeobecne skonštatoval, že sa stotožňuje so\nzávermi a zisteniami odporcu, i keď poznamenal, že odporca je povinný skúmať, či trvá účel zaistenia.\nÚčel zaistenia navrhovateľa odpadol uvedením konkrétnych dôvodov jeho žiadosti o azyl v konaní pred\nMigračným úradom o azyle počas pohovoru. Navyše už v napadnutom rozhodnutí odporca cituje dôvody\nžiadosti navrhovateľa o azyl, ktoré navrhovateľ uviedol vo svojom vyhlásení o žiadosti o azyl pred\nodporcom.\nV zmysle rozhodovacej činnosti Európskeho súdu o periodickom preskúmavaní dôvodov zaistenia súdy\npri rozhodovaní o zákonnosti zaistenia sú povinné brať do úvahy nielen situáciu pri zaistení jednotlivca,\nale aj situáciu v čase rozhodovania o zákonnosti zaistenia. Ústavný súd taktiež vo svojej rozhodovacej\nčinnosti mnohokrát zdôraznil nutnosť dôslednej ochrany osobnej slobody.\nVychádzajúc z uvedeného navrhovateľ uzatvoril, že uvedením dôvodov žiadosti o azyl počas pohovoru\npred Migračným úradom MV SR odpadol účel jeho zaistenia, na čo mal prvostupňový súd pri svojom\nrozhodovaní prihliadnuť.\nVzhľadom na vyššie uvedené navrhol zmeniť napadnutý rozsudok tak, že rozhodnutie odporcu zo dňa\n15. mája 2014. Č. s.: PPZ-HCP-PO9-221-017/2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. Zároveň\nnavrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky nariadil, aby bol H. O. S., narodený XX. H. XXXX, štátna\npríslušnosť Somálsko, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce,\nBitúnková 14, 078 01 Sečovce, bezodkladne prepustený zo zaistenia.\nŽiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.\nOdporca navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu ak vecne správny potvrdiť. Uviedol, že dôvody\nodvolania sú identické s námietkami, ktoré navrhovateľ prezentoval pred prvostupňovým súdom a s\nktorými sa súd vysporiadal. Podľa názoru sa prvostupňový súd nevysporiadal s námietkou odporcu\nohľadne procesnej spôsobilosti právneho zástupcu navrhovateľa.\nV.\n\nKonanie na odvolacom súde\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok\nkrajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák.\nč. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné pre vecnú správnosť a\nzákonnosť potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods.\n2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej\nstránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 30.\njúla 2014 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP).\nPodľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého\nrozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého\nrozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rovnako ako krajský súd sa pri svojich úvahách a rozhodovaní opieral\no ďalej citované ustanovenia Správneho poriadku a ZoPC.\nPodľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a\ninými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických a\nprávnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.\nPodľa § 3 ods. 4 prvá veta Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo\nspoľahlivo zisteného stavu veci.\nPodľa § 34 ods. 1 Správneho poriadku na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno\nzistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Vykonávanie dôkazov patrí\nsprávnemu orgánu (§ 34 ods. 4 Správneho poriadku).\nPodľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré\nskutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil\nsprávnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s\nnávrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.\nPodľa § 88a ods. 1 ZoPC, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie\núčelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky\nna účel zistenia alebo overenia jeho totožnosti alebo štátnej príslušnosti,\nna účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez\nzaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku,\nak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý\npodal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu s\ncieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie,\nak je to potrebné z dôvodu ohrozovania bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku, alebo\nz dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. c).\nPodľa § 88 ods. 3 ZoPC podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej\nkrajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka\ntretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny\ndotknuté.\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky považoval odvolacie námietky navrhovateľa za nedôvodné a\nnespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Nezistil ani žiadne pochybenie v\npostupe odporcu ani krajského súdu. Krajský súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými námietkami\nnavrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku.\nPreto záver krajského súdu o zákonnosti napadnutého rozhodnutia odporcu, vzhľadom k tomu, že sa\nvysporiadal s uplatnenými námietkami navrhovateľa (na ich vyhodnotenie pre ich správnosť odvolací\nsúd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, s ktorým sa plne stotožňuje)\nvypovedá o správnosti postupu krajského súdu pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia odporcu.\nKrajský súd bol totiž viazaný rozsahom dôvodov, ktoré navrhovateľ uplatnil v opravnom prostriedku a z\nuvedených dôvodov preto bolo možné vyvodiť záver, že rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa\npodľa § 88a ods.1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, bolo potrebné považovať za rozhodnutie vydané\nv súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa s právnym\nzáverom uvedeným v jeho rozsudku stotožnil, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnutý rozsudok\npodľa § 219 ods.1, 2 O.s.p. v spojení s § 246c O.s.p. ako vecne správny potvrdil.\nPodľa odvolacieho súdu odporca sa v konaní o zaistení navrhovateľa, ktorý bol v postavení žiadateľa o\nazyl, dôsledne riadil zákonom o pobyte cudzincov (§ 88a ods. 1 písm. b/ zákon o pobyte cudzincov) ako\naj Smernicou Európskeho parlamentu a rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy\npre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu. Odporca dôsledne aplikoval závery rozhodnutia\nSúdneho dvora Európskej únie zo dňa 30. mája 2013 (vec Mehmet Arslan proti Polícia ČR, C-534/11,\ndostupný na http://curia.europa.eu; ďalej len vec A), z ktorého vyplýva, že pokiaľ cudzinec zaistený podľa\nzákona o pobyte cudzincov požiada o udelenie medzinárodnej ochrany, pokiaľ je táto žiadosť podaná\núčelovo (slovami Súdneho dvora „iba s cieľom pozdržať alebo zmariť výkon rozhodnutia o navrátení“) a\npokračovanie zaistenia je naďalej objektívne nutné, je možné takéhoto cudzinca ponechať v zaistení.\nObmedzenie osobnej slobody žiadateľov o azyl nevylučuje ani medzinárodné azylové právo, hoci\nvšeobecne stanovuje zásadu, podľa ktorej nie je možné na utečencov (žiadateľov o azyl) nahliadať ako\nna neoprávnene pobývajúce osoby a je treba im priznať(okrem iného) právo na slobodu pohybu na\núzemí krajiny, v ktorej sa nachádzajú (pozri čl. 26, 31 a 32 Dohovoru o právnom postavení utečencov\nz roku 1951; ďalej len „Ženevská konvencia“).\nZároveň Súdny dvor v predmetnej veci zdôraznil, že členské štáty musia mať možnosť zabrániť tomu,\naby zaistený cudzinec podaním žiadosti o azyl automaticky dosiahol prepustenie zo zaistenia, inak by bol\nnarušený zmysel návratovej smernice, ktorým je účinné navrátenie štátnych príslušníkov tretích krajín,\nktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území (bod 60 rozsudku vo veci A.).\nUstanovenie § 88a ods.1 písm. b/ zákona, ktoré odporca aplikoval na uvedený prípad, totiž umožňuje\nzaistiť žiadateľa o udelenie azylu, a to na základe presne špecifikovaných dôvodov, ktoré plne\nkorešpondujú s požiadavkami Európskej únie na zaisťovanie takejto kategórie cudzincov, v konkrétnom\nprípade žiadateľa o azyl, ktorý bol vrátený na územie Slovenskej republiky z dôvodu, že na konanie o\nudelenie azylu je príslušná Slovenská republika.\nDôvod pre zaistenie navrhovateľa teda spočíval v tom, že zaistenie je nutné na zistenie tých skutočností,\nna ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, pretože\nv prípade navrhovateľa existuje riziko jeho úteku.\nTakýto postup nie je vylúčený, ako sa v odvolaní snažil tvrdiť navrhovateľ, ani po tom, čo už bol\ns navrhovateľom vykonaný vstupný pohovor v konaní o žiadosti o azyl. Vyplýva to jednak z už\nuvedeného záveru Súdneho dvora, že členské štáty musia mať možnosť zabrániť tomu, aby zaistený\ncudzinec podaním žiadosti o azyl automaticky dosiahol prepustenie zo zaistenia, a najmä, ak už\n\npredtým, po podaní žiadosti o azyl, útekom preukázal účelovosť takto podanej žiadosti a orgány štátu\n- Slovenskej republiky - nemajú iný prostriedok, ako kontrolovať pohyb takejto osoby- cudzinca - na\nsvojom zvrchovanom území.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky je toho názoru, že v prípade navrhovateľa ide o zákonný postup,\npretože je reálna obava, že navrhovateľ opakovane nevyčká výsledok konania o jeho žiadosti o azyl a\nujde a z tohto dôvodu by žiadne iné zákonné možnosti zaistenia nesplnili svoj účel.\nKrajský súd v Košiciach tiež správne a v súlade so zákonom vyslovil, že zaistenie bolo určené na dobu\n5 mesiacov, je však povinnosťou odporcu, skúmať neustále, či dôvody zaistenia trvajú, a ak pominú,\nneodkladne navrhovateľa zo zaistenia prepustiť.\nPre tieto dôvody si odvolací súd odôvodnenie prvostupňového súdu, ako vecne správne a zákonné,\nosvojil.\n\nVI.\nTrovy konania\nO náhrade trov konania rozhodol odvolací súd v súlade s ustanovením § 250k ods.1 O.s.p.. Navrhovateľ\nbol v konaní neúspešný a odporca nemá nárok na ich náhradu zo zákona.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}