{"guid": "dcb2bd6a-fb1f-4d15-9710-d3413735d169:bde55624-b109-406b-aadd-d40d595e48e6", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2014:7014200560.1", "spisova_znacka": "10Sža/19/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/19/2014 z 2. 7. 2014", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 2. júla 2014, sp. zn. 10Sža/19/2014, ECLI:SK:NSSR:2014:7014200560.1", "identifikacne_cislo": "7014200560", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Zuzana Ďurišová", "sudca_id": 280, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-zuzana-durisova-280", "datum_vydania": "2014-07-02", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Opravné prostriedky proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88a.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 88a ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88a.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88a"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88a"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/bde55624-b109-406b-aadd-d40d595e48e6", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2014:7014200560.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:7014200560.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2014:7014200560.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Sža/19/2014\n7014200560\n02. 07. 2014\nJUDr. Zuzana Ďurišová\nECLI:SK:NSSR:2014:7014200560.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a\nz členov JUDr. Igora Belka a JUDr. Petra Paludu v právnej veci navrhovateľa Q. M., narodeného XX. V.\nXXXX, trvale bytom India, štátna príslušnosť India, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia\npre cudzincov, Bitúnková č. 14, 078 01 Sečovce, zastúpeného JUDr. Radislavom Cestickým, advokátom,\nAK Košice, ul. Štúrova č. 27 na základe poverenia Centra právnej pomoci, kancelárie Košice, Moyzesova\n18, 040 41 Košice, proti odporcovi Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície,\nRiaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Sobrance, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru\nKošice - letisko, o preskúmanie rozhodnutia č. PPZ-HCP-PO9-189-009/2014 zo dňa 22.04.2014 o\nzaistení, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 3Sp/22/2014-27 zo\ndňa 21. mája 2014, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 3Sp/22/2014-27 zo dňa\n21. mája 2014 p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie pred prvostupňovým správnym orgánom\nOdporca rozhodnutím č. p. PPZ-HCP-PO9-189-009/2014 zo dňa 22. apríla 2014 podľa § 88a ods. 1\npísm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej\nlen „zákon o pobyte cudzincov alebo ZoPC“) zaistil navrhovateľa dňom 22. apríla 2014 v čase o 16:30\nhod. na dobu 5 mesiacov najviac do 22. septembra 2014 na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je\nzaložená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje\nriziko jeho úteku.\nV odôvodnení rozhodnutia uviedol, že vykonaným preverovaním bolo zistené, že navrhovateľ bol dňa 22.\napríla 2014 vrátený na územie Slovenskej republiky z územia Nemecka podľa Nariadenia Európskeho\nparlamentu a Rady (EU) č. 604/2013 z 26. júna 2013 (ďalej len „nariadenie“), ktorým sa stanovujú\nkritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú\nochranu podanú štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z\nčlenských štátov.\nNavrhovateľ po nelegálnom príchode na územie Slovenskej republiky v presne nezistenom čase\na mieste z Ukrajiny dňa 15. marca 2007 požiadal prvýkrát o udelenie azylu na území Slovenskej\n\nrepubliky, no dňa 21. mája 2007 svojvoľne bez udania dôvodu opustil ubytovacie priestory zariadenia\nPobytového tábora Gabčíkovo a preto dňa 19. júna 2007 bolo konanie o udelenie azylu právoplatne\nzastavené. Navrhovateľ nelegálne vstúpil na územie Nemecka, odkiaľ bol dňa 23. novembra 2011 podľa\nDublinského dohovoru vrátený na územie Slovenskej republiky, no po presune do Pobytového tábora\nRohovce dňa 14. decembra 2011 následne dňa 29. decembra 2011 opäť svojvoľne opustil ubytovacie\npriestory a preto dňa 31. januára 2012 bolo konanie vo veci udelenia azylu na území SR zastavené\n(právoplatné dňa 31. januára 2012).\nSprávny orgán vo svojom rozhodnutí uviedol, že dňa 22. apríla 2014 začal konanie vo veci zaistenia\núčastníka konania podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. V zápisnici o vyjadrení\núčastníka konania, spísanej dňa 22. apríla 2014 pod č. s. PPZ-HCP-P09-189-008/2014 účastník konania\nuviedol, že využíva právo na odopretie výpovede a vypovedať nebude.\nOdporca vo svojom rozhodnutí poukazom na ustanovenie § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte\ncudzincov dospel k záveru, že je preukázané, že existuje riziko opätovného úteku navrhovateľa z územia\nSlovenskej republiky.\nOdporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal aj stanovením dĺžky doby zaistenia vzhľadom na ustanovenie\n§ 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie\nazylu podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov nesmie presiahnuť šesť (6) mesiacov.\nVzhľadom na aplikačnú prax Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračného úradu vychádzal\nodporca z toho, že vzhľadom na lehotu na rozhodnutie Migračného úradu 90 dní s možnosťou\nvykonávania ďalších úkonov v rámci azylovej procedúry, je potrebné počítať s dlhším časom zaistenia\ncudzinca a odporca dospel k záveru, že dĺžka zaistenia na dobu 5 mesiacov je postačujúca. Odporca tiež\npoukázal na článok 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd a § 90 ods.\n1 písm. d/, v zmysle ktorého policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka\ntretej krajiny, či trvá účel zaistenia s upozornením na možnosť požiadať o asistovaný dobrovoľný návrat\npodľa § 90 ods. 1 písm. e/ zákona o pobyte cudzincov.\nII.\nKonanie pred krajským súdom\nKrajský súd v Košiciach konajúc o opravnom prostriedku navrhovateľa proti rozhodnutiu odporcu\nnapadnutým rozsudkom rozhodnutie o zaistení navrhovateľa potvrdil ako správne a zákonné. V\nodôvodnení svojho rozhodnutia súd uviedol, že k odvolacej námietke, že došlo k nesúladu a porušeniu\nustanovenia § 88a ods. 1 písm. b/ a ustanovenia § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, pričom odporca\nsa s týmito ustanoveniami náležite nevysporiadal a nedostatočne odôvodnil možnosť využitia iných,\nmenej závažných prostriedkov a len abstraktným spôsobom určil, že hrozí riziko úteku a že navrhovateľ\nohrozuje verejný poriadok, odvolávajúc sa na predchádzajúce protiprávne konanie navrhovateľa, krajský\nsúd uvádza, že túto odvolaciu námietku považuje za nepresnú, keďže navrhovateľ bol zaistený podľa\n§ 88a ods. 1 písm. b/ a nie z dôvodu § 88a ods. 1 písm. d/, teda z dôvodu ohrozovania verejného\nporiadku. Podľa názoru krajského súdu sa odporca vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal skutkovými\nokolnosťami, z ktorých vyvodil záver, že zaistenie žiadateľa o udelenie azylu je potrebné z dôvodu § 88a\nods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov. Existenciu rizika úteku navrhovateľa odporca v napadnutom\nrozhodnutí náležite odôvodnil skutkovými okolnosťami, že navrhovateľ po požiadaní o udelenie azylu\nna území SR už dvakrát svojvoľne opustil pobytové tábory a územie SR, aby uskutočnil svoj pôvodný\nzámer dostať sa do Nemecka.\nK odvolacej námietke, že odporca vôbec neodôvodnil, či v prejednávanom prípade nebolo možné využiť\ntieto iné, menej závažné prostriedky podľa § 89 ods. 1, 2 zákona o pobyte cudzincov, odporca vo svojom\nvyjadrení oponoval tým, že nekonal vo veci administratívneho vyhostenia navrhovateľa, ale zároveň\nnamietal, že sa zaoberal vhodnejšími opatreniami, keď na základe prehliadky cudzinca a lustrácií zistil,\nže uplatnenie alternatív je vylúčené.\nKrajský súd k tomu konštatuje, že hoci v § 9 ods. 1 je výslovne uvedené, že sa týka konania vo veci\nadministratívneho vyhostenia ako to namietal odporca, v ustanovení § 88a ods. 1 je uvedené, že policajt\nje oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné\n\nmenej závažné prostriedky, s bližšou konkretizáciou účelu a dôvodu zaistenia v ďalších bodoch. Odporca\nsa teda vo svojom rozhodnutí mal zaoberať otázkou využitia iných menej závažných prostriedkov,\nako to uviedol vo vyjadrení k opravnému prostriedku. Nepostačuje, že listinné dôkazy sú založené v\nadministratívnom spise odporcu. Vo svojom rozhodnutí však odporca uviedol, že navrhovateľ v zápisnici\no vyjadrení účastníka konania zo dňa 22. apríla 2014 pod č. s. PPZ-HCP-P09-189-008/2014 uviedol,\nže „využíva právo na odopretie výpovede a vypovedať nebude“. Z citovaného ustanovenia § 89 ods. 3\nzákona o pobyte cudzincov však vyplýva, že policajný útvar môže uložiť povinnosti podľa odseku 1 len\nvtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti\na finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6. Navrhovateľ nepreukázal tieto skutočnosti, keď\nvyužil svoje právo nevypovedať, odporca navyše ani sám nezistil takéto skutočnosti. Hoci odporca sa\nvo svojom rozhodnutí nezaoberal týmito skutočnosťami, krajský súd za daného stavu veci nepovažoval\nza dôvodné iba z tohto dôvodu zrušiť napadnuté rozhodnutie odporcu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie,\nnakoľko povinným prepustením navrhovateľa v zmysle zákona by došlo k zmareniu účelu zaistenia,\nktorý je zákonný.\nNavrhovateľ bol zaistený v deň jeho transféru z územia Nemecka podľa Nariadenia EP a Rady (EU) č.\n604/2013 z 26. júna 2013 a súd posudzuje napadnuté rozhodnutie odporcu na základe skutkového stavu\nv čase vydania napadnutého rozhodnutia. Bude ešte povinnosťou odporcu podľa § 90 ods. 1 písm. d/\nzákona o pobyte cudzincov skúmať, či trvá účel zaistenia, ktorým je zistenie tých skutočností, na ktorých\nje založená žiadosť navrhovateľa o udelenie azylu, pri existencii rizika jeho úteku.\nS námietkou odporcu, pokiaľ ide o legálnosť zastupovania splnomocneného zástupcu navrhovateľa,\nje potrebné súhlasiť v tom zmysle, že skutočne v rozhodnutí Centra právnej pomoci zo dňa 30.\napríla 2014 sp. zn. 5311/2014-KaKERz.:23695/2014 bol predmetný advokát určený na zastupovanie\nnavrhovateľa pre preskúmanie rozhodnutia Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Veľké\nSlemence, Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Sobrance. Je nepochybné, že toto označenie\nodporcu je mylné, hoci je správne uvedené č. p. PPZ-HCP-P09-189-009/2014 zo dňa 22. apríla\n2014. Je to však rozhodnutie o vzťahu medzi Centrom právnej pomoci a konkrétnym advokátom.\nV súdnom spise na č. l. 10 sa však nachádza zároveň plnomocenstvo, podpísané navrhovateľom\nQ. M., zo dňa 29. apríla 2014, ktorým splnomocnil predmetného advokáta na jeho zastupovanie, s\nneprávnym uvedením odporcu, avšak správnym uvedením napadnutého rozhodnutia. Je nepochybné,\nže navrhovateľ splnomocnil advokáta JUDr. Rastislava Cestického na svoje zastupovanie. V opravnom\nprostriedku proti rozhodnutiu odporcu je tento už správne označený. Lehota na rozhodnutie a verejné\nvyhlásenie rozsudku neumožňujú súdu nápravu tejto zrejmej nesprávnosti. Nemožno ju preto vykladať\nv neprospech navrhovateľa a odňať mu tak právo na súdne preskúmanie napadnutého rozhodnutia\nodporcu. Tejto námietke odporcu preto krajský súd nevyhovel.\nNa základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky splnomocneného\nzástupcu navrhovateľa za nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Z\nuvedených dôvodov krajský súd námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu\nč. p. PPZ-HCP-P09-189-009/2014 zo dňa 22. apríla 2014 v zmysle § 250q ods. 2 O. s. p. ako zákonné\npotvrdil.\nIII.\nOdvolanie, vyjadrenie k nemu\nProti uvedenému rozsudku Krajského súdu v Košiciach podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ\ns odôvodnením, že podstata prejednávaného prípadu pred súdom prvého stupňa spočívala v § 88a ods.\n1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie\nazylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky, na účel\nzistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia\nnebolo možne získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.\nSúd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci keď skonštatoval, že sa odporca vôbec nezaoberal\nvo svojom rozhodnutí otázkou využitia menej závažnejších prostriedkov, pretože nepostačujú listinné\ndôkazy založené v spise. Súčasne však napadnuté rozhodnutie odporcu nezrušil z dôvodu, že\n\nnavrhovateľ využil svoje práve nevypovedať a nepreukázal skutočnosti na zabezpečenie ubytovania a\nfinančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6 zákona o pobyte cudzincov a taktiež odporca tieto\nskutočnosti nezistil, aj keď sa týmto vo svojom rozhodnutí sa nezaoberal.\nS týmto právnym názorom súdu prvého stupňa sa však navrhovateľ nestotožňuje. Má jednoznačne za to,\nže odmietnutie alebo neodmietnutie vypovedať je jeho právom a ak právo nevypovedať využije, nemôže\nuvedené ísť na jeho ťarchu. Je pravdou, že navrhovateľ nepreukázal skutočnosti na zabezpečenie\nubytovania a finančné zabezpečenie pobytu, napriek tomu bolo povinnosťou správneho orgánu odporcu venovať sa otázke, či na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné\nprostriedky a vo svojom rozhodnutí sa s týmto náležite vysporiadať. Ide o jeho zákonnú povinnosť\n- predbežnú otázku, bez zodpovedania ktorej nie je možné pripustiť zaistenie /obmedzenie osobnej\nslobody/ fyzickej osoby, čo má celkom principiálny význam pri zásade primeranosti a zdržanlivosti.\nInštitút zaistenia je výlučne procesným opatrením, ktorého účelom je dočasne zaistiť osobu pre potreby\nazylového konania obmedzením osobnej slobody. Teda plní výlučne zaisťovaciu funkciu bez akejkoľvek\nsankčnej povahy, nemá ani výchovné poslanie, pričom ide o krajné a výnimočné opatrenie ultima ratio\n- obdobne ako inštitút väzby v trestnom konaní.\nZ čl. 17 ods. 1, 2 zákona č. 460/1992 Zb. Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že Ústava Slovenskej\nrepubliky sama neustanovuje ani čas, ani dôvody obmedzenia osobnej slobody, ale odkazuje v tomto\nsmere na zákonnú úpravu. Príslušná zákonná úprava, v tomto prípade zákon o pobyte cudzincov, je\ntak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody. Jej nerešpektovanie je zároveň\nnerešpektovaním ústavy, a tým i porušením zaručeného práva na osobnú slobodu.\nNa prevzatie zodpovednosti príslušného orgánu na obmedzenie osobnej slobody Ustáva SR ustanovuje\nformu “rozhodnutia\", ktorú v spojení s požiadavkou, že „nikoho nemožno (..) pozbaviť slobody inak, ako z\ndôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, treba chápať tak v materiálnom, ako i vo formálnom zmysle\nslova. Vzhľadom na to, že osobná sloboda je ústavne garantovaným princípom a pozbavenie osobnej\nslobody je jeho výnimkou, musí úvaha, najmä súdu o existencii zákonom ustanovených dôvodov a času\nobmedzenia osobnej slobody v konkrétnom prípade zodpovedať vždy tomuto vzťahu medzi princípom\na výnimkou.\nVzhľadom na to, že sa odporca nezaoberal možným využitím menej závažných prostriedkov oproti\nzaisteniu, jeho rozhodnutie je arbitrárne a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,\nkeďže má za následok porušenie základných práv a slobôd. Súd prvého stupňa teda pochybil,\nkeď rozhodnutie odporcu nezrušil a vec mu nevrátil na ďalšie konanie a navrhovateľa bezodkladne\nneprepustil na slobodu.\nOdporca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že k danej veci sa vyjadril v stanovisku pod č. p. PPZ-HCPPO9-189-022/2014 zo dňa 16.05.2014, ktoré je súčasťou spisu a na ktorom naďalej trvá a žiada o jeho\nakceptáciu pri rozhodovaní o podanom odvolaní.\nIV.\nKonanie na odvolacom súde\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok\nkrajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona\nč. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že odvolaniu nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia\nodvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia\nbol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nwww.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 2. júla 2014 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).\nPodľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého\nrozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého\nrozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\n\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rovnako ako krajský súd sa pri svojich úvahách a rozhodovaní opieral\no ďalej citované ustanovenia Správneho poriadku a ZoPC.\nPodľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku (ďalej len „SP“), správne orgány postupujú v konaní v súlade so\nzákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy\nfyzických a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.\nPodľa § 3 ods. 4 prvá veta SP, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného\nstavu veci.\nPodľa § 34 ods. 1 SP, na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť\nskutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Vykonávanie dôkazov patrí správnemu\norgánu /§ 34 ods. 4 SP/.\nPodľa § 47 ods. 3 SP, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom\nna rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri\npoužití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami\núčastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.\nPodľa § 88a ods. 1 ZoPC, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie\núčelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky\nna účel zistenia alebo overenia jeho totožnosti alebo štátnej príslušnosti,\nna účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez\nzaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku,\nak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý\npodal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu s\ncieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie,\nak je to potrebné z dôvodu ohrozovania bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku alebo\nz dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. c).\nPodľa § 88 ods. 3 ZoPC, podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej\nkrajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka\ntretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny\ndotknuté.\nOdvolací súd preskúmajúc napadnuté rozhodnutie odporcu a jemu predchádzajúce konanie, ako aj\nkonanie pred krajským súdom nezistil pochybenie, či nezákonnosť v konaní správneho orgánu, či\nkrajského súdu. Krajský súd dôsledne a podrobne zodpovedal na všetky navrhovateľom i odporcom\nuplatnené námietky a vyhodnotil ich ako neopodstatnené, nespôsobilé privodiť zmenu napadnutého\nrozhodnutia. Odvolací súd sa s jeho závermi stotožňuje a nemá k nim čo dodať.\nMožno len zopakovať, že zaistenie v zásade nie je možné použiť voči žiadateľovi o azyl, a ak, tak len\nvo výnimočných prípadoch, ako je to i v tomto prerokúvanom prípade.\nAk však navrhovateľ využil svoje právo nevypovedať, k čomu ho nemožno žiadnym spôsobom nútiť,\nzmaril tým i teoretickú možnosť aplikácie miernejších prostriedkov než zaistenia počas procedúry\nazylového konania, pretože inak než komunikáciou s navrhovateľom sa odporca nemá možnosť\ndozvedieť, resp. preukázať podmienky pre použitie miernejších prostriedkov, než zaistenia.\nNavrhovateľ nemá na území Slovenskej republiky nikoho, kto by mu poskytol ubytovanie, finančné\npodporné prostriedky, či iné útočisko, v ktorom by mohol vyčkať na rozhodnutie o jeho žiadosti o azyl. Ak\nprostriedky, ktoré sa u neho pri osobnej prehliadke našli, nepostačujú ani na týždeň pobytu v Slovenskej\nrepublike, bolo správne a zákonné rozhodnúť o jeho zaistení, i keď je žiadateľom o azyl, pretože obavu z\núteku si zapríčinil svojím konaním výlučne sám. Navyše odvolací súd dodáva, že navrhovateľ sám prispel\nsvojim konaním k tomu, že je podozrenie, že nemá o udelenie azylu na území Slovenskej republiky\n\nzáujem. Bolo preto logické, zákonné i v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, že policajné orgány na\nkontrolu cudzinca žiadajúceho o azyl na zvrchovanom území Slovenskej republiky použili mimoriadne\nopatrenie - zaistenie.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky je toho názoru, že v prípade navrhovateľa ide o zákonný postup,\npretože je reálna obava, že navrhovateľ opakovane nevyčká výsledok konania o jeho žiadosti o azyl a\nujde a z tohto dôvodu by aj alternatívne možnosti zaistenia (hlásenie pobytu alebo zloženie peňažnej\nzáruky) vyzneli ako neúčelné.\nPre tieto dôvody si odvolací súd odôvodnenie prvostupňového súdu ako vecne správne osvojil a jeho\nodvolaním napadnuté rozhodnutie potvrdil podľa § 219 O.s.p.\nV.\nTrovy konania\nO trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich\nnáhradu nepriznal, pretože navrhovateľ nemal úspech a odporca nemá na ich náhradu zákonný nárok.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "3Sp/22/2014", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "b55eff2c-df45-4130-aaaa-66e9ee49167b:f448f279-9101-4714-9ac4-74fbf836007b", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2014:8014200983.1", "spisova_znacka": "3Sp/22/2014", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Sp/22/2014 z 15. 9. 2014", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2014-09-15", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2014:8014200983.1"}], "citovane_v": []}